Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 517/2017
PDF · 250.33 KB
No categories available
II. ÚS 517/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Bugala – Ďurček, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Peter Ďurček, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 až 4
a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 28/2014 z 24. februára 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej
len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,
Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Ďurček, ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 až 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 28/2014
z 24. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka namieta (podľa jej
tvrdenia) ústavne neprípustnú aplikáciu § 4 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 3 a § 64 ods. 2
zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) zo strany
najvyššieho súdu. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v podstate ustálil, že
za «opakované porušenie povinnosti (§ 20 ods. 3 zákona o vysielaní) sa považuje akékoľvek
nesprávne zohľadnenie hodnotiacich kritérií uvedených vo vyhláške č. 589/2007 Z. z.
o Jednotnom systéme označovania („vyhláška JSO“) v znení účinnom v čase vydania
rozhodnutia Rady a preto aj napriek zmenám jednotlivých hodnotiacich kritérií uvedených
v JSO neumožňuje Rade upozorniť sťažovateľku na porušenie zákona, ale je Rada zo
zákona povinná uložiť sťažovateľke pokutu.».
Sťažovateľka argumentuje, že povinnosť správne uplatňovať Jednotný systém
označovania (ďalej len „JSO“) vyplývajúca z § 20 ods. 3 zákona o vysielaní je značne
vágna, pričom jej reálny obsah určuje až vyhláška Ministerstva kultúry Slovenskej
republiky č. 589/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme
označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov,
multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby (ďalej len
„vyhláška“), a konanie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) pri kontrole jej
správneho uplatňovania.
Sťažovateľka argumentuje, že „Vo vyhláške JSO je uvedených množstvo
hodnotiacich kritérií pre správne uplatňovanie JSO zo strany povinnej osoby a aj tieto
kritériá uvedené v JSO sú vo svojej podstate vágnymi pojmami. Zákonodarca zabezpečil
predvídateľnosť predmetných právnych noriem a pojmov v ust. § 64 ods. 2 Zákona
o vysielaní, ktorým vlastne umožňuje povinným subjektom pre konkrétny prípad
a pre budúcnosť v obdobných prípadoch správne uplatňovať konkrétne kritéria JSO
na základe predchádzajúceho upozornenia Rady o porušení zákona a to tým, že v ust. § 64
ods. 2 Zákona o vysielaní Rade zakazuje uložiť povinnému subjektu pokutu, ak nebol
predtým Radou opakovane písomné upozornený na porušenie povinnosti. Z vyššie
uvedeného je potom logické a správne, že v prípade, ak by sa hodnotiace kritéria zmenili
vo vyhláške JSO, a následne by sa povinná osoba dopustila nesprávneho uplatnenia JSO
podľa nových alebo zmenených hodnotiacich kritérií a intenzita takéhoto porušenia by
nebola značná, je Rada povinná povinný subjekt (sťažovateľku) upozorniť na nesprávne
uplatnenie JSO a uviesť ktoré kritérium bolo nesprávne uplatnené a nie mu hneď uložiť
pokutu s odvolaním sa na to, že povinný subjekt sa už v minulosti dopustil nesprávneho
uplatnenia iných hodnotiacich kritérií a na to bol v minulosti upozornený.“.
Sťažovateľka tvrdí, že povinnosťou rady nie je len automaticky ukladať pokuty, ale
aj povinnosť pomáhať a poučovať povinné subjekty pred porušením zákona. V tejto
súvislosti namieta, že v prípade zmeny právneho poriadku „(kritériá vo vyhláške JSO) je
najskôr povinná pristúpiť, ak je to možné, k miernejším prostriedkom na dodržiavanie
právneho poriadku. Iná aplikácia predmetných ustanovení by spôsobovala, že sťažovateľka
a ani iní vysielatelia sa nemajú ako dozvedieť, kedy sa dopúšťajú nesprávneho uplatnenia
konkrétneho hodnotiaceho kritéria JSO a kedy nie. V konkrétnom prípade bola sťažovateľka
vlastne sankcionovaná pokutou už hneď za prvé nesprávne uplatnenie nových a zmenených
hodnotiacich kritérií uvedených vo vyhláške JSO, konkrétne § 1 ods. 2 písm. a), písm. f)
a písm. g) vyhlášky JSO.“.
