Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 596/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Tomasom, 1. mája 216/7, Poprad, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -354 z 5. septembra

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. novembra 2017 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Martinom

Tomasom, 1. mája 216/7, Poprad, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -354 z 5. septembra 2017 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva:

«... 23.03.2011 bola proti sťažovateľovi na Okresnom súde v Poprade podaná žaloba

na zaplatenie sumy 6.592,31,- EUR... konanie bolo právoplatne skončené... tak, že

sťažovateľka bola povinná zaplatiť žalobkyni 2.133,67 EUR...

V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti vo veci samej.

... 29.11.2016 okresný súd... vydal... uznesenie sp.zn. 18Cb/l 64/2011-339, ktorým

vyslovil, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v pomere 36 %.

Žalovaná - sťažovateľka podala... na Okresnom súde... návrh na opravu uznesenia,

ktorá vznikla pri vyhotovovaní uznesenia pod vyššie uvedenou spisovou značkou, nakoľko aj

v zmysle odôvodnenia citovaného uznesenia bolo zrejmé, že žalovaná - sťažovateľka mala

vo veci úspech 36%. Samotné konanie bolo vedené o zaplatenie 6.592,31,-€. Súd žalovanú

(sťažovateľku) zaviazal zaplatiť sumu 2.133,67,-€ s prísl.. Tak ako súd prvej inštancie

uvádza v odôvodnení vyššie uvedeného uznesenia, táto suma (2.133,67,-€) predstavuje 32%

úspech žalobcu, teda 68% bol v konaní úspešný žalovaný (sťažovateľ). Rozdiel medzi

pomerom úspech a neúspechu žalovaného (sťažovateľa) je teda 36% (68% úspech

žalovaného /sťažovateľa/ - 32% úspech žalobcu). A preto aj výrok uznesenia OS PP sp. zn.

-339 zo dňa 29.11.2016 mal znieť, že:

„Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v pomere 36 %“.

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ podal v zmysle ust.§-u 224 s poukazom na

ust. §-u 234 ods. 2 návrh na opravu zrejmej nesprávnosti, resp. chybu v písaní.

Na návrh žalovanej - sťažovateľa na opravu uznesenia... Okresný súd... vydal

opravné uznesenie pod. sp.zn. -342... dňa 3.3.2017, ktorým opravil

uznesenie sp.zn. -339 zo dňa 29.11.2016 tak, že toto znelo: Žalobca je

povinný nahradiť žalovanému trovy konania v pomere 36 %.

Týmto podľa sťažovateľky Okresný súd v Poprade v podstate priznal pri

vyhotovovaní uznesenia sp.zn. -339 zo dňa 29.11.2016 chybu, resp. inú

zrejmú nesprávnosť, ktorú zákonným spôsobom - opravným uznesením odstránil.

Proti opravnému uzneseniu Okresného súdu v Poprade pod. sp.zn. 18Cb/164/2001-

342 zo dňa 3.3.2017 sa odvolala žalobkyňa... Krajský súd... uznesením sp.zn.

-354 zo dňa 5.9.2017... zmenil tak, že uznesenie súdu prvej inštancie zmenil

tak, že návrh žalovanej na opravu uznesenia č. k. -339 zo dňa 29.11.2016

zamieta...

Z pohľadu sťažovateľky je podľa jej názoru treba určiť povahu jej prípadu, v ktorom

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie

základných práv a slobôd.

V danej veci... konanie na súde prvej inštancie...bolo vedené o zaplatenie 6.592,31,-

€. Súd žalovanú-sťažovateľku zaviazal zaplatiť sumu 2.133,67,-€ s prísl.. Tak ako súd prvej

inštancie uvádza v odôvodnení vyššie uvedeného uznesenia, táto suma (2.133,67,-€)

predstavovala 32% úspech žalobcu, teda 68% bol v konaní úspešný žalovaný-sťažovateľka.

Rozdiel medzi pomerom úspech a neúspechu žalovaného-sťažovateľky je teda 36% (68%

úspech žalovaného/sťažovateľky - 32% úspech žalobcu).

