Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 696/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. novembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť

Poľská republika, zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, J. M.

Geromettu 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 2 ods. 2,

, , , a 2 a

a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. februára 2017

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 9. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 39 ods. 1,

, a 2 a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. februára 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“)

v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. júna 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca,

rozhodnutím č. 4472-1/2013-CA z 12. septembra 2013 rozhodla, že jej od 1. februára 2012

podľa platnej slovenskej legislatívy nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu

podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nesprávnu aplikáciu čl. 11 ods. 2

písm. a) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004

o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho

parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné

nariadenie“). O podanom odvolaní rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím

č. 1496-2/2014-BA z 12. februára 2014 tak, že odvolanie sťažovateľky zamietla a potvrdila

rozhodnutie Sociálnej poisťovňa, pobočky Čadca, ako vecne správne. Žalobou

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu sa sťažovateľka na krajskom súde

domáhala zrušenia tohto rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového

orgánu verejnej správy. Krajský súd žalobu sťažovateľky napadnutým rozsudkom zamietol

a v rámci odôvodnenia zdôraznil, že aplikovať relevantný čl. 11 ods. 1 základného

nariadenia v spojitosti s nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009

zo 16. septembra 2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) je možné v situácii, keď osoba

vykonáva činnosť zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby v dvoch

členských štátoch, avšak z vykonaného dokazovania táto skutočnosť preukázaná nebola.

Keďže sa sťažovateľka nestotožnila s predostretou argumentáciou krajského súdu, podala

proti jeho rozsudku odvolanie, ktorému najvyšší súd nevyhovel a sťažnosťou napadnutým

rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že rozsudkom krajského súdu

a rozsudkom najvyššieho súdu bola ukrátená na svojich základných právach garantovaných

. Podľa jej názoru najvyšší súd porušil jej základné práva podľa a

ods. 1 a 2 a právo podľa dohovoru tým, že v napadnutom rozsudku

„... absentuje odkaz na právne predpisy, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal,

nezaoberá sa právnym zdôvodnením svojho rozhodnutia a v rámci odôvodnenia sa vôbec

nezaoberá rozsiahlymi námietkami sťažovateľky uvedenými v odvolaní“, čo sťažovateľka

považuje „... za nedostatočné, zakladajúce arbitrárnosť rozhodnutia“. Okrem uvedeného sa

podľa tvrdení sťažovateľky najvyšší súd a ani krajský súd kvalifikovane nevysporiadali

so záznamom č. 34099-2/2013-CA z 8. marca 2013 o vykonaní kontroly zameranej

na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorý

sťažovateľka považuje za nosný dôkaz v predmetných konaniach. V týchto intenciách

sťažovateľka ďalej uvádza: „... tak ako prvostupňový správny orgán (Sociálna poisťovňa,

pobočka Čadca), v rámci odvolacieho konania aj druhostupňový správny orgán (Sociálna

poisťovňa Ústredie), ako aj konajúci prvostupňový správny súd (Krajský súd Žilina)

považovali otázku reálneho výkonu činnosti sťažovateľky ako zamestnanca podstatnú pre

vydanie rozhodnutia o vzniku/nevzniku poistenia v zmysle Zákona o SP podľa slovenskej

legislatívy, napriek tomu, že táto otázka bola v zmysle vyššie uvedeného vyriešená už

v rámci konania o kontrole, ktorej výsledkom bol záznam č. 34099-2/2013-CA..., vôbec

na túto skutočnosť pri vydaní svojich rozhodnutí nereflektovali. Rovnako aj Najvyšší súd, aj

napriek ďalším dôkazom predloženým v správnom, ako aj súdnom konaní... zásadne

polemizoval o reálnosti vykonávania práce sťažovateľky ako zamestnanca a už vyriešenú

prejudiciálnu otázku podstatnú pre vydanie ústavnou sťažnosťou napádaného rozhodnutia

odignoroval.“

Namietané porušenie vidí sťažovateľka v tom, že „... krajský súd

ako prvostupňový a rovnako aj Najvyšší súd ako súd odvolací odmietol aplikovať v danej

veci nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 a jeho

čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu

a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a -16“, a bol

podľa názoru sťažovateľky porušený svojvoľnou aplikáciou právnych noriem a vykonaných

