Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 721/2017
PDF · 353.59 KB
No categories available
II. ÚS 721/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Spišákom, Idanská 773/17, Košice, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Sžo 48/2015 z 1. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,
základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 48/2015 z 1. marca 2016 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ sa žalobou doručenou 21. mája 2012 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka (ďalej len „žalovaný“) č. 6609/2012, 224/2012-550
z 29. februára 2012, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené
rozhodnutie Poľnohospodárskej platobnej agentúry (ďalej len „PPA“ alebo „správny
orgán“) č. 500/482/217/2007 zo 7. novembra 2011.
Predmetným rozhodnutím rozhodla PPA o žiadosti sťažovateľa o poskytnutie
podpory pre pôdohospodárstvo, rozvoj vidieka a rybné hospodárstvo tak, že „neschválil[a]
poskytnutie podpory formou:
- jednotnej platby na plochu v zmysle čl. 143b nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003
a v zmysle čl. 138 nariadenia Komisie (ES) č. 1973/2004,
- vyrovnávacieho príspevku na znevýhodnené oblasti (LFA) (a oblasti
s enviromentálnymi obmedzeniami) v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 1257/1999 a v zmysle
čl. 51 nariadenia Komisie (ES) č. 796/2004,
- a súčasne rozhodol o vylúčení žiadateľa z poskytovania podpory vo výške
29.792,54 €, pričom táto čiastka sa odpočíta od podpory, na ktoré má farmár oprávnenie
v súvislosti so žiadosťami v priebehu troch rokov nasledujúcich po roku vylúčenia,
a schválil poskytnutie podpory na plodiny na ornej pôde (POP) v zmysle čl. 101
nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003 vo výške 553,95 €.“.
O žalobe sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 122/2012-90
zo 16. októbra 2014 tak, že ju zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 1. marca 2016 tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil.
Sťažovateľ namieta, že
- konajúce súdy rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,
pretože v správnom konaní na oboch stupňoch „neboli vôbec odstránené skutkové a právne
nejasnosti ohľadom užívania a nájmu sporných pozemkov a tieto neboli odstránené
ani písomným vyjadrením žalovaného v súdnom konaní“;
- konajúce súdy nevykonali dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného;
- vzhľadom na potrebu doplnenia dokazovania krajský súd, prípadne najvyšší súd
mali nariadiť pojednávanie a umožniť sťažovateľovi vyjadriť sa k vykonaným dôkazom;
- najvyšší súd napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal sa s jeho
návrhmi na vykonanie dokazovania.
Podľa sťažovateľa konajúce súdy „arbitrárne aplikovali na vec ustanovenia
nariadenia (ES) č. 796/2004 na rozdiely v deklarovanej ploche oproti ploche stanovenej
podľa čl. 2 bodu 22 citovaného nariadenia (ES) 796/2004 bez zohľadnenia skutočne
výnimočných okolností prípadu a bez postupovania podľa vnútroštátnej procesnej úpravy
dokazovania a rozhodovania v správnom konaní.
Sťažovateľ bol postupom súdov obidvoch stupňov zbavený možnosti produkovať
aj ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím došlo k porušeniu jeho procesných
práv ako účastníka konania...
V iných nižšie uvedených obdobných konaniach pred inými senátmi toho istého
odvolacieho súdu, resp. v ich inom zložení bol sťažovateľ proti žalovanému opakovane
úspešný, a to pre tie isté pochybenia správnych orgánov, ktoré im vytýkal sťažovateľ
aj v súdenej veci.“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že v prejednávanej veci už raz krajský súd rozhodol,
a to rozsudkom č. k. 1 S 147/2007-79 z 21. októbra 2010 tak, že zrušil predchádzajúce
rozhodnutie žalovaného z 20. marca 2007 s tým, že mu okrem iných vytkol „nedostatočné
zistenie skutkového stavu veci a nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom“.
Žalovaný následne vydal preskúmavané rozhodnutie „bez akéhokoľvek nového zisťovania
skutkového stavu veci v konaní“. Podľa sťažovateľa aj z uvedeného dôvodu bolo
potrebné vykonať dokazovanie krajským súdom, prípadne najvyšším súdom ako odvolacím
súdom.
