Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 401/2017
PDF · 262.16 KB
No categories available
II. ÚS 401/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného
Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
Mgr. Radovan Kimák, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II
č. k. 1 Pv 562/16/1102-8 z 3. marca 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2017
doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát Mgr. Radovan Kimák, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“)
č. k. 1 Pv 562/16/1102-8 z 3. marca 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 11. februára 2015 podal trestné
oznámenie pre podozrenie z trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaného
v súvislosti s predajom osobného motorového vozidla na základe kúpnej zmluvy
zo 16. decembra 2014 uzavretej medzi sťažovateľom ako predávajúcim a podozrivým ako
kupujúcim. Poverený príslušník Obvodného oddelenia Policajného zboru Ružinov ‒východ
uznesením z 8. apríla 2015 vec odmietol podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pretože
nebol dôvod na začatie trestného stíhania a ani na odloženie veci podľa § 197 ods. 2
Trestného poriadku. Sťažnosť sťažovateľa proti označenému uzneseniu policajta prokurátor
okresnej prokuratúry zamietol.
Dňa 24. augusta 2016 sťažovateľ podal Obvodnému oddeleniu Policajného zboru
Ružinov – východ trestné oznámenie týkajúce sa tej istej veci, doplnené o nové skutočnosti.
Poverený príslušník Policajného zboru uznesením ČVS: ORP-492/RV-B2-2015
z 19. septembra 2016 začal podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie vo veci
podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona.
Po vykonaní procesných úkonov smerujúcich k objasneniu veci poverený príslušník
Policajného zboru uznesením ČVS: ORP-492/RV-B2-2015 z 23. januára 2017 trestné
stíhanie zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v spojení s § 215 ods. 4
Trestného poriadku, teda z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, a preto nie je dôvod
na postúpenie veci.
Proti uzneseniu policajta z 23. januára 2017 o zastavení trestného stíhania sťažovateľ
podal sťažnosť, ktorú prokurátor okresnej prokuratúry napadnutým uznesením
č. k. 1 Pv 562/16/1102-8 z 3. marca 2017 zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu odôvodňuje najmä takto:
«Sťažovateľ ako poškodený podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania
trestného činu podvodu, ktorého sa mal dopustiť tým, že pri uzatváraní
kúpnej zmluvy dňa 16. 12. 2014, ktorej predmetom bol predaj osobného motorového vozidla
Škoda Fabia, predstieral vážnu vôľu uhradiť sťažovateľovi kúpnu cenu vo výške 800.- €
v dvoch splátkach a to prvú splátku vo výške 500,- € už pri podpise kúpnej zmluvy a druhú
splátku vo výške 300,- € po zápise zmeny vlastníka a držiteľa v evidencii dopravného
inšpektorátu, v skutočnosti však druhú časť kúpnej ceny od počiatku nemienil uhradiť.
Sťažovateľ druhú časť kúpnej ceny vo výške 300,- € vymáhal v súdnom konaní,
v ktorom Okresný súd Nové Zámky dňa 23. 01. 2015 vydal platobný rozkaz
č. k. 10 C/252015-14, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 03. 2015. Následne
poškodený podal návrh na vykonanie exekúcie, ktorá je neúspešná...
... Sťažovateľ po vyhodnotení všetkých okolností predaja a na základe zistení
štátnych orgánov preverujúcich rôzne aspekty činnosti nadobudol
podozrenie, že tento od počiatku nemal v úmysle zaplatiť doplatok kúpnej ceny vo výške
300,- €, čim by mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa
Sťažovateľ preto podal na Okresnom riaditeľstve PZ dňa 24.08.2016 trestné
oznámenie v ktorom poukazoval na skutočnosti nasvedčujúce, že došlo k spáchaniu
trestného činu.
Poverený príslušník Obvodného oddelenia PZ Bratislava II dňa 19. 09. 2016
začal trestné stíhanie vo veci trestného činu podvodu podľa ust. § 221 ods. 1 TZ,
ČVS: ORP-492/RV-B2-2015
Uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ Bratislava II zo dňa
23. 01. 2017, ČVS: ORP-492/RV-B2-2015 bolo trestné stíhanie zastavené s odôvodnením,
že ide „výlučne o občiansko-právny spor, v ktorom neprináleží OČTK rozhodovať
o právach a oprávnených záujmoch osôb.“
Proti uzneseniu povereného príslušníka PZ podal sťažovateľ v pozícii poškodeného
sťažnosť, ktorú veľmi podrobne odôvodnil.
... Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II v uznesení zo dňa 3. 3. 2017,
č. k. 1 Pv 562/16/1102-8 na žiadnu z námietok sťažovateľa vôbec nereagoval.
