Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 721/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Spišákom, Idanská 773/17, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

v spojení s porušením a

Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 1. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením a ,

základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 1. marca 2016 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ sa žalobou doručenou 21. mája 2012 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva

pôdohospodárstva a rozvoja vidieka (ďalej len „žalovaný“) č. 6609/2012, 224/2012-550

z 29. februára 2012, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené

rozhodnutie Poľnohospodárskej platobnej agentúry (ďalej len „PPA“ alebo „správny

orgán“) č. 500/482/217/2007 zo 7. novembra 2011.

Predmetným rozhodnutím rozhodla PPA o žiadosti sťažovateľa o poskytnutie

podpory pre pôdohospodárstvo, rozvoj vidieka a rybné hospodárstvo tak, že „neschválil[a]

poskytnutie podpory formou:

- jednotnej platby na plochu v zmysle čl. 143b nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003

a v zmysle čl. 138 nariadenia Komisie (ES) č. 1973/2004,

- vyrovnávacieho príspevku na znevýhodnené oblasti (LFA) (a oblasti

s enviromentálnymi obmedzeniami) v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 1257/1999 a v zmysle

čl. 51 nariadenia Komisie (ES) č. 796/2004,

- a súčasne rozhodol o vylúčení žiadateľa z poskytovania podpory vo výške

29.792,54 €, pričom táto čiastka sa odpočíta od podpory, na ktoré má farmár oprávnenie

v súvislosti so žiadosťami v priebehu troch rokov nasledujúcich po roku vylúčenia,

a schválil poskytnutie podpory na plodiny na ornej pôde (POP) v zmysle čl. 101

nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003 vo výške 553,95 €.“.

O žalobe sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -90

zo 16. októbra 2014 tak, že ju zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 1. marca 2016 tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že

- konajúce súdy rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,

pretože v správnom konaní na oboch stupňoch „neboli vôbec odstránené skutkové a právne

nejasnosti ohľadom užívania a nájmu sporných pozemkov a tieto neboli odstránené

ani písomným vyjadrením žalovaného v súdnom konaní“;

- konajúce súdy nevykonali dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného;

- vzhľadom na potrebu doplnenia dokazovania krajský súd, prípadne najvyšší súd

mali nariadiť pojednávanie a umožniť sťažovateľovi vyjadriť sa k vykonaným dôkazom;

- najvyšší súd napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal sa s jeho

návrhmi na vykonanie dokazovania.

Podľa sťažovateľa konajúce súdy „arbitrárne aplikovali na vec ustanovenia

nariadenia (ES) č. 796/2004 na rozdiely v deklarovanej ploche oproti ploche stanovenej

podľa čl. 2 bodu 22 citovaného nariadenia (ES) 796/2004 bez zohľadnenia skutočne

výnimočných okolností prípadu a bez postupovania podľa vnútroštátnej procesnej úpravy

dokazovania a rozhodovania v správnom konaní.

Sťažovateľ bol postupom súdov obidvoch stupňov zbavený možnosti produkovať

aj ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím došlo k porušeniu jeho procesných

práv ako účastníka konania...

V iných nižšie uvedených obdobných konaniach pred inými senátmi toho istého

odvolacieho súdu, resp. v ich inom zložení bol sťažovateľ proti žalovanému opakovane

úspešný, a to pre tie isté pochybenia správnych orgánov, ktoré im vytýkal sťažovateľ

aj v súdenej veci.“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v prejednávanej veci už raz krajský súd rozhodol,

a to rozsudkom č. k. -79 z 21. októbra 2010 tak, že zrušil predchádzajúce

rozhodnutie žalovaného z 20. marca 2007 s tým, že mu okrem iných vytkol „nedostatočné

zistenie skutkového stavu veci a nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom“.

Žalovaný následne vydal preskúmavané rozhodnutie „bez akéhokoľvek nového zisťovania

skutkového stavu veci v konaní“. Podľa sťažovateľa aj z uvedeného dôvodu bolo

potrebné vykonať dokazovanie krajským súdom, prípadne najvyšším súdom ako odvolacím

súdom.

Sťažovateľ poukazuje na to, že podľa v tom čase účinného

o Pôdohospodárskej platobnej agentúre, o podpore podnikania v pôdohospodárstve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) žiadal o poskytnutie príspevku pre jednotnú platbu na plochu (SAPS)

a vyrovnávací príspevok na znevýhodnené oblasti (LFA) a podporu plodín a ornej pôde

(POP) za rok 2006 v katastrálnom území , pričom

pre poskytnutie SAPS a LFA deklaroval výmeru 592,43 ha a pre poskytnutie

POP deklaroval 8,30 ha. Neskôr túto deklarovanú výmeru upresnil v podaní z 30. júna 2006

na výmeru 372,46 ha «predstavujúcu skutočne žalobcom ošetrenú pôdu, keďže ostatné

plochy (TTP) žalobcovi napriek platným nájomným zmluvám potvrdeným neskoršie súdmi

znemožnili na mieste pokosiť tretie osoby, čo žalobca pri podaní jeho žiadosti o podporu

v roku 2006 v termíne stanoveným zákonom vopred predpokladať nemohol.

