Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 582/2017
PDF · 204.64 KB
No categories available
II. ÚS 582/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti WIBAX, spol. s r. o., Vrakunská 29, Bratislava, zastúpenej advokátom
JUDr. Dušanom Repákom, Krížna 47, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 0 Er 868/2010-159,
Ex 1346/10 zo 14. januára 2013 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
21 CoE 51/2015 z 3. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti WIBAX, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WIBAX, spol. s r. o.,
Vrakunská 29, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „povinný“), vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 ústavy
uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 Er 868/2010-159,
Ex 1346/10 zo 14. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 CoE 51/2015
z 3. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 55/2001-
403 z 19. septembra 2007 rozhodol, že sťažovateľka je povinná bezplatne odstrániť vady
fasády rodinného domu navrhovateľov do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Predmetný
rozsudok v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
5 Co 18/08-443 z 9. marca 2010 nadobudol právoplatnosť 18. mája 2010. Sťažovateľka
podala 27. júna 2012 na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie, pretože exekučný
titul bol nevykonateľný a taktiež z dôvodu, že príslušný exekútor jej spoločne s oprávnenou
zmaril možnosť vykonať práce a sám konal v rozpore s dobrými mravmi a viacerými
ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Okresný súd konajúci vyšším súdnym úradníkom napadnutým uznesením návrh
sťažovateľky zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie [§ 374 ods. 4
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom v tom čase
(ďalej len „OSP“)].
Okresný súd opätovne preskúmal návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie
a uznesením č. k. 0 Er 868/2010-176 zo 16. októbra 2014 tento jej návrh zamietol. Okresný
súd dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala existenciu dôvodov na zastavenie
exekúcie.
Sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu odvolanie, o ktorom bolo
rozhodnuté napadnutým uznesením krajského súdu. Krajský súd uznesenie okresného súdu
č. k. 0 Er 868/2010-176 zo 16. októbra 2014 ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že všeobecné súdy o jej návrhu
na zastavenie exekúcie rozhodli v rozpore so zákonom, resp. že všeobecné súdy dospeli
„k takému výkladu a aplikácii právneho predpisu, ktorý sa odchýlil od znenia príslušných
ustanovení spôsobom zásadne popierajúcim ich účel a význam“. Tvrdí, že sa nevysporiadali
s jej námietkou, že na vykonanie stavebných prác nebolo vydané stavebné povolenie, a teda
vykonaním jej uloženej povinnosti by porušila ustanovenia zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „stavebný zákon“). Všeobecné súdy sa taktiež nedostatočne vysporiadali
s jej tvrdením, že oprávnená a príslušný súdny exekútor konali v rozpore s dobrými mravmi.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava II svojimi uzneseniami sp. zn. 0 Er 868/2010-159,
EX 1346/10 zo dňa 14. 01. 2013 a 0 Er 868/2010-159, EX 1346/10 zo dňa 14. 01. 2013,
porušil základné práva sťažovateľky zaručené čl. 13 ods. 1, 20 ods.1a 4, čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
2. Rozhodol, že Krajský súd v Bratislave svojim uznesením sp. zn. 21 CoE/51/2015-
193, IČS: 1210220565 zo dňa 03. 11. 2015 porušil základné práva sťažovateľky zaručené
čl. 13 ods. 1, 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14, čl. 17
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
3. Rozhodol, že uznesenia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 0 Er 868/2010-159,
EX 1346/10 zo dňa 14. 01. 2013 a 0 Er 868/2010-159, EX 1346/10 zo dňa 14. 01. 2013
v právnej veci povinnej spoločnosti Wibax sro sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
4. Rozhodol, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21 CoE/51/2015-193,
IČS: 1210220565 zo dňa 03. 11. 2015 v právnej veci povinnej spoločnosti Wibax s r o sa
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
5. Sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 €, ktorú
sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II a Krajský súd
v Bratislave.
6. Uložil Okresnému súdu Bratislava II a Krajskému súdu v Bratislave nahradiť
sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 € na účet jej právneho zástupcu
JUDr. Dušana Repáka vedený v spoločnosti
.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením
okresného súdu
Pokiaľ ide o porušenie práv sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu,
ústavný súd konštatuje, že predmetné uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom
a sťažovateľka proti nemu podala odvolanie, čím v zmysle § 374 ods. 4 OSP o návrhu
sťažovateľky na zastavenie exekúcie opätovne rozhodoval sudca okresného súdu (k tomuto
pozri PLz. ÚS 1/08). Okresný súd následne návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie
uznesením č. k. 0 Er 868/2010-176 zo 16. októbra 2014 zamietol.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nie je v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu,
pretože na základe prípustného opravného prostriedku jeho preskúmanie patrilo
do právomoci všeobecného súdu (sudcu okresného súdu v zmysle § 374 ods. 4 OSP).
Sťažovateľka prípustný riadny opravný prostriedok aj využila a proti napadnutému
uzneseniu podala odvolanie, na základe ktorého bolo predmetné uznesenie preskúmané
sudcom okresného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (m. m. IV. ÚS 236/07, IV. ÚS 115/07, I. ÚS 688/2016, II. ÚS 782/2016, III. ÚS
198/2017) sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok
právomoci.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením
krajského súdu
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je
dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Pokiaľ ide o časť sťažnosti smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,
ústavný súd ju považuje za zjavne neopodstatnenú, a to z týchto dôvodov.
Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že na vykonanie stavebných prác
(rekonštrukcia fasády domu) nebolo vydané stavebné povolenie a že oprávnená a súdny
exekútor konali v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd k námietke sťažovateľky týkajúcej sa stavebného povolenia
v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Podľa § 43 ods. 1 Exekučného
poriadku ak sa to, čo rozhodnutie ukladá povinnému, viaže na splnenie podmienky, alebo
na splnenie vzájomnej povinnosti oprávneného, možno vykonať exekúciu, len ak oprávnený
preukáže, že sa podmienka splnila, alebo že svoju vzájomnú povinnosť voči povinnému sám
už splnil, prípadne jej splnenie zabezpečil. V prípade sporu rozhodne súd.
Súdny exekútor pri plnení povinností spojených s posudzovaním náležitostí,
správnosti a úplnosti návrhu na vykonanie exekúcie musí venovať pozornosť aj tomu,
či vykonaniu exekúcie nebráni nesplnenie podmienok alebo vzájomnej povinnosti
obsiahnutých v exekučnom titule. Nesplnenie podmienky alebo vzájomnej povinnosti
spôsobuje nevykonateľnosť inak vykonateľného rozhodnutia až do okamihu, keď sa
preukáže (dôkazné bremeno je na oprávnenom), že podmienka bola splnená, alebo že
oprávnený svoju vzájomnú povinnosť voči povinnému už splnil, prípadne jej splnenie
zabezpečil.
Splnenie vzájomnej povinnosti oprávnenej alebo podmienok, od ktorých povinný
odvodzuje vykonateľnosť jemu uloženej povinnosti bezodplatne odstrániť vady fasády
rodinného domu v zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 15C 55/2001-403,
ktorý v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 18/08-
443, tento exekučný titul neobsahuje.“
K námietke sťažovateľky, že oprávnená a súdny exekútor konali v rozpore s dobrými
mravmi, krajský súd v relevantnej časti uviedol: „... lehota na dobrovoľné plnenie súdom
uloženej povinnosti povinnému márne uplynula 17. 07. 2010. Oprávnená preto dôvodne
a v súlade so zákonom podala dňa 14. 09. 2010 návrh na nútený výkon rozhodnutia
v exekučnom konaní. Upovedomenie o začatí exekúcie podľa § 47 Exekučného poriadku
obsahujúce súčasne aj upovedomenie podľa § 191 ods. 2 písm. a) Exekučného poriadku
bolo povinnému doručené 29. 10. 2010. Doručením upovedomenia začala povinnému
plynúť 14-dňová lehota na splnenie povinnosti uloženej exekučným titulom, v ktorej mohol a
mal sám pristúpiť k splneniu povinnosti uloženej súdom. Táto lehota povinnému uplynula
8. 11. 2010. Z dôvodu, že povinný súdom uloženú povinnosť ani v tejto lehote nesplnil,
nebola už oprávnená vzhľadom na zákonnú úpravu exekúcie uskutočnením prác a výkonov
povinná strpieť, aby práce uložené v exekučnom titule realizoval výlučne povinný.
Skutočnosť, ak by časť vád diela bola odstránená inou osobou pred doručením exekučného
príkazu nezbavuje povinného uhradiť náklady za vykonané práce.“
Ústavný súd konštatuje, že citované závery krajského súdu nevykazujú znaky
arbitrárnosti či svojvôle. Krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom odôvodnil
svoje rozhodnutie, keď správne poukázal na neexistenciu vzájomnej povinnosti povinného
a podmienok v zmysle § 43 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj na zastupiteľnosť plnenia
povinného (sťažovateľky) v zmysle § 191 ods. 4 Exekučného poriadku.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný
súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,
v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť právny názor krajského súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
žeby zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad
krajského súdu vo vzťahu k nepreukázaniu dôvodov na zastavenie exekúcie sťažovateľkou
takéto nedostatky nevykazuje.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy, resp. práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením
krajského súdu, ústavný súd uvádza, že keďže ústavný súd nepovažuje právne závery
krajského súdu za arbitrárne, ani za zjavne neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľka
uviedla vo svojej sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie prijať záver o porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 13 dohovoru, ústavný
súd považuje za potrebné uviesť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa
čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať
pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv zaručených dohovorom
(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, bod 52).
V danom prípade však ústavný súd k takému záveru nedospel.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd
pripomína, že ak orgán štátu aplikuje právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia
nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00,
Ústavný súd ďalej konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo
žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva sťažovateľky vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.
Z argumentácie sťažovateľky nevyplýva, že by sa s ňou z dôvodov uvedených v čl. 14
dohovoru zaobchádzalo v konaní pred krajským súdom rozdielne oproti iným osobám
v rovnakých situáciách.
Ústavný súd ďalej vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05). Toto odôvodnenie sa vzťahuje v celom rozsahu
aj na namietané porušenie čl. 17 dohovoru.
Ústavný súd nad rámec uvedeného konštatuje, že argumentácia sťažovateľky
v jej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je len opakovaním jej predchádzajúcej odvolacej
argumentácie, v rámci ktorej polemizovala s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
uznesení okresného súdu, a je výlučne výrazom jej odlišného skutkového a právneho
hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd nie je ani
oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Sťažovateľkou
uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali
ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia
označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej
proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní
odmietnutá, ústavný súd sa jej ďalšími požiadavkami nezaoberal, pretože rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu
v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2017