Podľa sťažovateľky rigidná aplikácia § 4 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 3 a § 64 ods. 2
zákona o vysielaní najvyšším súdom spôsobuje značnú obsolétnosť upozornenia
na porušenie zákona podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a spôsobuje
nepredvídateľnosť predmetných ustanovení, čím zasahuje ústavne neproporcionálnym
spôsobom do jej základného práva na slobodu prejavu a práva na spravodlivé súdne
konanie, keďže takáto aplikácia nespĺňa kritérium legality a proporcionality v užšom slova
zmysle.
Podľa sťažovateľky pojem „porušila povinnosť“ vyplývajúci z § 64 ods. 2 zákona
o vysielaní vytvára v konkrétnom prípade legitímny priestor pre viacero výkladov.
Podľa prvého výkladu sa porušením povinnosti rozumie iba porušenie konkrétneho
zákonného ustanovenia (§ 20 ods. 3 zákona o vysielaní) bez ohľadu na konkrétne nesprávne
uplatnené hodnotiace kritérium uvedené vo vyhláške. Podľa druhého výkladu sa porušením
povinnosti rozumie porušenie § 20 ods. 3 zákona o vysielaní v spojení s konkrétnym
nesprávne uplatneným hodnotiacim kritériom uvedeným vo vyhláške.
Prvý výklad, ktorý uplatnil vo veci sťažovateľky aj najvyšší súd spoločne s radou,
je podľa jej názoru v rozpore s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a predstavuje tak
ústavne neprimeraný zásah do slobody prejavu sťažovateľky, ako aj jej práva na spravodlivé
súdne konanie, keďže nezohľadňuje v rozpore s ústavne konformným výkladom právnych
predpisov zásadu „v pochybnostiach miernejšie“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 až 4, čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná
sťažovateľke úhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,
keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľka predostiera argumentáciu, ktorou spochybňuje napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie rady č. RP/69/2014 z 18. novembra
2014 (ďalej len „rozhodnutie rady z 18. novembra 2014“). Rada svojím rozhodnutím
z 18. novembra 2014 konštatovala, že sťažovateľka porušila povinnosť vyplývajúcu z § 20
ods. 3 zákona o vysielaní tým, že 11. mája 2014 v čase od 14.52 h odvysielala v rámci
televíznej programovej služby JOJ PLUS program „Srdečný pozdrav ze zeměkoule“, ktorý
označila ako program nevhodný pre maloletých divákov do 7 rokov a ktorý obsahoval
scény, ktoré naplnili hodnotiace kritériá «„vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na jeho
kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu jeho spracovania alebo zobrazenia
a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno
považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov“, „zobrazenie milostných
scén bez zobrazenia nahoty, ktoré sú súčasťou dejovej línie“, „expresívne vyjadrovanie,
ktoré vzhľadom na jeho kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu jeho
spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne
posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých
od 12 rokov“ a ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného systému označovania...
podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 12 rokov,
čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých
do 7 rokov nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania.».
Rada v rozhodnutí z 18. novembra 2014 zároveň sťažovateľke uložila v súlade s § 64
ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní pokutu určenú v súlade s § 67 ods. 3 písm. c) zákona
o vysielaní vo výške 663 €.
Sťažovateľka namieta ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
na základe argumentácie, podľa ktorej najvyšší súd aplikoval príslušne ustanovenia zákona
o vysielaní rigidne a navyše tým spôsobil „značnú“ obsolétnosť upozornenia na porušenie
povinnosti ustanoveného v § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní.
II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv neexistujú zásadné odlišnosti, čo umožňuje preskúmať ich namietané
porušenie spoločne (m. m. IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).
Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo preskúmané rozhodnutie rady
z 18. novembra 2014 v režime konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam
správnych orgánov v súlade s v tom čase platným a účinným § 250l a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že účelom správneho súdnictva
je preskúmanie zákonnosti postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy, v rámci ktorého
musí mať správny súd vždy na zreteli ochranu subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej
správy. Preto v zásade nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom
súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej
správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej
sféry navrhovateľa. Aj preto účelom ústavného prieskumu rozhodnutí správnych súdov
ústavným súdom nie je primárne náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná
ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná
správa v jednotlivom prípade vykonávaná (m. m. III. ÚS 502/2015).
Nevyhnutne súvisiacim a relevantným aspektom pre posudzovanú vec je aj
všeobecná zásada ovládajúca konanie súdu v správnom súdnictve, a to je povinnosť
prieskumu žalovaného správneho rozhodnutia len v rozsahu a z dôvodov vymedzených
v žalobe, resp. v opravnom prostriedku (§ 250l ods. 2 v spojení s § 250j ods. 1 a 2 OSP).
Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu rady z 18. novembra 2014 namietala, že
rada rozhodla bez toho, aby vydaniu rozhodnutia predchádzalo jej upozornenie
na opakované porušenie povinnosti v súlade s § 64 ods. 2 zákona o vysielaní. V tomto
kontexte ďalej argumentovala, že radou identifikované predchádzajúce rozhodnutia
o uložení sankcií sťažovateľke sa musia na to, aby splnili úlohu „upozorňujúceho
rozhodnutia“, v podstatných črtách zhodovať s obsahovým vymedzením konania
vysielateľa. Obsahová zhoda sa však podľa sťažovateľky nemôže obmedziť len
na identifikáciu zhodného ustanovenia právneho predpisu, ktoré bolo (malo byť) porušené.
Úlohou ústavného súdu bolo napadnutý rozsudok najvyššieho súdu preskúmať
a zistiť, či sa najvyšší súd s námietkou sťažovateľky uplatnenou v opravnom prostriedku
vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom, predovšetkým v kontexte sťažovateľkou
namietanej rigidnej aplikácie príslušných ustanovení zákona o vysielaní, ktoré podľa nej
spôsobujú „značnú“ obsolétnosť upozornenia na porušenie povinnosti.
Podľa § 64 ods. 2 prvej vety zákona o vysielaní a retransmisii sankciu podľa
odseku 1 písm. d) (pokutu) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie,
poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo
fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane
porušila povinnosť.
V súlade s § 20 ods. 3 zákona o vysielaní na základe klasifikácie programov
podľa vekovej vhodnosti je vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť
a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu.
Podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní za porušenie povinnosti uloženej týmto
zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá pokutu.
V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky
o tom, že predchádzajúce upozornenie na porušenie zákona musí byť vydané v súvislosti
s konaním, ktoré je v podstatných črtách zhodné. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku
ďalej zdôraznil, že podstatným pre uloženie sankcie (pokuty) v zmysle § 64 ods. 2 zákona
o vysielaní je opätovné porušenie rovnakej povinnosti vymedzenej v skutkovej podstate
správneho deliktu, ktorá je upravená v konkrétnom ustanovení zákona (v konkrétnej veci
sťažovateľky išlo o povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona o vysielaní), pričom spôsob,
akým dôjde k porušeniu rovnakej povinnosti, nie je kľúčovým, keďže vysielateľ sa môže
dopustiť porušenia identickej povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona o vysielaní
v každom ďalšom prípade iným spôsobom, ktorý sa mení v závislosti od skutkových
okolností toho-ktorého prípadu.
Najvyšší súd ďalej po zdôraznení, že je vylúčené, aby sa vysielateľ dopustil
porušenia povinnosti v dvoch rôznych prípadoch identickým spôsobom, uzavrel, že
sťažovateľka opätovne porušila tú istú povinnosť, hoci iným spôsobom ako
v predchádzajúcich správnych konaniach, pričom vo veci porušenia § 20 ods. 3 zákona
o vysielaní jej predchádzajúcimi rozhodnutiami rady už boli uložené sankcie.