Z tejto upresnenej výmery bolo sťažovateľovi zo strany PPA priznaných 227,57 ha,

čo nie je v súlade so skutočným stavom, pretože ním ošetrená plocha v roku 2006 činila

256,05 ha, čo následne upresnil podaním doručeným dňa 13. 10. 2006 na PPA RP

, nachádzajúcim sa v spise správneho orgánu, a vznikol tak rozdiel v

neprospech žalobcu 28,48 ha pre nesprávny postup pracovníkov PPA RP z

dôvodu rozporov v nájomných vzťahoch s SPF SR a tretími osobami snažiacimi sa

deklarovať PPA SR aj užívanie nami prenajatých pozemkov. Listinné dôkazy ako list

žalobcu zo dňa 30. 6. 2006, list žalobcu zo dňa 13. 10. 2006, špecifikácia nezrovnalostí 4

listy, príkazy na prácu a výkazy prác žalobcu 9 listov sa nachádzajú v spise správnemu

orgánu, ktorému ich sťažovateľ v správnom konaní predložil.

Pred upresnením žiadosti zo strany žiadateľa teda jednoznačne nedošlo vôbec

k úmyselnej naddeklarácii, ale len k neúmyselnej naddeklarácii nezavinenej žiadateľom

a zavinenej postupom tretej osoby a teda mimoriadnymi okolnosťami mimo konania

žiadateľa, čím z jeho strany nedošlo k porušeniu nariadení Komisie (ES) s čím sa podľa

názoru sťažovateľa nesprávne bez odôvodnenia a vysporiadania sa s tvrdeniami

sťažovateľa uvádzanými v konaní pred súdmi všeobecné súdu dostatočne nevysporiadali,

resp. vôbec nevysporiadali.

... Z predložených listinných dôkazov správnemu orgánu prvého stupňa založených

v spise správneho orgánu, je zrejmé, že žalobca ako žiadateľ nemohol pri podaní žiadosti

o priame podpory podanej dňa 21. 4. 2006 vedieť, že Slovenský pozemkový fond prenajme

nezákonne sporné pozemky aj tretej osobe, a preto v tom čase v dobrej viere riadne

deklaroval výmeru v žiadosti 592,43 ha, ktorú plánoval obhospodarovať a do tzv.

naddeklarácie vykazovanej zo strany PPA vo výmere 251,46 ha oproti pôvodne

deklarovanej výmere 592,43 ha sa dostal nezavinene z príčin vyvolaných výnimočnými

okolnosťami.

Sťažovateľ bol v súdnom konaní so Slovenským pozemkovým fondom... o určenie

platnosti nájomnej zmluvy aj na sporné diely, resp. na spornú výmeru, ktoré podľa názoru

odvolateľa SPF ako prenajímateľ duplicitne prenajal tretím osobám nerešpektujúc uzavretú

zmluvu s odvolateľom úspešný a má za to, že má aj právny vzťah k sporným dielom, resp.

k spornej výmere, čo potvrdil v prvostupňovom konaní Okresný súd Humenné rozsudkom

sp. zn. -519 zo dňa 4. 3. 2011, ktorým súd určil, že žalobca mal nájomný vzťah

na pozemky v správe a nakladaní Slovenského pozemkového fondu aj na vykazovanú

výmeru aj za rok 2006. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 21. 2. 2012, ktorý je založený v súdnom spise.

Sťažovateľ vo svojich podaniach v novom aj v pôvodnom správnom konaní, pokiaľ

mal možnosť, dostatočne vierohodne opísal skutočný stav veci a svoje tvrdenia podoprel

aj listinnými dôkazmi. Zo strany PPA ani zo strany žalovaného neboli postupom nemajúcim

oporu v zákone zohľadnené žalobcom predložené výkazy práce v roku 2006 na sporné

plochy a nebola riadne vykonaná deklarovaná kontrola na mieste spôsobom a v rozsahu

predpísaným správnemu orgánu prvého stupňa právnymi predpismi SR a ním citovanými

príslušnými Nariadeniami Komisie a Rady ES.

