Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 582/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti WIBAX, spol. s r. o., Vrakunská 29, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Dušanom Repákom, Krížna 47, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a 4 a

a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. -159,

Ex 1346/10 zo 14. januára 2013 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 3. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti WIBAX, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WIBAX, spol. s r. o.,

Vrakunská 29, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „povinný“), vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia

uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -159,

Ex 1346/10 zo 14. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 3. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 55/2001-

403 z 19. septembra 2007 rozhodol, že sťažovateľka je povinná bezplatne odstrániť vady

fasády rodinného domu navrhovateľov do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Predmetný

rozsudok v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-443 z 9. marca 2010 nadobudol právoplatnosť 18. mája 2010. Sťažovateľka

podala 27. júna 2012 na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie, pretože exekučný

titul bol nevykonateľný a taktiež z dôvodu, že príslušný exekútor jej spoločne s oprávnenou

zmaril možnosť vykonať práce a sám konal v rozpore s dobrými mravmi a viacerými

ustanoveniami o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Okresný súd konajúci vyšším súdnym úradníkom napadnutým uznesením návrh

sťažovateľky zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie [§ 374 ods. 4

v znení platnom a účinnom v tom čase

(ďalej len „OSP“)].

Okresný súd opätovne preskúmal návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie

a uznesením č. k. -176 zo 16. októbra 2014 tento jej návrh zamietol. Okresný

súd dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala existenciu dôvodov na zastavenie

exekúcie.

Sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu odvolanie, o ktorom bolo

rozhodnuté napadnutým uznesením krajského súdu. Krajský súd uznesenie okresného súdu

č. k. -176 zo 16. októbra 2014 ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že všeobecné súdy o jej návrhu

na zastavenie exekúcie rozhodli v rozpore so zákonom, resp. že všeobecné súdy dospeli

„k takému výkladu a aplikácii právneho predpisu, ktorý sa odchýlil od znenia príslušných

ustanovení spôsobom zásadne popierajúcim ich účel a význam“. Tvrdí, že sa nevysporiadali

s jej námietkou, že na vykonanie stavebných prác nebolo vydané stavebné povolenie, a teda

vykonaním jej uloženej povinnosti by porušila ustanovenia

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „stavebný zákon“). Všeobecné súdy sa taktiež nedostatočne vysporiadali

s jej tvrdením, že oprávnená a príslušný súdny exekútor konali v rozpore s dobrými mravmi.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava II svojimi uzneseniami sp. zn. -159,

EX 1346/10 zo dňa 14. 01. 2013 a -159, EX 1346/10 zo dňa 14. 01. 2013,

porušil základné práva sťažovateľky zaručené čl. 13 ods. 1, 20 ods.1a 4, čl. 46 ods. 1

SR a , , , Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

2. Rozhodol, že Krajský súd v Bratislave svojim uznesením sp. zn.

193, IČS: 1210220565 zo dňa 03. 11. 2015 porušil základné práva sťažovateľky zaručené

, 20 ods. 1 a 4, SR a , , ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

3. Rozhodol, že uznesenia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. -159,

EX 1346/10 zo dňa 14. 01. 2013 a -159, EX 1346/10 zo dňa 14. 01. 2013

v právnej veci povinnej spoločnosti Wibax sro sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Rozhodol, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -193,

IČS: 1210220565 zo dňa 03. 11. 2015 v právnej veci povinnej spoločnosti Wibax s r o sa

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 €, ktorú

sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II a Krajský súd

v Bratislave.

6. Uložil Okresnému súdu Bratislava II a Krajskému súdu v Bratislave nahradiť

sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 € na účet jej právneho zástupcu

JUDr. Dušana Repáka vedený v spoločnosti

.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením

okresného súdu

Pokiaľ ide o porušenie práv sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu,

ústavný súd konštatuje, že predmetné uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom

a sťažovateľka proti nemu podala odvolanie, čím v zmysle o návrhu

sťažovateľky na zastavenie exekúcie opätovne rozhodoval sudca okresného súdu (k tomuto

pozri PLz. ). Okresný súd následne návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie

uznesením č. k. -176 zo 16. októbra 2014 zamietol.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nie je v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu,

pretože na základe prípustného opravného prostriedku jeho preskúmanie patrilo

do právomoci všeobecného súdu (sudcu okresného súdu v zmysle ).

Sťažovateľka prípustný riadny opravný prostriedok aj využila a proti napadnutému

uzneseniu podala odvolanie, na základe ktorého bolo predmetné uznesenie preskúmané

sudcom okresného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (m. m. , , , , III. ÚS

198/2017) sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu podľa odmietol pre nedostatok

právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením

krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je

dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Pokiaľ ide o časť sťažnosti smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,

ústavný súd ju považuje za zjavne neopodstatnenú, a to z týchto dôvodov.

Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že na vykonanie stavebných prác

(rekonštrukcia fasády domu) nebolo vydané stavebné povolenie a že oprávnená a súdny

exekútor konali v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd k námietke sťažovateľky týkajúcej sa stavebného povolenia

v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Podľa § 43 ods. 1 Exekučného

poriadku ak sa to, čo rozhodnutie ukladá povinnému, viaže na splnenie podmienky, alebo

na splnenie vzájomnej povinnosti oprávneného, možno vykonať exekúciu, len ak oprávnený

preukáže, že sa podmienka splnila, alebo že svoju vzájomnú povinnosť voči povinnému sám

už splnil, prípadne jej splnenie zabezpečil. V prípade sporu rozhodne súd.

Súdny exekútor pri plnení povinností spojených s posudzovaním náležitostí,

správnosti a úplnosti návrhu na vykonanie exekúcie musí venovať pozornosť aj tomu,

či vykonaniu exekúcie nebráni nesplnenie podmienok alebo vzájomnej povinnosti

obsiahnutých v exekučnom titule. Nesplnenie podmienky alebo vzájomnej povinnosti

spôsobuje nevykonateľnosť inak vykonateľného rozhodnutia až do okamihu, keď sa

preukáže (dôkazné bremeno je na oprávnenom), že podmienka bola splnená, alebo že

oprávnený svoju vzájomnú povinnosť voči povinnému už splnil, prípadne jej splnenie

zabezpečil.

Splnenie vzájomnej povinnosti oprávnenej alebo podmienok, od ktorých povinný

odvodzuje vykonateľnosť jemu uloženej povinnosti bezodplatne odstrániť vady fasády

rodinného domu v zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. -403,

ktorý v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

443, tento exekučný titul neobsahuje.“

K námietke sťažovateľky, že oprávnená a súdny exekútor konali v rozpore s dobrými

mravmi, krajský súd v relevantnej časti uviedol: „... lehota na dobrovoľné plnenie súdom

uloženej povinnosti povinnému márne uplynula 17. 07. 2010. Oprávnená preto dôvodne

a v súlade so zákonom podala dňa 14. 09. 2010 návrh na nútený výkon rozhodnutia

v exekučnom konaní. Upovedomenie o začatí exekúcie podľa § 47 Exekučného poriadku

obsahujúce súčasne aj upovedomenie podľa § 191 ods. 2 písm. a) Exekučného poriadku

bolo povinnému doručené 29. 10. 2010. Doručením upovedomenia začala povinnému

plynúť 14-dňová lehota na splnenie povinnosti uloženej exekučným titulom, v ktorej mohol a

mal sám pristúpiť k splneniu povinnosti uloženej súdom. Táto lehota povinnému uplynula

8. 11. 2010. Z dôvodu, že povinný súdom uloženú povinnosť ani v tejto lehote nesplnil,

nebola už oprávnená vzhľadom na zákonnú úpravu exekúcie uskutočnením prác a výkonov

povinná strpieť, aby práce uložené v exekučnom titule realizoval výlučne povinný.

Skutočnosť, ak by časť vád diela bola odstránená inou osobou pred doručením exekučného

príkazu nezbavuje povinného uhradiť náklady za vykonané práce.“

Ústavný súd konštatuje, že citované závery krajského súdu nevykazujú znaky

arbitrárnosti či svojvôle. Krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom odôvodnil

svoje rozhodnutie, keď správne poukázal na neexistenciu vzájomnej povinnosti povinného

a podmienok v zmysle § 43 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj na zastupiteľnosť plnenia

povinného (sťažovateľky) v zmysle § 191 ods. 4 Exekučného poriadku.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť právny názor krajského súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

žeby zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad

krajského súdu vo vzťahu k nepreukázaniu dôvodov na zastavenie exekúcie sťažovateľkou

takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a 4 , resp. práva podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením

krajského súdu, ústavný súd uvádza, že keďže ústavný súd nepovažuje právne závery

krajského súdu za arbitrárne, ani za zjavne neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľka

uviedla vo svojej sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie prijať záver o porušení základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 13 dohovoru, ústavný

súd považuje za potrebné uviesť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa

čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv zaručených dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, bod 52).

V danom prípade však ústavný súd k takému záveru nedospel.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd

pripomína, že ak orgán štátu aplikuje právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia

nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo

žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva sťažovateľky vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.

Z argumentácie sťažovateľky nevyplýva, že by sa s ňou z dôvodov uvedených v čl. 14

dohovoru zaobchádzalo v konaní pred krajským súdom rozdielne oproti iným osobám

v rovnakých situáciách.

Ústavný súd ďalej vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru (). Toto odôvodnenie sa vzťahuje v celom rozsahu

aj na namietané porušenie čl. 17 dohovoru.

Ústavný súd nad rámec uvedeného konštatuje, že argumentácia sťažovateľky

v jej sťažnosti podľa je len opakovaním jej predchádzajúcej odvolacej

argumentácie, v rámci ktorej polemizovala s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení

uznesení okresného súdu, a je výlučne výrazom jej odlišného skutkového a právneho

hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd nie je ani

oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. , ). Sťažovateľkou

uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali

ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia

označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní

odmietnutá, ústavný súd sa jej ďalšími požiadavkami nezaoberal, pretože rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2017