Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 268/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej

prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Daliborom Kuciaňom, Nitrianska 5, Piešťany, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

) a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom

dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. Dalibora Kuciaňa, Nitrianska 5, Piešťany, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že konanie vedené okresným súdom

pod sp. zn. sa začalo podaním žaloby zo strany sťažovateľky (spolu s ďalšími

dvoma žalobkyňami, spolu ďalej aj „žalobkyne“) 23. februára 2009, ktorou sa žalobkyne

domáhali proti ako žalovanému ochrany

osobnostných práv v súvislosti s úmrtím ich rodinného príslušníka v dôsledku zdravotnej

starostlivosti poskytnutej non lege artis.

3. Okresný súd uznesením z 18. decembra 2009 v spojení s opravným uznesením

z 13. mája 2010 rozhodol o žiadostiach žalobkýň na priznanie oslobodenia od platenia

súdnych poplatkov tak, že žalobkyni v 1. rade nepriznal oslobodenie, žalobkyni v 2. rade

priznal 50 %-tné oslobodenie a sťažovateľke ako žalobkyni v 3. rade priznal oslobodenie

v celom rozsahu. Na odvolanie žalobkýň Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

svojím uznesením z 19. júla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu o oslobodeniach

od súdnych poplatkov.

4. Žalobkyne v 1. a 2. rade 29. septembra 2011 podali ústavnému súdu sťažnosť

(vedenú pod sp. zn. ), ktorou namietali porušenie svojich práv označeným

potvrdzujúcim uznesením krajského súdu, pričom okresný súd z dôvodu konania vedeného

ústavným súdom o tejto sťažnosti svojím uznesením z 20. decembra 2011 prerušil konanie

vo veci do skončenia konania vedeného ústavným súdom. Následne okresný súd uznesením

z 13. marca 2013 rozhodol o pokračovaní v konaní a zároveň o vylúčení veci sťažovateľky

na samostatné konanie, ktoré bolo ďalej vedené okresným súdom pod sp. zn.

. Okresný súd sa stotožnil s názorom sťažovateľky, že proti nej nie je daná

žiadna procesná prekážka na pokračovanie v konaní, keďže jej bolo právoplatne priznané

oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu uznesením okresného súdu, ktoré

v časti výroku smerujúcom proti sťažovateľke nebolo podrobené prieskumu odvolacieho

súdu a ani následne ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) ako v prípade ostatných dvoch žalobkýň.

5. Okresný súd vo veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. uskutočnil

dve pojednávania, a to 14. novembra 2013 a 19. decembra 2013, a uznesením z 27. februára

2014 nariadil vo veci znalecké dokazovanie, ktoré bolo ukončené doručením znaleckého

posudku 23. marca 2015. Na pojednávaní konanom 14. októbra 2015 okresný súd vo veci

rozhodol rozsudkom č. k. -217 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Krajský

súd uznesením č. k. -244 z 31. januára 2017 na odvolanie sťažovateľky

v celom rozsahu zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Spis bol okresnému súdu doručený 8. marca 2017.

6. Podľa sťažovateľky sa konanie ako celok vedené okresným súdom, ktoré ku dňu

podania sťažnosti trvá viac ako 8 rokov a nie je právoplatne skončené, vyznačuje

neprimeranými prieťahmi porušujúcimi ňou označené práva (spočívajúcimi najmä

v nedôvodnom prerušení konania vo vzťahu k sťažovateľke a neefektívnom postupe

okresného súdu vzhľadom na zrušenie jeho rozsudku vo veci odvolacím súdom).

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví

porušenie ňou označených práv (základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ), prikáže okresnému súdu

v označenom konaní konať bez prieťahov a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume

8 000 € a náhradu trov konania.

8. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -11

z 24. mája 2017 ju podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) prijal na ďalšie konanie.

9. Na výzvu ústavného súdu z 29. mája 2017 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prípisom sp. zn. Spr. 391/17 z 19. júna 2017 doručeným ústavnému súdu 22. júna 2017,

v ktorom s poukazom na procesné úkony okresného súdu v namietanom konaní považuje

sťažnosť sťažovateľky za nedôvodnú. Okresný súd zdôraznil, že pokiaľ sťažovateľka

argumentuje nedôvodnosťou prerušenia konania voči jej osobe, túto argumentáciu si

neuplatnila využitím riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu okresného súdu

o prerušení konania, ktorý mala k dispozícii.

10. Podaním doručeným ústavnému súdu 30. júna 2017 sťažovateľka v reakcii na

vyjadrenie okresného súdu zotrvala na dôvodnosti svojej sťažnosti.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa so stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú

sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov

a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa

vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, a zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú

odlišnosť (, , ).

14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

16. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení

(ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016

zrušený a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového

a správneho súdneho konania predmetom (ďalej aj „“),

(ďalej aj „“) a (ďalej

aj „SSP“).

17. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

do 30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1

, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie

účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z , podľa ktorého sa

pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa

pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa

bude konať nové pojednávanie.

18. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v a , podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná

hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného

sporového poriadku), resp. účastníkov konania (podľa )

a iných osôb, pričom v zmysle sa okrem iných týmto základným princípom

civilného sporového konania spravuje aj konanie pred správnym súdom. Tento základný

princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení ,

a so zohľadnením

osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto poriadkov.

19. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva napríklad z ,

podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z ustanovení § 153

o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z ustanovení ‒

o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1, podľa

ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom

pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1 prvú

vetu, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

20. V zmysle sa citované ustanovenia

primerane použijú aj na konanie správneho súdu podľa ,

pričom povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva aj s ustanovení ,

podľa ktorého ak sa konanie začalo, postupuje v ňom správny súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá. Správny súd pokračuje v konaní, aj keď sú

účastníci konania nečinní. Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol

účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia

dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny správneho súdu. Ďalej táto povinnosť správneho

súdu vyplýva z , podľa ktorého ak správny súd nariadi pojednávanie,

pripraví ho tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla na jedinom pojednávaní,

a z , podľa ktorého pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov alebo

z dôvodu uskutočnenia neverejnej porady a vyhotovenia výroku rozhodnutia správneho

súdu. Správny súd môže odročiť pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania zhodne

navrhnú.

21. Podľa na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové

konania, pozn.) sa použijú ustanovenia , ak tento zákon

neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov

je vyjadrená napr. aj v , podľa ktorého po začatí konania postupuje súd

v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase

prejednaná a rozhodnutá, ďalej v , podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď

sú účastníci nečinní, ale aj v ustanovení o vylúčení aplikácie okrem iných

ustanovení o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej

koncentrácie konania).

22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

23. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

predmet posudzovaného konania (sťažovateľkou uplatňovaný nárok na ochranu

osobnostných práv v súvislosti s úmrtím rodinného príslušníka v dôsledku zdravotnej

starostlivosti poskytnutej non lege artis) sa javí po skutkovej a právnej stránke ako čiastočne

zložitejší, a to vzhľadom na potrebu vykonania znaleckého dokazovania vo vzťahu

k poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Avšak vzhľadom na to, že predmet konania tvorí

bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, skutková náročnosť veci mohla

prispieť k doterajšej dĺžke konania len primerane časovej náročnosti vykonávaného

znaleckého dokazovania a jeho vyhodnotenia.

24. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených

práv sťažovateľky. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili

o tom, že by k prieťahom podstatnejším spôsobom prispelo správanie sťažovateľky.

25. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Ústavný súd

z doručeného spisu okresného súdu zistil priebeh namietaného konania, ako bol tento

opísaný aj sťažovateľkou a zhrnutý v časti I. tohto nálezu, a konštatuje, že konanie sa začalo

23. februára 2009 a nesporne v ňom došlo k neprimeraným prieťahom spočívajúcim

v neefektívnom postupe okresného súdu, keď jeho rozsudok zo 14. októbra 2015 bol

odvolacím súdom zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Neefektívnosť v postupe

okresného súdu je možné ustáliť aj v opomenutí postupu, ktorý okresný súd aplikoval až

uznesením z 13. marca 2013, ktorým rozhodol o pokračovaní v konaní a zároveň o vylúčení

veci sťažovateľky na samostatné konanie. Pritom okresný súd týmto sám akceptoval, že

u sťažovateľky nebola daná žiadna procesná prekážka, ktorá by odôvodňovala prerušenie

konania voči jej osobe (ako to učinil okresný súd uznesením z 20. decembra 2011), keďže

na rozdiel od ostatných žalobkýň jej bolo právoplatne priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov v celom rozsahu ešte v roku 2009 (uznesením okresného súdu z 18. decembra

2009 v spojení s opravným uznesením z 13. mája 2010, ktoré v časti výroku smerujúcom

proti sťažovateľke nebolo podrobené prieskumu odvolacieho súdu a následne ústavného

súdu, resp. ESĽP ako v prípade ostatných dvoch žalobkýň). Okresný súd vec sťažovateľky

ani po viac ako ôsmich rokoch od začatia konania právoplatne neukončil, pričom ústavný

súd nezistil žiadne okolnosti spočívajúce v zložitosti veci či správaní účastníkov, ktoré by

mohli zistené prieťahy v ich podstatnej časti ospravedlniť.

26. Ústavný súd preto konštatuje, že postupom okresného súdu v posudzovanom

konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

27. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

28. Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu konanie vo veci nebolo

skončené, ústavný súd vyhovel sťažnosti v časti návrhu na uloženie príkazu okresnému

súdu konať bez zbytočných prieťahov v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

29. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Podľa ak sa sťažovateľ

domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie

ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu

došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

30. Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

8 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu

neistotu. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia

ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke za

primerané finančné zadosťučinenie podľa . Pri ustálení

sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného

súdneho konania a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých

prieťahoch v posudzovanom konaní. Ústavný súd v súlade s a

ods. 4 časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať

finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu, nevyhovel.

31. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich

úhradu v celkovej sume 468,51 €.

32. Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z príslušných

ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.

33. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov

za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 312,34 € vrátane režijného paušálu. Ústavný

súd nepriznal úhradu trov za jeden úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu okresného

súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti významné pre rozhodnutie

ústavného súdu.

34. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

35. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júla 2017