PPA v prvom správnom konaní vykonala krížové kontroly spravujúc sa len

tvrdeniami konkurenčnej spoločnosti a nevykonala riadne

kontrolu na mieste a tvrdenia PPA v odôvodnení jej rozhodnutia č.

zo dňa 7. 11. 2011 nemajú oporu v skutkovom ani v právnom stave veci a nerešpektujú

ustanovenia Správneho poriadku, ktoré vo vzťahu k základným zásadám konania

a vo vzťahu k základným pravidlám priebehu správneho konania nedodržala, a ktorých

dodržanie pre správne rozhodnutie je nevyhnutné. V súvislosti s nájomnou zmluvou

spoločnosti s pozemkovým spoločenstvom Urbárska spoločnosť

a združenie vlastníkov pôdy, pozemkové spoločenstvo v obci sťažovateľ uviedol

aj v súdnom konaní, že uvedené pozemkové spoločenstvo prenajalo spoločnosti

duplicitne aj pôdu známych vlastníkov, s ktorými mal aj má žalobca

uzavreté samostatné nájomné zmluvy. PPA v rámci hodnotenia dôkazov „uznala“

len listinné dôkazy spoločnosti a skutkovými okolnosťami

vyplývajúcimi z listinných dôkazov žalobcu a tvrdeniami žalobcu sa v podstate vôbec

nezaoberala a nové zisťovanie skutkového stavu veci nevykonala.

Rozhodujúce vo veci malo byť zo strany PPA opätovne riadne nevykonané skutkové

zistenie správneho orgánu, kto sporné diely a spornú výmeru v skutočnosti obrobil,

čo sťažovateľ v správnom konaní preukázal predloženými výkazmi práce so záznamom jázd

traktorov a navrhovanými výpoveďami svedkov a obhliadkou na mieste samom, čím

sa správne orgány obidvoch stupňov v pôvodnom ani v novom konaní vôbec neriadili.

Správne orgány obidvoch stupňov mali na základe námietok žalobcu preveriť znovu

skutkový stav veci v plnom rozsahu a vykonať šetrenie ohľadom užívania sporných dielov

zistených „kontrolami“ PPA, čoho výsledkom malo byť zistenie či žalobca ako žiadateľ

je alebo nie je užívateľom sporných dielov, pretože doklady predložené žalobcom majú

vypovedaciu schopnosť pri určovaní právneho vzťahu k sporným dielom. Správny orgán

prvého stupňa tak nesprávne zistil skutkový stav veci a nesprávne na vec aplikovali

nariadenia ES a vnútroštátnu právnu úpravu.».

Sťažovateľ ďalej namieta, že pred „vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaný

reálne v primeranej lehote vôbec neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k jeho podkladu

i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie“.

K nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a rozsudku krajského

súdu sťažovateľ uvádza:

„V správnom konaní pred žalovaným ako aj konaní pred súdom prvého stupňa však

sťažovateľ doložil svoj právny vzťah k pozemkom, ktoré obhospodaroval a plánoval

obhospodarovať aj v roku 2006, s čím sa súd prvého stupňa nevysporiadal a vôbec

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia toto neuviedol, čím je napadnuté rozhodnutie

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, touto vadou trpí aj touto sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu.“

Sťažovateľ ďalej tiež uvádza:

«V tomto smere nemá oporu vo vykonanom dokazovaní záver odvolacieho súdu

v rozsudku na str. 13 odstavec druhý, a to v tom, že... „kontrolná skupina nemohla určiť

užívateľa...“ Sťažovateľ má za to, že pokiaľ by správne orgány obidvoch stupňov

postupovali v súlade s ust. § 32 ods. 1, 3 Správneho poriadku... nemohli by na žalobcovu

vec mechanicky a arbitrárne aplikovať čl. 138 nariadenie Komisie (ES) 1973/2004 a čl. 51

bod 1 nariadenia Komisie (ES) č. 796/2004 a nesprávne na sťažovateľovu vec aplikovať

ustanovenia č. 72 a čl. 2 bod 22 nariadenia Komisie (ES) č. 796/2004 a ustanovenia čl. 6

a čl. 7 nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003.

Vynesením rozsudku odvolacieho súdu došlo vo vzťahu k sťažovateľa k porušeniu

SR..., keďže podľa názoru sťažovateľa odvolací súd svojím postupom

neumožnil zrušením nezákonného rozhodnutia súdu prvého stupňa právo vlastniť majetok

vzniknutý z dotácií v poľnohospodárstve, ktorý sťažovateľovi podľa jeho názoru za žalované

obdobie prináležal.

Všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa a princípy definované v článku 2 ods. 3

svojim svojvoľným výkladom ako aj aplikáciou predpisov hmotného práva na vec

zasiahli do rovnosti účastníkov, princípu právnej istoty a predvídateľnosti, garantovaných

ako základné záležitosti právneho štátu ( ).

