Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 517/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Bugala – Ďurček, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Peter Ďurček, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 až 4

a a 2 a práv podľa a a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. februára 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,

Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Ďurček, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa až 4 a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka namieta (podľa jej

tvrdenia) ústavne neprípustnú aplikáciu § 4 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 3 a § 64 ods. 2

o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) zo strany

najvyššieho súdu. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v podstate ustálil, že

za «opakované porušenie povinnosti (§ 20 ods. 3 zákona o vysielaní) sa považuje akékoľvek

nesprávne zohľadnenie hodnotiacich kritérií uvedených vo vyhláške č.

o Jednotnom systéme označovania („vyhláška JSO“) v znení účinnom v čase vydania

rozhodnutia Rady a preto aj napriek zmenám jednotlivých hodnotiacich kritérií uvedených

v JSO neumožňuje Rade upozorniť sťažovateľku na porušenie zákona, ale je Rada zo

zákona povinná uložiť sťažovateľke pokutu.».

Sťažovateľka argumentuje, že povinnosť správne uplatňovať Jednotný systém

označovania (ďalej len „JSO“) vyplývajúca z § 20 ods. 3 zákona o vysielaní je značne

vágna, pričom jej reálny obsah určuje až vyhláška Ministerstva kultúry Slovenskej

republiky č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme

označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov,

multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby (ďalej len

„vyhláška“), a konanie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) pri kontrole jej

správneho uplatňovania.

Sťažovateľka argumentuje, že „Vo vyhláške JSO je uvedených množstvo

hodnotiacich kritérií pre správne uplatňovanie JSO zo strany povinnej osoby a aj tieto

kritériá uvedené v JSO sú vo svojej podstate vágnymi pojmami. Zákonodarca zabezpečil

predvídateľnosť predmetných právnych noriem a pojmov v ust. § 64 ods. 2 Zákona

o vysielaní, ktorým vlastne umožňuje povinným subjektom pre konkrétny prípad

a pre budúcnosť v obdobných prípadoch správne uplatňovať konkrétne kritéria JSO

na základe predchádzajúceho upozornenia Rady o porušení zákona a to tým, že v ust. § 64

ods. 2 Zákona o vysielaní Rade zakazuje uložiť povinnému subjektu pokutu, ak nebol

predtým Radou opakovane písomné upozornený na porušenie povinnosti. Z vyššie

uvedeného je potom logické a správne, že v prípade, ak by sa hodnotiace kritéria zmenili

vo vyhláške JSO, a následne by sa povinná osoba dopustila nesprávneho uplatnenia JSO

podľa nových alebo zmenených hodnotiacich kritérií a intenzita takéhoto porušenia by

nebola značná, je Rada povinná povinný subjekt (sťažovateľku) upozorniť na nesprávne

uplatnenie JSO a uviesť ktoré kritérium bolo nesprávne uplatnené a nie mu hneď uložiť

pokutu s odvolaním sa na to, že povinný subjekt sa už v minulosti dopustil nesprávneho

uplatnenia iných hodnotiacich kritérií a na to bol v minulosti upozornený.“.

Sťažovateľka tvrdí, že povinnosťou rady nie je len automaticky ukladať pokuty, ale

aj povinnosť pomáhať a poučovať povinné subjekty pred porušením zákona. V tejto

súvislosti namieta, že v prípade zmeny právneho poriadku „(kritériá vo vyhláške JSO) je

najskôr povinná pristúpiť, ak je to možné, k miernejším prostriedkom na dodržiavanie

právneho poriadku. Iná aplikácia predmetných ustanovení by spôsobovala, že sťažovateľka

a ani iní vysielatelia sa nemajú ako dozvedieť, kedy sa dopúšťajú nesprávneho uplatnenia

konkrétneho hodnotiaceho kritéria JSO a kedy nie. V konkrétnom prípade bola sťažovateľka

vlastne sankcionovaná pokutou už hneď za prvé nesprávne uplatnenie nových a zmenených

hodnotiacich kritérií uvedených vo vyhláške JSO, konkrétne § 1 ods. 2 písm. a), písm. f)

a písm. g) vyhlášky JSO.“.

