Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 452/2017
PDF · 189.11 KB
No categories available
II. ÚS 452/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Rolandom Kovácsom,
Mäsiarska 30, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Tos 94/2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Rolandom Kovácsom, Mäsiarska 30, Košice,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 94/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti, z jej príloh a z vyžiadaného spisu Okresného súdu Trebišov (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 5 T 95/2016 vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo vedené trestné
stíhanie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Sťažovateľ bol uznesením krajského súdu
sp. zn. 6 Tpo 23/2016 z 28. apríla 2016 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Okresný súd po podaní obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry Trebišov
uznesením č. k. 5 T 95/2016-495 z 29. septembra 2016 podľa § 238 ods. 3 Trestného
poriadku (okrem iného) rozhodol, že dôvody väzby u sťažovateľa, ako aj jeho
spoluobvineného naďalej trvajú. Proti označenému uzneseniu okresného
súdu obaja obvinení podali sťažnosti, ktoré krajský súd uznesením č. k. 6 Tos 94/2016-510
z 27. októbra 2016 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 5 T 95/2016-738 z 20. apríla 2017 bol sťažovateľ
podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby, pričom predseda
senátu na tomto základe ešte toho istého dňa vydal príkaz na okamžité prepustenie
sťažovateľa z väzby podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojich
v sťažnosti označených práv, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd v napadnutom
konaní postupoval v rozpore s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie
o väzbe. Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:
„Uznesením Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 5 T 95/2016 zo dňa 29. 9. 2016 súd
v zmysle ust. § 238 ods. 3 a § 79 ods. 2 Tr. poriadku skonštatoval, že dôvody väzby naďalej
trvajú, pričom podľa ust. § 80 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku nenahradil väzbu dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
Prostredníctvom môjho obhajcu som po vyhlásení rozhodnutia bezodkladne zahlásil
sťažnosť voči uvedenému rozhodnutiu, a ktorú som ešte v ten istý deň, teda podaním zo dňa
29. 9. 2016, prostredníctvom môjho obhajcu aj písomne odôvodnil.
Dňa 12. 12. 2016 mne ako aj môjmu obhajcovi bolo doručené Uznesenie Krajského
súdu v Košiciach, sp. zn. 6 Tos 94/2016, ktorým Krajský súd v Košiciach zamietol moju
sťažnosť. Podľa predmetného uznesenia Krajského súdu v Košiciach, tento rozhodol na
neverejnom zasadnutí dňa 27. 10. 2016. Následne, predmetné uznesenie bolo Okresnému
súdu Trebišov doručené až dňa 16. 11. 2016 (podľa pečiatky prvostupňového súdu).
A nakoniec predmetné uznesenie bolo doručené mne a môjmu obhajcovi dňa 12. 12. 2016.
Z uvedeného je zrejmé, že o právoplatnom rozhodnutí o mojom väzobnom stíhaní
som sa dozvedel až dňa 12. 12. 2016, pričom prvostupňový súd rozhodol už dňa 29. 9. 2016.
Od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, teda od 27. 10. 2016 uplynulo až do okamihu
doručenia predmetného rozhodnutia 46 dní. Celý proces rozhodovania o mojom väzobnom
stíhaní, trval od 29. 9. 2016 do 12. 12. 2016 (okamih kedy som sa dozvedel o rozhodnutí
Krajského súdu v Košiciach), teda spolu 74 dní.
Podľa môjho názoru, uvedený postup nie je možné akceptovať, a je nutné ho
považovať za porušenie mojich ústavných práv. Takýto postup súdu je nutné hodnotiť ako
zrejmý rozpor s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o žiadosti
o prepustenie z väzby.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 94/2016 porušené bolo.
2. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 EUR,
ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16
EUR...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd v prvom rade
poukazuje na § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Zo sťažovateľom navrhnutého petitu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
postupom krajského súdu v napadnutom konaní, t. j. nenamieta aj postup okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 95/2016, ktorý postupu krajského súdu v napadnutom
konaní nielen predchádzal, ale na neho aj priamo nadväzoval (pokiaľ ide o doručovanie
uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tos 94/2016-510 z 27. októbra 2016). Z uvedeného dôvodu
predmetom predbežného prerokovania mohol byť len namietaný postup krajského súdu
v napadnutom konaní.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmaval, či sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom
súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, pričom sa sústredil najmä na posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená.
V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ku ktorému (podľa
sťažovateľa) došlo tým, že krajský súd v jeho veci postupoval v napadnutom konaní
v rozpore s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má
právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou obsahu čl. 17 ústavy
garantujúceho právo na osobnú slobodu je aj právo obvineného podať návrh na konanie,
v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, to znamená v podmienkach Slovenskej republiky Trestnému poriadku. Požiadavka
rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je vyjadrená výslovne aj v § 2
ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné
v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať
prednostne a urýchlene. Pre prípad rozhodovania o väzbe po podaní obžaloby na väzobne
stíhaného obvineného ustanovuje požiadavku prednostného a urýchleného rozhodnutia
o väzbe výslovne aj § 238 ods. 3 Trestného poriadku.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už mnohokrát opakovane
zdôraznil, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti
rozhodovania o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní posudzujú podľa všetkých okolností prípadu.
