Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 534/2017
PDF · 271.28 KB
No categories available
I. ÚS 534/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DPS financial consulting, s. r. o.,
Tamaškovičova 17/2742, Trnava, zastúpenej advokátom Mgr. Ivanom Petkovom,
Advokátka kancelária PETKOV & Co s. r. o., Na vŕšku 12, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3 CoKR 17/2017-1475 z 1. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti DPS financial consulting, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. júna 2017 (e-mailom) a 30. júna 2017 (poštou) doručená sťažnosť obchodnej
spoločnosti DPS financial consulting s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 CoKR
17/2017-1475 z 1. marca 2017 (právoplatnosť nadobudlo 27. apríla 2017).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že v konkurznej veci úpadcu obchodnej spoločnosti
(ďalej len „dlžník“) po tom, ako na schvaľovacej schôdzi konanej
27. septembra 2016 zabezpečený veriteľ (sťažovateľka) hlasoval proti schváleniu
reštrukturalizačného plánu dlžníka, Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
uznesením č. k. 8 R 3/2015-1394 zo 16. novembra 2016 okrem iného rozhodol, že
nenahrádza súhlas zabezpečeného veriteľa (sťažovateľky) s reštrukturalizačným plánom
dlžníka a že tento reštrukturalizačný plán zamieta. Na základe odvolania podaného
dlžníkom krajský súd napádaným uznesením č. k. 3 CoKR 17/2017-1475 z 1. marca 2017
zmenil uznesenie okresného súdu tak, že svojím rozhodnutím nahradil súhlas
zabezpečeného veriteľa (sťažovateľky) s reštrukturalizačným plánom dlžníka, súčasne tento
reštrukturalizačný plán potvrdil a rozhodol o skončení reštrukturalizácie dlžníka.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť uznesenia
krajského súdu č. k. 3 CoKR 17/2017-1475 z 1. marca 2017 dôvodiac, že krajský súd
podľa sťažovateľky neústavným spôsobom aplikoval ustanovenie § 152 ods. 1 písm. a)
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“),
pretože v zmysle tohto ustanovenia rozhodol o nahradení jej súhlasu s reštrukturalizačným
plánom dlžníka bez toho, aby skúmal, či by v dôsledku potvrdenia tohto
reštrukturalizačného plánu sťažovateľka ku dňu začatia reštrukturalizačného konania nebola
v zjavne horšom postavení, v akom by k tomuto dňu bola v prípade neprijatia tohto
reštrukturalizačného plánu. Inými slovami, podľa sťažovateľky tým, že krajský súd svoj
záver nahradiť súhlas sťažovateľky reštrukturalizačným plánom dlžníka svojím
rozhodnutím odôvodnil jej neistým postavením ako zabezpečeného veriteľa, či už
v konkurznom konaní alebo v reštrukturalizačnom konaní, a to z dôvodu spornosti ňou
prihlásenej pohľadávky, bez toho, aby skúmal jej reálne postavenie ku dňu začatia
reštrukturalizačného konania, tak ako to vyžaduje zákon o konkurze a reštrukturalizácii
pričom ňou prihlásená pohľadávka nebola sporná (správcom popretá), rozhodol
podľa sťažovateľky svojvoľne a ústavne neudržateľným spôsobom. Sťažovateľka v tejto
súvislosti v sťažnosti tiež uviedla:
«Porušovateľ totiž neposudzoval (nekomparoval) postavenie sťažovateľa tak, ako mu
táto povinnosť vyplýva zo zákona, no navyše sám, nevedno na akom právnom základe
a nad rámec zákona uvádzal ním predpokladaný priebeh možného konkurzného konania
do budúcna.
