Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 452/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Rolandom Kovácsom,

Mäsiarska 30, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod

sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Rolandom Kovácsom, Mäsiarska 30, Košice,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a z vyžiadaného spisu Okresného súdu Trebišov (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo vedené trestné

stíhanie pre zločin vydierania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) spáchaného formou

spolupáchateľstva podľa . Sťažovateľ bol uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. apríla 2016 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Okresný súd po podaní obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry Trebišov

uznesením č. k. -495 z 29. septembra 2016 podľa § 238 ods. 3 Trestného

poriadku (okrem iného) rozhodol, že dôvody väzby u sťažovateľa, ako aj jeho

spoluobvineného naďalej trvajú. Proti označenému uzneseniu okresného

súdu obaja obvinení podali sťažnosti, ktoré krajský súd uznesením č. k. -510

z 27. októbra 2016 podľa zamietol ako nedôvodné.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -738 z 20. apríla 2017 bol sťažovateľ

podľa oslobodený spod obžaloby, pričom predseda

senátu na tomto základe ešte toho istého dňa vydal príkaz na okamžité prepustenie

sťažovateľa z väzby podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd v napadnutom

konaní postupoval v rozpore s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie

o väzbe. Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:

„Uznesením Okresného súdu Trebišov, sp. zn. zo dňa 29. 9. 2016 súd

v zmysle ust. a skonštatoval, že dôvody väzby naďalej

trvajú, pričom podľa ust. nenahradil väzbu dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Prostredníctvom môjho obhajcu som po vyhlásení rozhodnutia bezodkladne zahlásil

sťažnosť voči uvedenému rozhodnutiu, a ktorú som ešte v ten istý deň, teda podaním zo dňa

29. 9. 2016, prostredníctvom môjho obhajcu aj písomne odôvodnil.

Dňa 12. 12. 2016 mne ako aj môjmu obhajcovi bolo doručené Uznesenie Krajského

súdu v Košiciach, sp. zn. , ktorým Krajský súd v Košiciach zamietol moju

sťažnosť. Podľa predmetného uznesenia Krajského súdu v Košiciach, tento rozhodol na

neverejnom zasadnutí dňa 27. 10. 2016. Následne, predmetné uznesenie bolo Okresnému

súdu Trebišov doručené až dňa 16. 11. 2016 (podľa pečiatky prvostupňového súdu).

A nakoniec predmetné uznesenie bolo doručené mne a môjmu obhajcovi dňa 12. 12. 2016.

Z uvedeného je zrejmé, že o právoplatnom rozhodnutí o mojom väzobnom stíhaní

som sa dozvedel až dňa 12. 12. 2016, pričom prvostupňový súd rozhodol už dňa 29. 9. 2016.

Od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, teda od 27. 10. 2016 uplynulo až do okamihu

doručenia predmetného rozhodnutia 46 dní. Celý proces rozhodovania o mojom väzobnom

stíhaní, trval od 29. 9. 2016 do 12. 12. 2016 (okamih kedy som sa dozvedel o rozhodnutí

Krajského súdu v Košiciach), teda spolu 74 dní.

Podľa môjho názoru, uvedený postup nie je možné akceptovať, a je nutné ho

považovať za porušenie mojich ústavných práv. Takýto postup súdu je nutné hodnotiť ako

zrejmý rozpor s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o žiadosti

o prepustenie z väzby.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na osobnú slobodu podľa

Slovenskej republiky a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 EUR,

ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16

EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd v prvom rade

poukazuje na , podľa ktorého je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Zo sťažovateľom navrhnutého petitu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom krajského súdu v napadnutom konaní, t. j. nenamieta aj postup okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý postupu krajského súdu v napadnutom

konaní nielen predchádzal, ale na neho aj priamo nadväzoval (pokiaľ ide o doručovanie

uznesenia krajského súdu č. k. -510 z 27. októbra 2016). Z uvedeného dôvodu

predmetom predbežného prerokovania mohol byť len namietaný postup krajského súdu

v napadnutom konaní.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmaval, či sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom

súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, pričom sa sústredil najmä na posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená. Z totiž vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená.

V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta porušenie svojho základného práva podľa

, resp. práva podľa dohovoru, ku ktorému (podľa

sťažovateľa) došlo tým, že krajský súd v jeho veci postupoval v napadnutom konaní

v rozpore s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou obsahu

garantujúceho právo na osobnú slobodu je aj právo obvineného podať návrh na konanie,

v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. ,

, ).

Ústavne akceptovateľné v zmysle je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená v podmienkach Slovenskej republiky . Požiadavka

rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je vyjadrená výslovne aj v § 2

ods. 6 , podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné

v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať

prednostne a urýchlene. Pre prípad rozhodovania o väzbe po podaní obžaloby na väzobne

stíhaného obvineného ustanovuje požiadavku prednostného a urýchleného rozhodnutia

o väzbe výslovne aj .

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už mnohokrát opakovane

zdôraznil, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti

rozhodovania o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní posudzujú podľa všetkých okolností prípadu.

