Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 16/2017
PDF · 508.61 KB
No categories available
I. ÚS 16/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka o sťažnosti spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava, zastúpenej
SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. František
Sedlačko, PhD., LL.M., Štefánikova 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 40 R 2/2014-1109
z 3. októbra 2016 takto
rozhodol:
Sťažnosti spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., ktorou namietala porušenia svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 40 R 2/2014-1109
z 3. októbra 2016, n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 16/2017-15 z 11. januára 2017 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť spoločnosti Sberbank Slovensko,
a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len ,,okresný súd“)
č. k. 40 R 2/2014-1109 z 3. októbra 2016 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie okresného súdu“).
Týmto uznesením okresný súd potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka
v reštrukturalizácii (ďalej len ,,dlžník“). Druhým výrokom napadnutého
uznesenia okresný súd rozhodol tak, že reštrukturalizácia dlžníka povolená uznesením
okresného súdu z 19. mája 2014 sa k 27. máju 2014 končí. Napadnutému uzneseniu
okresného súdu predchádzalo jeho uznesenie č. k. 40 R 2/2014-360 z 23. decembra 2014,
ktoré bolo následne zrušené nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 367/2015 z 20. apríla
2016, teda v jej veci už bola zo strany ústavného súdu vykonaná revízia.
2. Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodňuje tým, že prihlásila «do reštrukturalizácie
svoju zabezpečenú pohľadávku z titulu zmluvy o úvere vo výške 196 127,09 €. Správca
poprel prihlásenú pohľadávku v celom rozsahu čo do právneho dôvodu, výšky
a vymáhateľnosti, existencie a poradia zabezpečovacieho práva. Popretie pohľadávky
správca odôvodnil spornosťou trvania právneho dôvodu a výšky uplatnenej pohľadávky,
pričom označil výšku prihlásenej pohľadávky a právny dôvod nároku na úroky z omeškania
za objektívne nepreskúmateľné v zákonnej lehote. Popretá pohľadávka sťažovateľa bola
následne predmetom incidenčného konania s procesných úspechom sťažovateľa.
V reštrukturalizácii dlžníka boli bez výnimky popreté pohľadávky všetkých významných
veriteľov, ktorí majú s dlžníkom spory z minulosti a u ktorých bol predpoklad, že by
reštrukturalizáciu dlžníka nemuseli v konečnom dôsledku podporiť. Popretím pohľadávok
najväčších veriteľov bol zjavne účelovo zabezpečený ,,hladký“ priebeh reštrukturalizácie
dlžníka, čomu nasvedčujú aj okolnosti, za ktorých bol prijatý reštrukturalizačný plán
dlžníka...
Dňa 3.12.2014 sa uskutočnila schvaľovacia schôdza veriteľov. Prítomní boli aj traja
zabezpečení veritelia...
Postupom reštrukturalizačného správcu, ktorý zabezpečeným veriteľom neumožnil
hlasovať, boli týmto veriteľom odňaté hlasovacie práva, čo bezprecedentným spôsobom
zasiahlo do ich postavenia v reštrukturalizácii dlžníka. Podotýkame, že zabezpečení
veritelia, ktorým nebolo umožnené vykonávať hlasovacie práva, disponovali spolu
pohľadávkami vo výške 1 171 657,48 €, čo výrazne presahovalo nadpolovičnú väčšinu
hlasov na schvaľovacej schôdzi veriteľov, Reštrukturalizácia tak bola uskutočnená bez
aktívnej účasti väčšiny veriteľov dlžníka...
Uznesením Okresného súdu... zo dňa 3.10.2016, č. k. 40R/2/2014-1109, však bol
reštrukturalizačný plán dlžníka bez ďalšieho opätovne potvrdený a reštrukturalizácia
dlžníka skončená...
Okresný súd... pritom v napadnutom uznesení rozhodol v rozpore s dotknutým
nálezom Ústavného súdu SR, keďže:
- namietané nedostatky ad absurdum odstránil len formálne, konštatovaním
o domnelom splnení predpokladov na zamietnutie reštrukturalizačného plánu v zmysle
§ 154 ods. 1 ZKR (v znení účinnom do 28.4.2015);
(správne má byť potvrdenie, nie zamietnutie reštrukturalizačného plánu, pozn.)
- existenciu spoločného záujmu veriteľov na prijatí reštrukturalizačného plánu
odôvodnil neakceptovateľným záverom, že v reštrukturalizácii nemožno zohľadniť
individuálny (egoistický) záujem jedného veriteľa na úkor kolektívneho uspokojenia
všetkých veriteľov (str. 15 napadnutého uznesenia). V čom sa javí konanie sťažovateľa
(a zrejme aj ostatných popretých veriteľov nesúhlasiacich s reštrukturalizačným plánom)
ako egoistické, a akým spôsobom má minoritná skupina veriteľov súhlasiacich
s reštrukturalizačným plánom predstavovať kolektívny záujem všetkých veriteľov, Okresný
súd... neuviedol.
Okrem toho, Okresný súd... zavádzajúco prezentoval podstatnú informáciu
o právoplatnom skončení incidenčného sporu o určenie popretej pohľadávky sťažovateľa.
Zmätočne uviedol, že „v incidenčnom konaní súd doposiaľ neprávoplatne rozhodol o určení
pohľadávky veriteľa a v časti zabezpečenia pohľadávky návrh zamietol, pričom rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil i odvolací súd“ (str. 11 napadnutého uznesenia). Je totiž
zrejmé, že ak odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, vec je právoplatne
skončená (!)...
Zdôrazňujeme, že právoplatné skončenie incidenčného konania o určenie popretej
pohľadávky sťažovateľa bolo pre rozhodnutie Okresného súdu...významné...».
3. Sťažovateľka vidí porušenie označených práv v tom, že zo strany okresného súdu
bola opakovane vykonaná nesprávna interpretácia relevantných procesnoprávnych noriem
(§ 154 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 146 ods. 5 tohto zákona v znení
účinnom do 28. apríla 2015 (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej označených práv
napadnutým uznesením okresného súdu, toto uznesenie zrušil a vrátil vec okresnému súdu
na ďalšie konanie. Súčasne žiada priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.
4. Okresný súd sa k sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril v prípise
sp. zn. Spr 105/2017 z 3. februára 2017 (doručenom ústavnému súdu 13. februára 2017),
v ktorom predseda okresného súdu okrem iného uviedol:
„Z obsahu doručenej sťažnosti v podstate vyplýva, že sťažovateľ namieta nesprávnu
interpretáciu a aplikáciu procesno-právnej normy, ktorá je nezlučiteľná s Ústavou SR do
takej miery, že došlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu.
Prevzatím extrémne nesprávneho výkladu dotknutého zákonného ustanovenia o hlasovaní
na schvaľovacej schôdzi veriteľov, ako aj nesprávnou aplikáciou § 154 ods. 1 zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii... založil Okresný súd... neodvrátiteľný stav
usporiadania záväzkov dlžníka spôsobom, ktorý rozporuje majoritná časť veriteľov.
Reštrukturalizačný plán preto nekorešponduje so spoločným záujmom veriteľov, ako to
vyžaduje zákon o konkurze a reštrukturalizácii.
Mám za to, že v uznesení Okresného súdu... č. k. 40R/2/2014-1109 z 03.10.2016
konajúci súd procesné predpisy dostatočne vyložil a aplikoval, uviedol akými úvahami sa
spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci, pričom jeho interpretácia a aplikácia právnej
normy nepopiera pravidlá formálnej a právnej logiky. Konajúca sudkyňa sa podľa môjho
názoru podrobne zaoberala každým z dôvodov na zamietnutie reštrukturalizačného plánu
dlžníka..., pričom nezistil dôvody na jeho zamietnutie v zmysle § 154 ods. 1 tohto zákona.
V rozhodnutí sa súd zaoberal aj spoločným záujmom veriteľov s úmyslom dosiahnuť
spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi veriteľmi a dlžníkom. Na základe uvedeného
odkazujem na zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu, pričom mám za to, že v súlade
so závermi Nálezu Ústavného súdu č. k. L ÚS 367/2015-25 zo dňa 20.04.2016..., v ďalšom
konaní súd vychádzal z vysloveného právneho názoru ústavného súdu a v rozhodnutí
podrobne uviedol ako sa vysporiadal s danosťou, prípadne s absenciou zákonných dôvodov
na zamietnutie plánu.
Ďalej je potrebné sa vyjadriť k tvrdeniam sťažovateľa, ktorými odôvodňuje rozpor
napadnutého rozhodnutia Okresného súdu... č. k. 40R/2/2014-1109 z 03.10.2016 s Nálezom
Ústavného súdu č. k. I. ÚS 367/2015-25 zo dňa 20.04.2016...
