Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 246/2017
PDF · 213.93 KB
No categories available
II. ÚS 246/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného spoločnosťou AK JUDr. Miriam Podhradská, s. r. o., Ambra Pietra 17,
Martin, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Miriam Podhradská, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 2387/2009, za účasti Okresného súdu
Martin, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 2387/2009
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom
päťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet spoločnosti
AK JUDr. Miriam Podhradská, s. r. o., Ambra Pietra 17, Martin, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. januára 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného AK JUDr. Miriam Podhradská, s. r. o., Ambra Pietra 17, Martin,
v mene ktorej koná advokátka JUDr. Miriam Podhradská, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Er 2387/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisového materiálu okresného súdu vyplýva,
že sťažovateľ je v procesnom postavení povinného účastníkom napadnutého exekučného
konania o vymoženie zmeškaného výživného a bežného výživného s príslušenstvom
vedeného okresným súdom od 21. mája 2009. Sťažovateľ podal 1. marca 2010 návrh
na čiastočné zastavenie exekúcie v sume 1 222,33 €, o ktorom okresný súd rozhodol
uznesením sp. zn. 17 Er 2387/2009 zo 4. marca 2010 tak, že exekúciu „... v časti
zmeškaného výživného vo výške 889,57 €, ako aj bežného výživného za mesiac júl 2009
vo výške 132,76 € zastavuje“.
Proti tomuto uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom podal oprávnený
(syn sťažovateľa, pozn.) odvolanie predložené okresnému súdu 17. marca 2010. Spis bol
po podaní odvolania zákonnej sudkyni predložený až 19. januára 2016, a to potom, ako
sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke okresného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Okresný súd takmer šesť rokov vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako povinný počas napadnutého
exekučného konania nachádza...
Sťažovateľ podal prostredníctvom právneho zástupcu dňa 14. 01. 2016 na OS Martin
sťažnosť účastníka konania - povinného na zbytočné prieťahy v exekučnom konaní...
Poukazujeme na to, že spis bol zákonnej sudkyni predložený až po doručení sťažnosti
sťažovateľa na prieťahy v konaní. Opakovane uvádzame, že súd bol absolútne nečinný /
nevykonal žiaden úkon vo veci/ takmer 6 rokov. Prvým úkonom súdu po takmer šiestich
rokoch bolo predloženie spisu zákonnej sudkyni na rozhodnutie. Súd nevykonal žiadne
adekvátne opatrenia na nedostatočné personálne obsadenie súdu.
KS Žilina uznesením č. 21 CoE/66/2016 zo dňa 29. júna 2016 /doručený OS Martin
dňa 28. 7. 2016/ uznesenie okresného súdu sp. zn. 17 Er/2387/2009 zo dňa 04. 03. 2010
potvrdil.
Z dôvodov vymedzených v návrhu zo dňa 17. 8. 2016 sťažovateľ podal dňa
17. 8. 2016 na OS Martin návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.
f/ Exekučného poriadku v spojení s návrhom povinného o povinnosti nahradiť trovy
exekúcie oprávneným.
Z vymedzených skutočností uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa
17. 8. 2016 je zrejmé, že nie je splnený materiálny predpoklad exekúcie vedenej
na exekútorskom úrade - exekútor pod č. k. EX 469/2009, t. j.
už neexistuje povinnosť uložená exekučným titulom z dôvodu jej splnenia a je tu zákonný
dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku.
Do dnešného dňa nebolo o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie zo strany
OS Martin právoplatne rozhodnuté a prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde
sp. zn. 17 Er/2387/2009 trvajú naďalej. Poukazujeme na to, že v zmysle nižšie vymedzenej
judikatúry exekučné konanie je uceleným konaním, ktoré začína podaním návrhu
na vykonanie exekúcie a skončí buď vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov
exekúcie alebo zastavením exekučného konania v dôsledku zákonom predvídaných
hmotnoprávnych aj procesnoprávnych skutočností...
A/ Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci. zastávame právny názor, že dĺžka
posudzovaného konania nie je závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci.
B/ Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanom konaní, zastávame právny názor nie je tu žiadna významná okolnosť,
ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky,
či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.