Sťažovateľ poukazuje na to, že podľa v tom čase účinného zákona č. 473/2003 Z. z.
o Pôdohospodárskej platobnej agentúre, o podpore podnikania v pôdohospodárstve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 473/2003 Z. z.“) žiadal o poskytnutie príspevku pre jednotnú platbu na plochu (SAPS)
a vyrovnávací príspevok na znevýhodnené oblasti (LFA) a podporu plodín a ornej pôde
(POP) za rok 2006 v katastrálnom území , pričom
pre poskytnutie SAPS a LFA deklaroval výmeru 592,43 ha a pre poskytnutie
POP deklaroval 8,30 ha. Neskôr túto deklarovanú výmeru upresnil v podaní z 30. júna 2006
na výmeru 372,46 ha «predstavujúcu skutočne žalobcom ošetrenú pôdu, keďže ostatné
plochy (TTP) žalobcovi napriek platným nájomným zmluvám potvrdeným neskoršie súdmi
znemožnili na mieste pokosiť tretie osoby, čo žalobca pri podaní jeho žiadosti o podporu
v roku 2006 v termíne stanoveným zákonom vopred predpokladať nemohol.
Z tejto upresnenej výmery bolo sťažovateľovi zo strany PPA priznaných 227,57 ha,
čo nie je v súlade so skutočným stavom, pretože ním ošetrená plocha v roku 2006 činila
256,05 ha, čo následne upresnil podaním doručeným dňa 13. 10. 2006 na PPA RP
, nachádzajúcim sa v spise správneho orgánu, a vznikol tak rozdiel v
neprospech žalobcu 28,48 ha pre nesprávny postup pracovníkov PPA RP z
dôvodu rozporov v nájomných vzťahoch s SPF SR a tretími osobami snažiacimi sa
deklarovať PPA SR aj užívanie nami prenajatých pozemkov. Listinné dôkazy ako list
žalobcu zo dňa 30. 6. 2006, list žalobcu zo dňa 13. 10. 2006, špecifikácia nezrovnalostí 4
listy, príkazy na prácu a výkazy prác žalobcu 9 listov sa nachádzajú v spise správnemu
orgánu, ktorému ich sťažovateľ v správnom konaní predložil.
Pred upresnením žiadosti zo strany žiadateľa teda jednoznačne nedošlo vôbec
k úmyselnej naddeklarácii, ale len k neúmyselnej naddeklarácii nezavinenej žiadateľom
a zavinenej postupom tretej osoby a teda mimoriadnymi okolnosťami mimo konania
žiadateľa, čím z jeho strany nedošlo k porušeniu nariadení Komisie (ES) s čím sa podľa
názoru sťažovateľa nesprávne bez odôvodnenia a vysporiadania sa s tvrdeniami
sťažovateľa uvádzanými v konaní pred súdmi všeobecné súdu dostatočne nevysporiadali,
resp. vôbec nevysporiadali.
... Z predložených listinných dôkazov správnemu orgánu prvého stupňa založených
v spise správneho orgánu, je zrejmé, že žalobca ako žiadateľ nemohol pri podaní žiadosti
o priame podpory podanej dňa 21. 4. 2006 vedieť, že Slovenský pozemkový fond prenajme
nezákonne sporné pozemky aj tretej osobe, a preto v tom čase v dobrej viere riadne
deklaroval výmeru v žiadosti 592,43 ha, ktorú plánoval obhospodarovať a do tzv.
naddeklarácie vykazovanej zo strany PPA vo výmere 251,46 ha oproti pôvodne
deklarovanej výmere 592,43 ha sa dostal nezavinene z príčin vyvolaných výnimočnými
okolnosťami.
Sťažovateľ bol v súdnom konaní so Slovenským pozemkovým fondom... o určenie
platnosti nájomnej zmluvy aj na sporné diely, resp. na spornú výmeru, ktoré podľa názoru
odvolateľa SPF ako prenajímateľ duplicitne prenajal tretím osobám nerešpektujúc uzavretú
zmluvu s odvolateľom úspešný a má za to, že má aj právny vzťah k sporným dielom, resp.
k spornej výmere, čo potvrdil v prvostupňovom konaní Okresný súd Humenné rozsudkom
sp. zn. 17 C/61/2007-519 zo dňa 4. 3. 2011, ktorým súd určil, že žalobca mal nájomný vzťah
na pozemky v správe a nakladaní Slovenského pozemkového fondu aj na vykazovanú
výmeru aj za rok 2006. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6 Co 97/2011 z 21. 2. 2012, ktorý je založený v súdnom spise.
Sťažovateľ vo svojich podaniach v novom aj v pôvodnom správnom konaní, pokiaľ
mal možnosť, dostatočne vierohodne opísal skutočný stav veci a svoje tvrdenia podoprel
aj listinnými dôkazmi. Zo strany PPA ani zo strany žalovaného neboli postupom nemajúcim
oporu v zákone zohľadnené žalobcom predložené výkazy práce v roku 2006 na sporné
plochy a nebola riadne vykonaná deklarovaná kontrola na mieste spôsobom a v rozsahu
predpísaným správnemu orgánu prvého stupňa právnymi predpismi SR a ním citovanými
príslušnými Nariadeniami Komisie a Rady ES.
