Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 796/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. Petra Zvaru, Obchodná 2,

Bratislava, správcu konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra,

Cabajská cesta 28, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. V 1/2014 z 28. apríla

2016 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. V 1/2014 z 28. apríla

2016 p o r u š i l základné právo Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty úpadcu

Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra, na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. V 1/2014

z 28. apríla 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-19 z 27. októbra 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Petra

Zvaru, Obchodná 2, Bratislava, správcu konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske

stavby, a. s., Nitra, Cabajská cesta 28, Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“,

alebo „dovolací súd“) sp. zn. V 1/2014 z 28. apríla 2016.

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 28. decembra

2016 a najvyšší súd vo vyjadrení z 30. novembra 2016 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -230 z 31. mája 2012 (ďalej len „prvostupňový

rozsudok“) na základe žaloby (ďalej len „žalobca 1“),

(ďalej len „žalobca 2“) a (ďalej len „žalobkyňa 3“, spolu ďalej

len „žalobcovia“) proti sťažovateľovi ako žalovanému bolo sťažovateľovi uložené vylúčiť

z konkurznej podstaty spoločnosti Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra (ďalej len

„úpadca“), nehnuteľnosti ležiace v katastrálnom území zapísané na

ako parc. č. 4761/2, parc. č. 4758/15, parc. č. 4758/18, parc. č. 4758/23, ako aj

stavbu administratívnej budovy súp. č. 36 ležiacu na parc. č. 4761/02.

4. Rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. -285

z 30. septembra 2013 (ďalej len „odvolací rozsudok“) bol prvostupňový rozsudok zmenený

tak, že žaloba žalobcov proti sťažovateľovi bola zamietnutá.

5. Rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. V 1/2014

z 28. apríla 2016 (ďalej len „dovolací rozsudok“) bol odvolací rozsudok zmenený tak, že

prvostupňový rozsudok sa potvrdzuje.

6. Zo sťažnosti tiež vyplynulo, že predchádzajúca (v poradí druhá) správkyňa

konkurznej podstaty úpadcu JUDr. Martina Mrázová (ďalej len „správkyňa dr. Mrázová“)

spísala do majetku konkurznej podstaty úpadcu viaceré nehnuteľnosti vedené v katastri

nehnuteľností ako vlastníctvo tretích osôb.

Všetky tieto nehnuteľnosti nadobudol úpadca kúpnou zmluvou uzatvorenou

s Fondom národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) ako predávajúcim

podľa o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o veľkej privatizácii“). Ustanovením § 19a zákona

o veľkej privatizácii bol daný zákonný rámec pre nakladanie dlžníka s privatizovaným

majetkom v čase pred zaplatením kúpnej ceny a splnením povinností vyplývajúcich

z privatizačnej zmluvy, pričom porušenie povinností podľa tohto ustanovenia je

sankcionované absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.

Podľa §19a ods. 2 zákona o veľkej privatizácii do splatenia celej kúpnej ceny, jej

príslušenstva a splnenia všetkých zmluvných záväzkov a povinností je prevod

privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do

inej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech tretích osôb, možný len po

predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak nadobúdateľ privatizovaného majetku

nedodrží pri nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku

alebo jeho časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech

tretích osôb, alebo jeho prenájom je neplatný.

Podľa § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii ak fond vydá predchádzajúci

písomný súhlas podľa odseku 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný použiť

takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle

uzavretej zmluvy podľa § 14.

Podľa § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii úkony vykonané nadobúdateľom

alebo obchodnou spoločnosťou, ktorej majetková účasť bola predmetom predaja v rozpore

s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné.

7. Podľa sťažovateľa z citovaných ustanovení vyplýva, že pre platnosť prevodu

privatizovaného majetku na iné osoby je podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii potrebné

splniť kumulatívne dve podmienky, a to jednak požiadať fond o udelenie predchádzajúceho

písomného súhlasu, ale tiež použiť získané finančné prostriedky prednostne na úhradu

záväzkov voči fondu. Správkyňa dr. Mrázová spísala sporné nehnuteľnosti do konkurznej

podstaty úpadcu preto, že úpadca pri prevode privatizovaného majetku uvedené podmienky

nesplnil.

8. Fond na základe žiadostí úpadcu postupne udelil tri súhlasy na odpredaj

privatizovaného majetku, a to 19. júna 2000, potom 31. augusta 2000 a napokon 22. marca

2001. Úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril celkom 11 kúpnych zmlúv, ktorými

previedol takmer celý privatizovaný majetok (vrátane sporných nehnuteľností) na tretie

osoby za kúpnu cenu celkom viac ako 46 miliónov Sk. Podľa sťažovateľa kúpnu cenu ani

v jednom prípade nepoužil na úhradu svojich záväzkov voči fondu.

9. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že na všeobecných súdoch prebiehalo celkom 12

súdnych sporov o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu. V jednotlivých

súdnych sporoch bolo preukázané, že kúpne zmluvy, ktorými kupujúci nadobúdali sporné

nehnuteľnosti, boli uzatvárané počas exekučného konania vedeného proti úpadcovi ako

povinnému mimo exekučnej dražby priamo s úpadcom a kúpnu cenu uhrádzali na účet

súdnej exekútorky. Výnos z predaja nehnuteľností (vrátane výnosu z predaja sporných

nehnuteľností) použila súdna exekútorka následne na úhradu pohľadávok iných veriteľov,

nie teda fondu.

10. Kúpnou zmluvou z 11. júla 2000 (ako v poradí treťou v rade kúpnych zmlúv)

previedol úpadca jednu zo sporných nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva

žalobcov za dohodnutú kúpnu cenu 3 500 000 Sk (116 178,72 €).

11. Dňa 21. februára 2001 úpadca uzatvoril ako poslednú (jedenástu) v rade kúpnych

zmlúv kúpnu zmluvu so spoločnosťou KOVOSPOL NITRA, spol. s r. o. (ďalej len

„Kovospol“), ako kupujúcou, na ktorú previedol poslednú nehnuteľnosť za kúpnu cenu

11 801 460 Sk (391 736,71 €). Toho istého dňa uzatvorili fond, úpadca a Kovospol dohodu

o vzájomnom započítaní pohľadávok (ďalej len „dohoda o započítaní“), podľa ktorej sa

úpadca a fond dohodli, že úpadca má pohľadávku voči Kovospolu na zaplatenie kúpnej

ceny za predaj nehnuteľností v sume 11 801 460 Sk a túto svoju pohľadávku úpadca

postupuje fondu, a to bez toho, aby bola dohodnutá odplata za odstúpenie pohľadávky.

Ďalej podľa dohody o započítaní fond má pohľadávku voči úpadcovi, ktorá pozostáva

z nesplatenej kúpnej ceny z privatizačnej zmluvy č. 142/1992 z 27. júla 1992 vo výške

24 954 000 Sk a príslušenstvom, pričom úpadca a fond sa dohodli na započítaní

vzájomných pohľadávok do výšky, v akej sa kryjú, t. j. v sume 11 801 460 Sk.

12. Podľa názoru sťažovateľa jeho tvrdenie, podľa ktorého úpadca je aj naďalej

vlastníkom sporných nehnuteľností, treba považovať za dôvodné na základe viacerých

skutočností.

Predovšetkým sťažovateľ argumentuje, že ustanovenie § 19a zákona o veľkej

privatizácii má kogentný charakter, a preto neumožňuje fondu modifikovať zákonom

uloženú povinnosť použiť prostriedky získané z predaja privatizovaného majetku

prednostne na úhradu záväzkov dlžníka voči fondu. Z toho dôvodu je súhlas fondu mimo

rámca § 19a zákona o veľkej privatizácii a v rozpore s ním.

Ďalej dohodou o započítaní podľa sťažovateľa nedošlo k splneniu povinnosti úpadcu

z kúpnej zmluvy z 21. februára 2001 uzatvorenej medzi úpadcom a Kovospolom podľa

§ 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii. Za postúpenie pohľadávky úpadcu fondu nebola

dohodnutá odplata, a preto neexistovala započítania schopná pohľadávka úpadcu voči

fondu.

