Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 670/2017
PDF · 347.63 KB
No categories available
II. ÚS 670/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne
Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného spoločnosťou
A3 advokátska kancelária, s. r. o., Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokát
Mgr. Vladimír Misároš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 38 K 40/2013 z 2. júna 2015 v znení jeho dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015
a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2016 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou A3 advokátska kancelária, s. r. o.,
Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokát Mgr. Vladimír Misároš, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 38 K 40/2013 z 2. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresného súdu“) v znení jeho dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015 (ďalej len „dopĺňacie
uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 38 K 40/2013
z 30. januára 2014 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka
(ďalej len „úpadca“), pričom sťažovateľ bol ustanovený
za správcu podstaty úpadcu.
V sťažnosti sťažovateľ uvádza, že „obdržal dňa 4. 6. 2015 uznesenie Okresného
súdu Trenčín, č. k. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 2. 6. 2015, ktoré bolo zverejnené v
Obchodnom vestníku OV č. 107/2015 dňa 9. 6. 2015, ktorým mu súd až po uplynutí cca viac
ako 1 roka (cca 1,5 roka od vyhlásenia konkurzu) priznal paušálnu odmenu v zníženej výške
1 991,63 € z dôvodu porušenia povinností správcu do 1. schôdze veriteľov, a to najmä z
dôvodu popretia prihlásených pohľadávok jednotlivých veriteľov“.
Sťažovateľ napadol prvostupňové rozhodnutie odvolaním, v ktorom namietal,
že „nesúhlasí so znížením paušálnej odmeny a jej zníženie o 70 % považuje za bezdôvodné,
vzhľadom na splnenie si zákonných povinností do konania 1. schôdze veriteľov, konanej
dňa 12. 5. 2014. Pri výkone svojej činnosti zahŕňajúcej tiež preskúmavanie a prípadné
popieranie pohľadávok postupoval s odbornou starostlivosťou. Jednotlivé prihlásené
pohľadávky podrobne preskúmal a z dôvodu absencie účtovníctva a vedených exekučných
konaní úpadcu, v ktorých sa následne preukázateľne našiel skrytý výťažok, ktorý
do dnešného dňa nie je vysporiadaný, tieto poprel tak, ako je to uvedené v zozname
pohľadávok, ktoré dňa 28. 4. 2014 doručil Okresnému súdu Trenčín. Zistenie pohľadávok
sporne prihlasovaných by predstavovalo porušenie povinností správcu postupovať
s odbornou starostlivosťou. Popretím sporných pohľadávok sťažovateľ postupoval v zmysle
a v súlade so ZKR. Na podklade predložených listín nebolo možné jednoznačne ustáliť
výšku, poradie a dôvod prihlásených pohľadávok, nakoľko v základnej lehote na popieranie
pohľadávok nebolo možné ich porovnanie s účtovníctvom úpadcu a nebolo možné ustáliť
výšku plnení, ktoré sa z exekučných konaní vedených voči úpadcovi použijú na úhradu
prihlásených pohľadávok. K tvrdeniu porušovateľa v 1. rade, že sťažovateľ mal namiesto
popretia všetkých prihlásených pohľadávok požiadať súd o predlženie lehoty na popieranie
pohľadávok, sťažovateľ v odvolaní uviedol, že z § 32 ods. 4 ZKR nevyplýva pre správcu
povinnosť, ale len možnosť požiadať súd o predlženie lehoty na popieranie pohľadávok,
pričom súd, ktorý má rovnako ako správca prehľad o počte prihlásených pohľadávok, môže
túto lehotu predlžiť aj bez návrhu. Práve po skúsenosti s prístupom Okresného súdu Trenčín
v konkurznom konaní úpadcu, sťažovateľ v inom konkurznom konaní, ktoré tiež dozoruje
porušovateľ v 1. rade, tohto požiadal o predlženie základnej lehoty na popieranie
pohľadávok, nakoľko úpadca namietal judikované pohľadávky, avšak lehota na žiadosť
sťažovateľa predlžená nebola. Z vyššie uvedených dôvodov bolo preto podľa názoru
sťažovateľa zníženie paušálnej odmeny neopodstatnené.“.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn. 1 CoKR 61/2015
z 8. decembra 2015 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Podľa sťažovateľa okresný súd napadnutým uznesením v znení jeho dopĺňacieho
uznesenia (ktorým okresný súd zvýšil priznanú paušálnu odmenu o daň z pridanej hodnoty)
a krajský súd potvrdzujúcim uznesením svojvoľnou aplikáciou ustanovení zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) neopodstatnene
znížili jeho paušálnu odmenu do konania prvej schôdze veriteľov, čím malo dôjsť
k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť, resp. inú hospodársku činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy sťažovateľ
uvádza, že „pre sťažovateľa, ako aj pre iných správcov, platí tzv. registračný princíp, ktorý
v správnom konaní organizuje Ministerstvo spravodlivosti SR. Zápisom do príslušného
zoznamu správcov po vykonaní príslušnej prípravy sa sťažovateľ popri iných správcoch
podľa miesta sídla stáva účastníkom osobitého trhu, ktorý je špecifikovaný obvodom
príslušnosti konkurzného súdu a špecifickým predmetom činnosti správcu podľa ZKR.