Z ust. § 152 ods. 1 písm. a) ZoKR však súdu pri posudzovaní otázky (ne)existencie
zjavne horšieho postavenia pre prípad prijatia reštrukturalizačného plánu v komparácii
so situáciu neprijatia plánu prikazuje, aby túto otázku neskúmal do budúcna (tak ako to
v tomto prípade urobil porušovateľ), ale spätne do minulosti a síce ku dňu začatia
reštrukturalizačného konania, kedy sťažovateľova pohľadávka dokonca popretá ani nebola
a z povahy veci ani popretá byť nemohla...
Teda súd má pri rozhodovaní posudzovať (resp. porovnávať) súčasné postavenie
sťažovateľa - veriteľa (po prípadnom prijatí reštrukturalizačného plánu) s postavením
sťažovateľa - veriteľa a jeho možností uspokojenia jeho pohľadávky v deň začatia
reštrukturalizačného konania a len k tomuto dňu (aké postavenie veriteľ mal voči Dlžníkovi
v deň začatia reštrukturalizačného konania a akú mieru uspokojenia by z tohto postavenia
veriteľ mohol mať, ak by mala byť jeho pohľadávka voči Dlžníkovi uspokojovaná v deň
začatia reštrukturalizačného konania).
Porušovateľ vôbec neposudzoval otázku postavenia sťažovateľa vo vzťahu
k Dlžníkovi ku dňu začatia reštrukturalizačného konania.
Formulácia znenia ust. § 152 ods. 1 písm. a) ZoKR nie je náhodná. Zákonodarca
zámerne ukladá súdu povinnosť skúmať postavenie veriteľa do minulosti (ku dňu začatia
reštrukturalizačného konania), pretože iba takto možno ochrániť veriteľa pre prípad, že
správca účelovo v reštrukturalizácii poprel pohľadávku veriteľa, čím sa nevyhnutne
veriteľovo postavenie v reštrukturalizácii zhoršilo, a to nielen vo vzťahu k (ne)spornosti
pohľadávky, ale aj vo vzťahu k spôsobu uspokojenia. Kým v konkurze „má v rukách“
uspokojovanie veriteľov správca, uspokojovanie po prijatí reštrukturalizačného plánu
a jeho schválení súdom má v rukách dlžník, ktorý si pravidlá uspokojovania
v reštrukturalizačnom pláne stanovil sám, a navyše spoliehajúc sa na to, že akokoľvek budú
pre veriteľa podmienky uspokojenia jeho pohľadávky nevýhodné, však pre prípad, že veriteľ
bude hlasovať proti prijatiu plánu, podá návrh na nahradenie súhlasu s plánom súdom.»
4. Sťažovateľka tiež v kontexte už uvedeného namieta, že krajský súd nebol aktívny
pri preskúmaní reštrukturalizačného plánu s cieľom zistenia, či v zmysle zákonnej
požiadavky vyjadrenej v § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je daný
niektorý z tam uvedených dôvodov, pre ktorý by bolo potrebné reštrukturalizačný plán
dlžníka zamietnuť. Podľa sťažovateľky je neprípustné, aby namiesto svojho aktívneho
prístupu krajský súd iba „... poukázal na to, že úloha súdu je pri posudzovaní otázky
(ne)potvrdenia plánu uľahčená, pretože vychádza z podkladov (posudku) odborníka
(správcu), ktorý má svoju činnosť vykonávať s odbornou starostlivosťou, a v prípade, že to
tak nie je, je správca zodpovedný veriteľom za škodu (pozri body 14 a 15 napádaného
Uznesenia). A to najmä vtedy nie, ak veriteľ (skupina veriteľov), ktorý hlasoval proti
prijatiu plánu, poukázal počas reštrukturalizačného konania na skutočnosti, ktoré
nasvedčujú tomu, že Dlžník sa nemôže vo vzťahu k tomuto veriteľovi domáhať nahradenia
prijatia reštrukturalizačného plánu súdom podľa § 152 ods. 1 ZoKR, keďže veriteľ by sa v
prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu ocitol v zjavme horšom postavení, než v
akom by bol v prípade neprijatia plánu. Čo zároveň vedie k záveru, že existuje dôvod na
zamietnutie reštrukturalizačného plánu podľa § 154 ods. 1 písm. c) ZoKR.“.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„(i) Základné právo sťažovateľa - obchodnej spoločnosti DPS financial Consulting,
s. r. o... na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
na spravodlivý proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3 CoKR/17/2017- 1475,
zo dňa 01.03.2017 porušené boli.