dôkazov. Napokon k namietanému porušeniu , a malo

dôjsť tým, že svojimi rozhodnutiami všeobecné súdy porušili princíp rovnakého

zaobchádzania s poukazom na to, že zamestnávateľ sťažovateľky zamestnáva aj iných

občanov Poľskej republiky, proti ktorým postupovali orgány verejnej správy odlišne, a to

tak, že im vznikli príslušné sociálne poistenia podľa podmienok stanovených slovenskými

právnymi normami.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu

boli porušené jej základné práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46

ods. 1 a 2 a a právo podľa dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia

zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej trovy konania.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom

krajského súdu

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namieta porušenie označených základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu,

poukazuje na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia disponuje

ústavný súd pri ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou

právomocou. Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného

súdu nastupuje až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi

poskytnúť všeobecné súdy (). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto

sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci ().

Vzhľadom na uvedený princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu tak ústavný

súd nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože jeho

rozhodnutie mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané najvyšší súdom, a to

na základe riadneho opravného prostriedku (odvolania). Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť v časti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného

prerokovania sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho

súdu.

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom

najvyššieho súdu

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zvyšnej časti sťažnosti zistil, že

sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

namieta tiež porušenie základných práv podľa a .

V zmysle môžu štátne orgány konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa môže

Slovenská republika medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená

spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti

svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych

spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom

alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Ústavný súd konštatuje, že úvodné články vrátane tých, ktoré vo svojej

sťažnosti sťažovateľka označila, majú charakter základných, všeobecných ustanovení, tak

ako to vyplýva aj zo samotného názvu prvého oddielu prvej hlavy . Ústavné normy,

ktoré sú obsiahnuté v tejto časti , síce môžu poskytovať východisko pri výklade

základných práv a slobôd, avšak samy osebe nemajú charakter základných práv a slobôd,

ktoré sú uvedené v a nasl. . Ústavný súd tak na základe už uvedeného

konštatuje, že nemá dostatok právomoci rozhodnúť o porušení ústavnej normy obsiahnutej

v a v konaní podľa ().

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 52

ods. 2 , je potrebné uviesť, že práve v spojitosti s sa

vzťahuje iba na občanov Slovenskej republiky ako jedno zo sociálnych práv, ktoré im

garantuje. Keďže ide o právo výslovne priznané iba občanom, nemôže dôjsť

k jeho porušeniu vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá je poľskou štátnou občiankou. Pokiaľ ide

o právo na zdravie a bezplatnú zdravotnú starostlivosť podľa , ústavný

konštatuje, že v danom prípade sťažovateľke napadnutými rozhodnutiami nebola žiadnym

spôsobom odopretá zdravotná starostlivosť, predmetom oboch rozhodnutí nebolo posúdenie

jej zdravotného stavu, preto v jej prípade absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva podľa čl. 40 a napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu.

Z uvedeného dôvodu bolo nutné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu aj v tejto časti a ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu

predbežného prerokovania sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku

najvyššieho súdu, v ktorej sťažovateľka napáda porušenie svojich základných práv podľa

a 2 a práva podľa dohovoru.

Ako už bolo uvedené, podľa môže ústavný súd odmietnuť aj

taký návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. V zmysle judikatúry ústavného súdu možno

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ vo svojej sťažnosti, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých

porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Podľa

kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak

zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Základné právo na súdnu ochranu tak

umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal

účastníkom súdneho konania.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne konštatuje, že nie je súčasťou

systému všeobecného súdnictva, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

a ako taký v zásade nie je oprávnený skúmať a posudzovať právne názory všeobecných

súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd taktiež neskúma, či bol

v konaní pred všeobecným súdom náležite zistený skutkový stav. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti postupu všeobecného súdu s ochranou základných práv

a slobôd garantovanou , resp. s ochranou ľudských práv a základných slobôd

garantovanou medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (, , ).

Ústavný súd tak môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu

základného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom skúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by tieto závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva

alebo slobody. Súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

).

