Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 479/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, správcu konkurznej podstaty obchodnej

spoločnosti CHIRANA – PREMA, a. s. v konkurze, Dr. Alberta Schweitzera 194, Stará

Turá, zastúpeného advokátom Mgr. Marekom Šmidom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -84 z 1. decembra 2015 a uznesením Okresného súdu Bratislava

I č. k. -33 zo 4. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti

CHIRANA – PREMA, a. s. v konkurze, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2016

elektronickými prostriedkami doručená a 7. marca 2017 doplnená sťažnosť

, správcu konkurznej podstaty obchodnej

spoločnosti CHIRANA – PREMA, a. s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách

aj „oprávnený“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -84 z 1. decembra 2015 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a uznesením Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -33 zo 4. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“).

V súvislosti s doterajším priebehom konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľ

vo svojej sťažnosti uvádza:

«Dňa 01. 12. 2012 vydal Krajský súd v Bratislave uznesenie sp. zn.

-84 (ďalej len ,,Uznesenie 1“), ktorým v konaní o odvolaní oprávneného,

ako správcu konkurznej podstaty CHIRANA - PREMA, a. s.

v konkurze…, proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -33

zo dňa 4. 8. 2014 (ďalej len ,,Uznesenie 2“), toto prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Obe rozhodnutia boli vydané v rámci exekučného konania vedeného v exekučnej veci

oprávneného, ktorým je Sťažovateľ proti povinnému, ktorým je

ako správca konkurznej podstaty o vymoženie

1.643.318,06 EUR s príslušenstvom.

Odvolaním napadnutým Uznesením 2 prvostupňový súd zamietol žiadosť súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie s odôvodnením, že vzhľadom

na prebiehajúci konkurz povinného nie je možné vykonávať exekúciu na majetok patriaci

do konkurznej podstaty .»

Proti uzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ

podľa sťažnosť, v ktorej v súvislosti s namietaným porušením

základného práva podľa a práva podľa dohovoru uvádza:

„Sťažovateľ ako oprávnený… navrhol vykonať exekúciu na podklade exekučného

titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -629 zo dňa 25. 04. 2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 19. 09. 2013, uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -689 zo dňa 14. 11. 2013 a opravným uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -650 s tým, že uvedeným rozsudkom súd

uložil odporcovi a povinnému, , správcovi konkurznej podstaty

povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu

CHIRANA – PREMA, a. s. v konkurze peňažnú náhradu vo výške 1.643.318,06 EUR.

Pritom exekučný titul, ktorým bola povinnému uložená povinnosť je zákonným

a správnym rozhodnutím súdu, pričom výrok rozsudku vyplýva priamo z dikcie § 16 ods. 4

ZKV, podľa ktorého právny úkon, ktorému konkurzný veriteľ alebo správca s úspechom

odporoval, je voči konkurzným veriteľom právne neúčinný; všetko, o čo sa odporovateľným

právnym úkonom dlžníkov majetok ukrátil, sa musí vrátiť do podstaty, a ak to nie je možné,

musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

V predmetnej veci tak súdy, ktoré rozhodovali v konaní o určenie neúčinnosti

právneho úkonu, nemohli, čo sa formálnej stránky rozhodnutia a výroku týka, rozhodnúť

inak, nakoľko povinnosť vrátiť peňažné plnenie do konkurznej podstaty je priamym

zákonným následkom neúčinnosti právneho úkonu.

Preto aj vzhľadom na dikciu ust. § 16 ods. 4 ZKV neprichádza do úvahy právny záver

o tom, že exekučný titul je rozpore so zákonom, ako predpokladá hypotéza právnej normy

obsiahnutá v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, na ktorú sa tak prvostupňový súd

(v Uznesení 2), ako aj odvolací súd (v Uznesení 1) v rámci právneho posúdenia odvolali.

Práve naopak, exekučný titul je v súlade so zákonom, in concreto potom aj v súlade

ust. § 16 ods. 4 ZKV, pričom jeho zákonnosť a správnosť bola potvrdená aj rozhodnutím

odvolacieho súdu v nachádzacom konaní.

Odhliadnuc od uvedeného poukazujeme na skutočnosť, že v danom prípade nie je

možné ani aplikovať ust. § 14 ods. 2 ZKV, ktoré z výkonu exekúcie vylučuje majetok patriaci

do konkurznej podstaty (v danom prípade konkurznej podstaty

), keďže peňažné plnenie, ktorého sa povinnosť týka, nepatrí do konkurznej

podstaty , ale do konkurznej podstaty CHIRANA-

PREMA, a.s. v konkurze. Poukazujeme pritom na ust. 6 ods. 2 ZKV v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -629 zo dňa 25. 04. 2012 v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

19. 09. 2013, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -689

zo dňa 14. 11. 2013 a opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-650.