PPA v prvom správnom konaní vykonala krížové kontroly spravujúc sa len
tvrdeniami konkurenčnej spoločnosti a nevykonala riadne
kontrolu na mieste a tvrdenia PPA v odôvodnení jej rozhodnutia č. 500/482/217/2006
zo dňa 7. 11. 2011 nemajú oporu v skutkovom ani v právnom stave veci a nerešpektujú
ustanovenia Správneho poriadku, ktoré vo vzťahu k základným zásadám konania
a vo vzťahu k základným pravidlám priebehu správneho konania nedodržala, a ktorých
dodržanie pre správne rozhodnutie je nevyhnutné. V súvislosti s nájomnou zmluvou
spoločnosti s pozemkovým spoločenstvom Urbárska spoločnosť
a združenie vlastníkov pôdy, pozemkové spoločenstvo v obci sťažovateľ uviedol
aj v súdnom konaní, že uvedené pozemkové spoločenstvo prenajalo spoločnosti
duplicitne aj pôdu známych vlastníkov, s ktorými mal aj má žalobca
uzavreté samostatné nájomné zmluvy. PPA v rámci hodnotenia dôkazov „uznala“
len listinné dôkazy spoločnosti a skutkovými okolnosťami
vyplývajúcimi z listinných dôkazov žalobcu a tvrdeniami žalobcu sa v podstate vôbec
nezaoberala a nové zisťovanie skutkového stavu veci nevykonala.
Rozhodujúce vo veci malo byť zo strany PPA opätovne riadne nevykonané skutkové
zistenie správneho orgánu, kto sporné diely a spornú výmeru v skutočnosti obrobil,
čo sťažovateľ v správnom konaní preukázal predloženými výkazmi práce so záznamom jázd
traktorov a navrhovanými výpoveďami svedkov a obhliadkou na mieste samom, čím
sa správne orgány obidvoch stupňov v pôvodnom ani v novom konaní vôbec neriadili.
Správne orgány obidvoch stupňov mali na základe námietok žalobcu preveriť znovu
skutkový stav veci v plnom rozsahu a vykonať šetrenie ohľadom užívania sporných dielov
zistených „kontrolami“ PPA, čoho výsledkom malo byť zistenie či žalobca ako žiadateľ
je alebo nie je užívateľom sporných dielov, pretože doklady predložené žalobcom majú
vypovedaciu schopnosť pri určovaní právneho vzťahu k sporným dielom. Správny orgán
prvého stupňa tak nesprávne zistil skutkový stav veci a nesprávne na vec aplikovali
nariadenia ES a vnútroštátnu právnu úpravu.».
Sťažovateľ ďalej namieta, že pred „vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaný
reálne v primeranej lehote vôbec neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k jeho podkladu
i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie“.
K nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a rozsudku krajského
súdu sťažovateľ uvádza:
„V správnom konaní pred žalovaným ako aj konaní pred súdom prvého stupňa však
sťažovateľ doložil svoj právny vzťah k pozemkom, ktoré obhospodaroval a plánoval
obhospodarovať aj v roku 2006, s čím sa súd prvého stupňa nevysporiadal a vôbec
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia toto neuviedol, čím je napadnuté rozhodnutie
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, touto vadou trpí aj touto sťažnosťou napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu.“
Sťažovateľ ďalej tiež uvádza:
«V tomto smere nemá oporu vo vykonanom dokazovaní záver odvolacieho súdu
v rozsudku na str. 13 odstavec druhý, a to v tom, že... „kontrolná skupina nemohla určiť
užívateľa...“ Sťažovateľ má za to, že pokiaľ by správne orgány obidvoch stupňov
postupovali v súlade s ust. § 32 ods. 1, 3 Správneho poriadku... nemohli by na žalobcovu
vec mechanicky a arbitrárne aplikovať čl. 138 nariadenie Komisie (ES) 1973/2004 a čl. 51
bod 1 nariadenia Komisie (ES) č. 796/2004 a nesprávne na sťažovateľovu vec aplikovať
ustanovenia č. 72 a čl. 2 bod 22 nariadenia Komisie (ES) č. 796/2004 a ustanovenia čl. 6
a čl. 7 nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003.
Vynesením rozsudku odvolacieho súdu došlo vo vzťahu k sťažovateľa k porušeniu
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR..., keďže podľa názoru sťažovateľa odvolací súd svojím postupom
neumožnil zrušením nezákonného rozhodnutia súdu prvého stupňa právo vlastniť majetok
vzniknutý z dotácií v poľnohospodárstve, ktorý sťažovateľovi podľa jeho názoru za žalované
obdobie prináležal.
Všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa a princípy definované v článku 2 ods. 3
ústavy svojim svojvoľným výkladom ako aj aplikáciou predpisov hmotného práva na vec
zasiahli do rovnosti účastníkov, princípu právnej istoty a predvídateľnosti, garantovaných
ako základné záležitosti právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).
Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vysloviť aj porušenie jeho základného práva
na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy. Tento návrh zakladá
na skutočnosti, že tvrdenie jednej strany (žalovanej) bolo súdmi nekriticky prevzaté,
zatiaľ čo relevantné protiargumenty žalujúcej strany opreté o listinné dôkazy
a o v správnom konaní navrhované výsluchy svedkov všeobecnými súdmi neboli vôbec
reflektované.»
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 11 ods. 1 a 36 ods. 1, 2
Listiny... v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy... rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo/48/2015 zo dňa 1. 3. 2016 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo/48/2015 zo dňa
1. 3. 2016 sa zrušuje.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie vo výške 4.000,- EUR.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 303,16 EUR na účet jeho právneho zástupcu... v lehote dvoch mesiacov
od doručenia nálezu.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ osobitne
neodôvodňuje.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.
ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na rozsudok krajského
súdu zo 16. októbra 2014, na odvolanie sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného. Následne
uviedol skutočnosti, ktoré vyplynuli z administratívneho spisu, ktorý predložil krajský súd
spolu so svojím spisom:
„Najvyšší súd z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasť tvorí administratívny
spis zistil, že žalobca podal dňa 18. 04. 2006 Žiadosť o priame platby na plochu za rok
2006, jednotná platba na plochu 592,43 ha. Žalobca požiadal aj o podporu plodín na ornej
pôde, o výmere 8,30 ha. Dňa 21. 04. 2006 požiadal žalobca o vyrovnávací príspevok
na znevýhodnené oblasti a oblasti s environmentálnymi obmedzeniami na rok 2006.
Predmetné žiadosti odporcu sú registrované pod číslom 7270003809. Pôdohospodárska
platobná agentúra listom zo dňa 15. 06. 2006 oznámila žalobcovi, že pri uskutočnení
kontrol podľa Oddielu I Nariadenia Komisie (ES) 796/2004 boli zistené nezrovnalosti, ktoré
majú vplyv na výšku finančných prostriedkov. Dňa 30. 06. 2006 doručil žalobca
Pôdohospodárskej platobnej agentúre špecifikáciu nezrovnalostí za rok 2006.
Rozhodnutím č. 500/1656/14247/2006 zo dňa 05. 12. 2006 Pôdohospodárska
platobná agentúra rozhodla o neposkytnutí podpory na jednotnú platbu na plochu
a vyrovnávací príspevok na znevýhodnené oblasti a súčasne o vylúčení z poskytovania
podpory vo výške 897 530,06 Sk. Pôdohospodárska platobná agentúra zároveň týmto
rozhodnutím schválila poskytnutie podpory na podporu plodín na ornej pôde vo výške
16 688,35 Sk.
Pôdohospodárska platobná agentúra neposkytla žalobcovi podporu na jednotnú
platbu na plochu a vyrovnávací príspevok na znevýhodnené oblasti z dôvodu nedodržania
deklarovanej výmery vo výške celého dotačného titulu. Žalobca podal voči predmetnému
rozhodnutiu odvolanie, v ktorom uviedol, že predmetný, sporný rozdiel vznikol
nedopatrením.
Rozhodnutím č. 2205/2007 zo dňa 20. 03. 2007 Ministerstvo pôdohospodárstva
Slovenskej republiky zamietlo odvolanie žalobcu a potvrdilo rozhodnutie Pôdohospodárskej
platobnej agentúry č. 500/1656/14247/2006 zo dňa 05. 12. 2006. Krajský súd v Bratislave
rozsudkom č. k. 1 S 147/2007-79 zo dňa 21. 10. 2010 zrušil rozhodnutie Ministerstva
pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 2205/2007 zo dňa 20. 03. 2007 v spojení
s rozhodnutím Pôdohospodárskej platobnej agentúry č. 500/1656/14247/2006 zo dňa
05. 12. 2006 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave zrušil
predmetné rozhodnutie žalovaného z dôvodu, že nebolo dostatočne odôvodnené.
