Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 796/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Petra Zvaru,

Obchodná 2, Bratislava, správcu konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby,

a. s., Nitra, Cabajská cesta 28, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. V 1/2014 z 28. apríla

2016 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty úpadcu

Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra, Cabajská cesta 28, Nitra, p r i j í m a na ďalšie

konanie.

2. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. V 1/2014 z 28. apríla 2016.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2016

doručená sťažnosť Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty úpadcu

Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra, Cabajská cesta 28, Nitra (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. V 1/2014 z 28. apríla 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 20. júla 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -230 z 31. mája 2012 (ďalej len „prvostupňový rozsudok“)

na základe žaloby , a (ďalej

len „žalobcovia“) proti sťažovateľovi ako žalovanému bolo sťažovateľovi uložené vylúčiť

z konkurznej podstaty spoločnosti Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra (ďalej len

„úpadca“), nehnuteľnosti ležiace v katastrálnom území zapísané na liste vlastníctva

ako parc. č. , parc. č. , parc. č. , parc. č. , ako aj

stavbu administratívnej budovy súp. č. 36 ležiacu na parc. č. .

Rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -285 z 30. septembra 2013 (ďalej

len „odvolací rozsudok“) bol prvostupňový rozsudok zmenený tak, že žaloba žalobcov proti

sťažovateľovi bola zamietnutá.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. V 1/2014 z 28. apríla 2016 (ďalej len

„dovolací rozsudok“) bol odvolací rozsudok zmenený tak, že prvostupňový rozsudok sa

potvrdzuje.

Predchádzajúca (v poradí druhá) správkyňa konkurznej podstaty úpadcu

JUDr. Martina Mrázová (ďalej len „správkyňa dr. Mrázová“) spísala do majetku konkurznej

podstaty úpadcu viaceré nehnuteľnosti vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníctvo

tretích osôb.

Všetky tieto nehnuteľnosti nadobudol úpadca kúpnou zmluvou uzatvorenou

s Fondom národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) ako predávajúcim

podľa o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o veľkej privatizácii“). Ustanovením § 19a zákona

o veľkej privatizácii bol daný zákonný rámec pre nakladanie dlžníka s privatizovaným

majetkom v čase pred zaplatením kúpnej ceny a splnením povinností vyplývajúcich

z privatizačnej zmluvy, pričom porušenie povinností podľa tohto ustanovenia je

sankcionované absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.

Podľa §19a ods. 2 zákona o veľkej privatizácii do splatenia celej kúpnej ceny, jej

príslušenstva a splnenia všetkých zmluvných záväzkov a povinností je prevod

privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do

inej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech tretích osôb, možný len po

predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak nadobúdateľ privatizovaného majetku

nedodrží pri nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku

alebo jeho časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech

tretích osôb, alebo jeho prenájom je neplatný.

Podľa § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii ak fond vydá predchádzajúci

písomný súhlas podľa odseku 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný použiť

takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle

uzavretej zmluvy podľa § 14.

Podľa § 19a ods. 4 zákona o veľkej privatizácii úkony vykonané nadobúdateľom

alebo obchodnou spoločnosťou, ktorej majetková účasť bola predmetom predaja v rozpore

s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že pre platnosť prevodu privatizovaného majetku

na iné osoby je podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii potrebné splniť kumulatívne dve

podmienky, a to jednak požiadať fond o udelenie predchádzajúceho písomného súhlasu, ale

tiež použiť získané finančné prostriedky prednostne na úhradu záväzkov voči fondu.

Správkyňa dr. Mrázová spísala sporné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty úpadcu preto,

že úpadca pri prevode privatizovaného majetku už uvedené podmienky nesplnil.

Fond na základe žiadostí úpadcu postupne udelil tri súhlasy na odpredaj

privatizovaného majetku, a to jednak 19. júna 2000, potom 31. augusta 2000 a napokon

22. marca 2001. Úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril celkom 11 kúpnych zmlúv,

ktorými previedol takmer celý privatizovaný majetok (vrátane sporných nehnuteľností)

na tretie osoby za kúpnu cenu celkom viac ako 46 miliónov Sk. Kúpnu cenu ani v jednom

prípade nepoužil na úhradu svojich záväzkov voči fondu.

Na všeobecných súdoch prebiehalo celkom 12 súdnych sporov o vylúčenie

nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu. V jednotlivých súdnych sporoch bolo

preukázané, že kúpne zmluvy, ktorými kupujúci nadobúdali sporné nehnuteľnosti, boli

uzatvárané počas exekučného konania vedeného proti úpadcovi ako povinnému mimo

exekučnej dražby priamo s úpadcom a kúpnu cenu uhrádzali na účet súdnej exekútorky.