1. K tvrdeniu sťažovateľa o extrémne nesprávnom výklade zákonného ustanovenia
o hlasovaní na schvaľovacej schôdzi veriteľov:
Právo hlasovať na schvaľovacej schôdzi má účastník plánu len v rozsahu nepopretej
pohľadávky, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná o zabezpečeného alebo
nezabezpečeného veriteľa. Zákon umožňuje hlasovať zabezpečenému veriteľovi aj v
prípade, že jeho zabezpečená pohľadávka je popretá čo do zabezpečenia zabezpečovacím
právom alebo poradia zabezpečenia, pokiaľ je však zistená čo do právneho dôvodu
a vymáhateľnosti, t. j. čo do základu pohľadávky (viď tretia veta ustanovenia §146 ods. 5
zákona o konkurze a reštrukturalizácii na každé jedno euro zistenej sumy zistenej
pohľadávky má účastník plánu jeden hlas). Na základe uvedeného právneho názoru
veritelia, ktorých zabezpečené pohľadávky boli popreté čo do výšky a dôvodu, nemali právo
hlasovať na schvaľovacej schôdzi. Tento záver súdu jednoznačne vyplýva z ustanovenia
§ 126 ods. 3 vety tretej zákona o konkurze a reštrukturalizácii (v znení účinnom od
01.01.2011), podľa ktorej právo hlasovať má každý veriteľ, ktorého pohľadávka je zistená
čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti. Ide o všeobecnú právnu úpravu schôdze
veriteľov, ktorá sa aplikuje aj na schvaľovaciu schôdzu, ak nie je v § 146 alebo § 148 tohto
zákona stanovené inak. Ak by sa pripustilo hlasovanie aj tomu zabezpečenému veriteľovi,
ktorý by mal popretý právny dôvod alebo vymáhateľnosť pohľadávky, mohla by si
ktorákoľvek osoba prihlásiť pohľadávku ako zabezpečenú aj keby veriteľom vôbec nebola
a mohla by rozhodovať o schválení plánu (Doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD. Zákon
o konkurze a reštrukturalizácii, komentár k § 146. Beckova edícia komentované zákony,
strana 931).
2. K tvrdeniu sťažovateľa, že namietané nedostatky súd ad absurdum odstránil len
formálne, konštatovaním o domnelom splnení predpokladov na zamietnutie
reštrukturalizačného plánu v zmysle § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
(v znení účinnom do 28.04.2015).
Súd sa podrobne zaoberal každým z dôvodov na zamietnutie reštrukturalizačného
plánu dlžníka..., pričom svoj právny názor a spôsob ako k nemu dospel zdôvodnil
v rozhodnutí. K predpokladom na zamietnutie reštrukturalizačného plánu je potrebné
prízvukovať, že zamietnutie reštrukturalizačného plánu za splnenia podmienky podľa § 154
ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, t. j. podstatné porušenie ustanovení
zákona o konkurze a reštrukturalizácii o náležitostiach plánu, postupe pri príprave plánu,
hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, je možné len v prípade, že
porušenie ustanovení tohto zákona malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov
plánu. Sťažovateľovi (aj všetkým veriteľom, ktorí podali súdu námietky proti schváleniu
reštrukturalizačného plánu) bolo umožnené, aby sa vyjadril aký konkrétny nepriaznivý
dopad má na neho schválenie plánu. Za účelom poskytnutia možnosti vyjadriť sa k veci
s poukazom na právo všetkých účastníkov konania na spravodlivé súdne konanie, bola
poskytnutá sťažovateľovi (aj všetkým veriteľom, ktorí podali súdu námietky proti schváleniu
reštrukturalizačného plánu) možnosť k veci sa vyjadriť pred konajúcim súdom na výsluchu,
ktorého konanie bolo zverejnené v obchodnom vestníku a na ktoré boli písomne predvolaní
spolu s dlžníkom a správcom. Sťažovateľ žiaden konkrétny nepriaznivý dopad (vplyv), ktorý
má na neho schválenie plánu neozrejmil, pričom konajúci súd žiaden nepriaznivý dopad
(vplyv), vzhľadom na porovnanie miery uspokojenia v konkurze a na základe
reštrukturalizačného plánu v prospech reštrukturalizácie, nezistil.
3. K tvrdeniu sťažovateľa, že existenciu spoločného záujmu veriteľa na prijatie
reštrukturalizačného plánu súd odôvodnil neakceptovateľným záverom, že
v reštrukturalizácii nemožno zohľadniť individuálny (egoistický) záujem jedného veriteľa na
úkor kolektívneho uspokojenia všetkých veriteľov (strana 15 napadnutého uznesenia)...
Konajúci súd sa podrobne zaoberal spoločným záujmom veriteľov s úmyslom
dosiahnuť spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi veriteľmi a dlžníkom, pričom svoj
právny názor a spôsob ako k nemu dospel zdôvodnil v rozhodnutí. V rozhodnutí súd okrem
iného uviedol, že spoločným záujmom veriteľov je (musí byť) maximalizácia uspokojenia
pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov
s dlžníkom. Predložený reštrukturalizačný posudok je potom v súlade so spoločným
záujmom všetkých veriteľov, keď vo všetkých vytvorených skupinách poskytuje vyššiu mieru
uspokojenia ako v prípade konkurzu, a to v čo najväčšom rozsahu a v čo najkratšom čase.
pri ekonomickej udržateľnosti plánu. Sťažovateľ poukazoval na mylné deklarovanie vyššej
miery uspokojenia veriteľov v reštrukturalizácii ako v konkurze, pričom svoje tvrdenia
nijakým spôsobom neodôvodnil, neuviedol jedinú konkrétnu skutočnosť, z ktorej by
vyplývala dôvodnosť takejto námietky. Svoju argumentáciu nezdôvodnil a nepredložil jediný
dôkaz ani neuviedol relevantnú konkrétnu skutočnosť, ktorá by spochybňovala správnosť
údajov v reštrukturalizačnom pláne. Sťažovateľ nepredložil (ani v čase rozhodovania súdu
po uplynutí 2 rokov od schválenia plánu) žiaden znalecký posudok, či odborné vyjadrenie.
V snahe dospieť k záveru, aký je spoločný záujem všetkých veriteľov a dosiahnuť
spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi veriteľmi a dlžníkom bolo umožnené sťažovateľovi
(aj všetkým veriteľom, ktorí podali súdu námietky proti schváleniu reštrukturalizačného
plánu), aby vyjadril aký konkrétny záujem má v predmetnej reštrukturalizácii, v čom vidí
nespravodlivosť uspokojenia svojich pohľadávok v reštrukturalizácii oproti ostatným
veriteľom a aký konkrétny nepriaznivý dopad má na neho schválenie plánu. Za účelom
poskytnutia možnosti vyjadriť sa k veci s poukazom na právo všetkých účastníkov konania
na spravodlivé súdne konanie, bola poskytnutá sťažovateľovi (aj všetkým veriteľom, ktorí
podali súdu námietky proti schváleniu reštrukturalizačného plánu) možnosť k veci sa
vyjadriť pred konajúcim súdom na výsluchu, ktorého konanie bolo zverejnené v obchodnom
vestníku a na ktoré boli písomne predvolaní spolu s dlžníkom a správcom.
Individuálny (egoistický) záujem sťažovateľa (ktorý však ani na žiadosť súdu
v konaní neprezentoval a nekonkretizoval), možno vidieť (a tento záver súd uviedol na
strane 16 napadnutého rozhodnutia) v jeho správaní, teda v snahe zamedziť schváleniu
reštrukturalizačného plánu dlžníka, pričom ako vyplýva z Rozsudku Okresného súdu... č. k.
37Cbi/95/2014-283 zo dňa 27.02.2016 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu... č. k.
16CoKR/30/2015-362 zo dňa 17.06.2016 o určení pohľadávky je sťažovateľ minoritným
nezabezpečeným veriteľom. Táto skutočnosť má potom logický dopad aj na posúdenie miery
uspokojenia tohto veriteľa v konkurze, nakoľko nie je pravdepodobné, že by si tento veriteľ
svoju pohľadávku prihlásil inak ako nezabezpečenú, opačný postup by bol totiž účelový
(vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia v incidenčnom konaní).
Ako z reštrukturalizačného plánu vyplýva miera uspokojenia nezabezpečených
veriteľov je v prípade konkurzu nulové. Ak teda sťažovateľ trvá na zamietnutí plánu, celkom
explicitne tým dáva najavo, že nechce byť uspokojený vôbec, a že rovnaký osud budú mať aj
všetci ostatní nezabezpečení veritelia. Jeho záujem v konkurze sa potom javí ako úplne
nelogický, v rozpore so spoločným záujmom ostatných nezabezpečených veriteľov.
V súvislosti s názorom, že ak má byť spoločný záujem veriteľov nadradeným
záujmom všetkých veriteľov, jeho vyjadrenie v reštrukturalizačnom pláne musí byť logickým
vyústením väčšinového konsenzu veriteľov dlžníka, súd v tomto prípade v rozhodnutí
poukázal na skutočnosť, že v dôsledku prebiehajúcich incidenčných konaní nie je možné
jednoznačne určiť okruh skutočných veriteľov a výšku ich zistených pohľadávok, preto počet
hlasov, ktoré by vyjadrovali väčšinu, nie je možné jednoznačne určiť. Nakoľko dospel
k záveru, že popieranie veriteľov nebolo správcom vykonané účelovo a zákonodarca
neustanovil v zákonných ustanoveniach zákona o konkurze a reštrukturalizácii dôvod pre
zamietnutie plánu skutočnosť, že o pláne nehlasovala väčšina prihlásených veriteľov,
ktorým nezaniklo právo byť účastníkom konania, nemožno bez ďalšieho zamietnuť plán
z dôvodu, že o ňom nehlasovala väčšina veriteľov dlžníka (nakoľko táto väčšina nie je
v čase rozhodovania o pláne jednoznačne ustálená). Súčasne je potrebné poukázať na
skupinu veriteľov podriadených pohľadávok, ktorá podľa názoru konajúceho súdu nemá
právo hlasovať na schôdzi veriteľov, a je potom diskutabilné, ako je potrebné na týchto
veriteľov nazerať pri určovaní celku a väčšiny veriteľov.