Podľa sťažovateľky rigidná aplikácia § 4 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 3 a § 64 ods. 2

zákona o vysielaní najvyšším súdom spôsobuje značnú obsolétnosť upozornenia

na porušenie zákona podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a spôsobuje

nepredvídateľnosť predmetných ustanovení, čím zasahuje ústavne neproporcionálnym

spôsobom do jej základného práva na slobodu prejavu a práva na spravodlivé súdne

konanie, keďže takáto aplikácia nespĺňa kritérium legality a proporcionality v užšom slova

zmysle.

Podľa sťažovateľky pojem „porušila povinnosť“ vyplývajúci z § 64 ods. 2 zákona

o vysielaní vytvára v konkrétnom prípade legitímny priestor pre viacero výkladov.

Podľa prvého výkladu sa porušením povinnosti rozumie iba porušenie konkrétneho

zákonného ustanovenia (§ 20 ods. 3 zákona o vysielaní) bez ohľadu na konkrétne nesprávne

uplatnené hodnotiace kritérium uvedené vo vyhláške. Podľa druhého výkladu sa porušením

povinnosti rozumie porušenie § 20 ods. 3 zákona o vysielaní v spojení s konkrétnym

nesprávne uplatneným hodnotiacim kritériom uvedeným vo vyhláške.

Prvý výklad, ktorý uplatnil vo veci sťažovateľky aj najvyšší súd spoločne s radou,

je podľa jej názoru v rozpore s v spojení s a predstavuje tak

ústavne neprimeraný zásah do slobody prejavu sťažovateľky, ako aj jej práva na spravodlivé

súdne konanie, keďže nezohľadňuje v rozpore s ústavne konformným výkladom právnych

predpisov zásadu „v pochybnostiach miernejšie“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 až 4, čl. 46

ods. 1 a 2 a práv zaručených a a 2 dohovoru, napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná

sťažovateľke úhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,

keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Sťažovateľka predostiera argumentáciu, ktorou spochybňuje napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie rady č. z 18. novembra

2014 (ďalej len „rozhodnutie rady z 18. novembra 2014“). Rada svojím rozhodnutím

z 18. novembra 2014 konštatovala, že sťažovateľka porušila povinnosť vyplývajúcu z § 20

ods. 3 zákona o vysielaní tým, že 11. mája 2014 v čase od 14.52 h odvysielala v rámci

televíznej programovej služby JOJ PLUS program „Srdečný pozdrav ze zeměkoule“, ktorý

označila ako program nevhodný pre maloletých divákov do 7 rokov a ktorý obsahoval

scény, ktoré naplnili hodnotiace kritériá «„vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na jeho

kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu jeho spracovania alebo zobrazenia

a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno

považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov“, „zobrazenie milostných

scén bez zobrazenia nahoty, ktoré sú súčasťou dejovej línie“, „expresívne vyjadrovanie,

ktoré vzhľadom na jeho kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu jeho

spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne

posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých

od 12 rokov“ a ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného systému označovania...

podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 12 rokov,

čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých

do 7 rokov nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania.».

Rada v rozhodnutí z 18. novembra 2014 zároveň sťažovateľke uložila v súlade s § 64

ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní pokutu určenú v súlade s § 67 ods. 3 písm. c) zákona

o vysielaní vo výške 663 €.

Sťažovateľka namieta ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

na základe argumentácie, podľa ktorej najvyšší súd aplikoval príslušne ustanovenia zákona

o vysielaní rigidne a navyše tým spôsobil „značnú“ obsolétnosť upozornenia na porušenie

povinnosti ustanoveného v § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní.

II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených a 2 a

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv neexistujú zásadné odlišnosti, čo umožňuje preskúmať ich namietané

porušenie spoločne (m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ).

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo preskúmané rozhodnutie rady

z 18. novembra 2014 v režime konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam

správnych orgánov v súlade s v tom čase platným a účinným § 250l a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že účelom správneho súdnictva

je preskúmanie zákonnosti postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy, v rámci ktorého

musí mať správny súd vždy na zreteli ochranu subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej

správy. Preto v zásade nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom

súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej

správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej

sféry navrhovateľa. Aj preto účelom ústavného prieskumu rozhodnutí správnych súdov

ústavným súdom nie je primárne náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná

ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná

správa v jednotlivom prípade vykonávaná (m. m. ).

