Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 58/2018
PDF · 198.19 KB
No categories available
III. ÚS 58/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej provincie rádu menších bratov kapucínov,
Župné námestie 10, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou SOUKENÍK-ŠTRPKA, s. r. o.,
Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a prokurista Mgr. Jozef Nádaský,
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie
majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 14 C 89/2007-274
z 9. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 684/2013-301
z 26. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej provincie rádu menších bratov kapucínov o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. augusta 2016 doručená sťažnosť Slovenskej provincie rádu menších bratov kapucínov,
Župné námestie 10, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie
majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 14 C 89/2007-274 z 9. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 684/2013-301 z 26. apríla 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako
žalobca v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 89/2007 proti hlavnému
mestu Slovenskej republiky Bratislave, domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom
konkretizovaných pozemkov nachádzajúcich sa na území žalovaného, v katastrálnom území
. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti
boli v roku 1952 sčasti predmetom vyvlastnenia od vtedajšieho pozemnoknižného vlastníka
– Rádového domu bratislavských kapucínov – v prospech Ústredného národného výboru,
hoci náhrada za vyvlastnenie nebola zaplatená. Následne 9. októbra 1957 bola medzi
Slovenským náboženským fondom ako darcom a Československým štátom zastúpeným
Obvodným národným výborom v Bratislave ako obdarovaným uzavretá darovacia zmluva,
ktorej predmetom bol aj prevod vlastníckeho práva k zvyšnej časti sporných nehnuteľností.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 89/2007-274 z 9. októbra 2013 sťažovateľovu
žalobu zamietol. Dospel k záveru, že nie je aktívne vecne legitimovaný na jej podanie.
Konkrétne dôvodil, že „je nesporné, že v zápise pozemnoknižnej vložke č.
v k. ú. je uvedený vlastník Rádový dom bratislavských kapucínov. V tomto konaní
mal súd jednoznačne za preukázané, že navrhovateľ nepreukázal, že subjekt Rádový dom
bratislavských kapucínov /ktorý je zapísaný ako vlastník v pozemnoknižnej vložke č.
k. ú. / je totožný so subjektom navrhovateľa... ktorý vznikol ako samostatný
právny subjekt dňom 1. 9. 2004 a zaevidovaný na Ministerstve kultúry dňom 16. 9. 2004,
pričom tieto skutočnosti vyplývajú aj z predloženého štatútu navrhovateľa. Podľa názoru
súdu, navrhovateľ v konaní nepreukázal dostatočne a kontinuálne dôkazmi, že došlo
k obnoveniu činnosti Rádového domu bratislavských kapucínov resp. k zmene názvu
subjektu a nepreukázal ani oprávnenie nakladať s právami k odňatému majetku, ktoré
je predmetom sporu. Súd konštatuje, že posledným vlastníkom, ktorý vlastnil nehnuteľnosti
je Radový dom bratislavských kapucínov. Navrhovateľ nepreukázal v konaní dostatočne
dôkazmi, že Slovenská provincia radu menších bratov kapucínov je právnym nástupcom
Radu domu bratislavských kapucínov.“.
4. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol rozsudkom č. k. 5 Co 684/2013-301 z 26. apríla 2016 tak, že prvostupňový
rozsudok okresného súdu potvrdil. Pri odôvodňovaní svojho záberu využil § 219 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, stotožnil sa
s rozsudkom okresného súdu a obmedzil sa iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
prvostupňového rozsudku.
5. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ kritizuje, že oba v jeho veci
konajúce všeobecné súdy „nedostatočne preskúmali skutkový stav, nehľadeli na oprávnené
chránené záujmy Sťažovateľa a nerešpektovali navrhované argumenty a tvrdenia.
Za základný právny nedostatok... považujeme právne nedostatočne odôvodnený postoj
k zamietnutiu žalobného návrhu Sťažovateľa s nedostatočným preskúmaním, resp.
nerešpektovaním predložených listinných dôkazov o existencii právneho nástupníctva
ako aj nerešpektovaní ustanovení Kánonického práva na ktoré sa Slovenská republika
zaviazala v Ústave SR, v medzinárodných zmluvách...“.
6. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd ani krajský súd „pri svojom rozhodovaní
nebrali do úvahy osobitné právne postavenie cirkevných subjektov občiansko-právnych
vzťahov vo všeobecnosti...“.
