Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 796/2016
PDF · 483.21 KB
No categories available
II. ÚS 796/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. Petra Zvaru, Obchodná 2,
Bratislava, správcu konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra,
Cabajská cesta 28, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla
2016 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla
2016 p o r u š i l základné právo Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty úpadcu
Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo V 1/2014
z 28. apríla 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 796/2016-19 z 27. októbra 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Petra
Zvaru, Obchodná 2, Bratislava, správcu konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske
stavby, a. s., Nitra, Cabajská cesta 28, Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“,
alebo „dovolací súd“) sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla 2016.
2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 28. decembra
2016 a najvyšší súd vo vyjadrení z 30. novembra 2016 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 9 Cbi 28/2010-230 z 31. mája 2012 (ďalej len „prvostupňový
rozsudok“) na základe žaloby (ďalej len „žalobca 1“),
(ďalej len „žalobca 2“) a (ďalej len „žalobkyňa 3“, spolu ďalej
len „žalobcovia“) proti sťažovateľovi ako žalovanému bolo sťažovateľovi uložené vylúčiť
z konkurznej podstaty spoločnosti Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra (ďalej len
„úpadca“), nehnuteľnosti ležiace v katastrálnom území zapísané na
ako parc. č. 4761/2, parc. č. 4758/15, parc. č. 4758/18, parc. č. 4758/23, ako aj
stavbu administratívnej budovy súp. č. 36 ležiacu na parc. č. 4761/02.
4. Rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 4 Obo 65/2012-285
z 30. septembra 2013 (ďalej len „odvolací rozsudok“) bol prvostupňový rozsudok zmenený
tak, že žaloba žalobcov proti sťažovateľovi bola zamietnutá.
5. Rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. 2 Obdo V 1/2014
z 28. apríla 2016 (ďalej len „dovolací rozsudok“) bol odvolací rozsudok zmenený tak, že
prvostupňový rozsudok sa potvrdzuje.
6. Zo sťažnosti tiež vyplynulo, že predchádzajúca (v poradí druhá) správkyňa
konkurznej podstaty úpadcu JUDr. Martina Mrázová (ďalej len „správkyňa dr. Mrázová“)
spísala do majetku konkurznej podstaty úpadcu viaceré nehnuteľnosti vedené v katastri
nehnuteľností ako vlastníctvo tretích osôb.
Všetky tieto nehnuteľnosti nadobudol úpadca kúpnou zmluvou uzatvorenou
s Fondom národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) ako predávajúcim
podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o veľkej privatizácii“). Ustanovením § 19a zákona
o veľkej privatizácii bol daný zákonný rámec pre nakladanie dlžníka s privatizovaným
majetkom v čase pred zaplatením kúpnej ceny a splnením povinností vyplývajúcich
z privatizačnej zmluvy, pričom porušenie povinností podľa tohto ustanovenia je
sankcionované absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.
Podľa §19a ods. 2 zákona o veľkej privatizácii do splatenia celej kúpnej ceny, jej
príslušenstva a splnenia všetkých zmluvných záväzkov a povinností je prevod
privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do
inej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech tretích osôb, možný len po
predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak nadobúdateľ privatizovaného majetku
nedodrží pri nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku
alebo jeho časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech
tretích osôb, alebo jeho prenájom je neplatný.
Podľa § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii ak fond vydá predchádzajúci
písomný súhlas podľa odseku 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný použiť
takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle
uzavretej zmluvy podľa § 14.
Podľa § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii úkony vykonané nadobúdateľom
alebo obchodnou spoločnosťou, ktorej majetková účasť bola predmetom predaja v rozpore
s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné.
7. Podľa sťažovateľa z citovaných ustanovení vyplýva, že pre platnosť prevodu
privatizovaného majetku na iné osoby je podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii potrebné
splniť kumulatívne dve podmienky, a to jednak požiadať fond o udelenie predchádzajúceho
písomného súhlasu, ale tiež použiť získané finančné prostriedky prednostne na úhradu
záväzkov voči fondu. Správkyňa dr. Mrázová spísala sporné nehnuteľnosti do konkurznej
podstaty úpadcu preto, že úpadca pri prevode privatizovaného majetku uvedené podmienky
nesplnil.
8. Fond na základe žiadostí úpadcu postupne udelil tri súhlasy na odpredaj
privatizovaného majetku, a to 19. júna 2000, potom 31. augusta 2000 a napokon 22. marca
2001. Úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril celkom 11 kúpnych zmlúv, ktorými
previedol takmer celý privatizovaný majetok (vrátane sporných nehnuteľností) na tretie
osoby za kúpnu cenu celkom viac ako 46 miliónov Sk. Podľa sťažovateľa kúpnu cenu ani
v jednom prípade nepoužil na úhradu svojich záväzkov voči fondu.
9. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že na všeobecných súdoch prebiehalo celkom 12
súdnych sporov o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu. V jednotlivých
súdnych sporoch bolo preukázané, že kúpne zmluvy, ktorými kupujúci nadobúdali sporné
nehnuteľnosti, boli uzatvárané počas exekučného konania vedeného proti úpadcovi ako
povinnému mimo exekučnej dražby priamo s úpadcom a kúpnu cenu uhrádzali na účet
súdnej exekútorky. Výnos z predaja nehnuteľností (vrátane výnosu z predaja sporných
nehnuteľností) použila súdna exekútorka následne na úhradu pohľadávok iných veriteľov,
nie teda fondu.
10. Kúpnou zmluvou z 11. júla 2000 (ako v poradí treťou v rade kúpnych zmlúv)
previedol úpadca jednu zo sporných nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva
žalobcov za dohodnutú kúpnu cenu 3 500 000 Sk (116 178,72 €).
11. Dňa 21. februára 2001 úpadca uzatvoril ako poslednú (jedenástu) v rade kúpnych
zmlúv kúpnu zmluvu so spoločnosťou KOVOSPOL NITRA, spol. s r. o. (ďalej len
„Kovospol“), ako kupujúcou, na ktorú previedol poslednú nehnuteľnosť za kúpnu cenu
11 801 460 Sk (391 736,71 €). Toho istého dňa uzatvorili fond, úpadca a Kovospol dohodu
o vzájomnom započítaní pohľadávok (ďalej len „dohoda o započítaní“), podľa ktorej sa
úpadca a fond dohodli, že úpadca má pohľadávku voči Kovospolu na zaplatenie kúpnej
ceny za predaj nehnuteľností v sume 11 801 460 Sk a túto svoju pohľadávku úpadca
postupuje fondu, a to bez toho, aby bola dohodnutá odplata za odstúpenie pohľadávky.
Ďalej podľa dohody o započítaní fond má pohľadávku voči úpadcovi, ktorá pozostáva
z nesplatenej kúpnej ceny z privatizačnej zmluvy č. 142/1992 z 27. júla 1992 vo výške
24 954 000 Sk a príslušenstvom, pričom úpadca a fond sa dohodli na započítaní
vzájomných pohľadávok do výšky, v akej sa kryjú, t. j. v sume 11 801 460 Sk.
12. Podľa názoru sťažovateľa jeho tvrdenie, podľa ktorého úpadca je aj naďalej
vlastníkom sporných nehnuteľností, treba považovať za dôvodné na základe viacerých
skutočností.
Predovšetkým sťažovateľ argumentuje, že ustanovenie § 19a zákona o veľkej
privatizácii má kogentný charakter, a preto neumožňuje fondu modifikovať zákonom
uloženú povinnosť použiť prostriedky získané z predaja privatizovaného majetku
prednostne na úhradu záväzkov dlžníka voči fondu. Z toho dôvodu je súhlas fondu mimo
rámca § 19a zákona o veľkej privatizácii a v rozpore s ním.
Ďalej dohodou o započítaní podľa sťažovateľa nedošlo k splneniu povinnosti úpadcu
z kúpnej zmluvy z 21. februára 2001 uzatvorenej medzi úpadcom a Kovospolom podľa
§ 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii. Za postúpenie pohľadávky úpadcu fondu nebola
dohodnutá odplata, a preto neexistovala započítania schopná pohľadávka úpadcu voči
fondu.