Sťažovateľ má za to, že toto podnikateľské prostredie nesmie byť regulované
nepriamou činnosťou konkurzného súdu. Práve naopak, tento by mal svojou činnosťou
vytvárať konštantný priestor, ktorý nesmie ani priamo ani nepriamo cez rozhodovaciu
činnosť súdu obmedzovať a niekoho vylučovať. Z popísaného stavu a jeho právnych
dôsledkov však k tomu došlo a súdy nepriamo vytesňujú sťažovateľa z trhu, hoci tento má
byť nielen prístupný a otvorený vstupu ďalších, ale logicky má byť toto prostredie také,
že ktorí už na ňom sú prítomní nesmú sa im najmä prostredníctvom súdu klásť také
prekážky, ktorými sa odtiaľ vylučujú. V podstate vytvorenie takéhoto vylučovacieho systému
je neprípustné a neguje tým sa ústavný princíp voľnosti vstupu na trh a predstavuje
aj zneužitie práva súdmi.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že uznesením Okresného súdu
Trenčín, č. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06. 2015, ktorým súd priznal sťažovateľovi
paušálnu odmenu ako správcovi úpadcu
v konkurze... vo výške 1991,63 € v znení jeho dopĺňacieho uznesenia
č. 38 K/40/2013-1511 zo dňa 23. 06. 2015, ktorým zvýšil túto odmenu o daň z pridanej
hodnoty vo výške 398,33 €, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. 1 CoKR/61/2015-1535 zo dňa 08. 12. 2015, ktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu
Trenčín č. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06. 2015 potvrdil, došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa uvedeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že uznesením Okresného súdu
Trenčín, č. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06. 2015, ktorým súd priznal sťažovateľovi
paušálnu odmenu ako správcovi úpadcu
v konkurze... vo výške 1991,63 € v znení jeho dopĺňacieho uznesenia
č. 38 K/40/2013-1511 zo dňa 23. 06. 2015, ktorým zvýšil túto odmenu o daň z pridanej
hodnoty vo výške 398,33 €, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. 1 CoKR/61/2015-1535 zo dňa 08. 12. 2015, ktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu
Trenčín č. 38K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06. 2015 potvrdil, došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Trenčín,
č. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06. 2015, ktorým súd priznal sťažovateľovi paušálnu
odmenu ako správcovi úpadcu
v konkurze... vo výške 1991,63 € v znení jeho dopĺňacieho uznesenia č. 38 K/40/2013-1511
zo dňa 23. 06. 2015, ktorým zvýšil túto odmenu o daň z pridanej hodnoty vo výške 398,33 €,
ako aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 1 CoKR/61/2015-1535 zo dňa 08. 12. 2015,
ktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu Trenčín č. 38 K/40/2013-1491 zo dňa 02. 06.
2015 potvrdil.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi, aby porušovatelia
spoločne a nerozdielne zaplatili primerané peňažné zadosťučinenie vo výške 5 975,00 €...
