Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 796/2016
PDF · 312.13 KB
No categories available
II. ÚS 796/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Petra Zvaru,
Obchodná 2, Bratislava, správcu konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby,
a. s., Nitra, Cabajská cesta 28, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla
2016 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty úpadcu
Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra, Cabajská cesta 28, Nitra, p r i j í m a na ďalšie
konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla 2016.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2016
doručená sťažnosť Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty úpadcu
Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra, Cabajská cesta 28, Nitra (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 20. júla 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 9 Cbi 28/2010-230 z 31. mája 2012 (ďalej len „prvostupňový rozsudok“)
na základe žaloby , a (ďalej
len „žalobcovia“) proti sťažovateľovi ako žalovanému bolo sťažovateľovi uložené vylúčiť
z konkurznej podstaty spoločnosti Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra (ďalej len
„úpadca“), nehnuteľnosti ležiace v katastrálnom území zapísané na liste vlastníctva
ako parc. č. , parc. č. , parc. č. , parc. č. , ako aj
stavbu administratívnej budovy súp. č. 36 ležiacu na parc. č. .
Rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 65/2012-285 z 30. septembra 2013 (ďalej
len „odvolací rozsudok“) bol prvostupňový rozsudok zmenený tak, že žaloba žalobcov proti
sťažovateľovi bola zamietnutá.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla 2016 (ďalej len
„dovolací rozsudok“) bol odvolací rozsudok zmenený tak, že prvostupňový rozsudok sa
potvrdzuje.
Predchádzajúca (v poradí druhá) správkyňa konkurznej podstaty úpadcu
JUDr. Martina Mrázová (ďalej len „správkyňa dr. Mrázová“) spísala do majetku konkurznej
podstaty úpadcu viaceré nehnuteľnosti vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníctvo
tretích osôb.
Všetky tieto nehnuteľnosti nadobudol úpadca kúpnou zmluvou uzatvorenou
s Fondom národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) ako predávajúcim
podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o veľkej privatizácii“). Ustanovením § 19a zákona
o veľkej privatizácii bol daný zákonný rámec pre nakladanie dlžníka s privatizovaným
majetkom v čase pred zaplatením kúpnej ceny a splnením povinností vyplývajúcich
z privatizačnej zmluvy, pričom porušenie povinností podľa tohto ustanovenia je
sankcionované absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.
Podľa §19a ods. 2 zákona o veľkej privatizácii do splatenia celej kúpnej ceny, jej
príslušenstva a splnenia všetkých zmluvných záväzkov a povinností je prevod
privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do
inej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech tretích osôb, možný len po
predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak nadobúdateľ privatizovaného majetku
nedodrží pri nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku
alebo jeho časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech
tretích osôb, alebo jeho prenájom je neplatný.
Podľa § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii ak fond vydá predchádzajúci
písomný súhlas podľa odseku 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný použiť
takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle
uzavretej zmluvy podľa § 14.
Podľa § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii úkony vykonané nadobúdateľom
alebo obchodnou spoločnosťou, ktorej majetková účasť bola predmetom predaja v rozpore
s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že pre platnosť prevodu privatizovaného majetku
na iné osoby je podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii potrebné splniť kumulatívne dve
podmienky, a to jednak požiadať fond o udelenie predchádzajúceho písomného súhlasu, ale
tiež použiť získané finančné prostriedky prednostne na úhradu záväzkov voči fondu.
Správkyňa dr. Mrázová spísala sporné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty úpadcu preto,
že úpadca pri prevode privatizovaného majetku už uvedené podmienky nesplnil.
Fond na základe žiadostí úpadcu postupne udelil tri súhlasy na odpredaj
privatizovaného majetku, a to jednak 19. júna 2000, potom 31. augusta 2000 a napokon
22. marca 2001. Úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril celkom 11 kúpnych zmlúv,
ktorými previedol takmer celý privatizovaný majetok (vrátane sporných nehnuteľností)
na tretie osoby za kúpnu cenu celkom viac ako 46 miliónov Sk. Kúpnu cenu ani v jednom
prípade nepoužil na úhradu svojich záväzkov voči fondu.
Na všeobecných súdoch prebiehalo celkom 12 súdnych sporov o vylúčenie
nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu. V jednotlivých súdnych sporoch bolo
preukázané, že kúpne zmluvy, ktorými kupujúci nadobúdali sporné nehnuteľnosti, boli
uzatvárané počas exekučného konania vedeného proti úpadcovi ako povinnému mimo
exekučnej dražby priamo s úpadcom a kúpnu cenu uhrádzali na účet súdnej exekútorky.