Podľa sťažovateľa aj keby sa dospelo k záveru, že dohodou o započítaní došlo
k započítaniu pohľadávok medzi úpadcom a fondom, toto započítanie by sa týkalo výlučne
splnenia povinnosti úpadcu z kúpnej zmluvy z 21. februára 2001 uzatvorenej medzi
úpadcom a Kovospolom. V žiadnom prípade by nemohlo dôjsť aj k splneniu povinnosti
z kúpnych zmlúv, ktorých predmetom prevodu boli iné nehnuteľnosti úpadcu a ktoré boli
uzatvorené už skôr.
13. Podľa sťažovateľa je tiež podstatné, že postup, ktorým súdna exekútorka po
vydaní príkazu na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností úpadcu organizovala ich
speňažovanie priamym predajom vopred určeným kupujúcim, je v priamom rozpore
s Exekučným poriadkom, pričom sa ním obchádzalo kogentné ustanovenie § 134 a nasl.
Exekučného poriadku.
14. Napokon sťažovateľ poukazuje na to, že v konaní vedenom krajským súdom pod
sp. zn. 9 Cbi 28/2010 sa zistilo, že žalobcovia uzatvorili kúpnu zmluvu nielen skôr, ako
úpadca požiadal fond o udelenie súhlasu na odpredaj nehnuteľností, ale aj skôr, ako bol
súhlas fondu 31. augusta 2000 udelený.
15. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v priebehu konania vedeného krajským súdom sa
preukázalo, že žalobcovia uzatvorili s úpadcom kúpnu zmluvu 11. júla 2000, úpadca
požiadal fond o súhlas s predajom 28. júla 2000 a fond vydal súhlas s odpredajom
31. augusta 2000. Ďalej bolo preukázané, že v žiadosti úpadcu z 28. júla 2000 adresovanej
fondu je uvedené, že „... Zaplatenie kúpnej ceny kupujúcim bude dohodnuté v konkrétnych
kúpnych zmluvách a a. s. bez zbytočného odkladu cestou peňažného ústavu PKB a. s.
pobočka Nitra realizuje postúpenie finančných prostriedkov na účet FNM SR.“. V kúpnej
zmluve sa pritom žalobcovia ako kupujúci s úpadcom ako predávajúcim dohodli, že kúpnu
cenu uhradia žalobcovia na účet úpadcu v PKB, a. s., ako splátku nesplateného úveru
poskytnutého zo strany PKB, a. s.
16. Podľa právneho názoru krajského súdu vyjadreného v jeho prvostupňovom
rozsudku „... Pokiaľ ide o náležitosti súhlasu je zrejmé, že zákon o veľkej privatizácii
náležitosti súhlasu neupravuje. Súd je preto toho názoru, že bolo v rámci právomoci FNM
SR ako súhlas vydá, resp. či ho niečím obmedzí.“. K námietke uzatvorenia kúpnej zmluvy
pred udelením súhlasu fondu krajský súd uviedol, že „... súd sa stotožnil s právnym
názorom navrhovateľov, že zákon vyžaduje súhlas FNM SR k prevodu a nie k uzavretiu
písomnej zmluvy. Samotnou zmluvou totiž vlastnícke právo k nehnuteľnosti nevzniká,
vznikne až vkladom do katastra na základe rozhodnutia správy katastra o povolení
vkladu(…) a FNM SR súhlas s prevodom predmetných nehnuteľností udelil dňa 31.08.2000,
prevod nastal až na základe predchádzajúceho písomného súhlasu FNM SR.“. K námietke
absencie splnenia druhej povinnosti dlžníka použiť kúpnu cenu na úhradu záväzkov voči
fondu krajský súd uviedol, že „... K úhrade, resp. použitiu finančných prostriedkov
v prospech FNM SR získaných na základe súhlasu došlo uzatvorením Dohody o vzájomnom
započítaní pohľadávok medzi FNM SR, Kovospol Nitra spol. s r.o. a úpadcom. ...
Zo súhlasu FNM SR zo dňa 31.08.2000 nevyplývalo, že by mala byť z predaja každej
jednotlivej nehnuteľnosti použitá istá suma ako celok na úhradu záväzkov úpadcu voči
fondu. … Súd sa nestotožnil s právnym názorom odporcu, že dohoda o započítaní s týmto
predajom nesúvisí a môže sa týkať iba vzťahu úpadcu a Kovospol Nitra spol. s r.o. Súd
taktiež nesúhlasí s názorom, že dohoda o započítaní je neplatný právny úkon. Postúpením
pohľadávky (ako výnos získaný z predaja nehnuteľnosti úpadcu realizovaným na základe
súhlasu fondu) úpadcu voči spol. Kovospol Nitra, spol. s r.o. na FNM SR a následným
započítaním odplaty za postúpenie zo záväzkov fondu si úpadca riadne splnil záväzok...“.
17. Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa vôbec nevyjadril k jeho námietke, podľa
ktorej porušenie druhej podmienky podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii nie je možné
konvalidovať dohodou o započítaní, ktorá sa týkala inej nehnuteľnosti a odplaty za predaj
nehnuteľnosti inému kupujúcemu. Rovnako sa krajský súd nevyjadril k námietke
sťažovateľa, že kúpna zmluva je neplatná aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor
s Exekučným poriadkom, resp. pre jeho obchádzanie.
18. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že najvyšší súd v odvolacom konaní na rozdiel
od krajského súdu vyslovil právny záver, že nedošlo k splneniu už prvej podmienky podľa
§ 19a zákona o veľkej privatizácii (zákaz nakladať s privatizovaným majetkom bez
predchádzajúceho písomného súhlasu fondu), pričom uviedol, že „... Účinnosť kúpnej
zmluvy, týkajúcej sa nehnuteľnosti nastáva jej riadnym uzavretím podľa príslušných
zákonných ustanovení. ... Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nemá žiadny
vplyv na vznik zmluvy, ani na jej účinnosť a má vecno-právny charakter, ktorého účelom je
zabezpečiť, aby okamih vzniku práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom evidencie
v katastri bol presne stanovený a aby bolo možné zistiť, kto je vlastníkom nehnuteľnosti...
Z uvedených skutočností vyplýva, že k prevodu privatizovaného majetku došlo na základe
kúpnej zmluvy, uzavretej dňa 11.07.2000, t. j. pred udelením súhlasu FNM SR, takýto
právny úkon je preto podľa § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov
neplatný. Neplatný právny úkon nemôže vyvolať v ňom uvedené následky, v dôsledku čoho
žalobcov nemožno považovať za vlastníkov predmetných nehnuteľností.“.
19. K námietke sťažovateľa, že úpadca nesplnil ani druhú podmienku pre platnosť
prevodu privatizovaného majetku (použitie kúpnej ceny prednostne na úhradu záväzkov
voči fondu), najvyšší súd uviedol: „... Keďže pre platnosť prevodu privatizovaného majetku
je potrebné splnenie obidvoch podmienok, uvedených v § 2 a 3 zákona č. 92/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov, nebolo potrebné zaoberať sa opodstatnenosťou námietok
žalovaného, týkajúcich sa použitia úpadcom získaných finančných prostriedkov na úhradu
záväzkov voči FNM SR.“
20. Sťažovateľ považuje dovolací rozsudok najvyššieho súdu, ktorým tento zmenil
odvolací rozsudok tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu, jednak za nepreskúmateľný,
ďalej za porušujúci právo na relevantnú odpoveď na zásadné námietky a napokon za
porušujúci zásadu predvídateľnosti rozhodnutia a právnej istoty.
21. Podľa dovolacieho rozsudku „... Cena bola zaplatená tak, ako bolo dohodnuté aj
s akceptáciou FNM SR…, nakoľko nehnuteľnosti boli založené v prospech majoritného
záložného veriteľa, a to PKB…, čím došlo k splneniu podmienky podľa § 19a ods. 4
privatizačného zákona (zaplatenie kúpnej ceny).“.
