Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 670/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne

Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného spoločnosťou

A3 advokátska kancelária, s. r. o., Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokát

Mgr. Vladimír Misároš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35

ods. 1 a uznesením Okresného súdu Trenčín

sp. zn. z 2. júna 2015 v znení jeho dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 8. decembra 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2016 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou A3 advokátska kancelária, s. r. o.,

Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokát Mgr. Vladimír Misároš, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 2. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) v znení jeho dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015 (ďalej len „dopĺňacie

uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 8. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.

z 30. januára 2014 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka

(ďalej len „úpadca“), pričom sťažovateľ bol ustanovený

za správcu podstaty úpadcu.

V sťažnosti sťažovateľ uvádza, že „obdržal dňa 4. 6. 2015 uznesenie Okresného

súdu Trenčín, č. k. -1491 zo dňa 2. 6. 2015, ktoré bolo zverejnené v

Obchodnom vestníku OV č. 107/2015 dňa 9. 6. 2015, ktorým mu súd až po uplynutí cca viac

ako 1 roka (cca 1,5 roka od vyhlásenia konkurzu) priznal paušálnu odmenu v zníženej výške

1 991,63 € z dôvodu porušenia povinností správcu do 1. schôdze veriteľov, a to najmä z

dôvodu popretia prihlásených pohľadávok jednotlivých veriteľov“.

Sťažovateľ napadol prvostupňové rozhodnutie odvolaním, v ktorom namietal,

že „nesúhlasí so znížením paušálnej odmeny a jej zníženie o 70 % považuje za bezdôvodné,

vzhľadom na splnenie si zákonných povinností do konania 1. schôdze veriteľov, konanej

dňa 12. 5. 2014. Pri výkone svojej činnosti zahŕňajúcej tiež preskúmavanie a prípadné

popieranie pohľadávok postupoval s odbornou starostlivosťou. Jednotlivé prihlásené

pohľadávky podrobne preskúmal a z dôvodu absencie účtovníctva a vedených exekučných

konaní úpadcu, v ktorých sa následne preukázateľne našiel skrytý výťažok, ktorý

do dnešného dňa nie je vysporiadaný, tieto poprel tak, ako je to uvedené v zozname

pohľadávok, ktoré dňa 28. 4. 2014 doručil Okresnému súdu Trenčín. Zistenie pohľadávok

sporne prihlasovaných by predstavovalo porušenie povinností správcu postupovať

s odbornou starostlivosťou. Popretím sporných pohľadávok sťažovateľ postupoval v zmysle

a v súlade so . Na podklade predložených listín nebolo možné jednoznačne ustáliť

výšku, poradie a dôvod prihlásených pohľadávok, nakoľko v základnej lehote na popieranie

pohľadávok nebolo možné ich porovnanie s účtovníctvom úpadcu a nebolo možné ustáliť

výšku plnení, ktoré sa z exekučných konaní vedených voči úpadcovi použijú na úhradu

prihlásených pohľadávok. K tvrdeniu porušovateľa v 1. rade, že sťažovateľ mal namiesto

popretia všetkých prihlásených pohľadávok požiadať súd o predlženie lehoty na popieranie

pohľadávok, sťažovateľ v odvolaní uviedol, že z nevyplýva pre správcu

povinnosť, ale len možnosť požiadať súd o predlženie lehoty na popieranie pohľadávok,

pričom súd, ktorý má rovnako ako správca prehľad o počte prihlásených pohľadávok, môže

túto lehotu predlžiť aj bez návrhu. Práve po skúsenosti s prístupom Okresného súdu Trenčín

v konkurznom konaní úpadcu, sťažovateľ v inom konkurznom konaní, ktoré tiež dozoruje

porušovateľ v 1. rade, tohto požiadal o predlženie základnej lehoty na popieranie

pohľadávok, nakoľko úpadca namietal judikované pohľadávky, avšak lehota na žiadosť

sťažovateľa predlžená nebola. Z vyššie uvedených dôvodov bolo preto podľa názoru

sťažovateľa zníženie paušálnej odmeny neopodstatnené.“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 8. decembra 2015 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa sťažovateľa okresný súd napadnutým uznesením v znení jeho dopĺňacieho

uznesenia (ktorým okresný súd zvýšil priznanú paušálnu odmenu o daň z pridanej hodnoty)

a krajský súd potvrdzujúcim uznesením svojvoľnou aplikáciou ustanovení

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) neopodstatnene

znížili jeho paušálnu odmenu do konania prvej schôdze veriteľov, čím malo dôjsť

k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa .

