Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 575/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

15. novembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom Mgr. Romanom Nagyom, Akademická 4,

Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 22. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. októbra 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 22. februára 2017.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom

na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhala

určenia, že výpoveď pracovného pomeru, ktorá jej bola daná listom z 26. mája 2011,

je neplatná s tým, že odporca ( ) je povinný

jej zaplatiť náhradu mzdy. O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 13. mája 2014, ktorým návrh zamietol a uložil sťažovateľke zaplatiť

odporcovi náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala,

preto tento rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, preskúmal krajský súd, ktorý

rozhodol o odvolaní rozsudkom sp. zn. z 22. októbra 2015 tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil a uložil sťažovateľke zaplatiť odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania. Vzhľadom na sťažovateľkou vnímané nedostatky v odôvodnení

rozsudku okresného súdu v spojitosti s jeho následným potvrdením krajským súdom podala

sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu z 22. októbra 2015 dovolanie. Najvyšší súd

po preskúmaní prípustnosti dovolania dospel k záveru, že smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Z toho dôvodu o podanom dovolaní rozhodol

uznesením sp. zn. z 22. februára 2017 a dovolanie odmietol.

3. Sťažovateľka akcentuje nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí,

predovšetkým rozsudku krajského súdu. Podľa sťažovateľky sa krajský súd vôbec

v napadnutom rozsudku z 22. októbra 2015 nezaoberal namietaným nedostatočným

odôvodnením rozsudku okresného súdu, predovšetkým k otázke voľných pracovných miest.

Podľa sťažovateľky v jej prípade neboli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku

okresného súdu, naopak, krajský súd ho mal zrušiť z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f)

účinného v tom čase (ďalej len „OSP“). Sťažovateľka

v konaní na okresnom súde poukázala na tri voľné pracovné miesta, ktoré ku dňu

jej výpovede u odporcu existovali, no neboli jej ponúknuté. Tým neboli splnené

hmotnoprávne podmienky výpovede podľa . Tiež najvyšší súd,

ktorý rozhodoval o dovolaní sťažovateľky, podľa jej názoru posúdil podmienky prípustnosti

dovolania nesprávne, v dôsledku čoho došlo k porušeniu v sťažnosti označených práv.

4. Vzhľadom na uvedené nedostatky sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

o sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovorom rozsudkom krajského súdu z 22. októbra

2015 a uznesením najvyššieho súdu z 22. februára 2015. Zároveň požaduje, aby ústavný súd

zrušil napadnuté rozhodnutia a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia

pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv

je preto potrebné posudzovať spoločne.

10. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne konštatuje, že nie je súčasťou

systému všeobecného súdnictva, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,

a ako taký v zásade nie je oprávnený skúmať a posudzovať právne názory všeobecných

súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd taktiež neskúma, či bol

v konaní pred všeobecným súdom náležite zistený skutkový stav. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti postupu všeobecného súdu s ochranou základných

práv a slobôd garantovanou , resp. s ochranou ľudských práv a základných slobôd

garantovanou medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (, , ).

11. Ústavný súd tak môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,

ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných rozhodnutiach, došlo k porušeniu

základného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom skúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by tieto závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva

alebo slobody. Súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

).

12. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie

najvyššieho súdu a argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť napadnutých rozhodnutí.

K namietanému porušeniu označených práv podľa a dohovoru

rozsudkom krajského súdu

13. Podstata argumentácie sťažovateľky sa sústreďuje na nedostatočné odôvodnenie

rozsudku krajského súdu. Podľa sťažovateľky krajský súd sa nezaoberal jej odvolacími

námietkami, ktorými poukazovala na nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu.

Išlo predovšetkým o otázku voľných pracovných miest, ktoré ku dňu jej výpovede

u zamestnávateľa existovali, no neboli jej ponúknuté. Tým neboli splnené hmotnoprávne

podmienky výpovede podľa . Na tento nedostatok sťažovateľka

v konaní na okresnom súde poukazovala, no z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je

vôbec zrejmé, ako sa súd vysporiadal s touto pre rozhodnutie závažnou skutočnosťou.