Výnos z predaja nehnuteľností (vrátane výnosu z predaja sporných nehnuteľností) použila
súdna exekútorka následne na úhradu pohľadávok iných veriteľov, nie teda fondu.
Kúpnou zmluvou z 11. júla 2000 (ako v poradí treťou v rade kúpnych zmlúv)
previedol úpadca jednu zo sporných nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva
žalobcov za dohodnutú kúpnu cenu 3 500 000 Sk (116 178,72 €).
Dňa 21. februára 2001 úpadca uzatvoril ako poslednú (jedenástu) v rade kúpnych
zmlúv kúpnu zmluvu so spoločnosťou KOVOSPOL NITRA, spol. s r. o. (ďalej len
„Kovospol“), ako kupujúcou, na ktorú previedol poslednú nehnuteľnosť za kúpnu cenu
11 801 460 Sk (391 736,71 €). Toho istého dňa uzatvorili fond, úpadca a Kovospol Dohodu
o vzájomnom započítaní pohľadávok (ďalej len „dohoda o započítaní“). Podľa tejto dohody
sa úpadca a fond dohodli, že úpadca má pohľadávku voči Kovospolu na zaplatenie kúpnej
ceny za predaj nehnuteľností v sume 11 801 460 Sk a túto svoju pohľadávku úpadca
postupuje fondu, a to bez toho, aby bola dohodnutá odplata za odstúpenie pohľadávky.
Ďalej podľa tejto dohody fond má pohľadávku voči úpadcovi, ktorá pozostáva z nesplatenej
kúpnej ceny z privatizačnej zmluvy č. 142/1992 z 27. júla 1992 vo výške 24 954 000 Sk
a príslušenstvom, pričom úpadca a fond sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok
do výšky, v akej sa kryjú, t. j. v sume 11 801 460 Sk.
Podľa názoru sťažovateľa jeho tvrdenie, podľa ktorého úpadca je aj naďalej
vlastníkom sporných nehnuteľností, treba považovať za dôvodné na základe viacerých
skutočností.
Predovšetkým ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii má kogentný charakter,
a preto neumožňuje fondu modifikovať zákonom uloženú povinnosť použiť prostriedky
získané z predaja privatizovaného majetku prednostne na úhradu záväzkov dlžníka voči
fondu. Z toho dôvodu je súhlas fondu mimo rámca § 19a zákona o veľkej privatizácii
a v rozpore s ním.
Ďalej dohodou o započítaní nedošlo k splneniu povinnosti úpadcu z kúpnej zmluvy
z 21. februára 2001 uzatvorenej medzi úpadcom a Kovospolom podľa § 19a ods. 3 zákona
o veľkej privatizácii. Za postúpenie pohľadávky úpadcu fondu nebola dohodnutá odplata,
a preto neexistovala započítania schopná pohľadávka úpadcu voči fondu.
Aj keby sa dospelo k záveru, že dohodou o započítaní došlo k započítaniu
pohľadávok medzi úpadcom a fondom, toto započítanie by sa týkalo výlučne splnenia
povinnosti úpadcu z kúpnej zmluvy z 21. februára 2001 uzatvorenej medzi úpadcom
a Kovospolom. V žiadnom prípade by nemohlo dôjsť aj k splneniu povinnosti z kúpnych
zmlúv, ktorých predmetom prevodu boli iné nehnuteľnosti úpadcu a ktoré boli uzatvorené
už skôr.
Je tiež podstatné, že postup, ktorým súdna exekútorka po vydaní príkazu na
vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností úpadcu organizovala ich speňažovanie
priamym predajom vopred určeným kupujúcim, je v priamom rozpore s Exekučným
poriadkom, pričom sa ním obchádzalo kogentné ustanovenie § 134 a nasl. Exekučného
poriadku.
Napokon v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Cbi 28/2010 sa zistilo, že
žalobcovia uzatvorili kúpnu zmluvu nielen skôr, ako úpadca požiadal fond o udelenie
súhlasu na odpredaj nehnuteľností, ale aj skôr, ako bol súhlas fondu 31. augusta 2000
udelený.
V priebehu konania vedeného krajským súdom sa preukázalo, že žalobcovia
uzatvorili s úpadcom kúpnu zmluvu 11. júla 2000, úpadca požiadal fond o súhlas
s predajom 28. júla 2000 a fond vydal súhlas s odpredajom 31. augusta 2000. Ďalej bolo
preukázané, že v žiadosti úpadcu z 28. júla 2000 adresovanej fondu je uvedené, že
„... Zaplatenie kúpnej ceny kupujúcim bude dohodnuté v konkrétnych kúpnych zmluvách
a a. s. bez zbytočného odkladu cestou peňažného ústavu PKB a. s. pobočka Nitra realizuje
postúpenie finančných prostriedkov na účet FNM SR.“. V kúpnej zmluve sa pritom
žalobcovia ako kupujúci s úpadcom ako predávajúcim dohodli, že kúpnu cenu uhradia
žalobcovia na účet úpadcu v PKB, a. s., ako splátku nesplateného úveru poskytnutého
zo strany PKB, a. s.
