Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 406/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská cesta 6, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 24. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. septembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie v záhlaví uvedeného základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. mája 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa ako žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného

pomeru, ako aj zaplatenia náhrady mzdy v sume 528 €. Svoj návrh odôvodnil tým,

že uznesením Obecného zastupiteľstva obce (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“)

z 29. mája 2014 bol sťažovateľ zvolený za hlavného kontrolóra obce a následne s ním bola

uzatvorená pracovná zmluva. Uznesením obecného zastupiteľstva č. 16/2014

z 15. decembra 2014 bol sťažovateľ odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra obce.

Oznámenie o odvolaní z funkcie bolo sťažovateľovi doručené 7. januára 2015 listom z toho

istého dňa. Sťažovateľ podaním zo 14. januára 2015 žalovanému oznámil,

že trvá na ďalšom zamestnaní. Obecné zastupiteľstvo uznesením z 12. februára 2015 zrušilo

z 15. decembra 2014 a ponechalo sťažovateľa vo funkcii hlavného

kontrolóra. Následne obecné zastupiteľstvo uznesením z 27. februára 2015 sťažovateľa

opätovne odvolalo z funkcie kontrolóra. Sťažovateľ sa v konaní na okresnom súde preto

domáhal náhrady mzdy za obdobie od 15. januára 2015 do 27. februára 2015, t. j. odo dňa,

keď oznámil, že trvá na ďalšom zamestnaní, až do dňa, keď bol opätovne odvolaný

z funkcie kontrolóra. Sťažovateľ zobral deň pred konaním pojednávania žalobu v časti

určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru späť a zároveň upravil petit žaloby

a vymedzil obdobie, za ktoré požaduje náhradu mzdy.

3. Vzhľadom na späťvzatie návrhu v časti určenia, že skončenie pracovného

pomeru k 16. decembru 2014 je neplatné, okresný súd konanie zastavil rozsudkom

sp. zn. z 20. januára 2016, v prevyšujúcej časti súd návrh zamietol

a sťažovateľovi uložil zaplatiť žalovanému trovy konania. Pokiaľ ide o nárok na náhradu

mzdy, okresný súd poukázal na spojitosť s rozhodnutím o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru. Platí, že bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru

sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy. Pre rozhodnutie o nároku

sťažovateľa na náhradu mzdy tak absentoval základ, a to rozhodnutie súdu o neplatnosti

skončenia pracovného pomeru, preto okresný súd nároku sťažovateľa nevyhovel a jeho

návrh v tejto časti zamietol.

4. Proti rozsudku okresného súdu z 20. januára 2016 sa sťažovateľ odvolal.

O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom z 24. mája 2016 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“), ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu a nepriznal účastníkom

konania náhradu trov odvolacieho konania.

5. Podľa sťažovateľa dospel krajský súd v rozsudku k arbitrárnym a neodôvodneným

záverom v podstatných otázkach sporu, čím vylúčil možnosť pre sťažovateľa domáhať

sa súdnej ochrany svojich práv.

6. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu a aby zrušil napadnutý

rozsudok, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

a náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

10. Posudzovaná sťažnosť je zjavne neopodstatneným návrhom.

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ). Teda úloha ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý

sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený. Dôvodom

odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,

konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj tým, že všeobecný

súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne

dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej)

nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia

sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

a 5 a zákonom ( ).

13. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Samotná vecná nesprávnosť rozhodnutia nie je totiž

z pohľadu ústavného súdu významná, pretože ústavný súd nie je súčasťou sústavy

všeobecných súdov a nie je ani oprávnený na inštančný prieskum rozhodnutí uvedených

súdov.

14. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je

spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil

v sťažnosťou napadnutom rozsudku krajského súdu nič, čo by ho robilo ústavne

neudržateľným, a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu. Právne závery

krajského súdu sú logické, majú racionálny základ a sú aj v rovine ústavného práva

akceptovateľné. Krajský súd opakovane poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ si uplatnil

mzdový nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru, avšak súd nerozhodoval

o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V takom špecifickom prípade chýbal

pre rozhodovanie o osobitných mzdových nárokoch sťažovateľa základ, ktorým

je rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Krajský súd preto rozsudok

okresného súdu v celom rozsahu potvrdil. Tento právny názor krajského súdu

nemožno rozhodne hodnotiť ako svojvoľný či neodôvodnený. Na týchto záveroch

neprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať

(m. m. ).

15. Sťažovateľ sa v sťažnosti dovoláva porušenia a

dohovoru, ktoré zaručujú právo každého domáhať sa svojho práva stanoveným spôsobom

na nezávislom a nestrannom súde. Tieto práva však napadnutým rozsudkom krajského súdu

sťažovateľovi neboli upreté. Sťažovateľovi bolo riadne, bez obmedzení umožnené

realizovať svoje práva vyplývajúce z postavenia účastníka konania a proti rozhodnutiu

okresného súdu podal odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Z uvedeného teda nijako

nevyplýva, že by mu bola obmedzená či znemožnená možnosť realizovať svoje procesné

práva.

16. Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné poukázať na skutočnosť,

že v dôsledku nepresného ohraničenia doby, za ktorú sťažovateľ požaduje náhradu mzdy,

došlo k značnému navýšeniu tarifnej hodnoty sporu. To zapríčinilo, že bol zaviazaný

zaplatiť v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia

značne prevyšujúcich uplatnený nárok na náhradu mzdy. Sťažovateľ bol pritom od začiatku

v konaní riadne zastúpený právnou zástupkyňu, čo nesvedčí o zodpovednej ochrane práv

a záujmov sťažovateľa.

17. Ústavný súd preto sťažnosť v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

18. Pretože sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný

súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017