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 363,79 €...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že uznesením okresného súdu sp. zn. 38 K 40/2013 z 2. júna
2015 v znení jeho dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015, ako aj uznesením krajského súdu
sp. zn. 1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa
čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením okresného súdu sp. zn. 38 K 40/2013 z 2. júna 2015 v znení jeho
dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
v znení dopĺňacieho uznesenia odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto
skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(sp. zn. I. ÚS. 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia
všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej
perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010).
Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch
a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia či dokonca
zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne
vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci
súdneho rozhodnutia) s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou.
Uvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiu
jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov
(napr. I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu
základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením sp. zn. 1 CoKR 61/2015
z 8. decembra 2015, ktorým krajský súd ako odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie
okresného súdu, ktorým okresný súd priznal sťažovateľovi paušálnu odmenu v sume
1 991,63 €, ako aj potvrdil dopĺňacie uznesenie okresného súdu o zvýšení priznanej
paušálnej odmeny o DPH a zamietnutí zvyšnej časti návrhu sťažovateľa na priznanie
paušálnej odmeny za výkon funkcie správcu do konania 1. schôdze veriteľov.
Podľa sťažovateľa krajský súd pri určení paušálnej odmeny postupoval v rozpore
s príslušnými právnymi predpismi a jeho interpretácia aplikovaných právnych noriem
nezodpovedá požiadavke ústavne konformného výkladu.
Ústavný súd pripomína, že výklad ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii
patrí v zásade do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Všeobecný súd musí vykladať
a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno
toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.
Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych
predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným
právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne III. ÚS 271/05,
III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)
v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Na účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmal
odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. V ňom krajský súd najskôr poukázal
na obsah odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu z 2. júna 2015 v znení
dopĺňacieho uznesenia z 23. júna 2015, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:
„Okresný súd v Trenčíne vydal dňa 02. 06. 2015 uznesenie, ktorým odvolanému
správcovi ... priznal paušálnu odmenu vo výške 1.991,63 Eur.
Následne súd prvého stupňa vydal dňa 23. 06. 2015 doplňacie uznesenie, ktorým priznanú
odmenu zvýšil o DPH, a to o sumu 398,33 Eur a vo zvyšnej časti návrh na priznanie
paušálnej odmeny za výkon funkcie správcu do konania 1. schôdze veriteľov, zamietol.
V odôvodnení súd prvého stupňa uviedol, že uznesením zo dňa 30. 01. 2014, ktoré
bolo zverejnené v Obchodnom vestníku s účinkami zverejnenia ku dňu 07. 02. 2014, vyhlásil
konkurz na majetok úpadcu a do funkcie správcu ustanovil . Súdu
prvého stupňa bola v danej veci doručená dňa 05. 05. 2014 žiadosť veriteľa -
, o výkon dohľadu nad činnosťou správcu, v ktorej tento veriteľ
poukazoval na porušenie povinností pri popieraní prihlásených pohľadávok všetkých
veriteľov. Súd prvého stupňa sa oboznámil s predloženým zoznamom pohľadávok všetkých
veriteľov, ktorý vypracoval správca a zistil, že všetky prihlásené pohľadávky veriteľov boli
popreté v časti právny dôvod pohľadávky, výška pohľadávky a vymáhateľnosť, a to všetky
z rovnakého dôvodu. Správca pri popretí všetkých pohľadávok
uviedol, že považuje ich za nepreskúmateľné, nakoľko dlžník neviedol účtovníctvo cca
od roku 2009 a nevedie ho ani v súčasnosti, úpadca nepredložil účtovnú evidenciu, a preto
nemožno porovnať účtovné stavy, správnosť a výšku prihlásenej pohľadávky veriteľov. Súd