Tento nedostatok sa snažil konvalidovať krajský súd v napadnutom rozsudku, kde na strane

7 po zhodnotení situácie vychádzal krajský súd zo záveru, že tieto pracovné miesta fakticky

zanikli. Odporca ako zamestnávateľ tak v čase výpovede nemal možnosť sťažovateľku

ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas. Tým bola splnená aj hmotnoprávna

podmienka výpovede podľa . Krajský súd tak dospel k záveru,

že rozsudok okresného súdu z 13. mája 2014, ktorým bol návrh sťažovateľky zamietnutý,

je správny, a preto ho podľa potvrdil.

14. Podľa sťažovateľky krajský súd nahradil činnosť okresného súdu pri posudzovaní

otázky, ktorá bola pre rozhodnutie podstatná a s ktorou sa súd prvej inštancie vo svojom

rozhodnutí nezaoberal. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky preskúmal ústavný súd

napadnutý rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že postup krajského súdu, ktorý

sa v odôvodnení rozsudku jasne a zrozumiteľne vysporiadal s touto podstatnou námietkou,

nemožno hodnotiť ako porušenie označených práv sťažovateľky. V tejto súvislosti

poukazuje ústavný súd na svoj ustálený názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože

tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Krajský súd tak v tejto časti doplnil

argumentáciu okresného súdu o vyhodnotenie otázky, prečo pracovné miesta, na ktoré

sťažovateľka poukazovala, nebolo možné považovať za voľné pracovné miesta vhodné

na jej zamestnanie v zmysle . Krajský súd tak logicky

a presvedčivo objasnil otázku ponukovej povinnosti odporcu, čím zacelil v tejto otázke

odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Právne závery krajského súdu pritom

konzistentne podporovali a dopĺňali právne závery okresného súdu o splnení podmienok

pre platnosť výpovede, čo bolo dôvodom na odmietnutie jej návrhu. Skutočnosť,

že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

15. Ústavný súd preto nezistil, že by aplikovaný postup krajského súdu

pri odôvodňovaní rozsudku z 22. októbra 2015 a pri ustálení právnych záverov mohol

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v .

K namietanému porušeniu označených práv podľa a dohovoru

uznesením najvyššieho súdu

16. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol, pretože

smerovalo proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie nebolo

prípustné , nebola preukázaná procesná vada konania v zmysle

písm. f) a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

. Preto najvyšší súd dovolanie odmietol v zmysle Civilného sporového

poriadku ako procesne neprípustné. V odôvodnení sa najvyšší súd podrobne zaoberal

aj postupom krajského súdu, ktorý doplnil čiastočne chýbajúcu argumentáciu súdu prvého

stupňa v otázke voľných pracovných miest. Postup krajského súdu však nevyhodnotil

ako taký, ktorý by prekračoval hranicu, kedy by bolo namieste rozhodnutie súdu prvého

stupňa zrušiť a vec mu vrátiť s cieľom odstránenia nedostatkov v odôvodnení podkladov

rozhodnutia. Najvyšší súd pritom objasnil aj to, v čom spočíva hranica určujúca, kedy ešte

možno rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a kedy ho už bude namieste zrušiť. V tomto

smere ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný

či neodôvodnený, naopak, najvyšší súd svoje právne názory jasne, výstižne a najmä vysoko

kvalifikovane odôvodnil. Na týchto jeho záveroch neprislúcha ústavnému súdu

pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať (m. m. ).

17. V uznesení najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu, pričom tento záver ústavného súdu sa vzťahuje

aj na rozsudok krajského súdu.

18. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

rozhodnutiami (krajského súdu a najvyššieho súdu, pozn.) a obsahom základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol v celom rozsahu podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

19. Pretože sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to,

že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2017