Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 177/2018
PDF · 198.1 KB
No categories available
IV. ÚS 177/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Roman Kvasnica a partneri s. r. o., Žilinská cesta 130,
Piešťany, v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Kvasnica, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 281/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. augusta 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting &
Communication, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 281/2015 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 8. októbra 2015 sťažovateľka podala
okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu (ďalej len „návrh“), ktorým
si uplatňovala pohľadávku voči dlžníkovi:
(ďalej len „dlžník“), ktorú jej dlžník nezaplatil, a preto žiadala, aby súd zaviazal dlžníka
zaplatiť sťažovateľke sumu 28 073,06 € s príslušenstvom (ďalej len „žalovanú sumu“)
a trovy konania v sume 2 751,83 €.
Z dôvodu podaného návrhu je okresným súdom vedené „pod sp. zn. 9 C/281/2015
súdne konanie vo veci sťažovateľa, t. j. žalobcu proti žalovanému – Dlžníkovi o zaplatenie
28.073,06 € spolu s príslušenstvom...“.
Sťažovateľka 10. mája 2016 zaslala okresnému súdu žiadosť o rozhodnutie vo veci
alebo nariadenie termínu pojednávania (ďalej aj „žiadosť“), ktorou sa domáhala,
aby okresný súd v tejto veci konal, t. j. aby vydal platobný rozkaz alebo nariadil termín
pojednávania.
Keďže ani po zaslaní žiadosti nebolo v tejto veci sťažovateľky rozhodnuté a ani
nebolo nariadené pojednávanie, sťažovateľka 25. augusta 2016, t. j. po dobe dlhšej
ako desať mesiacov odo dňa odoslania návrhu, zaslala okresnému súdu opätovnú žiadosť
o rozhodnutie vo veci alebo o nariadenie termínu pojednávania, ktorou sa opätovne
domáhala, aby okresný súd v tejto veci konal, t. j. vydal platobný rozkaz alebo nariadil
termín pojednávania.
Pretože „... ani po zaslaní Opätovnej žiadosti nebolo v tejto veci rozhodnuté vydaním
platobného rozkazu a ani nebolo vytýčené pojednávanie, t.j. súd nereagoval na Žiadosť ani
na Opätovnú žiadosť, sťažovateľ dňa 12. 12. 2016, t. j. po dobe dlhšej ako 14 mesiacov odo
dňa odoslania Žaloby, zaslal do rúk predsedovi Okresného súdu Čadca,
, sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch v znení neskorších predpisov...
Sťažovateľ dňa 31. 01. 2017 obdržal od predsedu Okresného súdu Čadca odpoveď
na Sťažnosť, v ktorej boli uvedené všetky kroky, ktoré Okresný súd Čadca vykonal v tomto
Súdnom konaní. Vzhľadom na tieto kroky predseda Okresného súdu Čadca uviedol,
že v Súdnom konaní boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní spôsobené postupom súdu,
pričom za účelom nápravy nariadil dohľad nad vecou.“.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
„Okresný súd Čadca napriek nariadenému dohľadu doposiaľ o veci nerozhodol
vydaním platobného rozkazu tak, ako to vo svojej Žalobe sťažovateľka navrhovala a ani
nenariadil vo veci pojednávanie.“
Ďalej sťažovateľka uvádza, že „Protiprávny stav, zapríčinený konaním,
resp. nečinnosťou Okresného súdu Čadca, spočíva v tom, že ani po uplynutí doby dlhšej ako
22 mesiacov odo dňa kedy sťažovateľ podal na Okresný súd Čadca Žalobu, nebolo
o podanej Žalobe sťažovateľa do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté, a to z toho dôvodu,
že Okresný súd Čadca, do dnešného dňa nevydal meritórne rozhodnutie vo veci a ani
nevytýčil termín pojednávania na prejednanie tejto veci.