4. K tvrdeniu sťažovateľa o skutočnosti, že súd v rozhodnutí zavádzajúco prezentoval
podstatné informácie o právoplatnom skončení incidenčného sporu o určenie popretej
pohľadávky sťažovateľa (zmätočne uviedol, že v incidenčnom konaní súd doposiaľ
neprávoplatne rozhodol o určení pohľadávky veriteľa a v časti zabezpečenia pohľadávky
návrh zamietol, pričom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil i odvolací súd).
Napadnuté uznesenie Okresného súdu... č. k. 40R/2/2014-1109 bolo súdom vydané
dňa 03.10.2016. Potvrdzujúci Rozsudok Krajského súdu... č. k. 16CoKR/30/2015-362 zo
dňa 17.06.2016 nadobudol právoplatnosť dňa 13.10.2016. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ
súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že bolo v incidenčnom spore dosiaľ neprávoplatne
rozhodnuté, je toto konštatovanie pravdivé, nakoľko právoplatnosť nadobudlo potvrdzujúce
rozhodnutie Krajského súdu... č. k. 16CoKR/30/2015-362 až po vydaní napadnutého
rozhodnutia dňa 13.10.2016 (desať dní po vydaní napadnutého rozhodnutia dňa
03.10.2016).“
5. Sťažovateľka na základe výzvy ústavného súdu zaujala k vyjadreniu okresného
súdu prostredníctvom právneho zástupcu svoje stanovisko v podaní z 2. marca 2017,
v ktorom uviedla:
«Vyjadrenie Okresného súdu...má domnelo spochybniť dôvodnosť ústavnej sťažnosti,
podanej proti uzneseniu tohto súdu zo dňa 3.10.2016 č.k. 40R/2/2014-1109 o potvrdení
reštrukturalizačného plánu dlžníka... Podľa názoru Okresného súdu... je sporné uznesenie v
celom rozsahu zákonné a správne, keďže reštrukturalizácia dlžníka predstavuje výhodnejší
spôsob usporiadania vzťahov medzi dlžníkom a jeho veriteľmi. Sťažovateľ má mať, podľa
Okresného súdu Trenčín, individuálny (egoistický) záujem na vyhlásení konkurzu, a to
v neprospech ostatných veriteľov.
Tvrdenia uvedené v písomnom vyjadrení Okresného súdu... v celom rozsahu
odmietame, pričom poukazujeme na ich nepresnosť, neúplnosť a argumentačnú účelovosť.
Okresný súd... namieta, že sťažovateľ neuviedol žiaden konkrétny nepriaznivý vplyv,
resp. následok, ktorý v jeho sfére vyvolalo potvrdenie reštrukturalizačného plánu dlžníka.
Súčasne však opomenul zohľadniť, že:
a) reštrukturalizačný plán dlžníka neobsahuje podstatné náležitosti v zmysle zákona
č. 7/2005 Z.z... (ďalej len „ZKR“). Zo znenia reštrukturalizačného plánu nie je možné
nijakým spôsobom abstrahovať záver o udržateľnosti reštrukturalizácie. Plán neobsahuje
žiadne konkrétne údaje ani informácie o podnikateľskej činnosti dlžníka, finančnom pláne
na obdobie splácania jednotlivých záväzkov, rozsah uzatvorených kontraktov, zoznam
zmluvných partnerov, očakávané obraty a výnosy z podnikateľskej činnosti v budúcich
obdobiach, ako aj zhodnotenie očakávaných ekonomických výsledkov podnikateľskej
činnosti;
b) z plánu nie je vôbec zrejmé, čo a s akým výsledkom mieni dlžník v rámci svojej
ďalšej podnikateľskej činnosti vykonávať. Reštrukturalizácia sa tak javí iba ako formálne
uskutočnená s jediným cieľom poprieť a následne ukrátiť pohľadávky jednotlivých veriteľov
v prospech dlžníka. Je neakceptovateľné, aby dlžník uskutočnil reštrukturalizáciu vlastných
záväzkov iba na základe všeobecných ekonomických pravidiel, ktoré majú domnelo
predstavovať individuálne pravidlá aplikované dlžníkom na svoju podnikateľskú činnosť.
Reštrukturalizačný súd musí v danom smere vykonávať prísnu a reálnu revíziu východísk
reštrukturalizácie, pričom sa nemôže obmedziť len na bezobsažné konštatovanie
o „výhodnosti reštrukturalizácie pred konkurzom“. Reštrukturalizácia totiž musí byť reálne
uskutočniteľná, a nie iba dlžníkom formálne deklarovaná;
c) majoritná časť veriteľov sa k reštrukturalizačného plánu nemohla vôbec vyjadriť,
nemohla ovplyvniť jeho obsah a nemohla vykonávať svoje hlasovacie a iné práva
v reštrukturalizácii.
Skúmanie zákonných podmienok pre potvrdenie reštrukturalizačného plánu je
normatívnou povinnosťou súdu. Súd túto povinnosť nemôže prenášať na veriteľov, ani
odvodzovať rozsah prieskumnej činnosti súdu od rozsahu podaných námietok proti plánu
(§ 153 ods. 1 ZKR). Podotýkame, že Okresný súd... reštrukturalizačný plán dlžníka zjavne
vôbec neskúmal, a to z hľadiska jeho udržateľnosti v praxi, ani z hľadiska reálneho splnenia
obligatórnych obsahových náležitostí plánu. Inak by identifikoval nasledujúce nedostatky:
- z analýzy predpokladov zachovania prevádzky podniku dlžníka (bod 1.7.1 opisnej
časti reštrukturalizačného plánu) nemožno určiť, akým spôsobom bude dlžník zabezpečovať
prevádzku svojho podniku. Dlžník iba formálne konštatuje, že bude pokračovať v prevádzke,
bude si starostlivo vyberať zmluvných partnerov a bude povinný dosahovať zisk
z podnikateľskej činnosti na plnenie záväzkov z plánu. S akými obchodnými partnermi bude
obchodovať a akú výšku zisku možno očakávať však dlžník neuvádza. ZKR pritom vyžaduje,
aby plán obsahoval podrobný rozbor predpokladov, za ktorých možno zachovať prevádzku
podniku alebo aspoň jeho časti. Z reštrukturalizačného plánu musí vyplývať, či dlžník má
potrebné prostriedky na vykonanie podnikateľskej činnosti, či má uzatvorené zmluvy na
budúce plnenia (zákazky) a pod. (ĎURICA, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii.
Komentár C.H.BECK. Bratislava 2012, s. 905);
- opatrenia na splnenie predpokladov zachovania prevádzky podniku dlžníka (bod
1.7.2 opisnej časti reštrukturalizačného plánu) sú výlučne všeobecné. Ide o exemplifikatívny
výpočet možných opatrení (zníženie nákladov prevádzky podniku, eliminácia nesplácania
ďalších záväzkov, zrušenie výkonu neefektívnych prác, zlepšenie organizácie práce a pod.)
bez ich individualizácie na konkrétne podmienky podnikania dlžníka. Z plánu tak nie je
zrejmé ako dlžník dosiahne vymedzený účel (ktorý nie je definovaný), ktoré konkrétne
pracovné pozície zruší, ako posilní organizáciu práce, či a ktoré prevádzkové náklady
obmedzí a aké prevádzkové náklady vôbec v skutočnosti má. Zároveň konštatovanie o tom,
že dlžník bude pokračovať v podnikateľskej činnosti a bude uzatvárať zmluvy s obchodnými
partnermi neposkytuje reálny obraz o ďalšom podnikaní dlžníka. To vyvoláva relevantné
pochybnosti o skutočnej motivácii dlžníka pri reštrukturalizácii;
- 1.8.2 opisnej časti reštrukturalizačného plánu vymedzuje, že uskutočniteľnosť
reštrukturalizácie je primárne podmienená dosahovaním plánovaných parametrov tržieb za
súčasnej prísnej kontroly nákladov. Parametre tržieb však plán neobsahuje (!);
- v bode 1.10.1 opisnej časti reštrukturalizačného plánu dlžník odkazuje pri skúmaní
predpokladov väčšieho rozsahu uspokojenia veriteľov na finančnú a obchodnú situáciu,
ktorú údajne analyzoval v predchádzajúcom texte plánu. Finančný či obchodný plán dlžníka
však v reštrukturalizačnom pláne absentuje. Navyše, dlžník sa pri posudzovaní miery
možného uspokojenia v konkurze odvoláva na predpokladaný výťažok, ktorý uvádza len
odhadom. Porovnanie uspokojenia veriteľov pritom musí byť v opisnej časti plánu
konkretizované a zdôvodnené vždy tak, aby bol každý veriteľ schopný si tieto prepočty
overiť a skontrolovať, či skutočne zodpovedajú realite (POSPÍŠIL, B. a kol: Zákon o
konkurze a reštrukturalizácii. Komentár Wolters Kluwer. Bratislava 2016, s. 741). Ak teda
dlžník uvádza len odhad, musí minimálne uviesť mechanizmus, na základe ktorého dospel
k odhadovanej sume, čo rovnako neuviedol...
Je zrejmé, že v reštrukturalizačnom pláne dlžníka absentujú podstatné náležitosti
v zmysle § 135 ZKR. Ak teda Okresný súd... potvrdil takýto reštrukturalizačný plán,
evidentne nevykonal náležitú zákonnú prieskumnú činnosť v rozsahu, v akom mu to ukladá
ZKR. Je pritom irelevantné, či a v akom rozsahu veritelia nedostatky plánu namietali.