Pôdohospodárska platobná agentúra následne vydala rozhodnutie
č. 500/482/217/2007 zo dňa 07. 11. 2011, ktorým opätovne neschválila poskytnutie podpory
formou jednotnej platby na plochu v zmysle čl. 143b Nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003
a v zmysle čl. 138 Nariadenia Komisie (ES) č. 1973/2004, poskytnutie vyrovnávacieho
príspevku na znevýhodnené oblasti v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 1257/1999 a v zmysle
čl. 51 Nariadenia Komisie (ES) č. 796/2004, súčasne rozhodla o vylúčení z poskytovania
podpory vo výške 29 792,54 € a schválila poskytnutie podpory na plodiny na ornej pôde
v zmysle čl. 101 Nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003 vo výške 553,95 €. Žalobca podal voči
tomuto rozhodnutiu odvolanie, v ktorom opätovne namietal nedostatočne zistený skutkový
stav. Žalobca v odvolaní poukazoval aj na skutočnosť, že v podanej predmetnej žiadosti
v dobrej viere deklaroval výmeru 592,43 ha, ktorú plánoval obhospodarovať a do tzv.
naddeklarácie o výmere 251,46 ha sa dostal nezavinene.
Žalovaný rozhodnutím č. 6609/2012, 224/2012-550 zo dňa 29. 02. 2012 zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry
č. 500/482/217/2007 zo dňa 07. 11. 2011. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca
na Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.“
Najvyšší súd následne citoval príslušné ustanovenia v prejednávanej veci
aplikovaných právnych predpisov, poukázal na všeobecné východiská správneho súdnictva
a napokon uviedol tieto právne závery:
«Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádza v podstate z toho, že žalobca
namietal neúplne a nesprávne zistený skutkový stav veci, nakoľko správne orgány nebrali
do úvahy pripomienky a návrhy žalobcu, nesprávnu aplikáciu nariadení ES a EHS, ako
aj nesprávnu aplikáciu vnútroštátnych právnych predpisov, v neposlednom rade žalobca
namietal, že neboli vykonané dôkazy navrhnuté žalobcom.
... Žalovaný pochybenie prvostupňového správneho orgánu napravil tým,
že podrobnejšie rozviedol závery, pre ktoré žalobcovi podporu na jednotnú platbu na
plochu neposkytol a poskytol podporu na plodiny pestované na ornej pôde vo výške 553,95
€ a reaguje v ňom tiež na námietky žalobcu uvedené v odvolaní.
Z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis
žalovaného najvyšší súd zistil, že Pôdohospodárska platobná agentúra rozhodujúca
o žiadosti žalobcu zo dňa 18. 04. 2006 po krížových kontrolách zistila nezrovnalosti
vo výmere pôdy deklarovanej v žiadosti žalobcu. Dôvodom nadmernej deklarácie pôdnych
blokov bolo, že užívanie dielov duplicitne deklarovali okrem žiadateľa - žalobcu aj ďalší
spolužiadatelia. Keďže na jej oznámenie ohľadne nezrovnalosti reagoval žalobca
potvrdením výmery, uskutočnila sa konanie na mieste, kde bolo zistené, že rozdiel medzi
deklarovanou plochou a plochou stanovenou v zmysle nariadenia (ES) č. 796/2004 je vyšší
ako 30% stanovenej plochy.
Pretože kontrolná skupina nemohla určiť užívateľa, vychádzala z ustanovenia článku
138 Nariadenia Komisie (ES) 1973/2004 ustanovujúce podrobné pravidlá uplatňovania
Nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003, podľa ktorého:
„S výnimkou prípadov vyššej moci alebo výnimočných okolností, ako sú uvedené
v článku 72 Nariadenia (ES) č. 796/2004, ak je administratívnou kontrolou na mieste
zistené, že rozdiel medzi deklarovanou plochou a plochou stanovenou v zmysle bodu (22)
článku 2 Nariadenia (ES) č. 796/2004, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie
krížového preverenia, modulácie a integrovaného správneho a kontrolného systému
v Nariadení Rady (ES) č. 1782/2003, je viac ako 3 % ale menej ako 30 % stanovenej
plochy, je suma poskytnutá na základe schémy SAPS znížená na daný rok o dvojnásobok
zisteného rozdielu. Ak je rozdiel vyšší ako 30 % stanovenej plochy, nemôže byť na daný rok
poskytnutá žiadna pomoc. Ak je rozdiel viac ako 50 % je farmár znova vylúčený zo získania
pomoci až do výšky, ktorá zodpovedá rozdielu medzi deklarovanou a stanovenou plochou.
Žalovaný nielen na základe listinných dôkazov ale aj výsledkov doplneného konania
kontrolou na mieste, vyjadrenia sporných strán uzavrel, že z dôvodu nedodržania
deklarovanej výmery nemohla byť žalobcovi poskytnutá podpora na jednotnú platbu
na plochu.