Namiesto riadneho odôvodnenia prokurátor na 3. strane uznesenia uviedol, že sa:
„jedná o spor ktorý treba riešiť v rámci občiansko-právneho konania na príslušnom
miestne príslušnom súde v rámci SR.“ Uvedené odporúčanie prokurátora nasvedčuje, že
tento sa neoboznámil ani so sťažnosťou sťažovateľa, ani s trestným spisom. Sťažovateľ v
trestnom oznámení aj v sťažnosti uviedol a listinami preukázal, že príslušný súd už
právoplatne zaviazal k doplateniu kúpnej ceny a sťažovateľ podal návrh
na vykonanie exekúcie, v rámci ktorej sa nepodarilo zistiť reálne postihnuteľný majetok.
Sťažovateľ už teda nemá žiadnu ďalšiu možnosť na občiansko-právne uplatnenie svojho
nároku. Sťažovateľ však nepodal trestné oznámenie s cieľom vymôcť svoju pohľadávku, na
čo trestné konanie ani nie je určené, ale vykonal oznámenie s cieľom riadneho prešetrenia
protiprávnej činnosti .
Prokurátor tiež v uznesení uviedol, že „v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov
je poverený príslušník PZ pri hodnotení dôkaznej situácie a rozsahu vykonaných dôkazov
samostatný.“ Prokurátor je však pánom trestného konania, v zmysle ust. § 230 Trestného
poriadku vykonáva dozor nad zákonnosťou prípravného konania a je oprávnený dávať
policajtovi záväzné pokyny. Prokurátor sa teda nemôže zbavovať zodpovednosti za priebeh
a výsledok trestného konania poukazovaním na zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Túto
zásadu pri svojom rozhodovaní totiž rovnako aplikuje aj prokurátor, ktorý nie je viazaný
zistením skutkového stavu vykonaným policajtom.
Prokurátor tiež v uznesení uviedol: „Pokiaľ v spise neboli založené v spise listinné
dôkazy súvisiace s lustráciou podozrivého je potrebné konštatovať, že tieto nie sú podstatné
pre meritórne rozhodnutie vo veci.“ Sťažovateľ však v sťažnosti namietal, že do trestného
spisu neboli zaradené úplne iné listiny, ktoré naopak pre meritórne rozhodnutie
vo veci boli veľmi dôležité - uznesenie vyšetrovateľa SKIS MV SR zo dňa 31. 08. 2015,
ČVS: SKIS-15/OISZ-V-2015 preukazujúce, že sa v čase vážnej údajnej
poruchy motora dostavil s vozidlom na ODI v Nových Zámkoch a uznesenie policajta OO
PZ NZ, ČVS: ORP-669/NZ-NZ-2016, z ktorého vyplýva, že 8 dní po kúpe od sťažovateľa
predal vozidlo za 2.500,- €, mal teda dosť finančných prostriedkov na zaplatenie dlžnej
časti kúpnej ceny. Prokurátor teda reagoval na uvedenú námietku sťažovateľa
nekoncentrovane, ignorujúc jej vecnú podstatu.
... Súčasťou práva na inú právnu ochranu je, rovnako ako v prípade práva na súdnu
ochranu, nielen právo na formálne vybavenie sťažnosti poškodeného proti zastaveniu
trestného stíhania, ale aj právo, aby sa dozorujúci prokurátor zaoberal všetkými
relevantnými námietkami sťažovateľa, aby relevantné právne normy boli aplikované
ústavne konformným spôsobom a aby v uznesení, ktorým dozorujúci prokurátor rozhodne
o sťažnosti poškodeného, jasne vysvetlil na základe akých skutkových zistení a právnych
úvah sťažnosti nevyhovel. Sťažovateľ teda nemá právo, aby bolo jeho podnetu vyhovené, má
však právo, aby na jeho relevantné námietky prokurátor v odôvodnení uznesenia adekvátne
reagoval.
V prípade sťažovateľa však prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II takto
nepostupoval, v dôsledku čoho pri vybavovaní sťažnosti porušil právo sťažovateľa na inú
právnu ochranu. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľa teda postupoval svojvoľne, vôbec nereagujúc na podstatné námietky
sťažovateľa a ignorujúc základné skutkové zistenia vyplývajúce z obsahu trestného spisu.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľa navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II zo dňa 03. 03. 2017,
č. k. 1 Pv 562/16/1102-8 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava II zo dňa 03. 03. 2017,
č. k. 1 Pv 562/16/1102-8 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnej prokuratúre Bratislava II na
ďalšie konanie.
