Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 4/2018
PDF · 174.51 KB
No categories available
I. ÚS 4/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 4/2018-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
JUDr. Jakubom Mandelíkom, PhD., advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o.,
Heydukova 12, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 386/2016
z 20. septembra 2017 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. decembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 386/2016 z 20. septembra 2017 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Veľký Krtíš (ďalej len
„okresný súd“) bolo pod sp. zn. 2 C 14/2012 vedené konanie, v ktorom sa sťažovateľ
domáhal voči žalovaným náhrady škody vzniknutej 23. marca 2010 na nehnuteľnosti
vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa tým, že zo susediacej nehnuteľnosti, ktorá bola v tom
čase v podielovom spoluvlastníctve žalovaných, sa rozšíril požiar a spôsobil sťažovateľovi
majetkovú ujmu. Okresný súd rozsudkom zo 16. júna 2016 žalobu sťažovateľa v celom
rozsahu zamietol. Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľ 21. júna 2016 odvolal.
Krajský súd napadnutým rozhodnutím z 20. septembra 2017 sťažovateľovo odvolanie
zamietol a potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.
3. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že „viacerými dôkaznými
prostriedkami bolo preukázané flagrantné porušenie právnych povinností žalovanými
(okrem nevykonávania pravidelných revízií elektrických zariadení bol v konaní
konštatovaný úmyselný zásah do poistiek, ktoré boli podomácky opravované a neúmerne
predimenzované), ako aj vylúčenie vzniku škody mimo územia nehnuteľnosti žalovaných“.
Sťažovateľ zdôraznil, že „žalovaní (vlastníci nehnuteľnosti, z ktorej sa rozšíril požiar na
susediacu nehnuteľnosť patriacu sťažovateľovi) si svoje povinnosti na úseku protipožiarnej
ochrany neplnili... Predmetná stavba celkovo nespĺňala z bezpečnostného a protipožiarneho
hľadiska ani základné kritériá.“.
4. Podľa názoru sťažovateľa „nesprávnym právnym posúdením legitímneho nároku
na náhradu škody sťažovateľa došlo k odopretiu spravodlivosti a porušeniu práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ sa domnieva, že zo strany súdu prvej
inštancie, ako aj odvolacieho súdu došlo k arbitrárnemu posúdeniu právnej otázky
existencie kauzálneho nexu... v takom rozsahu, ktorý predstavuje extrémny rozpor
s aplikovanou právnou normou... Napriek preukázaniu všetkých obligatórnych náležitostí
naplnenia zodpovednosti za škodu žalovaných súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd
vyslovili názor, podľa ktorého v konkrétnom spore chýba nexus causalis, že práve
2
protiprávne konanie žalovaných skutočne zapríčinilo požiar, ktorý sa rozšíril z ich
nehnuteľnosti na nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľa. Sme toho názoru, že súdy oboch
inštancií vo svojich rozhodnutiach nezohľadnili, že v civilnom práve sa pri hrubom porušení
povinností škodcu otáča dôkazné bremeno v jeho neprospech.“.
5. Poukazujúc na § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý ako
jednu z podmienok pre podanie ústavnej sťažnosti zakotvuje povinnosť vyčerpania všetkých
opravných prostriedkov, sťažovateľ uviedol: «Zdôrazňujeme, že sťažovateľ vyčerpal na
účinnú ochranu svojich práv a slobôd všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré mu zákon
(CSP) priznáva. Mimoriadny opravný prostriedok v predmetnej veci sťažovateľ nemá
možnosť podať, nakoľko voči vyššie uvedenému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
dovolanie v zmysle § 420 CSP (podané pre tzv. „vady zmätočnosti“) prípustné nie je,
a takisto sťažovateľ nemá možnosť podať dovolanie „pre nesprávne právne posúdenie veci“
v zmysle § 421 CSP, pretože so zreteľom na § 422 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie
prípustné len vo veciach prevyšujúcich tzv. „majetkový cenzus“, t.j. hodnotu výroku
znejúceho na peňažné plnenie prevyšujúce desaťnásobok minimálnej mzdy, čo v konkrétnom
prípade naplnené nie je».
6. Nadväzne na už prezentované sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
20.9.2017, sp. zn. 17Co/386/2016 porušené bolo.
II. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20.9.2017, sp. zn.
17Co/386/2016 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
III. Sťažovateľovi
priznáva náhradu trov konania, ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd
v Banskej Bystrici právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
10. V relevantných častiach napadnutého rozhodnutia krajského súdu je uvedené:
4
«... Odvolací súd neposudzuje vec prvýkrát. Okresný súd Veľký Krtíš rozhodol
vo veci medzitýmnym rozsudkom č. k. 2C/14/2012-141 zo 7. februára 2013, ktorý Krajský
súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 17Co/116/2013 z 8. januára 2014 zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že medzitýmny rozsudok o základe
nároku bol vydaný bez náležitého zistenia skutkového stavu v zmysle ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. V tomto rozhodnutí odvolací súd konštatoval, že až keby
súd prvej inštancie zistil jednoznačne príčinu vzniku požiaru, mohol by vyvodiť
zodpovednosť konkrétnych subjektov za škodu, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňuje...
