Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 610/2017
PDF · 235.89 KB
No categories available
II. ÚS 610/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc.,
Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4 Co 793/2014 z 31. mája 2017 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 8 C 124/2009 zo 7. apríla 2014, ako aj porušenie jej základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 124/2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 793/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc.,
Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 793/2014
z 31. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 124/2009 zo 7. apríla 2014
(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj porušenie jej základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 124/2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 793/2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mestská časť Bratislava-Ružinov
(ďalej len „žalobkyňa“) sa domáhala žalobou proti sťažovateľke určenia, že k prechodu
nájmu bytu na sťažovateľku nedošlo. Konanie bolo vedené okresným súdom
pod sp. zn. 8 C 124/2009.
Sťažovateľka je bývalou manželkou pôvodného nájomcu sporného bytu, nebohého
. Sťažovateľka na rozdiel od žalobkyne je toho názoru, že nájomný vzťah
založený rozhodnutím o pridelení bytu č. z 19. októbra 1990 prešiel po smrti
na ňu.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 124/2009 zo 7. apríla 2014 súd prvej
inštancie určil, že k prechodu nájmu bytu č. na poschodí na
po zomrelom na sťažovateľku nedošlo. Súd prvej inštancie bol toho
názoru, že sťažovateľka s nebohým neviedla v danom byte spoločnú
domácnosť v zmysle § 115 Občianskeho zákonníka, keďže spoločnú domácnosť opustila
po rozvode manželstva, a teda nemohla uhrádzať náklady na spoločné potreby s nájomcom.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná (sťažovateľka) ako bývalá manželka nemá
žiaden právny nárok na byt, ktorého prechod nájmu je v danom prípade sporný, pretože
nežila so zosnulým nájomcom v spoločnej domácnosti v čase jeho smrti a ani dlhšiu dobu
predtým.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 793/2014 z 31. mája 2017 tak,
že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a priznal žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Sťažovateľka trvá na tom, že s nebohým nájomcom a ich synom žila tri roky pred
jeho smrťou v spoločnej domácnosti. Poukazuje na to, že nebohý požíval alkoholické
nápoje a psychicky a fyzicky ju týral. Syn sťažovateľky dával otcovi peniaze na nájom
a spolu so sťažovateľkou si mysleli, že otec nájomné aj hradí, čo však nebola pravda, lebo
nebohý peniaze použil na automaty, o čom sa oni dozvedeli až neskôr od svedkov. Dlžnú
sumu nájomného po smrti uhradila sťažovateľka.
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo , na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn.: 4 Co/793/2014-115 zo dňa 31. 05. 2017, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil
rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. 8 C/124/2009-90 zo dňa 07. 04. 2014, porušené
bolo.
2. Postupom Krajského súdu v Bratislave, Okresného súdu Bratislave II. bolo
porušené základné právo sťažovateľky, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
a to rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 4 Co/793/2014-115 zo dňa
31. 05. 2017, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava II. 8 C/124/2009-90 zo dňa 07. 04. 2014.
3. Postupom Krajského súdu v Bratislave, Okresného súdu Bratislave II. boli
porušené základné právo sťažovateľky, podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 4 Co/793/2014-115 zo dňa 31. 05. 2017, ktorým
Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. 8 C/124/2009-
90 zo dňa 07. 04. 2014.
4. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 4 Co/793/2014-115 zo dňa
31. 05. 2017 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. sp. zn.: 8 C/124/2009-90 zo dňa
07. 04. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na nové rozhodnutie.
5. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa úvahy
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
6. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky: JUDr. Marián
Ševčík, CSc., advokát, Nezábudkova 22, 821 01 Bratislava.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 8 C 124/2009 zo 7. apríla 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie
(čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc
z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 Co 793/2014 z 31. mája 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či
táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ešte pred preskúmaním sťažnostnej argumentácie sťažovateľky ústavný súd považuje
za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,
resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je založená na odlišnom hodnotení
vykonaného dokazovania všeobecnými súdmi z pohľadu posúdenia prechodu nájmu
z nebohého na sťažovateľku z dôvodu zdieľania spoločnej domácnosti
po zákonom ustanovenú dobu.
Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktorý tvorí prílohu sťažnosti. V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa
uvádza:
«Prechod práva nájmu bytu nastáva priamo zo zákona (§ 706, ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a nevyžaduje sa naň žiadna dohoda medzi nájomcom, na ktorého prešlo právo
z osoby pôvodného nájomcu, a prenajímateľom. Osoba, ktorá vstupuje zo zákona
do všetkých práv a povinností spojených s nájmom bytu, vstupuje teda do nájomnej zmluvy.
... V danom prípade žalobca svoje právo na podanie predmetnej určovacej žaloby
využil počas plynutia vyššie uvedenej prekluzívnej lehoty, a to i po jej stránke subjektívnej
i objektívnej, a tak potom správne súd prvej inštancie realizoval navrhnuté dokazovanie
za účelom zistenia, či u žalovanej došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov
pre prechod nájmu bytu č. 29 v Bratislave na Jašíkovej ul. č. 18.