Okresný súd... vo svojom vyjadrení označil údajnú existenciu individuálneho
(egoistického) záujmu sťažovateľa na vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka. Okresný súd...
však opomína podstatnú skutočnosť, a to, že reštrukturalizácia dlžníka bola realizovaná bez
účasti majoritných veriteľov ( , SKODA & SKODA, s.r.o.
a sťažovateľ), ktorí disponovali spolu pohľadávkami vo výške 1.171.657,48 EUR, čo
výrazne presahovalo nadpolovičnú väčšinu hlasov na schvaľovacej schôdzi veriteľov.
Reštrukturalizačný plán bol pritom prijatý veriteľmi, ktorých hlasovacie práva
predstavovali iba 39.047 hlasov (bez veriteľov podriadených pohľadávok).
Reštrukturalizácia tak bola uskutočnená bez aktívnej účasti väčšiny veriteľov dlžníka,
ktorých podiel na celkovom objeme pohľadávok predstavoval 97 % (!).
Všetci majoritní veritelia pritom vzniesli námietky proti reštrukturalizačnému plánu
dlžníka. Záujem na zamietnutí reštrukturalizačného plánu preto nemožno vyvodiť z toho, že
ústavnú sťažnosť podal iba sťažovateľ (ako sa nesprávne domnieva Okresný súd...), ale
v kontexte toho, že námietky proti reštrukturalizačnému plánu boli vznesené majoritnými
veriteľmi s 97%-nou účasťou na celkovom objeme prihlásených pohľadávok.
Absurdne vyznieva aj tvrdenie, že výsledok incidenčného konania nemohol mať vplyv
na sporné uznesenie. Zdôrazňujeme, že Okresný súd ..mal v čase vydania sporného
uznesenia nepochybne vedomosť o skončení incidenčného konania o určení pohľadávky
sťažovateľa. Sťažovateľ totiž v podaní označenom ako „opakovaná žiadosť veriteľa
o zamietnutie reštrukturalizačného plánu dlžníka“ zo dňa 10.8.2016 súdu oznámil, že došlo
ku skončeniu identifikovaného konania. Zároveň uviedol aj to, že ak by nebola jeho
pohľadávka účelovo popretá, mohol by ovplyvniť hlasovanie na schvaľovacej schôdzi
a reštrukturalizačný plán by nebol prijatý.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľ naďalej v celom rozsahu trvá na
svojej ústavnej sťažnosti.»
6. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania zhodne oznámili, že súhlasia
s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd na tomto základe podľa § 30
ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
7. Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutého uznesenia okresného súdu,
vyjadrení okresného súdu a sťažovateľky a príslušných spisov okresného súdu sp. zn.
40 R 2/2014 a sp. zn. 37 Cbi 95/2014 dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu
k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je nedôvodná.
II.
8. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo svojich nosných úvah
vyslovených vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 367/2015 z 20. apríla 2016 v bodoch 9 až 17,
ako aj záverov o (ne)správnosti aplikácie (výkladu) príslušných ustanovení zákona
o konkurze a reštrukturalizácie, ktoré napáda opätovne sťažovateľka [okrem dôvodov
uvedených v bode 25 uvedeného nálezu v písm. i) až iii) brojí najmä proti nesprávnemu
prístupu okresného súdu, ktorý mal namietané nedostatky ad absurdum odstrániť podľa nej
len formálne].
9. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci nevidí relevantný dôvod na
opätovné podrobné pomenovanie jadra nastoleného problému (ústavný súd
v predchádzajúcom náleze na to poukázal v bodoch 20 až 34, pozn.), pretože sú
sťažovateľke a okresnému súdu dobre známe, a preto ich detailnejšie už nebude citovať aj
v tomto náleze. Pri posudzovaní tejto sťažnosti sa ako nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) predovšetkým zameral na to, či okresný súd viazaný vysloveným
právnym názorom ústavného súdu ústavne konformným, presvedčivým a hlavne
spravodlivým (z pohľadu všetkých veriteľov) spôsobom sa vysporiadal s danosťou,
prípadne absenciou zákonných dôvodov na zamietnutie plánu a interpretáciou právnych
noriem z oblasti konkurzu a reštrukturalizácie pri rešpektovaní materiálnej rovnosti
všetkých veriteľov v reštrukturalizačnom konaní (I. ÚS 311/2014).
10. Na účely posúdenia ústavnej súladnosti napadnutého uznesenia okresného súdu aj
vo väzbe na citované východiská sa ústavný súd oboznámil aj so spisom okresného súdu
sp. zn. 40 R 2/2014, a to predovšetkým úkonmi okresného súdu po doručení nálezu
ústavného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. mája 2016 (od č. l. 880 až do č. l. 1123)
a zistil tieto podstatné skutočnosti:
Dňa 8. júna 2016 (č. l. 880 v spise) – okresný súd dal pokyn na publikovanie nálezu
ústavného súdu v obchodnom vestníku – zverejnený 15. júna 2016), zaslanie jeho kópie
dlžníkovi (prevzal 27. júna 2015), aby sa vyjadril k nezahrnutiu všetkého majetku do
reštrukturalizačného plánu (v súvislosti s porovnaním výnosnosti konkurzu
a reštrukturalizácie), k účelovosti podnetu na popretie pohľadávok veriteľov (osobitne ku
každej pohľadávke) a k rozporu plánu so spoločným záujmom veriteľov, prípadne
k ostatným dôvodom na zamietnutie plánu a taktiež túto požiadavku zaslal aj správcovi
(prevzal výzvu 14. júna 2015), ktorého navyše požiadal, aby vysvetlil, akými úvahami sa
riadil pri hodnotení oprávnenosti pohľadávok, či a aké vykonal vlastné šetrenie, resp. či
vychádzal len z tvrdení dlžníka a existencie súdnych sporov, ku kritériám pre vytvorenie
skupín a zaraďovaniu pohľadávok do týchto skupín. Súčasne ho vyzval, nech oznámi
a prípadne preukáže, že zo strany dlžníka je reštrukturalizačný plán plnený. Okrem toho
predvolal sťažovateľku a veriteľa , na výsluch
12. júna 2016 (zverejnil to tiež v obchodnom vestníku) a zisťoval stav konaní na Krajskom
súde v Trenčíne, okresnom súde, Okresnom súde Prievidza a na Okresnom súde Banská
Bystrica, ktoré súviseli so žalobami veriteľov o určenie popretých pohľadávok, či sú
právoplatne alebo aj neprávoplatne skončené (rozhodnutia a žaloby sú pripojené na č. l. 883
až č. l. 896, č. l. 912 až č. l. 914, č. l. 932 až č. l. 948 a pod.).
Správca dlžníka doručil svoje vyjadrenie k veci okresnému súdu 24. júna 2016
(v spise na č. l. 949 až č. l. 955 – k sťažovateľke a nálezu ústavného súdu je vyjadrenie
správcu uvedené v časti I bodoch 1a, 2, 3 a tiež v časti II bodoch 1 až 3 a časti IV bodoch 1
až 5).
Dlžník svoje vyjadrenie (č. l. 983 až č. l. 985) doručil okresnému súdu 6. júla 2016.
Dňa 12. júla 2016 sa uskutočnil na okresnom súde výsluch správcu, dlžníka,
právneho zástupcu sťažovateľky a veriteľa (Sociálna poisťovňa).
Dňa 5. septembra 2016 doručila sťažovateľka okresnému súdu opakovanú žiadosť
o zamietnutie reštrukturalizačného plánu (č. l. 1081 až č. l. 1086).
11. V písomnom odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd následne v reakcii
na nález ústavného súdu v podstatnom uviedol tieto skutočnosti:
„a) podstatné porušenie ustanovení ZKR o náležitostiach plánu, postupe pri príprave
plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, ak to malo nepriaznivý
vplyv na niektorého z účastníkov plánu“ [argumentácia sťažovateľky k tomuto bodu je
podrobne uvedená v bode 5 tohto nálezu jej vyjadrenia k stanovisku okresného súdu, pričom
okresný súd iba zopakoval to, čo konštatoval už v predchádzajúcom uznesení na s. 8 a 9 –
č. l. 363 a č. l. 364 – pozri uznesenie okresného súdu sp. zn. 40 R/2/2014 z 23. decembra
2014, bod 21: znenie tohto bodu začínajúce vetou „Veriteľ Sociálna poisťovňa...“ je navlas
totožné so znením nového odôvodnenia uznesenia aj v bode 35 a pôvodným znením
v uznesení okresného súdu z 23. decembra 2014 na s. 9, č. l. 364, druhý odsek, pozn.).