Nevyhnutne súvisiacim a relevantným aspektom pre posudzovanú vec je aj

všeobecná zásada ovládajúca konanie súdu v správnom súdnictve, a to je povinnosť

prieskumu žalovaného správneho rozhodnutia len v rozsahu a z dôvodov vymedzených

v žalobe, resp. v opravnom prostriedku ( v spojení s a ).

Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu rady z 18. novembra 2014 namietala, že

rada rozhodla bez toho, aby vydaniu rozhodnutia predchádzalo jej upozornenie

na opakované porušenie povinnosti v súlade s § 64 ods. 2 zákona o vysielaní. V tomto

kontexte ďalej argumentovala, že radou identifikované predchádzajúce rozhodnutia

o uložení sankcií sťažovateľke sa musia na to, aby splnili úlohu „upozorňujúceho

rozhodnutia“, v podstatných črtách zhodovať s obsahovým vymedzením konania

vysielateľa. Obsahová zhoda sa však podľa sťažovateľky nemôže obmedziť len

na identifikáciu zhodného ustanovenia právneho predpisu, ktoré bolo (malo byť) porušené.

Úlohou ústavného súdu bolo napadnutý rozsudok najvyššieho súdu preskúmať

a zistiť, či sa najvyšší súd s námietkou sťažovateľky uplatnenou v opravnom prostriedku

vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom, predovšetkým v kontexte sťažovateľkou

namietanej rigidnej aplikácie príslušných ustanovení zákona o vysielaní, ktoré podľa nej

spôsobujú „značnú“ obsolétnosť upozornenia na porušenie povinnosti.

Podľa § 64 ods. 2 prvej vety zákona o vysielaní a retransmisii sankciu podľa

odseku 1 písm. d) (pokutu) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie,

poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo

fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane

porušila povinnosť.

V súlade s § 20 ods. 3 zákona o vysielaní na základe klasifikácie programov

podľa vekovej vhodnosti je vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ

audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť

a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu.

Podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní za porušenie povinnosti uloženej týmto

zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá pokutu.

V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky

o tom, že predchádzajúce upozornenie na porušenie zákona musí byť vydané v súvislosti

s konaním, ktoré je v podstatných črtách zhodné. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku

ďalej zdôraznil, že podstatným pre uloženie sankcie (pokuty) v zmysle § 64 ods. 2 zákona

o vysielaní je opätovné porušenie rovnakej povinnosti vymedzenej v skutkovej podstate

správneho deliktu, ktorá je upravená v konkrétnom ustanovení zákona (v konkrétnej veci

sťažovateľky išlo o povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona o vysielaní), pričom spôsob,

akým dôjde k porušeniu rovnakej povinnosti, nie je kľúčovým, keďže vysielateľ sa môže

dopustiť porušenia identickej povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona o vysielaní

v každom ďalšom prípade iným spôsobom, ktorý sa mení v závislosti od skutkových

okolností toho-ktorého prípadu.

Najvyšší súd ďalej po zdôraznení, že je vylúčené, aby sa vysielateľ dopustil

porušenia povinnosti v dvoch rôznych prípadoch identickým spôsobom, uzavrel, že

sťažovateľka opätovne porušila tú istú povinnosť, hoci iným spôsobom ako

v predchádzajúcich správnych konaniach, pričom vo veci porušenia § 20 ods. 3 zákona

o vysielaní jej predchádzajúcimi rozhodnutiami rady už boli uložené sankcie.