V zmysle () je tak isto nepochybné, ako má súd

rozhodnúť o trovách konania v zmysle zásady úspešnosti v spore. Súd nemá možnosť

v zmysle ustanovení a nasl. priznať v zásade neúspešnému účastníkovi konania

náhradu trov proti v zásade úspešnému účastníkovi konania. Takéto rozhodnutie by bolo

v rozpore so zákonom.

Odvolací súd v Prešove ako porušovateľ základného práva tým, že zmenil výrok

uznesenia súdu prvej inštancie v podstate povedal to, že je možné vydať aj nezákonné

rozhodnutie (na základe inej zrejmej nesprávnosti), ktoré nezodpovedá výsledku konania

vo veci samej a toto v rámci konania podľa ust. 224 už nie je možné opraviť.

Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR. II ÚS SR 576/2013 tak,

ako na neho poukázal Krajský súd v Prešove, z ktorého okrem iného vyplýva cit.:

Výrazom snahy o vyváženie práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy

na jednej strane a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávne prejaveným,

ale predsa právoplatným súdnym rozhodnutím, je okrem iného aj ustanovenie

(poznámka sťažovateľky teraz ). Toto ustanovenie umožňuje súdu, ktorý

rozhodnutie vydal, opraviť v ňom aj bez návrhu „chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé

nesprávnosti“. Kým pojmy „chyby v písaní“, resp. „chyby v počítaní“ sú pomerne

jednoznačné, je pojem „iná zrejmá nesprávnosť“ relatívne neurčitým pojmom. Už

vzhľadom na systematickú úpravu nápravy inej zrejmej nesprávnosti spolu s chybami v

písaní a počítaní je zrejmé, že na jednej strane môže ísť len o také chyby, ktoré sú

podobného druhu oko chyba v písaní alebo počítaní, na druhej strane musí ísť svojím

obsahom o iné než pisárske alebo počtárske chyby, ak k ich vzniku došlo okamžitým

zlyhaním mechanickej alebo duševnej činnosti osoby, ktorá sa zúčastnila vyhlásení alebo

vyhotovení rozhodnutia (porov. Rc 37/1969). Za zrejmú nesprávnosť v zmysle

(poznámka sťažovateľky teraz ) tak treba považovať rozpor medzi obsahom

verejnomocenskej autoritatívnej vôle, ktorú súd svojím rozhodnutím v okamihu jeho

vyhlásenia (vydania) prejaviť chcel a ktorej obsah je z dôvodov rozhodnutia bezpečne

poznateľný, a obsahom samotného rozhodnutia ako prejavom tejto verejnomocenskej

(autoritatívnej) vôle. Musí ísť o chybu súdu, nie účastníkov konania (súd preto nemôže

postupom podľa (poznámka sťažovateľky teraz ) odstraňovať

nedostatky podaní účastníkov, ktoré zapríčinili nesprávnosť rozsudku; porov. aj 3 MCdo

21/2008). Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že oprava sa môže týkať aj

výroku rozhodnutia. V zhode s tým judikatúra všeobecných súdov (),

ako aj ústavného súdu () uznala ako zrejmú nesprávnosť rozhodnutia

nesprávny výrok o zrušení prvostupňového rozhodnutia a akceptovala jeho opravu na výrok

o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, keď takýto výrok bol jednoznačne krytý

odôvodnením príslušného súdneho rozhodnutia. Z článku 46 ods. 1 (teda z práva,

aby sa vo veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy) potom podľa ústavného

súdu vyplýva, že ak účastník konania splní všetky pozitívne i negatívne podmienky opravy

rozhodnutia ustanovené v (poznámka sťažovateľky teraz ), vzniká mu

zákonné subjektívne právo na to, aby súd rozhodnutie opravil. Súdu v takomto prípade

nepatrí akákoľvek voľná úvaha o tom, či napriek splneniu zákonných podmienok návrhu na

opravu rozhodnutia vyhovie alebo nie (porov. obligatórnu formuláciu „súd... opraví“).»

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -354 z 5. septembra

2017 bolo porušené základné právo

, občan SR, na súdnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 .