Podľa sťažovateľa aj keby sa dospelo k záveru, že dohodou o započítaní došlo

k započítaniu pohľadávok medzi úpadcom a fondom, toto započítanie by sa týkalo výlučne

splnenia povinnosti úpadcu z kúpnej zmluvy z 21. februára 2001 uzatvorenej medzi

úpadcom a Kovospolom. V žiadnom prípade by nemohlo dôjsť aj k splneniu povinnosti

z kúpnych zmlúv, ktorých predmetom prevodu boli iné nehnuteľnosti úpadcu a ktoré boli

uzatvorené už skôr.

13. Podľa sťažovateľa je tiež podstatné, že postup, ktorým súdna exekútorka po

vydaní príkazu na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností úpadcu organizovala ich

speňažovanie priamym predajom vopred určeným kupujúcim, je v priamom rozpore

s Exekučným poriadkom, pričom sa ním obchádzalo kogentné ustanovenie § 134 a nasl.

Exekučného poriadku.

14. Napokon sťažovateľ poukazuje na to, že v konaní vedenom krajským súdom pod

sp. zn. sa zistilo, že žalobcovia uzatvorili kúpnu zmluvu nielen skôr, ako

úpadca požiadal fond o udelenie súhlasu na odpredaj nehnuteľností, ale aj skôr, ako bol

súhlas fondu 31. augusta 2000 udelený.

15. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v priebehu konania vedeného krajským súdom sa

preukázalo, že žalobcovia uzatvorili s úpadcom kúpnu zmluvu 11. júla 2000, úpadca

požiadal fond o súhlas s predajom 28. júla 2000 a fond vydal súhlas s odpredajom

31. augusta 2000. Ďalej bolo preukázané, že v žiadosti úpadcu z 28. júla 2000 adresovanej

fondu je uvedené, že „... Zaplatenie kúpnej ceny kupujúcim bude dohodnuté v konkrétnych

kúpnych zmluvách a a. s. bez zbytočného odkladu cestou peňažného ústavu PKB a. s.

pobočka Nitra realizuje postúpenie finančných prostriedkov na účet FNM SR.“. V kúpnej

zmluve sa pritom žalobcovia ako kupujúci s úpadcom ako predávajúcim dohodli, že kúpnu

cenu uhradia žalobcovia na účet úpadcu v PKB, a. s., ako splátku nesplateného úveru

poskytnutého zo strany PKB, a. s.

16. Podľa právneho názoru krajského súdu vyjadreného v jeho prvostupňovom

rozsudku „... Pokiaľ ide o náležitosti súhlasu je zrejmé, že zákon o veľkej privatizácii

náležitosti súhlasu neupravuje. Súd je preto toho názoru, že bolo v rámci právomoci FNM

SR ako súhlas vydá, resp. či ho niečím obmedzí.“. K námietke uzatvorenia kúpnej zmluvy

pred udelením súhlasu fondu krajský súd uviedol, že „... súd sa stotožnil s právnym

názorom navrhovateľov, že zákon vyžaduje súhlas FNM SR k prevodu a nie k uzavretiu

písomnej zmluvy. Samotnou zmluvou totiž vlastnícke právo k nehnuteľnosti nevzniká,

vznikne až vkladom do katastra na základe rozhodnutia správy katastra o povolení

vkladu(…) a FNM SR súhlas s prevodom predmetných nehnuteľností udelil dňa 31.08.2000,

prevod nastal až na základe predchádzajúceho písomného súhlasu FNM SR.“. K námietke

absencie splnenia druhej povinnosti dlžníka použiť kúpnu cenu na úhradu záväzkov voči

fondu krajský súd uviedol, že „... K úhrade, resp. použitiu finančných prostriedkov

v prospech FNM SR získaných na základe súhlasu došlo uzatvorením Dohody o vzájomnom

započítaní pohľadávok medzi FNM SR, Kovospol Nitra spol. s r.o. a úpadcom. ...

Zo súhlasu FNM SR zo dňa 31.08.2000 nevyplývalo, že by mala byť z predaja každej

jednotlivej nehnuteľnosti použitá istá suma ako celok na úhradu záväzkov úpadcu voči

fondu. … Súd sa nestotožnil s právnym názorom odporcu, že dohoda o započítaní s týmto

predajom nesúvisí a môže sa týkať iba vzťahu úpadcu a Kovospol Nitra spol. s r.o. Súd

taktiež nesúhlasí s názorom, že dohoda o započítaní je neplatný právny úkon. Postúpením

pohľadávky (ako výnos získaný z predaja nehnuteľnosti úpadcu realizovaným na základe

súhlasu fondu) úpadcu voči spol. Kovospol Nitra, spol. s r.o. na FNM SR a následným

započítaním odplaty za postúpenie zo záväzkov fondu si úpadca riadne splnil záväzok...“.

17. Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa vôbec nevyjadril k jeho námietke, podľa

ktorej porušenie druhej podmienky podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii nie je možné

konvalidovať dohodou o započítaní, ktorá sa týkala inej nehnuteľnosti a odplaty za predaj

nehnuteľnosti inému kupujúcemu. Rovnako sa krajský súd nevyjadril k námietke

sťažovateľa, že kúpna zmluva je neplatná aj podľa pre rozpor

s Exekučným poriadkom, resp. pre jeho obchádzanie.

18. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že najvyšší súd v odvolacom konaní na rozdiel

od krajského súdu vyslovil právny záver, že nedošlo k splneniu už prvej podmienky podľa

§ 19a zákona o veľkej privatizácii (zákaz nakladať s privatizovaným majetkom bez

predchádzajúceho písomného súhlasu fondu), pričom uviedol, že „... Účinnosť kúpnej

zmluvy, týkajúcej sa nehnuteľnosti nastáva jej riadnym uzavretím podľa príslušných

zákonných ustanovení. ... Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nemá žiadny

vplyv na vznik zmluvy, ani na jej účinnosť a má vecno-právny charakter, ktorého účelom je

zabezpečiť, aby okamih vzniku práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom evidencie

v katastri bol presne stanovený a aby bolo možné zistiť, kto je vlastníkom nehnuteľnosti...

Z uvedených skutočností vyplýva, že k prevodu privatizovaného majetku došlo na základe

kúpnej zmluvy, uzavretej dňa 11.07.2000, t. j. pred udelením súhlasu FNM SR, takýto

právny úkon je preto podľa v znení neskorších predpisov

neplatný. Neplatný právny úkon nemôže vyvolať v ňom uvedené následky, v dôsledku čoho

žalobcov nemožno považovať za vlastníkov predmetných nehnuteľností.“.

19. K námietke sťažovateľa, že úpadca nesplnil ani druhú podmienku pre platnosť

prevodu privatizovaného majetku (použitie kúpnej ceny prednostne na úhradu záväzkov

voči fondu), najvyšší súd uviedol: „... Keďže pre platnosť prevodu privatizovaného majetku

je potrebné splnenie obidvoch podmienok, uvedených v a 3

v znení neskorších predpisov, nebolo potrebné zaoberať sa opodstatnenosťou námietok

žalovaného, týkajúcich sa použitia úpadcom získaných finančných prostriedkov na úhradu

záväzkov voči FNM SR.“

20. Sťažovateľ považuje dovolací rozsudok najvyššieho súdu, ktorým tento zmenil

odvolací rozsudok tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu, jednak za nepreskúmateľný,

ďalej za porušujúci právo na relevantnú odpoveď na zásadné námietky a napokon za

porušujúci zásadu predvídateľnosti rozhodnutia a právnej istoty.

21. Podľa dovolacieho rozsudku „... Cena bola zaplatená tak, ako bolo dohodnuté aj

s akceptáciou FNM SR…, nakoľko nehnuteľnosti boli založené v prospech majoritného

záložného veriteľa, a to PKB…, čím došlo k splneniu podmienky podľa § 19a ods. 4

privatizačného zákona (zaplatenie kúpnej ceny).“.

