Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 246/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného spoločnosťou AK JUDr. Miriam Podhradská, s. r. o., Ambra Pietra 17,

Martin, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Miriam Podhradská, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu

Martin, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom

päťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet spoločnosti

AK JUDr. Miriam Podhradská, s. r. o., Ambra Pietra 17, Martin, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. januára 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného AK JUDr. Miriam Podhradská, s. r. o., Ambra Pietra 17, Martin,

v mene ktorej koná advokátka JUDr. Miriam Podhradská, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisového materiálu okresného súdu vyplýva,

že sťažovateľ je v procesnom postavení povinného účastníkom napadnutého exekučného

konania o vymoženie zmeškaného výživného a bežného výživného s príslušenstvom

vedeného okresným súdom od 21. mája 2009. Sťažovateľ podal 1. marca 2010 návrh

na čiastočné zastavenie exekúcie v sume 1 222,33 €, o ktorom okresný súd rozhodol

uznesením sp. zn. zo 4. marca 2010 tak, že exekúciu „... v časti

zmeškaného výživného vo výške 889,57 €, ako aj bežného výživného za mesiac júl 2009

vo výške 132,76 € zastavuje“.

Proti tomuto uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom podal oprávnený

(syn sťažovateľa, pozn.) odvolanie predložené okresnému súdu 17. marca 2010. Spis bol

po podaní odvolania zákonnej sudkyni predložený až 19. januára 2016, a to potom, ako

sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Okresný súd takmer šesť rokov vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce

k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako povinný počas napadnutého

exekučného konania nachádza...

Sťažovateľ podal prostredníctvom právneho zástupcu dňa 14. 01. 2016 na OS Martin

sťažnosť účastníka konania - povinného na zbytočné prieťahy v exekučnom konaní...

Poukazujeme na to, že spis bol zákonnej sudkyni predložený až po doručení sťažnosti

sťažovateľa na prieťahy v konaní. Opakovane uvádzame, že súd bol absolútne nečinný /

nevykonal žiaden úkon vo veci/ takmer 6 rokov. Prvým úkonom súdu po takmer šiestich

rokoch bolo predloženie spisu zákonnej sudkyni na rozhodnutie. Súd nevykonal žiadne

adekvátne opatrenia na nedostatočné personálne obsadenie súdu.

KS Žilina uznesením č. zo dňa 29. júna 2016 /doručený OS Martin

dňa 28. 7. 2016/ uznesenie okresného súdu sp. zn. zo dňa 04. 03. 2010

potvrdil.

Z dôvodov vymedzených v návrhu zo dňa 17. 8. 2016 sťažovateľ podal dňa

17. 8. 2016 na OS Martin návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.

f/ Exekučného poriadku v spojení s návrhom povinného o povinnosti nahradiť trovy

exekúcie oprávneným.

Z vymedzených skutočností uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa

17. 8. 2016 je zrejmé, že nie je splnený materiálny predpoklad exekúcie vedenej

na exekútorskom úrade - exekútor pod č. k. EX 469/2009, t. j.

už neexistuje povinnosť uložená exekučným titulom z dôvodu jej splnenia a je tu zákonný

dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku.

Do dnešného dňa nebolo o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie zo strany

OS Martin právoplatne rozhodnuté a prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde

sp. zn. trvajú naďalej. Poukazujeme na to, že v zmysle nižšie vymedzenej

judikatúry exekučné konanie je uceleným konaním, ktoré začína podaním návrhu

na vykonanie exekúcie a skončí buď vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov

exekúcie alebo zastavením exekučného konania v dôsledku zákonom predvídaných

hmotnoprávnych aj procesnoprávnych skutočností...

A/ Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci. zastávame právny názor, že dĺžka

posudzovaného konania nie je závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

B/ Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa

v preskúmavanom konaní, zastávame právny názor nie je tu žiadna významná okolnosť,

ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky,

či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

C/ Zastávame právny názor, že okresný súd bol v danej veci nečinný. Uvedená

nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná. Súd nevykonával vo veci úkony,

ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci

počas exekučného konania nachádza čo je základným účelom práva zaručeného

v citovanom článku a dohovoru.“

Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 5 000 € s odôvodnením:

„... má pocit obrovskej frustrácie, pomalým a neefektívnym konaním súdu

v predmetnom konaní. Stratená viera v spravodlivosť je spôsobená postupom súdu.

