Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 415/2017
PDF · 228.97 KB
No categories available
I. ÚS 415/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , , Poľská republika,
zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, J. M. Geromettu 146/1, Žilina,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 39
ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 2/2016 z 27. februára 2017 a rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 21 Scud 68/2014 z 12. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. júna 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 10 Sžso 2/2016 z 27. februára 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“)
v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
21 Scud 68/2014 z 12. augusta 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca,
rozhodnutím č. 45930-1/2013-CA z 1. októbra 2013 rozhodla, že jej od 1. februára 2012
podľa platnej slovenskej legislatívy nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu
podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nesprávnu aplikáciu čl. 11 ods. 2
písm. a) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné
nariadenie“). O podanom odvolaní rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím
č. 24336-3/2014-BA zo 4. marca 2014 tak, že odvolanie sťažovateľky zamietla a potvrdila
rozhodnutie Sociálnej poisťovňa, pobočky Čadca, ako vecne správne. Žalobou
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu sa sťažovateľka na krajskom súde
domáhala zrušenia tohto rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového
orgánu verejnej správy. Krajský súd žalobu sťažovateľky napadnutým rozsudkom zamietol
a v rámci odôvodnenia zdôraznil, že aplikovať relevantný čl. 11 ods. 1 základného
nariadenia v spojitosti s nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009
zo 16. septembra 2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) je možné v situácii, keď osoba
vykonáva činnosť zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby v dvoch
členských štátoch, avšak z vykonaného dokazovania táto skutočnosť preukázaná nebola.
Keďže sa sťažovateľka nestotožnila s predostretou argumentáciou krajského súdu, podala
proti jeho rozsudku odvolanie, ktorému najvyšší súd nevyhovel a sťažnosťou napadnutým
rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že rozsudkom krajského súdu
a rozsudkom najvyššieho súdu bola ukrátená na svojich základných právach garantovaných
ústavou. Podľa jej názoru najvyšší súd porušil jej základné práva podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru tým, že v napadnutom rozsudku
„... absentuje odkaz na právne predpisy, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal,
nezaoberá sa právnym zdôvodnením svojho rozhodnutia a v rámci odôvodnenia sa vôbec
nezaoberá rozsiahlymi námietkami sťažovateľky uvedenými v odvolaní“, čo sťažovateľka
považuje „... za nedostatočné, zakladajúce arbitrárnosť rozhodnutia“. Okrem uvedeného sa
podľa tvrdení sťažovateľky najvyšší súd a ani krajský súd kvalifikovane nevysporiadali
so záznamom č. 34099-2/2013-CA o vykonaní kontroly zameranej na prevenciu reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorý sťažovateľka považuje
za nosný dôkaz v predmetných konaniach. V týchto intenciách sťažovateľka ďalej uvádza:
„... tak ako prvostupňový správny orgán (Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca), v rámci
odvolacieho konania aj druhostupňový správny orgán (Sociálna poisťovňa Ústredie), ako aj
konajúci prvostupňový správny súd (Krajský súd Žilina) považovali otázku reálneho výkonu
činnosti sťažovateľky ako zamestnanca podstatnú pre vydanie rozhodnutia
o vzniku/nevzniku poistenia v zmysle Zákona o SP podľa slovenskej legislatívy, napriek
tomu, že táto otázka bola v zmysle vyššie uvedeného vyriešená už v rámci konania
o kontrole, ktorej výsledkom bol záznam č. 34099-2/2013-CA..., vôbec na túto skutočnosť
pri vydaní svojich rozhodnutí nereflektovali. Rovnako aj Najvyšší súd, aj napriek ďalším
dôkazom predloženým v správnom, ako aj súdnom konaní... zásadne polemizoval o reálnosti
vykonávania práce sťažovateľky ako zamestnanca a už vyriešenú prejudiciálnu otázku
podstatnú pre vydanie ústavnou sťažnosťou napádaného rozhodnutia odignoroval.“
4. Namietané porušenie čl. 7 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že „... krajský
súd ako prvostupňový a rovnako aj Najvyšší súd ako súd odvolací odmietol aplikovať
v danej veci nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004
a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a čl. 14-16“, a čl. 2 ods. 2 ústavy bol
podľa názoru sťažovateľky porušený svojvoľnou aplikáciou právnych noriem a vykonaných
dôkazov. Napokon k namietanému porušeniu čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 52 ods. 2 ústavy malo
dôjsť tým, že svojimi rozhodnutiami všeobecné súdy porušili princíp rovnakého
zaobchádzania s poukazom na to, že zamestnávateľ sťažovateľky zamestnáva aj iných
občanov Poľskej republiky, proti ktorým postupovali orgány verejnej správy odlišne, a to
tak, že im vznikli príslušné sociálne poistenia podľa podmienok stanovených slovenskými
právnymi normami.
5. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu
boli porušené jej základné práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia
zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej trovy konania.
II.
6. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom
krajského súdu
9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka
namieta porušenie označených základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu,
poukazuje na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy disponuje
ústavný súd pri ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou
právomocou. Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného
súdu nastupuje až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi
poskytnúť všeobecné súdy (I. ÚS 269/06). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto
sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci (IV. ÚS 115/07).
10. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu tak
ústavný súd nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože jeho
rozhodnutie mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané najvyšší súdom, a to
na základe riadneho opravného prostriedku (odvolania). Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v časti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného
prerokovania sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho
súdu.
II.B
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom
najvyššieho súdu
11. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zvyšnej časti sťažnosti zistil, že
sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy namieta tiež porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 ústavy.
12. V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy
môže Slovenská republika medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti
svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom
alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
13. Ústavný súd konštatuje, že úvodné články ústavy vrátane tých, ktoré vo svojej
sťažnosti sťažovateľka označila, majú charakter základných, všeobecných ustanovení, tak
ako to vyplýva aj zo samotného názvu prvého oddielu prvej hlavy ústavy. Ústavné normy,
ktoré sú obsiahnuté v tejto časti ústavy, síce môžu poskytovať východisko pri výklade
základných práv a slobôd, avšak samy osebe nemajú charakter základných práv a slobôd,
ktoré sú uvedené v čl. 14 a nasl. ústavy. Ústavný súd tak na základe už uvedeného
konštatuje, že nemá dostatok právomoci rozhodnúť o porušení ústavnej normy obsiahnutej
v čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 ústavy v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
14. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 52 ods. 2
ústavy, je potrebné uviesť, že čl. 39 ods. 1 práve v spojitosti s čl. 52 ods. 2 ústavy sa
vzťahuje iba na občanov Slovenskej republiky ako jedno zo sociálnych práv, ktoré im
ústava garantuje. Keďže ide o právo ústavou výslovne priznané iba občanom, nemôže dôjsť
k jeho porušeniu vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá je poľskou štátnou občiankou. Pokiaľ ide
o právo na zdravie a bezplatnú zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40 ústavy, ústavný
konštatuje, že v danom prípade sťažovateľke napadnutými rozhodnutiami nebola žiadnym
spôsobom odopretá zdravotná starostlivosť, predmetom oboch rozhodnutí nebolo posúdenie
jej zdravotného stavu, preto v jej prípade absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi
namietaným porušením základného práva podľa čl. 40 a napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu a najvyššieho súdu.
15. Z uvedeného dôvodu bolo nutné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu aj v tejto časti a ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu
predbežného prerokovania sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku
najvyššieho súdu, v ktorej sťažovateľka napáda porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.
16. Ako už bolo uvedené, podľa zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
odmietnuť aj taký návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. V zmysle judikatúry ústavného
súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ vo svojej sťažnosti, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 101/03,
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Podľa
čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu
verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak
zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Základné právo na súdnu ochranu tak
umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal
účastníkom súdneho konania.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď
po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo
národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy
maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné
okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.
19. Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto
potrebné posudzovať spoločne.
20. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne konštatuje, že nie je súčasťou
systému všeobecného súdnictva, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
a ako taký v zásade nie je oprávnený skúmať a posudzovať právne názory všeobecných
súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd taktiež neskúma, či bol
v konaní pred všeobecným súdom náležite zistený skutkový stav. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti postupu všeobecného súdu s ochranou základných práv
a slobôd garantovanou ústavou, resp. s ochranou ľudských práv a základných slobôd
garantovanou medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (II. ÚS 21/96, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).