Tento právny záver považuje sťažovateľ za nezrozumiteľný, zmätočný, podľa neho

v ňom absentujú akékoľvek logické súvislosti a uvedené konštatovanie nemá základ

vo vykonanom dokazovaní. Nie je zrejmé, na základe čoho sa dospelo k záveru, že

zaplatením ceny tak ako bolo dohodnuté aj s akceptáciou fondu, došlo k splneniu

podmienky podľa § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii (správne by malo ísť o splnenie

podmienky podľa odseku 3, t. j. použitie kúpnej ceny prednostne na úhradu záväzkov voči

fondu).

22. Podľa názoru sťažovateľa v skutočnosti listinnými dôkazmi bolo preukázané, že

úpadca požiadal fond o udelenie súhlasu až po uzavretí kúpnej zmluvy, pričom vo svojej

následnej žiadosti o udelenie súhlasu o tejto skutočnosti fond neinformoval. Fond preto

nemohol vedieť o už uzatvorenej kúpnej zmluve a o spôsobe úhrady kúpnej ceny

dojednanej v zmluve, a preto takýto postup úpadcu a žalobcov ani nemohol akceptovať. Aj

keby však (čo i len teoreticky) fond o uzavretí kúpnej zmluvy a dojednanom spôsobe úhrady

kúpnej ceny vedel, nemohol by takýto postup akceptovať, pretože by bol v priamom rozpore

s § 19a zákona o veľkej privatizácii. Argumentácia s poukazom na záložné právo zriadené

v prospech banky je irelevantná. Navyše toto záložné právo je absolútne neplatné podľa

§ 19a ods. 2 zákona o veľkej privatizácii, keďže bolo zriadené bez súhlasu fondu.

23. Najvyšší súd ďalej uviedol, že je povinnosťou všeobecných súdov zohľadňovať

špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu, pričom vyslovil

tento právny názor: „... Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na

povrchne hodnotené technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to

v neprospech osoby vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality vtedajšieho

prístupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu,

ktoré sú všeobecné súdy povinné chrániť.“ Toto vyjadrenie podľa sťažovateľa najvyšší súd

fakticky prebral z nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 16. marca 2016. Pritom

z kontextu citovanej argumentácie nie je možné zistiť, v čom videl najvyšší súd povrchne

hodnotené technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov.

24. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že v dovolacom rozsudku sa tiež uvádza:

„... upustil od prílišného formalizmu pri posudzovaní dodržania predpokladov platnosti

kúpnej zmluvy podľa § 19a ods. 2 privatizačného zákona ohľadne predchádzajúceho

súhlasu k prevodu privatizovaného majetku v preskúmavanej veci. ... V konaní nebolo

spochybnené, že vôľou oboch zmluvných strán ako i FNM SR v nadväznosti na § 19a

privatizačného zákona, bolo predmetné nehnuteľnosti previesť na tretieho, v tomto prípade

na žalobcov, za určitých dohodnutých, ale aj zákonom stanovených podmienok (§ 19a), čo

preukázateľne vyplýva z listinných dôkazov a vykonaného dokazovania v rámci súdneho

konania. ... úmyslom všetkých strán na tomto úkone zúčastnených, t. j. predávajúci,

kupujúci, ale aj FNM SR, ktorého súhlas bol potrebný k prevodu nehnuteľností, bol prevod

nehnuteľností v dohodnutej kúpnej cene...“

25. Podľa názoru sťažovateľa je neprijateľné a neprípustné, ak dovolací súd označí za

„prílišný formalizmus“ podradenie zisteného skutkového stavu pod právnu normu, ktorá

určuje zákonné limity pre platnosť právneho úkonu. Účelom § 19a zákona o veľkej

privatizácii bola nesporne ochrana záujmov štátu ako veriteľa v procese privatizácie v čase,

kedy masívne dochádzalo k nekontrolovateľným prevodom privatizovaného majetku pred

splnením záväzkov dlžníkov voči fondu.

Ak preto zákonodarca podmienil platnosť prevodu privatizovaného majetku

udelením predchádzajúceho súhlasu fondu a použitím získaných prostriedkov v prospech

záväzkov voči fondu, potom je zjavné, že tým vytvoril zákonný rámec pre nakladanie

s privatizovaným majetkom v súlade s celospoločenským záujmom, pričom akékoľvek

porušenie nastavených podmienok spôsobuje bez ďalšieho neplatnosť právneho úkonu.

Treba považovať za neprijateľné, aby sa mohli „zľahčovať“ zákonom nastavené limity

s poukazom na prílišný formalizmus. Nie je sporné, že kúpna zmluva uzatvorená žalobcami

a úpadcom a v nej prejavená vôľa nadobudnúť nehnuteľnosť je nielen čo do predmetu, ale aj

spôsobu zaplatenia kúpnej ceny určitá a zrozumiteľná. Dohodnutý spôsob odplaty však aj

bez ďalšieho spôsobuje neplatnosť zmluvy pre rozpor so zákonom ustanovenými

podmienkami. Akákoľvek následná konštrukcia v dovolacom rozsudku o súhlase fondu,

ktorá by určitý a zrozumiteľný prejav vôle zmluvných strán konvalidovala, je neprijateľná.

26. Za rovnako nepodložené treba podľa sťažovateľa považovať aj stanovisko

dovolacieho rozsudku, podľa ktorého „... FNM SR si síce v konkurznom konaní uplatnil

pohľadávku z privatizačnej zmluvy vo výške kúpnej ceny 24.954.200,- Sk, úroky a zmluvnú

pokutu (spolu 75.798.092,40,- Sk), pričom pohľadávku vo výške 11.801.460,- Sk správca

poprel z dôvodu uzavretej dohody o započítaní pohľadávok a FNM SR si ju v incidenčnom

konaní neuplatnil vzhľadom na započítanie tejto pohľadávky...“.

V skutočnosti z priložených písomných dôkazov podľa presvedčenia sťažovateľa

vyplýva len to, že fond prihlásil požiadavku v celej výške. Tvrdenie, že fond popretú

pohľadávku neuplatnil v incidenčnom konaní vzhľadom na započítanie, nevyplýva ani

z výpovedí svedkov, ani z vykonaného dokazovania.

27. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami a argumentmi strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie.

Sťažovateľ poukázal na to, že odvolacím rozsudkom bol zmenený prvostupňový

rozsudok vzhľadom na záver o porušení prvej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 19a

zákona o veľkej privatizácii, pričom sa už námietkami, ktorými sťažovateľ poukazoval aj na

iné dôvody neplatnosti kúpnej zmluvy, nezaoberal.

28. Podľa sťažovateľa z odôvodnenia dovolacieho rozsudku, ktoré je

nepreskúmateľné, sa dá vyvodiť záver, že kúpna zmluva je platná, pretože jej uzatvorenie

pred udelením súhlasu fondu nemožno posudzovať formalisticky. Okrem toho podmienka

použitia výnosu prednostne na úhradu záväzkov voči fondu bola tiež splnená, pretože

„... Cena bola zaplatená tak, ako bolo dohodnuté aj s akceptáciou FNM SR…, nakoľko

nehnuteľnosti boli založené v prospech majoritného záložného veriteľa, a to PKB…, čím

došlo k splneniu podmienky podľa 19a ods. 4 privatizačného zákona (zaplatenie kúpnej

ceny).“. Rovnako je však z odôvodnenia dovolacieho rozsudku možné vyvodiť záver, že

kúpna zmluva je síce neplatná, ale nemožno pristupovať k plneniu zákonom uložených

povinností formalisticky a žalobcom treba poskytnúť ochranu ich práv z iných, v

dovolacom rozsudku bližšie neurčených dôvodov.

29. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že bez ohľadu na neprehliadnuteľnú

zmätočnosť a absenciu odôvodnenia právnych záverov dovolacieho rozsudku bol najvyšší

súd povinný zaoberať sa aj tými námietkami sťažovateľa, ktorými sa v odvolacom rozsudku

nezaoberal a na ktoré nepovažoval za potrebné dať odpoveď.