Podľa právneho názoru krajského súdu vyjadreného v jeho prvostupňovom rozsudku
„... Pokiaľ ide o náležitosti súhlasu je zrejmé, že zákon o veľkej privatizácii náležitosti
súhlasu neupravuje. Súd je preto toho názoru, že bolo v rámci právomoci FNM SR ako
súhlas vydá, resp. či ho niečím obmedzí.“. K námietke uzatvorenia kúpnej zmluvy pred
udelením súhlasu fondu krajský súd uviedol, že „... súd sa stotožnil s právnym názorom
navrhovateľov, že zákon vyžaduje súhlas FNM SR k prevodu a nie k uzavretiu písomnej
zmluvy. Samotnou zmluvou totiž vlastnícke právo k nehnuteľnosti nevzniká, vznikne až
vkladom do katastra na základe rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu(…) a FNM
SR súhlas s prevodom predmetných nehnuteľností udelil dňa 31.08.2000, prevod nastal až
na základe predchádzajúceho písomného súhlasu FNM SR.“. K námietke absencie splnenia
druhej povinnosti dlžníka použiť kúpnu cenu na úhradu záväzkov voči fondu krajský súd
uviedol, že „... K úhrade, resp. použitiu finančných prostriedkov v prospech FNM SR
získaných na základe súhlasu došlo uzatvorením Dohody o vzájomnom započítaní
pohľadávok medzi FNM SR, Kovospol Nitra spol. s r.o. a úpadcom. ... Zo súhlasu FNM SR
zo dňa 31.08.2000 nevyplývalo, že by mala byť z predaja každej jednotlivej nehnuteľnosti
použitá istá suma ako celok na úhradu záväzkov úpadcu voči fondu. … Súd sa nestotožnil
s právnym názorom odporcu, že dohoda o započítaní s týmto predajom nesúvisí a môže sa
týkať iba vzťahu úpadcu a Kovospol Nitra spol. s r.o. Súd taktiež nesúhlasí s názorom, že
dohoda o započítaní je neplatný právny úkon. Postúpením pohľadávky (ako výnos získaný
z predaja nehnuteľnosti úpadcu realizovaným na základe súhlasu fondu) úpadcu voči spol.
Kovospol Nitra, spol. s r.o. na FNM SR a následným započítaním odplaty za postúpenie
zo záväzkov fondu si úpadca riadne splnil záväzok...“.
Krajský súd sa vôbec nevyjadril k námietke sťažovateľa, podľa ktorej porušenie
druhej podmienky podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii nie je možné konvalidovať
dohodou o započítaní, ktorá sa týkala inej nehnuteľnosti a odplaty za predaj nehnuteľnosti
inému kupujúcemu. Rovnako sa krajský súd nevyjadril k námietke sťažovateľa, že kúpna
zmluva je neplatná aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s Exekučným
poriadkom, resp. pre jeho obchádzanie.
Najvyšší súd v odvolacom konaní na rozdiel od krajského súdu vyslovil právny
záver, že nedošlo k splneniu už prvej podmienky podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii
(zákaz nakladať s privatizovaným majetkom bez predchádzajúceho písomného súhlasu
fondu), pričom uviedol, že „... Účinnosť kúpnej zmluvy, týkajúcej sa nehnuteľnosti nastáva
jej riadnym uzavretím podľa príslušných zákonných ustanovení. ... Vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností nemá žiadny vplyv na vznik zmluvy, ani na jej účinnosť a má
vecno-právny charakter, ktorého účelom je zabezpečiť, aby okamih vzniku práva
k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom evidencie v katastri bol presne stanovený a aby bolo
možné zistiť, kto je vlastníkom nehnuteľnosti... Z uvedených skutočností vyplýva, že
k prevodu privatizovaného majetku došlo na základe kúpnej zmluvy, uzavretej dňa
11.07.2000, t. j. pred udelením súhlasu FNM SR, takýto právny úkon je preto podľa § 19a
ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov neplatný. Neplatný právny úkon
nemôže vyvolať v ňom uvedené následky, v dôsledku čoho žalobcov nemožno považovať za
vlastníkov predmetných nehnuteľností.“.