V súlade so závermi súdu prvého stupňa i odvolací súd mal z predloženého spisového
materiálu za preukázané, že skutkový stav bol správnymi orgánmi náležite zistený a správne
právne posúdený. Žalobca v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by spochybňovali
vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ani také právne relevantné námietky,
s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol dostatočne vysporiadal,
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
a § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok krajského súdu zo 16. októbra 2014,
ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti žalovaného. Krajský
súd v relevantnej časti odôvodnenia tiež poukázal na obsah administratívneho spisu, pričom
uviedol:
«Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca dňa 21. 04. 2006 predložil
na Regionálnom pracovisku pôdohospodárskej platobnej agentúry v žiadosť
o podporu na rok 2006 zaregistrovanú pod č. 7270003809 na SAPS výmera – 592,43 ha,
na POP výmera – 8,30 ha a na LFA výmera – 592,43 ha. U žalobcu boli prvou krížovou
kontrolou vykonanou dňa 12. 06. 2006 správnym orgánom zistené nezrovnalosti v dôsledku
nadvýmer na dieloch pôdnych blokov na štvorci a na štvorci ktoré
vznikli v dôsledku duplicitnej deklarácie, následkom čoho vznikla žalobcovi naddeklarácia.
O zistených nezrovnalostiach zaslala PPA žalobcovi „Oznámenie o nezrovnalostiach
vo výmerách“ zo dňa 15. 06. 2006 s možnosťou do 10 dní od doručenia oznámenia upraviť,
prípadne potvrdiť výmery na sporných dieloch.
Po zapracovaní prvej odpovede žalobcu na oznámenie zo dňa 30. 06. 2006 bola dňa
06. 10. 2006 uskutočnená druhá krížová kontrola.
Z obsahu spisu mal súd za preukázané, že žalobca listom zo dňa 13. 10. 2006
v nadväznosti na list PPA RP zo dňa 30. 06. 2006 zaslal upresnené špecifikácie
nezrovnalosti s tým, že uviedol, že z uvedenej špecifikácie je zrejmá nezrovnalosť na diely
2901/1, ktorú plochu 7,60 ha ošetril žalobca a na ostatných dieloch toho roku nepracoval.
V správe z kontroly na mieste (ďalej KNM) v časti „Poznámky kontrolóra“
sa uvádza, že „Podľa písomného vyjadrenia (Príloha č. 1) žiadateľ uplatňuje nárok
na dotáciu len na parcelu na ploche 7,60 ha s tým, že meranie nebolo
vyžadované. Konateľ žalobcu do správy uviedol, že súhlasí s obsahom
administratívneho zápisu.»
Krajský súd následne uviedol tieto právne závery:
«Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia
žalovaného č. 6609/2012, 224/2012-550 zo dňa 29. 02. 2012, ktorým bolo zamietnuté
odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry
zo dňa 07. 11. 2011, ktorým správny orgán prvého stupňa neschválil žalobcovi poskytnutie
podpory v poľnohospodárstve a rozvoji vidieka formou jednotnej platby na plochu a formou
vyrovnávacieho príspevku na znevýhodnené oblasti a súčasne rozhodol o vylúčení
z poskytovania podpory vo výške 29.792,54 eur, ktorá čiastka sa odpočíta od podpory,
na ktoré má farmár oprávnenie v súvislosti so žiadosťami v priebehu troch rokov
nasledujúcich po roku vylúčenia a zároveň schválil poskytnutie podpory na plodiny na
ornej pôde vo výške 553,95 eur.
Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že Pôdohospodárska
platobná agentúra rozhodujúca o žiadosti žalobcu zo dňa 21. 04. 2006 po prvej krížovej
kontrole zistila nezrovnalosti vo výmerách deklarovaných v žiadosti žalobcu a následnej
odpovede žalobcu a výsledkov kontroly na mieste dospela k záveru, že z dôvodu
nedodržania deklarovanej výmery za celý dotačný titul SAPS a LFA nemôže byť žiadateľovi
poskytnutá žiadna podpora. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca listom zo dňa
13. 10. 2006 v nadväznosti na oznámenie PPA RP Michalovce zo dňa 30. 06. 2006 zaslal
upresnené špecifikácie nezrovnalosti s tým, že uviedol, že z uvedenej špecifikácie je zrejmá
nezrovnalosť na diely 2901/1, ktorú plochu 7,60 ha ošetril žalobca a na ostatných dieloch
toho roku nepracoval, pričom kontrolná skupina pri kontrole na mieste dospela k záveru,
že žalobca si uplatňuje nárok na dotáciu len na parcelu na ploche
7,60 ha a na ostatných sporných dieloch stanovila nulové výmery, nakoľko sa sám vyjadril,
že ich neobhospodaroval, pričom s obsahom tohto administratívneho zápisu konateľ
žalobcu súhlasil.