30. Ústavný súd stabilne zdôrazňuje povinnosť súdov rozhodovať v obdobných

veciach rovnako, a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva, pričom ak sa súd

odkloní od rozhodnutia v obdobnej veci, musí tento odklon dostatočne odôvodniť.

31. Sťažovateľ poukazuje na to, že na najvyššom súde prebiehali a prebiehajú aj

konania o vylúčenie iných nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu, pričom v čase

vydania dovolacieho rozsudku sú už niektoré prípady právoplatne rozhodnuté, a to

v prospech sťažovateľa (s výnimkou jediného sporu). Vzhľadom na túto skutočnosť

sťažovateľ v ďalšom podáva prehľad o týchto súdnych konaniach a o ich výsledkoch,

prípadne o ich doterajšom priebehu. Vo všetkých týchto prípadoch boli posudzované

rovnaké otázky, aké sú významné aj v tomto konaní, pričom minimálne v rozhodnutiach

senátov 4Obo a 2Obo bol vyslovený jednoznačný právny názor, že k splneniu povinnosti

použiť kúpnu cenu prednostne na úhradu záväzkov voči fondu dohodou o započítaní

nedošlo. V rozhodnutiach senátov 3Obo a 1Obo odvolací súd naznačil, že je potrebné riadiť

sa dôsledne ustanoveniami príslušných právnych predpisov upravujúcich započítanie

pohľadávok, resp. zaoberať sa otázkou kogentného charakteru § 19a zákona o veľkej

privatizácii. Odlišný právny názor na posúdenie zániku pohľadávok dohodou o započítaní

vyslovil len senát 5Obo.

32. Za diskriminačný možno považovať podľa sťažovateľa taký postup, ktorý

rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylne, pričom ho nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť. Hoci najvyšší súd v dovolacom konaní mal v čase svojho rozhodnutia vedomosť

o tom, že senáty najvyššieho súdu v právoplatných rozsudkoch alebo v zrušovacích

uzneseniach už vyslovili na skutkovo a právne rovnakú vec záväzný právny názor,

nepovažoval za potrebné argumentačne sa vysporiadať s odlišným právnym názorom, a to

i napriek tomu, že je jeho úlohou rozdielne právne posúdenie zjednotiť a prispieť tým

k právnej istote účastníkov konania v tom, že ich právam bola poskytnutá relevantná

ochrana.

33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty

úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

1 Obdo V 1/2014 zo dňa 28.04.2016 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

28.04.2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

34. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -79, Nobs 97/2016

z 30. novembra 2016 doručeného ústavnému súdu 13. decembra 2016 vyplýva, že podľa

záveru dovolacieho rozsudku v konaní nebola spochybnená vôľa oboch zmluvných strán

a ani fondu v nadväznosti na ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii previesť sporné

nehnuteľnosti na žalobcov za určitých dohodnutých, ale zákonom ustanovených podmienok.

Kúpna zmluva bola uzavretá slobodne a vážne, nebola žiadnou zo strán spochybnená

a pokiaľ ide o zákonom stanovený súhlas fondu na prevod predtým privatizovaného

majetku na žalobcov, najvyšší súd dospel k záveru, že aj táto podmienka bola v konečnom

dôsledku splnená, pričom skutočnosť, že písomný súhlas bol neskoršie datovaný, než bola

uzavretá kúpna zmluva, nie je možné, ale najmä spravodlivé v tejto konkrétnej veci

vykladať na ťarchu kupujúcich žalobcov. Úmyslom všetkých strán zúčastnených na tomto

úkone (tak na strane kupujúceho, ako aj na strane predávajúceho, ale aj fondu, ktorého

súhlas bol potrebný k prevodu nehnuteľností) bol prevod nehnuteľností na žalobcov

v dohodnutej kúpnej cene, pričom išlo o jednoznačne jasný a zrozumiteľný úmysel, ktorý

nebol spochybnený žiadnym z týchto subjektov v relevantnom čase prevodu, ale až neskôr,

a to zo strany sťažovateľa, ktorý sporné nehnuteľnosti zaradil po takmer 10 rokoch od

uzavretia kúpnej zmluvy do konkurznej podstaty. Podľa názoru najvyššieho súdu medzi

dovolacím rozsudkom a namietaným porušením základných práv podľa a dohovoru

neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení. Postupom

najvyššieho súdu a dovolacím rozsudkom k porušeniu označených práv nedošlo.

35. Z repliky sťažovateľa na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu

z 28. decembra 2016 doručenej ústavnému súdu 3. januára 2017 vyplýva, že podľa jeho

názoru vyjadrenie najvyššieho súdu neobsahuje žiadne stanovisko k ním označenému

porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré spočíva najmä v nepreskúmateľnosti,

nezrozumiteľnosti a v absencii riadneho odôvodnenia dovolacieho rozsudku. Najvyšší súd

len zopakoval právne závery vyslovené v zmeňujúcom dovolacom rozsudku.

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa možno len veľmi ojedinele stretnúť s tým, že

dôjde k zmene rozhodnutia odvolacieho súdu a k súčasnému potvrdeniu rozhodnutia

prvostupňového súdu. Aj z tohto dôvodu považuje sťažovateľ dovolací rozsudok za

prekvapivý, a preto v záujme objektívnosti v sťažnosti podrobne opísal priebeh konania

a zdôraznil právne závery vyslovené v prvostupňovom, odvolacom a napokon dovolacom

rozsudku. Treba opakovane zdôrazniť, že odvolacím rozsudkom bol zmenený prvostupňový

rozsudok na základe posúdenia porušenia prvej podmienky vyplývajúcej z ustanovenia

§ 19a zákona o veľkej privatizácii. Sťažovateľ je presvedčený, že ak najvyšší súd nevyužil

v dovolacom konaní svoju kasačnú právomoc a odvolací rozsudok nezrušil s tým, aby sa

potom bolo možné zaoberať v ďalšom odvolacom konaní ďalšími námietkami, potom bolo

povinnosťou najvyššieho súdu, aby tieto námietky sám posúdil a vlastné právne závery

dôsledne, zrozumiteľne a jednoznačne vysvetlil. Z vykonaného dokazovania jasne vyplýva,

že žiadosť úpadcu a súhlas fondu z 31. augusta 2000 mali všeobecný charakter a týkali sa

súboru nehnuteľností úpadcu. Je preto ničím nepodložené tvrdenie, že fond mal vedomosť

o uzatvorení konkrétnej kúpnej zmluvy medzi žalobcami a úpadcom. Najvyšší súd

nedôslednosť dovolacieho rozsudku zopakoval aj vo svojom vyjadrení k sťažnosti, keď

citoval z dovolacieho rozsudku, že fond mal vedomosť o podmienkach kúpnej zmluvy

uzatvorenej žalobcami a že s nimi súhlasil. Takéto tvrdenie je však svojvoľné a nebolo

v konaní preukázané. Pokiaľ sa v dovolacom rozsudku poukazuje na judikatúrou ústavného

súdu zdôrazňovanú povinnosť zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti

každého konkrétneho prípadu, treba k tomu pripomenúť, že ústavný súd rovnako

zdôrazňuje, že pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vysporiadal

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba

rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne. Ústavný súd rovnako uvádza, že

podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej

argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné

následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore

nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého

procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

36. Z podania žalobcu 1, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Tibenským,

Advokátska kancelária, Štefánikova 15, Nitra, z 22. novembra 2016 doručeného ústavnému

súdu 29. novembra 2016 označeného ako „Stanovisko k sťažnosti“ vyplýva, že z informácie

poskytnutej tlačovým a informačným odborom ústavného súdu sa dozvedel

o prebiehajúcom konaní. Má záujem na výsledku konania, lebo môže byť rozhodnutím

ústavného súdu priamo dotknutý. Považuje preto za potrebné sa aspoň v krátkosti vyjadriť,

hoci nie je účastníkom, ale ani vedľajším účastníkom konania. Dovolací rozsudok považuje

za dostatočne zrozumiteľný, jasný a určitý. Je aj náležite odôvodnený. V ďalšom podrobne

poukazuje na použitú argumentáciu najvyššieho súdu. Zdôrazňuje, že bez ohľadu na iné

rozhodnutia súdov v obdobných veciach je potrebné každú vec posudzovať osobitne,

pričom predmetný dovolací rozsudok je jediným dovolacím rozhodnutím svojho druhu.