Je nepochybné, že ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je expressis verbis

daný rozsah, v akom je prípustný prieskum a de iure možnosť exekučného súdu nevydať

poverenie súdnemu exekútorovi (respektíve zamietnutie žiadosti na vydanie poverenia);

tento rozsah je daný rozporom žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom.

V danom prípade ani jedna z týchto skutočností nenastala.

Preto postup Krajského súdu v Bratislave, ktorý potvrdil rozhodnutie o zamietnutí

vydania poverenia súdnemu exekútorovi z dôvodu, že sa jedná o exekučný titul, ktorý je

v rozpore so zákonom, hoci tomu tak nie je, je v rozpore so zásadou zákazu denegatio

iustitiae…“

Z uvedených dôvodov sťažovateľ tvrdí, že „[s]kutkové a právne závery oboch súdov

sú vzhľadom na závery súdov v konaní o neúčinnosť právneho úkonu zjavne neodôvodnené

a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné“.

Namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu si

sťažovateľ spája so skutočnosťou, že v dôsledku vydania označených rozhodnutí

všeobecných súdov neboli vydané finančné prostriedky, vrátenie ktorých „je obsahom

povinnosti vyplývajúcej z rozhodnutia vydaného v nachádzacom konaní… do konkurznej

podstaty úpadcu CHIRANA-PREMA, a. s. v konkurze”.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. -84 zo dňa

01. 12. 2015 nerešpektujúcim princíp právneho štátu založeného na úcte k základným

právam a slobodám podľa SR porušil základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu zaručené SR a právo na spravodlivý proces zaručené

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo vlastniť

majetok zaručené SR a právo na pokojné užívanie majetku zaručené

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -84 zo dňa

01. 12. 2015, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. -33 zo dňa 4. 8. 2014 sa zrušuje a v tejto časti sa vec

vracia odporcovi na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I uznesením -33 zo dňa 4. 8. 2014

nerešpektujúcim princíp právneho štátu založeného na úcte k základným právam

a slobodám podľa SR porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručené SR a právo na spravodlivý proces zaručené

ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo vlastniť

majetok zaručené SR a právo na pokojné užívanie majetku zaručené

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I -33 zo dňa 4. 8. 2014,

ktorým Okresný súd Bratislave I zamietol žiadosť o udelenie poverenia exekútorovi sa

zrušuje a v tejto časti sa vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojich základných práv podľa , , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením

okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa

pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľ mal na ochranu označených práv proti uzneseniu okresného súdu

k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie

ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti

smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením

krajského súdu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je námietka sťažovateľa o arbitrárnosti

uznesenia krajského súdu, pretože jeho skutkové a právne závery sú podľa sťažovateľa

zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s relevantnou zákonnou právnou úpravou a tiež

s označenými právami podľa , dohovoru a dodatkového protokolu.

Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,

a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietané uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý s poukazom na znenie § 44 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov a s poukazom na znenie o konkurze

a vyrovnaní v znení účinnom v čase relevantnom pre účely posúdenia veci sťažovateľa

(ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) uviedol:

«Pred poverením súdneho exekútora vykonaním exekúcie, exekučný súd skúma či tu

je vykonateľné rozhodnutie a či je návrh na vykonanie exekúcie v súlade s týmto

rozhodnutím a so zákonom. Súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ak sú

splnené všetky procesné podmienky a ak je pripojený vykonateľný titul, z ktorého vyplýva,

že ten, kto je v návrhu na vykonanie exekúcie uvedený ako oprávnený, je na návrh aktívne

legitimovaný a ten, kto je v návrhu uvedený ako povinný, je pasívne legitimovaný

(ide o procesnú legitimáciu)...

Oprávnený navrhuje vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorým

je rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -629 zo dňa 25. 04. 2012

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 09. 2013, sp. zn. ,

, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -689 zo dňa

14. 11. 2013 a opravným uznesením č. k. -650 zo dňa 28. 06. 2012.

Uvedeným rozsudkom súd uložil odporcovi - , správcovi

konkurznej podstaty úpadcu ,

... povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu CHIRANA-PREMA, a. s.

v konkurze, Nám. Dr. Alberta Schweitzera 194, Stará Turá... peňažnú náhradu vo výške

1.643.318,06 Eur...

Pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie je rozhodujúca skutočnosť, či je na majetok povinného možné viesť

exekúciu. Ustanovenie § 14 ods. 1 písm. e) ZKV jednoznačne zakazuje nariadiť výkon

rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia a exekúciu na majetok patriaci do podstaty. Zákon

o konkurze a vyrovnaní nepripúšťa žiadnu výnimku z tejto zásady, ani pre prípad,

ak sú obaja účastníci exekučného konania v konkurze a správca konkurznej podstaty

oprávneného vymáha do konkurznej podstaty úpadcu (oprávneného) pohľadávku

od povinného, ktorý je rovnako subjektom v konkurze. Skutočnosť, že oprávnený ako

správca konkurznej podstaty uplatňuje plnenie voči subjektu (povinnému) v konkurze,

znemožňuje vedenie exekúcie pre zákonnú prekážku (zákazu exekúcie) vyplývajúcu

z ust. ZKV, ktorým sa spravuje konkurzné konanie

povinného...»

Pri hodnotení uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu inštancie a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvoinštančného aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné

v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu, v ktorej

okresný súd s poukazom na znenie § 14 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a vyrovnaní

uviedol:

«Súd z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I vložka č. 438/B,

Oddiel: Sa, zistil, že Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. zo dňa

04. 07. 2000 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka

...

Zo spisového materiálu vyplýva, že na základe exekučného titulu mal žalovaný

, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu

(povinný) povinnosť

vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu žalobcu v I. rade (oprávneného) peňažnú náhradu

vo výške 1.643.318,06 €. Z vyššie cit. zákonného ust. možno vyvodiť, že vyhlásením

konkurzu prechádza oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, na správcu konkurznej

podstaty. To znamená, že aj v prípade vedenia súdnych sporov, ktoré sa týkajú majetku

priamo patriaceho do podstaty, môže po vyhlásení konkurzu účinne nakladať iba správca

konkurznej podstaty. Z toho vyplýva, že aj pohľadávky, formálne uplatnené v súdnom konaní

proti správcovi konkurznej podstaty, nie sú po vyhlásení konkurzu pohľadávkami proti

správcovi, ale ide o pohľadávky proti podstate, ktoré v zmysle vyššie cit. zákonného ust.

nemožno vymáhať v exekučnom konaní voči osobe správcu konkurznej podstaty.

V súlade s citovanými ustanoveniami a na základe zisteného skutkového stavu súd

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol... z dôvodu, že uznesením

zo dňa 04. 07. 2000 konkurzný súd vyhlásil konkurz na majetok povinného a z vyššie

cit. zákonného ust. vyplýva, že pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno nariadiť výkon

rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia ani vykonávať exekúciu na majetok patriaci

do podstaty.»

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu v spojení

s odôvodnením uznesenia okresného súdu, nadväzujúc na obsah sťažnostnej argumentácie

sťažovateľa, dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne

akceptovateľným zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, a preto napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu

nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu

vyplýva, že vykonaným dokazovaním považovali všeobecné za preukázané, že pred

podaním žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol na majetok

povinného uznesením krajského súdu sp. zn zo 4. júla 2000 vyhlásený

konkurz, a preto danú vec právne posudzovali aj v kontexte právnej úpravy vyplývajúcej

zo zákona o konkurze a vyrovnaní. Táto myšlienková línia všeobecných súdov vychádza

z toho, že ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní sú svojou povahou ustanoveniami

špeciálnymi, a preto majú prednosť pred všeobecnou právnou úpravou obsiahnutou

v Exekučnom poriadku. Uvedené zistenia boli zároveň aj rozhodujúcimi pre posúdenie

dôvodnosti žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keď všeobecné

súdy túto skutočnosť s poukazom na znenie § 14 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze

a vyrovnaní právne posúdili ako zákonnú prekážku zákazu vedenia exekúcie vo vzťahu

k povinnému, pričom okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo

označenú pohľadávku sťažovateľa považoval za pohľadávku proti podstate.

Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie

na to, aby prehodnocoval právne závery krajského súdu a následne ich podroboval

ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom uvedeným

v napadnutom uznesení krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá

oprávnenie ústavného súdu nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej

činnosti ESĽP uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený právoplatným

rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to pre účely zaistenia

korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti Rusku

z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného významu pre súdny

systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu

(pozri napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).

V súvislosti s namietaným porušením hmotného práva sťažovateľa (čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy,

rešpektujúc ustavnoprocesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania

na súdnu ochranu, v konaní o ochranu tohto práva a v spojení s ním posúdili aj namietané

porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dodatkového protokolu a dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebolo

uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu svojvoľné a ani arbitrárne

a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchto práv ústavne udržateľné.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017