Podľa názoru súdu v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav
veci na vyvodenie záveru o tom, v akom rozsahu žalobca obhospodaroval resp.
neobhospodaroval predmetné diely pôdnych blokov. Súd sa stotožnil s argumentáciou
žalovaného v tom smere, že PPA vykonaná kontrola na mieste zo dňa 26. 10. 2006
v nadväznosti na vyjadrenie žalobcu v liste zo dňa 13. 10. 2006 je postačujúcim dôkazom
a nie je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie navrhnuté zo strany žalobcu. Okrem toho
vykonať dokazovanie kontrolou na mieste v roku 2011, na posúdenie situácie z roku 2006,
resp. výsluch svedkov pre značný odstup času podľa súdu nie je reálne možné. Žalobca
tvrdil, že zistenia uvedené v správe o kontrole na mieste zo dňa 26. 10. 2006 sú absolútne
nesprávne a takáto správa nemôže byť objektívnym podkladom pre rozhodnutie správneho
orgánu, súd tento argument žalobcu vyhodnotil ako nedôvodný a to vzhľadom na už vyššie
uvedené skutočnosti s poukazom na vyjadrenie a súhlas samotného žalobcu zo zápisom
v správe, že „si uplatňuje dotáciu len na parcelu na ploche 7,60 ha
a na ostatných sporných dieloch toho roku nepracoval“.
Vzhľadom na uvedené správne orgány správne postupovali, keď žalobcovi v zmysle
čl. 138 nariadenia (ES) č. 1973/2004 neschválili poskytnutie podpory formou platieb SAPS,
nakoľko kontrolou bolo zistené, že rozdiel medzi deklarovanou plochou (592,43 ha)
a plochou stanovenou (227,57 ha) je viac ako 30% stanovenej plochy a taktiež v súlade
s čl. 51 nariadenia (ES) č. 796/2004 neschválili poskytnutie podpory formou platby LFA,
keďže zistený rozdiel medzi deklarovanou plochou a plochou stanovenou je viac ako 20 %
stanovenej plochy.
V súvislosti s tvrdením žalobcu, že v čase podávania žiadosti o priame podpory
nemohol vedieť, že sporné diely Slovenský pozemkový fond prenajme tretej osobe a teda
v dobrej viere deklaroval výmeru v žiadosti 592.43 ha, ktorú plánoval obhospodarovať,
treba uviesť, že podľa čl. 143b ods. 5 nariadenia (ES) č. 1782/2003, bol žalobca povinný
mať všetky deklarované diely pôdnych blokov k dispozícii najneskôr na zmenu a doplnenie
žiadosti a počas celého obdobia v roku podania žiadosti. Okrem toho súd zdôrazňuje,
že základným predpokladom poskytnutia priamych platieb je obhospodarovanie
deklarovaných dielov pôdnych blokov žalobcom v príslušnom kalendárnom roku podania
žiadosti a teda samotná existencia nájomného vzťahu ešte neoprávňuje žalobcu o priame
platby na ich poskytnutie. Vzhľadom na to konanie vedené na Okresnom súde v Humennom,
na ktoré poukázal žalobca, je pre toto konanie právne bezvýznamné.
V predmetnej veci žalovaný na zistený skutkový stav aplikoval správny právny
predpis a to nariadenie (ES) č. 796/2004 a nariadenie (ES) č. 1782/2003 ako aj správny
poriadok, pričom žalobca v tomto smere bližšie nekonkretizoval dôvody nesprávnosti
aplikovaných právnych predpisov v danom prípade.
Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom
prvostupňový orgán vykonal vo veci vzhľadom na okolnosti prípadu dostatočné
dokazovanie a nie je preto možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že by nebol náležite zistený
skutkový stav veci. Je možné konštatovať, že žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa
postupovali v súlade s právom európskej únie ako aj so všeobecne záväznými právnymi
predpismi.
Krajský súd dospel k právnemu záveru, že žalovaný správny orgán neporušil
ustanovenia správneho poriadku a postupoval v súlade s § 33 ods. 2 správneho poriadku,
keď dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia
(ešte pred rozhodnutím vo veci), pričom mu poskytol primeranú 7 dňovú lehotu
na vyjadrenie. Je teda na účastníkovi konania, aby využil svoje právo nahliadnuť do spisu
a oboznámil sa s podkladmi, správny poriadok vyžaduje aktívnu súčinnosť tak správneho
orgánu, ako aj účastníka konania, k čomu v tomto prípade zo strany žalobcu nedošlo, keďže
tento svoje právo oboznámiť sa s podkladmi konania nevyužil. Súd je toho názoru, že lehota
7 dní na vyjadrenie sa k výzve bola dostatočná k tomu, aby žalobca sa s obsahom tejto
výzvy oboznámil a zároveň sa vyjadril k jej obsahu.
Krajský súd v Bratislave na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval,
že zo strany správnych orgánov pri ich postupe a rozhodnutí nedošlo k porušeniu zákona,
že námietky žalobcu uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia,
a preto podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol.»