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -354 z 5. septembra 2017

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť ... trovy

konania v sume 312,34 €, a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu...“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

7. Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

10. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

uznesením krajského súdu. K namietanému porušeniu označených práv malo podľa

sťažovateľky dôjsť nesprávnym výkladom ustanovenia

(ďalej aj „CSP“).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví chyby v písaní a počítané,

ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom

konania.

Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-297 z 31. marca 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) o žalobe

o zaplatenie 6 592,31 € s prísl. proti sťažovateľke ako žalovanej bolo rozhodnuté tak, že

sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 2 133,67 € s prísl., vo zvyšnej časti bola

žaloba zamietnutá. Uznesením okresného súdu č. k. -339 z 29. novembra

2016 (ďalej len „uznesenie o trovách “) rozhodol okresný súd o trovách konania vo veci

vedenej pod sp. zn. . Výrok uznesenia o trovách znie: „Žalovaný je povinný

nahradiť žalobcovi trovy konania v pomere 36 %.“ Uvedený výrok odôvodnil okresný súd

okrem iného takto: „Podľa , súd prizná strane

náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len

čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán

nemá na náhradu trov konania právo.

S poukazom na vyššie uvedené a v súlade s citovanou zákonnou úpravou súd

rozhodol o trovách konania podľa zásady úspechu v rozsahu 36 % žalobcovi. Rozhodnutím

vo veci samej súd priznal žalobcovi sumu 2.133.67 eur s príslušenstvom z pôvodne

žalovanej sumy 6.592,31 eur. Takto priznaná suma predstavuje pre žalobcu 32 % úspechu.

V ostatnej časti, t. j. v sume, v ktorej bola žaloba zamietnutá žalobca nemal úspech, a teda

jeho neúspech spočíval len v rozsahu 68 %. Rozdiel medzi pomerom neúspechu a úspechu

žalobcu v konaní prestavuje trovy konania žalobcu v pomere 36 % (68 %- 32 %).“ Na návrh

sťažovateľky okresný súd uznesením č. k. -342 z 3. marca 2017 (ďalej len

opravné uznesenie“) opravil výrok uznesenia o trovách tak, že výrok bude znieť: „Žalobca

je povinný nahradiť žalovanej trovy konania v pomere 36 %.“

O odvolaní žalobcu proti opravnému uzneseniu rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením tak, že opravné uznesenie zmenil tak, že návrh sťažovateľky na opravu

uznesenia o trovách konania zamietol.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «Účelom inštitútu

opravného uznesenia je napravenie pochybení, ktorých sa dopustil súd. Nie je však možné

týmto spôsobom opraviť vecnú vadu žaloby, o ktorej súd rozhodol. Neprichádza ani do

úvahy, aby súd opravným uznesením menil alebo opravoval už vyhlásený rozsudok

(uznesenie) z dôvodu, že si uvedomil neskôr jeho nesprávnosť, a to ani vtedy, ak pri jeho

vyhlásení neboli prítomné strany sporu. Možnosť opravy výroku rozsudku (uznesenia) je

totiž limitovaná ( ). Podľa uvedeného je súd viazaný vyhláseným

rozsudkom. Ustanovenie o oprave rozsudku sa primerane použijú aj na opravu uznesenia,

čo vyplýva z ustanovenia .

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade úpravy inej zrejmej nesprávnosti súdu,

spolu s chybami v písaní a počítaní, je zrejmé, že na jednej strane môže ísť len o také chyby,

ktoré sú podobného druhu, ako chyba v písaní a počítaní, na druhej strane musí ísť svojím

obsahom o iné, než pisárske alebo počtárske chyby, a ak k ich vzniku došlo okamžitým

zlyhaním mechanickej alebo duševnej činnosti osoby, ktorá sa zúčastnila na vyhlásení alebo

vyhotovení rozhodnutia. Za zrejmú nesprávnosť v zmysle uvedeného tak treba považovať

rozpor medzi obsahom verejnomocenskej autoritatívnej vôle, ktorú súd svojím rozhodnutím

od okamihu jeho vyhlásenia (vydania) prejaviť chcel a ktorej obsah je z dôvodov

rozhodnutia bezpečne poznateľný a obsahom samotného rozhodnutia ako prejavom tejto

verejnomocenskej (autoritatívnej) vôle. Musí ísť o chybu súdu, nie účastníkov konania (viď

Rozhodnutie Ústavného súdu SR 576/2013).