(ii) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 3 CoKR/17/2017-1475, zo dňa 01.03.2017 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
(iii) Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov
právneho zastúpenia v celkovej sume 374,81 EUR (spočívajúcu v 2 úkonoch
právnej služby - 1. prevzatie a príprava veci, 2. podanie vo veci samej - sťažnosť,
á 147,33 EUR + 2 x režijný paušál vo výške 8,84 EUR + DPH vo výške 20%
zo základu dane), ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124
ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami
upravenými v ústave. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).
9. Pre posúdenie a preskúmanie záverov krajského súdu vyjadrených v napádanom
uznesení č. k. 3 CoKR 17/2017-1475 z 1. marca 2017, ktorý rozhodoval o odvolaní dlžníka
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 R 3/2015 zo 16. novembra 2016, je pre kontext
veci nevyhnutné uviesť východiskové premisy rozhodnutia okresného súdu. Z rozhodnutia
krajského súdu vyplýva, že v zmysle dokazovania vykonaného okresným súdom (ktoré
sťažovateľka nespochybňuje, resp. nenamieta, pozn.) je sťažovateľka postupníkom
pohľadávky, ktorú si sťažovateľka ako veriteľ prihlásila v reštrukturalizačnom konaní
proti dlžníkovi, pričom pôvodným veriteľom, a teda postupcom tejto pohľadávky bola
(ďalej len „ “), a to na základe zmluvy
o kontokorentnom úvere z 5. mája 2010, pričom táto pohľadávka bola zabezpečená
na nehnuteľnom majetku dlžníka, a to na základe zmluvy o zriadení záložného práva
z 5. mája 2010. Konečná splatnosť kontokorentného úveru bola dohodnutá na 4. jún 2012.
10. V súvislosti s dlžníkom sa už konalo jedno reštrukturalizačné konanie, ktoré
začalo rozhodnutím Okresného súdu Trnava sp. zn. 25 R 1/2012 z 21. februára 2012,
pričom ako pôvodný veriteľ v tom čase súhlasil s dlžníkom predloženým
reštrukturalizačným plánom, v zmysle ktorého mala byť jeho pohľadávka dlžníkom
uspokojená podľa splátkového kalendára v období rokov 2012 – 2016, a teda
pôvodný veriteľ súc oboznámený s týmto reštrukturalizačným plánom na schvaľovacej
schôdzi konanej 28. augusta 2012 hlasoval za prijatie tohto reštrukturalizačného plánu
„... so 100% uspokojením svojej prihlásenej a zistenej istiny pohľadávky a s úročením
svojej pohľadávky ...“. Okresný súd Trnava tento reštrukturalizačný plán potvrdil
rozhodnutím z 13. septembra 2012, proti čomu pôvodný veriteľ nemal žiadne výhrady
a v súlade s ním dlžník pôvodnému veriteľovi riadne plnil v súlade so schváleným
splátkovým kalendárom.