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vysloviť aj porušenie jeho základného práva

na rovnosť účastníkov konania zaručeného . Tento návrh zakladá

na skutočnosti, že tvrdenie jednej strany (žalovanej) bolo súdmi nekriticky prevzaté,

zatiaľ čo relevantné protiargumenty žalujúcej strany opreté o listinné dôkazy

a o v správnom konaní navrhované výsluchy svedkov všeobecnými súdmi neboli vôbec

reflektované.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48

ods. 2 ... a podľa Dohovoru... a podľa a 36 ods. 1, 2

Listiny... v spojení s a ... rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 1. 3. 2016 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

1. 3. 2016 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie vo výške 4.000,- EUR.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 303,16 EUR na účet jeho právneho zástupcu... v lehote dvoch mesiacov

od doručenia nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ osobitne

neodôvodňuje.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, I.

ÚS 110/02, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na rozsudok krajského

súdu zo 16. októbra 2014, na odvolanie sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného. Následne

uviedol skutočnosti, ktoré vyplynuli z administratívneho spisu, ktorý predložil krajský súd

spolu so svojím spisom:

„Najvyšší súd z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasť tvorí administratívny

spis zistil, že žalobca podal dňa 18. 04. 2006 Žiadosť o priame platby na plochu za rok

2006, jednotná platba na plochu 592,43 ha. Žalobca požiadal aj o podporu plodín na ornej

pôde, o výmere 8,30 ha. Dňa 21. 04. 2006 požiadal žalobca o vyrovnávací príspevok

na znevýhodnené oblasti a oblasti s environmentálnymi obmedzeniami na rok 2006.

Predmetné žiadosti odporcu sú registrované pod číslom 7270003809. Pôdohospodárska

platobná agentúra listom zo dňa 15. 06. 2006 oznámila žalobcovi, že pri uskutočnení

kontrol podľa Oddielu I Nariadenia Komisie (ES) 796/2004 boli zistené nezrovnalosti, ktoré

majú vplyv na výšku finančných prostriedkov. Dňa 30. 06. 2006 doručil žalobca

Pôdohospodárskej platobnej agentúre špecifikáciu nezrovnalostí za rok 2006.

Rozhodnutím č. zo dňa 05. 12. 2006 Pôdohospodárska

platobná agentúra rozhodla o neposkytnutí podpory na jednotnú platbu na plochu

a vyrovnávací príspevok na znevýhodnené oblasti a súčasne o vylúčení z poskytovania

podpory vo výške 897 530,06 Sk. Pôdohospodárska platobná agentúra zároveň týmto

rozhodnutím schválila poskytnutie podpory na podporu plodín na ornej pôde vo výške

16 688,35 Sk.

Pôdohospodárska platobná agentúra neposkytla žalobcovi podporu na jednotnú

platbu na plochu a vyrovnávací príspevok na znevýhodnené oblasti z dôvodu nedodržania

deklarovanej výmery vo výške celého dotačného titulu. Žalobca podal voči predmetnému

rozhodnutiu odvolanie, v ktorom uviedol, že predmetný, sporný rozdiel vznikol

nedopatrením.

Rozhodnutím č. 2205/2007 zo dňa 20. 03. 2007 Ministerstvo pôdohospodárstva

Slovenskej republiky zamietlo odvolanie žalobcu a potvrdilo rozhodnutie Pôdohospodárskej

platobnej agentúry č. zo dňa 05. 12. 2006. Krajský súd v Bratislave

rozsudkom č. k. -79 zo dňa 21. 10. 2010 zrušil rozhodnutie Ministerstva

pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 2205/2007 zo dňa 20. 03. 2007 v spojení

s rozhodnutím Pôdohospodárskej platobnej agentúry č. zo dňa

05. 12. 2006 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave zrušil

predmetné rozhodnutie žalovaného z dôvodu, že nebolo dostatočne odôvodnené.

Pôdohospodárska platobná agentúra následne vydala rozhodnutie

č. zo dňa 07. 11. 2011, ktorým opätovne neschválila poskytnutie podpory

formou jednotnej platby na plochu v zmysle čl. 143b Nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003

a v zmysle čl. 138 Nariadenia Komisie (ES) č. 1973/2004, poskytnutie vyrovnávacieho

príspevku na znevýhodnené oblasti v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 1257/1999 a v zmysle

čl. 51 Nariadenia Komisie (ES) č. 796/2004, súčasne rozhodla o vylúčení z poskytovania

podpory vo výške 29 792,54 € a schválila poskytnutie podpory na plodiny na ornej pôde

v zmysle čl. 101 Nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003 vo výške 553,95 €. Žalobca podal voči

tomuto rozhodnutiu odvolanie, v ktorom opätovne namietal nedostatočne zistený skutkový

stav. Žalobca v odvolaní poukazoval aj na skutočnosť, že v podanej predmetnej žiadosti

v dobrej viere deklaroval výmeru 592,43 ha, ktorú plánoval obhospodarovať a do tzv.

naddeklarácie o výmere 251,46 ha sa dostal nezavinene.