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť, resp. inú hospodársku činnosť podľa sťažovateľ

uvádza, že „pre sťažovateľa, ako aj pre iných správcov, platí tzv. registračný princíp, ktorý

v správnom konaní organizuje Ministerstvo spravodlivosti SR. Zápisom do príslušného

zoznamu správcov po vykonaní príslušnej prípravy sa sťažovateľ popri iných správcoch

podľa miesta sídla stáva účastníkom osobitého trhu, ktorý je špecifikovaný obvodom

príslušnosti konkurzného súdu a špecifickým predmetom činnosti správcu podľa .

Sťažovateľ má za to, že toto podnikateľské prostredie nesmie byť regulované

nepriamou činnosťou konkurzného súdu. Práve naopak, tento by mal svojou činnosťou

vytvárať konštantný priestor, ktorý nesmie ani priamo ani nepriamo cez rozhodovaciu

činnosť súdu obmedzovať a niekoho vylučovať. Z popísaného stavu a jeho právnych

dôsledkov však k tomu došlo a súdy nepriamo vytesňujú sťažovateľa z trhu, hoci tento má

byť nielen prístupný a otvorený vstupu ďalších, ale logicky má byť toto prostredie také,

že ktorí už na ňom sú prítomní nesmú sa im najmä prostredníctvom súdu klásť také

prekážky, ktorými sa odtiaľ vylučujú. V podstate vytvorenie takéhoto vylučovacieho systému

je neprípustné a neguje tým sa ústavný princíp voľnosti vstupu na trh a predstavuje

aj zneužitie práva súdmi.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že uznesením Okresného súdu

Trenčín, č. -1491 zo dňa 02. 06. 2015, ktorým súd priznal sťažovateľovi

paušálnu odmenu ako správcovi úpadcu

v konkurze... vo výške 1991,63 € v znení jeho dopĺňacieho uznesenia

č. -1511 zo dňa 23. 06. 2015, ktorým zvýšil túto odmenu o daň z pridanej

hodnoty vo výške 398,33 €, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. -1535 zo dňa 08. 12. 2015, ktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu

Trenčín č. -1491 zo dňa 02. 06. 2015 potvrdil, došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa uvedeného v .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že uznesením Okresného súdu

Trenčín, č. -1491 zo dňa 02. 06. 2015, ktorým súd priznal sťažovateľovi

paušálnu odmenu ako správcovi úpadcu

v konkurze... vo výške 1991,63 € v znení jeho dopĺňacieho uznesenia

č. -1511 zo dňa 23. 06. 2015, ktorým zvýšil túto odmenu o daň z pridanej

hodnoty vo výške 398,33 €, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. -1535 zo dňa 08. 12. 2015, ktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu

Trenčín č. -1491 zo dňa 02. 06. 2015 potvrdil, došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa uvedeného v .

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Trenčín,

č. -1491 zo dňa 02. 06. 2015, ktorým súd priznal sťažovateľovi paušálnu

odmenu ako správcovi úpadcu

v konkurze... vo výške 1991,63 € v znení jeho dopĺňacieho uznesenia č. -1511

zo dňa 23. 06. 2015, ktorým zvýšil túto odmenu o daň z pridanej hodnoty vo výške 398,33 €,

ako aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. -1535 zo dňa 08. 12. 2015,

ktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu Trenčín č. -1491 zo dňa 02. 06.

2015 potvrdil.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi, aby porušovatelia

spoločne a nerozdielne zaplatili primerané peňažné zadosťučinenie vo výške 5 975,00 €...