prvého stupňa zároveň zistil, že takmer 99 % prihlásených a takto popretých pohľadávok
(teda aj ich vymáhateľnosť) bolo judikovaných, vykonateľných, teda tieto pohľadávky boli
veriteľmi preukázané a doložené ich exekučnými titulmi. Súd prvého stupňa mal vzhľadom
na toto zistenie za preukázané, že správca porušil svoje povinnosti. Na informatívnom
výsluchu, ktorý nariadil súd prvého stupňa za účelom zistenia, správca nevedel zodpovedať
súdu prvého stupňa relevantné otázky ohľadom jeho postupu pri popieraní pohľadávok
z jeho strany, písomne sa vyjadril až dňa 31. 07. 2014. Súd prvého stupňa s ohľadom
na zistenia v rámci výkonu dohľadu nad činnosťou správcu, ako aj z jeho písomných
vyjadrení a ďalšieho postupu v konaní zistil, že tento správca závažne porušil svoje
povinnosti, keď pri popieraní pohľadávok, prihlásených pohľadávok, nepostupoval
s odbornou starostlivosťou. Správca poprel všetky pohľadávky veriteľov z dôvodu,
že úpadca nepredložil účtovníctvo, a teda nemal ich ako porovnať, ako aj z dôvodu, že voči
úpadcovi sa viedli viaceré exekučné konania, ktoré neboli zúčtované. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia vydaného dňa 23. 06. 2015 zároveň uviedol, že posúdenie
dôvodnosti popretých pohľadávok prihlásených do konkurzu, ktoré vyplývajú
z právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov a iných orgánov, už z podstaty veci
nemôže byť závislé od stavu účtovníctva úpadcu (Ústavný súd SR č. I. ÚS 28/2010). Súd
prvého stupňa zároveň zistil, že správca mal vedomosť pred vyhlásením
konkurzu o vedení exekúcií na majetok dlžníka, a to zo samotnej výpovede dlžníka. Podľa
§ 3 ods. 2 zákona č. 8/2005 Z. z. v spojení s § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii... bol správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou
a vykonávať tak i vlastné šetrenia, aby mohol zodpovedne ustáliť, ktorú pohľadávku poprie
a dôvod popretia. Súd prvého stupňa v odôvodnení zároveň konštatoval, že správca mal
dostatočnú lehotu na to, aby dopytom od súdneho exekútora zistil výšku pohľadávky. Súd
prvého stupňa mal z výsluchu, ktorý sa konal dňa 14. 10. 2014 za preukázané,
že podrobnejšie zisťovania ohľadne exekučných konaní a stavu vymožených pohľadávok
správca vykonal až po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok (súdu prvého stupňa
nebolo vôbec zrejmé, z akého dôvodu tak činil až po uplynutí tejto lehoty a nie počas
jej plynutia, kedy mal možnosť tieto úkony vykonať, resp. požiadať súd prvého stupňa podľa
ust. § 32 ods. 4 ZKR o predlženie lehoty na popieranie pohľadávok, ak by to považoval
za potrebné). Súd prvého stupňa zároveň zistil, že správca poprel pohľadávky niektorých
veriteľov, o ktorých ani nemal zistené, či vôbec nejaké exekúcie voči úpadcovi viedli ...!.
Podľa názoru súdu prvého stupňa je neprípustné, aby správca bez akýchkoľvek
potrebných úkonov a šetrení poprel judikované pohľadávky z dôvodu, ktorý ani bližšie
neprešetril, ani sa nimi bližšie nezaoberal. Ak by postupoval správca s odbornou
starostlivosťou tak, že by vykonal vlastné šetrenia, mal právnu možnosť v rámci lehoty
na popieranie zistiť výšku pohľadávky veriteľa, správca však nevykonal žiadne úkony
smerujúce k preskúmaniu pohľadávok v rámci lehoty na ich popieranie. O tom, že správca
konal pri popretí pohľadávok nie s odbornou starostlivosťou, ale účelovo
a špekulatívne (s cieľom zmariť právo veriteľov na prvej schôdzi hlasovať o jeho výmene),
svedčí o tom aj jeho postup v ďalšom konaní, nakoľko sa snažil zmariť každú jednu schôdzu
veriteľov, ktorej programom bolo - návrh na ustanovenie nového správcu. Vypopieraním
všetkých pohľadávok všetkých veriteľov správca zmaril právo veriteľov hlasovať
na 1. schôdzi veriteľov o výmene jeho osoby ako správcu bez uvedenia relevantného
dôvodu. Správca následne, až po vykonaní výsluchu dňa 14. 10. 2014, pozisťoval/pouznával
pohľadávky niektorých veriteľov, zvolal schôdzu, do programu ktorej nezaradil
rozhodovanie o výmene správcu. Súd prvého stupňa zároveň konštatoval, že na žiadosť súdu
správca schôdzu síce zvolal, avšak na deň 27. 12. 2014 - a to na opačný koniec republiky
v Medzilaborciach, čím zmaril nielen veriteľom, ale aj súdu možnosť vykonať dohľad
nad jeho činnosťou aj na tejto zvolanej schôdze a súd prvého stupňa zistil, že na uvedený
dátum v predmetnom hoteli v Medzilaborciach neboli vôbec rezervované priestory na účel
konania schôdze veriteľov, ani , ani nikým iným.
Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení uvádza skutočnosti, ktoré viedli k záveru
o porušení povinností na strane tohto správcu. Súd prvého stupňa mal preto v konaní
za preukázané, že už v čase popierania pohľadávok postupoval účelovo,
v rozpore so ZKR tak, aby veritelia nemali v konkurze možnosť hlasovať o jeho výmene
z funkcie správcu v predmetnej právnej veci. Vo vzťahu k týmto zisteniam, preto súd prvého
stupna ustálil, že správca nepreukázal súdu, že by pri popieraní postupoval s odbornou
starostlivosťou, súd dospel k záveru, že v danom prípade ide o závažné porušenie povinností
správcu postupovať s odbornou starostlivosťou a s poukazom na zistené závažné porušenia
určil správcovi odmenu vo výške 30 % z odmeny, ktorá by mu inak patrila, ak by k tomuto
porušeniu nedošlo. Pri krátení odmeny súd prvého stupňa prihliadol na to, že správca
do konania 1. schôdze veriteľov iné úkony vykonal (spísal majetok, vyhotovil zoznam
pohľadávok). Na takto zistenom skutkovom základe, preto súd prvého stupňa odvolanému
správcovi priznal paušálnu odmenu vo výške 1.991,63 Eur. Dopĺňacím uznesením vydaným
súdom prvého stupňa dňa 23. 06. 2015 pod č. k. 38 K/40/2013-1511 doplnil výrok o DPH,
ktorá prináleží k určenej odmene a zároveň doplnil výrok, že vo zvyšnej časti návrh
na priznanie paušálnej odmeny za výkon funkcie správcu do konania 1. schôdze veriteľov
v časti sumy 5.576,58 Eur zamieta.“
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia formuloval krajský súd svoje
vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:
„Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý ustálil
právny názor spočívajúci v tom, že na strane správcu došlo
k naplneniu konštatovania, že tento v štádiu plynutia lehoty na popieranie, nevykonal všetky
úkony, ktoré vykonať mal, alebo ktorých vykonanie bolo potrebné zabezpečiť za účelom
ustálenia zistenia, či prihlásená pohľadávka veriteľa je dôvodná čo do výšky, právneho
základu a vymáhateľnosti. Odvolací súd poukazuje na dikciu zákona č. 7/2005 Z. z., podľa
ktorej je kompetencia preskúmania pohľadávok veriteľov zverená osobe - správcovi
konkurznej podstaty, u ktorého je preukázané (zaradenie do zoznamu správcov vedeným
Ministerstvom spravodlivosti SR, a to na základe kvalifikačných predpokladov, ktoré
je potrebné splniť pred vykonaním zápisu do zoznamu správcov), že má všetky zákonné
možnosti, predpoklady a podmienky, ktoré mu dáva zákon, aby náležite preskúmal
pohľadávky veriteľov. Preskúmanie pohľadávok veriteľov nezahŕňa výlučne a iba
uspokojenia sa s tým, že absencia účtovníctva neumožňuje vykonať porovnanie
prihlásených pohľadávok v zmysle ust. § 32 ods. 1 ZKR. V prípade, ak absentuje
účtovníctvo úpadcu (o čom správca vedel pred začatím plynutia lehoty na popieranie
prihlásených pohľadávok veriteľov), mal vykonať úkony dopytu/dotazu, aby vedel ustáliť
výšku, právny dôvod vzniku a vymáhateľnosť pohľadávok najmä s ohľadom na to, že išlo v
prevažnej väčšine o judikované pohľadávky vymáhané v exekučnom konaní. Podľa § 32
ods. 1 ZKR, na ktoré sa odvoláva odvolateľ vo svojom písomnom podaní zo dňa 23. 06.
