Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 517/2017
PDF · 190.35 KB
No categories available
I. ÚS 517/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2018 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej
prerokoval prijatú sťažnosť , zastúpenej
spoločnosťou BAJO LEGAL, s. r. o., Landererova 8, Bratislava, v menej ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Branislav Jablonka, PhD., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 15/2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 15/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť jej do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden
centov) na účet jej právnej zástupkyne BAJO LEGAL, s. r. o., Landererova 8, Bratislava, do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. septembra 2017 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 15/2013.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v postavení žalobcu
v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 15/2013. Sťažovateľka
v sťažnosti opisuje doterajší priebeh namietaného konania a uvádza, že sa začalo 29. januára
2013 doručením jej žaloby o ochranu osobnosti, vo veci sa uskutočnilo osem pojednávaní
(29. októbra 2013, 14. januára 2014, 18. februára 2014, 21. apríla 2015, 18. augusta 2015,
20. októbra 2015, 9. februára 2016 a posledné pojednávanie 12. mája 2016). Sťažovateľka
zdôraznila, že namietané konanie trvá viac ako 4 roky a 8 mesiacov a dosiaľ nie je
právoplatne skončené. Zároveň zdôraznila, že od posledného pojednávania konaného
12. mája 2016 je okresný súd úplne nečinný a vo veci nevykonal žiaden úkon v období viac
ako 1 roka a 4 mesiacov, a to napriek sťažovateľkou podanej sťažnosti na prieťahy v konaní
predsedovi okresného súdu, na ktorú do podania sťažnosti ústavnému súdu nedostala žiadnu
odpoveď.
3. Sťažovateľka preto hodnotí doterajší priebeh namietaného konania ako
neefektívny a vyznačujúci sa prieťahmi a ústavnému súdu navrhuje, aby o jej sťažnosti
rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 15/2013, prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €
a náhradu trov konania.
4. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 517/2017-15
z 8. novembra 2017 ju podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) prijal na ďalšie konanie.
5. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom sp. zn.
Spr. 413/2017 zo 14. decembra 2017, doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2017,
v ktorom predložil chronológiu úkonov vykonaných v namietanom konaní. K vecnej stránke
sťažnosti okresný súd poukázal na odpoveď podpredsedníčky okresného súdu na sťažnosť
sťažovateľky na prieťahy v konaní sp. zn. Spr. 335/2017 z 22. septembra 2017, v ktorej bola
táto sťažnosť vyhodnotená ako dôvodná.
6. Podaním doručeným ústavnému súdu 16. januára 2018 sťažovateľka v reakcii na
vyjadrenie okresného súdu zotrvala na dôvodnosti svojej sťažnosti.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa so stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú
sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov
a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa
vzťahujúceho súdneho spisu.
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu
nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,
10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
12. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) a Správneho súdneho poriadku (ďalej
aj „SSP“).
13. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej do
30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa
bude konať nové pojednávanie.
14. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od
1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania
v čl. 17 CSP a čl. 12 CMP, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného sporového
poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného mimosporového poriadku) a iných
osôb, pričom v zmysle § 5 SSP sa okrem iných týmto základným princípom civilného
sporového konania spravuje aj konanie pred správnym súdom. Tento základný princíp
konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku, Civilného
mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku so zohľadnením osobitostí
jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto poriadkov.
15. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva napríklad z § 157 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z ustanovení § 153
CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z ustanovení § 168 ‒§ 172 CSP
o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1, podľa
ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1
prvej vety, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
16. V zmysle § 25 SSP sa citované ustanovenia Civilného sporového poriadku
primerane použijú aj na konanie správneho súdu podľa Správneho súdneho poriadku,
pričom povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva aj z ustanovenia § 103 ods. 1 SSP,
podľa ktorého ak sa konanie začalo, postupuje v ňom správny súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá. Správny súd pokračuje v konaní, aj keď sú
účastníci konania nečinní. Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol
účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia
dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny správneho súdu. Ďalej táto povinnosť správneho
súdu vyplýva z § 105 ods. 1 SSP, podľa ktorého ak správny súd nariadi pojednávanie,
pripraví ho tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla na jedinom pojednávaní,
a z § 115 SSP, podľa ktorého pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov alebo
z dôvodu uskutočnenia neverejnej porady a vyhotovenia výroku rozhodnutia správneho
súdu. Správny súd môže odročiť pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania zhodne
navrhnú.
17. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové
konania, pozn.) sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov
je vyjadrená napr. aj v § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd
v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase
prejednaná a rozhodnutá, ďalej v § 31 CMP, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď
sú účastníci nečinní, ale aj v ustanovení § 34 CMP o vylúčení aplikácie okrem iných
ustanovení Civilného sporového poriadku o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej
koncentrácie konania).
18. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
19. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
predmet posudzovaného konania (sťažovateľkou uplatňované nároky z titulu ochrany
osobnosti) sa javí po skutkovej a právnej stránke ako čiastočne zložitejší, a to vzhľadom na
potrebu vykonania rozsiahleho dokazovania výsluchmi stranami navrhovaných svedkov.
