Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 107/2017
PDF · 211.39 KB
No categories available
I. ÚS 107/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej
prerokoval prijatú sťažnosť , zastúpenej
advokátom JUDr. Pavlom Malichom, MALICH advokátska kancelária s. r. o., Dunajská 25,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 31 D 241/2007 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 31 D 241/2007 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 31 D 241/2007
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden centov)
na účet jej právneho zástupcu JUDr. Pavla Malicha, MALICH advokátska kancelária s. r. o.,
Dunajská 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 31 D 241/2007.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 31 D 241/2007 je prerokovanie dedičstva po (ďalej
len „poručiteľ“), ktorý zomrel 7. februára 2007, pričom sťažovateľka je účastníčkou tohto
dedičského konania ako pozostalá manželka, a tým jedna z dedičiek poručiteľa.
3. Sťažovateľka opísala priebeh namietaného dedičského konania a uviedla, že
prerokovaním dedičstva bola okresným súdom poverená notárka ,
ktorá po tom, ako nedošlo k dohode dedičov, predložila okresnému súdu návrh na vydanie
uznesenia o dedičstve, ktorý jej bol rozhodnutím okresného súdu z 15. februára 2012
vrátený pre účely odstránenia nedostatkov a pochybení v jej činnosti. Podľa sťažovateľky
notárka ani vo svojom ďalšom postupe nedostatky vytýkané jej okresným súdom
neodstránila a konanie sa vyznačovalo prieťahmi, preto sťažovateľka podala sťažnosť
na prieťahy v konaní, ktorá bola predsedovi okresného súdu postúpená listom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky z 25. júla 2013. Následne okresný súd listom
zo 14. augusta 2013 notárke vec odňal a prerokovaním dedičstva
poveril notárku , na návrh ktorej okresný súd o dedičstve
po poručiteľovi rozhodol uznesením z 25. októbra 2016.
4. Sťažovateľka uviedla, že z dôvodu nespokojnosti s uznesením okresného súdu
o dedičstve po poručiteľovi z 25. októbra 2016 podala proti tomuto uzneseniu odvolanie,
o ktorom do času podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo odvolacím súdom rozhodnuté.
Sťažovateľka zdôraznila, že dedičské konanie po poručiteľovi v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu trvá už skoro 10 rokov a nie je právoplatne skončené, čím dochádza
k porušeniu ňou označených práv.
5. Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil
porušenie ňou označených práv (základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 31 D 241/2007, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov a „vydať rozhodnutie vo veci“ a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 € a náhradu trov konania.
6. Ústavný súd zo svojej ostatnej rozhodovacej činnosti zistil, že aj dcéra poručiteľa
(ďalej len „dcéra poručiteľa“) ako účastníčka namietaného dedičského
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 31 D 241/2007 doručila ústavnému súdu
27. apríla 2016 sťažnosť, ktorou namietala porušenie svojich práv (čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru) v označenom konaní. Konanie o sťažnosti dcéry poručiteľa bolo
ústavným súdom vedené pod sp. zn. II. ÚS 865/2016 a 7. novembra 2016 bol ústavnému
súdu predložený príslušný dedičský spis okresného súdu, uznesením zo 16. novembra 2016
ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nálezom z 2. februára 2017 vyslovil
porušenie práv dcéry poručiteľa v namietanom dedičskom konaní, prikázal okresnému súdu
konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal dcére poručiteľa finančné zadosťučinenie
v sume 2 500 € a náhradu trov konania.
7. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 107/2017-12
z 8. marca 2017 ju podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) prijal na ďalšie konanie.
8. Na výzvu ústavného súdu zo 17. marca 2017 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd
prípisom sp. zn. Spr. 3226/2017 z 28. apríla 2017 doručeným ústavnému súdu 9. mája 2017
spolu s príslušným spisom okresného súdu, v ktorom odkázal na svoje vyjadrenie, resp.
vyjadrenie notárky predložené ústavnému súdu prípisom sp. zn.
Spr. 3698/2016 z 22. decembra 2016 vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
9. Podaním doručeným ústavnému súdu 26. mája 2017 sťažovateľka v reakcii
na vyjadrenie okresného súdu zotrvala na dôvodnosti svojej sťažnosti.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa so stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú
sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov
a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa
vzťahujúceho súdneho spisu.
II.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a zároveň namieta aj porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak,
ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
15. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) a Správneho súdneho poriadku (ďalej
aj „SSP“).
16. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa
bude konať nové pojednávanie.
17. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP a čl. 12 CMP, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného
sporového poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného mimosporového poriadku)
a iných osôb, pričom v zmysle § 5 SSP sa okrem iných týmto základným princípom
civilného sporového konania spravuje aj konanie pred správnym súdom. Tento základný
princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku,
Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku so zohľadnením
osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto poriadkov.
18. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva napríklad z § 157 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z ustanovení § 153
CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z ustanovení § 168 ‒§ 172 CSP
o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1, podľa
ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1
prvej vety, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
19. V zmysle § 25 SSP sa citované ustanovenia Civilného sporového poriadku
primerane použijú aj na konanie správneho súdu podľa Správneho súdneho poriadku,
pričom povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva aj s ustanovení § 103 ods. 1 SSP,
podľa ktorého ak sa konanie začalo, postupuje v ňom správny súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá. Správny súd pokračuje v konaní, aj keď sú
účastníci konania nečinní. Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol
účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia
dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny správneho súdu. Ďalej táto povinnosť správneho
súdu vyplýva z § 105 ods. 1 SSP, podľa ktorého ak správny súd nariadi pojednávanie,
pripraví ho tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla na jedinom pojednávaní,
a z § 115 SSP, podľa ktorého pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov alebo
z dôvodu uskutočnenia neverejnej porady a vyhotovenia výroku rozhodnutia správneho
súdu. Správny súd môže odročiť pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania zhodne
navrhnú.
20. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové
konania, pozn.) sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov
je vyjadrená napr. aj v § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd
v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase
prejednaná a rozhodnutá, ďalej v § 31 CMP, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď
sú účastníci nečinní, ale aj v ustanovení § 34 CMP o vylúčení aplikácie okrem iných
ustanovení Civilného sporového poriadku o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej
koncentrácie konania).
21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
22. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
predmet posudzovaného konania (prerokovanie dedičstva v zásade pozostávajúceho
z hnuteľných a nehnuteľných vecí v spojení so zistením a vyporiadaním bezpodielového
spoluvlastníctva poručiteľa a pozostalej manželky ‒sťažovateľky) sa javí po skutkovej aj
právnej stránke ako čiastočne zložitejší, a to len vzhľadom na potrebu vykonania
znaleckého dokazovania na ohodnotenie predmetu dedičstva. Avšak vzhľadom na to, že
prerokovanie dedičstiev tvorí základnú a bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných
súdov, nemožno skutkovou náročnosťou veci ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania v trvaní
skoro 10 rokov bez právoplatného skončenia veci.
23. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv
sťažovateľky. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili
o tom, že by k prieťahom prispelo aj správanie sťažovateľky.
24. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
25. Ústavný súd si osvojil zistenie priebehu namietaného konania z konania
vedeného ústavným súdom o inej sťažnosti pod sp. zn. II. ÚS 865/2016, v ktorom bol
vyžiadaný vzťahujúci sa spis okresného súdu sp. zn. 31 D 241/2007 a učinený podrobný
prehľad úkonov okresného súdu v spojení s oboznámením sa s obsahom vzťahujúceho sa
spisu, ktorý bol aj k tomuto konaniu ústavným súdom vyžiadaný a okresným súdom
predložený (9. mája 2017). Ústavný súd ustálil, že namietané dedičské konanie sa začalo
obratom po úmrtí poručiteľa, ktorý zomrel 7. februára 2007 a jeho úmrtný list bol
okresnému doručený 28. februára 2007. V marci 2007 bola prerokovaním veci poverená
notárka a počnúc od augusta 2013 vec prerokúvala poverená
notárka . V celom doterajšom priebehu dedičského konania v trvaní
10 rokov okresný súd prostredníctvom poverených notárok zisťoval skutočnosti rozhodné
pre prerokovanie dedičstva (okruh dedičov, aktíva a pasíva dedičstva, hodnotu predmetu
dedičstva) a pre tento účel adresoval dožiadania príslušným registrom, nariadil dvakrát
znalecké dokazovanie na zistenie hodnoty predmetu dedičstva, vykonal súpis hnuteľných
vecí a nariadil a vykonal niekoľko pojednávaní. Keďže k dohode dedičov nedošlo, vec bola
(po viac ako 4 rokoch konania) 14. júna 2011 prvýkrát predložená notárkou okresnému súdu
s návrhom na rozhodnutie o dedičstve, avšak obratom aj vrátená na ďalšie zisťovanie
rozhodných skutočností a odstránenie nedostatkov v doterajšom zisťovaní vykonanom
notárkou. Druhýkrát bola vec predložená notárkou okresnému súdu (po viac ako 9 rokoch
konania) v auguste 2016 s návrhom na rozhodnutie vo veci a následne okresný súd vo veci
rozhodol uznesením z 25. októbra 2016. Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie okresného
súdu, ktoré v čase podania sťažnosti ústavnému súdu trvá už skoro 10 rokov a dosiaľ nie je
právoplatne skončené z dôvodu, že účastníčky tohto dedičského konania podali proti
uzneseniu okresného súdu z 25. októbra 2016 odvolania. Ústavný súd skutočnosť, že spis
bol 9. mája 2017 predložený ústavnému súdu priamo okresným súdom bez akéhokoľvek
vysvetlenia k predkladaciemu prípisu o predložení spisu odvolaciemu súdu 3. marca 2017
na poslednom čl. 716, zohľadnil tak, že spis sa nachádza na okresnom súde.
26. Ústavný súd konštatuje, že bez nutnosti hodnotenia jednotlivých úkonov
okresného súdu, resp. ním povereného notára ako súdneho komisára pri prerokovávaní
dedičstva, posudzované konanie ako celok charakterizujú prieťahy a neefektívny postup,
keď po viac ako 10 rokov nie je právoplatne ukončené.
27. Ústavný súd preto konštatuje, že postupom okresného súdu v posudzovanom
konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48
ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
28. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
29. Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu konanie vo veci nebolo
skončené, ústavný súd vyhovel sťažnosti v časti návrhu na uloženie príkazu okresnému
súdu konať bez zbytočných prieťahov v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde.
30. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ
domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
31. Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia
ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € sťažovateľke za
primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení
sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného
súdneho konania a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých
prieťahoch v posudzovanom konaní.
32. Ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie
nad ústavným súdom priznanú sumu, nevyhovel.
33. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom.
34. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.
35. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 312,34 € vrátane režijného paušálu. Keďže
právny zástupca predložil ústavnému osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena
za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom bola zvýšená o 20 %,
čo predstavuje celkovú sumu 374,81 €.
36. Ústavný súd nepriznal úhradu trov za jeden úkon právnej služby (stanovisko
k vyjadreniu okresného súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti
významné pre rozhodnutie ústavného súdu.
37. Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2017