K námietke sťažovateľa, že úpadca nesplnil ani druhú podmienku pre platnosť
prevodu privatizovaného majetku (použitie kúpnej ceny prednostne na úhradu záväzkov
voči fondu), najvyšší súd uviedol: „... Keďže pre platnosť prevodu privatizovaného majetku
je potrebné splnenie obidvoch podmienok, uvedených v § 2 a 3 zákona č. 92/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov, nebolo potrebné zaoberať sa opodstatnenosťou námietok
žalovaného, týkajúcich sa použitia úpadcom získaných finančných prostriedkov na úhradu
záväzkov voči FNM SR.“
Sťažovateľ považuje dovolací rozsudok najvyššieho súdu, ktorým tento zmenil
odvolací rozsudok tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu, jednak za nepreskúmateľný,
ďalej za porušujúci právo na relevantnú odpoveď na zásadné námietky a napokon za
porušujúci zásadu predvídateľnosti rozhodnutia a právnej istoty.
Podľa dovolacieho rozsudku „... Cena bola zaplatená tak, ako bolo dohodnuté aj
s akceptáciou FNM SR…, nakoľko nehnuteľnosti boli založené v prospech majoritného
záložného veriteľa, a to PKB…, čím došlo k splneniu podmienky podľa § 19a ods. 4
privatizačného zákona (zaplatenie kúpnej ceny).“.
Tento právny záver považuje sťažovateľ za nezrozumiteľný, zmätočný, absentujú
v ňom akékoľvek logické súvislosti a uvedené konštatovanie nemá základ vo vykonanom
dokazovaní. Nie je zrejmé, na základe čoho sa dospelo k záveru, že zaplatením ceny tak ako
bolo dohodnuté aj s akceptáciou fondu, došlo k splneniu podmienky podľa § 19a ods. 4
zákona o veľkej privatizácii (správne by malo ísť o splnenie podmienky podľa odseku 3, t. j.
použitie kúpnej ceny prednostne na úhradu záväzkov voči fondu).
V skutočnosti listinnými dôkazmi bolo preukázané, že úpadca požiadal fond
o udelenie súhlasu až po uzavretí kúpnej zmluvy, pričom vo svojej následnej žiadosti
o udelenie súhlasu o tejto skutočnosti fond neinformoval. Fond preto nemohol vedieť o už
uzatvorenej kúpnej zmluve a o spôsobe úhrady kúpnej ceny dojednanej v zmluve, a preto
takýto postup úpadcu a žalobcov ani nemohol akceptovať. Aj keby však (čo i len teoreticky)
fond o uzavretí kúpnej zmluvy a dojednanom spôsobe úhrady kúpnej ceny vedel, nemohol
by takýto postup akceptovať, pretože by bol v priamom rozpore s § 19a zákona o veľkej
privatizácii. Argumentácia s poukazom na záložné právo zriadené v prospech banky je
irelevantná. Navyše toto záložné právo je absolútne neplatné podľa § 19a ods. 2 zákona
o veľkej privatizácii, keďže bolo zriadené bez súhlasu fondu.
Najvyšší súd ďalej uviedol, že je povinnosťou všeobecných súdov zohľadňovať
špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu, pričom vyslovil
tento právny názor: „... Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na
povrchne hodnotené technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to
v neprospech osoby vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality vtedajšieho
prístupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu,
ktoré sú všeobecné súdy povinné chrániť.“ Toto vyjadrenie najvyšší súd fakticky prebral
z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016. Pritom z kontextu
citovanej argumentácie nie je možné zistiť, v čom videl najvyšší súd povrchne hodnotené
technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov.
V dovolacom rozsudku sa ďalej uvádza: „... upustil od prílišného formalizmu pri
posudzovaní dodržania predpokladov platnosti kúpnej zmluvy podľa § 19a ods. 2
privatizačného zákona ohľadne predchádzajúceho súhlasu k prevodu privatizovaného
majetku v preskúmavanej veci. ... V konaní nebolo spochybnené, že vôľou oboch zmluvných
strán ako i FNM SR v nadväznosti na § 19a privatizačného zákona, bolo predmetné
nehnuteľnosti previesť na tretieho, v tomto prípade na žalobcov, za určitých dohodnutých,
ale aj zákonom stanovených podmienok (§ 19a), čo preukázateľne vyplýva z listinných
dôkazov a vykonaného dokazovania v rámci súdneho konania. ... úmyslom všetkých strán na
tomto úkone zúčastnených, t. j. predávajúci, kupujúci, ale aj FNM SR, ktorého súhlas bol
potrebný k prevodu nehnuteľností, bol prevod nehnuteľností v dohodnutej kúpnej cene...“
Podľa názoru sťažovateľa je neprijateľné a neprípustné, ak dovolací súd označí za
„prílišný formalizmus“ podradenie zisteného skutkového stavu pod právnu normu, ktorá
určuje zákonné limity pre platnosť právneho úkonu. Účelom § 19a zákona o veľkej
privatizácii bola nesporne ochrana záujmov štátu ako veriteľa v procese privatizácie v čase,
kedy masívne dochádzalo k nekontrolovateľným prevodom privatizovaného majetku pred
splnením záväzkov dlžníkov voči fondu.