21. Ústavný súd tak môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak
v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu
základného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom skúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by tieto závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva
alebo slobody. Súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03,
22. Ak sťažovateľka vidí porušenie svojho základných práv na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru v tom, že
najvyšší súd sa v rámci svojho odôvodnenia vôbec nevysporiadal so záznamom o vykonaní
kontroly zameranej na prevenciu reálneho výkonu činnosti zamestnancov, v tomto smere
považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky
a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany ustanoví zákon. Týmto zákonom bol až do jeho
zrušenia zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“). V zmysle ustanovenia § 132 OSP súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Záznam o vykonaní
kontroly zameranej na prevenciu reálneho výkonu činnosti zamestnancov je len jedným
z dôkazov, na základe ktorých všeobecné súdy vo veci rozhodli. Skutočnosť, že v rámci
konania o kontrole zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov bol
zo strany kontrolujúceho subjektu vyhotovený záznam o kontrole, v žiadnom prípade
nezakladá prekážku rozsúdenej veci a neuberá právomoc všeobecným súdom posudzovať
otázku, či v okolnostiach daného prípadu došlo alebo nedošlo k reálnemu výkonu závislej
práce. Tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd pochybil, keď „zásadne polemizoval
o reálnosti vykonávania práce sťažovateľky ako zamestnanca a už vyriešenú prejudiciálnu
otázku podstatnú pre vydanie ústavnou sťažnosťou napádaného rozhodnutia odignoroval“,
je tak nesprávne. Súdnym prieskumom, vykonávaním dôkazov a ich následným
vyhodnocovaním v súlade s procesnými normami vo vzťahu k nastolenej otázke nemohlo
zo strany všeobecných súdov dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky. Nie je
namieste ani tvrdenie, že súd odignoroval sťažovateľkou označený záznam ako dôkaz,
naopak, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku s odkazom na rozsudok krajského súdu
jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo tento záznam nie je pre posúdenie veci rozhodný,
ktoré iné dôkazy považuje za relevantné a aké závery pri aplikácii konkrétnych právnych
predpisov z nich vyvodzuje. Nie je úlohou ústavného súdu opätovne vyhodnocovať dôkazy,
prípadne prehodnocovať skutkový stav, ako to požaduje sťažovateľka vo svojej sťažnosti.
23. Neobstojí ani námietka sťažovateľky, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu
je „nedostatočné, zakladajúce arbitrárnosť rozhodnutia“, keďže sa najvyšší súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na konštatovanie správnosti postupu
krajského súdu s tým, že sa „nevysporiadal so všetkými jej námietkami v podanom
odvolaní“. Ústavný súd k tomu v prvom rade uvádza, že Občiansky súdny poriadok (platný
a účinný v čase napádaného konania) v ustanovení § 219 ods. 2 výslovne umožňoval
odvolaciemu súdu obmedziť sa v odôvodnení svojho rozhodnutia len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ak sa s ním v celom rozsahu stotožňuje.
Ak teda najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku využil takúto procesnú ekonómiu
a v podstatnom len odkázal na rozsudok krajského súdu, to samo osebe nemožno považovať
za porušenie práva na súdnu ochranu. V danom prípade dokonca najvyšší súd konal nad
rámec procesného minima, keď v podstatnom napokon opakovane zhrnul dôvody a právne
argumenty, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky nevyhovel.
24. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa danou vecou
riadne zaoberal, že príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie
tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil. Ústavný súd tak z týchto
dôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd nemohol porušiť základné práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6
dohovoru.
25. Poslednou skutočnosťou, v ktorej sťažovateľka vidí porušenie svojho práva
na súdnu ochranu, je to, že podľa jej názoru „najvyšší súd ako súd odvolací odmietol
aplikovať v danej veci nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29. apríla 2004 a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a čl. 14-16“.
Najvyšší súd sa zaoberal aj touto otázkou a v odôvodnení svojho rozhodnutia k tomu
uvádza: „Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj rozhodnutia žalovaného, najvyšší
súd dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že v konaní nebolo preukázané, že by
žalobkyňa reálne fakticky vykonávala činnosť zamestnanca u zamestnávateľa
REPRUF, s.r.o., ktorého sídlo je na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu, preto
neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia.
Pre aplikáciu tohto článku základného nariadenia je potrebný reálny súbeh činností
žalobkyne ako SZČO na území Poľskej republiky a činnosti zamestnankyne na území
Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie základného nariadenia predpokladá existujúci,
skutočný súbeh dvoch činností, a to SZČO a zamestnanie v dvoch odlišných členských
štátoch a iba táto skutočnosť zakladá postup podľa predmetného článku 13 ods. 3
základného nariadenia a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného
členského štátu.“ Už z uvedenej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je teda
zrejmé, že najvyšší súd neodmietol tento právny predpis a v ňom obsiahnuté právne normy
aplikovať bezdôvodne, ale pri ich výklade dospel k záveru, že v prípade sťažovateľky
nebola naplnená hypotéza týchto právnych noriem, a teda nebola možná ani ich aplikácia.
Ústavný súd tak dospel k záveru, že ani táto argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá
indikovať možné porušenie základných práv sťažovateľky garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2
26. Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že žiadnym sťažovateľkou namietaným
postupom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jej základných práv v zmysle čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
27. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci, resp.
pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch
sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017