Tento právny záver považuje sťažovateľ za nezrozumiteľný, zmätočný, podľa neho
v ňom absentujú akékoľvek logické súvislosti a uvedené konštatovanie nemá základ
vo vykonanom dokazovaní. Nie je zrejmé, na základe čoho sa dospelo k záveru, že
zaplatením ceny tak ako bolo dohodnuté aj s akceptáciou fondu, došlo k splneniu
podmienky podľa § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii (správne by malo ísť o splnenie
podmienky podľa odseku 3, t. j. použitie kúpnej ceny prednostne na úhradu záväzkov voči
fondu).
22. Podľa názoru sťažovateľa v skutočnosti listinnými dôkazmi bolo preukázané, že
úpadca požiadal fond o udelenie súhlasu až po uzavretí kúpnej zmluvy, pričom vo svojej
následnej žiadosti o udelenie súhlasu o tejto skutočnosti fond neinformoval. Fond preto
nemohol vedieť o už uzatvorenej kúpnej zmluve a o spôsobe úhrady kúpnej ceny
dojednanej v zmluve, a preto takýto postup úpadcu a žalobcov ani nemohol akceptovať. Aj
keby však (čo i len teoreticky) fond o uzavretí kúpnej zmluvy a dojednanom spôsobe úhrady
kúpnej ceny vedel, nemohol by takýto postup akceptovať, pretože by bol v priamom rozpore
s § 19a zákona o veľkej privatizácii. Argumentácia s poukazom na záložné právo zriadené
v prospech banky je irelevantná. Navyše toto záložné právo je absolútne neplatné podľa
§ 19a ods. 2 zákona o veľkej privatizácii, keďže bolo zriadené bez súhlasu fondu.
23. Najvyšší súd ďalej uviedol, že je povinnosťou všeobecných súdov zohľadňovať
špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu, pričom vyslovil
tento právny názor: „... Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na
povrchne hodnotené technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to
v neprospech osoby vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality vtedajšieho
prístupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu,
ktoré sú všeobecné súdy povinné chrániť.“ Toto vyjadrenie podľa sťažovateľa najvyšší súd
fakticky prebral z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016. Pritom
z kontextu citovanej argumentácie nie je možné zistiť, v čom videl najvyšší súd povrchne
hodnotené technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov.
24. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že v dovolacom rozsudku sa tiež uvádza:
„... upustil od prílišného formalizmu pri posudzovaní dodržania predpokladov platnosti
kúpnej zmluvy podľa § 19a ods. 2 privatizačného zákona ohľadne predchádzajúceho
súhlasu k prevodu privatizovaného majetku v preskúmavanej veci. ... V konaní nebolo
spochybnené, že vôľou oboch zmluvných strán ako i FNM SR v nadväznosti na § 19a
privatizačného zákona, bolo predmetné nehnuteľnosti previesť na tretieho, v tomto prípade
na žalobcov, za určitých dohodnutých, ale aj zákonom stanovených podmienok (§ 19a), čo
preukázateľne vyplýva z listinných dôkazov a vykonaného dokazovania v rámci súdneho
konania. ... úmyslom všetkých strán na tomto úkone zúčastnených, t. j. predávajúci,
kupujúci, ale aj FNM SR, ktorého súhlas bol potrebný k prevodu nehnuteľností, bol prevod
nehnuteľností v dohodnutej kúpnej cene...“
25. Podľa názoru sťažovateľa je neprijateľné a neprípustné, ak dovolací súd označí za
„prílišný formalizmus“ podradenie zisteného skutkového stavu pod právnu normu, ktorá
určuje zákonné limity pre platnosť právneho úkonu. Účelom § 19a zákona o veľkej
privatizácii bola nesporne ochrana záujmov štátu ako veriteľa v procese privatizácie v čase,
kedy masívne dochádzalo k nekontrolovateľným prevodom privatizovaného majetku pred
splnením záväzkov dlžníkov voči fondu.
Ak preto zákonodarca podmienil platnosť prevodu privatizovaného majetku
udelením predchádzajúceho súhlasu fondu a použitím získaných prostriedkov v prospech
záväzkov voči fondu, potom je zjavné, že tým vytvoril zákonný rámec pre nakladanie
s privatizovaným majetkom v súlade s celospoločenským záujmom, pričom akékoľvek
porušenie nastavených podmienok spôsobuje bez ďalšieho neplatnosť právneho úkonu.
Treba považovať za neprijateľné, aby sa mohli „zľahčovať“ zákonom nastavené limity
s poukazom na prílišný formalizmus. Nie je sporné, že kúpna zmluva uzatvorená žalobcami
a úpadcom a v nej prejavená vôľa nadobudnúť nehnuteľnosť je nielen čo do predmetu, ale aj
spôsobu zaplatenia kúpnej ceny určitá a zrozumiteľná. Dohodnutý spôsob odplaty však aj
bez ďalšieho spôsobuje neplatnosť zmluvy pre rozpor so zákonom ustanovenými
podmienkami. Akákoľvek následná konštrukcia v dovolacom rozsudku o súhlase fondu,
ktorá by určitý a zrozumiteľný prejav vôle zmluvných strán konvalidovala, je neprijateľná.
26. Za rovnako nepodložené treba podľa sťažovateľa považovať aj stanovisko
dovolacieho rozsudku, podľa ktorého „... FNM SR si síce v konkurznom konaní uplatnil
pohľadávku z privatizačnej zmluvy vo výške kúpnej ceny 24.954.200,- Sk, úroky a zmluvnú
pokutu (spolu 75.798.092,40,- Sk), pričom pohľadávku vo výške 11.801.460,- Sk správca
poprel z dôvodu uzavretej dohody o započítaní pohľadávok a FNM SR si ju v incidenčnom
konaní neuplatnil vzhľadom na započítanie tejto pohľadávky...“.
V skutočnosti z priložených písomných dôkazov podľa presvedčenia sťažovateľa
vyplýva len to, že fond prihlásil požiadavku v celej výške. Tvrdenie, že fond popretú
pohľadávku neuplatnil v incidenčnom konaní vzhľadom na započítanie, nevyplýva ani
z výpovedí svedkov, ani z vykonaného dokazovania.
27. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami a argumentmi strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie.
Sťažovateľ poukázal na to, že odvolacím rozsudkom bol zmenený prvostupňový
rozsudok vzhľadom na záver o porušení prvej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 19a
zákona o veľkej privatizácii, pričom sa už námietkami, ktorými sťažovateľ poukazoval aj na
iné dôvody neplatnosti kúpnej zmluvy, nezaoberal.
28. Podľa sťažovateľa z odôvodnenia dovolacieho rozsudku, ktoré je
nepreskúmateľné, sa dá vyvodiť záver, že kúpna zmluva je platná, pretože jej uzatvorenie
pred udelením súhlasu fondu nemožno posudzovať formalisticky. Okrem toho podmienka
použitia výnosu prednostne na úhradu záväzkov voči fondu bola tiež splnená, pretože
„... Cena bola zaplatená tak, ako bolo dohodnuté aj s akceptáciou FNM SR…, nakoľko
nehnuteľnosti boli založené v prospech majoritného záložného veriteľa, a to PKB…, čím
došlo k splneniu podmienky podľa 19a ods. 4 privatizačného zákona (zaplatenie kúpnej
ceny).“. Rovnako je však z odôvodnenia dovolacieho rozsudku možné vyvodiť záver, že
kúpna zmluva je síce neplatná, ale nemožno pristupovať k plneniu zákonom uložených
povinností formalisticky a žalobcom treba poskytnúť ochranu ich práv z iných, v
dovolacom rozsudku bližšie neurčených dôvodov.
29. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že bez ohľadu na neprehliadnuteľnú
zmätočnosť a absenciu odôvodnenia právnych záverov dovolacieho rozsudku bol najvyšší
súd povinný zaoberať sa aj tými námietkami sťažovateľa, ktorými sa v odvolacom rozsudku
nezaoberal a na ktoré nepovažoval za potrebné dať odpoveď.
30. Ústavný súd stabilne zdôrazňuje povinnosť súdov rozhodovať v obdobných
veciach rovnako, a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva, pričom ak sa súd
odkloní od rozhodnutia v obdobnej veci, musí tento odklon dostatočne odôvodniť.