V danom prípade bolo nesporné, že výlučným nájomcom predmetného bytu bol
, ktorý dňa 27. 03. 2007 zomrel. Nešlo o byt v spoločnom nájme manželov
a v spoločnej domácnosti so zosnulým nájomcom nežili osoby uvedené v prvej vete
ust. § 706 ods. 1 OZ. Do úvahy teda môže prichádzať aplikácia druhej vety uvedeného
ustanovenia, ak došlo k naplneniu jej zákonných predpokladov, ktorými sú, že nájomcami sa
stávajú ti, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo boli na neho
odkázaní výživou, ak s nim žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou
a nemajú vlastný byt.
Pokiaľ ide o osobu žalovanej je zrejmé, že táto nebola svojou výživou odkázaná
na zomr. , zákonným predpokladom pre prechod nájmu predmetného bytu
na jej osobu preto je, že počas doby troch rokov pred jeho smrťou viedla s ním spoločnú
domácnosť a o túto sa i starala, keď odvolací súd má za to, že podmienka absencie
vlastného bytu žalovanou je daná. Z dikcie príslušného zákonného ustanovenia teda
vyplýva. že vedenie spoločnej domácnosti s osobou zosnulého nájomcu nepostačuje,
keď relevantnou skutočnosťou je starostlivosť o túto domácnosť.
Spolužitie v byte neznamená automaticky, že je členom domácnosti, pretože pod touto
sa rozumie skutočné spolužitie v spotrebnom spoločenstve všetkých tých osôb. ktoré
prispievajú na úhradu spoločných potrieb podľa svojich možností a schopnosti a každá
z nich si ďalej obstaráva v rámci spoločenstva to, čo potrebuje, a pritom pomáha
aj ostatným. Je potrebné, aby podľa potrieb sa členovia spoločnej domácnosti podieľali
na všetkých výhodách tohto spoločenstva, či už ide o stravovanie, bývanie, ošatenie, zábavu.
Vedenie spoločnej domácnosti nezakladá len spoločné hradenie nájomného, nákladov
na plyn, elektrinu a iných platieb spojených s užívaním bytu, ak inak každý z nich žije
na svoj účet a k ostatným nemá bližší vzťah a spotrebnú spolupatričnosť. Základným
znakom zákonného pojmu domácnosť je, že musí ísť o spotrebné spoločenstvo trvalej
povahy, keď trvalosť vzťahu je daná vtedy, keď existujú objektívne zistené skutočnosti, ktoré
svedčia o úmysle viesť takéto spoločenstvo trvale a nie len na prechodnú dobu z dôvodu
akejkoľvek nutnosti.
Odvolací súd hodnotí ako nepreukázané, že by žalovaná so zosnulým nájomcom
viedli spoločnú domácnosť v tzv. spotrebnom spoločenstve, a že by
prispievali na úhradu spoločných potrieb podľa svojich možností a schopností, keď bývanie
v jednom byte samo o sebe nezakladá vedenie spoločnej domácnosti. Taktiež nemal
za preukázanú trvalú vôľu zomrelého a žalovanej viesť spoločnú domácnosť, keď ostatné
argumenty žalovanej hodnotí ako irelevantné.
V sporovom konaní, o ktoré ide i v prejednávanej veci, platí zásada dispozičná
a prejednacia. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie
dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží
zásadne na nich a ukladá im označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Strana sporu
má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení.
K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá zo strán sporu. Rozsah a konkrétnu podobu
dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná.
Vykonaným dokazovaním nedošlo k preukázaniu vedenia spoločnej domácnosti
žalovanej so zomrelým nájomcom bytu č. nachádzajúcom sa na
č. a k preukázaniu starostlivosti žalovanej o túto domácnosť vo svetle vyššie uvádzaných
právnych argumentov, keď došlo len k tvrdeniu žalovanej o tom, že v predmetnom byte
bývala a nikdy ho natrvalo neopustila, rovnako k eventuálnej participácii žalovanej
na hradení nákladov za užívanie bytu, nedošlo však k preukázaniu vedenia spoločnej
domácnosti so spotrebným charakterom.
Kľúčovým pojmom spoločnej domácnosti, ktorá je legálne definovaná v zákonnom
ust. § 115 Občianskeho zákonníka, je trvalé spolužitie. Trvalé spolužitie nie je však dané
dĺžkou faktického trvania, ale zhodou úmyslu všetkých zúčastnených osôb trvalé spolu žiť.