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy,
listiny a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom
súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len
preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická
osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri
riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné
hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať
preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy
(IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva
ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.
Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku z 1. marca 2016 najvyšší súd
poukázal na vykonané dôkazy a podklady rozhodnutí žalovaného a PPA – t. j. na listinné
dôkazy, výsledky krížových kontrol, kontroly na mieste a vyjadrenia sporných strán.
Uviedol, že z týchto dôkazov správne orgány dospeli k záveru, že sťažovateľ nedodržal
deklarované výmery a v dôsledku naddeklarácie v rozsahu viac ako 30 % mu nemohla byť
poskytnutá podpora na jednotnú platbu na plochu. Krajský súd v odôvodnení rozsudku
zo 16. októbra 2014 poukázal na to, že PPA pri krížovej kontrole zistila nezrovnalosti
v deklarovanej ploche v dôsledku duplicitnej deklarácie a vyzvala sťažovateľa na
objasnenie týchto nezrovnalostí. Sťažovateľ na výzvu PPA reagoval listom z
12. októbra 2006, v ktorom sťažovateľ uviedol, že ošetril len plochu s výmerou 7,60 ha a na
ostatných dieloch pôdnych blokov toho roku nepracoval. Poukázal tiež na správu z kontroly
na mieste z 26. októbra 2006, v ktorej je zápis odkazujúci na písomné vyjadrenie konateľa
sťažovateľa, podľa ktorého uplatňuje dotáciu len na parcelu s plochou 7,60 ha.
Konateľ správcu uviedol, že súhlasí s obsahom zápisu. Krajský súd list sťažovateľa
z 12. októbra 2006 a zápis z kontroly na mieste 26. októbra 2006 považoval za dostatočný
podklad pre rozhodnutie správnych orgánov. Vykonanie ďalších dôkazov nepovažoval
za potrebné a vzhľadom na časový odstup – kedy sa mal preukázať stav z roku 2006 –
ani za možné a účelné. Poukázal tiež na to, že podmienkou na poskytnutie platieb je to,
aby žiadateľ mal diely pôdnych blokov k dispozícii pri zmene a doplnení žiadosti a počas
celého obdobia v roku podania žiadosti, a tiež to, aby obhospodaroval tieto diely. Existencia
nájomného vzťahu nebola pre poskytnutie dotácií relevantná, preto nepovažoval za potrebné
zohľadniť výsledok súdneho konania o platnosť nájomnej zmluvy so Slovenským
pozemkovým fondom. Krajský súd tiež poukázal na to, že PPA dala sťažovateľovi možnosť
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a k spôsobu ich získania v lehote siedmich dní, pričom
sťažovateľ túto možnosť nevyužil.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu
v spojení s právnymi závermi krajského súdu nie sú nelogické alebo vnútorne rozporné,
rešpektujú zmysel a účel uvedených ustanovení Správneho poriadku, zákona č. 473/2003
Z. z. a právnych predpisov Európskej únie a ako celok nie sú arbitrárne. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu poskytuje primeraný podklad na jeho výrok,
ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, teda právne závery najvyššieho súdu nie sú
ani zjavne neodôvodnené, a preto sú ústavne akceptovateľné.
Ústavný súd považoval za osobitne relevantné, že sťažovateľ v sťažnosti priamo
nepolemizuje a nespochybňuje obsah svojho listu z 13. októbra 2006, a taktiež vyjadrenie
v zápise z kontroly na mieste z 26. októbra 2006, podľa ktorých mal v roku 2006 ošetriť
parcelu s plochou 7,60 ha a dotáciu si uplatňuje len na tento diel, keďže na ostatných
dieloch uvedeného roku nepracoval. Relevantné je aj to, že sťažovateľ nereagoval na výzvu
PPA, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich získania. Z tohto pohľadu
nemožno ani akceptovať námietku sťažovateľa, že správne orgány prípadne konajúce súdy
nevykonali ďalšie dôkazy. Okrem toho je zrejmé, že krajský súd sa s touto námietkou
sťažovateľa – na doplnenie dokazovania – vo svojom rozsudku vysporiadal.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré
by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 1. marca 2016. Skutočnosť, že sťažovateľ
sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných
ustanovení Správneho poriadku, zákona č. 473/2003 Z. z. a právnych predpisov Európskej
únie najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnom porušení
základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a ani základného práva podľa
čl. 11 ods. 1 listiny. Vzhľadom na záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi
namietaným porušením označených základných práv podľa ústavy a napadnutým
rozsudkom nemožno uvažovať ani o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu z 1. marca 2016.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť ako celok
už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2017