31. Sťažovateľ poukazuje na to, že na najvyššom súde prebiehali a prebiehajú aj
konania o vylúčenie iných nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu, pričom v čase
vydania dovolacieho rozsudku sú už niektoré prípady právoplatne rozhodnuté, a to
v prospech sťažovateľa (s výnimkou jediného sporu). Vzhľadom na túto skutočnosť
sťažovateľ v ďalšom podáva prehľad o týchto súdnych konaniach a o ich výsledkoch,
prípadne o ich doterajšom priebehu. Vo všetkých týchto prípadoch boli posudzované
rovnaké otázky, aké sú významné aj v tomto konaní, pričom minimálne v rozhodnutiach
senátov 4Obo a 2Obo bol vyslovený jednoznačný právny názor, že k splneniu povinnosti
použiť kúpnu cenu prednostne na úhradu záväzkov voči fondu dohodou o započítaní
nedošlo. V rozhodnutiach senátov 3Obo a 1Obo odvolací súd naznačil, že je potrebné riadiť
sa dôsledne ustanoveniami príslušných právnych predpisov upravujúcich započítanie
pohľadávok, resp. zaoberať sa otázkou kogentného charakteru § 19a zákona o veľkej
privatizácii. Odlišný právny názor na posúdenie zániku pohľadávok dohodou o započítaní
vyslovil len senát 5Obo.
32. Za diskriminačný možno považovať podľa sťažovateľa taký postup, ktorý
rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylne, pričom ho nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť. Hoci najvyšší súd v dovolacom konaní mal v čase svojho rozhodnutia vedomosť
o tom, že senáty najvyššieho súdu v právoplatných rozsudkoch alebo v zrušovacích
uzneseniach už vyslovili na skutkovo a právne rovnakú vec záväzný právny názor,
nepovažoval za potrebné argumentačne sa vysporiadať s odlišným právnym názorom, a to
i napriek tomu, že je jeho úlohou rozdielne právne posúdenie zjednotiť a prispieť tým
k právnej istote účastníkov konania v tom, že ich právam bola poskytnutá relevantná
ochrana.
33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty
úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
1 Obdo V 1/2014 zo dňa 28.04.2016 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obdo V 1/2014 zo dňa
28.04.2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
34. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2016-79, Nobs 97/2016
z 30. novembra 2016 doručeného ústavnému súdu 13. decembra 2016 vyplýva, že podľa
záveru dovolacieho rozsudku v konaní nebola spochybnená vôľa oboch zmluvných strán
a ani fondu v nadväznosti na ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii previesť sporné
nehnuteľnosti na žalobcov za určitých dohodnutých, ale zákonom ustanovených podmienok.
Kúpna zmluva bola uzavretá slobodne a vážne, nebola žiadnou zo strán spochybnená
a pokiaľ ide o zákonom stanovený súhlas fondu na prevod predtým privatizovaného
majetku na žalobcov, najvyšší súd dospel k záveru, že aj táto podmienka bola v konečnom
dôsledku splnená, pričom skutočnosť, že písomný súhlas bol neskoršie datovaný, než bola
uzavretá kúpna zmluva, nie je možné, ale najmä spravodlivé v tejto konkrétnej veci
vykladať na ťarchu kupujúcich žalobcov. Úmyslom všetkých strán zúčastnených na tomto
úkone (tak na strane kupujúceho, ako aj na strane predávajúceho, ale aj fondu, ktorého
súhlas bol potrebný k prevodu nehnuteľností) bol prevod nehnuteľností na žalobcov
v dohodnutej kúpnej cene, pričom išlo o jednoznačne jasný a zrozumiteľný úmysel, ktorý
nebol spochybnený žiadnym z týchto subjektov v relevantnom čase prevodu, ale až neskôr,
a to zo strany sťažovateľa, ktorý sporné nehnuteľnosti zaradil po takmer 10 rokoch od
uzavretia kúpnej zmluvy do konkurznej podstaty. Podľa názoru najvyššieho súdu medzi
dovolacím rozsudkom a namietaným porušením základných práv podľa ústavy a dohovoru
neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení. Postupom
najvyššieho súdu a dovolacím rozsudkom k porušeniu označených práv nedošlo.
35. Z repliky sťažovateľa na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu
z 28. decembra 2016 doručenej ústavnému súdu 3. januára 2017 vyplýva, že podľa jeho
názoru vyjadrenie najvyššieho súdu neobsahuje žiadne stanovisko k ním označenému
porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré spočíva najmä v nepreskúmateľnosti,
nezrozumiteľnosti a v absencii riadneho odôvodnenia dovolacieho rozsudku. Najvyšší súd
len zopakoval právne závery vyslovené v zmeňujúcom dovolacom rozsudku.
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa možno len veľmi ojedinele stretnúť s tým, že
dôjde k zmene rozhodnutia odvolacieho súdu a k súčasnému potvrdeniu rozhodnutia
prvostupňového súdu. Aj z tohto dôvodu považuje sťažovateľ dovolací rozsudok za
prekvapivý, a preto v záujme objektívnosti v sťažnosti podrobne opísal priebeh konania
a zdôraznil právne závery vyslovené v prvostupňovom, odvolacom a napokon dovolacom
rozsudku. Treba opakovane zdôrazniť, že odvolacím rozsudkom bol zmenený prvostupňový
rozsudok na základe posúdenia porušenia prvej podmienky vyplývajúcej z ustanovenia
§ 19a zákona o veľkej privatizácii. Sťažovateľ je presvedčený, že ak najvyšší súd nevyužil
v dovolacom konaní svoju kasačnú právomoc a odvolací rozsudok nezrušil s tým, aby sa
potom bolo možné zaoberať v ďalšom odvolacom konaní ďalšími námietkami, potom bolo
povinnosťou najvyššieho súdu, aby tieto námietky sám posúdil a vlastné právne závery
dôsledne, zrozumiteľne a jednoznačne vysvetlil. Z vykonaného dokazovania jasne vyplýva,
že žiadosť úpadcu a súhlas fondu z 31. augusta 2000 mali všeobecný charakter a týkali sa
súboru nehnuteľností úpadcu. Je preto ničím nepodložené tvrdenie, že fond mal vedomosť
o uzatvorení konkrétnej kúpnej zmluvy medzi žalobcami a úpadcom. Najvyšší súd
nedôslednosť dovolacieho rozsudku zopakoval aj vo svojom vyjadrení k sťažnosti, keď
citoval z dovolacieho rozsudku, že fond mal vedomosť o podmienkach kúpnej zmluvy
uzatvorenej žalobcami a že s nimi súhlasil. Takéto tvrdenie je však svojvoľné a nebolo
v konaní preukázané. Pokiaľ sa v dovolacom rozsudku poukazuje na judikatúrou ústavného
súdu zdôrazňovanú povinnosť zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti
každého konkrétneho prípadu, treba k tomu pripomenúť, že ústavný súd rovnako
zdôrazňuje, že pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vysporiadal
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba
rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne. Ústavný súd rovnako uvádza, že
podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej
argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné
následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore
nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého
procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
36. Z podania žalobcu 1, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Tibenským,
Advokátska kancelária, Štefánikova 15, Nitra, z 22. novembra 2016 doručeného ústavnému
súdu 29. novembra 2016 označeného ako „Stanovisko k sťažnosti“ vyplýva, že z informácie
poskytnutej tlačovým a informačným odborom ústavného súdu sa dozvedel
o prebiehajúcom konaní. Má záujem na výsledku konania, lebo môže byť rozhodnutím
ústavného súdu priamo dotknutý. Považuje preto za potrebné sa aspoň v krátkosti vyjadriť,
hoci nie je účastníkom, ale ani vedľajším účastníkom konania. Dovolací rozsudok považuje
za dostatočne zrozumiteľný, jasný a určitý. Je aj náležite odôvodnený. V ďalšom podrobne
poukazuje na použitú argumentáciu najvyššieho súdu. Zdôrazňuje, že bez ohľadu na iné
rozhodnutia súdov v obdobných veciach je potrebné každú vec posudzovať osobitne,
pričom predmetný dovolací rozsudok je jediným dovolacím rozhodnutím svojho druhu.