3. Okresná prokuratúra Bratislava II je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia k rukám advokáta do 15 dni od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva na inú právnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému
podľa sťažovateľa došlo (v podstate) tým, že prokurátor okresnej prokuratúry sa
v napadnutom uznesení, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu policajta
o zastavení trestného stíhania, riadnym spôsobom nevysporiadal so sťažnostnou
argumentáciou sťažovateľa ako oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom uplatneným námietkam v prvom rade
pripomína, že nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických
osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom
uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie
a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)
fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto
orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov verejnej
moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických
osôb a právnických osôb môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách
o ľudských právach a základných slobodách (m. m. III. ÚS 38/05).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie okresnej
prokuratúry z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov
so sťažovateľom označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom v súlade
s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti vzal do úvahy aj obsah uznesenia povereného
príslušníka Policajného zboru o zastavení trestného stíhania ČVS: ORP-492/RV-B2-2015
z 23. januára 2017, keďže označené rozhodnutie policajta a napadnuté uznesenie okresnej
prokuratúry tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany jeden celok
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
Poverený príslušník Policajného zboru v posudzovanej veci zastavenie trestného
stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b) v spojení s § 215 ods. 4 Trestného poriadku odôvodnil
v uznesení ČVS: ORP-492/RV-B2-2015 z 23. januára 2017 (ďalej aj „uznesenie o zastavení
trestného stíhania“) najmä takto:
„Dňa 28. 09. 2016 bol na zápisnicu o výsluchu svedka - poškodeného vypočutý
, ktorý vo svojej výpovedi uviedol skutočnosti, ktoré sú mu známe
v predmetnej veci.
Dňa 20. 09. 2016 bola na OO PZ Nové Zámky, Slovenská 6, Nové Zámky zaslaná
žiadosť o výsluch osoby: , , ktorá bola na OO PZ Ružinov -
východ, Sputniková 12, Bratislava, doručená prostredníctvom Slovenskej pošty
dňa 09. 12. 2016, pričom menovaný vo svojej výpovedi uviedol, že predmetné motorové
vozidlo zakúpené od sa pri prevoze domov pokazilo a to konkrétne
v motorovej časti. Menovaný ďalej uviedol, že je pravdou, že bol dohodnutý s poškodeným,
že po prepise vozidla mu doplatí zvyšnú sumu, ktorá predstavovala 300,- €, ale túto sumu
mu nedoplatil, nakoľko nepočítal, že sa vozidlo po 70-tich kilometroch pokazí.
Výsluchom menovaného sa nepodarilo preukázať skutočnosti, ktoré by nasvedčovali
tomu, že už v čase kúpy motorového vozidla poňal úmysel poškodenému neuhradiť zvyšnú
finančnú čiastku vo výške 300,- €, čím by ho uviedol do omylu a výsluchom taktiež bolo
preukázané, že dlžnú sumu neuhradil z dôvodu, že sa cítil byť dotknutý tým, že vozidlo malo
vadu, o ktorej ho oznamovateľ neinformoval. Samotná skutočnosť, že menovaný sa po
zaplatení dohodnutej zálohy, s ktorou súhlasili obaja, rozhodol z dôvodu technického stavu
zvyšnú sumu neuhradiť nezakladá jeho trestnú zodpovednosť za spáchanie trestného činu
Podvodu podľa § 221 Trestného zákona.
Bolo zistené, že OS Nové Zámky vydal platobný rozkaz sp. zn.: 10 C/25/2015, ktorým
zaviazal , k úhrade dlžnej sumy vo výške 300,- €, pričom predmetný
platobný rozkaz bol doručený menovanému, ktorý voči platobnému rozkazu nepodal
opravný prostriedok, čím nadobudol platobný rozkaz právoplatnosť dňa 13. 03. 2015.
Z konania je zrejmé, že svoj dlh uznal, o čom svedčí aj vzdanie sa
opravného prostriedku voči platobnému rozkazu a neuhradenie dlžnej sumy je spôsobené
jeho platobnou neschopnosťou, čo potvrdzuje aj exekútor , na základe
správy zo Sociálnej poisťovne.
Do spisového materiálu boli dňa 18. 01. 2016 zabezpečené od
informácie ohľadom prebiehajúceho exekučného konania voči , pričom
exekučný titul platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 13. 03. 2015, exekučné
konanie bolo začaté dňa 14. 12. 2015 a v súčasnej dobe exekučné konanie naďalej prebieha
a tiež bolo zistené, že exekútor zablokoval motorové vozidlá na dopravnom inšpektoráte,
z čoho vyplýva, že má aj iný majetok, z ktorého si môže uplatniť poškodený
svoju majetkovú ujmu.“
Na základe takto zisteného skutkového stavu poverený príslušník Policajného zboru
formuloval v uznesení o zastavení trestného stíhania tieto právne závery:
„Úmyselného prečinu podvod podľa § 221 ods. 1/ Trestného zákona sa dopustí ten,
kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu
alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu.
