Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 610/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc.,

Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa v spojení s a podľa

Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 31. mája 2017 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. zo 7. apríla 2014, ako aj porušenie jej základného práva podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc.,

Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. apríla 2014

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj porušenie jej základného

práva podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mestská časť Bratislava-Ružinov

(ďalej len „žalobkyňa“) sa domáhala žalobou proti sťažovateľke určenia, že k prechodu

nájmu bytu na sťažovateľku nedošlo. Konanie bolo vedené okresným súdom

pod sp. zn. .

Sťažovateľka je bývalou manželkou pôvodného nájomcu sporného bytu, nebohého

. Sťažovateľka na rozdiel od žalobkyne je toho názoru, že nájomný vzťah

založený rozhodnutím o pridelení bytu č. z 19. októbra 1990 prešiel po smrti

na ňu.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 7. apríla 2014 súd prvej

inštancie určil, že k prechodu nájmu bytu č. na poschodí na

po zomrelom na sťažovateľku nedošlo. Súd prvej inštancie bol toho

názoru, že sťažovateľka s nebohým neviedla v danom byte spoločnú

domácnosť v zmysle , keďže spoločnú domácnosť opustila

po rozvode manželstva, a teda nemohla uhrádzať náklady na spoločné potreby s nájomcom.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná (sťažovateľka) ako bývalá manželka nemá

žiaden právny nárok na byt, ktorého prechod nájmu je v danom prípade sporný, pretože

nežila so zosnulým nájomcom v spoločnej domácnosti v čase jeho smrti a ani dlhšiu dobu

predtým.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2017 tak,

že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a priznal žalobkyni nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Sťažovateľka trvá na tom, že s nebohým nájomcom a ich synom žila tri roky pred

jeho smrťou v spoločnej domácnosti. Poukazuje na to, že nebohý požíval alkoholické

nápoje a psychicky a fyzicky ju týral. Syn sťažovateľky dával otcovi peniaze na nájom

a spolu so sťažovateľkou si mysleli, že otec nájomné aj hradí, čo však nebola pravda, lebo

nebohý peniaze použil na automaty, o čom sa oni dozvedeli až neskôr od svedkov. Dlžnú

sumu nájomného po smrti uhradila sťažovateľka.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo , na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky v spojení s a

Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave,

sp. zn.: -115 zo dňa 31. 05. 2017, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil

rozhodnutie Okresného súdu Bratislava -90 zo dňa 07. 04. 2014, porušené

bolo.

2. Postupom Krajského súdu v Bratislave, Okresného súdu Bratislave II. bolo

porušené základné právo sťažovateľky, podľa ,

a to rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: -115 zo dňa

31. 05. 2017, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava -90 zo dňa 07. 04. 2014.

3. Postupom Krajského súdu v Bratislave, Okresného súdu Bratislave II. boli

porušené základné právo sťažovateľky, podľa , Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: -115 zo dňa 31. 05. 2017, ktorým

Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. 8 C/124/2009-

90 zo dňa 07. 04. 2014.

4. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: -115 zo dňa

31. 05. 2017 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. sp. zn.: -90 zo dňa

07. 04. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na nové rozhodnutie.

5. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa úvahy

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

6. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky: JUDr. Marián

Ševčík, CSc., advokát, Nezábudkova 22, 821 01 Bratislava.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a listiny rozsudkom okresného súdu

sp. zn. zo 7. apríla 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie

(čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc

z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a listiny rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 31. mája 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z totiž

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či

táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ešte pred preskúmaním sťažnostnej argumentácie sťažovateľky ústavný súd považuje

za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je založená na odlišnom hodnotení

vykonaného dokazovania všeobecnými súdmi z pohľadu posúdenia prechodu nájmu

z nebohého na sťažovateľku z dôvodu zdieľania spoločnej domácnosti

po zákonom ustanovenú dobu.

Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu,

ktorý tvorí prílohu sťažnosti. V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa

uvádza:

«Prechod práva nájmu bytu nastáva priamo zo zákona (§ 706, ods. 1 Občianskeho

zákonníka) a nevyžaduje sa naň žiadna dohoda medzi nájomcom, na ktorého prešlo právo

z osoby pôvodného nájomcu, a prenajímateľom. Osoba, ktorá vstupuje zo zákona

do všetkých práv a povinností spojených s nájmom bytu, vstupuje teda do nájomnej zmluvy.

... V danom prípade žalobca svoje právo na podanie predmetnej určovacej žaloby

využil počas plynutia vyššie uvedenej prekluzívnej lehoty, a to i po jej stránke subjektívnej

i objektívnej, a tak potom správne súd prvej inštancie realizoval navrhnuté dokazovanie

za účelom zistenia, či u žalovanej došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov

pre prechod nájmu bytu č. 29 v Bratislave na Jašíkovej ul. č. 18.