Prípadnú neplatnosť kúpnej zmluvy podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii by mohol
uplatňovať výlučne len fond ako subjekt zriadený na účely realizovania procesu privatizácie
a uplatňovania nárokov s tým súvisiacich. Toto ustanovenie ochraňuje výlučne nároky
fondu súvisiace s prevodom majetku na žalobcov. Úpadcovi, sťažovateľovi, ale ani inému
subjektu žiadne nároky zo zákona o veľkej privatizácii nevyplývali. Navyše žalobcovia
nedali žiaden dôvod na to, aby sa zmluva stala neplatnou, resp. bola od počiatku neplatná.
Práve naopak, všetky svoje záväzky si riadne splnili, uhradili kúpnu cenu a dôvodne sa
domnievali, že prevod je možný, keďže fond dal na to súhlas. Prípadné pochybenie fondu,
resp. úpadcu nie je možné dať dodatočne a navyše výlučne a bez ďalšieho len na ťarchu
žalobcov ako nadobúdateľov. Ak niekto pochybil, bol to úpadca, a ten sa preto dnes nemôže
dovolávať neplatnosti zmluvy z dôvodov, ktoré sám spôsobil (tým, že kúpnu cenu z predaja
neuhradil fondu). Aj vo vzťahu k fondu platí, že aj keby išlo o jeho nezákonný postup
(nesprávne udelený súhlas), nemohla by mu byť za takýchto okolností poskytnutá ochrana.
Riešenie prijaté dovolacím rozsudkom je spravodlivé. V prípade opačného rozhodnutia by
totiž jedinými poškodenými boli práve žalobcovia ako nadobúdatelia, hoci si riadne splnili
všetky svoje záväzky.
37. Z ďalšieho stanoviska žalobcu 1 zo 16. januára 2017 doručeného ústavnému súdu
23. januára 2017 (podaného po doručení sťažnosti, uznesenia ústavného súdu č. k.
II. ÚS 796/2016-19 z 27. októbra 2016, vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu a repliky
sťažovateľa) vyplýva, že trvá na stanovisku z 22. novembra 2016. Navyše zdôrazňuje
niektoré okolnosti. Predovšetkým nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého
žalobcovia neboli dobromyseľní, pretože toto tvrdenie nijako nepreukázal, a nie je zrejmé
ani to, z čoho vychádza. Práve naopak, o dobromyseľnosti žalobcov niet žiadnych pochýb
(v ďalšom uvádza skutkové okolnosti, ktoré podľa neho dobromyseľnosti žalobcov
nasvedčujú). Ďalej zdôrazňuje, že je otázne, či možno postup sťažovateľa považovať za
súladný s dobrými mravmi. Sťažovateľ by mal nárok uplatňovať voči fondu, keďže tento
mal podľa neho pochybiť a údajnú neplatnosť spôsobiť. Je presvedčený, že ustanovenie
§ 19a zákona o veľkej privatizácii má slúžiť na ochranu nárokov fondu a iba ten ho môže
využiť, resp. môže byť aplikované len v súvislosti s nárokmi fondu. Prípadnú neplatnosť
kúpnej zmluvy podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii, ako aj s tým súvisiace nároky,
mohol preto uplatňovať výlučne len fond zriadený týmto zákonom na účely realizácie
procesu privatizácie a uplatňovania nárokov s tým súvisiacich. Toto ustanovenie
ochraňovalo výlučne nároky fondu súvisiace s prevodom majetku na nadobúdateľa.
Úpadcovi, správcovi, ale ani inému subjektu žiadne nároky z porušovania zákona o veľkej
privatizácii nevyplývali. Fond nie je verejnoprávnou inštitúciou, preto nič nebránilo tomu,
aby sa fond a úpadca ako dva súkromnoprávne subjekty dohodli, ako bude úpadca nakladať
s peňažnými prostriedkami, ktoré získal z predaja sporných nehnuteľností. V súkromnom
práve, pokiaľ to nie je výslovne zakázané, účastníci právneho vzťahu môžu povinnosť
ustanovenú zákonom dohodou modifikovať. Zo žiadneho ustanovenia zákona o veľkej
privatizácii nevyplýva, že by ustanovenie § 19a malo byť ustanovením kogentným,
od ktorého sa nemožno odchýliť. Aj pri úzkostlivom lipnutí na litere zákona absolútna
neplatnosť predpokladaná v ustanovení § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii by
prichádzala do úvahy iba v prípade súčasného porušenia ustanovenia § 19a ods. 2, ale aj
ods. 3.
38. Z vyjadrenia žalobcu 2 a žalobkyne 3, zastúpených Advokátskou kanceláriou
Borgulová & Péteriová s. r. o., Farská 4, Nitra, z 26. januára 2017 doručeného ústavnému
súdu 31. januára 2017 vyplýva, že sa v celom rozsahu stotožňujú so stanoviskami žalobcu 1
z 22. novembra 2016 a zo 16. januára 2017, ku ktorým sa zároveň pripájajú. Poukazujú na
určité časové súvislosti, keď konkurz bol vyhlásený asi jeden rok po uzatvorení zmluvy
s úpadcom a po vyplatení kúpnej ceny. Výzva súdu na podanie vylučovacej žaloby bola im
doručená až v roku 2010, teda takmer 10 rokov po uzatvorení kúpnej zmluvy a takmer 9
rokov po vyhlásení konkurzu. Sťažovateľ v konaní o vylučovacej žalobe namietal
neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú vyhotovil samotný úpadca. Ten stanovil platobné
podmienky a on bol zaviazaný povinnosťami voči fondu vyplývajúcimi zo zákona o veľkej
privatizácii, ako aj z ostatných zákonov vo vzťahu k tretím osobám, čo žalobca 1
a žalobkyňa 3 nemohli nijakým spôsobom ovplyvniť. Námietku neplatnosti kúpnej zmluvy
sťažovateľ uplatnil napriek tomu, že namietané okolnosti, ktoré mali neplatnosť zmluvy
spôsobiť, zapríčinil samotný úpadca v spolupráci s fondom. Hoci sťažovateľovi, resp. jeho
právnym predchodcom vo funkcii správcu konkurznej podstaty úpadcu museli byť všetky
okolnosti prevodu známe bezprostredne, prípadne v krátkej dobe po vyhlásení konkurzu
v roku 2001, napriek tomu správkyňa dr. Mrázová zaradila sporné nehnuteľnosti do
konkurznej podstaty úpadcu takmer po 10 rokoch. V tom čase už boli nehnuteľnosti
podstatným spôsobom upravené a rekonštruované žalobcami. Stálo to nemalé finančné
prostriedky, pretože po predaji budovy neboli schopné užívania pre nadmernú
opotrebovanosť a zdevastovanie.
II.
39. Z prvostupňového rozsudku krajského súdu č. k. 9 Cbi 28/2010-230 z 31. mája
2012 vyplýva, že sťažovateľ ním bol zaviazaný vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty
úpadcu konkrétne označené nehnuteľnosti.
Podľa názoru krajského súdu obe podmienky ustanovené v § 19a zákona o veľkej
privatizácii boli splnené, a preto nemožno hovoriť o prevode privatizovaného majetku ako
o absolútne neplatnom právnom úkone.
Podľa argumentácie krajského súdu je nesporné, že fond 31. augusta 2000 udelil
súhlas na predaj sporných nehnuteľností žalobcom. Súhlas bol daný za podmienky, že
výnos z tohto predaja použije predávajúci na úhradu svojich záväzkov voči fondu.
Náležitosti súhlasu fondu zákon neupravuje, preto bolo v právomoci fondu, ako súhlas
vydá, resp. či ho niečím obmedzí. Vzhľadom na hroziace exekúcie fond privítal snahu PKB
a. s., ako majoritného záložného veriteľa postupovať spoločne.