Prípadnú neplatnosť kúpnej zmluvy podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii by mohol

uplatňovať výlučne len fond ako subjekt zriadený na účely realizovania procesu privatizácie

a uplatňovania nárokov s tým súvisiacich. Toto ustanovenie ochraňuje výlučne nároky

fondu súvisiace s prevodom majetku na žalobcov. Úpadcovi, sťažovateľovi, ale ani inému

subjektu žiadne nároky zo zákona o veľkej privatizácii nevyplývali. Navyše žalobcovia

nedali žiaden dôvod na to, aby sa zmluva stala neplatnou, resp. bola od počiatku neplatná.

Práve naopak, všetky svoje záväzky si riadne splnili, uhradili kúpnu cenu a dôvodne sa

domnievali, že prevod je možný, keďže fond dal na to súhlas. Prípadné pochybenie fondu,

resp. úpadcu nie je možné dať dodatočne a navyše výlučne a bez ďalšieho len na ťarchu

žalobcov ako nadobúdateľov. Ak niekto pochybil, bol to úpadca, a ten sa preto dnes nemôže

dovolávať neplatnosti zmluvy z dôvodov, ktoré sám spôsobil (tým, že kúpnu cenu z predaja

neuhradil fondu). Aj vo vzťahu k fondu platí, že aj keby išlo o jeho nezákonný postup

(nesprávne udelený súhlas), nemohla by mu byť za takýchto okolností poskytnutá ochrana.

Riešenie prijaté dovolacím rozsudkom je spravodlivé. V prípade opačného rozhodnutia by

totiž jedinými poškodenými boli práve žalobcovia ako nadobúdatelia, hoci si riadne splnili

všetky svoje záväzky.

37. Z ďalšieho stanoviska žalobcu 1 zo 16. januára 2017 doručeného ústavnému súdu

23. januára 2017 (podaného po doručení sťažnosti, uznesenia ústavného súdu č. k.

-19 z 27. októbra 2016, vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu a repliky

sťažovateľa) vyplýva, že trvá na stanovisku z 22. novembra 2016. Navyše zdôrazňuje

niektoré okolnosti. Predovšetkým nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého

žalobcovia neboli dobromyseľní, pretože toto tvrdenie nijako nepreukázal, a nie je zrejmé

ani to, z čoho vychádza. Práve naopak, o dobromyseľnosti žalobcov niet žiadnych pochýb

(v ďalšom uvádza skutkové okolnosti, ktoré podľa neho dobromyseľnosti žalobcov

nasvedčujú). Ďalej zdôrazňuje, že je otázne, či možno postup sťažovateľa považovať za

súladný s dobrými mravmi. Sťažovateľ by mal nárok uplatňovať voči fondu, keďže tento

mal podľa neho pochybiť a údajnú neplatnosť spôsobiť. Je presvedčený, že ustanovenie

§ 19a zákona o veľkej privatizácii má slúžiť na ochranu nárokov fondu a iba ten ho môže

využiť, resp. môže byť aplikované len v súvislosti s nárokmi fondu. Prípadnú neplatnosť

kúpnej zmluvy podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii, ako aj s tým súvisiace nároky,

mohol preto uplatňovať výlučne len fond zriadený týmto zákonom na účely realizácie

procesu privatizácie a uplatňovania nárokov s tým súvisiacich. Toto ustanovenie

ochraňovalo výlučne nároky fondu súvisiace s prevodom majetku na nadobúdateľa.

Úpadcovi, správcovi, ale ani inému subjektu žiadne nároky z porušovania zákona o veľkej

privatizácii nevyplývali. Fond nie je verejnoprávnou inštitúciou, preto nič nebránilo tomu,

aby sa fond a úpadca ako dva súkromnoprávne subjekty dohodli, ako bude úpadca nakladať

s peňažnými prostriedkami, ktoré získal z predaja sporných nehnuteľností. V súkromnom

práve, pokiaľ to nie je výslovne zakázané, účastníci právneho vzťahu môžu povinnosť

ustanovenú zákonom dohodou modifikovať. Zo žiadneho ustanovenia zákona o veľkej

privatizácii nevyplýva, že by ustanovenie § 19a malo byť ustanovením kogentným,

od ktorého sa nemožno odchýliť. Aj pri úzkostlivom lipnutí na litere zákona absolútna

neplatnosť predpokladaná v ustanovení § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii by

prichádzala do úvahy iba v prípade súčasného porušenia ustanovenia § 19a ods. 2, ale aj

ods. 3.

38. Z vyjadrenia žalobcu 2 a žalobkyne 3, zastúpených Advokátskou kanceláriou

Borgulová & Péteriová s. r. o., Farská 4, Nitra, z 26. januára 2017 doručeného ústavnému

súdu 31. januára 2017 vyplýva, že sa v celom rozsahu stotožňujú so stanoviskami žalobcu 1

z 22. novembra 2016 a zo 16. januára 2017, ku ktorým sa zároveň pripájajú. Poukazujú na

určité časové súvislosti, keď konkurz bol vyhlásený asi jeden rok po uzatvorení zmluvy

s úpadcom a po vyplatení kúpnej ceny. Výzva súdu na podanie vylučovacej žaloby bola im

doručená až v roku 2010, teda takmer 10 rokov po uzatvorení kúpnej zmluvy a takmer 9

rokov po vyhlásení konkurzu. Sťažovateľ v konaní o vylučovacej žalobe namietal

neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú vyhotovil samotný úpadca. Ten stanovil platobné

podmienky a on bol zaviazaný povinnosťami voči fondu vyplývajúcimi zo zákona o veľkej

privatizácii, ako aj z ostatných zákonov vo vzťahu k tretím osobám, čo žalobca 1

a žalobkyňa 3 nemohli nijakým spôsobom ovplyvniť. Námietku neplatnosti kúpnej zmluvy

sťažovateľ uplatnil napriek tomu, že namietané okolnosti, ktoré mali neplatnosť zmluvy

spôsobiť, zapríčinil samotný úpadca v spolupráci s fondom. Hoci sťažovateľovi, resp. jeho

právnym predchodcom vo funkcii správcu konkurznej podstaty úpadcu museli byť všetky

okolnosti prevodu známe bezprostredne, prípadne v krátkej dobe po vyhlásení konkurzu

v roku 2001, napriek tomu správkyňa dr. Mrázová zaradila sporné nehnuteľnosti do

konkurznej podstaty úpadcu takmer po 10 rokoch. V tom čase už boli nehnuteľnosti

podstatným spôsobom upravené a rekonštruované žalobcami. Stálo to nemalé finančné

prostriedky, pretože po predaji budovy neboli schopné užívania pre nadmernú

opotrebovanosť a zdevastovanie.

II.

39. Z prvostupňového rozsudku krajského súdu č. k. -230 z 31. mája

2012 vyplýva, že sťažovateľ ním bol zaviazaný vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty

úpadcu konkrétne označené nehnuteľnosti.

Podľa názoru krajského súdu obe podmienky ustanovené v § 19a zákona o veľkej

privatizácii boli splnené, a preto nemožno hovoriť o prevode privatizovaného majetku ako

o absolútne neplatnom právnom úkone.

Podľa argumentácie krajského súdu je nesporné, že fond 31. augusta 2000 udelil

súhlas na predaj sporných nehnuteľností žalobcom. Súhlas bol daný za podmienky, že

výnos z tohto predaja použije predávajúci na úhradu svojich záväzkov voči fondu.

Náležitosti súhlasu fondu zákon neupravuje, preto bolo v právomoci fondu, ako súhlas

vydá, resp. či ho niečím obmedzí. Vzhľadom na hroziace exekúcie fond privítal snahu PKB

a. s., ako majoritného záložného veriteľa postupovať spoločne.

