Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 292/2017
PDF · 275.72 KB
No categories available
I. ÚS 292/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
Pod ; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ;
, ; , ;
, ; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; , ;
, ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , , a ,
, zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 14,
Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom
pod sp. zn. 22 C 93/2005, a takto
rozhodol:
1. Základné právo , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , a na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní
vedenom pod sp. zn. 22 C 93/2005 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 93/2005
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. , , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
, a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur) každému z nich samostatne, ktoré im j e
Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť ,
, , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
a trovy konania v sume 8 911,08 € (slovom
osemtisícdeväťstojedenásť eur a osem centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Ivety
Kalinovej, Cukrová 14, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti , , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , , ,
a vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. mája 2017 doručená sťažnosť , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ;
, ; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
; , ; , ;
, ; , ;
, ; , ;
, ; , ,
; , ; ,
; , ; , ;
, ; , ;
, ; , ;
, , a ,
(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou,
Cukrová 14, Bratislava (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom
pod sp. zn. 22 C 93/2005.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľmi namietané konanie
vedené okresným súdom pod sp. zn. 22 C 93/2005 sa začalo 21. februára 2005 doručením
žaloby sťažovateľov o zaplatenie sumy 1 368 641,83 Sk s príslušenstvom smerujúcej
proti ako žalovanému. Prvé dva rozsudky
okresného súdu vo veci samej (rozsudok z 3. apríla 2006 a rozsudok z 9. januára 2012) boli
na základe odvolaní žalovaného opakovane zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie. Okresný súd tretíkrát vo veci rozhodol rozsudkom z 19. novembra 2014, ktorý bol
tiež napadnutý odvolaním žalovaného podaným 8. decembra 2014. Sťažovatelia zdôraznili,
že ku dňu spísania sťažnosti (19. mája 2017) nebola okresným súdom predložená
vec na odvolacie konanie o odvolaní proti tretiemu rozsudku okresného súdu
z 19. novembra 2014.
3. Sťažovatelia s poukazom na to, že nimi namietané konanie trvá už viac
ako 12 rokov a stále nie je právoplatné skončené, ústavnému súdu navrhli, aby nálezom
vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 22 C 93/2005, prikázal okresnému súdu v označenom konaní konať
bez zbytočných prieťahov a priznal každému zo sťažovateľov samostatne finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 € a náhradu trov konania v sume 28 431,07 €.
4. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 292/2017-63
z 31. mája 2017 ju podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) prijal na ďalšie konanie.
5. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom
sp. zn. Spr. 3491/2017 z 30. júna 2017 doručeným ústavnému súdu 7. júla 2017, v ktorom
predsedníčka okresného súdu stručne opísala priebeh namietaného konania a uviedla:
„V období, počas ktorého bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie
súd konal podľa môjho názoru v konaní plynulo, zákonná sudkyňa
vytyčovala termíny pojednávaní v krátkych časových intervaloch, vzhľadom na svoje časové
možnosti, pričom jednotlivé pojednávania boli viackrát odročované z dôvodu potreby
vykonania ďalšieho dokazovania, prípadne na základe žiadosti strán sporu z dôvodu
viacerých snáh o mimosúdne vyrovnanie...“ Ďalej uviedla, že prvé dva rozsudky okresného
súdu boli odvolacím súdom zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, pričom pri doručovaní
v poradí tretieho rozsudku z 19. novembra 2014 musel súd zisťovať pobyt žalobcov, ktorí
neboli zastúpení a im adresované zásielky sa vracali okresnému súdu ako nedoručené.
Poukázala aj na zmeny zákonných sudcov, keď po odchode sudkyne
do dôchodku bola vec pridelená počnúc od 2. februára 2015 a následne
počnúc od 2. decembra 2015 novovymenovanej sudkyni . Predsedníčka
okresného súdu vo vyjadrení ďalej uviedla: „Zo správneho registra tunajšieho súdu som
zistila, že dňa 07. 06. 2016 bol postup súdu, na základe podanej sťažnosti Spr. 2052/2016,
prešetrený v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, so záverom, že sťažnosť na prieťahy súdu
v označenom konaní bola nedôvodná...
S poukazom na súdom vykonané úkony v danej veci, množstvo subjektov na strane
žalobcu, vykonané znalecké dokazovanie, mám za to, že vec patrí medzi veci právne
a skutkovo zložitejšie. Nejedná sa o štandardnú rozhodovaciu agendu súdu.
Je pravdou, že aktuálna dĺžka konania síce nie je optimálna, napriek tomu postup
okresného súdu smeruje k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov. Na dĺžku konania
má vplyv skutočnosť, že na strane žalobcov vystupuje aktuálne 75 subjektov, pričom nie
každý žalobca je zastúpený na základe plnej moci právnym zástupcom, ktorého si
na zastupovanie v konaní zvolila väčšina žalobcov. Doručovanie jednotlivých podaní strán
sporu a rozhodnutí súdu sa tak predĺžilo...