Demokratickom právnom štáte nemožno pripustiť takýto postup súdu, pretože tým dochádza

k výraznému oslabenie právnej istoty občanov a ich dôvery v ochranu ich základných

ústavných práv zo strany organov štátnej moci.

... Na dovŕšenie ochrany práv porušených nečinnosťou všeobecného súdu

považujeme za potrebné priznať aj finančné zadosťučinenie.“

Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal

okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania v sume 312,34 €.

Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného

súdu k sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 95/17

z 31. januára 2017, v ktorom k sťažnosti zaujala toto stanovisko:

„Dňa 2. 3. 2010 súdny exekútor predložil tunajšiemu súdu na rozhodnutie návrh

povinného na čiastočné zastavenie exekúcie. Okresný súd Martin uznesením

č. k. -14 zo dňa 4. 3. 2010 exekúciu v časti zameškaného výživného

vo výške 889,57 Eur ako aj bežného výživného za mesiac júl 2009 zastavil. Dňa 17. 3. 2010

súdny exekútor predložil tunajšiemu súdu odvolanie oprávneného proti predmetnému

uzneseniu, ktoré bolo spísané do zápisnice na úrade súdneho exekútora dňa 16. 3. 2010.

Nakoľko bolo uznesenie č. k. -14 zo dňa 4. 3. 2010 vydané vyššou súdnou

úradníčkou dňa 19. 1. 2016 bol spis predložený zákonnej sudkyni na vyjadrenie, či mieni

podanému odvolaniu v plnom rozsahu vyhovieť. Po vyjadrení zákonnej sudkyne k podanému

odvolaniu bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline. Krajský súd v Žiline

ako súd odvolací, uznesenie tunajšieho súdu č. k. -14 zo dňa 4. 3. 2010

potvrdil a spis vrátil Okresnému súdu Martin dňa 28. 7. 2016.

Dňa 17. 8. 2016 bol tunajšiemu súdu doručený návrh povinného na zastavenie

exekúcie. Dňa 27. 1. 2017 súdny exekútor predložil tunajšiemu súdu vyúčtovanie trov

exekúcie. Uznesením č. k. -134 zo dňa 27. 1. 2017 súd exekúciu podľa

ust. § 57 ods. 1 písm. i) Exekučného poriadku zastavil a rozhodol o trovách exekúcie

súdneho exekútora.

Sťažnosť povinného prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. Miriam Podhradskej

bola podaná až dňa 14. 1. 2016, kedy som jej ako predsedníčka súdu zaslala odpoveď,

že spis sa od 19. 1. 2016 nachádza na Krajskom súde v Žiline na odvolaní a súčasne som

konštatovala, že sťažnosť na prieťahy v konaní je dôvodná s poukazom na dlhodobé výrazné

zaťaženie exekučného oddelenia a nedostatočné personálne obsadenie.

V súčasnej dobe je vo veci rozhodnuté, po právoplatnosti uznesenia bude vec

založená ad acta.“

Ústavný súd si overil pravdivosť skutočností uvedených v prípise predsedníčky

okresného súdu o priebehu napadnutého konania ich porovnaním s obsahom predloženej

spisovej dokumentácie a na tomto základe konštatuje, že prehľad procesných úkonov

uvedený predsedníčkou okresného súdu zodpovedá obsahu spisu, a preto predstavuje

relevantný podklad pre rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

zo 4. apríla 2017 ju prijal v namietanom rozsahu na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného

súdu, aby prípadne doplnila svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti a zároveň

oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného

súdu v prípise sp. zn. Spr 331/2017 z 19. apríla 2017 oznámila, že netrvá na ústnom

prejednaní sťažnosti sťažovateľa a zotrváva na predchádzajúcom vyjadrení k sťažnosti.

Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá

na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky okresného

súdu sp. zn. Spr 95/17 z 31. januára 2017 a sp. zn. z 19. apríla 2017

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 4. mája 2017

oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a k veci v podstatnom uviedla:

„Zároveň sa chceme vyjadriť k Vyjadreniu Okresného súdu Martin č. Spr 95/2017

zo dňa 31. 01. 2017 a konštatujeme, že samotný súd uznáva dôvodnosť podanej sťažnosti

na prieťahy v predmetnom súdom konaní, kedy o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Martin č. -14 zo dňa 04. 03. 2010 bolo rozhodované

až o 6 rokov neskôr, nakoľko spis bol až dňa 19. 01. 2016 predložený zákonnej sudkyni

na vyjadrenie.

Samotný súd skonštatoval, že v konaní došlo k prieťahom a nečinnosťou súdu

po dobu 6 rokov došlo k výraznému zásahu do práv sťažovateľa na súdnu ochranu. Vedené

exekučné konanie výrazne obmedzovalo sťažovateľa v jeho živote a preto považujeme

finančné zadosťučinenie v požadovanej sume 5.000,- Eur... za spravodlivý a účinný nástroj

v záujme jeho ochrany.“

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj z

, podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného

a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

správanie účastníka súdneho konania, resp. strany súdneho sporu a postup samotného súdu.

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého

kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosti sťažovateliek.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný

súd konštatuje, že vykonávacie konanie o vymoženie dlžného a bežného výživného tvorí

bežnú a početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov a ani už popísané konkrétne okolnosti

doterajšieho priebehu napadnutého konania neodôvodňujú záver o právnej a ani skutkovej

zložitosti veci, ktorá by mohla (aspoň čiastočne) ospravedlniť jeho doterajšiu dĺžku.

2. Správanie sťažovateľa ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje

pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ neprispel

významnejšou mierou k prieťahom v predmetnom konaní. Zároveň ale ústavný súd

nespúšťa zo zreteľa, že sťažovateľ dobrovoľným riadnym a včasným plnením výživného

určeného právoplatným rozhodnutím súdu mohol predísť samotnému vedeniu exekúcie,

a teda nesie procesnú zodpovednosť za nutnosť pristúpiť k výkonu rozhodnutia

prostredníctvom exekučného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Z popísaného priebehu súdneho konania vyplýva, že okresný súd bol po podaní

odvolania oprávneným úplne nečinný po dobu takmer šesť rokov, keď zákonná

sudkyňa nerozhodla o odvolaní proti uzneseniu vydanému vyššou súdnou úradníčkou

od 17. marca 2010, t. j. od predloženia odvolania okresnému súdu do 19. januára 2016,

keď sa zákonná sudkyňa vyjadrila k odvolaniu s tým, že mu nemieni vyhovieť. Následne

okresný súd konal vo veci plynulo a konanie bolo zastavené z dôvodu splnenia vymáhanej

pohľadávky sťažovateľom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd s prihliadnutím k celkovej dĺžke konania

a zistenému obdobiu jeho neodôvodnenej nečinnosti dospel k záveru, že v napadnutom

konaní došlo k zbytočným prieťahom. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom

okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa

podľa a právo podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného

súdu už právoplatne skončené, ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorou sa

sťažovateľ v zmysle domáhal, aby ústavný súd prikázal okresnému

súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto

nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €

z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä celkovú dĺžku

napadnutého konania a zistenú neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu, ale aj procesnú

zodpovednosť sťažovateľa za vedenie a zastavenie exekúcie, ústavný súd dospel k záveru,

že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 € primerané

konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

V.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.

Úhradu priznal v uplatnenom rozsahu za dva úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podanie stanoviska

zo 4. mája 2017 ústavný súd z hľadiska obsahu vyhodnotil ako zopakovanie sťažnostnej

argumentácie, a preto vychádzajúc z už citovanej dikcie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom

súde za tento úkon osobitne tarifnú odmenu nepriznal.

Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2017 predstavuje sumu

147,33 €. Za dva úkony tak prináleží suma 294,66 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

za dva úkony v sume 17,68 €, čo spolu predstavuje sumu 312,34 € (bod 3 výroku tohto

nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2017