Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 425/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom , advokátska kancelária,

, , , vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. októbra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. augusta 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. augusta 2016 a postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia alebo

napadnuté konania“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh (napr. rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu,

pozn.) vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení žalovanej bola účastníčkou

napadnutého konania o určenie neplatnosti závetu po poručiteľke (matky žalobkyne

a sťažovateľky, pozn.), ktorý bol vedený na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom zo 7. júla 2014 určil, že závet

spísaný inou mechanickou formou je neplatný. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

poručiteľka „nemohla čítať a písať v dôsledku choroby zraku – makulárnej degenerácie

sietnice oboch očí a glaukómu, závet sama nebola schopná prečítať a tento bol ňou

podpísaný bez súčasnej prítomnosti troch svedkov úkonu... Konštatoval, že v zmysle

zákonného ustanovenia , podľa ktorého allografný závet

poručiteľky posudzoval, neboli splnené podmienky citovaného zákonného ustanovenia.

Závet preto podľa súdu prvej inštancie nie je urobený vo forme, ktorá vyžaduje zákon,

a preto je neplatný v zmysle .“.

3. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský

súd rozhodol tak, že jej nevyhovel a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pričom sa

v celom rozsahu po právnej a skutkovej stránke s jeho závermi stotožnil. Odvolací súd sa

nestotožnil s tvrdením sťažovateľky, že „nakoľko otázka určenia neplatnosti závetu je

otázkou predbežnej povahy, nie je spôsobilou byť samostatným predmetom sporového

konania v zmysle , keďže rozhodnutím podľa citovaného ustanovenia

možno uložiť aj podanie návrhu na určenie platnosti, či neplatnosti závetu, pretože určenie,

či závet je, alebo nie je platný, je súčasne určením existencie, či neexistencie tohto závetu

a teda jedným z predpokladov pre posúdenie, či určitá osoba je alebo nie je dedičom

poručiteľa. Uviedol, že vyriešenie tejto predbežnej otázky sa vždy dotýka spoločných práv

a povinností všetkých účastníkov konania o dedičstve a toto konanie môže splniť svoj účel

len vtedy, ak môže byť takáto otázka vyriešená rozsudkom, ktorého výrok by bol záväzný pre

všetkých účastníkov prebiehajúceho konania o dedičstve.“.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu, že jej

bola postupom „odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/

), čím bol naplnený dôvod zmätočnosti rozhodnutia. Odvolací súd podľa nej

nedostatočne odôvodnil rozsudok, nezaoberal sa jej argumentmi o tom, že poručiteľka bola

schopná samostatne čítať, otázkou právneho posúdenia veci, nesprávne formulovaným

žalobným petitom a zmeškaním prekluzívnej lehoty. Rozsudok odvolacieho súdu je podľa nej

arbitrárny, prekvapivý a nepredvídateľný. V dovolaní ďalej namietala, že konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), nakoľko odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) nedostatočne zistil

skutkový stav, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam a nevykonal dôkazy navrhnuté žalovanou, napriek tomu, že by prispeli

k objasneniu skutkového stavu posudzovanej veci. Žalovaná je toho názoru, že poručiteľka

mohla text závetu sama prečítať...“. Najvyšší súd však jej dovolanie napadnutým uznesením

odmietol.

5. Sťažovateľka tvrdí, že jej označené práva v bode 1 boli porušené z dôvodu, že

napadnuté rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne, pretože sa odvolací súd odchýlil od

svojej rozhodovacej praxe a praxe ústavného súdu, na ktoré vo svojom odvolaní

poukazovala, bez riadneho vyčerpávajúceho odôvodnenia, čím v rozpore s princípom

právnej istoty spôsobil prekvapivosť a nepredvídateľnosť rozsudku. Najvyšší súd sa

následne tiež v dovolaní nevysporiadal s argumentmi sťažovateľky zakladajúcimi

prípustnosť dovolania, čím je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené.

6. Sťažovateľka poukazujúc v sťažnosti na konkrétnu judikatúru ústavného súdu

navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že jej základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a listiny, ako aj právo na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. augusta 2016 a postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014

porušené boli. Okrem toho sa domáha zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu

a tiež žiada priznať trovy právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu)

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

10. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených , listinou a dohovorom (bod 1) v napadnutých konaniach a napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v zásade z dôvodov uvedených v bodoch

3 a 5.