Žalovaný rozhodnutím č. 6609/2012, 224/2012-550 zo dňa 29. 02. 2012 zamietol

odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry

č. zo dňa 07. 11. 2011. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca

na Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.“

Najvyšší súd následne citoval príslušné ustanovenia v prejednávanej veci

aplikovaných právnych predpisov, poukázal na všeobecné východiská správneho súdnictva

a napokon uviedol tieto právne závery:

«Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádza v podstate z toho, že žalobca

namietal neúplne a nesprávne zistený skutkový stav veci, nakoľko správne orgány nebrali

do úvahy pripomienky a návrhy žalobcu, nesprávnu aplikáciu nariadení ES a EHS, ako

aj nesprávnu aplikáciu vnútroštátnych právnych predpisov, v neposlednom rade žalobca

namietal, že neboli vykonané dôkazy navrhnuté žalobcom.

... Žalovaný pochybenie prvostupňového správneho orgánu napravil tým,

že podrobnejšie rozviedol závery, pre ktoré žalobcovi podporu na jednotnú platbu na

plochu neposkytol a poskytol podporu na plodiny pestované na ornej pôde vo výške 553,95

€ a reaguje v ňom tiež na námietky žalobcu uvedené v odvolaní.

Z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis

žalovaného najvyšší súd zistil, že Pôdohospodárska platobná agentúra rozhodujúca

o žiadosti žalobcu zo dňa 18. 04. 2006 po krížových kontrolách zistila nezrovnalosti

vo výmere pôdy deklarovanej v žiadosti žalobcu. Dôvodom nadmernej deklarácie pôdnych

blokov bolo, že užívanie dielov duplicitne deklarovali okrem žiadateľa - žalobcu aj ďalší

spolužiadatelia. Keďže na jej oznámenie ohľadne nezrovnalosti reagoval žalobca

potvrdením výmery, uskutočnila sa konanie na mieste, kde bolo zistené, že rozdiel medzi

deklarovanou plochou a plochou stanovenou v zmysle nariadenia (ES) č. 796/2004 je vyšší

ako 30% stanovenej plochy.

Pretože kontrolná skupina nemohla určiť užívateľa, vychádzala z ustanovenia článku

138 Nariadenia Komisie (ES) 1973/2004 ustanovujúce podrobné pravidlá uplatňovania

Nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003, podľa ktorého:

„S výnimkou prípadov vyššej moci alebo výnimočných okolností, ako sú uvedené

v článku 72 Nariadenia (ES) č. 796/2004, ak je administratívnou kontrolou na mieste

zistené, že rozdiel medzi deklarovanou plochou a plochou stanovenou v zmysle bodu (22)

článku 2 Nariadenia (ES) č. 796/2004, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie

krížového preverenia, modulácie a integrovaného správneho a kontrolného systému

v Nariadení Rady (ES) č. 1782/2003, je viac ako 3 % ale menej ako 30 % stanovenej

plochy, je suma poskytnutá na základe schémy SAPS znížená na daný rok o dvojnásobok

zisteného rozdielu. Ak je rozdiel vyšší ako 30 % stanovenej plochy, nemôže byť na daný rok

poskytnutá žiadna pomoc. Ak je rozdiel viac ako 50 % je farmár znova vylúčený zo získania

pomoci až do výšky, ktorá zodpovedá rozdielu medzi deklarovanou a stanovenou plochou.

Žalovaný nielen na základe listinných dôkazov ale aj výsledkov doplneného konania

kontrolou na mieste, vyjadrenia sporných strán uzavrel, že z dôvodu nedodržania

deklarovanej výmery nemohla byť žalobcovi poskytnutá podpora na jednotnú platbu

na plochu.

