Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 478/2017
PDF · 156.65 KB
No categories available
II. ÚS 478/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Brezno v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 T 56/2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2017
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Brezno
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 56/2015 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 56/2015 zo 6. júla 2015 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 120/2015
z 8. decembra 2015 za zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1
Trestného zákona, za čo mu bol uložený podľa § 212 ods. 4, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 38
ods. 2 a 4 a § 39 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Trestného zákona nepodmienečný súhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 2 a pol roka. Zároveň okresný súd zrušil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 1 T 133/2014 zo 4. marca 2015.
Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 To 120/2015 z 8. decembra 2015 podal
sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Tdo 50/2016 z 26. októbra 2016 tak, že vyslovil
porušenie zákona v neprospech sťažovateľa, dovolaním napadnuté uznesenie krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie.
Krajský súd vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 5 To 126/2016
zo 6. decembra 2016, ktorým odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu
sp. zn. 3 T 56/2015 zo 6. júla 2015 zamietol. Uznesenie krajského súdu
zo 6. decembra 2016 napadol sťažovateľ dovolaním doručeným okresnému súdu
20. decembra 2016. Dovolanie sťažovateľ podal z dôvodu, že uložený trest považuje
za nezákonný, pričom zároveň požiadal okresný súd o ustanovenie obhajcu pre dovolacie
konanie argumentujúc tým, že jeho majetkové pomery mu neumožňujú zvoliť si obhajcu.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 56/2015 z 12. júna 2017 ustanovil sťažovateľovi
obhajkyňu JUDr. Máriu Stahovcovú, ktorá sťažovateľa obhajovala aj v prechádzajúcom
dovolacom konaní.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti zároveň vyplýva, že rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 1 T 34/2016 z 2. mája 2016 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania
prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona a zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený
podľa § 189 ods. 2, § 41 ods. 2, § 36 písm. k) a l), § 37 písm. h) a m) a § 38 ods. 2 a 7
Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov. Ústavný súd zistil,
že sťažovateľ, ako aj prokurátor sa práva podať odvolanie proti označenému rozsudku
po jeho vyhlásení vzdali, t. j. konanie vedené pod sp. zn. 1 T 34/2016 bolo v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už právoplatne skončené.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Obraciam sa na Ústavný Súd so sťažnosťou
o posúdenie ústavy, vo veciach pre ktoré som bol odsúdený až na 7,5 roka. A trest 2,5 roka
som dostal samostatne. Nepozdáva sa mi to, že Súdy mi to nedali do jedného trestu. Trest
považujem za neprimerane prísny. Namietam nezákonnosť postupu súdov. Ďalej namietam
aj prieťahy v konaní nakoľko som podal dovolanie cez Okr. súd v Brezne 20. 12. 2016
a rozhodlo sa o tom, že mi pridelili obhajcu až v mesiaci Júl. Teda za tieto prieťahy
požadujem adekvátne odškodnenie. Taktiež by som chcel povedať že Súdy rozhodovali
o výške trestu len preto, že som už bol v mynulosti trestaný. Mám zato, že to je
diskriminujúce a porušenie mojich práv, podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ustavy Slovenskej
republiky.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
Sťažovateľ namieta, že trest v trvaní 2 a pol roka uložený mu rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 3 T 56/2015 zo 6. júla 2015 je neprimerane prísny a navyše mu podľa jeho
názoru mal byť uložený „jeden“ trest spoločne (sťažovateľ má zrejme na mysli „súhrnný
trest“, pozn.) za skutky posudzované v konaní okresného súdu vedenom
pod sp. zn. 3 T 56/2015 a sp. zn. 1 T 34/2016.
Z listu obhajkyne JUDr. Stahovcovej zo 6. júla 2017 adresovaného sťažovateľovi,
ktorý tvorí prílohu tejto sťažnosti, vyplýva, že dovolacie námietky sťažovateľa (už predtým
doručené okresnému súdu 20. decembra 2016, pozn.) sa týkajú práve uloženého trestu,
ktorý sťažovateľ považuje za nezákonný.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
mohol domôcť a aj sa domáha využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 To 126/2016 zo 6. decembra 2016, ktorým
bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 56/2015
zo 6. júla 2015 zamietnuté, podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom je oprávnený a aj povinný
rozhodnúť najvyšší súd. Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa dosiaľ nerozhodol. Právomoc
najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc
z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti (namietané
porušenie základných práv podľa 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd
neprimerane dlho rozhodoval o ustanovení jeho právneho zástupcu na účely dovolacieho
konania, keďže rozhodol o ustanovení obhajcu sťažovateľovi na jeho zastupovanie
v dovolacom konaní až po takmer 6 mesiacoch od podania dovolania (20. decembra 2016,
pozn.).
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým
postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Ústavný súd konštatuje, že tvrdenia sťažovateľa o podaní dovolania a rozhodnutí
okresného súdu o ustanovení obhajkyne vyplývajú z uznesenia okresného súdu
sp. zn. 3 T 56/2015 z 12. júna 2017, ktorého fotokópia tvorí prílohu sťažnosti.
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,
III. ÚS 59/05). V prípade, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmieta
ako zjavne neopodstatnenú (m. m. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05 atď.).
Aplikujúc citovanú judikatúru na vec sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že doba
rozhodovania okresného súdu o ustanovení obhajcu sťažovateľovi na jeho zastupovanie
v dovolacom konaní v trvaní takmer 6 mesiacov síce nie je optimálna, ale zároveň nejde
o také prieťahy v konaní, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Ústavný
súd taktiež vzal do úvahy, že ide o ustanovenie právneho zástupcu vo veci, ktorá je už
právoplatne skončená, a navyše v čase doručenia sťažnosti už k ustanoveniu právneho
zástupcu došlo.
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017