Pokiaľ ide o časovú následnosť súhlasu fondu, uzatvorenia písomnej kúpnej zmluvy
a prevodu nehnuteľností, podľa krajského súdu je rozhodujúce, že zákon vyžaduje súhlas
fondu k prevodu majetku, nie k uzavretiu písomnej zmluvy. Samotnou zmluvou totiž
vlastnícke právo k nehnuteľnosti nevzniká, vznikne až vkladom do katastra nehnuteľností
na základe rozhodnutia o povolení vkladu. Keďže vklad vlastníckeho práva bol povolený
7. novembra 2000 a fond udelil súhlas k prevodu 31. augusta 2000, treba vychádzať z toho,
že prevod nastal až na základe predchádzajúceho písomného súhlasu fondu.
Podľa názoru krajského súdu splnená bola aj druhá podmienka k platnosti prevodu,
teda použitie získaných finančných prostriedkov prednostne na úhradu záväzkov úpadcu
voči fondu. K úhrade, resp. použitiu finančných prostriedkov v prospech fondu došlo
uzatvorením dohody o započítaní medzi fondom, Kovospolom a úpadcom. Touto dohodou
zanikli pohľadávky, ktoré mal úpadca voči Kovospolu, ako aj Kovospol voči fondu, pričom
pohľadávka fondu voči úpadcovi sa znížila o 11 801 460 Sk. Toto potvrdzuje aj následné
správanie účastníkov, keďže úpadca prestal evidovať pohľadávku voči Kovospolu,
Kovospol voči fondu, a naopak, úpadca prestal evidovať záväzok v tomto rozsahu voči
fondu, v dôsledku čoho sťažovateľ pohľadávku v tomto rozsahu poprel. Skutočnosť, že fond
nepodal žalobu o určenie pravosti a výšky popretej pohľadávky, svedčí o tom, že aj on
považoval popretie pohľadávky za dôvodné z titulu dohody o započítaní. Podľa krajského
súdu nebolo možné stotožniť sa s právnym názorom sťažovateľa, že dohoda o započítaní
so sporným predajom nesúvisí a môže sa týkať iba vzťahu úpadcu a Kovospolu, a taktiež
nemožno súhlasiť s názorom o neplatnosti dohody o započítaní.
40. Z odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 65/2012-285
z 30. septembra 2013 vyplýva, že ním bol zmenený prvostupňový rozsudok krajského súdu
č. k. 9 Cbi 28/2010-230 z 31. mája 2012 tak, že žaloba žalobcov bola zamietnutá.
Podľa konštatovania odvolacieho súdu sťažovateľ v podanom odvolaní inter alia
namietal, že v kúpnej zmluve z 11. júla 2000 bola presne stanovená lehota na úhradu kúpnej
ceny, pričom kúpna cena bola v zmysle kúpnej zmluvy uhradená na účet súdnej exekútorky
v prospech uhradenia záväzkov úpadcu voči PKB a. s. K tejto úhrade aj podľa žalobcov
došlo, a preto je zrejmé, že získané finančné prostriedky preukázateľne neboli použité na
úhradu záväzkov úpadcu voči fondu, ale na úhradu jeho záväzkov voči PKB a. s.
Podľa názoru odvolacieho súdu sa nemožno stotožniť s názorom krajského súdu,
podľa ktorého sa súhlas fondu vyžaduje k prevodu, teda ku vkladu do katastra, a nie
k uzavretiu kúpnej zmluvy. V skutočnosti účinnosť kúpnej zmluvy týkajúcej sa
nehnuteľnosti nastáva jej uzavretím. Od uzavretia zmluvy až do rozhodnutia o vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností sú účastníci zmluvy svojimi zmluvnými
prejavmi viazaní. Uzavretím platnej kúpnej zmluvy nastávajú jej obligačno-právne účinky,
obsah zmluvy sa pre jej účastníkov stáva záväzným a zmluva súčasne nadobúda aj účinnosť.
Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nemá žiadny vplyv na vznik zmluvy,
ani na jej účinnosť a má vecno-právny charakter, ktorého účelom je zabezpečiť, aby okamih
vzniku práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom evidencie v katastri, bol presne stanovený
a aby bolo možné zistiť, kto je vlastníkom nehnuteľnosti. Z uvedených skutočností vyplýva,
že k prevodu privatizovaného majetku došlo na základe kúpnej zmluvy uzavretej 11. júla
2000, teda pred udelením súhlasu fondu. Takýto právny úkon je preto podľa § 19a ods. 4
zákona o veľkej privatizácii neplatný. Vzhľadom na tento záver už nebolo potrebné
zaoberať sa opodstatnenosťou námietok sťažovateľa týkajúcich sa použitia úpadcom
získaných finančných prostriedkov na úhradu záväzkov voči fondu.
41. Z dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla
2016 vyplýva, že ním bol zmenený odvolací rozsudok najvyššieho súdu č. k.
4 Obo 65/2012-285 z 30. septembra 2013 tak, že sa potvrdzuje prvostupňový rozsudok
krajského súdu č. k. 9 Cbi 28/2010-230 z 31. mája 2012.
Podľa konštatovania dovolacieho súdu medzi žalobcami (ako kupujúcimi) a úpadcom
(ako predávajúcim) bola 11. júla 2000 uzavretá kúpna zmluva, a to za cenu 3 267 252 Sk
(108 452,90 €), ktorá bola zaplatená tak, ako bolo dohodnuté aj s akceptáciou fondu, lebo
nehnuteľnosti boli založené v prospech majoritného záložného veriteľa (PKB a. s.), čím
došlo k splneniu podmienky zaplatenia kúpnej ceny. Treba vychádzať z ustálenej judikatúry
ústavného súdu, ktorá stanovila povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické
okolnosti a individuálne súvislosti každého individuálneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté
spravodlivé riešenie veci (t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech
jednej procesnej strany nespôsobilo výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strane).
Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na povrchne hodnotené
technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to v neprospech osoby
vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality vtedajšieho postupu štátu pri správe
svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy
povinné chrániť.
Vzhľadom aj na judikatúru ústavného súdu pri posudzovaní tejto veci treba podľa
dovolacieho súdu vychádzať zo skúmania okolností nadobudnutia nehnuteľností žalobcami,
z ktorých možno urobiť záver o potrebe upustiť od prílišného formalizmu pri posudzovaní
dodržania predpokladov platnosti kúpnej zmluvy podľa § 19a ods. 2 zákona o veľkej
privatizácii, teda čo sa týka predchádzajúceho súhlasu fondu s prevodom. Nebolo sporné,
kedy bola kúpna zmluva uzavretá, rozpor bol len v tom, či písomný súhlas fondu na prevod
nehnuteľného majetku udelený po uzavretí kúpnej zmluvy mohol mať, resp. mal v danej
veci za následok neplatnosť tejto zmluvy. Dovolací súd vychádzal aj z ustanovenia § 266
Obchodného zákonníka, ktorý v odseku 1 uvádza, že prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu
konajúcej osoby, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy, a v odseku
2 uvádza, že v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa
podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav
vôle určený. V konaní nebolo spochybnené, že vôľa oboch zmluvných strán, ako i fondu
v nadväznosti na § 19a zákona o veľkej privatizácii bola predmetné nehnuteľnosti previesť
na žalobcov za určitých dohodnutých, ale aj zákonom ustanovených podmienok (§ 19a), čo
preukázateľne vyplýva z listinných dôkazov a vykonaného dokazovania v rámci súdneho
konania. Kúpna zmluva bola uzavretá slobodne a vážne, nebola žiadnym z nich
spochybnená, a pokiaľ ide o zákonom predpokladaný súhlas na prevod skôr privatizovaného
majetku na tretie osoby, dovolací súd je toho názoru, že aj táto podmienka bola v konečnom
dôsledku splnená, a skutočnosť, že písomný súhlas je z neskoršieho dátumu, ako bola
uzavretá kúpna zmluva, nie je možné a ani spravodlivé v tejto konkrétnej veci vykladať na
ťarchu kupujúcich žalobcov, pretože úmyslom všetkých strán zúčastnených na tomto úkone,
ale aj fondu, ktorého súhlas bol potrebný na prevod nehnuteľností, bol prevod nehnuteľností
na žalobcov za dohodnutú kúpnu cenu, pričom išlo o jednoznačne jasný a zrozumiteľný
úmysel, ktorý nebol spochybnený žiadnym z týchto subjektov v relevantnom čase prevodu,
pretože až neskôr bol spochybnený správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorý sporné
nehnuteľnosti zaradil do konkurznej podstaty, a to až takmer 10 rokov od uzavretia kúpnej
zmluvy a 9 rokov od vyhlásenia konkurzu (i keď zákon neustanovuje, do akej doby je
takýto postup správcu konkurznej podstaty možný, teda takýto postup nevylučuje).