Pokiaľ ide o časovú následnosť súhlasu fondu, uzatvorenia písomnej kúpnej zmluvy

a prevodu nehnuteľností, podľa krajského súdu je rozhodujúce, že zákon vyžaduje súhlas

fondu k prevodu majetku, nie k uzavretiu písomnej zmluvy. Samotnou zmluvou totiž

vlastnícke právo k nehnuteľnosti nevzniká, vznikne až vkladom do katastra nehnuteľností

na základe rozhodnutia o povolení vkladu. Keďže vklad vlastníckeho práva bol povolený

7. novembra 2000 a fond udelil súhlas k prevodu 31. augusta 2000, treba vychádzať z toho,

že prevod nastal až na základe predchádzajúceho písomného súhlasu fondu.

Podľa názoru krajského súdu splnená bola aj druhá podmienka k platnosti prevodu,

teda použitie získaných finančných prostriedkov prednostne na úhradu záväzkov úpadcu

voči fondu. K úhrade, resp. použitiu finančných prostriedkov v prospech fondu došlo

uzatvorením dohody o započítaní medzi fondom, Kovospolom a úpadcom. Touto dohodou

zanikli pohľadávky, ktoré mal úpadca voči Kovospolu, ako aj Kovospol voči fondu, pričom

pohľadávka fondu voči úpadcovi sa znížila o 11 801 460 Sk. Toto potvrdzuje aj následné

správanie účastníkov, keďže úpadca prestal evidovať pohľadávku voči Kovospolu,

Kovospol voči fondu, a naopak, úpadca prestal evidovať záväzok v tomto rozsahu voči

fondu, v dôsledku čoho sťažovateľ pohľadávku v tomto rozsahu poprel. Skutočnosť, že fond

nepodal žalobu o určenie pravosti a výšky popretej pohľadávky, svedčí o tom, že aj on

považoval popretie pohľadávky za dôvodné z titulu dohody o započítaní. Podľa krajského

súdu nebolo možné stotožniť sa s právnym názorom sťažovateľa, že dohoda o započítaní

so sporným predajom nesúvisí a môže sa týkať iba vzťahu úpadcu a Kovospolu, a taktiež

nemožno súhlasiť s názorom o neplatnosti dohody o započítaní.

40. Z odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu č. k. -285

z 30. septembra 2013 vyplýva, že ním bol zmenený prvostupňový rozsudok krajského súdu

č. k. -230 z 31. mája 2012 tak, že žaloba žalobcov bola zamietnutá.

Podľa konštatovania odvolacieho súdu sťažovateľ v podanom odvolaní inter alia

namietal, že v kúpnej zmluve z 11. júla 2000 bola presne stanovená lehota na úhradu kúpnej

ceny, pričom kúpna cena bola v zmysle kúpnej zmluvy uhradená na účet súdnej exekútorky

v prospech uhradenia záväzkov úpadcu voči PKB a. s. K tejto úhrade aj podľa žalobcov

došlo, a preto je zrejmé, že získané finančné prostriedky preukázateľne neboli použité na

úhradu záväzkov úpadcu voči fondu, ale na úhradu jeho záväzkov voči PKB a. s.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa nemožno stotožniť s názorom krajského súdu,

podľa ktorého sa súhlas fondu vyžaduje k prevodu, teda ku vkladu do katastra, a nie

k uzavretiu kúpnej zmluvy. V skutočnosti účinnosť kúpnej zmluvy týkajúcej sa

nehnuteľnosti nastáva jej uzavretím. Od uzavretia zmluvy až do rozhodnutia o vklade

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností sú účastníci zmluvy svojimi zmluvnými

prejavmi viazaní. Uzavretím platnej kúpnej zmluvy nastávajú jej obligačno-právne účinky,

obsah zmluvy sa pre jej účastníkov stáva záväzným a zmluva súčasne nadobúda aj účinnosť.

Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nemá žiadny vplyv na vznik zmluvy,

ani na jej účinnosť a má vecno-právny charakter, ktorého účelom je zabezpečiť, aby okamih

vzniku práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom evidencie v katastri, bol presne stanovený

a aby bolo možné zistiť, kto je vlastníkom nehnuteľnosti. Z uvedených skutočností vyplýva,

že k prevodu privatizovaného majetku došlo na základe kúpnej zmluvy uzavretej 11. júla

2000, teda pred udelením súhlasu fondu. Takýto právny úkon je preto podľa § 19a ods. 4

zákona o veľkej privatizácii neplatný. Vzhľadom na tento záver už nebolo potrebné

zaoberať sa opodstatnenosťou námietok sťažovateľa týkajúcich sa použitia úpadcom

získaných finančných prostriedkov na úhradu záväzkov voči fondu.

41. Z dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. V 1/2014 z 28. apríla

2016 vyplýva, že ním bol zmenený odvolací rozsudok najvyššieho súdu č. k.

-285 z 30. septembra 2013 tak, že sa potvrdzuje prvostupňový rozsudok

krajského súdu č. k. -230 z 31. mája 2012.

Podľa konštatovania dovolacieho súdu medzi žalobcami (ako kupujúcimi) a úpadcom

(ako predávajúcim) bola 11. júla 2000 uzavretá kúpna zmluva, a to za cenu 3 267 252 Sk

(108 452,90 €), ktorá bola zaplatená tak, ako bolo dohodnuté aj s akceptáciou fondu, lebo

nehnuteľnosti boli založené v prospech majoritného záložného veriteľa (PKB a. s.), čím

došlo k splneniu podmienky zaplatenia kúpnej ceny. Treba vychádzať z ustálenej judikatúry

ústavného súdu, ktorá stanovila povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické

okolnosti a individuálne súvislosti každého individuálneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté

spravodlivé riešenie veci (t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech

jednej procesnej strany nespôsobilo výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strane).

Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na povrchne hodnotené

technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to v neprospech osoby

vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality vtedajšieho postupu štátu pri správe

svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy

povinné chrániť.

Vzhľadom aj na judikatúru ústavného súdu pri posudzovaní tejto veci treba podľa

dovolacieho súdu vychádzať zo skúmania okolností nadobudnutia nehnuteľností žalobcami,

z ktorých možno urobiť záver o potrebe upustiť od prílišného formalizmu pri posudzovaní

dodržania predpokladov platnosti kúpnej zmluvy podľa § 19a ods. 2 zákona o veľkej

privatizácii, teda čo sa týka predchádzajúceho súhlasu fondu s prevodom. Nebolo sporné,

kedy bola kúpna zmluva uzavretá, rozpor bol len v tom, či písomný súhlas fondu na prevod

nehnuteľného majetku udelený po uzavretí kúpnej zmluvy mohol mať, resp. mal v danej

veci za následok neplatnosť tejto zmluvy. Dovolací súd vychádzal aj z ustanovenia § 266

, ktorý v odseku 1 uvádza, že prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu

konajúcej osoby, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy, a v odseku

2 uvádza, že v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa

podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav

vôle určený. V konaní nebolo spochybnené, že vôľa oboch zmluvných strán, ako i fondu

v nadväznosti na § 19a zákona o veľkej privatizácii bola predmetné nehnuteľnosti previesť

na žalobcov za určitých dohodnutých, ale aj zákonom ustanovených podmienok (§ 19a), čo

preukázateľne vyplýva z listinných dôkazov a vykonaného dokazovania v rámci súdneho

konania. Kúpna zmluva bola uzavretá slobodne a vážne, nebola žiadnym z nich

spochybnená, a pokiaľ ide o zákonom predpokladaný súhlas na prevod skôr privatizovaného

majetku na tretie osoby, dovolací súd je toho názoru, že aj táto podmienka bola v konečnom

dôsledku splnená, a skutočnosť, že písomný súhlas je z neskoršieho dátumu, ako bola

uzavretá kúpna zmluva, nie je možné a ani spravodlivé v tejto konkrétnej veci vykladať na

ťarchu kupujúcich žalobcov, pretože úmyslom všetkých strán zúčastnených na tomto úkone,

ale aj fondu, ktorého súhlas bol potrebný na prevod nehnuteľností, bol prevod nehnuteľností

na žalobcov za dohodnutú kúpnu cenu, pričom išlo o jednoznačne jasný a zrozumiteľný

úmysel, ktorý nebol spochybnený žiadnym z týchto subjektov v relevantnom čase prevodu,

pretože až neskôr bol spochybnený správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorý sporné

nehnuteľnosti zaradil do konkurznej podstaty, a to až takmer 10 rokov od uzavretia kúpnej

zmluvy a 9 rokov od vyhlásenia konkurzu (i keď zákon neustanovuje, do akej doby je

takýto postup správcu konkurznej podstaty možný, teda takýto postup nevylučuje).