2015, však jednoznačne vyplýva, že každú prihlásenú pohľadávku správca síce porovná s
účtovnou a inou dokumentáciou úpadcu, zoznamom záväzkov, prihliadne na vyjadrenia
úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. S poukazom na skutočnosť, že
absentovala hodnoverná účtovná dokumentácia úpadcu, o čom mal správca vedomosť pred
začatím plynutia lehoty na popieranie, mal zákonnú povinnosť podľa ust. § 32 ods. 1 ZKR
vykonať vlastné šetrenie, čo v rámci základnej popieracej lehoty neuskutočnil vôbec. Úkony
vlastného zisťovania tento správca začal vykonávať až na upozornenie súdu po konaní
informatívneho výsluchu, čo odvolací súd hodnotí ako porušenie povinností na strane
správcu, čím sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvého stupňa, v
ktorom tento konštatoval, že na strane správcu došlo k porušeniu jeho povinností, a tým
naplnenia zákonných podmienok a predpokladov pre krátenie odmeny tohto správcu. Nie je
možné prihliadnuť k odvolaniu správcu a dôvodom v odvolaní uvedených z dôvodu, že
nepreukázali dôvodnosť postupu, ani v štádiu plynutia základnej prihlasovacej lehoty, ani v
štádiu po jej uplynutí, dokonca niektoré úkony tohto správcu boli vykonané v rozpore s
obsahom a účelom zákona, preto závery a zistenia, ktoré sú podrobne uvedené v pomerne
rozsiahlom odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, vedú odvolací súd k záveru, že
postup správcu v danom prípade je vysoko neštandardný (napr. zvolanie schôdze veriteľov
bez skutočného rezervovania priestorov, zistenie súdu prvého stupňa a pod.). Obrana
odvolaného správcu je preto účelová a nemá žiadne právne opodstatnenie.“
K námietke absencie účtovníctva v súvislosti so zisťovaním prihlásených
pohľadávok veriteľov krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
uviedol:
„Odvolací súd poukazuje na ust. § 32 ods. 4 ZKR, kedy je zrejmé, že absencia
účtovníctva úpadcu vyvolá potrebu vykonania rozsiahlejšieho zisťovania a preskúmavania
vecnej správnosti prihlášky veriteľa, čo do právneho základu, výšky a vymáhateľnosti, preto
považuje nevyužitie tohto ustanovenia týmto správcom v jeho neprospech obrany postupu.
Odvolací súd má za to, že v prípade, ak by tento správca postupoval s odbornou
starostlivosťou a požiadal súd prvého stupňa z dôvodov z tohto konania vyplývajúcich
o predĺženie lehoty v zmysle ust. § 32 ods. 4 ZKR, bol by jeho postup vecne správny
a nebolo by možné konštatovať, že pri popretí všetkých pohľadávok všetkých veriteľov
z toho istého a rovnakého dôvodu, porušil povinnosti. Opak je však pravdou a tvrdenie
odvolateľa, že by mu súd lehotu nepredlžil, nie je možné bez ďalšieho akceptovať
ako dôvodnú obranu na jeho strane a k nej prihliadnuť v odvolacom konaní. Odvolací súd
sa stotožňuje aj so závermi, že ďalší postup odvolaného správcu vykazuje znaky konania,
ktoré nie je možné charakterizovať ako odborná starostlivosť, preto uvádza, že súd prvého
stupňa postupoval vecne správne, ak konštatoval porušenie ust. § 3 ods. 2 zákona č. 8/2005
Z. z. v spojení s § 7 ZKR a na takto vecne správne zistenom skutkovom základe,
preto pristúpil ku kráteniu odmeny o 70 % titulom závažného porušenia povinností
na strane správcu, čím vyvodil správny právny záver, ak tomuto správcovi priznal odmenu
vo výške 1.991,63 Eur, ktorú dopĺňacím uznesením vydaným dňa 23. 06. 2015 zvýšil o DPH,
a to o sumu 398,33 Eur. Súd prvého stupňa zároveň postupoval vecne správne, ak návrh
na priznanie paušálnej odmeny vo zvyšku, čo do sumy 5.576,58 Eur za výkon funkcie
správcu do 1. schôdze veriteľov, zamietol.“
Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu
ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd
stotožnil (pri posudzovaní otázky postupu správcu s odbornou starostlivosťou zisťovať
a popierať prihlásené pohľadávky veriteľov), boli v takom rozpore s vykonaným
dokazovaním, že by mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého
uznesenia krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
ústavy. Rovnako tak nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť za arbitrárne