V bode 22 okresný súd uvádza:
„Na základe vykonaného dokazovania, súd dospel k záveru, že boli dodržané
ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii o náležitostiach plánu, vrátane jeho
príloh a súčasne súd nezistil, ani žiaden z účastníkov plánu netvrdil žiadne konkrétne
skutočnosti, pre ktoré by bolo možné ustáliť, že pri príprave plánu neboli dodržané pravidlá
spolupráce medzi dlžníkom, správcom a veriteľským výborom; plán nebol schválený
veriteľským výborom zákonným spôsobom; účastníkom nebolo umožnené nahliadať do
plánu v súlade so zákonom; boli porušené pravidlá ohľadne žiadosti o zmenu plánu; plán
bol opravovaný v rozpore so základnými pravidlami a súčasne, že by porušenie takéhoto
pravidla malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu. Súčasne by porušenie
zákonných pravidiel týkajúcich sa plánu muselo mať podstatný charakter a muselo by mať
za následok, že účastník plánu nemohol dosiahnuť pre seba lepšie postavenie na základe
plánu, ako by dosiahol v prípade dodržania týchto pravidiel. Po podrobnom preštudovaní
námietok veriteľov i vyjadrení úpadcu a správcu súd dospel k záveru, že námietky veriteľov
v tomto smere nie sú dôvodné, pričom súd opätovne zdôrazňuje, že veritelia vo svojich
námietkach a podaniach smerujúcich proti schváleniu plánu neuvádzali a už vôbec
nepreukazovali žiadne konkrétne tvrdenia, len všeobecne poukazovali na existenciu
dôvodov na zamietnutie plánu dlžníka. Z obsahu spisu tunajšieho súdu sp. zn. 40R/2/2014 a
ani pri výkone dohľadu súdu v zmysle § 131 zák. č. 7/2005 Z. z. súd nezistil, že by boli tak
podstatným spôsobom porušené ustanovenia uvedeného zákona o náležitostiach plánu,
postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, že
by to malo nepriaznivý vplyv na niektorého účastníka plánu.
b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných
výhod niektorému účastníkovi plánu.“
V bode 23 okresný súd na začiatku zopakoval to, čo konštatoval už
v predchádzajúcom uznesení na s. 9, č. l. 364 – pozri uznesenie okresného súdu sp. zn. 40 R
2/2014 z 23. decembra 2014, pozn.), a potom uviedol:
„Úlohou správcu v lehote na popieranie pohľadávok nie je vykonanie úplného
skutkového dokazovania za účelom zistenia oprávnenosti veriteľom prihlásenej pohľadávky.
V lehote na popieranie pohľadávok, ktorá je 30 dní a ktorú na rozdiel od konkurzu nie je
možné predĺžiť, to ani nie je objektívne možné. Úlohou správcu nie je zistenie pohľadávky
(zistenie pohľadávky je až právnym následkom nepopretia pohľadávky), ale zistenie, či tu
neexistujú faktické alebo právne skutočnosti, ktoré robia pohľadávku spornou. Rovnako
nepatrí do právomoci správcu obrátiť sa na súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou
výkladu implementovanej a harmonizovanej právnej úpravy. Nie je oprávnením správcu,
ale jeho zákonnou povinnosťou spornú pohľadávku poprieť. Naopak, porušenie tejto
povinnosti môže zakladať sekundárne právne povinnosti zodpovednostného charakteru.
Správca v konaní poprel viaceré pohľadávky.
24. Popretý veriteľ je najväčším nepodmieneným
a nepodriadeným prihláseným veriteľom. Celková výška pohľadávok veriteľa predstavuje
cca 47,81 % z celkovej prihlásenej sumy prihlásených pohľadávok všetkých veriteľov (vo
výške 3.563.121,78 EUR). Zo spisu vyplýva, že dlžník sa preukázateľne kvalifikovane
a aktívne bránil a bráni proti veriteľom uplatneným pohľadávkam, a to v období dávno pred
začatím reštrukturalizačného konania, je preto nelogické tvrdiť, že správca popretím takejto
pohľadávky postupoval účelovo. Na Okresnom súde Prievidza sa vedú spory o určenie
neplatnosti zmlúv o pôžičke: sp. zn. 12C/17/2012 (konanie o určenie neplatnosti zmluvy
o pôžičke zo dňa 05.09.2008 na sumu 132.775,67 Eur, v ktorom bolo doposiaľ
neprávoplatne rozhodnuté, že zmluva je neplatná v časti príslušenstva a platná v časti
istiny; sp. zn. 15C/18/2012 (konanie o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa
12.08.2008 na sumu 165.969,59 Eur, v ktorom bolo doposiaľ neprávoplatne rozhodnuté, že
zmluva je neplatná; sp. zn. 10C/17/2012 (konanie o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zo
dňa 12.08.2008 na sumu 232.357,43 Eur, v tejto veci súd doposiaľ nerozhodol).
25. Dlžník (resp. tretie subjekty: TECHNOL, s.r.o.) viedol v minulosti, resp. vedie
s veriteľom Sberbank Slovensko, a.s. súdny spor. Dlžník sa tak aktívne bránil proti
veriteľovi uplatnenej pohľadávky v období dávno pred tým, než veriteľ inicioval konkurzné
konanie voči dlžníkovi, je preto nelogické tvrdiť, že správca popretím takejto pohľadávky
postupoval účelovo. Z odôvodnenia popretia predmetnej pohľadávky správcom v zozname
pohľadávok vyplýva, že správca nepoprel pohľadávku veriteľa výlučne z dôvodov
uvádzaných dlžníkom. Veriteľ nepreukázal viacero relevantných skutočností, pričom
zabezpečenie zabezpečovacím právom podľa právneho názoru správcu vôbec nevzniklo.
Celková výška pohľadávky (spolu s príslušenstvom) veriteľa Sberbank Slovensko, a.s.
predstavuje len cca 5.5 % z celkovej prihlásenej sumy prihlásených pohľadávok všetkých
veriteľov (vo výške 3.563.121,78 Eur), tento veriteľ je v predmetnom reštrukturalizačnom
konaní s poukazom na výšku pohľadávky minoritným veriteľom. V incidenčnom konaní súd
doposiaľ neprávoplatne rozhodol o určení pohľadávky veriteľa a v časti zabezpečenia
pohľadávky návrh zamietol, pričom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil i odvolací súd.
26. Rovnako popretie pohľadávok Daňového úradu Trenčín súd nepovažuje za
účelové. Konkrétne pohľadávka správcu dane na zaplatenie dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie september 2013 vo výške 216.600,01 Eur, ktorej právnym dôvodom
bolo podané daňové priznanie samotného dlžníka (na ktorú výslovne poukazoval ÚS SR),
ako vyplýva zo zoznamu pohľadávok bola popretá primáme z dôvodu spornosti jej trvania
(t.j. existencie v uplatnenej výške), nie z dôvodu spornosti jej vzniku s poukazom na rozpor
vnútroštátnej právnej úpravy, a to zákona o DPH s európskou smernicou o DPH, ktorý
konštatoval aj súdny dvor európskej únie v rozhodnutí KOVOZBER proti Daňový úrad
Košice vo veci C-120/15. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že postupy daňových úradov
pokiaľ ide o vyčísľovanie a započítavanie úrokov z omeškania z vyplácaných vyplácaných
nadmerných odpočtov DPH boli nesprávne. V prípade iných pohľadávok predstavujúcich
sankčný postih Daňového úradu (pokuta, sankčné úroky), bol podľa zoznamu pohľadávok
sporný aj právny dôvod ich vzniku. V incidenčnom konaní súd doposiaľ neprávoplatne
rozhodol o určení pohľadávky veriteľa...
c) plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd
nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím
31. Správca každému prítomnému veriteľovi na schvaľovacej schôdzi priznal
hlasovacie práva v súlade s § 146 ods. 5, tretia veta ZKR tak, že na každé jedno euro
zistenej sumy zistenej pohľadávky priznal správca prítomnému účastníkovi plánu jeden
hlas, ako vyplýva aj zo zápisnice zo schvaľovacej schôdze. Nakoľko na schvaľovacej
schôdzi bol prítomný aspoň jeden veriteľ oprávnený hlasovať, schvaľovacia schôdza bola
uznášaniaschopná.
32. Podľa názoru súdu právo hlasovať na schvaľovacej schôdzi má účastník plánu
len v rozsahu nepopretej pohľadávky a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná
o zabezpečeného alebo nezabezpečeného veriteľa. Zákon umožňuje hlasovať
zabezpečenému veriteľovi aj v prípade, že jeho zabezpečená pohľadávka je popretá čo do
zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečenia, pokiaľ je však zistená
čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti, t. j. čo do základu pohľadávky (viď tretia veta
ustanovenia §146 ods. 5 ZKR na každé jedno euro zistenej sumy zistenej pohľadávky má
účastník plánu jeden hlas). Na základe uvedeného právneho názoru veritelia, ktorých
zabezpečené pohľadávky boli popreté čo do výšky a dôvodu, nemali právo hlasovať na
schvaľovacej schôdzi. Tento záver súdu jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 126 ods. 3
vety tretej (v znení účinnom od 01.01.2011), podľa ktorej právo hlasovať má každý veriteľ,
ktorého pohľadávka je zistená čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti. Ide o všeobecnú
právnu úpravu schôdze veriteľov, ktorá sa aplikuje aj na schvaľovaciu schôdzu, ak nie je
v § 146 alebo § 148 stanovené inak. Ak by sa pripustilo hlasovanie aj tomu zabezpečenému
veriteľovi, ktorý by mal popretý právny dôvod alebo vymáhateľnosť pohľadávky, mohla by
si ktorákoľvek osoba prihlásiť pohľadávku ako zabezpečenú aj keby veriteľom vôbec nebola
a mohla by rozhodovať o schválení plánu. (Doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD, Zákon
o konkurze a reštrukturalizácii, komentár k § 146, Hečkova edícia komentované zákony,
strana 931).
33. Na základe uvedeného právneho názoru veritelia, ktorí uplatnili odôvodnené
námietky proti prijatiu plánu - veriteľ Sberbank Slovensko, a.s., veriteľ SKODA & SKODA
s.r.o. a veriteľ a ktorých zabezpečené pohľadávky boli popreté
čo do výšky a dôvodu, nemali právo hlasovať na schvaľovacej schôdzi...
