Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 586/2017
PDF · 122.12 KB
No categories available
I. ÚS 586/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ivan Syrový, PhD., vo veci namietaného porušenia
základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 445/2009 z 15. júna
2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 511/2015
z 28. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 445/2009 z 15. júna 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Cdo 511/2015 z 28. júna 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu“).
2. Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnej pozícii
žalovanej účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 145/1997 v právnej veci určenia predmetu dedičstva. Súd
prvej inštancie rozsudkom určil, že do dedičstva po nebohej patria aj
nehnuteľnosti bližšie označené vo výroku rozsudku. Krajský súd napadnutým rozsudkom
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a určil, že do dedičstva po nebohej
patria aj nehnuteľnosti bližšie označené vo výroku rozsudku (de facto išlo
o potvrdzujúci rozsudok, pozn.). Krajský súd zároveň vyslovil prípustnosť dovolania proti
tomuto rozsudku. Najvyšší súd po predchádzajúcom zrušení jeho skoršieho rozsudku
o zamietnutí dovolania ústavným súdom (III. ÚS 2/2015) napadnutým rozsudkom opätovne
dovolanie zamietol pre nedôvodnosť podľa § 448 Civilného sporového poriadku.
3. Porušenie označených práv (bod 1) vidí sťažovateľka v nesprávnom posúdení
otázky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním žalovanými a ich právnymi
predchodcami krajským súdom, ako aj najvyšším súdom. Sťažovateľka vytýka najvyššiemu
súdu skutočnosť, že sa nevysporiadal nielen s otázkou dobromyseľnej držby a vydržania, ale
aj s otázkou ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Podľa sťažovateľky si najvyšší súd
nesplnil svoju povinnosť uloženú mu nálezom ústavného súdu zo 16. júla 2015 vysporiadať
sa s jej dovolacími námietkami, čo zakladá nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie označených práv (bod 1) napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho
súdu, tieto rozsudky zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviazal krajský
súd a najvyšší súd každého v jednej polovici uhradiť sťažovateľke trovy konania.
II.
5. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04,
8. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sťažnosť nemožno považovať za
časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. I. ÚS 22/02), pričom
ústavný súd rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je
zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej
(IV. ÚS 28/02), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani
nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03). Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje aj na jednu zo základných zásad práva, ktorou je vigilantibus iuris, teda bdelým
patrí právo alebo nech si každý stráži svoje práva, vrátane zachovania lehoty na podanie
sťažnosti pred ústavným súdom. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že sťažnosť
sťažovateľky bola podaná oneskorene, a preto ju ústavný súd uznesením odmietol (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.)
9. Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala porušenie označených
práv (bod 1) napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu.
Ústavný súd lustráciou na okresnom súde zistil, že napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu z 28. júna 2017 nadobudol právoplatnosť 27. júla 2017.
Posledný deň 2-mesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti pripadol na
27. september 2017.
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola na poštovú prepravu podaná 17. októbra 2017
(ústavnému súdu doručená 20. októbra 2017, pozn.), je zjavné, že bola podaná po uplynutí
lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
10. Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti, s prihliadnutím na dátum právoplatnosti rozsudku
najvyššieho súdu (pozri bod 9), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému
súdu (pozri bod 9) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti po
uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 315/05,
III. ÚS 81/06, I. ÚS 20/2015). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti
nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2
11. Nad rámec ústavný súd na margo splnomocnenia, ktoré sťažovateľka predložila
spolu so sťažnosťou, iba stručne dodáva, že predloženie kvalifikovaného splnomocnenia je
zákonnou povinnosťou vyplývajúcou z § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle
ktorého sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie
sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí
výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd v zhode
so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu
splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom,
pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho
splnomocnená osoba zastupuje.
Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom
doručila aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,
predmetné splnomocnenie nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia
sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len na
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu, čo zakladá dôvod pre odmietnutie sťažnosti v tejto časti aj pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017