ani právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho
uznesení sp. zn. 1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015. Naopak, ide o právne závery,
ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené,
teda tak, ako to zodpovedá požiadavkám vyvoditeľným z obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu preto ústavný
súd dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej
otázky (určenie odmeny správcu za výkon funkcie do konania 1. schôdze veriteľov
pri konštatovaní závažného porušenia povinností správcu) nevyplýva jednostrannosť alebo
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah predložených listinných dôkazov
v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie
relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
zdôrazniť, že konkurzné konanie je súdnym konaním, v ktorom je súd povinný vykonávať
dohľad nad činnosťou správcu (§ 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), a preto
musí v rámci tohto dohľadu bezvýhradne trvať na dodržiavaní právnych predpisov. Tento
dohľad musí byť permanentný v záujme zabezpečenia plynulého priebehu konkurzného
konania a efektívny z hľadiska jeho výsledku v záujme zabezpečenia čím najvyššieho
uspokojenia pohľadávok veriteľov (§ 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).
Podľa § 43 ods. 1 prvej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii správca
má za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nárok na paušálnu odmenu, ktorej
výšku určí súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov.
Podľa § 12 ods. 2 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom
do 28. februára 2017 (ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“) za výkon funkcie do konania
prvej schôdze veriteľov v iných veciach patrí správcovi paušálna odmena v sume 6 638,78 €
v ostatných prípadoch, teda ak hodnota majetku uvedená v súpise majetku podstát
zapísaného do súpisu majetku podstát bez poznámky v čase konania prvej schôdze veriteľov
presahuje 99 581,76 €.
Podľa § 12 ods. 3 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. ak správca počas konkurzu do konania
prvej schôdze veriteľov porušil svoje povinnosti, jeho paušálna odmena sa podľa závažnosti
porušenia povinnosti primerane znižuje, prípadne mu vôbec nepatrí.
Podľa § 7 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konaním s odbornou starostlivosťou
sa na účely tohto zákona rozumie konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo
postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú
alebo môžu mať vplyv na jej konanie.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správcoch“) správca je povinný
vykonávať správcovskú činnosť s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich
skúseností a odborných vedomostí. Ak správca nemá potrebné skúsenosti alebo odborné
vedomosti na riadne vykonanie niektorého úkonu správcovskej činnosti, je povinný
požiadať o pomoc odborníka; ak vzhľadom na obtiažnosť prípadu by pomoc odborníka
nebola účelná alebo hospodárna, je povinný odmietnuť výkon správcovskej činnosti alebo
požiadať súd o odvolanie z funkcie v príslušnom konaní podľa osobitného predpisu.
V zmysle § 32 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii každú prihlásenú
pohľadávku správca porovná s účtovnou a inou dokumentáciou úpadcu, zoznamom
záväzkov, prihliadne na vyjadrenia úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie.
Ak pri skúmaní zistí, že pohľadávka je sporná, je povinný ju v spornom rozsahu poprieť.
V zmysle § 32 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii z dôvodu vysokého
počtu prihlášok alebo iného vážneho dôvodu, súd môže aj opakovane na návrh správcu
alebo bez návrhu predĺžiť správcovi lehotu na popretie pohľadávok vždy najviac o 30 dní.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že na podklade predložených listín nemohol
jednoznačne ustáliť výšku, poradie a dôvod prihlásených pohľadávok, keďže v základnej
lehote na popieranie pohľadávok ich nebolo možné porovnať s účtovníctvom úpadcu.
