Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 466/2017
PDF · 181.87 KB
No categories available
I. ÚS 466/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Čechová Insolvency
Services k. s., Staromestská 3, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Černáková, s. r. o., Staromestská 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka Mgr. Jana
Černáková, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, ako
aj čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp zn. 8 K 59/2015 a jeho
uznesením z 9. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Čechová Insolvency Services k. s. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. februára 2017 doručená sťažnosť spoločnosti Čechová Insolvency Services k. s.
[(komanditná spoločnosť, pozn.) – ďalej len „sťažovateľka“], zapísanej ako konkurzný
a reštrukturalizačný správca, ktorý je vedený v zozname správcov na Ministerstve
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou namietala porušenie svojich základných práv
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, ako aj „na právnu istotu podľa čl. 2
a násl.“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp zn. 8 K 59/2015
a jeho uznesením z 9. januára 2017 (ďalej aj „napadnutý postup a uznesenie okresného
súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu
30. augusta 2017.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že okresný súd uznesením
z 25. apríla 2016 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka BRICOM s. r. o., Bratislava (ďalej
len „úpadca“), a do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovil sťažovateľku.
Následne okresný súd napadnutým postupom a uznesením na základe podnetu veriteľa
Invest kapital, a. s., doručeného 25. októbra 2016, ktorý nebol vtedy podľa sťažovateľky
konkurzným veriteľom úpadcu, resp. účastníkom konkurzného konania, odvolal
sťažovateľku z funkcie správcu úpadcu. Aj napriek tomu, že sťažovateľka si je vedomá, že
podľa § 42 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“ ) môže súd odvolať aj bez návrhu, v sťažnosti tvrdí, že neporušila
žiadne povinnosti vyplývajúce jej z citovaného zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ako
aj súvisiaceho „zákona o správcoch“ a o všetkých dôležitých úkonoch informovala okresný
súd.
3. Sťažovateľka v sťažnosti napáda nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia
okresného súdu z dôvodu jeho nedostatočného a nezrozumiteľného odôvodnenia [okresný
súd nevzal do úvahy relevantné skutočnosti, na ktoré poukázala sťažovateľka vo svojom
vyjadrení k podnetu veriteľa 14. novembra 2016 (v prílohe k sťažnosti) a nevysporiadal sa
s jej právnou argumentáciou vo vzťahu k tým záležitostiam, ktoré jej okresný súd kládol za
vinu, pozn.]. V tomto prípade to nebol prvý prípad, keď okresný súd uprednostnil
požiadavky veriteľa pred inými veriteľmi, čím porušil aj zásadu rovnosti účastníkov
súdneho konania. Okresnému súdu sťažovateľka vytýka napokon aj svojvôľu pri výklade
a aplikácii právnych noriem (napr. § 526 Občianskeho zákonníka a § 25, § 26 a § 27 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii), ktoré bližšie rozsiahlo rozvádza v bodoch 23 až 30 svojej
sťažnosti.
4. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým postupom a napadnutým uznesením, ktoré
považuje za arbitrárne a protiústavné, porušil okresný súd ňou označené práva (bod 1)
Navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa Čechová Insolvency Services k. s... na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny..., čl. 6 ods. 1
Dohovoru... a na právnu istotu podľa čl. 2 a nasl. Ústavy SR postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 K/59/2015 a jeho uznesením z 09. januára 2017
č. k. 8 K/59/2015... porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 09. januára 2017 č. k. 8 K/59/2015... sa
zrušuje a Okresnému súdu... sa prikazuje obnovenie stavu pred jeho vydaním.“
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným
rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
7. Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľky v bodoch 2 až 4 a obsah
napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj ďalšie predložené listinné prílohy a zistil, že
sťažnosť sťažovateľky nie je dôvodná a ide iba o pokračovanie sporu účastníkov bez
ústavnej dimenzie. Sťažovateľka má iný názor ako okresný súd a jadro jej „ústavných
námietok“ spočíva v tom, že toto uznesenie je podľa nej arbitrárne a nedáva odpovede na
všetky relevantne nastolené problémy. Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Okrem toho namieta tiež porušenie „základného práva“ na právnu istotu podľa
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Kto tvrdí,
že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na
súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 ústavy, resp. čl. 36 ods. 2 listiny). Podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote
prejednaná.
Podľa čl. 2 ods. 1 ústavy štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú
prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (odsek 2).
Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,
čo zákon neukladá (odsek 3).
9. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) je umožniť
každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci
konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve
(I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08). Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) . Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa
čl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená na
jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní
a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené
práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná
nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie
o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu
a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové
a právne závery všeobecného súdu (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 167/2017).
10. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo
následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci okresného súdu v súvislosti
s predmetným rozhodnutím sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.
11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného
súdu a jeho odôvodnením (body 1 až 6) dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutie,
ktorým odvolal sťažovateľku „z funkcie správcu úpadcu“, vzhľadom na citáciu
relevantných právnych noriem (bod 4) a argumentáciu (právny záver) v poslednom odseku
6 (nadväzujúc na body 2 až 3, pozn.) odôvodnil dostatočne a nie je potrebné uznesenie
bližšie citovať, pretože sťažovateľka jeho obsah dobre pozná. Ústavný súd nemá žiadny
dôvod toto uznesenie meniť alebo do neho akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť, pretože podľa
svojej judikatúry ústavný súd nevstupuje ani do prípadných problematických záverov
všeobecných súdov, ak ich primeraným (nie vyčerpávajúcim) spôsobom odôvodnili, čo je
v danej veci nepochybne splnené.
12. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže implikovať povinnosť
všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich.
Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.
13. Predmetné rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
14. Pretože napadnuté uznesenie okresného súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
okresného súdu.
15. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného
súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad súdnej ochrany a spravodlivého súdneho
konania, dospel ústavný súd k záveru, že nezistil žiadnu spojitosť medzi posudzovaným
rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny (sťažovateľka v sťažnostnej argumentácii
porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, resp. čl. 36 ods. 2 listiny bližšie ani neodvodňuje pozn.).
16. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol v tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základných práv podľa „čl. 2 a násl.“
(pozri body 1 a 8). Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
postupom a uznesením okresného súdu a možným porušením základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to
uvažovať ani o porušení čl. 2 ústavy, ktorý navyše nie je základným právom, ako to
označuje a pomenúva sťažovateľka. Ústavný súd pre informáciu poznamenáva, že
ustanovenia čl. 2 ústavy, ktoré pozostávajú až z troch odsekov, neobsahujú konkrétnu
garanciu základného práva a slobody, ale sú základnými či všeobecnými ustanoveniami
limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. Z uvedeného
teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho
označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06,
III. ÚS 224/08). Keď porušenie označených základných práv sťažovateľky zistené v tejto
veci nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označeného základného ustanovenia
18. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti
namietajúcej porušenie základného práva na právnu istotu podľa „čl. 2 a nasl.“ zjavne
neopodstatnená a súčasne nespĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (kvalifikovane zastúpená advokátkou bližšie neupresňuje, ktoré
nadväzujúce články ústavy, resp. ustanovenia čl. 2 ústavy má konkrétne na mysli, pozn.).
19. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017