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 363,79 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. júna

2015 v znení jeho dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015, ako aj uznesením krajského súdu

sp. zn. z 8. decembra 2015 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa

a .

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. júna 2015 v znení jeho

dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

v znení dopĺňacieho uznesenia odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. decembra 2015

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(sp. zn. I. ÚS. 140/03, , , , ).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa

je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia

všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej

perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. , ).

Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch

a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia či dokonca

zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne

vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci

súdneho rozhodnutia) s , prípadne medzinárodnou zmluvou.

Uvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiu

jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (, , ). Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov

(napr. ), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu

základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa namieta porušenie

základného práva podľa uznesením sp. zn.

z 8. decembra 2015, ktorým krajský súd ako odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie

okresného súdu, ktorým okresný súd priznal sťažovateľovi paušálnu odmenu v sume

1 991,63 €, ako aj potvrdil dopĺňacie uznesenie okresného súdu o zvýšení priznanej

paušálnej odmeny o DPH a zamietnutí zvyšnej časti návrhu sťažovateľa na priznanie

paušálnej odmeny za výkon funkcie správcu do konania 1. schôdze veriteľov.

Podľa sťažovateľa krajský súd pri určení paušálnej odmeny postupoval v rozpore

s príslušnými právnymi predpismi a jeho interpretácia aplikovaných právnych noriem

nezodpovedá požiadavke ústavne konformného výkladu.

Ústavný súd pripomína, že výklad ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii

patrí v zásade do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Všeobecný súd musí vykladať

a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno

toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych

predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne ,

). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)

v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Na účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmal

odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. V ňom krajský súd najskôr poukázal

na obsah odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu z 2. júna 2015 v znení

dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„Okresný súd v Trenčíne vydal dňa 02. 06. 2015 uznesenie, ktorým odvolanému

správcovi ... priznal paušálnu odmenu vo výške 1.991,63 Eur.

Následne súd prvého stupňa vydal dňa 23. 06. 2015 doplňacie uznesenie, ktorým priznanú

odmenu zvýšil o DPH, a to o sumu 398,33 Eur a vo zvyšnej časti návrh na priznanie

paušálnej odmeny za výkon funkcie správcu do konania 1. schôdze veriteľov, zamietol.

V odôvodnení súd prvého stupňa uviedol, že uznesením zo dňa 30. 01. 2014, ktoré

bolo zverejnené v Obchodnom vestníku s účinkami zverejnenia ku dňu 07. 02. 2014, vyhlásil

konkurz na majetok úpadcu a do funkcie správcu ustanovil . Súdu

prvého stupňa bola v danej veci doručená dňa 05. 05. 2014 žiadosť veriteľa -

, o výkon dohľadu nad činnosťou správcu, v ktorej tento veriteľ

poukazoval na porušenie povinností pri popieraní prihlásených pohľadávok všetkých

veriteľov. Súd prvého stupňa sa oboznámil s predloženým zoznamom pohľadávok všetkých

veriteľov, ktorý vypracoval správca a zistil, že všetky prihlásené pohľadávky veriteľov boli

popreté v časti právny dôvod pohľadávky, výška pohľadávky a vymáhateľnosť, a to všetky

z rovnakého dôvodu. Správca pri popretí všetkých pohľadávok

uviedol, že považuje ich za nepreskúmateľné, nakoľko dlžník neviedol účtovníctvo cca

od roku 2009 a nevedie ho ani v súčasnosti, úpadca nepredložil účtovnú evidenciu, a preto

nemožno porovnať účtovné stavy, správnosť a výšku prihlásenej pohľadávky veriteľov. Súd

prvého stupňa zároveň zistil, že takmer 99 % prihlásených a takto popretých pohľadávok

