Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 335/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2017

predbežne prerokoval sťažnosť a

, zastúpených advokátom Mgr. Martinom Štoffom, Stoličková 4, Banská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1

a , práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. mája 2016 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie v záhlaví uvedených základných práv podľa

(ďalej len „“), práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.

zn. zo 17. februára 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím mesta Žiar nad Hronom

zo 14. septembra 2012 (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) boli dodatočne povolené

stavebné úpravy rodinného domu v priamom susedstve sťažovateliek. Sťažovateľky zásadne

nesúhlasili so stavebnými úpravami, pričom vytýkali viaceré nedostatky v jeho realizácii,

ako aj narušenia súkromia a pohody bývania. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého

stupňa preto podali odvolanie, o ktorom rozhodol Obvodný úrad Banská Bystrica, odbor

výstavby a bytovej politiky zo 16. januára 2013 [od 1. októbra 2013 Obvodný úrad Banská

Bystrica, odbor opravných prostriedkov](ďalej len „správny orgán druhého stupňa“) tak, že

odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil.

3. Sťažovateľky v stanovenej lehote následne podali žalobu o preskúmanie

rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a druhého stupňa, ktoré žiadali zrušiť a vec

vrátiť na ďalšie konanie. O žalobe rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 23. októbra 2013, ktorým žalobu

sťažovateliek zamietol a nepriznal im náhradu trov konania. Krajský súd po zhodnotení

námietok sťažovateliek, napadnutých rozhodnutí, ako aj vyjadrení žalovaných účastníkov

dospel k záveru, že zo strany správnych orgánov nedošlo k takému porušeniu zákona, ktoré

by malo za následok zrušenie napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Proti rozsudku

krajského súdu z 23. októbra 2013 podali sťažovateľky odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 17. februára 2016 tak, že rozsudok

krajského súdu potvrdil.

4. Sťažovateľky namietajú predovšetkým nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia, podľa nich najvyšší súd rozsudok nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal sa

s ich argumentmi a námietkami. Sťažovateľky poukázali na viaceré technické nedostatky

realizovaných stavebných úprav, na nesúlad stavby s územným plánom mesta a na zásahy

do ich súkromia, ako aj kvality bývania. Tieto nedostatky napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu mali mať za následok porušenie označených základných práv

sťažovateliek podľa , ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu.

5. Sťažovateľky v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, a zároveň požadujú zrušenie

napadnutého rozhodnutia, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ). Ústavný súd

teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

9. Sťažovateľky v sťažnosti namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súd konanie podľa dohovoru,

ako aj základného práva na súkromie podľa v spojení s právom podľa

čl. 8 ods. 1 dohovoru a porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

v spojení s dodatkového protokolu.

10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

12 Ústavnému súdu preto zásadne neprislúcha hodnotiť správnosť právneho záveru

všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci

aplikoval. Totiž samotná vecná nesprávnosť rozhodnutia nie je z pohľadu ústavného súdu

významná, ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a nie je ani oprávnený

na inštančný prieskum ich rozhodnutí.

13. S ohľadom na rozsah právomoci zasahovať do rozhodovania všeobecných súdov

preskúmal ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu. Po oboznámení sa s obsahom

napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateliek nie je

spôsobilá spochybniť jeho ústavnú udržateľnosť. Najvyšší súd sa korektne a výstižne

vysporiadal s jednotlivými námietkami sťažovateliek, ktorými odôvodňovali svoje

stanovisko o nesprávnosti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd zaujal stanovisko

k jednotlivým stavebno-technickým parametrom realizovanej stavby (otázka podlaží,

odstupových vzdialeností), k nepohode bývania a straty súkromia sťažovateliek a tiež

posúdil postup správnych orgánov vo veci. Po vyhodnotení všetkých okolností veci dospel

k záveru o správnosti rozsudku krajského súdu, a preto ho potvrdil. Právne názory

najvyššieho súdu vyjadrené v napadnutom rozsudku sú logické, majú racionálny základ a sú

celkom opodstatnené. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

14. Právny názor, ktorý najvyšší súd jasne vyjadril vo vzťahu k rozhodnutiam

správnych orgánov, ako aj samotnej stavby nie je svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Takéto závažné nedostatky

však z rozsudku najvyššieho súdu rozhodne nevyplývajú. Rozsudok najvyššieho súdu je

preto plne akceptovateľný aj v rovine ústavného práva.

15. V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda

vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu, pričom tento záver ústavného súdu sa

vzťahuje na všetky práva, ktoré sťažovateľky v petite svojej sťažnosti označili (právo

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie, právo vlastniť majetok, právo

na súkromie).

16. Ústavný súd preto hodnotí sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, čo zakladá

dôvod na jej odmietnutie podľa .

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateliek, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2017