V napadnutom rozsudku najvyšší súd v konkrétnostiach zvýraznil, že z § 64 ods. 2
zákona o vysielaní vyplýva, že „podstatným pre uloženie sankcie je opätovné porušenie
rovnakej povinnosti, t. j. skutkovej podstaty správneho deliktu, ktorá je v súlade so zásadou
legality obmedzenia slobody prejavu navrhovateľa upravená v konkrétnom ustanovení
zákona, v tomto prípade § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., a nie v JSO ako
podzákonného právneho predpisu. Spôsob akým dôjde k porušeniu rovnakej povinnosti nie
je kľúčovým, nakoľko vysielateľ sa môže dopustiť porušenia identickej povinnosti
ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. v každom ďalšom prípade iným
spôsobom, ktorý sa mení v závislosti od konfigurácie skutkových okolností toho-ktorého
prípadu. Z uvedeného je rovnako zrejmé, že prípadná úprava klasifikačných kritérií JSO
ako uvádza navrhovateľka nemá vplyv na znenie zákonnej povinnosti, ktorá neprešla
výraznejšou zmenou. S prihliadnutím na znenie ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000
Z. z., ako aj konštantnú judikatúru NS SR sú však úpravy znenia JSO bez bližšej relevancie
vo vzťahu k obligatórnej povinnosti Rady uložiť vysielateľovi pokutu v prípade
opakovaného porušenia povinnosti stanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.
Ustanovenie § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. pre uloženie pokuty nepredpokladá
opakované porušenie stanovenej povinnosti rovnakým, prípade obdobným spôsobom. Ako
dôvod uloženia pokuty predpokladá len opakované porušenie povinnosti, za ktoré už bolo
uložené písomne upozornenie na porušenie zákona. Preto je tiež zrejmá absurdnosť a
nepodloženosť námietky navrhovateľky (absencia predchádzajúceho upozornenia na
porušenie zákona v súvislosti s použitím konkrétnych vulgarizmov) zákonom, práve naopak
uvedená požiadavka navrhovateľky je v zjavnom rozpore s kogentným ustanovením § 64
ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. upravujúcim povinnosť uložiť vysielateľovi sankciu vo forme
pokuty v prípade opakovaného porušenia povinnosti aj napriek písomného upozorneniu
rady. Akceptovaním názoru navrhovateľky by mohol vysielať akékoľvek vulgarizmy
a za tieto by mohol byť sankcionovaný pokutou až potom, keby ho odporkyňa na
odvysielané konkrétne vulgárne slovo najprv upozornila.“.
S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že jeho odôvodnenie považuje za ústavne udržateľné. Ak zákon o vysielaní
„hovorí“ o porušení povinnosti, má tým podľa názoru ústavného súdu zreteľne na mysli aj
porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom (uvádzacia veta k § 64 ods. 1), teda aj
porušenie povinnosti podľa § 20 ods. 3 (§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní v znení účinnom
do 31. decembra 2013).
Skutková podstata porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o vysielaní je
formulovaná širšie v porovnaní s predstavami (očakávaním) sťažovateľky. Jej
predchádzajúce porušenia tejto povinnosti (vymenované v rozhodnutí rady) spočívali
v uplatňovaní jednotného systému označenia v rozpore s osobitným predpisom. Objektívna
stránka skutkovej podstaty podľa § 64 ods. 1 ani podľa § 64 ods. 2 prvej vety zákona
o vysielaní v sebe neinkorporuje spôsob (skutkový dej), akým musí dôjsť k uplatňovaniu
jednotného systému označovania v rozpore s osobitným predpisom. Sťažovateľkina
argumentácia však „volá“ práve po takomto prístupe, no bez náležitého základu v právnom
predpise. Z uvedeného dôvodu je preto ústavne akceptovateľný postoj najvyššieho súdu,
ktorý za rozhodujúcu pre aplikáciu § 64 ods. 2 prvej vety zákona o vysielaní považoval
identitu povinnosti, nie identitu skutku (m. m. III. ÚS 652/2016).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že argumentácia sťažovateľky by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nebola spôsobilá na to, aby ústavný súd
reálne mohol dospieť k záveru o porušení ňou označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, a preto túto časť
sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 až 4
ústavy a práv zaručených čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
V súlade s čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice...
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 26 ods. 1
až 4 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v priamej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za týchto
okolností ak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej základných
práv zaručených v čl. 26 ods. 1 až 4 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2017