K dĺžke konania taktiež prispel aj Krajský súd v Bratislave, u ktorého sa nachádzal
spis za účelom rozhodovania o podaných odvolaniach...
Poukazujem na to, že dĺžka konania je spôsobená aj objektívnymi príčinami
v súvislosti s personálnymi zmenami zákonných sudcov, keď vo veci došlo k zmenám
zákonných sudcov, z ktorých každý sa musel s vecou oboznámiť, pričom každý sudca mal
aj vlastné súdne oddelenie.
Mám za potrebné tiež uviesť, že k celkovej dĺžke konania môže prispieť aj strana
sporu svojím správaním, a to o. i., zmenami žaloby podanými žalobcami, veľkým počtom
subjektov na strane žalobcu, ktorí si nezvolili jedného právneho zástupcu, ale s viacerými
koná súd samostatne. Strany sporu zároveň opakovane počas konania oznámili súdu
možnosť riešenia sporu mimosúdnou dohodou, čím sa oddialilo konanie súdu...
Záverom konštatujem, vzhľadom k okolnostiam prípadu, spolu s prihliadnutím na
správanie samotných sťažovateľov v označenej právnej veci, že v napadnutom konaní
nedošlo k súdnym prieťahom, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné...
Vzhľadom na zistený stav konania sp. zn. 22C/93/2005, ale zohľadňujúc
aj ostatné okolnosti prípadu, ak Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že
došlo k porušeniu práva sťažovateľov, považujem priznanie nimi žiadanej sumy vo výške
1.000,- EUR pre každého zo sťažovateľov, t. j. spolu 55.000,- EUR za neprimerané...“
6. Podaním doručeným ústavnému súdu 18. júla 2017 sťažovatelia v reakcii
na vyjadrenie okresného súdu zotrvali na dôvodnosti svojej sťažnosti.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľov upustil od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa so stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú
sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov
a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa
vzťahujúceho súdneho spisu.
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a zároveň namietajú aj porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,
10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
12. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) a Správneho súdneho poriadku
(ďalej aj „SSP“).
13. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117
ods. 1 OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP,
podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia
oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi
deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
14. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP a čl. 12 CMP, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa CSP),
resp. účastníkov konania (podľa CMP) a iných osôb, pričom v zmysle § 5 SSP sa okrem
iných týmto základným princípom civilného sporového konania spravuje aj konanie pred
správnym súdom. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení
Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho
poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy
týchto poriadkov.
15. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva napríklad z § 157 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z ustanovení § 153
CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z ustanovení § 168 − § 172 CSP
o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1 CSP,
podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183
ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
16. V zmysle § 25 SSP sa citované ustanovenia Civilného sporového poriadku
primerane použijú aj na konanie správneho súdu podľa Správneho súdneho poriadku,
pričom povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva aj z ustanovení § 103 ods. 1 SSP,
podľa ktorého ak sa konanie začalo, postupuje v ňom správny súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá. Správny súd pokračuje v konaní, aj keď sú
účastníci konania nečinní. Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol
účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia
dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny správneho súdu. Ďalej táto povinnosť správneho
súdu vyplýva z § 105 ods. 1 SSP, podľa ktorého ak správny súd nariadi pojednávanie,
pripraví ho tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla na jedinom pojednávaní,
a z § 115 SSP, podľa ktorého pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov alebo
z dôvodu uskutočnenia neverejnej porady a vyhotovenia výroku rozhodnutia správneho
súdu. Správny súd môže odročiť pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania zhodne
navrhnú.
17. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové
konania, pozn.) sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov
je vyjadrená napr. aj v § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd
v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase
prejednaná a rozhodnutá, ďalej v § 31 CMP, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď
sú účastníci nečinní, ale aj v ustanovení § 34 CMP o vylúčení aplikácie okrem iných
ustanovení Civilného sporového poriadku o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej
koncentrácie konania).
18. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07).
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
19. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,
že predmet posudzovaného konania (sťažovateľmi uplatňovaný nárok voči žalovanému
na zaplatenie sumy pôvodne 1 368 641,83 Sk z titulu vydania zostatku vo fonde opráv
vytvoreného príspevkami žalobcov ako vlastníkov bytov v bytovom dome, ktorého správu
vykonával žalovaný) sa javí po skutkovej a právnej stránke ako čiastočne zložitejší, a to len
vzhľadom na potrebu vykonania znaleckého dokazovania. K zložitosti veci z hľadiska
realizácie procesných úkonov okresným súdom prispel zánik zastúpenia väčšej časti
žalobcov advokátom z celkového počtu 75 žalobcov v priebehu konania, a to po vydaní
v poradí tretieho rozsudku okresného súdu. Avšak označenými okolnosťami, ktoré nesporne
prispeli k predĺženiu konania, nie je možné ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania v trvaní
viac ako 12 rokov bez jeho právoplatného skončenia.
20. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených
práv sťažovateľov. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili
o tom, že by k prieťahom podstatnejším spôsobom prispelo správanie sťažovateľov.