11. V aktuálnom reštrukturalizačnom konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 8 R 3/2015 si sťažovateľka ako postupník proti dlžníkovi prihlásila zostatok
pohľadávky pôvodného veriteľa , pričom na schvaľovacej schôdzi konanej
27. septembra 2016 sťažovateľka hlasovala proti schváleniu reštrukturalizačného plánu
dlžníka, pretože bola toho názoru, že v prípade reštrukturalizácie by bola v zjavne
nepriaznivejšom postavení, ako by to bolo v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok
dlžníka, poukazujúc na jeho údajnú ekonomickú neschopnosť plniť reštrukturalizačný plán
v skoršom reštrukturalizačnom konaní (čo však podľa dlžníka sťažovateľka nepreukázala
žiadnymi dôkazmi, napr. bezúspešnými výzvami na plnenie, pozn.) a na to, že podľa
sťažovateľky dlžníkom predložený reštrukturalizačný plán nevychádzal z jeho relevantnej
situácie, pričom podľa sťažovateľky v konkurznom konaní by bola uspokojená jej
pohľadávka „... naraz a v kratšom časovom období.“ (pozri vyjadrenie sťažovateľky
v bode 9 uznesenia krajského súdu).
12. Okresný súd svoje rozhodnutie sp. zn. 8 R 3/2015 zo 16. novembra 2016
o nenahradení súhlasu sťažovateľky s reštrukturalizačným plánom dlžníka odôvodnil
konštatovaním, že vzhľadom na konkurznú prax, ako aj na aktuálnu situáciu na realitnom
trhu by speňaženie v prospech sťažovateľky založenej nehnuteľnosti z majetku dlžníka
v konkurznom konaní bolo realizované v kratšom časovom horizonte, ako by to bolo
v prípade reštrukturalizačného konania, t. j. doba uspokojenia pohľadávky sťažovateľky by
pri konkurznom konaní bola výrazne kratšia ako v reštrukturalizačnom konaní.
13. Krajský súd svoje uznesenie, ktorým zmenil rozhodnutie okresného súdu
a nahradil ním nesúhlas sťažovateľky s reštrukturalizačným plánom dlžníka, odôvodnil
v podstatnej časti takto:
„Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie pred posúdením povolenia
reštrukturalizácie ako takej, predložený reštrukturalizačný posudok č. 1/2015 so všetkými
súvislosťami preskúmal. Je nesporné, že posudok je výsledkom dôkladného posúdenia
situácie dlžníka odborníkom (správcom) s vyjadrením záveru, či dlžník spĺňa podmienky
na povolenie reštrukturalizácie. V tomto smere je úloha súdu podstatne uľahčená, pretože
pre súd z odborného posudku správcu záväzne vyplýva ekonomický aspekt rozhodnutia.
Podmienky na odporúčanie reštrukturalizácie sú taxatívne určené (§ 109 ZKR) a posudok
sa vypracúva odborníkom práve na to, aby zhodnotil ekonomickú situáciu dlžníka
a odporučil reštrukturalizáciu, ak sú splnené všetky predpoklady...
... Ak súd prvého stupňa v tejto etape povolil reštrukturalizáciu, musel mať
za preukázané, že posudok spĺňal náležitosti ustanovené v § 110 ods. 1 a 2 ZKR a že
na odporúčanie správcu na reštrukturalizáciu boli splnené podmienky, čo aj súd prvého
stupňa vo vydanom rozhodnutí konštatoval. Pri zistení prípadných nedostatkov mohol súd
prvého stupňa reštrukturalizačné konanie zastaviť v zmysle § 116 ods. 1 ZKR. Je možné
preto konštatovať, že povolením reštrukturalizácie súd deklaroval, že sú splnené všetky
vyššie uvedené podmienky na jej povolenie...
... Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že na nahradenie súhlasu skupiny
Zabezpečený 1., ktorá nehlasovala za prijatie plánu (jeden veriteľ – DPS financial
consulting, s. r. o.) bolo v zmysle § 152 ods. 1 písm. a/ ZKR potrebné v širších súvislostiach
skúmať splnenie podmienky, či označený veriteľ v prípade prijatia plánu by nebol v zjavne
horšom postavení, v akom by bol v prípade neprijatia plánu, čo bolo aj jedným z odvolacích
dôvodov dlžníka. Pri posudzovaní tejto skutočnosti musí súd vychádzať z pravdepodobného
uspokojenia veriteľa v konkurznom konaní v deň začatia reštrukturalizačného konania,
pričom musí vychádzať z údajov uvedených v pláne ak sa nepreukázal opak (§ 152 ods. 1
písm. a/ ZKR). Je nesporné, že súd začal reštrukturalizačné konanie dňa 18.02.2016, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2016. Súd preto musel k tomuto dátumu skúmať
pravdepodobné uspokojenie veriteľa DPS financial consulting s. r. o. v konkurznom konaní
a porovnať ho s mierou uspokojenia v reštrukturalizácii...
