Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 619/2017
PDF · 127.94 KB
No categories available
II. ÚS 619/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, Ústav na výkon väzby , zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šofrankom,
advokátska kancelária, Hraničná 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5
ods. 1 písm. c), ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tp 19/2017 a jeho uznesením z 2. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra
2017 osobne do podateľne doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len
„špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp 19/2017 a jeho uznesením
z 2. júna 2017.
Zo sťažnosti a z pripojeného listinného dôkazu vyplýva, že uznesením sudcu
pre prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. 2 Tp 19/2017 bol sťažovateľ z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku vzatý do väzby, a to na
základe návrhu prokurátora z 31. mája 2017.
Podľa názoru sťažovateľa týmto uznesením a konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo
k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru, a bola porušená zásada
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní. Za najpodstatnejšie porušenie práv považuje
skutočnosť, že špecializovaný súd nesprávne postupoval, keď sťažovateľovi a jeho
obhajcovi nedoručil návrh na vzatie do väzby a ani tieto osoby neoboznámil s obsahom
návrhu, čím sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi neumožnil uviesť konkrétne argumenty
voči návrhu na vzatie do väzby. Toto pochybenie špecializovaný súd nijako neodôvodnil.
Samotná účasť prokurátora na výsluchu nemala za následok, že by sťažovateľ vedel,
čo tento uviedol v návrhu na vzatie do väzby. Podľa sťažovateľa ani prednesenie
záverečného návrhu prokurátora nemôže konvalidovať uvedené procesné pochybenie, keď
navyše prokurátor nijako nerozviedol v rámci záverečného návrhu konkrétne skutočnosti,
v ktorých videl dôvody väzby.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Postupom a uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 2.6.2017 sp. značka č. 2Tp/19/2017 v spojení s uznesením
Špeciálnej prokuratúry pod sp. zn. č. VII/2 Gv 97/17/1000 boli porušené základné práva
a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a čl. 50 ods. 3 Ústavy
SR a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 2.6.2017 sp. značka 2Tp/19/2017 a uznesenie najvyššieho súdu sa zrušujú.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 312,34 €, ktoré
je povinný Najvyšší súd SR zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet
jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom
ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Z logického výkladu § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že vyčerpaním
všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, nemožno rozumieť
už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 2 Tp 19/2017 z 2. júna 2017 bola
prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru má Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rámci opravného konania. Z podanej sťažnosti totiž
vyplýva, že sťažovateľ právo podať sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu využil,
i keď ju ústavnému súdu nepredložil s tým, že sa nachádza v súdnom spise. Rovnako
nepredložil a bližšie neoznačil ani uznesenie najvyššieho súdu, pretože iba uviedol
„Uznesenie Najvyššieho súdu SR viď spis“. Možno z toho usúdiť, že v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu rozhodnutie najvyššieho súdu ešte neexistovalo.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je predčasná.
Posudzujúc predmetnú sťažnosť ústavný súd uzatvára, že prijatím sťažnosti na ďalšie
konanie by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej
veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd
(porov. mutatis mutandis II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014, IV. ÚS 146/08,
IV. ÚS 420/2011). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože by
mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len
obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov
právneho štátu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
V prípade, že rozhodnutie najvyššieho súdu bude v neprospech sťažovateľa, nič mu
nebude brániť v tom, aby v zákonnej dvojmesačnej lehote počítanej od doručenia uznesenia
najvyššieho súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) podal proti uzneseniu najvyššieho
súdu sťažnosť ústavnému súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2017