V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

v zmysle a 5 nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.

Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na

jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m.

, , ).

V posudzovanej veci si ústavný súd v záujme objektívneho posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa vyžiadal spis okresného súdu sp. zn.

týkajúci sa sťažovateľovej veci, zberný spis krajského súdu sp. zn. , ako aj

vyjadrenie krajského súdu. Predseda krajského súdu, reagujúc na žiadosť ústavného súdu,

v prípise č. 1 Spr doručenom ústavnému súdu 9. júna 2017 (v podstate) uviedol:

„... sťažnosť obvineného podaná prostredníctvom obhajcu

JUDr. Rolanda Kovácsa voči uzneseniu Okresného súdu Trebišov sp. zn.

zo dňa 29. 09. 2016 bola s trestným spisom Okresného súdu Trebišov sp. zn.

doručená Krajskému súdu v Košiciach v piatok dňa 14. 10. 2016.

Tento časový moment treba považovať za relevantný z hľadiska posudzovania

rýchlosti konania vedeného na Krajskom súde v Košiciach v uvedenej väzobnej trestnej

veci.

Konanie o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa vedené Krajským súdom

v Košiciach trvalo od 14. 10. 2016, keď bol spis okresného súdu spolu s opravnými

prostriedkami sťažovateľa a ďalšieho obvineného predložený na rozhodnutie a pokračovalo

neverejným zasadnutím krajského súdu zo dňa 27. 10. 2016, na ktorom bolo rozhodnuté

o opravnom prostriedku.

Krajský súd písomne vyhotovil uznesenie dňa 11. 11. 2016, teda v lehote

10 pracovných dní. Jeho postup je preto v súlade s ustanovením ,

K odoslaniu spisu okresnému súdu došlo v pondelok dňa 14. 11. 2016. Možno preto

konštatovať, že sťažnostné konanie na krajskom súde trvalo od 14. 10. 2016 do

14. 11. 2016, teda 20 pracovných dní.

Napokon po vrátení spisu krajským súdom Okresnému súdu Trebišov došlo

k doručovaniu uznesenia Krajského súdu, pričom táto fáza konania bola realizovaná

okresným súdom a krajský súd jej dĺžku z hľadiska primeranosti nemohol ovplyvniť, a to

v situácii, že aj táto konečná fáza ovplyvnila celkovú dobu konania v predmetnej trestnej

veci.

Za daných okolností sťažovateľom namietané porušenie

základného práva podľa a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach považujeme za nedôvodné, a preto navrhujeme sťažnosti sťažovateľa

nevyhovieť.“

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. vyplývajú v zásade obdobné

skutočnosti, ako sú vyslovené v citovanom vyjadrení predsedu krajského súdu. Podľa

spisovej dokumentácie bol označený spis prvostupňového súdu na účely rozhodnutia

o sťažnosti sťažovateľa (ako aj jeho spoluobvineného, pozn.) proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -495 z 29. septembra 2016 doručený krajskému súdu 14. októbra

2016. Krajský súd v napadnutom konaní rozhodol o sťažnostiach obvinených uznesením

č. k. -510 z 27. októbra 2016, toto uznesenie v súlade s § 172 ods. 3

v spojení s písomne vyhotovil do desiatich

pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia a na vec sa vzťahujúci súdny spis doručil

okresnému súdu 16. novembra 2016, ktorý následne označené uznesenie krajského súdu

doručoval stranám konania. Rozhodovanie krajského súdu v napadnutom konaní o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -495 z 29. septembra 2016

teda trvalo 33 dní (od doručenia spisu krajskému súdu 14. októbra 2016 do jeho vrátenia

okresnému súdu 16. novembra 2016, pozn.).

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že postup krajského

súdu v napadnutom konaní bol síce z hľadiska dodržania požiadavky na prednostné

a urýchlené rozhodovanie o väzbe na hranici ústavnej akceptovateľnosti, v okolnostiach

posudzovanej veci ho však možno považovať z ústavného hľadiska za udržateľný.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že od rozhodnutia krajského súdu až do okamihu jeho

doručenia sťažovateľovi uplynulo 46 dní, resp. že „celý proces rozhodovania o jeho

väzobnom stíhaní“ trval spolu 74 dní, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že uznesenie

krajského súdu z 27. októbra 2016 doručoval stranám konania okresný súd. Sťažovateľ

v petite svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu pritom namieta len postup krajského súdu

v napadnutom konaní, nie však už postup okresného súdu pri rozhodovaní o jeho väzbe

a doručovaní uznesenia krajského súdu z 27. októbra 2016. Zároveň ústavný súd vzal do

úvahy tiež skutočnosť, že v čase predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľ už bol po

predchádzajúcom oslobodzujúcom rozsudku prepustený z väzby na slobodu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postup krajského súdu

v napadnutom konaní nevykazuje také nedostatky ústavne relevantnej intenzity, na základe

ktorých by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru

o porušení práv sťažovateľa spojených s požiadavkou na prednostné a urýchlené

rozhodovanie o väzbe, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2017