V danom prípade bolo nesporné, že výlučným nájomcom predmetného bytu bol

, ktorý dňa 27. 03. 2007 zomrel. Nešlo o byt v spoločnom nájme manželov

a v spoločnej domácnosti so zosnulým nájomcom nežili osoby uvedené v prvej vete

ust. . Do úvahy teda môže prichádzať aplikácia druhej vety uvedeného

ustanovenia, ak došlo k naplneniu jej zákonných predpokladov, ktorými sú, že nájomcami sa

stávajú ti, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo boli na neho

odkázaní výživou, ak s nim žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou

a nemajú vlastný byt.

Pokiaľ ide o osobu žalovanej je zrejmé, že táto nebola svojou výživou odkázaná

na zomr. , zákonným predpokladom pre prechod nájmu predmetného bytu

na jej osobu preto je, že počas doby troch rokov pred jeho smrťou viedla s ním spoločnú

domácnosť a o túto sa i starala, keď odvolací súd má za to, že podmienka absencie

vlastného bytu žalovanou je daná. Z dikcie príslušného zákonného ustanovenia teda

vyplýva. že vedenie spoločnej domácnosti s osobou zosnulého nájomcu nepostačuje,

keď relevantnou skutočnosťou je starostlivosť o túto domácnosť.

Spolužitie v byte neznamená automaticky, že je členom domácnosti, pretože pod touto

sa rozumie skutočné spolužitie v spotrebnom spoločenstve všetkých tých osôb. ktoré

prispievajú na úhradu spoločných potrieb podľa svojich možností a schopnosti a každá

z nich si ďalej obstaráva v rámci spoločenstva to, čo potrebuje, a pritom pomáha

aj ostatným. Je potrebné, aby podľa potrieb sa členovia spoločnej domácnosti podieľali

na všetkých výhodách tohto spoločenstva, či už ide o stravovanie, bývanie, ošatenie, zábavu.

Vedenie spoločnej domácnosti nezakladá len spoločné hradenie nájomného, nákladov

na plyn, elektrinu a iných platieb spojených s užívaním bytu, ak inak každý z nich žije

na svoj účet a k ostatným nemá bližší vzťah a spotrebnú spolupatričnosť. Základným

znakom zákonného pojmu domácnosť je, že musí ísť o spotrebné spoločenstvo trvalej

povahy, keď trvalosť vzťahu je daná vtedy, keď existujú objektívne zistené skutočnosti, ktoré

svedčia o úmysle viesť takéto spoločenstvo trvale a nie len na prechodnú dobu z dôvodu

akejkoľvek nutnosti.

Odvolací súd hodnotí ako nepreukázané, že by žalovaná so zosnulým nájomcom

viedli spoločnú domácnosť v tzv. spotrebnom spoločenstve, a že by

prispievali na úhradu spoločných potrieb podľa svojich možností a schopností, keď bývanie

v jednom byte samo o sebe nezakladá vedenie spoločnej domácnosti. Taktiež nemal

za preukázanú trvalú vôľu zomrelého a žalovanej viesť spoločnú domácnosť, keď ostatné

argumenty žalovanej hodnotí ako irelevantné.

V sporovom konaní, o ktoré ide i v prejednávanej veci, platí zásada dispozičná

a prejednacia. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie

dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží

zásadne na nich a ukladá im označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Strana sporu

má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení.

K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá zo strán sporu. Rozsah a konkrétnu podobu

dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná.

Vykonaným dokazovaním nedošlo k preukázaniu vedenia spoločnej domácnosti

žalovanej so zomrelým nájomcom bytu č. nachádzajúcom sa na

č. a k preukázaniu starostlivosti žalovanej o túto domácnosť vo svetle vyššie uvádzaných

právnych argumentov, keď došlo len k tvrdeniu žalovanej o tom, že v predmetnom byte

bývala a nikdy ho natrvalo neopustila, rovnako k eventuálnej participácii žalovanej

na hradení nákladov za užívanie bytu, nedošlo však k preukázaniu vedenia spoločnej

domácnosti so spotrebným charakterom.

Kľúčovým pojmom spoločnej domácnosti, ktorá je legálne definovaná v zákonnom

ust. , je trvalé spolužitie. Trvalé spolužitie nie je však dané

dĺžkou faktického trvania, ale zhodou úmyslu všetkých zúčastnených osôb trvalé spolu žiť.

