Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 58/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej provincie rádu menších bratov kapucínov,

Župné námestie 10, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou SOUKENÍK-ŠTRPKA, s. r. o.,

Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a prokurista Mgr. Jozef Nádaský,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a

Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie

majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -274

z 9. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -301

z 26. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej provincie rádu menších bratov kapucínov o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. augusta 2016 doručená sťažnosť Slovenskej provincie rádu menších bratov kapucínov,

Župné námestie 10, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného

(ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a

listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie

majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -274 z 9. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -301 z 26. apríla 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako

žalobca v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. proti hlavnému

mestu Slovenskej republiky Bratislave, domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom

konkretizovaných pozemkov nachádzajúcich sa na území žalovaného, v katastrálnom území

. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti

boli v roku 1952 sčasti predmetom vyvlastnenia od vtedajšieho pozemnoknižného vlastníka

– Rádového domu bratislavských kapucínov – v prospech Ústredného národného výboru,

hoci náhrada za vyvlastnenie nebola zaplatená. Následne 9. októbra 1957 bola medzi

Slovenským náboženským fondom ako darcom a Československým štátom zastúpeným

Obvodným národným výborom v Bratislave ako obdarovaným uzavretá darovacia zmluva,

ktorej predmetom bol aj prevod vlastníckeho práva k zvyšnej časti sporných nehnuteľností.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -274 z 9. októbra 2013 sťažovateľovu

žalobu zamietol. Dospel k záveru, že nie je aktívne vecne legitimovaný na jej podanie.

Konkrétne dôvodil, že „je nesporné, že v zápise pozemnoknižnej vložke č.

v k. ú. je uvedený vlastník Rádový dom bratislavských kapucínov. V tomto konaní

mal súd jednoznačne za preukázané, že navrhovateľ nepreukázal, že subjekt Rádový dom

bratislavských kapucínov /ktorý je zapísaný ako vlastník v pozemnoknižnej vložke č.

k. ú. / je totožný so subjektom navrhovateľa... ktorý vznikol ako samostatný

právny subjekt dňom 1. 9. 2004 a zaevidovaný na Ministerstve kultúry dňom 16. 9. 2004,

pričom tieto skutočnosti vyplývajú aj z predloženého štatútu navrhovateľa. Podľa názoru

súdu, navrhovateľ v konaní nepreukázal dostatočne a kontinuálne dôkazmi, že došlo

k obnoveniu činnosti Rádového domu bratislavských kapucínov resp. k zmene názvu

subjektu a nepreukázal ani oprávnenie nakladať s právami k odňatému majetku, ktoré

je predmetom sporu. Súd konštatuje, že posledným vlastníkom, ktorý vlastnil nehnuteľnosti

je Radový dom bratislavských kapucínov. Navrhovateľ nepreukázal v konaní dostatočne

dôkazmi, že Slovenská provincia radu menších bratov kapucínov je právnym nástupcom

Radu domu bratislavských kapucínov.“.

4. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol rozsudkom č. k. -301 z 26. apríla 2016 tak, že prvostupňový

rozsudok okresného súdu potvrdil. Pri odôvodňovaní svojho záberu využil § 219 ods. 2

v znení neskorších predpisov, stotožnil sa

s rozsudkom okresného súdu a obmedzil sa iba na skonštatovanie správnosti dôvodov

prvostupňového rozsudku.

5. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ kritizuje, že oba v jeho veci

konajúce všeobecné súdy „nedostatočne preskúmali skutkový stav, nehľadeli na oprávnené

chránené záujmy Sťažovateľa a nerešpektovali navrhované argumenty a tvrdenia.

Za základný právny nedostatok... považujeme právne nedostatočne odôvodnený postoj

k zamietnutiu žalobného návrhu Sťažovateľa s nedostatočným preskúmaním, resp.

nerešpektovaním predložených listinných dôkazov o existencii právneho nástupníctva

ako aj nerešpektovaní ustanovení Kánonického práva na ktoré sa Slovenská republika

zaviazala v Ústave SR, v medzinárodných zmluvách...“.

6. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd ani krajský súd „pri svojom rozhodovaní

nebrali do úvahy osobitné právne postavenie cirkevných subjektov občiansko-právnych

vzťahov vo všeobecnosti...“.