Pre úplnosť treba podľa dovolacieho súdu tiež uviesť, že fond si síce v konkurznom konaní

uplatnil pohľadávku z privatizačnej zmluvy vo výške kúpnej ceny 24 954 200 Sk s úrokmi

a zmluvnou pokutou (spolu 75 798 092,40 Sk), pričom pohľadávku vo výške kúpnej ceny

11 801 460 Sk správca poprel z dôvodu uzavretej dohody o započítaní a fond si ju

v incidenčnom konaní neuplatnil vzhľadom na započítanie tejto pohľadávky (čo vyplýva

z jeho podania na č. l. 107 spisu vrátane toho, že zvyšok prihlásenej pohľadávky vo výške

63 996 632 Sk 17. februára 2006 postúpil spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED,

Cyprus, teda prestal byť veriteľom úpadcu). V judikatúre ústavného súdu bola stanovená

povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti

každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j.

také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo

zjavnú a výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strane. Dovolací súd si osvojil tento

názor a vzhľadom na uvedené skutočnosti sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu

o neplatnosti kúpnej zmluvy z 11. júla 2000. Napokon sa dovolací súd stotožnil s názorom

odvolacieho súdu o účinkoch vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

v súvislosti s kúpnou zmluvou o predaji nehnuteľností.

III.

42. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

43. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

44. Sťažovateľ je presvedčený o správnosti právnych záverov vyslovených

v odvolacom rozsudku. Závery, ku ktorým sa dospelo v dovolacom rozsudku, považuje

jednak za nepreskúmateľné, ale tiež za porušujúce právo na relevantnú odpoveď na zásadné

námietky, a napokon za priečiace sa zásade predvídateľnosti rozhodnutia a právnej istoty.

45. Podľa predsedníčky najvyššieho súdu je podstatné, že nebola spochybnená vôľa

zmluvných strán a fondu previesť sporné nehnuteľnosti na žalobcov za určitých

dohodnutých a zákonom ustanovených podmienok. Išlo o jednoznačne jasný a zrozumiteľný

úmysel, ktorý nebol nikým spochybnený v relevantnom čase prevodu, ale až po takmer

desiatich rokoch od uzavretia kúpnej zmluvy.

46. Žalobcovia zhodne považujú argumentáciu dovolacieho rozsudku za správnu

a poukazujú na ňu. Žalobca 1 osobitne zdôrazňuje, že žalobcovia boli vzhľadom na viaceré

konkrétne okolnosti dobromyseľní v tom, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam

platne nadobudli. Nepovažujú ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii za kogentné,

od ktorého by sa nebolo možné odchýliť. Žalobca 2 a žalobkyňa 3 osobitne zdôrazňujú

časové súvislosti významné pri posudzovaní veci, ako aj investície, ktoré do sporných

nehnuteľností vynaložili.

47. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené

právo na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

48. Za východiskový bod svojich úvah považuje ústavný súd v najvšeobecnejšej

rovine tú základnú ústavnoprávnu konštrukciu štátnej moci, podľa ktorej sa táto delí na

zákonodarnú moc (upravenú v piatej hlave ), na výkonnú moc (upravenú v šiestej

hlave ) a na súdnu moc (upravenú v siedmej hlave ). S uvedeným trojdelením

štátnej moci úzko súvisí ustanovenie , podľa ktorého štátne orgány môžu

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

49. Z hľadiska posudzovaného prípadu treba venovať prvoradú pozornosť

ustanoveniam a , ako aj ich vzájomnému vzťahu.

Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu

podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2,

považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,

neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám

spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda

účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym

predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa

ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.

50. Neplatnosť právneho úkonu uvedená v ustanovení

má povahu absolútnej neplatnosti. Vo všeobecnej rovine možno povedať, že neplatný je

právny úkon, ktorý nemá niektorú z náležitostí, ktoré zákon pod sankciou neplatnosti

právneho úkonu vyžaduje. Pritom pojem „absolútna neplatnosť“

nepoužíva. Používa len termín „neplatnosť“, preto platí, že pokiaľ je nejaká vada právneho

úkonu sankcionovaná neplatnosťou (a nejde pritom o niektorý z prípadov relatívnej

neplatnosti uvedenej ďalej), ide o absolútne neplatný právny úkon. Absolútna neplatnosť

(negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona. Absolútnej neplatnosti právneho

úkonu sa môže dovolávať ktokoľvek. Okrem účastníkov právneho úkonu je to teda každý,

kto má na tom právny záujem. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd alebo iný

štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, teda napríklad aj bez toho, aby ten, kto môže

byť takým úkonom dotknutý, musel namietať neplatnosť úkonu. Absolútne neplatný právny

úkon nespôsobuje právne následky ani v prípade, keď na jeho základe už bolo kladne

rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Absolútna neplatnosť

pôsobí zásadne od začiatku (ex tunc), teda od okamihu vzniku právneho úkonu. Účinky

absolútnej neplatnosti pôsobia definitívne, aj keby dôvod neplatnosti právneho úkonu

dodatočne odpadol. Absolútne neplatný právny úkon nemožno teda zhojiť dodatočným

schválením, či ho konvalidovať dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti, ale ani

napraviť splnením povinnosti. Do úvahy prichádza iba konverzia podľa § 41a ods. 1

(keď neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu,

ktorého sa účastníci dovolajú).

51. Neplatnosť právnych úkonov vymenovaných v ustanovení § 40a Občianskeho

zákonníka má povahu relatívnej neplatnosti, ktorá spočíva v tom, že právny úkon, pri

ktorom je daný dôvod relatívnej neplatnosti, sa považuje za platný, pokiaľ ten, kto je

takýmto právnym úkonom dotknutý, sa neplatnosti právneho úkonu dôvodne nedovolá.

Znamená to, že zákon ponecháva na úvahu subjektu dotknutého právnym úkonom, či sa

chce neplatnosti právneho úkonu dovolať, alebo nie. Ak sa oprávnený subjekt neplatnosti

právneho úkonu nedovolá, zostáva tento právny úkon platný so všetkými právnymi

účinkami, ktoré z neho vyplývajú. To platí i tam, kde na základe tohto právneho úkonu

vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo. Prípady relatívnej neplatnosti sú

v ustanovení uvedené taxatívne, a preto rozšírenie týchto

prípadov per analogiam nie je prípustné. Relatívna neplatnosť právneho úkonu nenastáva

priamo zo zákona, ako to je v prípade absolútnej neplatnosti. Relatívne neplatný právny

úkon pôsobí, ako keby bol platný, pokiaľ svojej platnosti nebol zbavený. Relatívna

neplatnosť právneho úkonu nastáva na základe jednostranného právneho úkonu dovolaním

sa relatívnej neplatnosti.

52. Vo všeobecnej rovine možno zhrnúť, že existujúca úprava absolútnej neplatnosti

právneho úkonu podľa výrazným spôsobom zasahuje do

zmluvnej voľnosti subjektov práva, pretože svojou kogentnosťou v značnej miere zmluvnú

voľnosť (slobodnú dispozíciu) obmedzuje, ba až vylučuje. Zákonodarca zaviedol toto

kogentné ustanovenie zrejme vo verejnom záujme. Naproti tomu existujúca úprava

relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa je vo svojich

dôsledkoch omnoho menej rigorózna, pretože jej dosah je obmedzený zhodnou vôľou

aktérov dotknutých právnych úkonov, keďže následky relatívnej neplatnosti nastávajú iba

vtedy, keď sa toho niektorý dotknutý subjekt dovolá.

