Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 59/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného JUDr. Martinom Kanásom, advokátska

kancelária, Školská 3, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením č. k. -1441 z 12. januára 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2017

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) a jeho uznesením č. k. -1441 z 12. januára 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. júla 2016 uznaný

vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

podľa , , a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na a

spáchaný v spolupáchateľstve podľa .

3. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, ktoré prostredníctvom svojho

obhajcu aj odôvodnil. O odvolaní krajský súd rozhodol uznesením č. k.

z 12. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a podľa

v znení neskorších predpisov odvolanie sťažovateľa (a ďalších

spoluobžalovaných) zamietol.

4. Jadrom námietok sťažovateľa proti postupu orgánov činných v trestnom konaní

a súdov v jeho trestnej veci bolo tvrdenie o zásadnom porušení jeho práva na obhajobu.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal najmä na problém s ustálením právnej kvalifikácie

skutku, pre ktorý bol obvinený a neskôr aj právoplatne odsúdený. Uznesením okresného

súdu sp. zn. z 12. júla 2015 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov

uvedených v na tom skutkovom základe, že bolo

proti nemu začaté trestné stíhanie za zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi

podľa ods. l písm. b), c) a d) . Skutok sťažovateľa bol následne

13. októbra 2015 prekvalifikovaný na zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi

podľa , , a . K zmene právnej

kvalifikácie došlo následne tiež 20. októbra 2015, a to na skutok ako zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie

a obchodovanie s nimi podľa ods. l písm. b), c), d) a ods. 2 písm. c)

s poukazom na spáchaný v spolupáchateľstve podľa

. Podľa názoru sťažovateľa „Už z uvedených prekvalifikovaní je zrejmé,

že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva v Žiline nesprávne prekvalifikoval skutok tak,

že ani po prekvalifikácii skutku bez vykonania ďalších dôkazov v konaní, ako tých ktoré mal

už pri vznesení obvinenia stále skutok kvalifikoval len ako zločin a nie ako obzvlášť závažný

zločin.“.

5. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že z „paragrafového znenia skutku jasne

vyplývala nutnosť skutok kvalifikovať ako obzvlášť závažný zločin. Nemohlo sa jednať len

o chybu v písaní, nakoľko skutok bol viac krát prekvalifikovaný a opakovane

pod nesprávnym zaradením. Skutok v obžalobe podanej 19. 02. 2016 na Okresný súd Dolný

Kubín bol už kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin...“.

6. Sťažovateľ vníma v súvislostiach porušenia jeho práva na obhajobu ako veľmi

významnú okolnosť to, že v čase „prekvalifikovania skutku, neboli produkované

žiadne dôkazy - nové skutočnosti, o ktoré by bolo možné zákonne oprieť prekvalifikovanie

v tom štádiu dokazovania v prípravnom konaní. Oneskoreným prekvalifikovaním skutku -

nesprávnou kvalifikáciou skutku v úvodných štádiách procesu došlo k takým pochybeniam,

ktoré nebolo možné napraviť v ďalšom konaní. V zmysle ustanovenia § 234 ods. 2 Trestného

poriadku sa obžaloba môže podať len za skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie.

Ak prokurátor mieni tento skutok posudzovať ako iný trestný čin má o tom upovedomiť

obžalovaného, obhajcu a poškodeného a má zistiť či na zamýšlanú zmenu nenavrhujú

doplniť dokazovanie. K ďalšiemu prekvalifikovaniu skutku došlo po prednesení záverečných

reči na hlavnom pojednávaní predsedom senátu. Zo záverečných reči prokurátora ani

obhajcov nebol daný dôvod na opätovnú zmenu právnej kvalifikácie na prísnejšiu

kvalifikáciu skutku a súd neštandartne po záverečných rečiach znovu otvoril dokazovanie

s tým, že obžalovaných upozornil na možnú prísnejšiu zmenu právnej kvalifikácie.“.

7. Za „najväčšiu ujmu“ na svojich právach označuje sťažovateľ

„prekvalifikovávanie skutku v prípravnom konaní, kde OČTK akoby ani nemali vedomosť,

že stíhajú osobu za obzvlášť závažný zločin a stále uvádzali len skutok kvalifikovaný ako

zločin a najmä vzniesli obvinenie, ktoré nesprávne právne kvalifikovali - podkvalifikovali a

tým zásadným spôsobom porušili právo na obhajobu sťažovateľa“.