Čiastočne možno pripísať na zodpovednosť sťažovateľov ako žalobcov neefektívne
koordinovanie postupu pri voľbe zástupcu v konaní, najmä ak žalobcovia museli byť
uzrozumení s tým, že eliminovať negatívne dôsledky tak veľkého počtu žalobcov
(75 žalobcov) na dĺžku konania je možné jedine voľbou spoločného zástupcu.
21. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Ústavný súd
z doručeného spisu okresného súdu zistil priebeh namietaného konania zhodne, ako bol
opísaný sťažovateľmi i okresným súdom, a to že konanie sa začalo 21. februára 2005,
v poradí prvý aj druhý rozsudok okresného súdu (ktorými okresný súd žalobe sťažovateľov
z väčšej časti vyhovel) boli ako zmätočné a nepreskúmateľné na odvolanie žalovaného
zrušené Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). V poradí prvý rozsudok
okresného súdu z 3. apríla 2006 bol zrušený uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 36/07-173
z 31. marca 2009 a druhý rozsudok 9. januára 2012 bol zrušený uznesením krajského súdu
č. k. 4 co 95/2012-376 z 27. marca 2014. Okresný súd sa dopustil aj ďalších pochybení, keď
pri vyhotovení v poradí prvého rozsudku až po predčasnom predložení veci na odvolacie
konanie a na upozornenie krajského súdu pristúpil k odstráneniu rozporu medzi vyhláseným
znením rozsudku a jeho písomným vyhotovením. Taktiež neuniklo pozornosti ústavného
súdu, že prvotné úkony v súvislosti s podanými odvolaniami žalovaného (vyrubenie
súdneho poplatku, doručovanie odvolania na vyjadrenie, resp. následne vyjadrenia žalobcov
žalovanému) boli opakovane realizované až po predložení veci na odvolacie konania
samotným krajským súdom. Pochybenie v postupe okresného súdu po vydaní v poradí
tretieho rozsudku vo veci 19. novembra 2014 spočívajúce v nedôvodnom ustanovení
opatrovníka niektorým žalobcom z dôvodu ich neznámeho pobytu už k celkovej doterajšej
dĺžke konania prispeli len minimálnej miere. Ústavný súd konštatuje, že napriek plynulosti
vykonávania úkonov okresným súdom smerujúcich k prejednaniu a rozhodnutiu veci
konanie ako celok charakterizuje neefektívny postup okresného súdu už len vzhľadom na
celkovú doterajšiu dĺžku konania v trvaní viac ako 12 rokov bez právoplatného skončenia
veci. Neefektívnosť postupu sa v jednotlivostiach prejavila najmä s ohľadom na dve
zmätočné a zrušené rozsudky okresného súdu a už označené pochybenia v jeho procesnom
postupe. Ústavný súd súčasne pri svojom rozhodovaní zohľadnil, že k celkovej dĺžke
konania v posudzovanom prípade bez zavinenia okresného súdu čiastočne prispela
aj potreba znaleckého dokazovania, ako aj správanie strán, keď tieto niekoľkokrát súhlasili
s odročením pojednávaní pre účely opakovaných pokusov o mimosúdnu dohodu.
Taktiež nie je možné pripisovať na vrub okresnému súdu zodpovednosť za priebeh konania
od decembra 2014, ktoré charakterizuje doručovania listín približne 50-tim nezastúpeným
žalobcom, čo objektívne prispelo k predlžovaniu. Pritom zodpovednosť za predĺženie
konania z tohto dôvodu v značnej miere znášajú samotní žalobcovia, ktorí predĺženiu
konania pre veľký počet nezastúpených žalobcov nepredišli voľbou spoločného zástupcu.
22. Ústavný súd preto konštatuje, že postupom okresného súdu v posudzovanom
konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
23. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
24. Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu konanie vedené
okresným súdom nebolo právoplatne skončené, ústavný súd vyhovel sťažnosti v časti
návrhu na uloženie príkazu okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov v zmysle § 56
ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
25. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ
domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
26. Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 1 000 € každému z nich samostatne z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc
najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto
prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Pri určení primeraného
finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd považoval priznanie sumy 500 €
každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal
na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania a jeho priebeh a na mieru zavinenia
okresného súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní. Ústavný súd v súlade
s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej
sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu,
nevyhovel.
27. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátkou. Pri výpočte trov právneho
zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený
v roku 2017 je 73,67 € (§ 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky) a hodnota režijného
paušálu je 8,84 €. S poukazom na výsledok konania vznikol každému zo sťažovateľov
nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie
a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 165,02 € vrátane
režijného paušálu, ktorú im ústavný súd priznal. Teda ústavný súd spolu 54 sťažovateľom
priznal náhradu trov konania každému z nich samostatne v sume 165,02 €, spolu 8 911,08 €.
Ústavný súd nepriznal úhradu trov za jeden úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu
okresného súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti významné
pre rozhodnutie ústavného súdu. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný
zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde
28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júla 2017