7. Sťažovateľ popisuje vnútornú organizáciu kapucínskeho rádu, dôvody a spôsob

transformácie nižších organizačných zložiek na vyššie organizačné entity. Následne

odkazuje na obsah deklarácie generálneho ministra Rádu menších bratov kapucínov,

brata , akcentujúc, že „dňa 24. 10. 1987 bola generálna viceprovincia

erigovaná na provinciu, ktorej provinciálom bol páter . Dôvodom

týchto zmien bol nárast počtu členov rádu kapucínov pôsobiacich na Slovensku...

Z uvedeného je zrejmé, že nemožno akceptovať odôvodnenie Krajského súdu...

v napadnutom rozsudku, že v prípade Slovenskej provincie rádu menších bratov kapucínov

ide o novozriadený subjekt, ktorý nie je právnym nástupcom Rádového domu bratislavských

kapucínov. Slovenská provincia rádu menších bratov kapucínov začala samostatne pôsobiť

v rámci štruktúry rehole kapucínov iba v dôsledku vnútorných zmien v rámci rehole

kapucínov, pričom právne nástupníctvo po všetkých predchádzajúcich subjektoch... ostalo

zachované.“. Sťažovateľ potom odkazuje na ďalší dôkaz produkovaný v konaní,

a to preklad dekrétu z 22. októbra 1987, ktorý podľa jeho názoru „preukazuje existenciu

a činnosť členov rádu Kapucínov na území SR v období rokov 1948 – 1987, konkrétne

ustanovenie za prvého provinciála Slovenskej provincie rádu

menších bratov kapucínov. Existencia a činnosť členov rádu kapucínov, teda nemohla byť

nijakým spôsobom spochybnená, keďže počas socialistického režimu bola faktická činnosť

členov Rádového domu bratislavských kapucínov značne utlmená, avšak onen subjekt

ako taký nezanikol a následne v roku 1987 bol Rádový dom Bratislavských kapucínov

transformovaný na súčasného Sťažovateľa, čo potvrdzuje spomínaný dekrét.“.

8. Na podklade citovanej argumentácie potom sťažovateľ sumarizuje, že „právna

kontinuita pôsobenia rehole kapucínov ostala v rokoch 1948-1987 zachovaná. Štát nebol

z hľadiska cirkevného práva oprávnený zrušiť rehoľu kapucínov, nakoľko na zrušenie

cirkevnej právnickej osoby je oprávnená iba Rímskokatolícka cirkev. Z toho dôvodu Rádový

dom Bratislavských kapucínov, ktorý bol zapísaný v pozemkovo-knižnej vložke č.

ako vlastník nehnuteľností, ktoré sú predmetom súdneho konania, nikdy v zmysle cirkevného

práva nezanikol. Ako už bolo uvedené vyššie, v rokoch 1932-1987 bol Rádový dom

Bratislavských kapucínov erigovaný na provinciu, vzhľadom na splnenie podmienok

ustanovených Konštitúciami.

Z uvedeného zjavne a nepochybne vyplýva, že Sťažovateľ je riadnym právnym

nástupcom Rádového domu Bratislavských kapucínov, a preto mu prináležia všetky

majetkové práva vrátane vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu.

Z toho dôvodu má Sťažovateľ za to, že je aktívne legitimovaným účastníkom súdneho

konania.“.

9. Sťažovateľ na podklade judikatúry všeobecných súdov týkajúcej sa oprávnenia

registrovaných cirkví samostatne si organizovať vnútorné záležitosti zastáva názor,

podľa ktorého „v prípade zachovania právnej a faktickej existencie rozsudku OS BA

I a rozsudku KS BA by... došlo k nerešpektovaniu rovnosti postavenia všetkých

registrovaných cirkví a náboženských spoločností, čo považujeme za právne a spoločensky

neakceptovateľné“. Svoju kauzu následne kladie do spojitosti s reštitučnou právno-

realizačnou praxou odkazujúc pri tom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) a ústavného súdu. Nadväzne na to sa dovoláva opustenia

formalistického prístupu pri aplikácii právnych noriem, ktorých cieľom bolo odstránenie

majetkových krívd.

10. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného

súdu Bratislava I, Rozsudkom zo dňa 9. 10. 2013 č. k. - 274, IČS: 1107215316

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, Rozsudkom zo dňa 26. 4. 2016,

č. k. – 301, IČS: 1107215316 boli porušené základné ľudské práva

Sťažovateľa podľa a , podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods. 1

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Bratislava I,

č. k. – 274, IČS: 1107215316 zo dňa 9. 10. 2013 a Rozsudok Krajského súdu

v Bratislave, č. k. – 301, IČS: 1107215316 zo dňa 26. 4. 2016 zrušuje a vec

vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť Sťažovateľovi trovy

konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

11. Ústavný súd 11. januára 2018 vyžiadal od okresného súdu spis v predmetnej veci

sťažovateľa. Okresný súd podaním doručeným ústavnému súdu 29. januára 2018 oznámil,

že spisový materiál sa nachádza na najvyššom súde z dôvodu dovolania podaného proti

odvolaciemu rozsudku krajského súdu č. k. -301 z 26. apríla 2016.

12. Ústavný súd preto 29. januára 2018 vyžiadal od najvyššieho súdu fotokópiu

dovolania podaného proti sťažnosťou napadnutému odvolaciemu rozsudku krajského súdu.

Najvyšší súd požadované podanie ústavnému súdu doručil 31. januára 2018.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

15. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv

sťažovateľa, jeho práva zaručeného dohovorom a práva zaručeného dodatkovým

protokolom rozsudkom okresného súdu č. k. -274 z 9. októbra 2013 ústavný

súd uvádza, že išlo o meritórne rozhodnutie prvostupňového súdu, a preto mal sťažovateľ

podľa v spojení s možnosť

napadnúť ho odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Uvedenú možnosť aj využil,

a tak ochranu jeho označeným právam poskytoval iný súd (krajský súd v odvolacom

konaní). Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného

vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať

o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv a práv zaručených

kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie sťažovateľovho základného práva vlastniť majetok, základného

práva na súdnu ochranu, jeho práva na spravodlivé súdne konanie a práva na pokojné

užívanie majetku rozsudkom okresného súdu č. k. -274 z 9. októbra 2013

odmietol podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie a rozhodnutie o nej.

17. Pokiaľ ide o potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, ústavný súd v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že sťažovateľ podal na okresnom súde proti

napadnutému rozsudku krajského súdu 7. augusta 2016 dovolanie, ktoré založil

na dôvodoch podľa a Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len “). Vec najvyššiemu súdu napadla

26. októbra 2017 a je vedená pod sp. zn. .

18. Podľa a dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená...

19. Sťažovateľ v ňom teda argumentuje odklonom od judikatúry najvyššieho súdu

(čo naznačil aj v odôvodnení jeho sťažnosti spolu s odkazom na vybrané rozhodnutia

najvyššieho súdu), resp. neriešením právnej otázky tvoriacej podľa jeho názoru východisko

spravodlivého rozhodnutia jeho sporu. Odhliadnuc od črtajúcej sa rozpornosti podstát oboch

vymedzených dôvodov ústavný súd konštatuje, že hoci žiaden z nich nemožno automaticky

(bez ďalšieho) identifikovať s obsahovou stránkou ktoréhokoľvek zo základných práv,

či iných práv označených sťažovateľom v jeho sťažnosti, v danom procesnom štádiu

nemožno vylúčiť, že najvyšší súd niektorý z týchto dôvodov vyhodnotí ako relevantný,

dovolanie posúdi ako dôvodné a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší alebo zmení.

20. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd musel obrátiť a oprieť o svoju stabilnú

rozhodovaciu prax, podľa ktorej z princípu subsidiarity ako jedného zo základných

pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa vyplýva,

že ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami

nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek

vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza

k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

21. Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,

ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom ().

22. Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského

súdu vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označených základných práv a práva zaručených medzinárodnými zmluvami,

ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu

nie je dovolacie konanie (sp. zn. ) skončené. Sťažnosť musela byť preto

v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých

porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu ako súdu odvolaciemu

rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

23. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

24. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

25. Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou,

aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom

ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho (porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

26. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto dovolacieho rozhodnutia za obvyklých podmienok.

27. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v časti

napádajúcej rozsudok krajského súdu č. k. -301 z 26. apríla 2016 meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady rationae temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

28. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2018