Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 425/2017
PDF · 182.59 KB
No categories available
I. ÚS 425/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom , advokátska kancelária,
, , , vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 766/2014 a jeho
rozsudkom z 29. októbra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 550/2015 a jeho uznesením z 25. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 550/2015 a jeho uznesením z 25. augusta 2016 a postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 766/2014 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia alebo
napadnuté konania“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh (napr. rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu,
pozn.) vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení žalovanej bola účastníčkou
napadnutého konania o určenie neplatnosti závetu po poručiteľke (matky žalobkyne
a sťažovateľky, pozn.), ktorý bol vedený na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 5 C 194/2011. Okresný súd rozsudkom zo 7. júla 2014 určil, že závet
spísaný inou mechanickou formou je neplatný. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
poručiteľka „nemohla čítať a písať v dôsledku choroby zraku – makulárnej degenerácie
sietnice oboch očí a glaukómu, závet sama nebola schopná prečítať a tento bol ňou
podpísaný bez súčasnej prítomnosti troch svedkov úkonu... Konštatoval, že v zmysle
zákonného ustanovenia § 476c Občianskeho zákonníka, podľa ktorého allografný závet
poručiteľky posudzoval, neboli splnené podmienky citovaného zákonného ustanovenia.
Závet preto podľa súdu prvej inštancie nie je urobený vo forme, ktorá vyžaduje zákon,
a preto je neplatný v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“.
3. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský
súd rozhodol tak, že jej nevyhovel a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pričom sa
v celom rozsahu po právnej a skutkovej stránke s jeho závermi stotožnil. Odvolací súd sa
nestotožnil s tvrdením sťažovateľky, že „nakoľko otázka určenia neplatnosti závetu je
otázkou predbežnej povahy, nie je spôsobilou byť samostatným predmetom sporového
konania v zmysle § 175k ods. 2 O. s. p., keďže rozhodnutím podľa citovaného ustanovenia
možno uložiť aj podanie návrhu na určenie platnosti, či neplatnosti závetu, pretože určenie,
či závet je, alebo nie je platný, je súčasne určením existencie, či neexistencie tohto závetu
a teda jedným z predpokladov pre posúdenie, či určitá osoba je alebo nie je dedičom
poručiteľa. Uviedol, že vyriešenie tejto predbežnej otázky sa vždy dotýka spoločných práv
a povinností všetkých účastníkov konania o dedičstve a toto konanie môže splniť svoj účel
len vtedy, ak môže byť takáto otázka vyriešená rozsudkom, ktorého výrok by bol záväzný pre
všetkých účastníkov prebiehajúceho konania o dedičstve.“.
4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu, že jej
bola postupom „odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p.), čím bol naplnený dôvod zmätočnosti rozhodnutia. Odvolací súd podľa nej
nedostatočne odôvodnil rozsudok, nezaoberal sa jej argumentmi o tom, že poručiteľka bola
schopná samostatne čítať, otázkou právneho posúdenia veci, nesprávne formulovaným
žalobným petitom a zmeškaním prekluzívnej lehoty. Rozsudok odvolacieho súdu je podľa nej
arbitrárny, prekvapivý a nepredvídateľný. V dovolaní ďalej namietala, že konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), nakoľko odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) nedostatočne zistil
skutkový stav, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a nevykonal dôkazy navrhnuté žalovanou, napriek tomu, že by prispeli
k objasneniu skutkového stavu posudzovanej veci. Žalovaná je toho názoru, že poručiteľka
mohla text závetu sama prečítať...“. Najvyšší súd však jej dovolanie napadnutým uznesením
odmietol.
5. Sťažovateľka tvrdí, že jej označené práva v bode 1 boli porušené z dôvodu, že
napadnuté rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne, pretože sa odvolací súd odchýlil od
svojej rozhodovacej praxe a praxe ústavného súdu, na ktoré vo svojom odvolaní
poukazovala, bez riadneho vyčerpávajúceho odôvodnenia, čím v rozpore s princípom
právnej istoty spôsobil prekvapivosť a nepredvídateľnosť rozsudku. Najvyšší súd sa
následne tiež v dovolaní nevysporiadal s argumentmi sťažovateľky zakladajúcimi
prípustnosť dovolania, čím je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené.
6. Sťažovateľka poukazujúc v sťažnosti na konkrétnu judikatúru ústavného súdu
navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že jej základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Cdo 550/2015 a jeho uznesením z 25. augusta 2016 a postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 766/2014 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014
porušené boli. Okrem toho sa domáha zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
a napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu
a tiež žiada priznať trovy právneho zastúpenia.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu)
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
10. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou, listinou a dohovorom (bod 1) v napadnutých konaniach a napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v zásade z dôvodov uvedených v bodoch
3 a 5.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná
nezávislým a nestranným súdom.