V napadnutom rozsudku najvyšší súd v konkrétnostiach zvýraznil, že z § 64 ods. 2

zákona o vysielaní vyplýva, že „podstatným pre uloženie sankcie je opätovné porušenie

rovnakej povinnosti, t. j. skutkovej podstaty správneho deliktu, ktorá je v súlade so zásadou

legality obmedzenia slobody prejavu navrhovateľa upravená v konkrétnom ustanovení

zákona, v tomto prípade , a nie v JSO ako

podzákonného právneho predpisu. Spôsob akým dôjde k porušeniu rovnakej povinnosti nie

je kľúčovým, nakoľko vysielateľ sa môže dopustiť porušenia identickej povinnosti

ustanovenej v v každom ďalšom prípade iným

spôsobom, ktorý sa mení v závislosti od konfigurácie skutkových okolností toho-ktorého

prípadu. Z uvedeného je rovnako zrejmé, že prípadná úprava klasifikačných kritérií JSO

ako uvádza navrhovateľka nemá vplyv na znenie zákonnej povinnosti, ktorá neprešla

výraznejšou zmenou. S prihliadnutím na znenie ustanovenia

Z. z., ako aj konštantnú judikatúru NS SR sú však úpravy znenia JSO bez bližšej relevancie

vo vzťahu k obligatórnej povinnosti Rady uložiť vysielateľovi pokutu v prípade

opakovaného porušenia povinnosti stanovenej v

Ustanovenie pre uloženie pokuty nepredpokladá

opakované porušenie stanovenej povinnosti rovnakým, prípade obdobným spôsobom. Ako

dôvod uloženia pokuty predpokladá len opakované porušenie povinnosti, za ktoré už bolo

uložené písomne upozornenie na porušenie zákona. Preto je tiež zrejmá absurdnosť a

nepodloženosť námietky navrhovateľky (absencia predchádzajúceho upozornenia na

porušenie zákona v súvislosti s použitím konkrétnych vulgarizmov) zákonom, práve naopak

uvedená požiadavka navrhovateľky je v zjavnom rozpore s kogentným ustanovením § 64

ods. 2 upravujúcim povinnosť uložiť vysielateľovi sankciu vo forme

pokuty v prípade opakovaného porušenia povinnosti aj napriek písomného upozorneniu

rady. Akceptovaním názoru navrhovateľky by mohol vysielať akékoľvek vulgarizmy

a za tieto by mohol byť sankcionovaný pokutou až potom, keby ho odporkyňa na

odvysielané konkrétne vulgárne slovo najprv upozornila.“.

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že jeho odôvodnenie považuje za ústavne udržateľné. Ak zákon o vysielaní

„hovorí“ o porušení povinnosti, má tým podľa názoru ústavného súdu zreteľne na mysli aj

porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom (uvádzacia veta k § 64 ods. 1), teda aj

porušenie povinnosti podľa § 20 ods. 3 (§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní v znení účinnom

do 31. decembra 2013).

Skutková podstata porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o vysielaní je

formulovaná širšie v porovnaní s predstavami (očakávaním) sťažovateľky. Jej

predchádzajúce porušenia tejto povinnosti (vymenované v rozhodnutí rady) spočívali

v uplatňovaní jednotného systému označenia v rozpore s osobitným predpisom. Objektívna

stránka skutkovej podstaty podľa § 64 ods. 1 ani podľa § 64 ods. 2 prvej vety zákona

o vysielaní v sebe neinkorporuje spôsob (skutkový dej), akým musí dôjsť k uplatňovaniu

jednotného systému označovania v rozpore s osobitným predpisom. Sťažovateľkina

argumentácia však „volá“ práve po takomto prístupe, no bez náležitého základu v právnom

predpise. Z uvedeného dôvodu je preto ústavne akceptovateľný postoj najvyššieho súdu,

ktorý za rozhodujúcu pre aplikáciu § 64 ods. 2 prvej vety zákona o vysielaní považoval

identitu povinnosti, nie identitu skutku (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že argumentácia sťažovateľky by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nebola spôsobilá na to, aby ústavný súd

reálne mohol dospieť k záveru o porušení ňou označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2

a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, a preto túto časť

sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

II.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 až 4

a práv zaručených a 2 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

V súlade s cenzúra sa zakazuje.

Podľa sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice...

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 26 ods. 1

až 4 a práv podľa a 2 dohovoru v priamej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Za týchto

okolností ak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a 2

a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej základných

práv zaručených v až 4 a práv podľa a 2 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017