(teda aj ich vymáhateľnosť) bolo judikovaných, vykonateľných, teda tieto pohľadávky boli

veriteľmi preukázané a doložené ich exekučnými titulmi. Súd prvého stupňa mal vzhľadom

na toto zistenie za preukázané, že správca porušil svoje povinnosti. Na informatívnom

výsluchu, ktorý nariadil súd prvého stupňa za účelom zistenia, správca nevedel zodpovedať

súdu prvého stupňa relevantné otázky ohľadom jeho postupu pri popieraní pohľadávok

z jeho strany, písomne sa vyjadril až dňa 31. 07. 2014. Súd prvého stupňa s ohľadom

na zistenia v rámci výkonu dohľadu nad činnosťou správcu, ako aj z jeho písomných

vyjadrení a ďalšieho postupu v konaní zistil, že tento správca závažne porušil svoje

povinnosti, keď pri popieraní pohľadávok, prihlásených pohľadávok, nepostupoval

s odbornou starostlivosťou. Správca poprel všetky pohľadávky veriteľov z dôvodu,

že úpadca nepredložil účtovníctvo, a teda nemal ich ako porovnať, ako aj z dôvodu, že voči

úpadcovi sa viedli viaceré exekučné konania, ktoré neboli zúčtované. Súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia vydaného dňa 23. 06. 2015 zároveň uviedol, že posúdenie

dôvodnosti popretých pohľadávok prihlásených do konkurzu, ktoré vyplývajú

z právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov a iných orgánov, už z podstaty veci

nemôže byť závislé od stavu účtovníctva úpadcu (Ústavný súd SR č. ). Súd

prvého stupňa zároveň zistil, že správca mal vedomosť pred vyhlásením

konkurzu o vedení exekúcií na majetok dlžníka, a to zo samotnej výpovede dlžníka. Podľa

v spojení s o konkurze

a reštrukturalizácii... bol správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou

a vykonávať tak i vlastné šetrenia, aby mohol zodpovedne ustáliť, ktorú pohľadávku poprie

a dôvod popretia. Súd prvého stupňa v odôvodnení zároveň konštatoval, že správca mal

dostatočnú lehotu na to, aby dopytom od súdneho exekútora zistil výšku pohľadávky. Súd

prvého stupňa mal z výsluchu, ktorý sa konal dňa 14. 10. 2014 za preukázané,

že podrobnejšie zisťovania ohľadne exekučných konaní a stavu vymožených pohľadávok

správca vykonal až po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok (súdu prvého stupňa

nebolo vôbec zrejmé, z akého dôvodu tak činil až po uplynutí tejto lehoty a nie počas

jej plynutia, kedy mal možnosť tieto úkony vykonať, resp. požiadať súd prvého stupňa podľa

ust. o predlženie lehoty na popieranie pohľadávok, ak by to považoval

za potrebné). Súd prvého stupňa zároveň zistil, že správca poprel pohľadávky niektorých

veriteľov, o ktorých ani nemal zistené, či vôbec nejaké exekúcie voči úpadcovi viedli ...!.

Podľa názoru súdu prvého stupňa je neprípustné, aby správca bez akýchkoľvek

potrebných úkonov a šetrení poprel judikované pohľadávky z dôvodu, ktorý ani bližšie

neprešetril, ani sa nimi bližšie nezaoberal. Ak by postupoval správca s odbornou

starostlivosťou tak, že by vykonal vlastné šetrenia, mal právnu možnosť v rámci lehoty

na popieranie zistiť výšku pohľadávky veriteľa, správca však nevykonal žiadne úkony

smerujúce k preskúmaniu pohľadávok v rámci lehoty na ich popieranie. O tom, že správca

konal pri popretí pohľadávok nie s odbornou starostlivosťou, ale účelovo

a špekulatívne (s cieľom zmariť právo veriteľov na prvej schôdzi hlasovať o jeho výmene),

svedčí o tom aj jeho postup v ďalšom konaní, nakoľko sa snažil zmariť každú jednu schôdzu

veriteľov, ktorej programom bolo - návrh na ustanovenie nového správcu. Vypopieraním

všetkých pohľadávok všetkých veriteľov správca zmaril právo veriteľov hlasovať

na 1. schôdzi veriteľov o výmene jeho osoby ako správcu bez uvedenia relevantného