Podľa § 8 Trestného zákona je trestným činom protiprávny čin, ktorého znaky sú
uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak sa má o trestnom čine konať,
musia byť splnené všetky znaky. t.j. čin musí spadať pod znaky niektorého z ustanovení
osobitnej časti Trestného zákona.
Na trestnú zodpovednosť osoby za spáchaný trestný čin je potrebné nielen naplnenie
formálnych znakov - t. j. naplnenie niektorej zo skutkových podstát trestného činu, ale aj
dosiahnutie určitého stupňa spoločenskej nebezpečnosti pre spoločnosť a to vzhľadom na
spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti za ktorých bol čin spáchaný a takisto aj
s prihliadnutím na mieru zavinenia a pohnútku páchateľa.
... V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili
k uspokojovaniu práv súkromnoprávnej povahy, pokiaľ nie sú vedľa toho splnené všetky
predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, respektíve nie sú tieto predpoklady
celkom jasne zistené. Z uvedeného teda vyplýva, že nie každé porušenie súkromného práva
musí a má byť automaticky postihovateľné prostriedkami trestného práva, i keď by pri jeho
porušení boli formálne naplnené obligatórne znaky trestného činu.
Vyhodnotením a posúdením skutočností obsiahnutých v trestnom oznámení podanom
poverený príslušník dospel k záveru, že v danej veci konanie
nie je možné v oblasti trestného práva posudzovať ako úmyselný prečin
podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ako ani iný trestný čin uvedený v osobitnej
časti Trestného zákona. Vykonaným prípravným konaním sa nepodarilo doposiaľ preukázať
úmyselné konanie . ktoré by smerovalo k obohateniu sa o dlžnú sumu voči
poškodenému. Na základe vyhodnotených a zistených dôkazov, ktoré boli zabezpečené do
spisového materiálu je dostatočne preukázané, že sa v danom prípade jedná výlučne
o občiansko-právny spor, v ktorom neprináleží orgánom OČTK rozhodovať o právach
a oprávnených záujmoch osôb.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a keďže tento skutok nie je trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia, trestné stíhanie zastaviť podľa § 215 ods. 1 písm. b),
ods. 4/ Trestného poriadku.“
Prokurátor okresnej prokuratúry napadnuté uznesenie, ktorým zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu policajta z 23. januára 2017, odôvodnil najmä takto:
«Z podnetu podanej sťažnosti som v intenciách § 192 Trestného poriadku preskúmal
správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, pričom som dospel k záveru, že hoci sťažnosť bola prípustná, podaná
oprávnenou osobou, u príslušného orgánu a v zákonom stanovenej lehote, avšak táto nie je
dôvodná, nakoľko skutkové okolnosti vyplývajúce zo spisového materiálu potvrdzujú
odôvodnenosť a zákonnosť postupu povereného príslušníka PZ.
... Preskúmaním predloženého, na vec sa vzťahujúceho kompletného spisového
materiálu zisťujem, že doposiaľ zistené skutočnosti vyplývajúce z nazhromaždeného
spisového materiálu dostatočne odôvodňujú postup povereného príslušníka PZ podľa § 215
ods. 1 písm. b), ods.4) Trestného poriadku.
Rozhodnutie povereného príslušníka PZ považujem za dôvodné a postup za zákonný,
vychádzajúci zo zadokumentovaných dôkazov, ktoré mu boli ako orgánu činnému v
trestnom konaní známe v čase rozhodovania o veci v zmysle Trestného poriadku.
V predmetnej veci je potrebné uviesť, že skutkovú podstatu trestného činu tvorí súhrn
typových znakov subjektívnych a objektívnych, ktoré určité ľudské správanie charakterizujú
ako konkrétny trestný čin. Tieto znaky tvoria nerozlučnú jednotu, musí ich obsahovať každá
skutková podstata. V prípade, ak by absentoval čo i len jeden z jej obligatórnych znakov,
nemožno hovoriť o trestnom čine. V uvedenom prípade nie sú naplnené všetky znaky
skutkovej podstaty predmetného prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák.