Výnos z predaja nehnuteľností (vrátane výnosu z predaja sporných nehnuteľností) použila

súdna exekútorka následne na úhradu pohľadávok iných veriteľov, nie teda fondu.

Kúpnou zmluvou z 11. júla 2000 (ako v poradí treťou v rade kúpnych zmlúv)

previedol úpadca jednu zo sporných nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva

žalobcov za dohodnutú kúpnu cenu 3 500 000 Sk (116 178,72 €).

Dňa 21. februára 2001 úpadca uzatvoril ako poslednú (jedenástu) v rade kúpnych

zmlúv kúpnu zmluvu so spoločnosťou KOVOSPOL NITRA, spol. s r. o. (ďalej len

„Kovospol“), ako kupujúcou, na ktorú previedol poslednú nehnuteľnosť za kúpnu cenu

11 801 460 Sk (391 736,71 €). Toho istého dňa uzatvorili fond, úpadca a Kovospol Dohodu

o vzájomnom započítaní pohľadávok (ďalej len „dohoda o započítaní“). Podľa tejto dohody

sa úpadca a fond dohodli, že úpadca má pohľadávku voči Kovospolu na zaplatenie kúpnej

ceny za predaj nehnuteľností v sume 11 801 460 Sk a túto svoju pohľadávku úpadca

postupuje fondu, a to bez toho, aby bola dohodnutá odplata za odstúpenie pohľadávky.

Ďalej podľa tejto dohody fond má pohľadávku voči úpadcovi, ktorá pozostáva z nesplatenej

kúpnej ceny z privatizačnej zmluvy č. 142/1992 z 27. júla 1992 vo výške 24 954 000 Sk

a príslušenstvom, pričom úpadca a fond sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok

do výšky, v akej sa kryjú, t. j. v sume 11 801 460 Sk.

Podľa názoru sťažovateľa jeho tvrdenie, podľa ktorého úpadca je aj naďalej

vlastníkom sporných nehnuteľností, treba považovať za dôvodné na základe viacerých

skutočností.

Predovšetkým ustanovenie § 19a zákona o veľkej privatizácii má kogentný charakter,

a preto neumožňuje fondu modifikovať zákonom uloženú povinnosť použiť prostriedky

získané z predaja privatizovaného majetku prednostne na úhradu záväzkov dlžníka voči

fondu. Z toho dôvodu je súhlas fondu mimo rámca § 19a zákona o veľkej privatizácii

a v rozpore s ním.

Ďalej dohodou o započítaní nedošlo k splneniu povinnosti úpadcu z kúpnej zmluvy

z 21. februára 2001 uzatvorenej medzi úpadcom a Kovospolom podľa § 19a ods. 3 zákona

o veľkej privatizácii. Za postúpenie pohľadávky úpadcu fondu nebola dohodnutá odplata,

a preto neexistovala započítania schopná pohľadávka úpadcu voči fondu.

Aj keby sa dospelo k záveru, že dohodou o započítaní došlo k započítaniu

pohľadávok medzi úpadcom a fondom, toto započítanie by sa týkalo výlučne splnenia

povinnosti úpadcu z kúpnej zmluvy z 21. februára 2001 uzatvorenej medzi úpadcom

a Kovospolom. V žiadnom prípade by nemohlo dôjsť aj k splneniu povinnosti z kúpnych

zmlúv, ktorých predmetom prevodu boli iné nehnuteľnosti úpadcu a ktoré boli uzatvorené

už skôr.

Je tiež podstatné, že postup, ktorým súdna exekútorka po vydaní príkazu na

vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností úpadcu organizovala ich speňažovanie

priamym predajom vopred určeným kupujúcim, je v priamom rozpore s Exekučným

poriadkom, pričom sa ním obchádzalo kogentné ustanovenie § 134 a nasl. Exekučného

poriadku.

Napokon v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. sa zistilo, že

žalobcovia uzatvorili kúpnu zmluvu nielen skôr, ako úpadca požiadal fond o udelenie

súhlasu na odpredaj nehnuteľností, ale aj skôr, ako bol súhlas fondu 31. augusta 2000

udelený.