dôvodu. Správca následne, až po vykonaní výsluchu dňa 14. 10. 2014, pozisťoval/pouznával

pohľadávky niektorých veriteľov, zvolal schôdzu, do programu ktorej nezaradil

rozhodovanie o výmene správcu. Súd prvého stupňa zároveň konštatoval, že na žiadosť súdu

správca schôdzu síce zvolal, avšak na deň 27. 12. 2014 - a to na opačný koniec republiky

v Medzilaborciach, čím zmaril nielen veriteľom, ale aj súdu možnosť vykonať dohľad

nad jeho činnosťou aj na tejto zvolanej schôdze a súd prvého stupňa zistil, že na uvedený

dátum v predmetnom hoteli v Medzilaborciach neboli vôbec rezervované priestory na účel

konania schôdze veriteľov, ani , ani nikým iným.

Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení uvádza skutočnosti, ktoré viedli k záveru

o porušení povinností na strane tohto správcu. Súd prvého stupňa mal preto v konaní

za preukázané, že už v čase popierania pohľadávok postupoval účelovo,

v rozpore so tak, aby veritelia nemali v konkurze možnosť hlasovať o jeho výmene

z funkcie správcu v predmetnej právnej veci. Vo vzťahu k týmto zisteniam, preto súd prvého

stupna ustálil, že správca nepreukázal súdu, že by pri popieraní postupoval s odbornou

starostlivosťou, súd dospel k záveru, že v danom prípade ide o závažné porušenie povinností

správcu postupovať s odbornou starostlivosťou a s poukazom na zistené závažné porušenia

určil správcovi odmenu vo výške 30 % z odmeny, ktorá by mu inak patrila, ak by k tomuto

porušeniu nedošlo. Pri krátení odmeny súd prvého stupňa prihliadol na to, že správca

do konania 1. schôdze veriteľov iné úkony vykonal (spísal majetok, vyhotovil zoznam

pohľadávok). Na takto zistenom skutkovom základe, preto súd prvého stupňa odvolanému

správcovi priznal paušálnu odmenu vo výške 1.991,63 Eur. Dopĺňacím uznesením vydaným

súdom prvého stupňa dňa 23. 06. 2015 pod č. k. -1511 doplnil výrok o DPH,

ktorá prináleží k určenej odmene a zároveň doplnil výrok, že vo zvyšnej časti návrh

na priznanie paušálnej odmeny za výkon funkcie správcu do konania 1. schôdze veriteľov

v časti sumy 5.576,58 Eur zamieta.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý ustálil

právny názor spočívajúci v tom, že na strane správcu došlo

k naplneniu konštatovania, že tento v štádiu plynutia lehoty na popieranie, nevykonal všetky

úkony, ktoré vykonať mal, alebo ktorých vykonanie bolo potrebné zabezpečiť za účelom

ustálenia zistenia, či prihlásená pohľadávka veriteľa je dôvodná čo do výšky, právneho

základu a vymáhateľnosti. Odvolací súd poukazuje na dikciu , podľa

ktorej je kompetencia preskúmania pohľadávok veriteľov zverená osobe - správcovi

konkurznej podstaty, u ktorého je preukázané (zaradenie do zoznamu správcov vedeným

Ministerstvom spravodlivosti SR, a to na základe kvalifikačných predpokladov, ktoré

je potrebné splniť pred vykonaním zápisu do zoznamu správcov), že má všetky zákonné

možnosti, predpoklady a podmienky, ktoré mu dáva zákon, aby náležite preskúmal

pohľadávky veriteľov. Preskúmanie pohľadávok veriteľov nezahŕňa výlučne a iba

uspokojenia sa s tým, že absencia účtovníctva neumožňuje vykonať porovnanie

prihlásených pohľadávok v zmysle ust. . V prípade, ak absentuje

účtovníctvo úpadcu (o čom správca vedel pred začatím plynutia lehoty na popieranie

prihlásených pohľadávok veriteľov), mal vykonať úkony dopytu/dotazu, aby vedel ustáliť

výšku, právny dôvod vzniku a vymáhateľnosť pohľadávok najmä s ohľadom na to, že išlo v

prevažnej väčšine o judikované pohľadávky vymáhané v exekučnom konaní. Podľa § 32

ods. 1 , na ktoré sa odvoláva odvolateľ vo svojom písomnom podaní zo dňa 23. 06.