8. V dôsledku tejto „podkvalifikácie“ sťažovateľ, ako aj ďalší spoluobvinení

„v úvodných štádiách procesu vypovedali bez prítomnosti obhajcov - v pozícii zadržaných

osôb, tieto výpovede obhajoba považuje za zákonné na tom základe, že na ich podklade

malo byť vznesené obvinenie ako obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 2 Tr. zákona.

Výpovede po vznesení obvinenia - nesprávnej právnej kvalifikácie - podkvalifikovania

skutku sú nezákonné nakoľko pri týchto výpovediach mal byť prítomný obhajca

a až v prípade, že obvinený by odmietol právnu pomoc je možné považovať takéto výpovede

za zákonné. Pri prvotných úkonoch po vznesení obvinenia, síce obvinený boli formálne

poučený o možnosti zvoliť si obhajcu, ale ich skutok bol kvalifikovaný len ako zločin

podľa § 172 ods. 1 Tr. zákona a výška trestu, ktorý je možné uložiť v takomto prípade

pri netrestaných osobách je možná podmienečná. Formálne poučenie o procesných právach

nie je možné nahrádzať pochybením OČTK pri nesprávnej právnej kvalifikácii skutku.

Neexistuje v dôkazoch ani náznak, že by rozdiel v právnej kvalifikácii skutku zločinu

a obzvlášť závažného zločinu alebo s nim spojené riziko výrazne vyššieho trestu bolo

obvineným vysvetlené (napr. ,, ods. 56).“.

9. Sťažovateľ namieta, že v dôsledku podkvalifikácie skutku mu „nebolo poskytnuté

ďalšie vysvetlenie a komentár k právnej kvalifikácii“ a nebola mu „poskytnutá žiadna

individualizovaná rada týkajúca sa ich situácie“.

10. Sťažovateľ tvrdí, že k zásahu do jeho označených základných práv došlo

už v postupe súdu prvého stupňa, ktorý „sám iniciatívne, opierajúc sa o ustanovenie § 2

ods. 11 vykonal dokazovanie nad rámec toho, čo navrhli na hlavnom

pojednávaní vykonať procesné strany - bola porušená zásada kontradiktórnosti procesu.

Súd sám iniciatívne čítal všetky zápisnice, aj z výsluchov týkajúcich sa rozhodovania

o väzbe ale najmä zápisnice z 10. 07. 2015, kde bol výsluch obvinených uskutočnený

bez prítomnosti obhajcov z dôvodu podkvalifikovania skutku, a práve o tieto výpovede súd

oprel svoje rozhodnutie.“. Okresný súd „prečítaním všetkých zápisníc z prípravného

konania nad rámec návrhov strán, súd konal zaujato voči obžalovaným a tým porušil

základnú zásadu trestného konania pred súdom a to rovnosť strán v konaní“.

11. Z ďalších významných procesných pochybení prvostupňového súdu, ktoré

krajský súd v odvolacom konaní nereflektoval, sťažovateľ poukázal na skutočnosť,

že jednému zo spoluobžalovaných „bola po vzatí do väzby ustanovená obhajkyňa

a to z dôvodov uvedených v § 37 ods. 1 písm. a. Po prepustení z väzby

obvineného nebola súdom zrušená povinná obhajoba, napriek tomu, že vo väzobných

veciach sú súdy povinné konať urýchlene - prednostne. Nemožno sa stotožniť so stavom,

keď vyšetrovateľ oboznámil sudcu pre prípravné konanie o prekvalifikovaní skutku na

zločin a sudca dokumentom zo dňa 24. 11. 2015 namiesto toho, aby ustanovil resp. zmenil

dôvod povinnej obhajoby argumentoval tým, že ak nedošlo k zániku dôvodu povinnej

obhajoby u obvineného k zrušeniu ustanoveného obhajcu ako je to v tomto

prípade a u tohto obvineného vznikol nový iný dôvod pre nutnú obhajobu - naďalej platí

ustanovenie doterajšieho obhajcu a nie je dôvod meniť opatrenie o ustanovení obhajcu

uvádzaním aktuálneho dôvodu obhajoby.“.

12. Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu sťažovateľ namieta aj nezákonnosť

znaleckého posudku č. 37/2015, „pretože predložený znalecký posudok je nezákonný - nie

je vypracovaný v súlade so zákonom“. Dôvodom tvrdenej nezákonnosti je skutočnosť, že

„znalec nezodpovedal na položené otázky písomnou formou, pretože v závere znaleckého

posudku v odpovediach na jednotlivé otázky k Uzneseniu ČVS: KRP-137/1-VYS-ZA-20I5

znalec neodpovedal písomne v celej časti, ale odkázal vo vypracovaných odpovediach

na DVD prílohu znaleckého posudku zo strany 32 znaleckého posudku“.

13. Bezprostredne vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namieta

sťažovateľ jeho nepreskúmateľnosť. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

nevysporiadal „so žiadnym argumentom uvedeným v odvolaní“ proti rozsudku okresného

súdu a podľa sťažovateľa zamietol jeho odvolanie jedinou vetou, „a to, že okresný súd svoje

rozhodnutie o vine obžalovaných riadne a zodpovedajúco odôvodnil vo svojom rozsudku,

preto v podrobnostiach krajský súd odkazuje na toto odôvodnenie“.

14. Napokon sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že senát krajského súdu „nemal

rozhodovať o odvolaní v takom zložení, vzhľadom k tomu, že už počas prvostupňového

konania uvedený senát rozhodoval o sťažnostiach voči rozhodovaniu o väzbe. V uvedených

uzneseniach už senát krajského súdu opakovane ignoroval - nevyjadroval sa k otázkam

nezákonnosti výsluchov ktoré boli opakovane namietané z dôvodu podkvalifikovaniu skutku

pri vznesení obvinenia. Súd rozhodoval v nezákonnom zložení, nakoľko už v danej veci

rozhodoval v prvom stupni o sťažnostiach voči väzobnému stíhaniu a možno ho považovať

za predpojatý.“.

15. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2,

a a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -1441 z 12. januára 2017, označené uznesenie krajského súdu zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, alternatívne jeho vec vrátil „do prípravného

konania“ a priznal mu tiež finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený ( ).

17. Sťažovateľ namietal porušenie v petite označených práv postupom a napadnutým

uznesením krajského súdu z viacerých dôvodov. Ako ťažiskový dôvod je možné označiť

porušenie sťažovateľovho práva na obhajobu v dôsledku „podkvalifikácie“ skutku

v prvotných štádiách trestného stíhania. Sťažovateľ tiež namieta (aj v súvislosti s porušením

jeho práva na obhajobu) nezákonnosť dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa.

Napokon namieta aj nezákonné zloženie senátu krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní

proti rozsudku okresného súdu a absenciu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu vo vzťahu k jeho už uvedeným námietkam.

18. Ústavný súd k obsahu sťažovateľových námietok poznamenáva, že podľa § 371

ods. 1 písm. g) dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, podľa § 371 ods. 1

písm. c) je dovolacím dôvodom to, ak zásadným spôsobom bolo

porušené právo na obhajobu a napokon podľa

patrí medzi dovolacie dôvody aj to, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení.

19. Podľa dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa . Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie rozsudok [písm. a)], ale aj rozhodnutie, ktorým

bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmena a)...

[písm. h)].

20. Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený

vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

21. Podľa sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

22. Ako už bolo uvedené, z citovaného ustanovenia vyplýva,

že ústavný súd o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb pre namietané porušenie

základných práv alebo slobôd rozhoduje až vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd

(princíp subsidiarity).

23. Ak teda sťažovateľ tvrdí, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. júla 2016 a v konaní vedenom krajským súdom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. januára 2017 bolo zásadným spôsobom

porušené jeho základné právo na obhajobu, to, že bol odsúdený na základe dôkazov, ktoré

neboli vykonané zákonným spôsobom, ako aj to, že krajský súd rozhodoval v nezákonnom

zložení, potom ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal a stále má v zmysle citovaných

ustanovení k dispozícii právny prostriedok nápravy (mimoriadny

opravný prostriedok − dovolanie), ktorý mu zákon () účinne poskytuje

na ochranu jeho základných práv a na použitie ktorého bol oprávnený.

24. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ toto svoje právo dosiaľ nevyužil

a mimoriadny opravný prostriedok napriek tomu, že tak mohol urobiť, nepodal.

25. Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľa je neprípustná (§ 53 ods. 1

.

26. Ústavný súd záverom pripomína svoj opakovane vyslovený právny názor

(mutatis mutandis , , , ), v zmysle

ktorého považuje lehotu na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(v posudzovanom prípade vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu) s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54 a pod.).

27. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2018