Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 555/2017
PDF · 157.61 KB
No categories available
III. ÚS 555/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Belicom, Konventná 626/9, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 114/2017
z 28. apríla 2017 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 7 C 171/2016
zo 6. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. augusta 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 114/2017 z 28. apríla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 7 C 171/2016 zo 6. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného
súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom doručeným
okresnému súdu 8. novembra 2016 domáhal proti spoločnosti ,
(ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy 3 448,20 €
s príslušenstvom z titulu úrazovej renty a náhrady trov konania. Okresný súd vo veci
rozhodol uznesením sp. zn. 7 C 171/2016 zo 6. februára 2017 tak, že konanie zastavil
a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Zároveň rozhodol, že po právoplatnosti tohto
uznesenia postúpi vec Sociálnej poisťovni, ústrediu, Bratislava, na ďalšie konanie. Proti
uvedenému rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 5 Co 114/2017 z 28. apríla 2017 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie
okresného súdu potvrdil.
3. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti ďalej uviedol, že obe napadnuté rozhodnutia sú
«... absolútne nedostatočne odôvodnené a... tak svojvoľné (arbitrárne). Arbitrárnosť
odvolacieho uznesenia z 28. 4. 2017 je napríklad zrejmá v bode 15. odôvodnenia,
keď odvolací súd BEZ TOHO, aby sa vysporiadal s každou jednotlivou námietkou
sťažovateľa v jeho odvolaní z 13. 3. 2017, len stručne skonštatoval, že „Vzhľadom
na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napádaného
uznesenia súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v
zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP“, čo nemá oporu v povinnosti (odvolacieho) súdu v zmysle §
220 ods. 2 v spojení s § 236 CSP RIADNE odôvodniť svoje uznesenie a RIADNE sa
vysporiadať so VŠETKÝMI námietkami sťažovateľa.
Sťažovateľ opiera toto svoju ústavnú sťažnosť o tieto skutkové a právne dôvody, na základe
ktorých je podľa jeho názoru napádané uznesenie súdu prvej inštancie z 6. 2. 2017 v spojení
s uznesením odvolacieho súdu z 28. 4. 2017 nesprávne, nezákonné a nespravodlivé, keďže
napádané uznesenia majú nasledovné vady (na ktoré súd sťažovateľ upozornil v odvolaní z
13. 3. 2017, ktoré ODVOLACÍ SÚD IGNOROVAL a NEODPOVEDAL NA ODVOLACIE
NÁMIETKY sťažovateľa...».
Sťažovateľ ďalej uvádza: „... Napádané rozhodnutie (uznesenia z 6. 2. 2017
a z 28. 4. 2017) NEVYSVETLILO dostatočne, ktoré skutočnosti považoval súd
za preukázané a ktoré nie, NEVYSVETLILO, z ktorých dôkazov súd vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, NEVYSVETLILO prečo súd nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a NEVYSVETLILO dostatočne ako vec právne posúdil. Odôvodnenie
uznesenie NIE JE presvedčivé. Súd v napádanom uznesení pri hodnotení dôkazov tieto
nevyhodnotil v súlade s § 191 CSP hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti so starostlivým prihliadnutím
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Uznesenie odvolacieho súdu z 28. 4. 2017
odôvodnilo (bod 15.) svoje rozhodnutie len odkazom na správne dôvody s lakonickým
odkazom na § 387 ods. 2 CSP a vôbec vecne neodôvodnilo svoje rozhodnutie.
... Sťažovateľ sa nedomáha zaplatenia dávky od Sociálnej poisťovne, ale nároku
vyplývajúceho z ustanovenia §447 Občianskeho zákonníka, ktorý síce odkazuje
na všeobecné predpisy o sociálnom poistení, avšak iba pokiaľ ide o výpočet a určenie tejto
dávky.
... Dávku, v podobe náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti
podľa zákona o sociálnom poistení, po splnení ostatných podmienok vypláca Sociálna
poisťovňa, ktorej o tejto dávke rozhoduje v danom konaní. Konanie podľa §172 zákona
o sociálnom poistení je konanie, v ktorom sa rozhoduje, či Sociálna poisťovňa prizná
(a ak prizná aj vyplatí) alebo neprizná túto dávku.
... O skutočnosti, že súdy majú jednoznačne právomoc konať a rozhodovať vo
veciach o priznaní straty na zárobku po skončení práceneschopnosti svedčia aj iné
rozhodnutia, napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 10. 2014 sp. zn.:
4CoPr/2/2014, alebo rozsudok Okresného súdu Zvolen z 25. 10. 2010 sp.zn.: 16C/16/2004.
ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. 6. 2012 sp. zn.:
15Co/2/2012. V oboch rozhodnutiach išlo o skutkovo veľmi podobné prípady, kedy sa
sťažovateľ domáhal od žalovaného - bývalého zamestnávateľa, u ktorého utrpel pracovný
úraz, náhrady za stratu zárobku po skončení práceneschopnosti. A tieto súdy sa týmito
nárokmi poškodeného sťažovateľa zaoberali a rozhodli o ňom, NEPOSTÚPILI vec na
prejednanie Sociálnej poisťovni, ústrediu tak ako to CHYBNE učinil súd v napádanom
uznesení z 6. 2. 2017, čo nesprávne potvrdil odvolací súd v uznesení z 28. 4. 2017.“
4. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým uznesením
krajského súdu v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu jeho
v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a žiada, aby
ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že vysloví
ich porušenie, oba napadnuté uznesenia zruší, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie
a prizná mu náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
7. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práva
podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
8. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto
ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
9. V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania napadnutého
uznesenia okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania
podľa štvrtej časti prvej hlavy Civilného sporového poriadku. To znamená, že právomoc
poskytnúť ochranu označeným základným právam mal krajský súd ako súd odvolací, čím je
zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva,
že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie aj podal.
10. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práva
podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
11. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu podal dovolanie doručené okresnému súdu
7. augusta 2017, o ktorom ku dňu rozhodovania o tejto sťažnosti nebolo rozhodnuté.
12. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05).
13. Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského
súdu sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených
námietkach porušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom
v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela
byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých
porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd
dovolací.
14. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
15. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
16. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite z dôvodu
odmietnutia sťažnosti ako celku nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017