Pre úplnosť treba podľa dovolacieho súdu tiež uviesť, že fond si síce v konkurznom konaní
uplatnil pohľadávku z privatizačnej zmluvy vo výške kúpnej ceny 24 954 200 Sk s úrokmi
a zmluvnou pokutou (spolu 75 798 092,40 Sk), pričom pohľadávku vo výške kúpnej ceny
11 801 460 Sk správca poprel z dôvodu uzavretej dohody o započítaní a fond si ju
v incidenčnom konaní neuplatnil vzhľadom na započítanie tejto pohľadávky (čo vyplýva
z jeho podania na č. l. 107 spisu vrátane toho, že zvyšok prihlásenej pohľadávky vo výške
63 996 632 Sk 17. februára 2006 postúpil spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED,
Cyprus, teda prestal byť veriteľom úpadcu). V judikatúre ústavného súdu bola stanovená
povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti
každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j.
také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo
zjavnú a výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strane. Dovolací súd si osvojil tento
názor a vzhľadom na uvedené skutočnosti sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu
o neplatnosti kúpnej zmluvy z 11. júla 2000. Napokon sa dovolací súd stotožnil s názorom
odvolacieho súdu o účinkoch vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
v súvislosti s kúpnou zmluvou o predaji nehnuteľností.
III.
42. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
43. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
44. Sťažovateľ je presvedčený o správnosti právnych záverov vyslovených
v odvolacom rozsudku. Závery, ku ktorým sa dospelo v dovolacom rozsudku, považuje
jednak za nepreskúmateľné, ale tiež za porušujúce právo na relevantnú odpoveď na zásadné
námietky, a napokon za priečiace sa zásade predvídateľnosti rozhodnutia a právnej istoty.
45. Podľa predsedníčky najvyššieho súdu je podstatné, že nebola spochybnená vôľa
zmluvných strán a fondu previesť sporné nehnuteľnosti na žalobcov za určitých
dohodnutých a zákonom ustanovených podmienok. Išlo o jednoznačne jasný a zrozumiteľný
úmysel, ktorý nebol nikým spochybnený v relevantnom čase prevodu, ale až po takmer
desiatich rokoch od uzavretia kúpnej zmluvy.
46. Žalobcovia zhodne považujú argumentáciu dovolacieho rozsudku za správnu
a poukazujú na ňu. Žalobca 1 osobitne zdôrazňuje, že žalobcovia boli vzhľadom na viaceré
konkrétne okolnosti dobromyseľní v tom, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
platne nadobudli. Nepovažujú ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii za kogentné,
od ktorého by sa nebolo možné odchýliť. Žalobca 2 a žalobkyňa 3 osobitne zdôrazňujú
časové súvislosti významné pri posudzovaní veci, ako aj investície, ktoré do sporných
nehnuteľností vynaložili.
47. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1
ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené
právo na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).
48. Za východiskový bod svojich úvah považuje ústavný súd v najvšeobecnejšej
rovine tú základnú ústavnoprávnu konštrukciu štátnej moci, podľa ktorej sa táto delí na
zákonodarnú moc (upravenú v piatej hlave ústavy), na výkonnú moc (upravenú v šiestej
hlave ústavy) a na súdnu moc (upravenú v siedmej hlave ústavy). S uvedeným trojdelením
štátnej moci úzko súvisí ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
49. Z hľadiska posudzovaného prípadu treba venovať prvoradú pozornosť
ustanoveniam § 39 a § 40a Občianskeho zákonníka, ako aj ich vzájomnému vzťahu.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu
podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2,
považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,
neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám
spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda
účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym
predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa
ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.
50. Neplatnosť právneho úkonu uvedená v ustanovení § 39 Občianskeho zákonníka
má povahu absolútnej neplatnosti. Vo všeobecnej rovine možno povedať, že neplatný je
právny úkon, ktorý nemá niektorú z náležitostí, ktoré zákon pod sankciou neplatnosti
právneho úkonu vyžaduje. Pritom Občiansky zákonník pojem „absolútna neplatnosť“
nepoužíva. Používa len termín „neplatnosť“, preto platí, že pokiaľ je nejaká vada právneho
úkonu sankcionovaná neplatnosťou (a nejde pritom o niektorý z prípadov relatívnej
neplatnosti uvedenej ďalej), ide o absolútne neplatný právny úkon. Absolútna neplatnosť
(negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona. Absolútnej neplatnosti právneho
úkonu sa môže dovolávať ktokoľvek. Okrem účastníkov právneho úkonu je to teda každý,
kto má na tom právny záujem. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd alebo iný
štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, teda napríklad aj bez toho, aby ten, kto môže
byť takým úkonom dotknutý, musel namietať neplatnosť úkonu. Absolútne neplatný právny
úkon nespôsobuje právne následky ani v prípade, keď na jeho základe už bolo kladne
rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Absolútna neplatnosť
pôsobí zásadne od začiatku (ex tunc), teda od okamihu vzniku právneho úkonu. Účinky
absolútnej neplatnosti pôsobia definitívne, aj keby dôvod neplatnosti právneho úkonu
dodatočne odpadol. Absolútne neplatný právny úkon nemožno teda zhojiť dodatočným
schválením, či ho konvalidovať dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti, ale ani
napraviť splnením povinnosti. Do úvahy prichádza iba konverzia podľa § 41a ods. 1
Občianskeho zákonníka (keď neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu,
ktorého sa účastníci dovolajú).
51. Neplatnosť právnych úkonov vymenovaných v ustanovení § 40a Občianskeho
zákonníka má povahu relatívnej neplatnosti, ktorá spočíva v tom, že právny úkon, pri
ktorom je daný dôvod relatívnej neplatnosti, sa považuje za platný, pokiaľ ten, kto je
takýmto právnym úkonom dotknutý, sa neplatnosti právneho úkonu dôvodne nedovolá.
Znamená to, že zákon ponecháva na úvahu subjektu dotknutého právnym úkonom, či sa
chce neplatnosti právneho úkonu dovolať, alebo nie. Ak sa oprávnený subjekt neplatnosti
právneho úkonu nedovolá, zostáva tento právny úkon platný so všetkými právnymi
účinkami, ktoré z neho vyplývajú. To platí i tam, kde na základe tohto právneho úkonu
vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo. Prípady relatívnej neplatnosti sú
v ustanovení § 40a Občianskeho zákonníka uvedené taxatívne, a preto rozšírenie týchto
prípadov per analogiam nie je prípustné. Relatívna neplatnosť právneho úkonu nenastáva
priamo zo zákona, ako to je v prípade absolútnej neplatnosti. Relatívne neplatný právny
úkon pôsobí, ako keby bol platný, pokiaľ svojej platnosti nebol zbavený. Relatívna
neplatnosť právneho úkonu nastáva na základe jednostranného právneho úkonu dovolaním
sa relatívnej neplatnosti.
52. Vo všeobecnej rovine možno zhrnúť, že existujúca úprava absolútnej neplatnosti
právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka výrazným spôsobom zasahuje do
zmluvnej voľnosti subjektov práva, pretože svojou kogentnosťou v značnej miere zmluvnú
voľnosť (slobodnú dispozíciu) obmedzuje, ba až vylučuje. Zákonodarca zaviedol toto
kogentné ustanovenie zrejme vo verejnom záujme. Naproti tomu existujúca úprava
relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka je vo svojich
dôsledkoch omnoho menej rigorózna, pretože jej dosah je obmedzený zhodnou vôľou
aktérov dotknutých právnych úkonov, keďže následky relatívnej neplatnosti nastávajú iba
vtedy, keď sa toho niektorý dotknutý subjekt dovolá.