Druhým faktorom je spoločné uhrádzanie nákladov. Potrebná je účasť všetkých subjektov
na krytí všetkých nákladov potrebných na chod spoločnej domácnosti. Poslednou
podmienkou na získanie nájomného práva k bytu spolužijúcou osobou je. že táto osoba sa
musela starať o spoločnú domácnosť (alebo musela byť výživou odkázaná). Keďže všetky
podmienky musia byť splnené súčasne, implicitne sa dá vyvodiť povinnosť spolužijúcej
osoby prispievať jednak finančne, ale aj inak. Je pri tom vylúčené, aby jedna fyzická osoba
bola členom dvoch domácností. Inú ako spoločnú domácnosť s nájomcom teda nemôže
viesť. Splnenie uvedenej podmienky žalovaná v konaní pred súdom prvého stupňa
nepreukázala ani v rovine tvrdenia, rovnako táto podstatná okolnosť nie je obsahom jej
odvolacích argumentov. V rámci preskúmavaného konania nebolo preukázané ani len
faktické spolužitie žalovanej so zomrelým nájomcom po dobu troch rokov pred jeho smrťou
s úmyslom oboch žiť takto natrvalo. Starostlivosť žalovanej o spoločnú domácnosť prípadne
vedenú so zosnulým nájomcom vo vyššie uvedenej intenzite nebola preukázaná. Irelevantný
je potom aj odvolací argument žalovanej o tom, že súd prvej inštancie rozhodol predčasne
vzhľadom na prebiehajúce konanie pred Okresným súdom Bratislava II o povinnosti
žalobcu uzavrieť so synom žalovanej zmluvu o prevode vlastníctva k predmetnému bytu,
keď rozhodnutím v danej veci by k preukázaniu zákonných predpokladov pre prechod
nájmu predmetného bytu na žalovanú nedošlo. Za nepodstatnú vyhodnotil potom i zrejmú
nesprávnosť v písaní vyskytnutú sa pri vyhotovovaní písomného rozhodnutia spočívajúcu
v nesprávnom uvedení pojmu „medzitýmny rozsudok“ v prvej časti písomne vypracovaného
rozhodnutia, keď v zmysle vyhláseného rozhodnutia na pojednávaní konanom
dňa 07. 04. 2014 bol správne vyhlásený rozsudok čiastočný, keďže nedošlo k rozhodnutiu
o základe nároku, ale len k rozhodnutiu o časti uplatneného nároku, keďže žalobca sa
podanou žalobou spolu s požadovaným určením domáha i vypratania žalovanej. Odvolací
súd však nepovažoval za potrebné vydávať k napadnutému rozhodnutiu opravné uznesenie,
keďže použité ustanovenie § 152 ods. 2 OSP pojmy „medzitýmny“ a „čiastočný“ rozsudok
nepoužíval a uvedené pojmy boli (a sú) len zaužívaným výsledkom súdnej praxe.»
Z napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že rozhodoval o odvolaní
sťažovateľky, pričom sa zaoberal posúdením otázky zdieľania spoločnej domácnosti
s nebohým bývalým manželom sťažovateľky. Krajský súd, držiac sa ustálenej rozhodovacej
praxe, podal jasný a logický výklad pojmu spoločná domácnosť v zmysle § 115
Občianskeho zákonníka a v intenciách tohto výkladu posúdil vykonané dôkazy a dospel
k záveru o nepreukázaní vedenia spoločnej domácnosti medzi sťažovateľkou a nebohým
, bývalým manželom sťažovateľky. Na základe citovanej časti
napadnutého rozsudku možno konštatovať, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré tvorili podstatu sporu medzi
žalobcom a sťažovateľkou, keďže jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a logické a v nijakom
prípade ho nemožno považovať za svojvoľné. Krajský súd jasne vysvetlil, prečo je toho
názoru, že sťažovateľka a nebohý neviedli spoločnú domácnosť po dobu troch
rokov pred smrťou . Za týchto okolnosti nemožno mať z ústavného hľadiska
žiadne výhrady proti spôsobu, akým krajský súd (a pred ním okresný súd) interpretoval
a aplikoval príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka o prechode práva nájmu bytu.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom základného
práva na súdnu ochranu a obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu neexistuje taká
príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti reálne
mohol dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 124/2009
a postupom krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 793/2014
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu a postupom krajského súdu, sťažovateľka neuvádza nijakú
argumentáciu, ktorá by odôvodňovala porušenie tohto základného práva. Netvrdí, že súdy
o jej veci rozhodovali neprimerane dlho bez možnosti verejnosti zúčastniť sa na prejednaní
veci a bez jej prítomnosti, a netvrdí ani, že by nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom
vykonaným v konaní.
Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že medzi napadnutými rozhodnutiami všeobecných
súdov a sťažovateľkou označeným základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy niet
nijakej príčinnej súvislosti, ktorá by mohla založiť dôvod na vyslovenie jeho porušenia.
Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie tejto sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Navyše, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nedostatok
odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky. Je totiž základnou
povinnosťou každého sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého
vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania
skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty
a právne posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení ním
označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému
porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely
prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Táto časť sťažnosti sťažovateľky neobsahuje
kvalifikované odôvodnenie, t. j. podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 359/08), čo zakladá dôvod pre jej odmietnutie aj
pre nesplnení zákonom predpísaných náležitostí.
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2017