Ak preto zákonodarca podmienil platnosť prevodu privatizovaného majetku
udelením predchádzajúceho súhlasu fondu a použitím získaných prostriedkov v prospech
záväzkov voči fondu, potom je zjavné, že tým vytvoril zákonný rámec pre nakladanie
s privatizovaným majetkom v súlade s celospoločenským záujmom, pričom akékoľvek
porušenie nastavených podmienok spôsobuje bez ďalšieho neplatnosť právneho úkonu.
Treba považovať za neprijateľné, aby sa mohli „zľahčovať“ zákonom nastavené limity
s poukazom na prílišný formalizmus. Nie je sporné, že kúpna zmluva uzatvorená žalobcami
a úpadcom a v nej prejavená vôľa nadobudnúť nehnuteľnosť je nielen čo do predmetu, ale aj
spôsobu zaplatenia kúpnej ceny určitá a zrozumiteľná. Dohodnutý spôsob odplaty však aj
bez ďalšieho spôsobuje neplatnosť zmluvy pre rozpor so zákonom ustanovenými
podmienkami. Akákoľvek následná konštrukcia v dovolacom rozsudku o súhlase fondu,
ktorá by určitý a zrozumiteľný prejav vôle zmluvných strán konvalidovala, je neprijateľná.
Za rovnako nepodložené treba považovať aj stanovisko dovolacieho rozsudku, podľa
ktorého „... FNM SR si síce v konkurznom konaní uplatnil pohľadávku z privatizačnej
zmluvy vo výške kúpnej ceny 24.954.200,- Sk, úroky a zmluvnú pokutu (spolu
75.798.092,40,- Sk), pričom pohľadávku vo výške 11.801.460,- Sk správca poprel z dôvodu
uzavretej dohody o započítaní pohľadávok a FNM SR si ju v incidenčnom konaní neuplatnil
vzhľadom na započítanie tejto pohľadávky...“.
V skutočnosti z priložených písomných dôkazov vyplýva len to, že fond prihlásil
požiadavku v celej výške. Tvrdenie, že fond popretú pohľadávku neuplatnil v incidenčnom
konaní vzhľadom na započítanie, nevyplýva ani z výpovedí svedkov, ani z vykonaného
dokazovania.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami a argumentmi strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie.
Odvolacím rozsudkom bol zmenený prvostupňový rozsudok vzhľadom na záver
o porušení prvej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii,
pričom sa už námietkami, ktorými sťažovateľ poukazoval aj na iné dôvody neplatnosti
kúpnej zmluvy, nezaoberal.
Z odôvodnenia dovolacieho rozsudku, ktoré je nepreskúmateľné, sa dá vyvodiť
záver, že kúpna zmluva je platná, pretože jej uzatvorenie pred udelením súhlasu fondu
nemožno posudzovať formalisticky. Okrem toho podmienka použitia výnosu prednostne na
úhradu záväzkov voči fondu bola tiež splnená, pretože „... Cena bola zaplatená tak, ako
bolo dohodnuté aj s akceptáciou FNM SR…, nakoľko nehnuteľnosti boli založené
v prospech majoritného záložného veriteľa, a to PKB…, čím došlo k splneniu podmienky
podľa 19a ods. 4 privatizačného zákona (zaplatenie kúpnej ceny).“. Rovnako je však
z odôvodnenia dovolacieho rozsudku možné vyvodiť záver, že kúpna zmluva je síce
neplatná, ale nemožno pristupovať k plneniu zákonom uložených povinností formalisticky
a žalobcom treba poskytnúť ochranu ich práv z iných, v dovolacom rozsudku bližšie
neurčených dôvodov.
Bez ohľadu na neprehliadnuteľnú zmätočnosť a absenciu odôvodnenia právnych
záverov dovolacieho rozsudku bol najvyšší súd povinný zaoberať sa aj tými námietkami
sťažovateľa, ktorými sa odvolací rozsudok nezaoberal a na ktoré nepovažoval za potrebné
dať odpoveď.