Druhým faktorom je spoločné uhrádzanie nákladov. Potrebná je účasť všetkých subjektov

na krytí všetkých nákladov potrebných na chod spoločnej domácnosti. Poslednou

podmienkou na získanie nájomného práva k bytu spolužijúcou osobou je. že táto osoba sa

musela starať o spoločnú domácnosť (alebo musela byť výživou odkázaná). Keďže všetky

podmienky musia byť splnené súčasne, implicitne sa dá vyvodiť povinnosť spolužijúcej

osoby prispievať jednak finančne, ale aj inak. Je pri tom vylúčené, aby jedna fyzická osoba

bola členom dvoch domácností. Inú ako spoločnú domácnosť s nájomcom teda nemôže

viesť. Splnenie uvedenej podmienky žalovaná v konaní pred súdom prvého stupňa

nepreukázala ani v rovine tvrdenia, rovnako táto podstatná okolnosť nie je obsahom jej

odvolacích argumentov. V rámci preskúmavaného konania nebolo preukázané ani len

faktické spolužitie žalovanej so zomrelým nájomcom po dobu troch rokov pred jeho smrťou

s úmyslom oboch žiť takto natrvalo. Starostlivosť žalovanej o spoločnú domácnosť prípadne

vedenú so zosnulým nájomcom vo vyššie uvedenej intenzite nebola preukázaná. Irelevantný

je potom aj odvolací argument žalovanej o tom, že súd prvej inštancie rozhodol predčasne

vzhľadom na prebiehajúce konanie pred Okresným súdom Bratislava II o povinnosti

žalobcu uzavrieť so synom žalovanej zmluvu o prevode vlastníctva k predmetnému bytu,

keď rozhodnutím v danej veci by k preukázaniu zákonných predpokladov pre prechod

nájmu predmetného bytu na žalovanú nedošlo. Za nepodstatnú vyhodnotil potom i zrejmú

nesprávnosť v písaní vyskytnutú sa pri vyhotovovaní písomného rozhodnutia spočívajúcu

v nesprávnom uvedení pojmu „medzitýmny rozsudok“ v prvej časti písomne vypracovaného

rozhodnutia, keď v zmysle vyhláseného rozhodnutia na pojednávaní konanom

dňa 07. 04. 2014 bol správne vyhlásený rozsudok čiastočný, keďže nedošlo k rozhodnutiu

o základe nároku, ale len k rozhodnutiu o časti uplatneného nároku, keďže žalobca sa

podanou žalobou spolu s požadovaným určením domáha i vypratania žalovanej. Odvolací

súd však nepovažoval za potrebné vydávať k napadnutému rozhodnutiu opravné uznesenie,

keďže použité ustanovenie pojmy „medzitýmny“ a „čiastočný“ rozsudok

nepoužíval a uvedené pojmy boli (a sú) len zaužívaným výsledkom súdnej praxe.»

Z napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že rozhodoval o odvolaní

sťažovateľky, pričom sa zaoberal posúdením otázky zdieľania spoločnej domácnosti

s nebohým bývalým manželom sťažovateľky. Krajský súd, držiac sa ustálenej rozhodovacej

praxe, podal jasný a logický výklad pojmu spoločná domácnosť v zmysle § 115

a v intenciách tohto výkladu posúdil vykonané dôkazy a dospel

k záveru o nepreukázaní vedenia spoločnej domácnosti medzi sťažovateľkou a nebohým

, bývalým manželom sťažovateľky. Na základe citovanej časti

napadnutého rozsudku možno konštatovať, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré tvorili podstatu sporu medzi

žalobcom a sťažovateľkou, keďže jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a logické a v nijakom

prípade ho nemožno považovať za svojvoľné. Krajský súd jasne vysvetlil, prečo je toho

názoru, že sťažovateľka a nebohý neviedli spoločnú domácnosť po dobu troch

rokov pred smrťou . Za týchto okolnosti nemožno mať z ústavného hľadiska

žiadne výhrady proti spôsobu, akým krajský súd (a pred ním okresný súd) interpretoval

a aplikoval príslušné ustanovenie o prechode práva nájmu bytu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom základného

práva na súdnu ochranu a obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti reálne

mohol dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

, resp. listiny. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu a postupom krajského súdu, sťažovateľka neuvádza nijakú

argumentáciu, ktorá by odôvodňovala porušenie tohto základného práva. Netvrdí, že súdy

o jej veci rozhodovali neprimerane dlho bez možnosti verejnosti zúčastniť sa na prejednaní

veci a bez jej prítomnosti, a netvrdí ani, že by nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom

vykonaným v konaní.

Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že medzi napadnutými rozhodnutiami všeobecných

súdov a sťažovateľkou označeným základným právom podľa niet

nijakej príčinnej súvislosti, ktorá by mohla založiť dôvod na vyslovenie jeho porušenia.

Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie tejto sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Navyše, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nedostatok

odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky. Je totiž základnou

povinnosťou každého sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého

vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania

skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty

a právne posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení ním

označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému

porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Táto časť sťažnosti sťažovateľky neobsahuje

kvalifikované odôvodnenie, t. j. podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (m. m. ), čo zakladá dôvod pre jej odmietnutie aj

pre nesplnení zákonom predpísaných náležitostí.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2017