V súlade so závermi súdu prvého stupňa i odvolací súd mal z predloženého spisového

materiálu za preukázané, že skutkový stav bol správnymi orgánmi náležite zistený a správne

právne posúdený. Žalobca v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by spochybňovali

vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ani také právne relevantné námietky,

s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol dostatočne vysporiadal,

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu podľa ,

a veta druhá ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok krajského súdu zo 16. októbra 2014,

ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti žalovaného. Krajský

súd v relevantnej časti odôvodnenia tiež poukázal na obsah administratívneho spisu, pričom

uviedol:

«Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca dňa 21. 04. 2006 predložil

na Regionálnom pracovisku pôdohospodárskej platobnej agentúry v žiadosť

o podporu na rok 2006 zaregistrovanú pod č. 7270003809 na SAPS výmera – 592,43 ha,

na POP výmera – 8,30 ha a na LFA výmera – 592,43 ha. U žalobcu boli prvou krížovou

kontrolou vykonanou dňa 12. 06. 2006 správnym orgánom zistené nezrovnalosti v dôsledku

nadvýmer na dieloch pôdnych blokov na štvorci a na štvorci ktoré

vznikli v dôsledku duplicitnej deklarácie, následkom čoho vznikla žalobcovi naddeklarácia.

O zistených nezrovnalostiach zaslala PPA žalobcovi „Oznámenie o nezrovnalostiach

vo výmerách“ zo dňa 15. 06. 2006 s možnosťou do 10 dní od doručenia oznámenia upraviť,

prípadne potvrdiť výmery na sporných dieloch.

Po zapracovaní prvej odpovede žalobcu na oznámenie zo dňa 30. 06. 2006 bola dňa

06. 10. 2006 uskutočnená druhá krížová kontrola.

Z obsahu spisu mal súd za preukázané, že žalobca listom zo dňa 13. 10. 2006

v nadväznosti na list PPA RP zo dňa 30. 06. 2006 zaslal upresnené špecifikácie

nezrovnalosti s tým, že uviedol, že z uvedenej špecifikácie je zrejmá nezrovnalosť na diely

2901/1, ktorú plochu 7,60 ha ošetril žalobca a na ostatných dieloch toho roku nepracoval.

V správe z kontroly na mieste (ďalej KNM) v časti „Poznámky kontrolóra“

sa uvádza, že „Podľa písomného vyjadrenia (Príloha č. 1) žiadateľ uplatňuje nárok

na dotáciu len na parcelu na ploche 7,60 ha s tým, že meranie nebolo

vyžadované. Konateľ žalobcu do správy uviedol, že súhlasí s obsahom

administratívneho zápisu.»

Krajský súd následne uviedol tieto právne závery:

«Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia

žalovaného č. 6609/2012, 224/2012-550 zo dňa 29. 02. 2012, ktorým bolo zamietnuté

odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry

zo dňa 07. 11. 2011, ktorým správny orgán prvého stupňa neschválil žalobcovi poskytnutie

podpory v poľnohospodárstve a rozvoji vidieka formou jednotnej platby na plochu a formou

vyrovnávacieho príspevku na znevýhodnené oblasti a súčasne rozhodol o vylúčení

z poskytovania podpory vo výške 29.792,54 eur, ktorá čiastka sa odpočíta od podpory,

na ktoré má farmár oprávnenie v súvislosti so žiadosťami v priebehu troch rokov

nasledujúcich po roku vylúčenia a zároveň schválil poskytnutie podpory na plodiny na

ornej pôde vo výške 553,95 eur.

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že Pôdohospodárska

platobná agentúra rozhodujúca o žiadosti žalobcu zo dňa 21. 04. 2006 po prvej krížovej

kontrole zistila nezrovnalosti vo výmerách deklarovaných v žiadosti žalobcu a následnej

odpovede žalobcu a výsledkov kontroly na mieste dospela k záveru, že z dôvodu

nedodržania deklarovanej výmery za celý dotačný titul SAPS a LFA nemôže byť žiadateľovi

poskytnutá žiadna podpora. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca listom zo dňa

13. 10. 2006 v nadväznosti na oznámenie PPA RP Michalovce zo dňa 30. 06. 2006 zaslal

upresnené špecifikácie nezrovnalosti s tým, že uviedol, že z uvedenej špecifikácie je zrejmá

nezrovnalosť na diely 2901/1, ktorú plochu 7,60 ha ošetril žalobca a na ostatných dieloch

toho roku nepracoval, pričom kontrolná skupina pri kontrole na mieste dospela k záveru,

že žalobca si uplatňuje nárok na dotáciu len na parcelu na ploche

7,60 ha a na ostatných sporných dieloch stanovila nulové výmery, nakoľko sa sám vyjadril,

že ich neobhospodaroval, pričom s obsahom tohto administratívneho zápisu konateľ

žalobcu súhlasil.