V priebehu konania vedeného krajským súdom sa preukázalo, že žalobcovia

uzatvorili s úpadcom kúpnu zmluvu 11. júla 2000, úpadca požiadal fond o súhlas

s predajom 28. júla 2000 a fond vydal súhlas s odpredajom 31. augusta 2000. Ďalej bolo

preukázané, že v žiadosti úpadcu z 28. júla 2000 adresovanej fondu je uvedené, že

„... Zaplatenie kúpnej ceny kupujúcim bude dohodnuté v konkrétnych kúpnych zmluvách

a a. s. bez zbytočného odkladu cestou peňažného ústavu PKB a. s. pobočka Nitra realizuje

postúpenie finančných prostriedkov na účet FNM SR.“. V kúpnej zmluve sa pritom

žalobcovia ako kupujúci s úpadcom ako predávajúcim dohodli, že kúpnu cenu uhradia

žalobcovia na účet úpadcu v PKB, a. s., ako splátku nesplateného úveru poskytnutého

zo strany PKB, a. s.

Podľa právneho názoru krajského súdu vyjadreného v jeho prvostupňovom rozsudku

„... Pokiaľ ide o náležitosti súhlasu je zrejmé, že zákon o veľkej privatizácii náležitosti

súhlasu neupravuje. Súd je preto toho názoru, že bolo v rámci právomoci FNM SR ako

súhlas vydá, resp. či ho niečím obmedzí.“. K námietke uzatvorenia kúpnej zmluvy pred

udelením súhlasu fondu krajský súd uviedol, že „... súd sa stotožnil s právnym názorom

navrhovateľov, že zákon vyžaduje súhlas FNM SR k prevodu a nie k uzavretiu písomnej

zmluvy. Samotnou zmluvou totiž vlastnícke právo k nehnuteľnosti nevzniká, vznikne až

vkladom do katastra na základe rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu(…) a FNM

SR súhlas s prevodom predmetných nehnuteľností udelil dňa 31.08.2000, prevod nastal až

na základe predchádzajúceho písomného súhlasu FNM SR.“. K námietke absencie splnenia

druhej povinnosti dlžníka použiť kúpnu cenu na úhradu záväzkov voči fondu krajský súd

uviedol, že „... K úhrade, resp. použitiu finančných prostriedkov v prospech FNM SR

získaných na základe súhlasu došlo uzatvorením Dohody o vzájomnom započítaní

pohľadávok medzi FNM SR, Kovospol Nitra spol. s r.o. a úpadcom. ... Zo súhlasu FNM SR

zo dňa 31.08.2000 nevyplývalo, že by mala byť z predaja každej jednotlivej nehnuteľnosti

použitá istá suma ako celok na úhradu záväzkov úpadcu voči fondu. … Súd sa nestotožnil

s právnym názorom odporcu, že dohoda o započítaní s týmto predajom nesúvisí a môže sa

týkať iba vzťahu úpadcu a Kovospol Nitra spol. s r.o. Súd taktiež nesúhlasí s názorom, že

dohoda o započítaní je neplatný právny úkon. Postúpením pohľadávky (ako výnos získaný

z predaja nehnuteľnosti úpadcu realizovaným na základe súhlasu fondu) úpadcu voči spol.

Kovospol Nitra, spol. s r.o. na FNM SR a následným započítaním odplaty za postúpenie

zo záväzkov fondu si úpadca riadne splnil záväzok...“.

Krajský súd sa vôbec nevyjadril k námietke sťažovateľa, podľa ktorej porušenie

druhej podmienky podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii nie je možné konvalidovať

dohodou o započítaní, ktorá sa týkala inej nehnuteľnosti a odplaty za predaj nehnuteľnosti

inému kupujúcemu. Rovnako sa krajský súd nevyjadril k námietke sťažovateľa, že kúpna

zmluva je neplatná aj podľa pre rozpor s Exekučným

poriadkom, resp. pre jeho obchádzanie.

Najvyšší súd v odvolacom konaní na rozdiel od krajského súdu vyslovil právny

záver, že nedošlo k splneniu už prvej podmienky podľa § 19a zákona o veľkej privatizácii

(zákaz nakladať s privatizovaným majetkom bez predchádzajúceho písomného súhlasu

fondu), pričom uviedol, že „... Účinnosť kúpnej zmluvy, týkajúcej sa nehnuteľnosti nastáva

jej riadnym uzavretím podľa príslušných zákonných ustanovení. ... Vklad vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností nemá žiadny vplyv na vznik zmluvy, ani na jej účinnosť a má

vecno-právny charakter, ktorého účelom je zabezpečiť, aby okamih vzniku práva

k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom evidencie v katastri bol presne stanovený a aby bolo

možné zistiť, kto je vlastníkom nehnuteľnosti... Z uvedených skutočností vyplýva, že

k prevodu privatizovaného majetku došlo na základe kúpnej zmluvy, uzavretej dňa

11.07.2000, t. j. pred udelením súhlasu FNM SR, takýto právny úkon je preto podľa § 19a

ods. 4 v znení neskorších predpisov neplatný. Neplatný právny úkon

nemôže vyvolať v ňom uvedené následky, v dôsledku čoho žalobcov nemožno považovať za

vlastníkov predmetných nehnuteľností.“.