V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.
Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na
jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m.
III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).
V posudzovanej veci si ústavný súd v záujme objektívneho posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 5 T 95/2016
týkajúci sa sťažovateľovej veci, zberný spis krajského súdu sp. zn. 6 Tos 94/2016, ako aj
vyjadrenie krajského súdu. Predseda krajského súdu, reagujúc na žiadosť ústavného súdu,
v prípise č. 1 Spr V/532/2017 doručenom ústavnému súdu 9. júna 2017 (v podstate) uviedol:
„... sťažnosť obvineného podaná prostredníctvom obhajcu
JUDr. Rolanda Kovácsa voči uzneseniu Okresného súdu Trebišov sp. zn. 5 T/95/2016
zo dňa 29. 09. 2016 bola s trestným spisom Okresného súdu Trebišov sp. zn. 5 T/95/2016
doručená Krajskému súdu v Košiciach v piatok dňa 14. 10. 2016.
Tento časový moment treba považovať za relevantný z hľadiska posudzovania
rýchlosti konania vedeného na Krajskom súde v Košiciach v uvedenej väzobnej trestnej
veci.
Konanie o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa vedené Krajským súdom
v Košiciach trvalo od 14. 10. 2016, keď bol spis okresného súdu spolu s opravnými
prostriedkami sťažovateľa a ďalšieho obvineného predložený na rozhodnutie a pokračovalo
neverejným zasadnutím krajského súdu zo dňa 27. 10. 2016, na ktorom bolo rozhodnuté
o opravnom prostriedku.
Krajský súd písomne vyhotovil uznesenie dňa 11. 11. 2016, teda v lehote
10 pracovných dní. Jeho postup je preto v súlade s ustanovením § 172 ods. 3 Tr. por., § 180
K odoslaniu spisu okresnému súdu došlo v pondelok dňa 14. 11. 2016. Možno preto
konštatovať, že sťažnostné konanie na krajskom súde trvalo od 14. 10. 2016 do
14. 11. 2016, teda 20 pracovných dní.
Napokon po vrátení spisu krajským súdom Okresnému súdu Trebišov došlo
k doručovaniu uznesenia Krajského súdu, pričom táto fáza konania bola realizovaná
okresným súdom a krajský súd jej dĺžku z hľadiska primeranosti nemohol ovplyvniť, a to
v situácii, že aj táto konečná fáza ovplyvnila celkovú dobu konania v predmetnej trestnej
veci.
Za daných okolností sťažovateľom namietané porušenie
základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach považujeme za nedôvodné, a preto navrhujeme sťažnosti sťažovateľa
nevyhovieť.“
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 5 T 95/2016 vyplývajú v zásade obdobné
skutočnosti, ako sú vyslovené v citovanom vyjadrení predsedu krajského súdu. Podľa
spisovej dokumentácie bol označený spis prvostupňového súdu na účely rozhodnutia
o sťažnosti sťažovateľa (ako aj jeho spoluobvineného, pozn.) proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 5 T 95/2016-495 z 29. septembra 2016 doručený krajskému súdu 14. októbra
2016. Krajský súd v napadnutom konaní rozhodol o sťažnostiach obvinených uznesením
č. k. 6 Tos 94/2016-510 z 27. októbra 2016, toto uznesenie v súlade s § 172 ods. 3
Trestného poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku písomne vyhotovil do desiatich
pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia a na vec sa vzťahujúci súdny spis doručil
okresnému súdu 16. novembra 2016, ktorý následne označené uznesenie krajského súdu
doručoval stranám konania. Rozhodovanie krajského súdu v napadnutom konaní o sťažnosti
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 T 95/2016-495 z 29. septembra 2016
teda trvalo 33 dní (od doručenia spisu krajskému súdu 14. októbra 2016 do jeho vrátenia
okresnému súdu 16. novembra 2016, pozn.).
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že postup krajského
súdu v napadnutom konaní bol síce z hľadiska dodržania požiadavky na prednostné
a urýchlené rozhodovanie o väzbe na hranici ústavnej akceptovateľnosti, v okolnostiach
posudzovanej veci ho však možno považovať z ústavného hľadiska za udržateľný.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že od rozhodnutia krajského súdu až do okamihu jeho
doručenia sťažovateľovi uplynulo 46 dní, resp. že „celý proces rozhodovania o jeho
väzobnom stíhaní“ trval spolu 74 dní, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že uznesenie
krajského súdu z 27. októbra 2016 doručoval stranám konania okresný súd. Sťažovateľ
v petite svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu pritom namieta len postup krajského súdu
v napadnutom konaní, nie však už postup okresného súdu pri rozhodovaní o jeho väzbe
a doručovaní uznesenia krajského súdu z 27. októbra 2016. Zároveň ústavný súd vzal do
úvahy tiež skutočnosť, že v čase predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľ už bol po
predchádzajúcom oslobodzujúcom rozsudku prepustený z väzby na slobodu.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postup krajského súdu
v napadnutom konaní nevykazuje také nedostatky ústavne relevantnej intenzity, na základe
ktorých by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru
o porušení práv sťažovateľa spojených s požiadavkou na prednostné a urýchlené
rozhodovanie o väzbe, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2017