Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 492/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta

2017 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

a , obaja , zastúpených

advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2016

faxovou správou a 6. októbra 2016 poštovou zásielkou doručená sťažnosť

a , obaja (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že „[u]znesením Krajského súdu v Žiline

sp.zn. -60 zo dňa 30. 6. 2016... v konaní o návrhu na povolenie obnovy

konania bolo potvrdené uznesenie okresného súdu...

Uznesením Okresného súdu Námestovo sp.zn. -45 zo dňa 19. 1. 2016

bol náš návrh na povolenie obnovy zamietnutý a bola nám uložená povinnosť nahradiť

žalovanej 1/ rade trovy konania...“.

Sťažovatelia namietajú, že «[o]dporca /Krajský súd v Žiline/ svojím postupom vo veci

Krajského súdu v Žiline sp. zn. porušil naše základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a naše právo

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, z týchto dôvodov:

1./ Odporca a ani prvostupňový súd /Okresný súd Námestovo/ nám, sťažovateľom

v 1. a 2. rade a ani nášmu vtedajšiemu advokátovi do dnešného dňa

nedoručili vyjadrenie žalovanej v 1. rade zo dňa 15. 4. 2016 podané prostredníctvom

advokáta k nášmu odvolaniu proti uzneseniu Okresného súdu

Námestovo sp. zn. -45 zo dňa 19. 1. 2016...

2./ Podľa nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky v Košiciach rozhodnutiu

všeobecného súdu vo veci /vrátane rozhodnutia odvolacieho súdu/ musí predchádzať jeho

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách /nález sp. zn. I. ÚS 269/05/. Právo na spravodlivé súdne konanie

zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo

byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie

požiadavky spravodlivého súdneho konania.».

Sťažovatelia v súvislosti so svojou argumentáciou poukazujú na judikatúru ústavného

súdu (sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. )

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. a sp. zn. ).

Sťažovatelia taktiež namietajú, že „[o]dporca sa vo svojom uznesení

sp. zn. -60 zo dňa 30.6.2016 riadne nevysporiadal s našimi námietkami

prednesenými v prvostupňovom konaní a v odvolacom konaní. Odôvodnenie tohto uznesenia

odporcu je nepresvedčivé, arbitrárne a nespĺňa požiadavku ústavnosti. Zásady riadneho

a spravodlivého procesu vyžadovali, aby odporca na naše odvolacie námietky zaujal

konkrétne a odôvodnené stanoviská. Odporca to neurobil, pretože v tomto uznesení sa

s našimi námietkami ústavne akceptovateľným spôsobom nevysporiadal. Odôvodnenie tohto

uznesenia je nepresvedčivé, arbitrárne a nespĺňa požiadavku ústavnosti súdneho

rozhodnutia.“.

(ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“) navyše namieta, že je

„v napadnutom uznesení odporcu nesprávne označená, pretože v ňom nie je uvedené moje

rodné priezvisko a je uvedený nesprávny dátum môjho narodenia. Ja, sťažovateľka v 2. rade

som sa narodila dňa a nie dňa , ako to uviedol odporca

a aj prvostupňový súd vo svojich uzneseniach.“.

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa a sťažovateľky

na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp.zn. -60

zo dňa 30. 6. 2016 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn. -60 zo dňa 30. 6. 2016 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Sťažovateľom a sa priznávajú trovy tohto

konania v sume 454,74 EUR, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť sťažovateľom

na účet advokáta JUDr. Jána Vajdu č.ú.

do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním postupom, rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov namietajúcich porušenie ich

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľov o porušení

princípu kontradiktórnosti konania a zásady „rovností zbraní“ ako súčasti práva

na spravodlivý proces a tiež tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie za ústavne udržateľné a akceptovateľné

z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu uplatňujú.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že «ako súd odvolací

( ), po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania (,

) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. ,

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) preskúmal rozhodnutie

v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( ) a uznesenie

okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa / nasledovných

dôvodov:

Súd návrh na obnovu konania zamietol z dôvodu, že žalobcovia 1/ a 2/ ako

navrhovatelia obnovy konania vo svojom návrhu súdu v predchádzajúcom konaní nenavrhli

vykonanie dokazovania znaleckým posudkom a ani žiaden znalecký posudok nepredložili

ako listinný dôkaz. Objektívne im v tom v nič nebránilo, lebo rovnako si ho mohli zadovážiť

počas pôvodného konania, tak ako si ho zadovážili po právoplatnom skončení konania.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj konania, ktoré mu

predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav

v dostatočnom rozsahu potrebnom na rozhodnutie, na jeho podklade dospel k správnym

skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil keď návrh na povolenie

obnovy konania zamietol. Nakoľko okresný súd svoje rozhodnutie i dostatočne odôvodnil

v súlade s ustanovením , v spojení s , ,

odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu uvádza, že obnova konania je

mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatný rozsudok

prvostupňového alebo odvolacieho súdu. uznesenie, ktorým bol schválený zmier a platobný

rozkaz, ako aj rozhodnutia vydané v konaní o dedičstve s výnimkou takých rozhodnutí,

ktorých zrušenie alebo zmenu možno dosiahnuť inak. Návrh na obnovu konania, teda

právnym inštitútom pomocou ktorého možno dosiahnuť nápravy vo veci, v ktorej nebol

skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Prípustnosť obnovy konania

je teda možná len podľa Skutočnosti a dôkazy možno považovať za nové

len vtedy pokiaľ ich účastník pôvodného konania bez svojej viny nemohol použiť, t. j.

objektívne existovali, ale napríklad nevedel o nich. resp. vedel o nich. ale z nejakého dôvodu

nemohli byť vykonané.

Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní proti napadnutému uzneseniu za zásadné považovali

nevykonanie ohliadky na mieste samom s vypočutím svedkov, ktorá by bola priniesla

potrebu vykonania znaleckého dokazovania apreto predložený znalecký posudok č. 7/2014

vypracovaný znalkyňou predstavuje nové skutočnosti a dôkazy, ktoré

odôvodňujú povolenie obnovy konania a tieto dôkazy neboli použité v konaní z dôvodov

odmietnutia vykonať ďalšie dokazovanie prvostupňovým súdom.

Námietky žalobcov 1/ a 2/ odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

Z obsahu spisu Okresného sudu Námestovo sp. zn. vyplýva, že zo strany

žalobcov 1/ a 2/ bol v prvostupňovom konaní na pojednávanich predložený dôkazný návrh

ohliadka na mieste samom, pričom okresný súd mu nevyhovel. Žalobcovia 1/ a 2/

nevykonanie tohto dôkazu namietali aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

Podľa odôvodnenia rozsudku č. k. -214 zo dňa 19. 03. 2012 Krajský súd

v Žiline považoval vykonanie navrhovaného dôkazu - ohliadky na mieste samom

za nadbytočné, nakoľko žalobcovia nepreukázali splnenie základných podmienok

vyžadovaných zákonom v zmysle pre vydržanie, a to vznik

a existenciu oprávnenej a dobromyseľnej držby sporných nehnuteľností. Nevykonanie tohto

dôkazu v súvislosti s odňatím možnosti konať pred súdom namietali žalobcovia 1/ a 2/

aj v dovolaní proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd SR uznesením

sp. zn. zo dňa 17. 07. 2013 dovolanie žalobcov 1/ a 2/ odmietol majúc

aj za to, že ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú

pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.».

V súvislosti so sťažovateľmi predloženým znaleckým posudkom vypracovaným

po právoplatnosti súdneho rozhodnutia v inej veci krajský súd uviedol, že „nie je spôsobilý

k tomu, aby súd návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel. Tento ako dôkaz v čase

rozhodovania okresného súdu neexistoval a žalobcom 1/ a 2/ nič nebránilo si ho v tomto

konaní zadovážiť a to aj bez vykonania obhliadky na mieste samom.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľov je výlučne

výrazom ich odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastáva krajský súd,

do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený, ani

povinný vstupovať (m. m. , ). Sťažovateľmi uvádzané tvrdenia

nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer,

teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľov po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Právnej argumentácii sťažovateľov chýba ústavnoprávny rozmer, v zásade len

polemizuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a stavia ústavný súd

do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovatelia nepreukázali

ústavnoprávnu relevanciu svojich námietok, ktoré by signalizovali možnosť porušenia

označených práv.

Čo sa týka námietky sťažovateľov, že im nebolo doručené vyjadrenie žalovanej

v 1. rade z 15. apríla 2016 k odvolaniu sťažovateľov proti uzneseniu Okresného súdu

Námestovo sp. zn. z 19. januára 2016 (ďalej len „vyjadrenie“), ústavný súd

uvádza, že v odôvodnení napadnutého uznesenia v súvislosti s vyjadrením žalovanej

v 1. rade sa uvádza, že „Ak žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu

argumentujú tým, že súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy a opakovane uvádzajú tie isté

skutočnosti ako v návrhu na obnovu konania a na pojednávaní dňa 14. 01. 2015 poukázala

na to, že súd v konaní, v ktorom rozhoduje o povolení konania, dôkazy nevykonáva,

posudzuje, či sú splnené podmienky obnovy konania v zmysle ust. Navrhla

preto, aby krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil

a zaviazal žalobcov 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nahradiť jej trovy právneho zastúpenia

v odvolacom konaní v sume 93,49 eur.“.

Z uvedenej citácie z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že vyjadrenie

neobsahovalo žiadne nové skutočnosti ani argumentáciu, na ktorej by krajský súd zakladal

svoje rozhodovanie, čo vyplýva z celého odôvodnia napadnutého uznesenia, alebo ktorá by

nebola dosiaľ sťažovateľom známa. Ústavný súd hodnotí tento procesný nedostatok

krajského súdu ako jeho pochybenie. Toto pochybenie krajského súdu spočívajúce v tom, že

rozhodol bez toho, aby sťažovateľom doručil vyjadrenie k ich odvolaniu, nemalo takú

intenzitu, ktorá by viedla k porušeniu sťažovateľmi označeného práva na spravodlivý

proces.

K námietke sťažovateľky v 2. rade, ktorá namieta nesprávne označenie jej dátumu

narodenia v záhlaví napadnutého uznesenia, ústavný súd dodáva, že oprava chýb v písaní je

zmysle príslušných ustanovení (účinného do 30. júna 2016)

a (účinného od 1. júla 2016) v právomoci všeobecných

súdov.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Navyše, obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. , , , , ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017