Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 575/2017
PDF · 151.41 KB
No categories available
I. ÚS 575/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
15. novembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom Mgr. Romanom Nagyom, Akademická 4,
Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 7 CoPr 1/2015 z 22. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Cdo 69/2016 z 22. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoPr 1/2015 z 22. októbra 2015
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 69/2016 z 22. februára 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom
na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 Cpr 2/2011 domáhala
určenia, že výpoveď pracovného pomeru, ktorá jej bola daná listom z 26. mája 2011,
je neplatná s tým, že odporca ( ) je povinný
jej zaplatiť náhradu mzdy. O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom
sp. zn. 15 Cpr 2/2011 z 13. mája 2014, ktorým návrh zamietol a uložil sťažovateľke zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala,
preto tento rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, preskúmal krajský súd, ktorý
rozhodol o odvolaní rozsudkom sp. zn. 7 CoPr 1/2015 z 22. októbra 2015 tak, že napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil a uložil sťažovateľke zaplatiť odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania. Vzhľadom na sťažovateľkou vnímané nedostatky v odôvodnení
rozsudku okresného súdu v spojitosti s jeho následným potvrdením krajským súdom podala
sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu z 22. októbra 2015 dovolanie. Najvyšší súd
po preskúmaní prípustnosti dovolania dospel k záveru, že smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Z toho dôvodu o podanom dovolaní rozhodol
uznesením sp. zn. 6 Cdo 69/2016 z 22. februára 2017 a dovolanie odmietol.
3. Sťažovateľka akcentuje nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí,
predovšetkým rozsudku krajského súdu. Podľa sťažovateľky sa krajský súd vôbec
v napadnutom rozsudku z 22. októbra 2015 nezaoberal namietaným nedostatočným
odôvodnením rozsudku okresného súdu, predovšetkým k otázke voľných pracovných miest.
Podľa sťažovateľky v jej prípade neboli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku
okresného súdu, naopak, krajský súd ho mal zrušiť z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku účinného v tom čase (ďalej len „OSP“). Sťažovateľka
v konaní na okresnom súde poukázala na tri voľné pracovné miesta, ktoré ku dňu
jej výpovede u odporcu existovali, no neboli jej ponúknuté. Tým neboli splnené
hmotnoprávne podmienky výpovede podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Tiež najvyšší súd,
ktorý rozhodoval o dovolaní sťažovateľky, podľa jej názoru posúdil podmienky prípustnosti
dovolania nesprávne, v dôsledku čoho došlo k porušeniu v sťažnosti označených práv.
4. Vzhľadom na uvedené nedostatky sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorom rozsudkom krajského súdu z 22. októbra
2015 a uznesením najvyššieho súdu z 22. februára 2015. Zároveň požaduje, aby ústavný súd
zrušil napadnuté rozhodnutia a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia
pred ústavným súdom.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv
je preto potrebné posudzovať spoločne.
10. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne konštatuje, že nie je súčasťou
systému všeobecného súdnictva, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,
a ako taký v zásade nie je oprávnený skúmať a posudzovať právne názory všeobecných
súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd taktiež neskúma, či bol
v konaní pred všeobecným súdom náležite zistený skutkový stav. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti postupu všeobecného súdu s ochranou základných
práv a slobôd garantovanou ústavou, resp. s ochranou ľudských práv a základných slobôd
garantovanou medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (II. ÚS 21/96, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).
11. Ústavný súd tak môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,
ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných rozhodnutiach, došlo k porušeniu
základného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom skúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by tieto závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva
alebo slobody. Súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03,
12. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie
najvyššieho súdu a argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť napadnutých rozhodnutí.
K namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru
rozsudkom krajského súdu
13. Podstata argumentácie sťažovateľky sa sústreďuje na nedostatočné odôvodnenie
rozsudku krajského súdu. Podľa sťažovateľky krajský súd sa nezaoberal jej odvolacími
námietkami, ktorými poukazovala na nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu.