Taktiež uvádza, že dôvodom popretia prihlásených pohľadávok bola absencia účtovnej
dokumentácie úpadcu.
Ústavný súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že správca, ktorý v prípade
absencie účtovnej a inej dokumentácie úpadcu je povinný pred popretím pohľadávok
vykonať aj vlastné šetrenie, bezdôvodne nevyužil právo požiadať súd v zmysle § 32 ods. 4
zákona o konkurze a reštrukturalizácii o predĺženie lehoty na popretie pohľadávok. Pritom
zákon správcovi umožňuje požadovať predĺženie lehoty na popieranie aj opakovane
bez obmedzenia. Tvrdenie sťažovateľa, že takúto možnosť nevyužil len z dôvodu poznatkov
o rozhodovaní okresného súdu v iných prípadoch, neobstojí. Je pritom nepochybné,
že sťažovateľ mal vedomosť o absencii účtovnej dokumentácie úpadcu ešte pred začatím
plynutia lehoty na popieranie a v rozpore s § 32 ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii vlastné šetrenia v tejto lehote neuskutočnil vôbec.
Ústavný súd v obdobnej veci (I. ÚS 28/2010) už vyslovil právny názor, podľa
ktorého posúdenie dôvodnosti pohľadávok prihlásených do konkurzu, ktoré vyplývajú
z právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov a iných orgánov, už z podstaty veci
nemôže byť závislé od stavu účtovníctva spoločnosti. Jedine v prípade namietania zániku
takýchto pohľadávok zaplatením môže mať istú relevanciu stav účtovníctva spoločnosti,
takáto námietka však nebola uvedená ani v podnete veriteľov, ani v podnete úpadcu
na popretie pohľadávok konkrétnych veriteľov. Ak by aj takáto námietka uvedená bola,
jej posúdenie za stavu neexistujúcej účtovnej evidencie úpadcu nemôže opomenúť
vyhodnotenie vierohodnosti subjektu veriteľa namietanej pohľadávky vo vzťahu
k vierohodnosti namietajúceho subjektu.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd nepovažuje ani právny záver krajského súdu,
týkajúci sa závažného porušenia povinností správcu (sťažovateľa) postupovať s odbornou
starostlivosťou, ako aj primeranosti krátenia paušálnej odmeny za výkon jeho funkcie
správcu do konania prvej schôdze veriteľov [ktorej návrh na priznanie sťažovateľ 23. mája
2014 doručil okresnému súdu vo výške 6 638,78 € podľa § 12 ods. 2 písm. c) vyhlášky
č. 665/2005 Z. z.], vyjadrený v napadnutom uznesení za svojvoľný, prijatý v zjavnom
omyle konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu aplikovaných
právnych noriem. Krajský súd totiž nesporne popri vyhodnotení postupu sťažovateľa
pri popieraní pohľadávok a zmarení konania schôdze veriteľov (27. decembra 2014
a 18. februára 2015) vykazujúceho znaky konania, ktoré nie je možné charakterizovať
ako odbornú starostlivosť, prihliadal aj na ostatné činnosti správcu do konania 1. schôdze
veriteľov, ktoré plnil riadne (odovzdanie všetkých štyroch správ včas, vyhotovenie súpisu
majetku a zoznamu pohľadávok v zákonnej lehote, zvolanie prvej schôdze veriteľov
v zákonnej lehote). Ústavný súd za uvedených okolností nemá žiaden ústavne relevantný
dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Podľa jeho
názoru argumentácia sťažovateľa sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia,
ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K porušeniu ústavou garantovaných práv
totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán
uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým uznesením
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade
nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
označeného sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala
možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenej.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 61/2015 z 8. decembra 2015
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy
ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho porušenie sťažovateľ namieta v priamej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd za takejto situácie dospel k záveru, že v posudzovanej
veci nemohlo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu k porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak potom neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia
základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol
sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2017