Podľa ( listiny) každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná

nezávislým a nestranným súdom.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je

umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu

o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

( listiny), resp. práva podľa dohovoru

napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

13. Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že krajský

súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo veci samej ako

vecne správne, náležite a logicky odôvodnil. Po opísaní skutkových a právnych okolností

veci, ktoré predchádzali jeho rozhodnutiu (záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie na

strane 1 až 4, pozn.), ako aj námietok sťažovateľky prednesených v odvolaní (strana 4 až 7),

ktoré sú v podstate totožné s jej námietkami uvedeným v tejto sťažnosti, svoje rozhodnutie

primerane a dostatočne odôvodnil (pozri text na strane 8 až 12). Ústavný súd sa preto

vzhľadom na rozsah odôvodnenia a závery krajského súdu, ktoré sú totožné so závermi

okresného súdu podľa vtedy platného procesného kódexu, preto mu to tento kódex

umožňoval v (ďalej len „OSP“), na rozdiel od

názoru sťažovateľky nedomnieva, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu na základe predtým vykonaného dokazovania

okresným súdom dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky podstatné okolnosti danej

veci (nesprávne sformulovanej žaloby žalobkyňou, zmeškania hmotnoprávnej prekluzívnej

lehoty na podanie žaloby a schopnosti poručiteľky čítať a písať v čase spísania závetu na

strane 8 až 12, pozn.). V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako

relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, ktoré sú dostatočne a náležite odôvodnené.

14. Nie je úlohou ústavného súdu podrobne z tohto rozhodnutia citovať, pretože

odôvodnenie krajského súdu je sťažovateľke dobre známe, je však potrebné poukázať najmä

na dve otázky, ktoré prístup ústavného súdu v tejto veci limitovali:

- princíp spravodlivosti – vecné hľadisko, či závet je alebo nie je platný – v tomto

ohľade sú podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu dostatočné a správne,

- nosné dôvody sťažnosti sú (iba) pokračovaním sporu pred všeobecnými súdmi

a v skutočnosti nevyvracajú argumentáciu krajského súdu a najvyššieho súdu (na ťažiskovú

námietku sťažovateľky, že podľa platného v čase rozhodovania

krajského súdu nie je možné rozhodovať vo výroku rozhodnutia o ne/platnosti závetu),

reagovali podľa ústavného súdu, tak krajský súd (na strane 11 a 12), ako aj najvyšší súd

primerane dostatočným spôsobom (pozri body 18 a 19). Navyše, z odôvodnenia krajského

súdu v úvode jasne vyplýva, že presne takto formuloval okresný súd konajúci o dedičstve

poručiteľky – uznesením zo 7. júna 2011 – pozri stranu 2, kde odkázal žalobkyňu na

podanie žaloby na všeobecnom súde o určenie, že ,,závet poručiteľky spísaný inou

mechanickou formou, podpísaný dňa 9.10.2006... je absolútne neplatný“.

Zásadnú výhradu sťažovateľky, že v konaní podľa postupovali

dotknuté súdy nezákonne (prekvapivo, v rozpore s princípom právnej istoty) a v rozpore

s inou rozhodovacou činnosťou súdov, primerane vyvrátil aj najvyšší súd v dovolacom

konaní (pozri primerané odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu podporujúce tento

prístup v bodoch 18 a 19). Aj z judikatúry, resp. komentára C. H. BECK k § 175k ods. 2

vyplýva: „Predmetom sporu bude spravidla určovacia žaloba o určenie, kto je

dedičom a kto ním nie je. Ustanovenie ods. 2 nevylučuje ani prípustnosť návrhu na určenie

existencie či neexistencie určitej právnej skutočnosti, napr. pravosti závetu.“

15. Na základe uvedeného je v tejto veci teda jasné, že odôvodnenie sťažnosti

sťažovateľkou je vlastne iba polemika s právnym názorom krajského súdu, akým posúdil jej

vec, a tiež názorom najvyššieho súdu, ktorý nezistil dovolacie dôvody a odmietol jej

dovolanie ako neprípustné. Sťažovateľka tak stavia ústavný súd do pozície bežnej

prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva.

16. Ústavný súd v závere konštatuje, že aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nie je v žiadnom prípade svojvoľné a ani zjavne neodôvodnené a niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania a namietaným

porušením základného práva sťažovateľky podľa ( listiny)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom

aplikovaný postup mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého

rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

17. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Ústavný súd

vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry poznamenáva, že otázka posúdenia, či sú

splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1 ) tiež vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých

završuje najvyšší súd (m. m. , ).

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti a absenciu vyslovenia práv sťažovateľky

ústavný súd o jej ďalších požiadavkách nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017