V predmetnej veci odvolací súd má za preukázané, že nejde ani o chybu v písaní, ani

v počítaní, a ani o zrejmú nesprávnosť. Výrok pôvodného uznesenia sa javí síce ako

„nesprávny“, avšak plne korešponduje s odôvodnením uznesenia súdom prvej inštancie.

Žiadna zo sporových strán nepodala proti takémuto „nesprávnemu“, uzneseniu odvolanie.

Žalovaná tak nevyužila možnosť riešiť „nesprávne“ rozhodnutie súdu pnej inštancie

odvolaním, ktoré sa tak stalo právoplatným a v záujme ochrany práva právnej istoty, ani

odvolací súd nemá inú možnosť, ako napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť.»

11. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku

a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

konštatuje, že závery napadnutého uznesenia krajského súdu sú so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti logické a dostatočne odôvodnené, nemožno ich označiť za

svojvoľné a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení Civilného

sporového poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

12. Pokiaľ sťažovateľka argumentuje judikatúrou ústavného súdu (),

ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na prípad sťažovateľky nie je možné citované

rozhodnutie ústavného súdu aplikovať. Vo veci sťažovateľky nejde o prípad, keď by výrok

uznesenia o trovách bol po jeho oprave krytý odôvodnením uznesenia o trovách, ale ide

o práve opačný prípad, keď po takej oprave uznesenia o trovách, ako to žiadala

sťažovateľka, by došlo k rozporu medzi výrokom uznesenia o trovách a jeho odôvodnením.

V odôvodnení uznesenia o trovách okresný súd jednoznačne uvádza: „Rozdiel medzi

pomerom neúspechu a úspechu žalobcu v konaní predstavuje trovy konania žalobcu

v pomere 36 % (-32%)“, a teda pomer 36 % úspechu prisúdil okresný súd žalobcovi,

a nie žalovanému (sťažovateľke), ako sa to v sťažnosti snaží tvrdiť sťažovateľka.

Z uvedeného je zrejmé, že vo veci sťažovateľky nešlo o inú zrejmú nesprávnosť, ako

uvádza sťažovateľka, ale zrejme o nesprávne právne posúdenie veci zo strany okresného

súdu pri rozhodovaní o trovách konania. Uznesenie okresného súdu, ktoré vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, však nemožno meniť opravným uznesením na

základe návrhu účastníka konania, a tak naprávať nesprávne právne posúdenie veci

všeobecným súdom, ako sa domnieva sťažovateľka, ale iba rozhodnutím odvolacieho súdu

na základe odvolania podaného proti takémuto uzneseniu. Ústavný súd zdôrazňuje, že sama

sťažovateľka vo svojej sťažnosti považuje uznesenie o trovách konania za „nezákonné“,

ktoré nezodpovedá výsledkom konania. Aj z uvedeného tvrdenia teda jednoznačne vyplýva

skutočnosť, že sťažovateľka sama považuje uznesenie o trovách za nezákonné, a nie za také,

ktoré iba obsahuje chyby spočívajúce v „inej zrejmej nesprávnosti“ a ktoré je preto možné

opraviť vydaním uznesenia podľa .

13. V závere ústavný súd pripomína aj zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá

zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľka

sledovala svoje subjektívne práva a robila také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo

k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľka musí

využiť prostriedky, ktoré jej poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné

opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jej práv. V prípade, že sťažovateľka nevyužila možnosť

danú jej zákonom a nepodala proti uzneseniu o trovách konania odvolanie, dôsledkom

takéhoto jej postupu (resp. nekonania) je právoplatné uznesenie o trovách konania, a to bez

ohľadu na jeho podľa názoru sťažovateľky „nezákonnosť“, ktorú nemohol bez relevantného

odvolania napraviť ani krajský súd.

14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa .

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2017