K námietke sťažovateľa, že úpadca nesplnil ani druhú podmienku pre platnosť

prevodu privatizovaného majetku (použitie kúpnej ceny prednostne na úhradu záväzkov

voči fondu), najvyšší súd uviedol: „... Keďže pre platnosť prevodu privatizovaného majetku

je potrebné splnenie obidvoch podmienok, uvedených v a 3

v znení neskorších predpisov, nebolo potrebné zaoberať sa opodstatnenosťou námietok

žalovaného, týkajúcich sa použitia úpadcom získaných finančných prostriedkov na úhradu

záväzkov voči FNM SR.“

Sťažovateľ považuje dovolací rozsudok najvyššieho súdu, ktorým tento zmenil

odvolací rozsudok tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu, jednak za nepreskúmateľný,

ďalej za porušujúci právo na relevantnú odpoveď na zásadné námietky a napokon za

porušujúci zásadu predvídateľnosti rozhodnutia a právnej istoty.

Podľa dovolacieho rozsudku „... Cena bola zaplatená tak, ako bolo dohodnuté aj

s akceptáciou FNM SR…, nakoľko nehnuteľnosti boli založené v prospech majoritného

záložného veriteľa, a to PKB…, čím došlo k splneniu podmienky podľa § 19a ods. 4

privatizačného zákona (zaplatenie kúpnej ceny).“.

Tento právny záver považuje sťažovateľ za nezrozumiteľný, zmätočný, absentujú

v ňom akékoľvek logické súvislosti a uvedené konštatovanie nemá základ vo vykonanom

dokazovaní. Nie je zrejmé, na základe čoho sa dospelo k záveru, že zaplatením ceny tak ako

bolo dohodnuté aj s akceptáciou fondu, došlo k splneniu podmienky podľa § 19a ods. 4

zákona o veľkej privatizácii (správne by malo ísť o splnenie podmienky podľa odseku 3, t. j.

použitie kúpnej ceny prednostne na úhradu záväzkov voči fondu).

V skutočnosti listinnými dôkazmi bolo preukázané, že úpadca požiadal fond

o udelenie súhlasu až po uzavretí kúpnej zmluvy, pričom vo svojej následnej žiadosti

o udelenie súhlasu o tejto skutočnosti fond neinformoval. Fond preto nemohol vedieť o už

uzatvorenej kúpnej zmluve a o spôsobe úhrady kúpnej ceny dojednanej v zmluve, a preto

takýto postup úpadcu a žalobcov ani nemohol akceptovať. Aj keby však (čo i len teoreticky)

fond o uzavretí kúpnej zmluvy a dojednanom spôsobe úhrady kúpnej ceny vedel, nemohol

by takýto postup akceptovať, pretože by bol v priamom rozpore s § 19a zákona o veľkej

privatizácii. Argumentácia s poukazom na záložné právo zriadené v prospech banky je

irelevantná. Navyše toto záložné právo je absolútne neplatné podľa § 19a ods. 2 zákona

o veľkej privatizácii, keďže bolo zriadené bez súhlasu fondu.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že je povinnosťou všeobecných súdov zohľadňovať

špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu, pričom vyslovil

tento právny názor: „... Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na

povrchne hodnotené technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to

v neprospech osoby vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality vtedajšieho

prístupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu,

ktoré sú všeobecné súdy povinné chrániť.“ Toto vyjadrenie najvyšší súd fakticky prebral

z nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 16. marca 2016. Pritom z kontextu

citovanej argumentácie nie je možné zistiť, v čom videl najvyšší súd povrchne hodnotené

technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov.

V dovolacom rozsudku sa ďalej uvádza: „... upustil od prílišného formalizmu pri

posudzovaní dodržania predpokladov platnosti kúpnej zmluvy podľa § 19a ods. 2

privatizačného zákona ohľadne predchádzajúceho súhlasu k prevodu privatizovaného

majetku v preskúmavanej veci. ... V konaní nebolo spochybnené, že vôľou oboch zmluvných

strán ako i FNM SR v nadväznosti na § 19a privatizačného zákona, bolo predmetné

nehnuteľnosti previesť na tretieho, v tomto prípade na žalobcov, za určitých dohodnutých,

ale aj zákonom stanovených podmienok (§ 19a), čo preukázateľne vyplýva z listinných

dôkazov a vykonaného dokazovania v rámci súdneho konania. ... úmyslom všetkých strán na

tomto úkone zúčastnených, t. j. predávajúci, kupujúci, ale aj FNM SR, ktorého súhlas bol

potrebný k prevodu nehnuteľností, bol prevod nehnuteľností v dohodnutej kúpnej cene...“