Ústavný súd stabilne zdôrazňuje povinnosť súdov rozhodovať v obdobných veciach
rovnako, a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva, pričom ak sa súd odkloní
od rozhodnutia v obdobnej veci, musí tento odklon dostatočne odôvodniť.
Na najvyššom súde prebiehali a prebiehajú aj konania o vylúčenie iných
nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu, pričom v čase vydania dovolacieho rozsudku
sú už niektoré prípady právoplatne rozhodnuté, a to v prospech sťažovateľa (s výnimkou
jediného sporu). Vzhľadom na túto skutočnosť sťažovateľ v ďalšom podáva prehľad
o týchto súdnych konaniach a o ich výsledkoch, prípadne o ich doterajšom priebehu.
Vo všetkých týchto prípadoch boli posudzované rovnaké otázky, aké sú významné aj
v tomto konaní, pričom minimálne v rozhodnutiach senátov 4Obo a 2Obo bol vyslovený
jednoznačný právny názor, že k splneniu povinnosti použiť kúpnu cenu prednostne na
úhradu záväzkov voči fondu dohodou o započítaní nedošlo. V rozhodnutiach senátov 3Obo
a 1Obo odvolací súd naznačil, že je potrebné riadiť sa dôsledne ustanoveniami príslušných
právnych predpisov upravujúcich započítanie pohľadávok, resp. zaoberať sa otázkou
kogentného charakteru § 19a zákona o veľkej privatizácii. Odlišný právny názor na
posúdenie zániku pohľadávok dohodou o započítaní vyslovil len senát 5Obo.
Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické
situácie rieši odchylne, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. Hoci najvyšší
súd v dovolacom konaní mal v čase svojho rozhodnutia vedomosť o tom, že senáty
najvyššieho súdu v právoplatných rozsudkoch alebo v zrušovacích uzneseniach už vyslovili
na skutkovo a právne rovnakú vec záväzný právny názor, nepovažoval za potrebné
argumentačne sa vysporiadať s odlišným právnym názorom, a to i napriek tomu, že je jeho
úlohou rozdielne právne posúdenie zjednotiť a prispieť tým k právnej istote účastníkov
konania v tom, že ich právam bola poskytnutá relevantná ochrana.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty
úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
1 Obdo V 1/2014 zo dňa 28.04.2016 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obdo V 1/2014 zo dňa
28.04.2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
Napokon sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti ešte pred rozhodnutím vo veci samej odložil vykonateľnosť dovolacieho
rozsudku.
II.
Z prvostupňového rozsudku krajského súdu č. k. 9 Cbi 28/2010-230 z 31. mája 2012
vyplýva, že sťažovateľ ním bol zaviazaný vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu
konkrétne označené nehnuteľnosti.
Podľa názoru krajského súdu obe podmienky ustanovené v § 19a zákona o veľkej
privatizácii boli splnené, a preto nemožno hovoriť o prevode privatizovaného majetku ako
o absolútne neplatnom právnom úkone.
Je nesporné, že fond 31. augusta 2000 udelil súhlas na predaj sporných nehnuteľností
žalobcom. Súhlas bol daný za podmienky, že výnos z tohto predaja použije predávajúci na
úhradu svojich záväzkov voči fondu. Náležitosti súhlasu fondu zákon neupravuje, preto
bolo v právomoci fondu, ako súhlas vydá, resp. či ho niečím obmedzí. Vzhľadom na
hroziace exekúcie fond privítal snahu PKB a. s., ako majoritného záložného veriteľa
postupovať spoločne.
Pokiaľ ide o časovú následnosť súhlasu fondu, uzatvorenia písomnej kúpnej zmluvy
a prevodu nehnuteľností, rozhodujúce je, že zákon vyžaduje súhlas fondu k prevodu
majetku, nie k uzavretiu písomnej zmluvy. Samotnou zmluvou totiž vlastnícke právo
k nehnuteľnosti nevzniká, vznikne až vkladom do katastra nehnuteľností na základe
rozhodnutia o povolení vkladu. Keďže vklad vlastníckeho práva bol povolený 7. novembra
2000 a fond udelil súhlas k prevodu 31. augusta 2000, treba vychádzať z toho, že prevod
nastal až na základe predchádzajúceho písomného súhlasu fondu.