Z reštrukturalizačného posudku č. 1/2005 Verzia 2 a č. 1 1147-1212 vypracovaného
správcom jednoznačne vyplýva, že dlžník vykonáva podnikateľskú činnosť, dlžník je
v úpadku, účtovné závierky dlžníka poskytujú pravdivý obraz o skutočnostiach ktoré sú
predmetom účtovníctva, od skončenia ostatnej reštrukturalizácie dlžníka uplynuli aspoň dva
roky, odôvodnene možno predpokladať zachovanie prevádzky a v prípade povolania
reštrukturalizácie možno odôvodnene predpokladať vyšší rozsah uspokojenia veriteľov ako
pri vyhlásení konkurzu.
Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že posudok je výsledkom dôkladného
posúdenia situácie dlžníka odborníkom (správcom) s vyjadrením záveru, že dlžník spĺňa
podmienky na povolenie reštrukturalizácie. V tomto smere je úloha súdu podstatne
uľahčená, pretože pre súd z odborného posudku správcu záväzne vyplýva ekonomický
aspekt rozhodnutia. Podmienky pre odporúčanie reštrukturalizácie sú taxatívne určené
(§ 109 ZKR) a posudok sa vypracúva odborníkom práve na to, aby zhodnotil ekonomickú
situáciu dlžníka a odporučil reštrukturalizáciu, ak sú splnené všetky predpoklady.
Z predloženého reštrukturalizačného posudku, ako aj z priloženej dokumentácie odvolací
súd nemal za preukázané, že by sa dlžník zbavoval majetku s následkom možného nižšieho
uspokojenia veriteľov v prípade vyhlásenia konkurzu.
... Poveriť vypracovaním posudku možno iba osobu zapísanú do zoznamu správcov,
ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, t. j. iba osobu, ktorá má
zákonnú licenciu na vykonávanie správcovskej činnosti. Povinnosťou správcu je vypracovať
posudok nestranne a s odbornou starostlivosťou, t. j. posudok musí byť vyvážený,
objektívny, nesmie žiadne podstatné skutočnosti zamlčať, ani niektoré skutočnosti
neprimerane vyzdvihnúť, pričom musí zohľadňovať všetky dostupné informácie a závery
posudku musia byť odborné, zodpovedajúce skutočnosti, že tieto závery robí licencovaný
správca. Správca pritom zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí tým, že reštrukturalizáciu
odporučil alebo neodporučil, a to jednak tomu, pre koho posudok vypracoval, ako aj
veriteľom...
... test, ktorý správca musí urobiť v rámci posudku, je porovnanie uspokojenia
veriteľov v prípade konkurzu a v prípade reštrukturalizácie.
Na základe takéhoto testovania reštrukturalizačný scenár musí predstavovať lepšie
uspokojenie veriteľov ako v konkurze. ...
Odvolací súd dospel k záveru, odvolacie dôvody ohľadne posúdenia časového
hľadiska k momentu speňažovania majetku dlžníka (úpadcu) pri vyhlásení konkurzu
s neistým finančným výsledkom predaja zabezpečenej nehnuteľnosti, avšak najmä
s poukazom na spornosť pohľadávky prihláseného veriteľa, je možné považovať za dôvodný.