36. Reštrukturalizačný plán bol prijatý vo všetkých skupinách, ako aj nadpolovičnou
väčšinou hlasov prítomných veriteľov.
d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov
37. Pri posudzovaní plánu súd musí definovať spoločný záujem všetkých veriteľov,
nájsť spravodlivú rovnováhu medzi právnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Každý
účastník plánu mal možnosť v procese schvaľovania plánu (prostredníctvom veriteľského
výboru, na schôdzi veriteľov, priamo súdu písomne, resp. na výsluchu dňa 12.07.2016
predniesť svoj záujem v predmetnej reštrukturalizácii, v čom vidí nespravodlivosť
uspokojenia svojich pohľadávok v reštrukturalizácii oproti ostatným veriteľom a aký
konkrétny nepriaznivý dopad má schválenie plánu na neho. Okrem veriteľov Sberbank
Slovensko, a.s. (a to až pri výsluchu dňa 12.07.2016),
a Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, žiaden z veriteľov nenamietal rozpor plánu so
spoločným záujmom veriteľov (veriteľ ŠKODA & ŠKODA s.r.o. namietal neumožnenie
hlasovať zabezpečeným veriteľom s poukazom na § 146 ods. 5 ZKR, zohľadnenie hlasov
podriadených veriteľov na účely zistenia, či bol reštrukturalizačný plán prijatý alebo nie).
38. V žiadnom z podaní veriteľov Sberbank Slovensko, a.s., -
. a Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave nie sú uvádzané žiadne konkrétne
tvrdenia dôvodov pre ktoré, je plán v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov,
v čom konkrétne vidia nespravodlivosť uspokojenia svojich pohľadávok v reštrukturalizácii
oproti ostatným veriteľom a aký konkrétny nepriaznivý dopad má schválenie plánu na nich.
39. Predložený reštrukturalizačný plán podľa názoru súdu nie je v podstatnom
rozpore so spoločným záujmom veriteľov, práve naopak, prijatý plán je v záujme veriteľov,
nakoľko z neho jednoznačne vyplýva vyššie uspokojenie ich pohľadávok ako by dosiahli
v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka. Pojem spoločný záujem veriteľov možno
vymedziť ako nadradený záujem všetkých veriteľov nad záujmy jednotlivých. Meradlo je
pritom hľadisko spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia
úpadku. Nie je sporné, že reštrukturalizácia je šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má
likvidačný charakter, podmienkou čo i len odporučenia reštrukturalizácie správcom je
zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka a predpoklad väčšieho
rozsahu uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu (§ 109 ods. 3
písm. c) a d) ZKR). Je samozrejmé, že dôsledkom úspešnej reštrukturalizácie právnickej
osoby je jej ďalšia existencia, na rozdiel od konkurzu, kde zrušením konkurzu dochádza ex
offo aj k zrušeniu obchodnej spoločnosti (§ 68 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka) a jej
následnému výmazu z obchodného registra, a teda k jej právnemu zániku. Požiadavka
uprednostnenia reštrukturalizácie sa dá vyvodiť aj priamo z textu ZKR, ktorý preferuje
riešenie ekonomických problémov dlžníka reštrukturalizáciou pred konkurzom napr.
v ustanovení § 16 ods. 2 ZKR, keď umožňuje prerušiť konkurzné konanie, ak dlžník
preukáže, že poveril správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku.
40. Spoločným záujmom veriteľov je (musí byť maximalizácia uspokojenia
pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov
s dlžníkom. Zmyslom a účelom reštrukturalizácie je zabrániť individuálnemu uplatňovaniu
a výkonu práva jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho uspokojenia.
Dosiahnutie spravodlivého usporiadania sporných vzťahov medzi veriteľmi a dlžníkom nie
je možné inak, ako rozhodnutím súdu v konaní o určenie takýchto pohľadávok. Predložený
reštrukturalizačný posudok je podľa názoru súdu v súlade so spoločným záujmom všetkých
veriteľov, keď vo všetkých vytvorených skupinách poskytuje vyššiu mieru uspokojenia ako
v prípade konkurzu, a to v čo najväčšom rozsahu a v čo najkratšom čase, pri ekonomickej
udržateľnosti plánu.
41. K tvrdeniu veriteľa Sberbank Slovensko, a.s. o mylnom deklarovaní vyššej miery
uspokojenia veriteľov v reštrukturalizácii ako v konkurze a veriteľa Sociálna poisťovňa, so
sídlom v Bratislave, že uspokojenie veriteľov v reštrukturalizácii sa oproti konkurzu nejaví
ako výhodnejšia je potrebné uviesť, že veritelia svoje tvrdenia nijakým spôsobom
neodôvodnili, neuviedli jedinú konkrétnu skutočnosť, z ktorej by vyplývala dôvodnosť
takýchto námietok. Veritelia svoju argumentáciu nezdôvodnili a nepredložili jediný dôkaz
ani neuviedli relevantnú konkrétnu skutočnosť, ktorá by spochybňovala správnosť údajov
v reštrukturalizačnom pláne. Veritelia nepredložili (ani po uplynutí 2 rokov od schválenia
plánu) žiaden znalecký posudok, či odborné vyjadrenie. V reštrukturalizačnom konaní,
ktoré je zložito štruktúrovaným právnym procesom, je príslušný všeobecný súd zaťažený
povinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa skrýva pod obsahom pojmu spoločný záujem
veriteľov (nemožno vylúčiť ani rozdielny obsah tohto pojmu v rôznych reštrukturalizáciách
rôznych dlžníkov v závislosti od individuálnych či skupinových záujmov jednotlivých
(skupín) veriteľov. Spoločný záujem veriteľov pri kolektívnom (spravidla postupnom
a neúplnom) uspokojení veriteľov v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje
s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Prirodzeným záujmom každého veriteľa,
ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil pohľadávku (zabezpečenú či nezabezpečenú) je
dosiahnuť, pokiaľ možno, najvyššiu mieru jej uspokojenia. Pohľadávka každého veriteľa má
svoj právny dôvod, na základe ktorého tento od dlžníka požaduje, aby tento plnil korelujúci
záväzok, a individuálny veriteľ spravidla nevidí (nechce vidieť) dôvod, prečo by mal byť
v akomkoľvek rozsahu ukrátený pri uspokojení svojej pohľadávky v prospech uspokojenia
iného/-ých veriteľa/-ov dlžníka. To je však rýdzo individuálny (egoistický) záujem, ktorý
nezohľadňuje zmysel a účel reštrukturalizácie, ktorej imanentnou črtou je práve zabránenie
individuálnemu uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich
kolektívneho uspokojenia...
43. Všeobecný súd pritom v reštrukturalizácii vystupuje ako strážca zákonnosti, ale
aj spravodlivosti celého procesu reštrukturalizácie, pričom táto jeho úloha sa završuje
rozhodovaním o potvrdení alebo zamietnutí plánu Ústavný súd pritom už vo svojej
rozhodovacej činnosti zvýraznil požiadavku na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní
ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (napr.
III. ÚS 72/2010), ako aj povinnosť súdu zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojho
rozhodnutia na účastníkov konania (napr. I. ÚS 26/2010). Samozrejme, platí, že obsah
pojmu spravodlivosť je autonómny, a teda rôznymi subjektmi vnímaný odlišne. Nájsť
spravodlivú rovnováhu medzi oprávnenými záujmami jednotlivých veriteľov
v reštrukturalizácii nie je jednoduché. To však neznamená, že všeobecný súd môže na túto
úlohu rezignovať a aprobovať riešenie, ktoré sa síce javí ako spravodlivé, avšak len vo
vzťahu k jednému veriteľovi, prípadne viacerým veriteľom, pričom vo vzťahu k ostatným
veriteľom (pohľadávok rôznej výšky a rôznych právnych dôvodov) objektívne nevykazuje
črty spravodlivého.
44. Ak má byť spoločný záujem veriteľov nadradeným záujmom všetkých veriteľov,
jeho vyjadrenie v reštrukturalizačnom pláne musí byť logickým vyústením väčšinového
konsenzu veriteľov dlžníka. V tomto prípade v dôsledku prebiehajúcich incidenčných konaní
však nie je možné jednoznačne určiť okruh skutočných veriteľov a výšku ich zistených
pohľadávok, preto počet hlasov, ktoré by vyjadrovali väčšinu, nie je možné jednoznačne
určiť. Nakoľko súd dospel k záveru, že popieranie veriteľov nebolo správcom vykonané
účelovo a zákonodarca neustanovil v zákonných ustanoveniach ZKR dôvod pre zamietnutie
plánu skutočnosť, že o pláne nehlasovala väčšina prihlásených veriteľov, ktorým nezaniklo
právo byť účastníkom konania, nemožno bez ďalšieho zamietnuť plán z dôvodu, že o ňom
nehlasovala väčšina veriteľov dlžníka (nakoľko táto väčšina nie je v čase rozhodovania
o pláne jednoznačne ustálená). Súčasne je potrebné poukázať na skupinu veriteľov
podriadených pohľadávok, ktorá podľa názoru súdu nemá právo hlasovať na schôdzi
veriteľov, a je potom diskutabilné, ako je potrebné na týchto veriteľov nazerať pri určovaní
celku a väčšiny veriteľov.
45. V súvislosti s povinnosťou súdu nájsť spravodlivú rovnováhu medzi oprávnenými
záujmami jednotlivých veriteľov v reštukturalizácii súd uvádza, že podľa jeho názoru, je
potvrdenie reštrukturalizačného plánu spravodlivé pre všetkých veriteľov, ktorí budú
v rámci reštrukturalizácie uspokojení vo väčšom rozsahu ako v konkurze. Tu súd opätovne
poukazuje na skutočnosť, že závery a údaje uvedené v reštrukturalizačnom pláne neboli
žiadnym relevantným spôsobom spochybnené. Súčasne žiaden z veriteľov súdu
nešpecifikoval svoj záujem v predmetnej reštrukturalizácii, v čom vidí nespravodlivosť
uspokojenia svojich pohľadávok v reštrukturalizácii oproti ostatným veriteľom a aký
konkrétny nepriaznivý dopad má schválenie plánu na neho.