C/ Zastávame právny názor, že okresný súd bol v danej veci nečinný. Uvedená
nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná. Súd nevykonával vo veci úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci
počas exekučného konania nachádza čo je základným účelom práva zaručeného
v citovanom článku ústavy a dohovoru.“
Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 5 000 € s odôvodnením:
„... má pocit obrovskej frustrácie, pomalým a neefektívnym konaním súdu
v predmetnom konaní. Stratená viera v spravodlivosť je spôsobená postupom súdu.
Demokratickom právnom štáte nemožno pripustiť takýto postup súdu, pretože tým dochádza
k výraznému oslabenie právnej istoty občanov a ich dôvery v ochranu ich základných
ústavných práv zo strany organov štátnej moci.
... Na dovŕšenie ochrany práv porušených nečinnosťou všeobecného súdu
považujeme za potrebné priznať aj finančné zadosťučinenie.“
Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal
okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania v sume 312,34 €.
Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného
súdu k sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 95/17
z 31. januára 2017, v ktorom k sťažnosti zaujala toto stanovisko:
„Dňa 2. 3. 2010 súdny exekútor predložil tunajšiemu súdu na rozhodnutie návrh
povinného na čiastočné zastavenie exekúcie. Okresný súd Martin uznesením
č. k. 17 Er/2387/2009-14 zo dňa 4. 3. 2010 exekúciu v časti zameškaného výživného
vo výške 889,57 Eur ako aj bežného výživného za mesiac júl 2009 zastavil. Dňa 17. 3. 2010
súdny exekútor predložil tunajšiemu súdu odvolanie oprávneného proti predmetnému
uzneseniu, ktoré bolo spísané do zápisnice na úrade súdneho exekútora dňa 16. 3. 2010.
Nakoľko bolo uznesenie č. k. 17 Er/2387/2009-14 zo dňa 4. 3. 2010 vydané vyššou súdnou
úradníčkou dňa 19. 1. 2016 bol spis predložený zákonnej sudkyni na vyjadrenie, či mieni
podanému odvolaniu v plnom rozsahu vyhovieť. Po vyjadrení zákonnej sudkyne k podanému
odvolaniu bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline. Krajský súd v Žiline
ako súd odvolací, uznesenie tunajšieho súdu č. k. 17 Er/2387/209-14 zo dňa 4. 3. 2010
potvrdil a spis vrátil Okresnému súdu Martin dňa 28. 7. 2016.
Dňa 17. 8. 2016 bol tunajšiemu súdu doručený návrh povinného na zastavenie
exekúcie. Dňa 27. 1. 2017 súdny exekútor predložil tunajšiemu súdu vyúčtovanie trov
exekúcie. Uznesením č. k. 17 Er/2387/2009-134 zo dňa 27. 1. 2017 súd exekúciu podľa
ust. § 57 ods. 1 písm. i) Exekučného poriadku zastavil a rozhodol o trovách exekúcie
súdneho exekútora.
Sťažnosť povinného prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. Miriam Podhradskej
bola podaná až dňa 14. 1. 2016, kedy som jej ako predsedníčka súdu zaslala odpoveď,
že spis sa od 19. 1. 2016 nachádza na Krajskom súde v Žiline na odvolaní a súčasne som
konštatovala, že sťažnosť na prieťahy v konaní je dôvodná s poukazom na dlhodobé výrazné
zaťaženie exekučného oddelenia a nedostatočné personálne obsadenie.
V súčasnej dobe je vo veci rozhodnuté, po právoplatnosti uznesenia bude vec
založená ad acta.“
Ústavný súd si overil pravdivosť skutočností uvedených v prípise predsedníčky
okresného súdu o priebehu napadnutého konania ich porovnaním s obsahom predloženej
spisovej dokumentácie a na tomto základe konštatuje, že prehľad procesných úkonov
uvedený predsedníčkou okresného súdu zodpovedá obsahu spisu, a preto predstavuje
relevantný podklad pre rozhodnutie ústavného súdu.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.