Ak sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa

a 2 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru v tom, že

najvyšší súd sa v rámci svojho odôvodnenia vôbec nevysporiadal so záznamom o vykonaní

kontroly zameranej na prevenciu reálneho výkonu činnosti zamestnancov, v tomto smere

považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že v zmysle podmienky

a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany ustanoví zákon. Týmto zákonom bol až do jeho

zrušenia v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“). V zmysle ustanovenia súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Záznam o vykonaní

kontroly zameranej na prevenciu reálneho výkonu činnosti zamestnancov je len jedným

z dôkazov, na základe ktorých všeobecné súdy vo veci rozhodli. Skutočnosť, že v rámci

konania o kontrole zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov bol

zo strany kontrolujúceho subjektu vyhotovený záznam o kontrole, v žiadnom prípade

nezakladá prekážku rozsúdenej veci a neuberá právomoc všeobecným súdom posudzovať

otázku, či v okolnostiach daného prípadu došlo alebo nedošlo k reálnemu výkonu závislej

práce. Tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd pochybil, keď „zásadne polemizoval

o reálnosti vykonávania práce sťažovateľky ako zamestnanca a už vyriešenú prejudiciálnu

otázku podstatnú pre vydanie ústavnou sťažnosťou napádaného rozhodnutia odignoroval“,

je tak nesprávne. Súdnym prieskumom, vykonávaním dôkazov a ich následným

vyhodnocovaním v súlade s procesnými normami vo vzťahu k nastolenej otázke nemohlo

zo strany všeobecných súdov dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky. Nie je

namieste ani tvrdenie, že súd odignoroval sťažovateľkou označený záznam ako dôkaz,

naopak, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku s odkazom na rozsudok krajského súdu

jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo tento záznam nie je pre posúdenie veci rozhodný,

ktoré iné dôkazy považuje za relevantné a aké závery pri aplikácii konkrétnych právnych

predpisov z nich vyvodzuje. Nie je úlohou ústavného súdu opätovne vyhodnocovať dôkazy,

prípadne prehodnocovať skutkový stav, ako to požaduje sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

Neobstojí ani námietka sťažovateľky, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je

„nedostatočné, zakladajúce arbitrárnosť rozhodnutia“, keďže sa najvyšší súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia obmedzil len na konštatovanie správnosti postupu krajského súdu s tým,

že sa „nevysporiadal so všetkými jej námietkami v podanom odvolaní“. Ústavný súd k tomu

v prvom rade uvádza, že (platný a účinný v čase napádaného

konania) v ustanovení § 219 ods. 2 výslovne umožňoval odvolaciemu súdu obmedziť sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, ak sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Ak teda najvyšší súd v odôvodnení

svojho rozsudku využil takúto procesnú ekonómiu a v podstatnom len odkázal na rozsudok

krajského súdu, to samo osebe nemožno považovať za porušenie práva na súdnu ochranu.

V danom prípade dokonca najvyšší súd konal nad rámec procesného minima, keď

v podstatnom napokon opakovane zhrnul dôvody a právne argumenty, pre ktoré odvolaniu

sťažovateľky nevyhovel.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru,

že z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa danou vecou riadne

zaoberal, že príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie

tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil. Ústavný súd tak z týchto

dôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd nemohol porušiť základné práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a 2 a právo na spravodlivý proces podľa

dohovoru ().

Poslednou skutočnosťou, v ktorej sťažovateľka vidí porušenie svojho práva na súdnu

ochranu, je to, že podľa jej názoru „najvyšší súd ako súd odvolací odmietol aplikovať

v danej veci nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004

a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu

a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a čl. 14-16“. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu jasne vyplýva

(bližšie pozri odôvodnenie predmetného rozhodnutia, ktoré na tomto mieste nie je účelné

opakovať), že najvyšší súd neodmietol tento právny predpis a v ňom obsiahnuté právne

normy aplikovať bezdôvodne, ale pri ich výklade dospel k záveru, že v prípade

sťažovateľky nebola naplnená hypotéza týchto právnych noriem, a teda nebola možná ani

ich aplikácia. Ústavný súd tak dospel k záveru, že ani táto argumentácia sťažovateľky nie je

spôsobilá indikovať možné porušenie základných práv sťažovateľky garantovaných čl. 46

ods. 1 a 2 .

Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že žiadnym sťažovateľkou namietaným

postupom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jej základných práv v zmysle čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru, sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci, resp. pre jej

zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch

sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2017