Splnená bola aj druhá podmienka k platnosti prevodu, teda použitie získaných
finančných prostriedkov prednostne na úhradu záväzkov úpadcu voči fondu. K úhrade, resp.
použitiu finančných prostriedkov v prospech fondu došlo uzatvorením dohody o započítaní
medzi fondom, Kovospolom a úpadcom. Touto dohodou zanikli pohľadávky, ktoré mal
úpadca voči Kovospolu, ako aj Kovospol voči fondu, pričom pohľadávka fondu voči
úpadcovi sa znížila o 11 801 460 Sk. Toto potvrdzuje aj následné správanie účastníkov,
keďže úpadca prestal evidovať pohľadávku voči Kovospolu, Kovospol voči fondu,
a naopak, úpadca prestal evidovať záväzok v tomto rozsahu voči fondu, v dôsledku čoho
sťažovateľ pohľadávku v tomto rozsahu poprel. Skutočnosť, že fond nepodal žalobu
o určenie pravosti a výšky popretej pohľadávky, svedčí o tom, že aj on považoval popretie
pohľadávky za dôvodné z titulu dohody o započítaní. Nebolo možné stotožniť sa s právnym
názorom sťažovateľa, že dohoda o započítaní so sporným predajom nesúvisí a môže sa
týkať iba vzťahu úpadcu a Kovospolu. Taktiež nemožno súhlasiť s názorom o neplatnosti
dohody o započítaní.
Z odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 65/2012-285 z 30. septembra
2013 vyplýva, že ním bol zmenený prvostupňový rozsudok krajského súdu č. k.
9 Cbi 28/2010-230 z 31. mája 2012 tak, že žaloba žalobcov bola zamietnutá.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom odvolaní inter alia
namietal, že v kúpnej zmluve z 11. júla 2000 bola presne stanovená lehota na úhradu kúpnej
ceny, pričom kúpna cena bola v zmysle kúpnej zmluvy uhradená na účet súdnej exekútorky
v prospech uhradenia záväzkov úpadcu voči PKB a. s. K tejto úhrade aj podľa žalobcov
došlo, a preto je zrejmé, že získané finančné prostriedky preukázateľne neboli použité na
úhradu záväzkov úpadcu voči fondu, ale na úhradu jeho záväzkov voči PKB a. s.
Podľa názoru najvyššieho súdu sa nemožno stotožniť s názorom krajského súdu,
podľa ktorého sa súhlas fondu vyžaduje k prevodu, teda ku vkladu do katastra, a nie
k uzavretiu kúpnej zmluvy. V skutočnosti účinnosť kúpnej zmluvy týkajúcej sa
nehnuteľnosti nastáva jej uzavretím. Od uzavretia zmluvy až do rozhodnutia o vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností sú účastníci zmluvy svojimi zmluvnými
prejavmi viazaní. Uzavretím platnej kúpnej zmluvy nastávajú jej obligačno-právne účinky,
obsah zmluvy sa pre jej účastníkov stáva záväzným a zmluva súčasne nadobúda aj účinnosť.
Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nemá žiadny vplyv na vznik zmluvy,
ani na jej účinnosť a má vecno-právny charakter, ktorého účelom je zabezpečiť, aby okamih
vzniku práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom evidencie v katastri, bol presne stanovený
a aby bolo možné zistiť, kto je vlastníkom nehnuteľnosti. Z uvedených skutočností vyplýva,
že k prevodu privatizovaného majetku došlo na základe kúpnej zmluvy uzavretej 11. júla
2000, teda pred udelením súhlasu fondu. Takýto právny úkon je preto podľa § 19a ods. 4
zákona o veľkej privatizácii neplatný. Vzhľadom na tento záver už nebolo potrebné
zaoberať sa opodstatnenosťou námietok sťažovateľa týkajúcich sa použitia úpadcom
získaných finančných prostriedkov na úhradu záväzkov voči fondu.
Z dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla 2016
vyplýva, že ním bol zmenený odvolací rozsudok najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 65/2012-285
z 30. septembra 2013 tak, že sa potvrdzuje prvostupňový rozsudok krajského súdu č. k.
9 Cbi 28/2010-230 z 31. mája 2012.
Podľa konštatovania dovolacieho súdu medzi žalobcami (ako kupujúcimi) a úpadcom
(ako predávajúcim) bola 11. júla 2000 uzavretá kúpna zmluva, a to za cenu 3 267 252 Sk
(108 452,90 €), ktorá bola zaplatená tak, ako bolo dohodnuté aj s akceptáciou fondu, lebo
nehnuteľnosti boli založené v prospech majoritného záložného veriteľa (PKB a. s.), čím
došlo k splneniu podmienky zaplatenia kúpnej ceny. Treba vychádzať z ustálenej judikatúry
ústavného súdu, ktorá stanovila povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické
okolnosti a individuálne súvislosti každého individuálneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté
spravodlivé riešenie veci (t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech
jednej procesnej strany nespôsobilo výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strane).
Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na povrchne hodnotené
technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to v neprospech osoby
vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality vtedajšieho postupu štátu pri správe
svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy
povinné chrániť.
Vzhľadom aj na judikatúru ústavného súdu pri posudzovaní tejto veci treba
vychádzať zo skúmania okolností nadobudnutia nehnuteľností žalobcami, z ktorých možno
urobiť záver o potrebe upustiť od prílišného formalizmu pri posudzovaní dodržania
predpokladov platnosti kúpnej zmluvy podľa § 19a ods. 2 zákona o veľkej privatizácii, teda
čo sa týka predchádzajúceho súhlasu fondu s prevodom. Nebolo sporné, kedy bola kúpna
zmluva uzavretá, rozpor bol len v tom, či písomný súhlas fondu na prevod nehnuteľného
majetku udelený po uzavretí kúpnej zmluvy mohol mať, resp. mal v danej veci za následok
neplatnosť tejto zmluvy. Dovolací súd vychádzal aj z ustanovenia § 266 Obchodného
zákonníka, ktorý v odseku 1 uvádza, že prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej
osoby, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy, a v odseku 2 uvádza,
že v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa podľa
významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle
určený. V konaní nebolo spochybnené, že vôľa oboch zmluvných strán, ako i fondu
v nadväznosti na § 19a zákona o veľkej privatizácii bola predmetné nehnuteľnosti previesť
na žalobcov za určitých dohodnutých, ale aj zákonom ustanovených podmienok (§ 19a), čo
preukázateľne vyplýva z listinných dôkazov a vykonaného dokazovania v rámci súdneho
konania. Kúpna zmluva bola uzavretá slobodne a vážne, nebola žiadnym z nich
spochybnená, a pokiaľ ide o zákonom predpokladaný súhlas na prevod skôr privatizovaného
majetku na tretie osoby, dovolací súd je toho názoru, že aj táto podmienka bola v konečnom
dôsledku splnená, a skutočnosť, že písomný súhlas je z neskoršieho dátumu, ako bola
uzavretá kúpna zmluva, nie je možné a ani spravodlivé v tejto konkrétnej veci vykladať na
ťarchu kupujúcich žalobcov, pretože úmyslom všetkých strán zúčastnených na tomto úkone,
ale aj fondu, ktorého súhlas bol potrebný na prevod nehnuteľností, bol prevod nehnuteľností
na žalobcov za dohodnutú kúpnu cenu, pričom išlo o jednoznačne jasný a zrozumiteľný
úmysel, ktorý nebol spochybnený žiadnym z týchto subjektov v relevantnom čase prevodu,
pretože až neskôr bol spochybnený správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorý sporné
nehnuteľnosti zaradil do konkurznej podstaty, a to až takmer 10 rokov od uzavretia kúpnej
zmluvy a 9 rokov od vyhlásenia konkurzu (i keď zákon neustanovuje, do akej doby je
takýto postup správcu konkurznej podstaty možný, teda takýto postup nevylučuje).
Pre úplnosť treba tiež uviesť, že fond si síce v konkurznom konaní uplatnil pohľadávku
z privatizačnej zmluvy vo výške kúpnej ceny 24 954 200 Sk s úrokmi a zmluvnou pokutou
(spolu 75 798 092,40 Sk), pričom pohľadávku vo výške kúpnej ceny 11 801 460 Sk správca
poprel z dôvodu uzavretej dohody o započítaní a fond si ju v incidenčnom konaní neuplatnil
vzhľadom na započítanie tejto pohľadávky (čo vyplýva z jeho podania na č. l. 107 spisu
vrátane toho, že zvyšok prihlásenej pohľadávky vo výške 63 996 632 Sk 17. februára 2006
postúpil spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED, Cyprus, teda prestal byť
veriteľom úpadcu). V judikatúre ústavného súdu bola stanovená povinnosť pre všeobecné
súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho
prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé
lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo zjavnú a výraznú
nespravodlivosť druhej procesnej strane. Dovolací súd si osvojil tento názor a vzhľadom na
uvedené skutočnosti sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu o neplatnosti kúpnej
zmluvy z 11. júla 2000. Napokon sa dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu
o účinkoch vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v súvislosti s kúpnou
zmluvou o predaji nehnuteľností.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že spĺňa náležitosti
ustanovené v § 20 a v § 50 zákona o ústavnom súde, pričom zároveň nezistil procesné
prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie
konanie (bod 1 výroku uznesenia).
Podľa § 52 ods. 1 zákona o ústavnom súde podanie sťažnosti nemá odkladný účinok.
Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom
zrušení.
Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez
návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 z 28. apríla
2016 (bod 2 výroku uznesenia).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2016