11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je
umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu
o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
12. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
13. Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že krajský
súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo veci samej ako
vecne správne, náležite a logicky odôvodnil. Po opísaní skutkových a právnych okolností
veci, ktoré predchádzali jeho rozhodnutiu (záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie na
strane 1 až 4, pozn.), ako aj námietok sťažovateľky prednesených v odvolaní (strana 4 až 7),
ktoré sú v podstate totožné s jej námietkami uvedeným v tejto sťažnosti, svoje rozhodnutie
primerane a dostatočne odôvodnil (pozri text na strane 8 až 12). Ústavný súd sa preto
vzhľadom na rozsah odôvodnenia a závery krajského súdu, ktoré sú totožné so závermi
okresného súdu podľa vtedy platného procesného kódexu, preto mu to tento kódex
umožňoval v § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), na rozdiel od
názoru sťažovateľky nedomnieva, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu na základe predtým vykonaného dokazovania
okresným súdom dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky podstatné okolnosti danej
veci (nesprávne sformulovanej žaloby žalobkyňou, zmeškania hmotnoprávnej prekluzívnej
lehoty na podanie žaloby a schopnosti poručiteľky čítať a písať v čase spísania závetu na
strane 8 až 12, pozn.). V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako
relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, ktoré sú dostatočne a náležite odôvodnené.
14. Nie je úlohou ústavného súdu podrobne z tohto rozhodnutia citovať, pretože
odôvodnenie krajského súdu je sťažovateľke dobre známe, je však potrebné poukázať najmä
na dve otázky, ktoré prístup ústavného súdu v tejto veci limitovali:
- princíp spravodlivosti – vecné hľadisko, či závet je alebo nie je platný – v tomto
ohľade sú podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu dostatočné a správne,
- nosné dôvody sťažnosti sú (iba) pokračovaním sporu pred všeobecnými súdmi
a v skutočnosti nevyvracajú argumentáciu krajského súdu a najvyššieho súdu (na ťažiskovú
námietku sťažovateľky, že podľa § 175k ods. 2 OSP platného v čase rozhodovania
krajského súdu nie je možné rozhodovať vo výroku rozhodnutia o ne/platnosti závetu),
reagovali podľa ústavného súdu, tak krajský súd (na strane 11 a 12), ako aj najvyšší súd
primerane dostatočným spôsobom (pozri body 18 a 19). Navyše, z odôvodnenia krajského
súdu v úvode jasne vyplýva, že presne takto formuloval okresný súd konajúci o dedičstve
poručiteľky – uznesením zo 7. júna 2011 – pozri stranu 2, kde odkázal žalobkyňu na
podanie žaloby na všeobecnom súde o určenie, že ,,závet poručiteľky spísaný inou
mechanickou formou, podpísaný dňa 9.10.2006... je absolútne neplatný“.
Zásadnú výhradu sťažovateľky, že v konaní podľa § 175k ods. 2 OSP postupovali
dotknuté súdy nezákonne (prekvapivo, v rozpore s princípom právnej istoty) a v rozpore
s inou rozhodovacou činnosťou súdov, primerane vyvrátil aj najvyšší súd v dovolacom
konaní (pozri primerané odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu podporujúce tento
prístup v bodoch 18 a 19). Aj z judikatúry, resp. komentára C. H. BECK k § 175k ods. 2
OSP vyplýva: „Predmetom sporu bude spravidla určovacia žaloba o určenie, kto je
dedičom a kto ním nie je. Ustanovenie ods. 2 nevylučuje ani prípustnosť návrhu na určenie
existencie či neexistencie určitej právnej skutočnosti, napr. pravosti závetu.“
15. Na základe uvedeného je v tejto veci teda jasné, že odôvodnenie sťažnosti
sťažovateľkou je vlastne iba polemika s právnym názorom krajského súdu, akým posúdil jej
vec, a tiež názorom najvyššieho súdu, ktorý nezistil dovolacie dôvody a odmietol jej
dovolanie ako neprípustné. Sťažovateľka tak stavia ústavný súd do pozície bežnej
prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva.
16. Ústavný súd v závere konštatuje, že aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nie je v žiadnom prípade svojvoľné a ani zjavne neodôvodnené a niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania a namietaným
porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom
aplikovaný postup mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého
rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
17. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Ústavný súd
vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry poznamenáva, že otázka posúdenia, či sú
splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1 ústavy) tiež vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých
završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti a absenciu vyslovenia práv sťažovateľky
ústavný súd o jej ďalších požiadavkách nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017