S poukazom na vyššie uvedené som nezistil zo strany povereného príslušníka ani
pochybenie namietané v žiadosti oznamovateľa o preskúmanie postupu povereného
príslušníka zo dňa 14. 2. 2017 v súvislosti s nahliadnutím do vyšetrovacieho spisu. Pokiaľ
v spise neboli založené v spise listinné dôkazy súvisiace s lustráciou podozrivého je
potrebné konštatovať, že tieto nie sú podstatné pre meritórne rozhodnutie vo veci.
Podotýkam, že v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov je poverený príslušník
PZ pri hodnotení dôkaznej situácie a rozsahu vykonaných dôkazov samostatný. Zákon
pritom poverenému príslušníkovi PZ neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo
pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti. Poverený príslušník PZ
po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci zistených skutočností správne
dospel k vydaniu uznesenia o zastavení trestného stíhania vo veci.
Na záver upozorňujem na jeden zo základných princípov trestného práva t. j. princíp
„ultima ratio“, ktorý sa na uvedenú vec vzťahuje, a ktorý umožňuje orgánom činným
v trestnom konaní odlíšiť prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych, či
obchodných vzťahov od trestnej činnosti.
Som toho názoru, že v konkrétnom prípade, sa s poukazom na zadovážené dôkazy,
jedná o spor ktorý treba riešiť v rámci občiansko - právneho konania na príslušnom miestne
príslušnom súde v rámci SR.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo nutné v zmysle § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.»
Po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej priloženej dokumentácie ústavný súd
konštatuje, že napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry nevykazuje znaky zjavnej
neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry
v spojení s uznesením povereného príslušníka Policajného zboru z 23. januára 2017 podľa
názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom objasňujú, prečo orgány činné
v trestnom konaní v okolnostiach posudzovanej veci nevzhliadli dôvod na vznesenie
obvinenia osobe, voči ktorej smerovalo trestné oznámenie podané sťažovateľom.
Ústavný súd v kontexte námietok sťažovateľa opätovne poukazuje na skutočnosť, že
jeho úlohou nie je nahrádzať rozhodovaciu činnosť orgánov činných v trestnom konaní, ale
chrániť ústavnosť, a preto ak výklad a aplikácia právnych noriem zo strany orgánov verejnej
moci v konkrétnom prípade nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvôle, ústavný súd
nemá dôvod do ich postupu a rozhodnutí zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05,
II. ÚS 357/06). Inak povedané, ak poverený príslušník Policajného zboru, ako aj prokurátor
okresnej prokuratúry vo veci sťažovateľa dospeli k záveru, že v danom prípade neboli
naplnené všetky zákonné podmienky na to, aby bolo možné konkrétnej osobe vzniesť
obvinenie, a svoje rozhodnutia pritom náležitým, ústavne konformným spôsobom
odôvodnili, ústavný súd nemá dôvod do právnych záverov orgánov činných v trestnom
konaní vstupovať a nahrádzať ich svojimi vlastnými.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené tiež poznamenáva, že z právneho poriadku
Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov mnohých členských krajín Európskej
únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj
skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou
vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov
rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho
spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom
a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych
subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. I. ÚS 68/2012).
Pre účely ochrany individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok
Slovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má
súkromnoprávny charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby
došlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv.
Z vyjadrenia sťažovateľa obsiahnutého v jeho sťažnosti pritom vyplýva, že
sťažovateľ takýto právny prostriedok na uplatnenie svojho subjektívneho práva voči osobe,
ktorú zároveň podozrieval zo spáchania trestného činu, v podobe civilnej žaloby o peňažné
plnenie aj využil. Posúdenie naplnenia všetkých zákonných podmienok prípadnej trestnej
zodpovednosti danej osoby však už bolo v plnej kompetencii orgánov činných v trestnom
konaní, pričom sťažovateľom označené základné právo na inú právnu ochranu garantované
v čl. 46 ods. 1 ústavy v sebe nezahŕňa právo oznamovateľa trestného činu, resp.
poškodeného na trestné stíhanie konkrétnej, ním označenej osoby (m. m. II. ÚS 42/00,
II. ÚS 28/06). Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane judikoval (napr. III. ÚS 287/06),
že k porušeniu základného práva oznamovateľa trestného činu garantovaného v čl. 46 ods. 1
ústavy by v zásade mohlo dôjsť len v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní
trestnému oznámeniu oznamovateľa (resp. jeho sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňového
orgánu) nevenovali náležitú pozornosť, čo sa však v posudzovanom prípade nestalo.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, medzi obsahom
sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a napadnutým
uznesením okresnej prokuratúry neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o jeho porušení, a preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2017