Podľa názoru súdu v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav

veci na vyvodenie záveru o tom, v akom rozsahu žalobca obhospodaroval resp.

neobhospodaroval predmetné diely pôdnych blokov. Súd sa stotožnil s argumentáciou

žalovaného v tom smere, že PPA vykonaná kontrola na mieste zo dňa 26. 10. 2006

v nadväznosti na vyjadrenie žalobcu v liste zo dňa 13. 10. 2006 je postačujúcim dôkazom

a nie je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie navrhnuté zo strany žalobcu. Okrem toho

vykonať dokazovanie kontrolou na mieste v roku 2011, na posúdenie situácie z roku 2006,

resp. výsluch svedkov pre značný odstup času podľa súdu nie je reálne možné. Žalobca

tvrdil, že zistenia uvedené v správe o kontrole na mieste zo dňa 26. 10. 2006 sú absolútne

nesprávne a takáto správa nemôže byť objektívnym podkladom pre rozhodnutie správneho

orgánu, súd tento argument žalobcu vyhodnotil ako nedôvodný a to vzhľadom na už vyššie

uvedené skutočnosti s poukazom na vyjadrenie a súhlas samotného žalobcu zo zápisom

v správe, že „si uplatňuje dotáciu len na parcelu na ploche 7,60 ha

a na ostatných sporných dieloch toho roku nepracoval“.

Vzhľadom na uvedené správne orgány správne postupovali, keď žalobcovi v zmysle

čl. 138 nariadenia (ES) č. 1973/2004 neschválili poskytnutie podpory formou platieb SAPS,

nakoľko kontrolou bolo zistené, že rozdiel medzi deklarovanou plochou (592,43 ha)

a plochou stanovenou (227,57 ha) je viac ako 30% stanovenej plochy a taktiež v súlade

s čl. 51 nariadenia (ES) č. 796/2004 neschválili poskytnutie podpory formou platby LFA,

keďže zistený rozdiel medzi deklarovanou plochou a plochou stanovenou je viac ako 20 %

stanovenej plochy.

V súvislosti s tvrdením žalobcu, že v čase podávania žiadosti o priame podpory

nemohol vedieť, že sporné diely Slovenský pozemkový fond prenajme tretej osobe a teda

v dobrej viere deklaroval výmeru v žiadosti 592.43 ha, ktorú plánoval obhospodarovať,

treba uviesť, že podľa čl. 143b ods. 5 nariadenia (ES) č. 1782/2003, bol žalobca povinný

mať všetky deklarované diely pôdnych blokov k dispozícii najneskôr na zmenu a doplnenie

žiadosti a počas celého obdobia v roku podania žiadosti. Okrem toho súd zdôrazňuje,

že základným predpokladom poskytnutia priamych platieb je obhospodarovanie

deklarovaných dielov pôdnych blokov žalobcom v príslušnom kalendárnom roku podania

žiadosti a teda samotná existencia nájomného vzťahu ešte neoprávňuje žalobcu o priame

platby na ich poskytnutie. Vzhľadom na to konanie vedené na Okresnom súde v Humennom,

na ktoré poukázal žalobca, je pre toto konanie právne bezvýznamné.

V predmetnej veci žalovaný na zistený skutkový stav aplikoval správny právny

predpis a to nariadenie (ES) č. 796/2004 a nariadenie (ES) č. 1782/2003 ako aj správny

poriadok, pričom žalobca v tomto smere bližšie nekonkretizoval dôvody nesprávnosti

aplikovaných právnych predpisov v danom prípade.

Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom

prvostupňový orgán vykonal vo veci vzhľadom na okolnosti prípadu dostatočné

dokazovanie a nie je preto možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že by nebol náležite zistený

skutkový stav veci. Je možné konštatovať, že žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa

postupovali v súlade s právom európskej únie ako aj so všeobecne záväznými právnymi

predpismi.

Krajský súd dospel k právnemu záveru, že žalovaný správny orgán neporušil

ustanovenia správneho poriadku a postupoval v súlade s § 33 ods. 2 správneho poriadku,

keď dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia

(ešte pred rozhodnutím vo veci), pričom mu poskytol primeranú 7 dňovú lehotu

na vyjadrenie. Je teda na účastníkovi konania, aby využil svoje právo nahliadnuť do spisu

a oboznámil sa s podkladmi, správny poriadok vyžaduje aktívnu súčinnosť tak správneho

orgánu, ako aj účastníka konania, k čomu v tomto prípade zo strany žalobcu nedošlo, keďže

tento svoje právo oboznámiť sa s podkladmi konania nevyužil. Súd je toho názoru, že lehota

7 dní na vyjadrenie sa k výzve bola dostatočná k tomu, aby žalobca sa s obsahom tejto

výzvy oboznámil a zároveň sa vyjadril k jej obsahu.