7. Sťažovateľ popisuje vnútornú organizáciu kapucínskeho rádu, dôvody a spôsob
transformácie nižších organizačných zložiek na vyššie organizačné entity. Následne
odkazuje na obsah deklarácie generálneho ministra Rádu menších bratov kapucínov,
brata , akcentujúc, že „dňa 24. 10. 1987 bola generálna viceprovincia
erigovaná na provinciu, ktorej provinciálom bol páter . Dôvodom
týchto zmien bol nárast počtu členov rádu kapucínov pôsobiacich na Slovensku...
Z uvedeného je zrejmé, že nemožno akceptovať odôvodnenie Krajského súdu...
v napadnutom rozsudku, že v prípade Slovenskej provincie rádu menších bratov kapucínov
ide o novozriadený subjekt, ktorý nie je právnym nástupcom Rádového domu bratislavských
kapucínov. Slovenská provincia rádu menších bratov kapucínov začala samostatne pôsobiť
v rámci štruktúry rehole kapucínov iba v dôsledku vnútorných zmien v rámci rehole
kapucínov, pričom právne nástupníctvo po všetkých predchádzajúcich subjektoch... ostalo
zachované.“. Sťažovateľ potom odkazuje na ďalší dôkaz produkovaný v konaní,
a to preklad dekrétu z 22. októbra 1987, ktorý podľa jeho názoru „preukazuje existenciu
a činnosť členov rádu Kapucínov na území SR v období rokov 1948 – 1987, konkrétne
ustanovenie za prvého provinciála Slovenskej provincie rádu
menších bratov kapucínov. Existencia a činnosť členov rádu kapucínov, teda nemohla byť
nijakým spôsobom spochybnená, keďže počas socialistického režimu bola faktická činnosť
členov Rádového domu bratislavských kapucínov značne utlmená, avšak onen subjekt
ako taký nezanikol a následne v roku 1987 bol Rádový dom Bratislavských kapucínov
transformovaný na súčasného Sťažovateľa, čo potvrdzuje spomínaný dekrét.“.
8. Na podklade citovanej argumentácie potom sťažovateľ sumarizuje, že „právna
kontinuita pôsobenia rehole kapucínov ostala v rokoch 1948-1987 zachovaná. Štát nebol
z hľadiska cirkevného práva oprávnený zrušiť rehoľu kapucínov, nakoľko na zrušenie
cirkevnej právnickej osoby je oprávnená iba Rímskokatolícka cirkev. Z toho dôvodu Rádový
dom Bratislavských kapucínov, ktorý bol zapísaný v pozemkovo-knižnej vložke č.
ako vlastník nehnuteľností, ktoré sú predmetom súdneho konania, nikdy v zmysle cirkevného
práva nezanikol. Ako už bolo uvedené vyššie, v rokoch 1932-1987 bol Rádový dom
Bratislavských kapucínov erigovaný na provinciu, vzhľadom na splnenie podmienok
ustanovených Konštitúciami.
Z uvedeného zjavne a nepochybne vyplýva, že Sťažovateľ je riadnym právnym
nástupcom Rádového domu Bratislavských kapucínov, a preto mu prináležia všetky
majetkové práva vrátane vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu.
Z toho dôvodu má Sťažovateľ za to, že je aktívne legitimovaným účastníkom súdneho
konania.“.
9. Sťažovateľ na podklade judikatúry všeobecných súdov týkajúcej sa oprávnenia
registrovaných cirkví samostatne si organizovať vnútorné záležitosti zastáva názor,
podľa ktorého „v prípade zachovania právnej a faktickej existencie rozsudku OS BA
I a rozsudku KS BA by... došlo k nerešpektovaniu rovnosti postavenia všetkých
registrovaných cirkví a náboženských spoločností, čo považujeme za právne a spoločensky
neakceptovateľné“. Svoju kauzu následne kladie do spojitosti s reštitučnou právno-
realizačnou praxou odkazujúc pri tom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) a ústavného súdu. Nadväzne na to sa dovoláva opustenia
formalistického prístupu pri aplikácii právnych noriem, ktorých cieľom bolo odstránenie
majetkových krívd.
10. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného
súdu Bratislava I, Rozsudkom zo dňa 9. 10. 2013 č. k. 14C/89/2007 - 274, IČS: 1107215316
a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, Rozsudkom zo dňa 26. 4. 2016,
č. k. 5Co/684/2013 – 301, IČS: 1107215316 boli porušené základné ľudské práva
Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Bratislava I,
č. k. 14C/89/2007 – 274, IČS: 1107215316 zo dňa 9. 10. 2013 a Rozsudok Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 5Co/684/2013 – 301, IČS: 1107215316 zo dňa 26. 4. 2016 zrušuje a vec
vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť Sťažovateľovi trovy
konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“
11. Ústavný súd 11. januára 2018 vyžiadal od okresného súdu spis v predmetnej veci
sťažovateľa. Okresný súd podaním doručeným ústavnému súdu 29. januára 2018 oznámil,
že spisový materiál sa nachádza na najvyššom súde z dôvodu dovolania podaného proti
odvolaciemu rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 684/2013-301 z 26. apríla 2016.
12. Ústavný súd preto 29. januára 2018 vyžiadal od najvyššieho súdu fotokópiu
dovolania podaného proti sťažnosťou napadnutému odvolaciemu rozsudku krajského súdu.
Najvyšší súd požadované podanie ústavnému súdu doručil 31. januára 2018.
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
15. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv
sťažovateľa, jeho práva zaručeného dohovorom a práva zaručeného dodatkovým
protokolom rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 89/2007-274 z 9. októbra 2013 ústavný
súd uvádza, že išlo o meritórne rozhodnutie prvostupňového súdu, a preto mal sťažovateľ
podľa § 201 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku možnosť
napadnúť ho odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Uvedenú možnosť aj využil,
a tak ochranu jeho označeným právam poskytoval iný súd (krajský súd v odvolacom
konaní). Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného
čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať
o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv a práv zaručených
kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie sťažovateľovho základného práva vlastniť majetok, základného
práva na súdnu ochranu, jeho práva na spravodlivé súdne konanie a práva na pokojné
užívanie majetku rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 89/2007-274 z 9. októbra 2013
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie a rozhodnutie o nej.
17. Pokiaľ ide o potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, ústavný súd v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že sťažovateľ podal na okresnom súde proti
napadnutému rozsudku krajského súdu 7. augusta 2016 dovolanie, ktoré založil
na dôvodoch podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP“). Vec najvyššiemu súdu napadla
26. októbra 2017 a je vedená pod sp. zn. 1 Cdo 192/2017.
18. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená...
19. Sťažovateľ v ňom teda argumentuje odklonom od judikatúry najvyššieho súdu
(čo naznačil aj v odôvodnení jeho sťažnosti spolu s odkazom na vybrané rozhodnutia
najvyššieho súdu), resp. neriešením právnej otázky tvoriacej podľa jeho názoru východisko
spravodlivého rozhodnutia jeho sporu. Odhliadnuc od črtajúcej sa rozpornosti podstát oboch
vymedzených dôvodov ústavný súd konštatuje, že hoci žiaden z nich nemožno automaticky
(bez ďalšieho) identifikovať s obsahovou stránkou ktoréhokoľvek zo základných práv,
či iných práv označených sťažovateľom v jeho sťažnosti, v danom procesnom štádiu
nemožno vylúčiť, že najvyšší súd niektorý z týchto dôvodov vyhodnotí ako relevantný,
dovolanie posúdi ako dôvodné a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší alebo zmení.
20. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd musel obrátiť a oprieť o svoju stabilnú
rozhodovaciu prax, podľa ktorej z princípu subsidiarity ako jedného zo základných
pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva,
že ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami
nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek
vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza
k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
21. Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05).
22. Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského
súdu vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach
porušenia označených základných práv a práva zaručených medzinárodnými zmluvami,
ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu
nie je dovolacie konanie (sp. zn. 1 Cdo 192/2017) skončené. Sťažnosť musela byť preto
v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých
porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu ako súdu odvolaciemu
rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
23. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
24. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
25. Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou,
aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom
ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho (porovnaj tiež rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
26. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto dovolacieho rozhodnutia za obvyklých podmienok.
27. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v časti
napádajúcej rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 684/2013-301 z 26. apríla 2016 meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady rationae temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
28. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2018