Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 335/2017
PDF · 127.21 KB
No categories available
I. ÚS 335/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2017
predbežne prerokoval sťažnosť a
, zastúpených advokátom Mgr. Martinom Štoffom, Stoličková 4, Banská
Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1
a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 17/2014 zo 17. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. mája 2016 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie v záhlaví uvedených základných práv podľa
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.
zn. 2 Sžo 17/2014 zo 17. februára 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím mesta Žiar nad Hronom
zo 14. septembra 2012 (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) boli dodatočne povolené
stavebné úpravy rodinného domu v priamom susedstve sťažovateliek. Sťažovateľky zásadne
nesúhlasili so stavebnými úpravami, pričom vytýkali viaceré nedostatky v jeho realizácii,
ako aj narušenia súkromia a pohody bývania. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého
stupňa preto podali odvolanie, o ktorom rozhodol Obvodný úrad Banská Bystrica, odbor
výstavby a bytovej politiky zo 16. januára 2013 [od 1. októbra 2013 Obvodný úrad Banská
Bystrica, odbor opravných prostriedkov](ďalej len „správny orgán druhého stupňa“) tak, že
odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil.
3. Sťažovateľky v stanovenej lehote následne podali žalobu o preskúmanie
rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a druhého stupňa, ktoré žiadali zrušiť a vec
vrátiť na ďalšie konanie. O žalobe rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 23 S 53/2013 z 23. októbra 2013, ktorým žalobu
sťažovateliek zamietol a nepriznal im náhradu trov konania. Krajský súd po zhodnotení
námietok sťažovateliek, napadnutých rozhodnutí, ako aj vyjadrení žalovaných účastníkov
dospel k záveru, že zo strany správnych orgánov nedošlo k takému porušeniu zákona, ktoré
by malo za následok zrušenie napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Proti rozsudku
krajského súdu z 23. októbra 2013 podali sťažovateľky odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 17/2014 zo 17. februára 2016 tak, že rozsudok
krajského súdu potvrdil.
4. Sťažovateľky namietajú predovšetkým nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, podľa nich najvyšší súd rozsudok nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal sa
s ich argumentmi a námietkami. Sťažovateľky poukázali na viaceré technické nedostatky
realizovaných stavebných úprav, na nesúlad stavby s územným plánom mesta a na zásahy
do ich súkromia, ako aj kvality bývania. Tieto nedostatky napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu mali mať za následok porušenie označených základných práv
sťažovateliek podľa ústavy, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu.
5. Sťažovateľky v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, a zároveň požadujú zrušenie
napadnutého rozhodnutia, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05). Ústavný súd
teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
9. Sťažovateľky v sťažnosti namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súd konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj základného práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s právom podľa
čl. 8 ods. 1 dohovoru a porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.
10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12 Ústavnému súdu preto zásadne neprislúcha hodnotiť správnosť právneho záveru
všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci
aplikoval. Totiž samotná vecná nesprávnosť rozhodnutia nie je z pohľadu ústavného súdu
významná, ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a nie je ani oprávnený
na inštančný prieskum ich rozhodnutí.
13. S ohľadom na rozsah právomoci zasahovať do rozhodovania všeobecných súdov
preskúmal ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu. Po oboznámení sa s obsahom
napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateliek nie je
spôsobilá spochybniť jeho ústavnú udržateľnosť. Najvyšší súd sa korektne a výstižne
vysporiadal s jednotlivými námietkami sťažovateliek, ktorými odôvodňovali svoje
stanovisko o nesprávnosti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd zaujal stanovisko
k jednotlivým stavebno-technickým parametrom realizovanej stavby (otázka podlaží,
odstupových vzdialeností), k nepohode bývania a straty súkromia sťažovateliek a tiež
posúdil postup správnych orgánov vo veci. Po vyhodnotení všetkých okolností veci dospel
k záveru o správnosti rozsudku krajského súdu, a preto ho potvrdil. Právne názory
najvyššieho súdu vyjadrené v napadnutom rozsudku sú logické, majú racionálny základ a sú
celkom opodstatnené. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
14. Právny názor, ktorý najvyšší súd jasne vyjadril vo vzťahu k rozhodnutiam
správnych orgánov, ako aj samotnej stavby nie je svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Takéto závažné nedostatky
však z rozsudku najvyššieho súdu rozhodne nevyplývajú. Rozsudok najvyššieho súdu je
preto plne akceptovateľný aj v rovine ústavného práva.
15. V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda
vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu, pričom tento záver ústavného súdu sa
vzťahuje na všetky práva, ktoré sťažovateľky v petite svojej sťažnosti označili (právo
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie, právo vlastniť majetok, právo
na súkromie).
16. Ústavný súd preto hodnotí sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, čo zakladá
dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateliek, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2017