Avšak vzhľadom na to, že predmet konania tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy
všeobecných súdov, skutková náročnosť veci mohla len čiastočne ovplyvniť časovú
náročnosť prejednania veci a prispieť k vzniku prieťahov v konaní.
20. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv
sťažovateľky. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili
o tom, že by k prieťahom podstatnejším spôsobom prispelo správanie sťažovateľky.
21. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
22. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 15/2013 zistil, že
namietané konanie sa začalo doručením žaloby sťažovateľky okresnému súdu 29. januára
2013. Sťažovateľka sa svojou žalobou domáha ochrany osobnosti voči žalovaným (
, a ) v súvislosti s výrokmi, ktoré
odzneli v žalobe označenom vysielaní programovej služby a k téme odňatia
maloletých detí anglickými úradmi a k osobe a postupom sťažovateľky ako
zamestnankyne Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
Sťažovateľka na výzvu okresného súdu zaplatila súdny poplatok zo žaloby 22. februára
2013 a žalovaní na výzvu okresného súdu z 5. marca 2013 doručili svoje vyjadrenie
k žalobe 22. marca 2013 a 22. apríla 2013. Ako aj sťažovateľka uviedla, okresný súd
uskutočnil osem pojednávaní (29. októbra 2013, 14. januára 2014, 18. februára 2014,
21. apríla 2015, 18. augusta 2015, 20. októbra 2015, 9. februára 2016 a 12. mája 2016), na
ktorých realizoval výsluch strán, vyjadrenia ich zástupcov a výsluch 21 svedkov. Posledné
pojednávanie konané 12. mája 2016 bolo odročené pre účely výsluchu ďalších stranami
navrhnutých svedkov na 13. október 2016, ktorý bol v októbri 2016 zrušený z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne . Dňa 21. marca 2017 došlo
k zmene zákonného sudcu a vec bola pridelená sudcovi . Dňa
23. mája 2017 došlo k ďalšej zmene zákonného sudcu a vec bola pridelená sudkyni
. V spise sa nachádza odpoveď podpredsedníčky okresného súdu
z 22. septembra 2017 na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní, ktorú
podpredsedníčka vyhodnotila ako dôvodnú, za prieťahy sa v mene súdu ospravedlnila
a prisľúbila sledovanie veci. Okresný súd v septembri 2017 vo veci nariadil pojednávanie na
13. december 2017 a vykonal voči stranám sporu a ich zástupcom ďalšie procesné úkony
v súlade s novým procesným poriadkom (Civilným sporovým poriadkom). Súdny spis bol
ústavnému súdu predložený 12. októbra 2017. Z vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že
v novembri 2017 opätovne došlo k zmene zákonného sudcu a spis bol pridelený sudkyni
, ako aj to, že pojednávanie nariadené na december 2017 bolo
v novembri 2017 zrušené z technických dôvodov a nový termín pojednávania bol určený na
23. február 2018.
23. Ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie toho času trvá 4 roky a 9
mesiacov a nebolo právoplatne skončené. V postupe okresného súdu sa vyskytlo
významnejšie obdobie nečinnosti od posledného pojednávania 12. mája 2016, keď došlo aj
opakovaným zmenám zákonného sudcu. Napriek tomu, že okresný súd už pokračuje
v konaní nariadením pojednávania na december 2017 (február 2018) a vykonaním
procesných úkonov v súlade s novým procesným predpisom, jeho doterajší postup
s prihliadnutím na celkovú doterajšiu dĺžku konania bez právoplatného skončenia veci sa
vyznačuje prieťahmi takej intenzity, ktoré zakladajú porušenie označených práv
sťažovateľky. Ústavný súd zároveň konštatuje, že ani náročnosť veci vyžadujúca si
rozsiahle a časovo náročné dokazovanie výsluchmi veľkého počtu svedkov (dosiaľ bolo
vypočutých 21 svedkov) nie je okolnosťou, ktorá by v danom prípade mohla zistené
prieťahy v postupe okresného súdu ospravedlniť.
24. Ústavný súd preto konštatuje, že postupom okresného súdu v posudzovanom
konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
25. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
26. Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu v posudzovanom konaní
okresný súd už nariadil pojednávanie a vykonal ďalšie procesné úkony, v spojení
s viazanosťou petitom sťažnosti, v ktorej sťažovateľka nežiadala o uloženie príkazu
okresnému súdu konať vo veci bez prieťahov, ústavný súd upustil od uloženia takéhoto
príkazu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ
domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
28. Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
8 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia
ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľke za
primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení
sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného
súdneho konania a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých
prieťahoch v posudzovanom konaní. Ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56
ods. 4 zákona o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať
finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu, nevyhovel.
29. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich
úhradu.
30. Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z príslušných
ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 je
147,33 € a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.
31. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za
dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 312,34 € vrátane režijného paušálu. Keďže
právna zástupkyňa sťažovateľky je platcom dane z pridanej hodnoty, ústavný súd priznal
sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 312,34 € spolu s 20 % daňou
z pridanej hodnoty v sume 62,47, t. j. spolu v sume 374,81 €. Ústavný súd nepriznal úhradu
trov za jeden úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu), pretože toto
vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti významné pre rozhodnutie ústavného súdu.
32. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2018