2015, však jednoznačne vyplýva, že každú prihlásenú pohľadávku správca síce porovná s

účtovnou a inou dokumentáciou úpadcu, zoznamom záväzkov, prihliadne na vyjadrenia

úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. S poukazom na skutočnosť, že

absentovala hodnoverná účtovná dokumentácia úpadcu, o čom mal správca vedomosť pred

začatím plynutia lehoty na popieranie, mal zákonnú povinnosť podľa ust.

vykonať vlastné šetrenie, čo v rámci základnej popieracej lehoty neuskutočnil vôbec. Úkony

vlastného zisťovania tento správca začal vykonávať až na upozornenie súdu po konaní

informatívneho výsluchu, čo odvolací súd hodnotí ako porušenie povinností na strane

správcu, čím sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvého stupňa, v

ktorom tento konštatoval, že na strane správcu došlo k porušeniu jeho povinností, a tým

naplnenia zákonných podmienok a predpokladov pre krátenie odmeny tohto správcu. Nie je

možné prihliadnuť k odvolaniu správcu a dôvodom v odvolaní uvedených z dôvodu, že

nepreukázali dôvodnosť postupu, ani v štádiu plynutia základnej prihlasovacej lehoty, ani v

štádiu po jej uplynutí, dokonca niektoré úkony tohto správcu boli vykonané v rozpore s

obsahom a účelom zákona, preto závery a zistenia, ktoré sú podrobne uvedené v pomerne

rozsiahlom odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, vedú odvolací súd k záveru, že

postup správcu v danom prípade je vysoko neštandardný (napr. zvolanie schôdze veriteľov

bez skutočného rezervovania priestorov, zistenie súdu prvého stupňa a pod.). Obrana

odvolaného správcu je preto účelová a nemá žiadne právne opodstatnenie.“

K námietke absencie účtovníctva v súvislosti so zisťovaním prihlásených

pohľadávok veriteľov krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

uviedol:

„Odvolací súd poukazuje na ust. , kedy je zrejmé, že absencia

účtovníctva úpadcu vyvolá potrebu vykonania rozsiahlejšieho zisťovania a preskúmavania

vecnej správnosti prihlášky veriteľa, čo do právneho základu, výšky a vymáhateľnosti, preto

považuje nevyužitie tohto ustanovenia týmto správcom v jeho neprospech obrany postupu.

Odvolací súd má za to, že v prípade, ak by tento správca postupoval s odbornou

starostlivosťou a požiadal súd prvého stupňa z dôvodov z tohto konania vyplývajúcich

o predĺženie lehoty v zmysle ust. , bol by jeho postup vecne správny

a nebolo by možné konštatovať, že pri popretí všetkých pohľadávok všetkých veriteľov

z toho istého a rovnakého dôvodu, porušil povinnosti. Opak je však pravdou a tvrdenie

odvolateľa, že by mu súd lehotu nepredlžil, nie je možné bez ďalšieho akceptovať

ako dôvodnú obranu na jeho strane a k nej prihliadnuť v odvolacom konaní. Odvolací súd

sa stotožňuje aj so závermi, že ďalší postup odvolaného správcu vykazuje znaky konania,

ktoré nie je možné charakterizovať ako odborná starostlivosť, preto uvádza, že súd prvého

stupňa postupoval vecne správne, ak konštatoval porušenie ust.