II. ÚS 246/2017 zo 4. apríla 2017 ju prijal v namietanom rozsahu na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného
súdu, aby prípadne doplnila svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti a zároveň
oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného
súdu v prípise sp. zn. Spr 331/2017 z 19. apríla 2017 oznámila, že netrvá na ústnom
prejednaní sťažnosti sťažovateľa a zotrváva na predchádzajúcom vyjadrení k sťažnosti.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky okresného
súdu sp. zn. Spr 95/17 z 31. januára 2017 a sp. zn. 1 SprV 331/17 z 19. apríla 2017
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 4. mája 2017
oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a k veci v podstatnom uviedla:
„Zároveň sa chceme vyjadriť k Vyjadreniu Okresného súdu Martin č. Spr 95/2017
zo dňa 31. 01. 2017 a konštatujeme, že samotný súd uznáva dôvodnosť podanej sťažnosti
na prieťahy v predmetnom súdom konaní, kedy o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Martin č. 17 Er 2387/20009-14 zo dňa 04. 03. 2010 bolo rozhodované
až o 6 rokov neskôr, nakoľko spis bol až dňa 19. 01. 2016 predložený zákonnej sudkyni
na vyjadrenie.
Samotný súd skonštatoval, že v konaní došlo k prieťahom a nečinnosťou súdu
po dobu 6 rokov došlo k výraznému zásahu do práv sťažovateľa na súdnu ochranu. Vedené
exekučné konanie výrazne obmedzovalo sťažovateľa v jeho živote a preto považujeme
finančné zadosťučinenie v požadovanej sume 5.000,- Eur... za spravodlivý a účinný nástroj
v záujme jeho ochrany.“
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 2387/2009 došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ako aj z čl. 17
CSP, podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania, resp. strany súdneho sporu a postup samotného súdu.
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého
kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosti sťažovateliek.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný
súd konštatuje, že vykonávacie konanie o vymoženie dlžného a bežného výživného tvorí
bežnú a početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov a ani už popísané konkrétne okolnosti
doterajšieho priebehu napadnutého konania neodôvodňujú záver o právnej a ani skutkovej
zložitosti veci, ktorá by mohla (aspoň čiastočne) ospravedlniť jeho doterajšiu dĺžku.
2. Správanie sťažovateľa ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje
pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ neprispel
významnejšou mierou k prieťahom v predmetnom konaní. Zároveň ale ústavný súd
nespúšťa zo zreteľa, že sťažovateľ dobrovoľným riadnym a včasným plnením výživného
určeného právoplatným rozhodnutím súdu mohol predísť samotnému vedeniu exekúcie,
a teda nesie procesnú zodpovednosť za nutnosť pristúpiť k výkonu rozhodnutia
prostredníctvom exekučného konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z popísaného priebehu súdneho konania vyplýva, že okresný súd bol po podaní
odvolania oprávneným úplne nečinný po dobu takmer šesť rokov, keď zákonná
sudkyňa nerozhodla o odvolaní proti uzneseniu vydanému vyššou súdnou úradníčkou
od 17. marca 2010, t. j. od predloženia odvolania okresnému súdu do 19. januára 2016,
keď sa zákonná sudkyňa vyjadrila k odvolaniu s tým, že mu nemieni vyhovieť. Následne
okresný súd konal vo veci plynulo a konanie bolo zastavené z dôvodu splnenia vymáhanej
pohľadávky sťažovateľom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd s prihliadnutím k celkovej dĺžke konania
a zistenému obdobiu jeho neodôvodnenej nečinnosti dospel k záveru, že v napadnutom
konaní došlo k zbytočným prieťahom. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného
súdu už právoplatne skončené, ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorou sa
sťažovateľ v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy domáhal, aby ústavný súd prikázal okresnému
súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto
nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €
z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä celkovú dĺžku
napadnutého konania a zistenú neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu, ale aj procesnú
zodpovednosť sťažovateľa za vedenie a zastavenie exekúcie, ústavný súd dospel k záveru,
že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 € primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).
V.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
Úhradu priznal v uplatnenom rozsahu za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13
ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podanie stanoviska
zo 4. mája 2017 ústavný súd z hľadiska obsahu vyhodnotil ako zopakovanie sťažnostnej
argumentácie, a preto vychádzajúc z už citovanej dikcie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde za tento úkon osobitne tarifnú odmenu nepriznal.
Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2017 predstavuje sumu
147,33 €. Za dva úkony tak prináleží suma 294,66 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
za dva úkony v sume 17,68 €, čo spolu predstavuje sumu 312,34 € (bod 3 výroku tohto
nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2017