Vzhľadom na spornosť pohľadávky namietanej aj správcom, postavenie veriteľa DPS
financial consulting s. r. o. s postavením zabezpečeného veriteľa nie je možné preto označiť
pre účely porovnania v prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu
začatia reštrukturalizácie ako jednoznačne preukázané, postavenie zabezpečeného veriteľa,
t. j. sporné. Nie je teda možné jednoznačne konštatovať, že spoločnosť DPS financial
consulting s. r. o., by v konkurznom konaní pri potvrdení zamietnutia reštrukturalizačného
plánu mala jednoznačné postavenie zabezpečeného veriteľa. Taktiež je potrebné zohľadniť
nemožnosť predvídať jednoznačnosť vývoja realitného trhu, ako aj časové hľadisko
pri zachovaní procesných úkonov pri a po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka
s následným uspokojením veriteľa, a preto odvolací súd mal za to, že v prípade schválenia
plánu súdom nie je možné konštatovať zjavne horšie postavenie veriteľa, ako aj naplnenie
podmienok § 154 ods. 1 ZKR.
Odvolací súd považuje za dôležité tiež uviesť, že reštrukturalizačný plán vychádza
z reštrukturalizačného posudku, pričom ekonomický aspekt rozhodnutia správcu nie je
otázkou právneho posúdenia, ale pre súd záväzne vyplýva z odborného posudku správcu.
Správca je povinný sústavne s odbornou starostlivosťou sledovať finančné
a obchodné situácie dlžníka. Pokiaľ je vývoj jeho ekonomických pomerov negatívny
a nedáva záruky pre úspešnosť reštrukturalizácie správca je povinný bezodkladne požiadať
súd o vyhlásenie konkurzu. Úlohou reštrukturalizačného konania je poskytnutie ochrany
dlžníkovi pred veriteľmi, pričom ochrana má byť v konečnom dôsledku v záujme veriteľov,
pretože uspokojenie ich pohľadávok v sanačnom konaní by vždy malo byť vyššie ako je
v likvidačnom konkurze...
Zo spisu vyplýva, že pri vypracovaní plánu reštrukturalizácie plánu dlžník
postupoval v súčinnosti so správcom a veriteľským výborom. Všetky stanoviská a podnety
boli vyhodnocované s odbornou starostlivosťou a boli zapracované dlžníkom do návrhu
plánu. Tento rozhodujúci fakt súd prvej inštancie nebral do úvahy. Maximalizácia
uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých
veriteľov s dlžníkom je takto determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov. Súd
nemôže izolovane prihliadať na záujem jedného veriteľa. Naopak jeho povinnosťou je
skúmať možnosť uspokojenia všetkých veriteľov.
Odvolací súd podotýka, že dlžník je počas reštrukturalizácie pod dohľadom správcu,
ktorý pri odporúčaní reštrukturalizácie vychádzal z určitých ekonomických podmienok
zachovanie ktorých je nevyhnutným predpokladom jej úspešnosti. V prípade, ak sa finančná
a obchodná situácia zmení v takom rozsahu, že nemožno odôvodnene predpokladať úspešné
skončenie reštrukturalizácie, správa je povinný bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie
konkurzu.“
14. Podľa § 152 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak za prijatie
plánu v niektorej zo skupín nehlasovala potrebná väčšina, predkladateľ plánu sa môže
v návrhu na potvrdenie plánu domáhať, aby súd prijatie plánu v skupine nahradil svojím
rozhodnutím, ak účastníci plánu zaradení do skupiny hlasujúcej proti prijatiu plánu nebudú
na základe plánu v zjavne horšom postavení, v akom by boli v prípade neprijatia plánu;
súd pritom vychádza z ich pravdepodobného uspokojenia v konkurznom konaní v deň
začatia reštrukturalizačného konania, pričom vychádza z údajov uvedených v pláne, ak sa
nepreukáže opak.