53. Pri aplikovaní už uvedených právnych úvah všeobecnej povahy na konkrétny
prípad treba predovšetkým poukázať na to, že hoci odvolacím rozsudkom bol zmenený
prvostupňový rozsudok tak, že žaloba žalobcov bola zamietnutá, dovolacím rozsudkom
(ktorý je predmetom podanej sťažnosti) bol odvolací rozsudok zmenený tak, že sa potvrdil
prvostupňový rozsudok. Dovolací rozsudok sa síce stotožnil s názorom odvolacieho
rozsudku týkajúcim sa účinkov vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
v súvislosti s kúpnou zmluvou o predaji nehnuteľností, avšak zároveň dospel k záveru, že
vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu úzkostlivé lipnutie na litere zákona
v prospech jednej procesnej strany by znemožnilo dosiahnutie spravodlivého vyriešenia veci
a znamenalo by zjavnú a výraznú nespravodlivosť voči druhej procesnej strane. Inými
slovami, aj podľa dovolacieho rozsudku v zásade súhlas fondu mal byť daný ešte pred
uzavretím kúpnej zmluvy, nie teda po jej uzavretí, ale ešte pred povolením vkladu
vlastníckeho práva (ako to bolo judikované v prvostupňovom rozsudku), avšak vzhľadom
na konkrétne okolnosti a osobitosti daného prípadu by to nebolo spravodlivé.
54. Napriek tomu, že odvolací rozsudok sa nezaoberal splnením druhej podmienky
platnosti prevodu (použitia získaných finančných prostriedkov prednostne na úhradu
záväzkov úpadcu voči fondu), keďže na záver o neplatnosti prevodu postačovalo zistenie,
podľa ktorého sa kúpna zmluva uzatvorila bez predchádzajúceho súhlasu fondu, dovolací
rozsudok sa zaoberal aj touto otázkou. Aj keď v tomto prípade výslovne neuviedol, že
nedošlo k prednostnej úhrade záväzkov úpadcu voči fondu, avšak dospel k záveru, že i tu
bolo treba zohľadniť špecifické okolnosti a individuálne súvislosti tak, aby sa dosiahlo
spravodlivé riešenie veci, ktoré by pri úzkostlivom lipnutí na litere zákona spôsobilo jednej
procesnej strane výraznú nespravodlivosť v porovnaní s druhou procesnou stranou. Podľa
dovolacieho rozsudku, ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na
povrchne hodnotené technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to
v neprospech vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality postupu štátu pri správe
svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy
povinné chrániť.
55. Napokon sa v dovolacom rozsudku zdôrazňuje, že vôľa oboch zmluvných strán,
ako i fondu v nadväznosti na ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii bola
nehnuteľnosti previesť na žalobcov za určitých dohodnutých, ale aj zákonom ustanovených
podmienok, pričom slobodne a vážne uzavretá kúpna zmluva nebola žiadnym z týchto
subjektov spochybnená.
56. Ústavný súd považuje za vhodné zaoberať sa najprv záverom dovolacieho
rozsudku, podľa ktorého vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (zhodná vôľa
úpadcu, žalobcov, ako aj fondu previesť nehnuteľnosti na žalobcov za dohodnutých
podmienok v spojení s následným rešpektovaním vzniknutého stavu a nenamietaním
neplatnosti prevodu po dobu asi 10 rokov) by úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech
jednej procesnej strany znemožnilo dosiahnutie spravodlivého vyriešenia veci a znamenalo
by zjavnú a výraznú nespravodlivosť voči druhej procesnej strane.
57. Uvedená konštrukcia dovolacieho rozsudku vo svojich dôsledkoch znamená, že
hoci je naplnená skutková podstata ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka v spojení
s ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácii (kúpna zmluva svojím obsahom odporuje
zákonu, teda ustanoveniu § 19a zákona o veľkej privatizácii), napriek tomu s prihliadnutím
najmä na zhodnú vôľu účastníkov kúpnej zmluvy (žalobcov ako kupujúcich a úpadcu ako
predávajúceho, ako aj fondu), ako aj na ich následné správanie po uzatvorení kúpnej zmluvy
(rešpektovanie vzniknutého stavu v spojení s nenamietaním neplatnosti prevodu po dobu asi
10 rokov) sa zákonné dôsledky absolútnej neplatnosti právneho úkonu vyplývajúce
z ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neuplatnia a v podstate sa prípad posúdi, ako
keby išlo o relatívnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho
zákonníka. Inými slovami, výklad použitý v dovolacom rozsudku znamená, že dôvodom
relatívnej neplatnosti právneho úkonu môže byť aj taká okolnosť, ktorá nie je súčasťou
taxatívne vymedzených prípadov relatívnej neplatnosti podľa § 40a Občianskeho zákonníka
a ktorá je inak dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu.
58. Podľa názoru ústavného súdu právomoc všeobecných súdov vykladať zákony
nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky
„novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci,
z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky
ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom.
59. Ako to bolo už uvedené, dovolací rozsudok sa meritórne zaoberal aj posúdením
splnenia druhej podmienky platnosti prevodu sporných nehnuteľností (použitie získaných
finančných prostriedkov prednostne na úhradu záväzkov úpadcu voči fondu), a to aj napriek
tomu, že odvolací rozsudok sa hodnoteniu tejto podmienky vyhol (meritórne sa ňou vôbec
nezaoberal) s poukazom na to, že na záver o neplatnosti prevodu postačovalo zistenie, podľa
ktorého sa kúpna zmluva uzatvorila bez predchádzajúceho súhlasu fondu.
60. Ústavný súd bez toho, aby meritórne hodnotil závery dovolacieho rozsudku
v tejto otázke, poukazuje na to, že uvedeným postupom, ako aj samotným dovolacím
rozsudkom došlo vo svojej podstate k obídeniu zákonom ustanoveného inštančného
postupu, v duchu ktorého sa bolo potrebné s uvedenou námietkou vysporiadať najprv
v odvolacom rozsudku, čo sa však nestalo. V okolnostiach danej veci pritom k nedodržaniu
zákonom ustanoveného inštančného postupu došlo na úkor sťažovateľa, ktorému bola
odňatá možnosť vyjadriť sa vo veci. Preto ak v dovolacom konaní dospel najvyšší súd
k záveru o splnení prvej podmienky (predchádzajúci súhlas fondu so zmluvou), čím zároveň
vznikla potreba meritórne sa vysporiadať aj s otázkou splnenia druhej podmienky (použitie
získaných finančných prostriedkov na úhradu záväzkov úpadcu voči fondu), potom pri
zachovaní inštančného postupu bolo na mieste odvolací rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové
odvolacie konanie. Tým, že sa tak nestalo, došlo zároveň aj k odňatiu práva sťažovateľa ako
strany konať vo veci.
61. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
62. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 pís. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla 2016 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Keďže žalobcovia (najmä žalobca 1) zdôrazňujú, že boli vzhľadom na viaceré konkrétne
okolnosti dobromyseľní v tom, že vlastnícke právo platne nadobudli, bude potrebné
v ďalšom konaní aj z tohto hľadiska sa vecou zaoberať. To isté platí aj o tvrdenej
dispozitívnej (nekogentnej) povahe ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii, ako aj
o tvrdených investíciách žalobcov do sporných nehnuteľností.
63. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 796/2016-19 z 27. októbra 2016 bola
dočasným opatrením odložená vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla 2016.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom
zrušení.
Vzhľadom na citované ustanovenie právoplatnosťou tohto nálezu dočasné opatrenie
zanikne.
64. Zo sťažnostného návrhu (petitu) sťažnosti vyplýva (bod 33 tohto nálezu), že
sťažovateľ si trovy konania pred ústavným súdom neuplatnil, preto o trovách ústavný súd
nerozhodoval.
65. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výrokovej časti tohto rozhodnutia.
66. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod
právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2017