Krajský súd v Bratislave na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval,

že zo strany správnych orgánov pri ich postupe a rozhodnutí nedošlo k porušeniu zákona,

že námietky žalobcu uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia,

a preto podľa žalobu zamietol.»

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ,

listiny a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom

súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len

preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická

osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247

ods. 1 ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri

riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné

hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať

preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(, ). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku z 1. marca 2016 najvyšší súd

poukázal na vykonané dôkazy a podklady rozhodnutí žalovaného a PPA – t. j. na listinné

dôkazy, výsledky krížových kontrol, kontroly na mieste a vyjadrenia sporných strán.

Uviedol, že z týchto dôkazov správne orgány dospeli k záveru, že sťažovateľ nedodržal

deklarované výmery a v dôsledku naddeklarácie v rozsahu viac ako 30 % mu nemohla byť

poskytnutá podpora na jednotnú platbu na plochu. Krajský súd v odôvodnení rozsudku

zo 16. októbra 2014 poukázal na to, že PPA pri krížovej kontrole zistila nezrovnalosti

v deklarovanej ploche v dôsledku duplicitnej deklarácie a vyzvala sťažovateľa na

objasnenie týchto nezrovnalostí. Sťažovateľ na výzvu PPA reagoval listom z

12. októbra 2006, v ktorom sťažovateľ uviedol, že ošetril len plochu s výmerou 7,60 ha a na

ostatných dieloch pôdnych blokov toho roku nepracoval. Poukázal tiež na správu z kontroly

na mieste z 26. októbra 2006, v ktorej je zápis odkazujúci na písomné vyjadrenie konateľa

sťažovateľa, podľa ktorého uplatňuje dotáciu len na parcelu s plochou 7,60 ha.

Konateľ správcu uviedol, že súhlasí s obsahom zápisu. Krajský súd list sťažovateľa

z 12. októbra 2006 a zápis z kontroly na mieste 26. októbra 2006 považoval za dostatočný

podklad pre rozhodnutie správnych orgánov. Vykonanie ďalších dôkazov nepovažoval

za potrebné a vzhľadom na časový odstup – kedy sa mal preukázať stav z roku 2006 –

ani za možné a účelné. Poukázal tiež na to, že podmienkou na poskytnutie platieb je to,

aby žiadateľ mal diely pôdnych blokov k dispozícii pri zmene a doplnení žiadosti a počas

celého obdobia v roku podania žiadosti, a tiež to, aby obhospodaroval tieto diely. Existencia

nájomného vzťahu nebola pre poskytnutie dotácií relevantná, preto nepovažoval za potrebné

zohľadniť výsledok súdneho konania o platnosť nájomnej zmluvy so Slovenským

pozemkovým fondom. Krajský súd tiež poukázal na to, že PPA dala sťažovateľovi možnosť

vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a k spôsobu ich získania v lehote siedmich dní, pričom

sťažovateľ túto možnosť nevyužil.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu

v spojení s právnymi závermi krajského súdu nie sú nelogické alebo vnútorne rozporné,

rešpektujú zmysel a účel uvedených ustanovení Správneho poriadku,

Z. z. a právnych predpisov Európskej únie a ako celok nie sú arbitrárne. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu poskytuje primeraný podklad na jeho výrok,

ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, teda právne závery najvyššieho súdu nie sú

ani zjavne neodôvodnené, a preto sú ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd považoval za osobitne relevantné, že sťažovateľ v sťažnosti priamo

nepolemizuje a nespochybňuje obsah svojho listu z 13. októbra 2006, a taktiež vyjadrenie

v zápise z kontroly na mieste z 26. októbra 2006, podľa ktorých mal v roku 2006 ošetriť

parcelu s plochou 7,60 ha a dotáciu si uplatňuje len na tento diel, keďže na ostatných

dieloch uvedeného roku nepracoval. Relevantné je aj to, že sťažovateľ nereagoval na výzvu

PPA, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich získania. Z tohto pohľadu

nemožno ani akceptovať námietku sťažovateľa, že správne orgány prípadne konajúce súdy

nevykonali ďalšie dôkazy. Okrem toho je zrejmé, že krajský súd sa s touto námietkou

sťažovateľa – na doplnenie dokazovania – vo svojom rozsudku vysporiadal.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a podľa a 2 listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré

by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, podľa a 2 listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 1. marca 2016. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných

ustanovení Správneho poriadku, a právnych predpisov Európskej

únie najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnom porušení

základných práv podľa a a ani základného práva podľa

čl. 11 ods. 1 listiny. Vzhľadom na záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi

namietaným porušením označených základných práv podľa a napadnutým

rozsudkom nemožno uvažovať ani o porušení a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu z 1. marca 2016.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť ako celok

už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2017