46. Ako vyplýva z Rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cbi/95/2014-283 zo dňa
27.02.2016 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu Trenčín č. k. 37Cbi/95/2014-283 zo dňa
17.06.2016 o určení pohľadávky, ktoré bez vyznačenia právoplatnosti predložil sám veriteľ
Sberbank Slovensko, a.s. vyplýva, že veriteľ Sberbank Slovensko, a.s. je minoritným
nezabezpečeným veriteľom. Táto skutočnosť má potom logický dopad aj na posúdenie miery
uspokojenia tohto veriteľa v konkurze, nakoľko nie je pravdepodobné, že by si tento veriteľ
svoju pohľadávku prihlásil inak ako nezabezpečenú, opačný postup by bol totiž účelový
(vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia v incidenčnom konaní). Ako
z reštrukturalizačného plánu vyplýva miera uspokojenia nezabezpečených veriteľov je
v prípade konkurzu nulové. Ak teda tento nezabezpečený veriteľ trvá na zamietnutí plánu,
celkom explicitne tým dáva najavo, že nechce byť uspokojený vôbec, a že rovnaký osud
budú mať aj všetci ostatní nezabezpečení veritelia. Jeho záujem v konkurze sa potom súdu
javí ako úplne nelogický, v rozpore so spoločným záujmom ostatných nezabezpečených
veriteľov.
47. Po preštudovaní celého obsahu reštrukturalizačného spisu sp. zn. 40R/2/2014
súd dospel k záveru, že boli splnené všetky zákonné podmienky a keďže nezistil žiadne
dôvody na jeho zamietnutie v zmysle § 154 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. (pričom test každého
z dôvodov na zamietnutie plánu stanovených v ustanovení § 154 ods. 1 ZKR súd vykonal
a zdôvodnil vyššie), reštrukturalizačný plán dlžníka..., ktorý bol prijatý schvaľovacou
schôdzou dňa 03.12.2014 vo všetkých skupinách ako aj nadpolovičnou väčšinou hlasov
prítomných veriteľov, ktorý tvorí prílohu tohto uznesenia, potvrdil.
48.O skončení reštrukturalizácie súd rozhodol podľa § 153 ods. 1 zák. č. 7/2005
Z. z...“
12. Po oboznámení sa s citovaným písomným odôvodnením napadnutého uznesenia
okresného súdu možno konštatovať, že okresný súd svoje rozhodnutie nepochybne
obsiahlejšie a aj konkrétnejšie odôvodnil, ako to bolo predtým v roku 2014, a preto jeho
odôvodnenie ústavný súd považuje z ústavnoprávneho hľadiska za dostačujúce. Ústavný
súd sa teda nestotožňuje s vyjadrením sťažovateľky, ktorá tvrdí, že odôvodnenie bolo opäť
všeobecné a príliš formalistické.
13. Je síce pravdou, že u niektorých veriteľov (aj sťažovateľky) popretých
pohľadávok bol tento stav závislý od výsledku incidenčných konaní a okresný súd mal
poznatky v čase rozhodovania, že sťažovateľka sa v konaní vedenom pred okresným súdom
pod sp. zn. 37 Cbi/95/2014 domáhala žalobou z 26. augusta 2014 o určenie popretej
pohľadávky podľa § 124 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii proti dlžníkovi, že
pohľadávka vo výške 196 127,09 € (istina a úroky z omeškania) vyplývajúca zo zmluvy
o úvere z 12. apríla 2007, prihlásená do reštrukturalizácie žalovaného vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 40 R 2/2014, zapísaná v zozname pohľadávok pod č. 118, je v celom
rozsahu oprávnená a zistená ako vymáhateľná pohľadávka zabezpečená zabezpečovacím
právom, ale správca (povedal to neskôr aj okresný súd a krajský súd, pozn.) dôvodne poprel
zabezpečovacie práva k tejto pohľadávke. K tomu je potrebné uviesť, že správca vo svojom
vyjadrení z 23. júna 2016 na s. 2 tiež uviedol, že „celková výška pohľadávka (spolu
s príslušenstvom) veriteľa predstavuje len cca 5,5 % z celkovej prihlásenej sumy
prihlásených pohľadávok všetkých veriteľov (vo výške 3.563.121,79 Eur). Sberbank
Slovensko, a. s. je v predmetnom reštrukturalizačnom konaní s poukazom na výšku
pohľadávky minoritným veriteľom“. To znamená, že sťažovateľka nebola sama majoritným
veriteľom a nie je jasné ani to, že s pohľadávkami ďalších veriteľov –
a Daňového úradu Trenčín, ktoré boli správcom popreté, to predstavovalo spolu
až 97 % z celkových pohľadávok [incidenčné konania (č. l. 170 v spise) – prvý veriteľ podal
žaloby, ktoré sú vedené pod sp. zn. 36 Cbi/93/2014, sp. zn. 36 Cbi/94/2014 a sp. zn.
37 Cbi/93/2014 a Daňový úrad žalobu, ktorá je vedená pod sp. zn. 36 Cbi/95/2014. Tieto
konania nie sú stále právoplatne skončené a ústavný súd nemôže prejudikovať výsledok
týchto konaní].
14. Na pojednávaní konanom 13. februára 2015 (č. l. 199) vzniesol právny zástupca
sťažovateľky námietku, že žalovaný okrem svojich tvrdení „nepredložil žiadne listinné
dôkazy, ktorými by preukázal existenciu svojej akejkoľvek pohľadávky voči žalobcovi...“
V tejto súvislosti sťažovateľka na pojednávaní ako dôkaz predložila okresnému súdu
rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 Cb/4/2013 zo 16. októbra 2014, ktorým bol zamietnutá
žaloba správcu konkurznej podstaty úpadcu o určenie neplatnosti dražby a určenie
vlastníckeho práva (právoplatný 3. januára 2015 – č. l. 206 v spise, pozn.).
15. Prvým výrokom v rozsudkom sp. zn. 37 Cbi/95/2014 z 27. februára 2015 okresný
súd určil, že žalobca (sťažovateľka, pozn.) je veriteľom inej vymáhanej pohľadávky proti
žalovanému vo výške 196 127,09 € z titulu zmluvy o úvere prihlásenej do
reštrukturalizačného konania, a druhým výrokom vo zvyšnej časti žalobu zamietol
predovšetkým z dôvodu, že správca dôvodne poprel zabezpečovacie právo. Proti rozsudku
podali odvolania žalovaný 10. apríla 2015 (proti výroku I – č. l. 289 až č. l. 293) a žalobca
28. apríla 2015 (proti výroku II – č. l. 318 až č. l. 321).
16. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 CoKR/30/2015 zo 17. júna 2016 napadnutý
rozsudok okresného súdu sp. zn. 37 Cbi/95/2014 z 27. februára 2015 v celom rozsahu
potvrdil ako vecne správny a bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 29. júla 2016
– pozri doručenku v spise na č. l. 367, a žalovanému, ktorý neprevzal zásielku na adrese
, , bol rozsudok po
neúspešnom doručení 27. júla 2016 a opakovane 28. júla 2016 vrátený z pošty 17. augusta
2016. Po zisťovaní trvalého pobytu žalovaného v registri obyvateľov (č. l. 369) okresný súd
dal pokyn 16. septembra 2016 na doručenie rozsudku žalovanému, ktorý ho prevzal až
13. októbra 2016 (pozri doručenku pripojenú k č. l. 370), keď rozsudok nadobudol aj
právoplatnosť.
17. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
„... súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkazy
vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na citované zákonné ustanovenia určil, že
žalobca je veriteľom vymáhateľnej pohľadávky proti žalovanému vo výške 13.761,16 eur
z leasingovej zmluvy č. 130796 prihlásenej do reštrukturalizačného konania vedeného na
Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 40R/2/2014 prihláškou č. 1 zo dňa 23.06.2014 zapísanej
v zozname pohľadávok pod č. 156. Pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
a ani pre zrušenie napadnutého rozsudku neboli v právnej veci splnené podmienky...
Súd prvého stupňa vychádzajúc z preukázaného skutkového stavu veci správne po
právnej stránke posúdil, že žalovaný platne pristúpil k záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou TECHNOL s.r.o.. Žalovaný v konaní
tvrdil, že pohľadávka, ktorú si žalobca uplatnil zanikla. Toto svoje tvrdenie súdu prvého
stupňa nepreukázal. Neuniesol tým dôkazné bremeno svojich tvrdení...
Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané platné uzatvorenie
zmluvy o úvere medzi žalobcom a spoločnosťou TECHNOL s.r.o.. Rovnako mal
z predloženého Dodatku č. 1 k zmluve o úvere preukázané platné pristúpenie k záväzku
z uvedenej zmluvy o úvere zo strany žalovaného. Uvedené skutočnosti medzi účastníkmi
konania sporné ani neboli. Nebolo sporné a žiadna zo zúčastnených strán ani
nespochybnila uznanie záväzku, ktoré bolo uskutočnené aj zo strany žalovaného vo forme
notárskej zápisnice zo dňa 07.09.2009, v rámci ktorej žalovaný výslovne vyhlásil, že uznáva
svoj záväzok zo zmluvy o úvere vo výške 260.792,57 eur, pričom išlo o výšku vyčíslenej
úverovej pohľadávky ku dňu 04.09.2009. Uvedenou zmluvou ako aj vyhlásením žalovaného
v notárskej zápisnici, žalobca dostatočne preukázal existenciu do reštrukturalizácie
prihlásenej pohľadávky v časti istiny. Ak žalovaný chcel byť v konaní úspešný, musel
v konaní preukázať zánik tejto pohľadávky a to splnením resp. iným spôsobom. Žalovaný
v konaní tvrdil, že jeho pohľadávka voči žalobcovi (v celom rozsahu) zanikla z dôvodu
započítania postúpenej pohľadávky zo strany spoločnosti TECHNOL, s.r.o.. K tomuto
spôsobu zániku súd uvádza, že žalovaný zánik jeho pohľadávky týmto spôsobom nijak
nepreukázal. Nepreukázal, že by na neho bola postúpená pohľadávka dlžníka spoločnosti
TECHNOL, s.r.o., rovnako nepreukázal ani uskutočnenie započítacieho prejavu. Žalovaný
v uvedenom prípade všetko iba tvrdil, nič nepreukázal. Samotná zmluva medzi dlžníkom
TECHNOL, s.r.o. a žalobcom obsahovala výslovný zákon (správne má byť zákaz, pozn.
ústavného súdu) jednostranného započítania pohľadávok dlžníka, spoločnosti TECHNOL,
s.r.o. voči žalobcovi. Toto ustanovenie bolo zakotvené v článku 11 bod 11.2.4 Dodatku č. 1,
ktorého súčasťou bola aj dohoda medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej žalobca
pristúpil k záväzku dlžníka, spoločnosti TECHNOL, s.r.o.. Vzhľadom k tomu, že o tomto
zákaze žalovaný vedel, napriek tomu mala byť na neho postúpená pohľadávku dlžníka
TECHNOL, s.r.o., ktorý týmto dohodu účastníkov obchádzajúcim spôsobom mal započítať
na pohľadávku žalobcu voči nemu. Súd postúpenie pohľadávky v určitej konkrétnej výške zo
strany spoločnosti TECHNOL, s. r.o. na žalovaného, v konaní preukázané nemal. Avšak aj
keby bola uvedená žalovaným tvrdená skutočnosť preukázaná, súd poukazuje na § 265
Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore s poctivým
obchodným stykom, nepožíva právnu ochranu. Preto aj uplatnenie práva v podobe
započítania zo strany žalovaného, v prípade jeho preukázania v konaní, by konajúci súd
nahliadal na toto započítanie uvedeným spôsobom. Žalovaný poukazoval na neplatnosť
dojednania o vylúčení započítania pohľadávok, súd k uvedenému poukazuje na zásadu
zmluvnej voľnosti, v zmysle ktorej uvedené ustanovenie nie je v rozpore a umožňuje
účastníkom si vzájomné právne vzťahy upraviť odlišne od zákonnej úpravy. V uvedenej
časti, a to y časti istiny, preto súd mal preukázanú dôvodnosť podanej žaloby, a naopak,
nemal preukázanú dôvodnosť popretia v tejto časti prihlásenej pohľadávky v časti popretia
výšky, právneho dôvodu zo strany správcu. V časti prihlásených úrokov z omeškania súd
mal výšku úrokov preukázanú predloženou internou evidenciou žalobcu o správnosti ktorej
súd nemal dôvod pochybovať. Žalovaný k úrokom z omeškania vo svojom vyjadrení
poukázal na to, že úrok z omeškania nie je možné si v reštrukturalizácii uplatniť. Poukázal
na zákaz uspokojenia zmluvných a mimo zmluvných sankcií. Súd prvého stupňa v tejto
súvislosti poukázal na § 121 a nasl. ZoKR, ktoré upravuje prihlasovanie pohľadávok do
reštrukturalizácie, ktoré žiadne obmedzenie ohľadom príslušenstva pohľadávky t. zn. úroku
z omeškania do začatia reštrukturalizačného konania, neobsahuje. Samotné uspokojenie
resp. čiastočné uspokojenie resp. jeho odpustenie je už vecou reštrukturalizačného plánu,
nič ale nebráni veriteľovi príslušenstvo pohľadávky si do reštrukturalizácie prihlásiť, preto
aj v tejto časti mal súd za to, že bola pohľadávka žalobcu popretá nedôvodné, a preto vo
výroku vyslovil, že žalobca je jej veriteľom. Žalobca si prihlásil predmetnú pohľadávku ako
zabezpečenú pohľadávku záložným právom a správca poprel aj zabezpečenie záložným
právom. S dôvodmi popretia sa súd prvého stupňa stotožnil. Poukázal na to, že samotným
pristúpením k záväzku zo strany žalovaného, nedošlo žiadnym spôsobom k zmene právneho
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Obsah tohto právneho vzťahu sa nezmenil, nezmenilo
sa ani zabezpečenie. Toto zabezpečenie sa nevzťahuje na pristupujúceho dlžníka.
Pristúpenie k záväzku má ten význam, že ak sa niekto písomnou dohodu s veriteľom
zaviazal, že mu za dlžníka zaplatí peňažný dlh, stáva sa jeho dlžníkom popri pôvodnom
dlžníkovi a obaja sú voči nemu zaviazaní solidárne. Preto veriteľ môže požadovať plnenie
od ktoréhokoľvek z nich, t. zn. v uvedenom prípade žalovaný sa stal v podstate samostatným
dlžníkom a žalobca ho mohol vyzvať na plnenie dlhu v celom rozsahu. Ak záväzok splní
ktorýkoľvek z dlžníkov, zanikne záväzok aj toho druhého dlžníka voči veriteľovi. Pristúpenie
k záväzku nemá na existenciu zabezpečovacích prostriedkov pohľadávky žiaden vplyv,
pretože ním sa nemení právny vzťah medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom. Neznamená to
automaticky, že ak dlžník uzatvorí s veriteľom záložnú zmluvu, vzťahuje sa toto
zabezpečenie aj na pristupujúceho dlžníka, ktorá nebol tohto zmluvného vzťahu účastný.
K uvedenému súd prvého stupňa poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 41CoKR/54/2011 s ktorým sa stotožňuje, a ktorý za rovnakých skutkových
okolností dospel k rovnakému právnemu záveru. Z uvedeného dôvodu správca dôvodne
poprel zabezpečovacie právo preto, preto vzhľadom k uvedenému, žalobu v tejto časti
zamietol. Vzhľadom k tomu, že z dôvodov vyššie uvedených súd prvého stupňa považoval
prihlásenú pohľadávku, za pohľadávku nezabezpečenú, ďalej sa už nezaoberal prípadným
premlčaním resp. nepremlčaním záložného práva resp. jeho zánikom z iných dôvodov...
Účelom incidenčného konania je, aby o oprávnenosti sporného nároku rozhodol súd
a nie správca. Súd v tomto konaní posudzuje, či správca poprel pohľadávku dôvodne.
Výsledkom tohto konania je zistenie súdu, či pohľadávka je oprávnená alebo sporná. Z
tohto dôvodu je aj ďalšia odvolacia námietka žalovaného, že súd nezákonne menil
rozhodnutie správcu, nedôvodná.
Odvolaciu námietka žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Súd prvého
stupňa správne ustálil, že pristúpenie k záväzku nemá žiaden vplyv na existenciu
zabezpečovacích prostriedkov, právny vzťah medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom sa tým
nemení. Správca dôvodne poprel zabezpečovacie právo a súd prvého stupňa v tejto časti
správne žalobu zamietol.
Odvolací súd po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a vec správne právne
posúdil.
Odvolací súd sa podľa § 219 ods.2 O.s.p. v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa dôkladne zaoberal všetkými
tvrdeniami a dôkazmi uvedenými a navrhnutými účastníkmi konania, svoje rozhodnutie
náležíte odôvodnil. Napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa niet čo vytknúť a odvolací
súd na jeho odôvodnenie v podrobnostiach odkazuje.“
18. Vychádzajúc z uvedených rozhodnutí okresného súdu (bod 11) aj krajského súdu
(bod 17) je ústavný súd toho názoru, že aplikácia ustanovení § 146 ods. 5 a § 154 ods. 1
zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je založená na ústavne nekonformnom výklade
dotknutých ustanovení. Aj v prebiehajúcom reštrukturalizačnom konaní je nepochybne
záujmom účastníkov dosiahnutie spravodlivej ochrany svojich práv a oprávnených záujmov
a okresný súd primeraným a zrozumiteľným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľky
aj závery ústavného súdu. V tejto chvíli ústavný súd nevidí žiadny dôvod v súlade so
zásadou zdržanlivosti a sebaobmedzenia (m. m. PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011,
PL. ÚS 95/2011, I. ÚS 316/2011) zasiahnuť do procesu reštrukturalizácie dlžníka. Navyše,
okresný súd mal hodnotiť reštrukturalizačný plán len z formálneho hľadiska, nie aj
z hľadiska jeho ekonomickej uskutočniteľnosti, ako to namieta v časti I bod 5 sťažovateľka
vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu [k tomu pozri aj Komentár autorov
Branislav Pospíšil, Jaroslav Macek, Martin Maliar, Vladimír Kitty, Zákon o konkurze
a reštrukturalizácii (druhé doplnené vydanie) Wolters Kluwer – § 154 tohto zákona –
z dôvodovej správy na s. 807, pozn.)]. Všeobecný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
(bod 11) dbal na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé, čo
nie je v rozpore s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami
spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Napadnutým uznesením okresného súdu po náleze ústavného súdu teda nedošlo
k takej aplikácii práva a zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorá by bola nezlučiteľná
s označenými právami sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel. Bolo tak už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
20. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy)
V Košiciach 19. júla 2017