Súd prvej inštancie správne pochopil rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 17Co/116/2013,
v ktorom odvolací súd uviedol, že aj porušenie preventívnej povinnosti zakotvenej v
ustanovení § 415 OZ môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu a len v prípade,
ak sa nezistí porušenie konkrétnej právnej povinnosti podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka alebo iné špeciálneho právneho predpisu. Súd prvej inštancie rešpektoval pokyn
odvolacieho súdu na doplnenie dokazovanie za účelom správneho zistenia skutkového
stavu, ktoré však neviedlo k želanému výsledku. Presná príčina vzniku požiaru v dome
žalovaných, ako to sám žalobca v odvolaní konštatuje, („pokiaľ nebola zistená jednoznačná
príčina vzniku požiaru, nevidíme dôvod skúmať, kto bol zodpovedný za stav elektrického
vedenia v dome žalovaných, pretože nemôžeme s istotou tvrdiť, že požiar zapríčinil stav
tohto vedenia“) zistená nebola. Žalobca v odvolaní nespochybňuje súdom prvom inštancie
ustálený skutkový stav, tvrdí iba, že vec súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, ak
zodpovednosť žalovaných 1/ a 2/ nevyvodil z ustanovenia § 415 OZ a tiež tvrdí, že mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom tým, že prvoinštančný súd neskúmal všetky predpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu, keď ustálil, že nebol splnený prvý a to protiprávne konanie
žalovaných. Spôsob konania súdu prvej inštancie označuje žalobca za nesprávny procesný
postup odnímajúci mu možnosť konať pred súdom.
... Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 26. 05. 2016, ktoré predchádzalo vyhláseniu
rozsudku vo veci samej dňa 16. 06. 2016 odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie poučil
strany sporu v súlade s § 120 ods. 4 O. s. p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musia
predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Na tomto
pojednávaní boli prítomné osobne strany sporu a ich právni zástupcovia, ktorí zhodne
vyhlásili, že napriek poučeniu ďalšie dôkazné návrhy neoznačujú.
... Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.
účinného do 30. 06. 2016 sa rozumel taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré
sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.
Odvolateľ v tomto zmysle netvrdí vadný postup súdu, za odňatie možnosti konať pred súdom
považuje názor súdu prvej inštancie vyjadrený v rozhodnutí o veci samej, že ak nie je
splnený čo i len jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu (protiprávny úkon
škodcu), nie je potrebné skúmať ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, pretože
musia byť splnené kumulatívne. S týmto názorom súdu prvej inštancie odvolací súd súhlasí
a vyslovenie takéhoto názoru v rozhodnutí súdu nie je možné považovať za postup súdu
odnímajúci účastníkovi (strane sporu) možnosť konať pred súdom...
... Obsah spisu a výsledky dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie
neumožňujú prijať záver prezentovaný žalobcom, že za škodu jemu vzniknutú zodpovedajú
žalovaní 1/ a 2/. Žalobca opakovane v spore uvádzal, že nevie uviesť, aké konkrétne
povinnosti žalovaní 1/ a 2/ porušili, keďže zistené skutočnosti ohľadom vzniku požiaru
podklad pre definovanie protiprávneho konania žalovaných 1/ a 2/ neposkytujú. Svoj nárok
opiera len o ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je každý povinný
počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom
prostredí.
... Zodpovednou osobou za škodu v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka môže byť
každý, kto poruší prevenčnú povinnosť správať sa tak, aby nedochádzalo ku škodám.
Porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti je možné považovať za protiprávne konanie.
Pre vznik zodpovednosti za škodu porušením povinnosti vyplývajúcej z § 415 OZ však musia
byť naplnené aj ďalšie predpoklady zodpovednosti za škodu a to vznik škody a príčinná
súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou. Ak za príčinu vzniku
požiaru nebolo ustálené poškodenie predimenzovaných poistiek v rodinnom dome
žalovaných, nie je možné ich zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi odvodiť
z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka na základe porušenia povinnosti tzv.
generálnej prevencie počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám. I keby bolo pravdivé
6
tvrdenie žalobcu, že žalovaní ako vlastníci nehnuteľnosti zanedbali povinnosť spravovať
svoj majetok tak, aby jeho stav nespôsobil škodu inému (čo súd prvej inštancie neskúmal,
keď nepreveroval, či revízie elektrických zariadení boli vykonávané v súlade s právnymi
predpismi upravujúcimi túto povinnosť), takéto konanie/opomenutie žalovaných by
nezakladalo ich zodpovednosť za škodu podľa § 415 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že
nie je v príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobcovi.»
11. Po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí, opierajúc sa o skutkové zistenia
okresného súdu, zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový
a tomu zodpovedajúci právny záver, čím poskytol dostatočnú ochranu označeným právam
sťažovateľa. Namietané rozhodnutie nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je
v nesúlade s platnou právnou úpravou, nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných
právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie
svojich skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden
dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Odôvodnenie
namietaného rozhodnutia tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou
ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto
konštatuje kvalitu odôvodnenia namietaných rozhodnutí ako súladnú s obsahom čl. 46
ods. 1 ústavy.
12. Zároveň ústavný súd v nadväznosti na sťažovateľom označený dôvod
neprípustnosti dovolania z dôvodu tzv. „majetkového cenzu“ poukazuje na svoju konštantnú
judikatúru, keďže v minulosti už viackrát formuloval právny názor, podľa ktorého ak platná
a účinná právna úprava vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky
posunutý do roviny ústavného súdnictva. Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide o bagateľnú sumu, poskytuje
ústavnoprávnu ochranu sťažovateľovi len v celkom výnimočných prípadoch, a to v prípade,
ak sťažnosť signalizuje, že k zásahu do základných práv alebo slobôd došlo v mimoriadne
závažnom rozsahu (m. m. IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011,
13. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa sťažnosťou domáha ústavnej ochrany v konaní
o sumu, ktorá sa na základe kritérií stanovených v Civilnom sporovom poriadku považuje
za bagateľnú, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že ani v tomto
smere nie sú vo veci sťažovateľa splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany.
14. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2018
8