53. Pri aplikovaní už uvedených právnych úvah všeobecnej povahy na konkrétny

prípad treba predovšetkým poukázať na to, že hoci odvolacím rozsudkom bol zmenený

prvostupňový rozsudok tak, že žaloba žalobcov bola zamietnutá, dovolacím rozsudkom

(ktorý je predmetom podanej sťažnosti) bol odvolací rozsudok zmenený tak, že sa potvrdil

prvostupňový rozsudok. Dovolací rozsudok sa síce stotožnil s názorom odvolacieho

rozsudku týkajúcim sa účinkov vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

v súvislosti s kúpnou zmluvou o predaji nehnuteľností, avšak zároveň dospel k záveru, že

vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu úzkostlivé lipnutie na litere zákona

v prospech jednej procesnej strany by znemožnilo dosiahnutie spravodlivého vyriešenia veci

a znamenalo by zjavnú a výraznú nespravodlivosť voči druhej procesnej strane. Inými

slovami, aj podľa dovolacieho rozsudku v zásade súhlas fondu mal byť daný ešte pred

uzavretím kúpnej zmluvy, nie teda po jej uzavretí, ale ešte pred povolením vkladu

vlastníckeho práva (ako to bolo judikované v prvostupňovom rozsudku), avšak vzhľadom

na konkrétne okolnosti a osobitosti daného prípadu by to nebolo spravodlivé.

54. Napriek tomu, že odvolací rozsudok sa nezaoberal splnením druhej podmienky

platnosti prevodu (použitia získaných finančných prostriedkov prednostne na úhradu

záväzkov úpadcu voči fondu), keďže na záver o neplatnosti prevodu postačovalo zistenie,

podľa ktorého sa kúpna zmluva uzatvorila bez predchádzajúceho súhlasu fondu, dovolací

rozsudok sa zaoberal aj touto otázkou. Aj keď v tomto prípade výslovne neuviedol, že

nedošlo k prednostnej úhrade záväzkov úpadcu voči fondu, avšak dospel k záveru, že i tu

bolo treba zohľadniť špecifické okolnosti a individuálne súvislosti tak, aby sa dosiahlo

spravodlivé riešenie veci, ktoré by pri úzkostlivom lipnutí na litere zákona spôsobilo jednej

procesnej strane výraznú nespravodlivosť v porovnaní s druhou procesnou stranou. Podľa

dovolacieho rozsudku, ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na

povrchne hodnotené technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to

v neprospech vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality postupu štátu pri správe

svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy

povinné chrániť.

55. Napokon sa v dovolacom rozsudku zdôrazňuje, že vôľa oboch zmluvných strán,

ako i fondu v nadväznosti na ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii bola

nehnuteľnosti previesť na žalobcov za určitých dohodnutých, ale aj zákonom ustanovených

podmienok, pričom slobodne a vážne uzavretá kúpna zmluva nebola žiadnym z týchto

subjektov spochybnená.

56. Ústavný súd považuje za vhodné zaoberať sa najprv záverom dovolacieho

rozsudku, podľa ktorého vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (zhodná vôľa

úpadcu, žalobcov, ako aj fondu previesť nehnuteľnosti na žalobcov za dohodnutých

podmienok v spojení s následným rešpektovaním vzniknutého stavu a nenamietaním

neplatnosti prevodu po dobu asi 10 rokov) by úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech

jednej procesnej strany znemožnilo dosiahnutie spravodlivého vyriešenia veci a znamenalo

by zjavnú a výraznú nespravodlivosť voči druhej procesnej strane.

57. Uvedená konštrukcia dovolacieho rozsudku vo svojich dôsledkoch znamená, že

hoci je naplnená skutková podstata ustanovenia v spojení

s ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácii (kúpna zmluva svojím obsahom odporuje

zákonu, teda ustanoveniu § 19a zákona o veľkej privatizácii), napriek tomu s prihliadnutím

najmä na zhodnú vôľu účastníkov kúpnej zmluvy (žalobcov ako kupujúcich a úpadcu ako

predávajúceho, ako aj fondu), ako aj na ich následné správanie po uzatvorení kúpnej zmluvy

(rešpektovanie vzniknutého stavu v spojení s nenamietaním neplatnosti prevodu po dobu asi

10 rokov) sa zákonné dôsledky absolútnej neplatnosti právneho úkonu vyplývajúce

z ustanovenia neuplatnia a v podstate sa prípad posúdi, ako

keby išlo o relatívnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho

zákonníka. Inými slovami, výklad použitý v dovolacom rozsudku znamená, že dôvodom

relatívnej neplatnosti právneho úkonu môže byť aj taká okolnosť, ktorá nie je súčasťou

taxatívne vymedzených prípadov relatívnej neplatnosti podľa

a ktorá je inak dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu.

58. Podľa názoru ústavného súdu právomoc všeobecných súdov vykladať zákony

nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky

„novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci,

z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky

ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom.

59. Ako to bolo už uvedené, dovolací rozsudok sa meritórne zaoberal aj posúdením

splnenia druhej podmienky platnosti prevodu sporných nehnuteľností (použitie získaných

finančných prostriedkov prednostne na úhradu záväzkov úpadcu voči fondu), a to aj napriek

tomu, že odvolací rozsudok sa hodnoteniu tejto podmienky vyhol (meritórne sa ňou vôbec

nezaoberal) s poukazom na to, že na záver o neplatnosti prevodu postačovalo zistenie, podľa

ktorého sa kúpna zmluva uzatvorila bez predchádzajúceho súhlasu fondu.

60. Ústavný súd bez toho, aby meritórne hodnotil závery dovolacieho rozsudku

v tejto otázke, poukazuje na to, že uvedeným postupom, ako aj samotným dovolacím

rozsudkom došlo vo svojej podstate k obídeniu zákonom ustanoveného inštančného

postupu, v duchu ktorého sa bolo potrebné s uvedenou námietkou vysporiadať najprv

v odvolacom rozsudku, čo sa však nestalo. V okolnostiach danej veci pritom k nedodržaniu

zákonom ustanoveného inštančného postupu došlo na úkor sťažovateľa, ktorému bola

odňatá možnosť vyjadriť sa vo veci. Preto ak v dovolacom konaní dospel najvyšší súd

k záveru o splnení prvej podmienky (predchádzajúci súhlas fondu so zmluvou), čím zároveň

vznikla potreba meritórne sa vysporiadať aj s otázkou splnenia druhej podmienky (použitie

získaných finančných prostriedkov na úhradu záväzkov úpadcu voči fondu), potom pri

zachovaní inštančného postupu bolo na mieste odvolací rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové

odvolacie konanie. Tým, že sa tak nestalo, došlo zároveň aj k odňatiu práva sťažovateľa ako

strany konať vo veci.

61. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

62. Podľa prvej vety , ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa pís. b) ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. V 1/2014 z 28. apríla 2016 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže žalobcovia (najmä žalobca 1) zdôrazňujú, že boli vzhľadom na viaceré konkrétne

okolnosti dobromyseľní v tom, že vlastnícke právo platne nadobudli, bude potrebné

v ďalšom konaní aj z tohto hľadiska sa vecou zaoberať. To isté platí aj o tvrdenej

dispozitívnej (nekogentnej) povahe ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii, ako aj

o tvrdených investíciách žalobcov do sporných nehnuteľností.

63. Uznesením ústavného súdu č. k. -19 z 27. októbra 2016 bola

dočasným opatrením odložená vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla 2016.

Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

Vzhľadom na citované ustanovenie právoplatnosťou tohto nálezu dočasné opatrenie

zanikne.

64. Zo sťažnostného návrhu (petitu) sťažnosti vyplýva (bod 33 tohto nálezu), že

sťažovateľ si trovy konania pred ústavným súdom neuplatnil, preto o trovách ústavný súd

nerozhodoval.

65. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

66. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017