15. Z citovaného vyplýva základná východisková premisa rozhodnutia krajského
súdu, že na začatie reštrukturalizačného konania, ako aj na ďalší priebeh tohto zákonom
regulovaného ekonomického procesu ozdravenia podniku dlžníka s cieľom jeho zachovania
pri súčasnom čo najširšom uspokojení jeho veriteľov je obligátnou nielen garancia
zákonnosti, ktorej strážcom je konkurzný súd, ale aj odborná ekonomická záštita, ktorú
zastrešuje, resp. môže zastrešovať iba konkurzným súdom ustanovený licencovaný
odborník, t. j. správca. Konkurzný súd tak ako garant zákonnosti pri rozhodovaní o otázkach
ekonomickej situácie dlžníka, narušenie rovnováhy ktorej je predpokladom začatia
reštrukturalizačného konania a jej znovunastolenie je jeho cieľom, zakladá svoje
rozhodnutia na dôvere v závery, stanoviská a odporúčania správcu, ktorý zodpovedá za ich
správnosť a dôveryhodnosť.
16. Napokon aj v danom prípade aplikované citované ustanovenie § 152 ods. 1
písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii odkazuje konkurzný súd, aby pri posúdení
výhodnejšieho postavenia veriteľa, ktorý hlasoval proti prijatiu reštrukturalizačného plánu,
pri uspokojení jeho pohľadávky v konkurznom konaní alebo v reštrukturalizačnom konaní
vychádzal „... z údajov uvedených v pláne, ak sa nepreukáže opak“, pričom sťažovateľka
ako týmto ustanovením dotknutý veriteľ žiadny opak nepreukázala, a ani len netvrdila.
Inými slovami, sťažovateľka neuviedla, netvrdila ani nepreukázala žiadne skutočnosti,
ktorými by boli popreté alebo aspoň spochybnené závery správcu o ekonomickej situácii
dlžníka, takže konkurzný súd, odvolávajúc sa na zákonnú dikciu označeného ustanovenia
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nemajúc dôvod pochybovať o správnosti,
resp. dôvodnosti záverov správcu, ktorý odporúčal reštrukturalizačné konanie, vychádzal
pri svojom rozhodovaní z ním predloženej správy. Z tohto hľadiska sa javí ako nedôvodná
námietka sťažovateľky, že konkurzný (okresný) súd, ako aj krajský súd iniciatívne
nepreskúmavali a neprehodnocovali správnosť odporúčaní správcu začať reštrukturalizačné
konanie, ako ani správnosť reštrukturalizačného plánu, pretože napokon nie je ani
v kompetencii a ani v odbornosti konkurzného súdu ako strážcu zákonnosti, aby revidoval
odborné (ekonomické) závery a odporúčania licencovaného správcu nesúceho za ich vecnú
správnosť a samostatnú zodpovednosť.
17. Krajský súd tak v intenciách uvedených predikcií (predpovedí) odborného
odporúčania správcu o výhodnosti reštrukturalizácie oproti likvidačnému konkurznému
konaniu, s prihliadnutím na účel reštrukturalizačného konania, zohľadniac záujem
na zachovaní podnikateľskej činnosti dlžníka pri súčasnom čo najširšom možnom
uspokojení nárokov všetkých veriteľov (nielen jedného veriteľa), revidoval rozhodnutie
okresného súdu nenahradiť nesúhlas sťažovateľky s reštrukturalizačným plánom svojím
rozhodnutím. Okresný súd svoje rozhodnutie o výhodnejšom postavení sťažovateľky
v konkurznom konaní v komparácii s reštrukturalizačným konaním ku dňu začatia
reštrukturalizačného konania založil výhradne na časovom hľadisku, t. j. že podľa
okresného súdu by pohľadávka sťažovateľky bola pravdepodobne skôr uspokojená
v konkurznom konaní ako v reštrukturalizačnom konaní. Krajský súd ústavne udržateľným
spôsobom poukázal na to, že okresný súd bez ďalšieho, t. j. bez akýchkoľvek vecných
a odborných dôvodov negoval odporúčanie správcu o výhodnosti reštrukturalizácie oproti