Z. z. v spojení s a na takto vecne správne zistenom skutkovom základe,

preto pristúpil ku kráteniu odmeny o 70 % titulom závažného porušenia povinností

na strane správcu, čím vyvodil správny právny záver, ak tomuto správcovi priznal odmenu

vo výške 1.991,63 Eur, ktorú dopĺňacím uznesením vydaným dňa 23. 06. 2015 zvýšil o DPH,

a to o sumu 398,33 Eur. Súd prvého stupňa zároveň postupoval vecne správne, ak návrh

na priznanie paušálnej odmeny vo zvyšku, čo do sumy 5.576,58 Eur za výkon funkcie

správcu do 1. schôdze veriteľov, zamietol.“

Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu

ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd

stotožnil (pri posudzovaní otázky postupu správcu s odbornou starostlivosťou zisťovať

a popierať prihlásené pohľadávky veriteľov), boli v takom rozpore s vykonaným

dokazovaním, že by mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého

uznesenia krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Rovnako tak nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť za arbitrárne

ani právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho

uznesení sp. zn. z 8. decembra 2015. Naopak, ide o právne závery,

ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené,

teda tak, ako to zodpovedá požiadavkám vyvoditeľným z obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa .

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu preto ústavný

súd dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej

otázky (určenie odmeny správcu za výkon funkcie do konania 1. schôdze veriteľov

pri konštatovaní závažného porušenia povinností správcu) nevyplýva jednostrannosť alebo

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah predložených listinných dôkazov

v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie

relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

zdôrazniť, že konkurzné konanie je súdnym konaním, v ktorom je súd povinný vykonávať

dohľad nad činnosťou správcu (§ 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), a preto

musí v rámci tohto dohľadu bezvýhradne trvať na dodržiavaní právnych predpisov. Tento

dohľad musí byť permanentný v záujme zabezpečenia plynulého priebehu konkurzného

konania a efektívny z hľadiska jeho výsledku v záujme zabezpečenia čím najvyššieho

uspokojenia pohľadávok veriteľov (§ 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).

Podľa § 43 ods. 1 prvej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii správca

má za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nárok na paušálnu odmenu, ktorej

výšku určí súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov.

Podľa § 12 ods. 2 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom

do 28. februára 2017 (ďalej len „“) za výkon funkcie do konania

prvej schôdze veriteľov v iných veciach patrí správcovi paušálna odmena v sume 6 638,78 €

v ostatných prípadoch, teda ak hodnota majetku uvedená v súpise majetku podstát

zapísaného do súpisu majetku podstát bez poznámky v čase konania prvej schôdze veriteľov

presahuje 99 581,76 €.

Podľa vyhlášky č. ak správca počas konkurzu do konania

prvej schôdze veriteľov porušil svoje povinnosti, jeho paušálna odmena sa podľa závažnosti

porušenia povinnosti primerane znižuje, prípadne mu vôbec nepatrí.

Podľa § 7 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konaním s odbornou starostlivosťou

sa na účely tohto zákona rozumie konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo

postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú

alebo môžu mať vplyv na jej konanie.

Podľa o správcoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správcoch“) správca je povinný

vykonávať správcovskú činnosť s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich

skúseností a odborných vedomostí. Ak správca nemá potrebné skúsenosti alebo odborné

vedomosti na riadne vykonanie niektorého úkonu správcovskej činnosti, je povinný

požiadať o pomoc odborníka; ak vzhľadom na obtiažnosť prípadu by pomoc odborníka

nebola účelná alebo hospodárna, je povinný odmietnuť výkon správcovskej činnosti alebo

požiadať súd o odvolanie z funkcie v príslušnom konaní podľa osobitného predpisu.

V zmysle § 32 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii každú prihlásenú

pohľadávku správca porovná s účtovnou a inou dokumentáciou úpadcu, zoznamom

záväzkov, prihliadne na vyjadrenia úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie.

Ak pri skúmaní zistí, že pohľadávka je sporná, je povinný ju v spornom rozsahu poprieť.

V zmysle § 32 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii z dôvodu vysokého

počtu prihlášok alebo iného vážneho dôvodu, súd môže aj opakovane na návrh správcu

alebo bez návrhu predĺžiť správcovi lehotu na popretie pohľadávok vždy najviac o 30 dní.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že na podklade predložených listín nemohol

jednoznačne ustáliť výšku, poradie a dôvod prihlásených pohľadávok, keďže v základnej

lehote na popieranie pohľadávok ich nebolo možné porovnať s účtovníctvom úpadcu.