Podľa názoru sťažovateľa je neprijateľné a neprípustné, ak dovolací súd označí za

„prílišný formalizmus“ podradenie zisteného skutkového stavu pod právnu normu, ktorá

určuje zákonné limity pre platnosť právneho úkonu. Účelom § 19a zákona o veľkej

privatizácii bola nesporne ochrana záujmov štátu ako veriteľa v procese privatizácie v čase,

kedy masívne dochádzalo k nekontrolovateľným prevodom privatizovaného majetku pred

splnením záväzkov dlžníkov voči fondu.

Ak preto zákonodarca podmienil platnosť prevodu privatizovaného majetku

udelením predchádzajúceho súhlasu fondu a použitím získaných prostriedkov v prospech

záväzkov voči fondu, potom je zjavné, že tým vytvoril zákonný rámec pre nakladanie

s privatizovaným majetkom v súlade s celospoločenským záujmom, pričom akékoľvek

porušenie nastavených podmienok spôsobuje bez ďalšieho neplatnosť právneho úkonu.

Treba považovať za neprijateľné, aby sa mohli „zľahčovať“ zákonom nastavené limity

s poukazom na prílišný formalizmus. Nie je sporné, že kúpna zmluva uzatvorená žalobcami

a úpadcom a v nej prejavená vôľa nadobudnúť nehnuteľnosť je nielen čo do predmetu, ale aj

spôsobu zaplatenia kúpnej ceny určitá a zrozumiteľná. Dohodnutý spôsob odplaty však aj

bez ďalšieho spôsobuje neplatnosť zmluvy pre rozpor so zákonom ustanovenými

podmienkami. Akákoľvek následná konštrukcia v dovolacom rozsudku o súhlase fondu,

ktorá by určitý a zrozumiteľný prejav vôle zmluvných strán konvalidovala, je neprijateľná.

Za rovnako nepodložené treba považovať aj stanovisko dovolacieho rozsudku, podľa

ktorého „... FNM SR si síce v konkurznom konaní uplatnil pohľadávku z privatizačnej

zmluvy vo výške kúpnej ceny 24.954.200,- Sk, úroky a zmluvnú pokutu (spolu

75.798.092,40,- Sk), pričom pohľadávku vo výške 11.801.460,- Sk správca poprel z dôvodu

uzavretej dohody o započítaní pohľadávok a FNM SR si ju v incidenčnom konaní neuplatnil

vzhľadom na započítanie tejto pohľadávky...“.

V skutočnosti z priložených písomných dôkazov vyplýva len to, že fond prihlásil

požiadavku v celej výške. Tvrdenie, že fond popretú pohľadávku neuplatnil v incidenčnom

konaní vzhľadom na započítanie, nevyplýva ani z výpovedí svedkov, ani z vykonaného

dokazovania.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami a argumentmi strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie.

Odvolacím rozsudkom bol zmenený prvostupňový rozsudok vzhľadom na záver

o porušení prvej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii,

pričom sa už námietkami, ktorými sťažovateľ poukazoval aj na iné dôvody neplatnosti

kúpnej zmluvy, nezaoberal.

Z odôvodnenia dovolacieho rozsudku, ktoré je nepreskúmateľné, sa dá vyvodiť

záver, že kúpna zmluva je platná, pretože jej uzatvorenie pred udelením súhlasu fondu

nemožno posudzovať formalisticky. Okrem toho podmienka použitia výnosu prednostne na

úhradu záväzkov voči fondu bola tiež splnená, pretože „... Cena bola zaplatená tak, ako

bolo dohodnuté aj s akceptáciou FNM SR…, nakoľko nehnuteľnosti boli založené

v prospech majoritného záložného veriteľa, a to PKB…, čím došlo k splneniu podmienky

podľa 19a ods. 4 privatizačného zákona (zaplatenie kúpnej ceny).“. Rovnako je však

z odôvodnenia dovolacieho rozsudku možné vyvodiť záver, že kúpna zmluva je síce

neplatná, ale nemožno pristupovať k plneniu zákonom uložených povinností formalisticky

a žalobcom treba poskytnúť ochranu ich práv z iných, v dovolacom rozsudku bližšie

neurčených dôvodov.

Bez ohľadu na neprehliadnuteľnú zmätočnosť a absenciu odôvodnenia právnych

záverov dovolacieho rozsudku bol najvyšší súd povinný zaoberať sa aj tými námietkami

sťažovateľa, ktorými sa odvolací rozsudok nezaoberal a na ktoré nepovažoval za potrebné

dať odpoveď.