likvidačnému konkurzu, ktorého odborné závery sú pre konkurzný súd záväzné, pokiaľ sa
nepreukáže opak, pričom súčasne poukázal na skutočnosť, že okresný súd len formalisticky
založil svoje rozhodnutie na atribúte času, t. j. na možnom skoršom uspokojení pohľadávky
sťažovateľky v konkurznom konaní v porovnaní s reštrukturalizačným konaním, avšak
bez bližšieho odôvodnenia tohto svojho presvedčenia, t. j. bez zohľadnenia, že napríklad aj
proces predaja nehnuteľného majetku dlžníka, ktorý v konkurznom konaní môže správca
predať iba na dražbe (§ 92 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) a ktorým je
zabezpečená pohľadávka sťažovateľky, si vyžaduje určitú časovú rezervu rovnako, ako aj
procesné úkony súdu spojené s týmto speňažením majetku dlžníka, takže z tohto pohľadu
podľa krajského súdu okresný súd neodôvodnil, ako by tento časový úsek mohol celkovo
ovplyvniť časové hľadisko uspokojenia pohľadávky sťažovateľky v konkurznom konaní
v komparácii s predpokladaným časom jej uspokojenia v reštrukturalizačnom konaní.
Okrem toho krajský súd poukázal aj na to, že pri vyhodnotení výhodnejšieho postavenia
veriteľa v konkurznom alebo v reštrukturalizačnom konaní je nutné zohľadniť nielen
izolované časové hľadisko uspokojenia jeho pohľadávky, ale aj predpokladaný rozsah jej
uspokojenia. V tejto súvislosti krajský súd podotkol, že okresný súd nezakomponoval
do svojho rozhodnutia aj odôvodnenie o predpokladanom vývoji realitného trhu ku dňu
začatia reštrukturalizácie, a teda či z tohto hľadiska by nehnuteľnosť dlžníka bola
predajnejšia za cenu, ktorou by bola pohľadávka sťažovateľky uspokojená vo väčšej miere,
než ako predpokladal jej uspokojenie reštrukturalizačný plán.
18. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd svoje rozhodnutie nahradiť jej
nesúhlas s reštrukturalizačným plánom založil iba na konštatovaní, že nie je možné
jednoznačne posúdiť výhodnosť jej postavenia či už v konkurznom alebo
v reštrukturalizačnom konaní z dôvodu, že jej postavenie ako zabezpečeného veriteľa je
neisté, keďže správca poprel jej pohľadávku, sa nezakladá na skutočnosti, pretože ako z už
uvedeného vyplýva, tento argument krajského súdu bol iba podporným. Tak ako uvádza aj
sťažovateľka, tento argument totiž v čase začatia reštrukturalizačného konania, ku dňu
ktorému v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii bolo nutné
posúdiť výhodnejšie postavenie sťažovateľky (veriteľa), ešte nebol známy, pretože
k popretiu pohľadávky správcom došlo až neskôr. Ako už bolo uvedené, aj bez tohto
argumentu však rozhodnutie krajského súdu dáva v intenciách § 152 ods. 1 písm. a) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii ústavne udržateľné odpovede na otázku, v ktorom konaní,
t. j. či v konkurznom konaní alebo v reštrukturalizačnom konaní by bolo ku dňu začatia
reštrukturalizačného konania postavenie sťažovateľky ako veriteľa výhodnejšie z hľadiska
rozsahu a času uspokojenia jej pohľadávky, a to v kontexte s účelom týchto konaní.
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
20. Vzhľadom na uvedené možno závery krajského súdu považovať za logické,
ústavne udržateľné, neodporujúce aplikovanej právnej úprave a podľa ústavného súdu im
nemožno vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľke úhrady trov konania
je viazané na vyslovenie porušenia jej práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2017