Išlo predovšetkým o otázku voľných pracovných miest, ktoré ku dňu jej výpovede
u zamestnávateľa existovali, no neboli jej ponúknuté. Tým neboli splnené hmotnoprávne
podmienky výpovede podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Na tento nedostatok sťažovateľka
v konaní na okresnom súde poukazovala, no z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je
vôbec zrejmé, ako sa súd vysporiadal s touto pre rozhodnutie závažnou skutočnosťou.
Tento nedostatok sa snažil konvalidovať krajský súd v napadnutom rozsudku, kde na strane
7 po zhodnotení situácie vychádzal krajský súd zo záveru, že tieto pracovné miesta fakticky
zanikli. Odporca ako zamestnávateľ tak v čase výpovede nemal možnosť sťažovateľku
ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas. Tým bola splnená aj hmotnoprávna
podmienka výpovede podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Krajský súd tak dospel k záveru,
že rozsudok okresného súdu z 13. mája 2014, ktorým bol návrh sťažovateľky zamietnutý,
je správny, a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
14. Podľa sťažovateľky krajský súd nahradil činnosť okresného súdu pri posudzovaní
otázky, ktorá bola pre rozhodnutie podstatná a s ktorou sa súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí nezaoberal. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky preskúmal ústavný súd
napadnutý rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že postup krajského súdu, ktorý
sa v odôvodnení rozsudku jasne a zrozumiteľne vysporiadal s touto podstatnou námietkou,
nemožno hodnotiť ako porušenie označených práv sťažovateľky. V tejto súvislosti
poukazuje ústavný súd na svoj ustálený názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože
tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Krajský súd tak v tejto časti doplnil
argumentáciu okresného súdu o vyhodnotenie otázky, prečo pracovné miesta, na ktoré
sťažovateľka poukazovala, nebolo možné považovať za voľné pracovné miesta vhodné
na jej zamestnanie v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Krajský súd tak logicky
a presvedčivo objasnil otázku ponukovej povinnosti odporcu, čím zacelil v tejto otázke
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Právne závery krajského súdu pritom
konzistentne podporovali a dopĺňali právne závery okresného súdu o splnení podmienok
pre platnosť výpovede, čo bolo dôvodom na odmietnutie jej návrhu. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
15. Ústavný súd preto nezistil, že by aplikovaný postup krajského súdu
pri odôvodňovaní rozsudku z 22. októbra 2015 a pri ustálení právnych záverov mohol
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
K namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru
uznesením najvyššieho súdu
16. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol, pretože
smerovalo proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie nebolo
prípustné § 238 (OSP), nebola preukázaná procesná vada konania v zmysle § 237 ods. 1
písm. f) OSP a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1
OSP. Preto najvyšší súd dovolanie odmietol v zmysle § 447 písm. c) Civilného sporového
poriadku ako procesne neprípustné. V odôvodnení sa najvyšší súd podrobne zaoberal
aj postupom krajského súdu, ktorý doplnil čiastočne chýbajúcu argumentáciu súdu prvého
stupňa v otázke voľných pracovných miest. Postup krajského súdu však nevyhodnotil
ako taký, ktorý by prekračoval hranicu, kedy by bolo namieste rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušiť a vec mu vrátiť s cieľom odstránenia nedostatkov v odôvodnení podkladov
rozhodnutia. Najvyšší súd pritom objasnil aj to, v čom spočíva hranica určujúca, kedy ešte
možno rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a kedy ho už bude namieste zrušiť. V tomto
smere ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný
či neodôvodnený, naopak, najvyšší súd svoje právne názory jasne, výstižne a najmä vysoko
kvalifikovane odôvodnil. Na týchto jeho záveroch neprislúcha ústavnému súdu
pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať (m. m. I. ÚS 429/2014).
17. V uznesení najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu, pričom tento záver ústavného súdu sa vzťahuje
aj na rozsudok krajského súdu.
18. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými
rozhodnutiami (krajského súdu a najvyššieho súdu, pozn.) a obsahom základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
19. Pretože sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to,
že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017