Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 406/2017
PDF · 126.14 KB
No categories available
I. ÚS 406/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská cesta 6, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 CoPr 3/2016 z 24. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. septembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie v záhlaví uvedeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoPr 3/2016 z 24. mája 2016.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
1 CPr 1/2015, v ktorom sa ako žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, ako aj zaplatenia náhrady mzdy v sume 528 €. Svoj návrh odôvodnil tým,
že uznesením Obecného zastupiteľstva obce (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“)
z 29. mája 2014 bol sťažovateľ zvolený za hlavného kontrolóra obce a následne s ním bola
uzatvorená pracovná zmluva. Uznesením obecného zastupiteľstva č. 16/2014
z 15. decembra 2014 bol sťažovateľ odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra obce.
Oznámenie o odvolaní z funkcie bolo sťažovateľovi doručené 7. januára 2015 listom z toho
istého dňa. Sťažovateľ podaním zo 14. januára 2015 žalovanému oznámil,
že trvá na ďalšom zamestnaní. Obecné zastupiteľstvo uznesením z 12. februára 2015 zrušilo
uznesenie č. 16/2014 z 15. decembra 2014 a ponechalo sťažovateľa vo funkcii hlavného
kontrolóra. Následne obecné zastupiteľstvo uznesením z 27. februára 2015 sťažovateľa
opätovne odvolalo z funkcie kontrolóra. Sťažovateľ sa v konaní na okresnom súde preto
domáhal náhrady mzdy za obdobie od 15. januára 2015 do 27. februára 2015, t. j. odo dňa,
keď oznámil, že trvá na ďalšom zamestnaní, až do dňa, keď bol opätovne odvolaný
z funkcie kontrolóra. Sťažovateľ zobral deň pred konaním pojednávania žalobu v časti
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru späť a zároveň upravil petit žaloby
a vymedzil obdobie, za ktoré požaduje náhradu mzdy.
3. Vzhľadom na späťvzatie návrhu v časti určenia, že skončenie pracovného
pomeru k 16. decembru 2014 je neplatné, okresný súd konanie zastavil rozsudkom
sp. zn. 1 CPr 1/2015 z 20. januára 2016, v prevyšujúcej časti súd návrh zamietol
a sťažovateľovi uložil zaplatiť žalovanému trovy konania. Pokiaľ ide o nárok na náhradu
mzdy, okresný súd poukázal na spojitosť s rozhodnutím o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Platí, že bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy. Pre rozhodnutie o nároku
sťažovateľa na náhradu mzdy tak absentoval základ, a to rozhodnutie súdu o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, preto okresný súd nároku sťažovateľa nevyhovel a jeho
návrh v tejto časti zamietol.
4. Proti rozsudku okresného súdu z 20. januára 2016 sa sťažovateľ odvolal.
O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom z 24. mája 2016 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“), ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu a nepriznal účastníkom
konania náhradu trov odvolacieho konania.
5. Podľa sťažovateľa dospel krajský súd v rozsudku k arbitrárnym a neodôvodneným
záverom v podstatných otázkach sporu, čím vylúčil možnosť pre sťažovateľa domáhať
sa súdnej ochrany svojich práv.
6. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu a aby zrušil napadnutý
rozsudok, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
a náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Posudzovaná sťažnosť je zjavne neopodstatneným návrhom.
11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh
ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý
sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený. Dôvodom
odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,
konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.
12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj tým, že všeobecný
súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne
dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana
ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej)
nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia
sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
13. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,
ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Samotná vecná nesprávnosť rozhodnutia nie je totiž
z pohľadu ústavného súdu významná, pretože ústavný súd nie je súčasťou sústavy
všeobecných súdov a nie je ani oprávnený na inštančný prieskum rozhodnutí uvedených
súdov.
14. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je
spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil
v sťažnosťou napadnutom rozsudku krajského súdu nič, čo by ho robilo ústavne
neudržateľným, a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu. Právne závery
krajského súdu sú logické, majú racionálny základ a sú aj v rovine ústavného práva
akceptovateľné. Krajský súd opakovane poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ si uplatnil
mzdový nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru, avšak súd nerozhodoval
o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V takom špecifickom prípade chýbal
pre rozhodovanie o osobitných mzdových nárokoch sťažovateľa základ, ktorým
je rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Krajský súd preto rozsudok
okresného súdu v celom rozsahu potvrdil. Tento právny názor krajského súdu
nemožno rozhodne hodnotiť ako svojvoľný či neodôvodnený. Na týchto záveroch
neprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať
(m. m. I. ÚS 429/2014).
15. Sťažovateľ sa v sťažnosti dovoláva porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktoré zaručujú právo každého domáhať sa svojho práva stanoveným spôsobom
na nezávislom a nestrannom súde. Tieto práva však napadnutým rozsudkom krajského súdu
sťažovateľovi neboli upreté. Sťažovateľovi bolo riadne, bez obmedzení umožnené
realizovať svoje práva vyplývajúce z postavenia účastníka konania a proti rozhodnutiu
okresného súdu podal odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Z uvedeného teda nijako
nevyplýva, že by mu bola obmedzená či znemožnená možnosť realizovať svoje procesné
práva.
16. Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné poukázať na skutočnosť,
že v dôsledku nepresného ohraničenia doby, za ktorú sťažovateľ požaduje náhradu mzdy,
došlo k značnému navýšeniu tarifnej hodnoty sporu. To zapríčinilo, že bol zaviazaný
zaplatiť v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia
značne prevyšujúcich uplatnený nárok na náhradu mzdy. Sťažovateľ bol pritom od začiatku
v konaní riadne zastúpený právnou zástupkyňu, čo nesvedčí o zodpovednej ochrane práv
a záujmov sťažovateľa.
17. Ústavný súd preto sťažnosť v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Pretože sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný
súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017