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje povinnosť súdov rozhodovať v obdobných veciach

rovnako, a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva, pričom ak sa súd odkloní

od rozhodnutia v obdobnej veci, musí tento odklon dostatočne odôvodniť.

Na najvyššom súde prebiehali a prebiehajú aj konania o vylúčenie iných

nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu, pričom v čase vydania dovolacieho rozsudku

sú už niektoré prípady právoplatne rozhodnuté, a to v prospech sťažovateľa (s výnimkou

jediného sporu). Vzhľadom na túto skutočnosť sťažovateľ v ďalšom podáva prehľad

o týchto súdnych konaniach a o ich výsledkoch, prípadne o ich doterajšom priebehu.

Vo všetkých týchto prípadoch boli posudzované rovnaké otázky, aké sú významné aj

v tomto konaní, pričom minimálne v rozhodnutiach senátov 4Obo a 2Obo bol vyslovený

jednoznačný právny názor, že k splneniu povinnosti použiť kúpnu cenu prednostne na

úhradu záväzkov voči fondu dohodou o započítaní nedošlo. V rozhodnutiach senátov 3Obo

a 1Obo odvolací súd naznačil, že je potrebné riadiť sa dôsledne ustanoveniami príslušných

právnych predpisov upravujúcich započítanie pohľadávok, resp. zaoberať sa otázkou

kogentného charakteru § 19a zákona o veľkej privatizácii. Odlišný právny názor na

posúdenie zániku pohľadávok dohodou o započítaní vyslovil len senát 5Obo.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické

situácie rieši odchylne, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. Hoci najvyšší

súd v dovolacom konaní mal v čase svojho rozhodnutia vedomosť o tom, že senáty

najvyššieho súdu v právoplatných rozsudkoch alebo v zrušovacích uzneseniach už vyslovili

na skutkovo a právne rovnakú vec záväzný právny názor, nepovažoval za potrebné

argumentačne sa vysporiadať s odlišným právnym názorom, a to i napriek tomu, že je jeho

úlohou rozdielne právne posúdenie zjednotiť a prispieť tým k právnej istote účastníkov

konania v tom, že ich právam bola poskytnutá relevantná ochrana.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa Mgr. Petra Zvaru, správcu konkurznej podstaty

úpadcu Vodohospodárske stavby a.s. Nitra na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

1 Obdo V 1/2014 zo dňa 28.04.2016 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

28.04.2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Napokon sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti ešte pred rozhodnutím vo veci samej odložil vykonateľnosť dovolacieho

rozsudku.

II.

Z prvostupňového rozsudku krajského súdu č. k. -230 z 31. mája 2012

vyplýva, že sťažovateľ ním bol zaviazaný vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu

konkrétne označené nehnuteľnosti.

Podľa názoru krajského súdu obe podmienky ustanovené v § 19a zákona o veľkej

privatizácii boli splnené, a preto nemožno hovoriť o prevode privatizovaného majetku ako

o absolútne neplatnom právnom úkone.

Je nesporné, že fond 31. augusta 2000 udelil súhlas na predaj sporných nehnuteľností

žalobcom. Súhlas bol daný za podmienky, že výnos z tohto predaja použije predávajúci na

úhradu svojich záväzkov voči fondu. Náležitosti súhlasu fondu zákon neupravuje, preto

bolo v právomoci fondu, ako súhlas vydá, resp. či ho niečím obmedzí. Vzhľadom na

hroziace exekúcie fond privítal snahu PKB a. s., ako majoritného záložného veriteľa

postupovať spoločne.

Pokiaľ ide o časovú následnosť súhlasu fondu, uzatvorenia písomnej kúpnej zmluvy

a prevodu nehnuteľností, rozhodujúce je, že zákon vyžaduje súhlas fondu k prevodu

majetku, nie k uzavretiu písomnej zmluvy. Samotnou zmluvou totiž vlastnícke právo

k nehnuteľnosti nevzniká, vznikne až vkladom do katastra nehnuteľností na základe

rozhodnutia o povolení vkladu. Keďže vklad vlastníckeho práva bol povolený 7. novembra

2000 a fond udelil súhlas k prevodu 31. augusta 2000, treba vychádzať z toho, že prevod

nastal až na základe predchádzajúceho písomného súhlasu fondu.