Taktiež uvádza, že dôvodom popretia prihlásených pohľadávok bola absencia účtovnej

dokumentácie úpadcu.

Ústavný súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že správca, ktorý v prípade

absencie účtovnej a inej dokumentácie úpadcu je povinný pred popretím pohľadávok

vykonať aj vlastné šetrenie, bezdôvodne nevyužil právo požiadať súd v zmysle § 32 ods. 4

zákona o konkurze a reštrukturalizácii o predĺženie lehoty na popretie pohľadávok. Pritom

zákon správcovi umožňuje požadovať predĺženie lehoty na popieranie aj opakovane

bez obmedzenia. Tvrdenie sťažovateľa, že takúto možnosť nevyužil len z dôvodu poznatkov

o rozhodovaní okresného súdu v iných prípadoch, neobstojí. Je pritom nepochybné,

že sťažovateľ mal vedomosť o absencii účtovnej dokumentácie úpadcu ešte pred začatím

plynutia lehoty na popieranie a v rozpore s § 32 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii vlastné šetrenia v tejto lehote neuskutočnil vôbec.

Ústavný súd v obdobnej veci () už vyslovil právny názor, podľa

ktorého posúdenie dôvodnosti pohľadávok prihlásených do konkurzu, ktoré vyplývajú

z právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov a iných orgánov, už z podstaty veci

nemôže byť závislé od stavu účtovníctva spoločnosti. Jedine v prípade namietania zániku

takýchto pohľadávok zaplatením môže mať istú relevanciu stav účtovníctva spoločnosti,

takáto námietka však nebola uvedená ani v podnete veriteľov, ani v podnete úpadcu

na popretie pohľadávok konkrétnych veriteľov. Ak by aj takáto námietka uvedená bola,

jej posúdenie za stavu neexistujúcej účtovnej evidencie úpadcu nemôže opomenúť

vyhodnotenie vierohodnosti subjektu veriteľa namietanej pohľadávky vo vzťahu

k vierohodnosti namietajúceho subjektu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nepovažuje ani právny záver krajského súdu,

týkajúci sa závažného porušenia povinností správcu (sťažovateľa) postupovať s odbornou

starostlivosťou, ako aj primeranosti krátenia paušálnej odmeny za výkon jeho funkcie

správcu do konania prvej schôdze veriteľov [ktorej návrh na priznanie sťažovateľ 23. mája

2014 doručil okresnému súdu vo výške 6 638,78 € podľa § 12 ods. 2 písm. c) vyhlášky

č. ], vyjadrený v napadnutom uznesení za svojvoľný, prijatý v zjavnom

omyle konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu aplikovaných

právnych noriem. Krajský súd totiž nesporne popri vyhodnotení postupu sťažovateľa

pri popieraní pohľadávok a zmarení konania schôdze veriteľov (27. decembra 2014

a 18. februára 2015) vykazujúceho znaky konania, ktoré nie je možné charakterizovať

ako odbornú starostlivosť, prihliadal aj na ostatné činnosti správcu do konania 1. schôdze

veriteľov, ktoré plnil riadne (odovzdanie všetkých štyroch správ včas, vyhotovenie súpisu

majetku a zoznamu pohľadávok v zákonnej lehote, zvolanie prvej schôdze veriteľov

v zákonnej lehote). Ústavný súd za uvedených okolností nemá žiaden ústavne relevantný

dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Podľa jeho

názoru argumentácia sťažovateľa sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia,

ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením

jeho základného práva podľa . K porušeniu garantovaných práv

totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán

uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa

označeného sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala

možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenej.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. decembra 2015

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho porušenie sťažovateľ namieta v priamej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

. Ak ústavný súd za takejto situácie dospel k záveru, že v posudzovanej

veci nemohlo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu k porušeniu základného práva

podľa , tak potom neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

základného práva podľa . Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol

sťažnosť aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2017