Splnená bola aj druhá podmienka k platnosti prevodu, teda použitie získaných

finančných prostriedkov prednostne na úhradu záväzkov úpadcu voči fondu. K úhrade, resp.

použitiu finančných prostriedkov v prospech fondu došlo uzatvorením dohody o započítaní

medzi fondom, Kovospolom a úpadcom. Touto dohodou zanikli pohľadávky, ktoré mal

úpadca voči Kovospolu, ako aj Kovospol voči fondu, pričom pohľadávka fondu voči

úpadcovi sa znížila o 11 801 460 Sk. Toto potvrdzuje aj následné správanie účastníkov,

keďže úpadca prestal evidovať pohľadávku voči Kovospolu, Kovospol voči fondu,

a naopak, úpadca prestal evidovať záväzok v tomto rozsahu voči fondu, v dôsledku čoho

sťažovateľ pohľadávku v tomto rozsahu poprel. Skutočnosť, že fond nepodal žalobu

o určenie pravosti a výšky popretej pohľadávky, svedčí o tom, že aj on považoval popretie

pohľadávky za dôvodné z titulu dohody o započítaní. Nebolo možné stotožniť sa s právnym

názorom sťažovateľa, že dohoda o započítaní so sporným predajom nesúvisí a môže sa

týkať iba vzťahu úpadcu a Kovospolu. Taktiež nemožno súhlasiť s názorom o neplatnosti

dohody o započítaní.

Z odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu č. k. -285 z 30. septembra

2013 vyplýva, že ním bol zmenený prvostupňový rozsudok krajského súdu č. k.

-230 z 31. mája 2012 tak, že žaloba žalobcov bola zamietnutá.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom odvolaní inter alia

namietal, že v kúpnej zmluve z 11. júla 2000 bola presne stanovená lehota na úhradu kúpnej

ceny, pričom kúpna cena bola v zmysle kúpnej zmluvy uhradená na účet súdnej exekútorky

v prospech uhradenia záväzkov úpadcu voči PKB a. s. K tejto úhrade aj podľa žalobcov

došlo, a preto je zrejmé, že získané finančné prostriedky preukázateľne neboli použité na

úhradu záväzkov úpadcu voči fondu, ale na úhradu jeho záväzkov voči PKB a. s.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa nemožno stotožniť s názorom krajského súdu,

podľa ktorého sa súhlas fondu vyžaduje k prevodu, teda ku vkladu do katastra, a nie

k uzavretiu kúpnej zmluvy. V skutočnosti účinnosť kúpnej zmluvy týkajúcej sa

nehnuteľnosti nastáva jej uzavretím. Od uzavretia zmluvy až do rozhodnutia o vklade

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností sú účastníci zmluvy svojimi zmluvnými

prejavmi viazaní. Uzavretím platnej kúpnej zmluvy nastávajú jej obligačno-právne účinky,

obsah zmluvy sa pre jej účastníkov stáva záväzným a zmluva súčasne nadobúda aj účinnosť.

Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nemá žiadny vplyv na vznik zmluvy,

ani na jej účinnosť a má vecno-právny charakter, ktorého účelom je zabezpečiť, aby okamih

vzniku práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom evidencie v katastri, bol presne stanovený

a aby bolo možné zistiť, kto je vlastníkom nehnuteľnosti. Z uvedených skutočností vyplýva,

že k prevodu privatizovaného majetku došlo na základe kúpnej zmluvy uzavretej 11. júla

2000, teda pred udelením súhlasu fondu. Takýto právny úkon je preto podľa § 19a ods. 4

zákona o veľkej privatizácii neplatný. Vzhľadom na tento záver už nebolo potrebné

zaoberať sa opodstatnenosťou námietok sťažovateľa týkajúcich sa použitia úpadcom

získaných finančných prostriedkov na úhradu záväzkov voči fondu.

Z dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. V 1/2014 z 28. apríla 2016

vyplýva, že ním bol zmenený odvolací rozsudok najvyššieho súdu č. k. -285

z 30. septembra 2013 tak, že sa potvrdzuje prvostupňový rozsudok krajského súdu č. k.

-230 z 31. mája 2012.

Podľa konštatovania dovolacieho súdu medzi žalobcami (ako kupujúcimi) a úpadcom

(ako predávajúcim) bola 11. júla 2000 uzavretá kúpna zmluva, a to za cenu 3 267 252 Sk

(108 452,90 €), ktorá bola zaplatená tak, ako bolo dohodnuté aj s akceptáciou fondu, lebo

nehnuteľnosti boli založené v prospech majoritného záložného veriteľa (PKB a. s.), čím

došlo k splneniu podmienky zaplatenia kúpnej ceny. Treba vychádzať z ustálenej judikatúry

ústavného súdu, ktorá stanovila povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické

okolnosti a individuálne súvislosti každého individuálneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté

spravodlivé riešenie veci (t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech

jednej procesnej strany nespôsobilo výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strane).

Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na povrchne hodnotené

technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to v neprospech osoby

vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality vtedajšieho postupu štátu pri správe

svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy

povinné chrániť.

Vzhľadom aj na judikatúru ústavného súdu pri posudzovaní tejto veci treba

vychádzať zo skúmania okolností nadobudnutia nehnuteľností žalobcami, z ktorých možno

urobiť záver o potrebe upustiť od prílišného formalizmu pri posudzovaní dodržania

predpokladov platnosti kúpnej zmluvy podľa § 19a ods. 2 zákona o veľkej privatizácii, teda

čo sa týka predchádzajúceho súhlasu fondu s prevodom. Nebolo sporné, kedy bola kúpna

zmluva uzavretá, rozpor bol len v tom, či písomný súhlas fondu na prevod nehnuteľného

majetku udelený po uzavretí kúpnej zmluvy mohol mať, resp. mal v danej veci za následok

neplatnosť tejto zmluvy. Dovolací súd vychádzal aj z ustanovenia § 266 Obchodného

zákonníka, ktorý v odseku 1 uvádza, že prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej

osoby, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy, a v odseku 2 uvádza,

že v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa podľa

významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle

určený. V konaní nebolo spochybnené, že vôľa oboch zmluvných strán, ako i fondu

v nadväznosti na § 19a zákona o veľkej privatizácii bola predmetné nehnuteľnosti previesť

na žalobcov za určitých dohodnutých, ale aj zákonom ustanovených podmienok (§ 19a), čo

preukázateľne vyplýva z listinných dôkazov a vykonaného dokazovania v rámci súdneho

konania. Kúpna zmluva bola uzavretá slobodne a vážne, nebola žiadnym z nich

spochybnená, a pokiaľ ide o zákonom predpokladaný súhlas na prevod skôr privatizovaného

majetku na tretie osoby, dovolací súd je toho názoru, že aj táto podmienka bola v konečnom

dôsledku splnená, a skutočnosť, že písomný súhlas je z neskoršieho dátumu, ako bola

uzavretá kúpna zmluva, nie je možné a ani spravodlivé v tejto konkrétnej veci vykladať na

ťarchu kupujúcich žalobcov, pretože úmyslom všetkých strán zúčastnených na tomto úkone,

ale aj fondu, ktorého súhlas bol potrebný na prevod nehnuteľností, bol prevod nehnuteľností

na žalobcov za dohodnutú kúpnu cenu, pričom išlo o jednoznačne jasný a zrozumiteľný

úmysel, ktorý nebol spochybnený žiadnym z týchto subjektov v relevantnom čase prevodu,

pretože až neskôr bol spochybnený správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorý sporné

nehnuteľnosti zaradil do konkurznej podstaty, a to až takmer 10 rokov od uzavretia kúpnej

zmluvy a 9 rokov od vyhlásenia konkurzu (i keď zákon neustanovuje, do akej doby je

takýto postup správcu konkurznej podstaty možný, teda takýto postup nevylučuje).

Pre úplnosť treba tiež uviesť, že fond si síce v konkurznom konaní uplatnil pohľadávku

z privatizačnej zmluvy vo výške kúpnej ceny 24 954 200 Sk s úrokmi a zmluvnou pokutou

(spolu 75 798 092,40 Sk), pričom pohľadávku vo výške kúpnej ceny 11 801 460 Sk správca

poprel z dôvodu uzavretej dohody o započítaní a fond si ju v incidenčnom konaní neuplatnil

vzhľadom na započítanie tejto pohľadávky (čo vyplýva z jeho podania na č. l. 107 spisu

vrátane toho, že zvyšok prihlásenej pohľadávky vo výške 63 996 632 Sk 17. februára 2006

postúpil spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED, Cyprus, teda prestal byť

veriteľom úpadcu). V judikatúre ústavného súdu bola stanovená povinnosť pre všeobecné

súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho

prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé

lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo zjavnú a výraznú

nespravodlivosť druhej procesnej strane. Dovolací súd si osvojil tento názor a vzhľadom na

uvedené skutočnosti sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu o neplatnosti kúpnej

zmluvy z 11. júla 2000. Napokon sa dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu

o účinkoch vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v súvislosti s kúpnou

zmluvou o predaji nehnuteľností.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že spĺňa náležitosti

ustanovené v a v , pričom zároveň nezistil procesné

prekážky, ktoré by podľa bránili jej prijatiu na ďalšie

konanie (bod 1 výroku uznesenia).

Podľa podanie sťažnosti nemá odkladný účinok.

Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

Podľa dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez

návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. V 1/2014 z 28. apríla

2016 (bod 2 výroku uznesenia).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2016