Postupom Okresného súdu Čadca, na základe ktorého došlo k prieťahom v konaní
vedenom pred Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 9 C 281/2015, sa sťažovateľ dostal
do právneho stavu neistoty ohľadom toho, ako súdne konanie vyvolané Žalobou sťažovateľa
skončí. Sťažovateľ je teda neustále v právnej neistote ohľadom toho, či bude Dlžník
zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi žalovanú pohľadávku.
Sťažovateľ má za to, že je neprípustné, aby rozhodovanie o žalobe na zaplatenie
finančnej sumy proti Dlžníkovi, ktorý nie je ani spotrebiteľom (t. j. nejedná sa o spor
so slabšou stranou), trvalo vyše 22 mesiacov (t. j. takmer 2 roky). Sťažovateľ má za to,
že rozhodnutie o zaplatení peňažnej sumy je úkon, ktorý sa nevyznačuje právnou ani
faktickou zložitosťou a konania o zaplatenie peňažnej sumy tvoria bežnú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov, ktorým je aj porušovateľ, a preto má za to,
že doba 22 mesiacov, počas ktorej je už Súdne konanie vedené, je neprimerane dlhá,
vzhľadom na to, že toto konanie sa nevyznačuje žiadnou právnou ani faktickou zložitosťou.
Sťažovateľ má za to, že Okresný súd Čadca v Súdom konaní nepostupuje adekvátne,
čo má za následok vzniknuté zbytočné prieťahy v konaní. Predovšetkým má sťažovateľ za to,
že je neprípustné, aby súd zaslal Žalobu na vyjadrenie žalovanému po uplynutí doby dlhšej
ako desať mesiacov odo dňa jej doručenia súdu (tak, ako to vyplýva z odpovede Okresného
súdu Čadca na sťažnosť zo dňa 23. januára 2017), a to až následne po tom čo súdu bolo
doručená Opätovná žiadosť, t. j. na Žiadosť súd absolútne nereagoval a nevykonal žiaden
úkon za účelom zrýchlenia konania.
Nakoľko Okresný súd Čadca nielenže právoplatne nerozhodol o sťažovateľovej
žalobe, ale doposiaľ nevydal žiadne meritórne rozhodnutie vo veci, nenariadil pojednávanie
na prejednanie veci a pravdepodobne ani nedoručil Dlžníkovi Žalobu na vyjadrenie, došlo
k porušeniu sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a preto sťažovateľ nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem
podania sťažnosti na ústavný súd.
Sťažovateľ podaním Žiadosti, Opätovnej žiadosti ako i Sťažnosti sa aktívne domáhal
urýchlenia konania, a vyčerpal všetky prostriedky, ktoré má k dispozícií, aby došlo
k nastoleniu právnej istoty ohľadom jeho práva na zaplatenie sumy 28.073,06 € spolu
s príslušenstvom.
Vyššie uvedený postup Okresného súdu Čadca do účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku bol nielen v rozpore s § 100 Občianskeho súdneho poriadku, ale zároveň, nakoľko
nie je doposiaľ rozhodnuté, dochádza v súčasnosti k porušovaniu základných zásad
zakotvených v čl. 2 a čl. 17 Civilného sporového poriadku, t. j. zásady právnej istoty
a rýchlosti konania, nakoľko Okresný súd Čadca nepostupuje tak, aby ochrana práv
sťažovateľa bola rýchla a účinná.
Okresný súd Čadca svojou nečinnosťou spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní,
v dôsledku ktorých dochádza k sústavnému porušovaniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tento stav
má za následok právnu neistotu sťažovateľa, týkajúcu sa jeho práva na zaplatenie sumy
28.073,06 € spolu s príslušenstvom voči Dlžníkovi nakoľko k stavu právnej istoty dochádza
až právoplatným rozhodnutím súdu, čo konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky
aj vo svojich rozhodnutiach (ÚS 221/04, ÚS 725/2014, II. ÚS 154/2014, III. ÚS 116/02),
čo predpokladá prinajmenšom vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci.“.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Okresný súd Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 281/2015 porušil základné
právo spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o., na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Okresnému súdu Čadca v konaní, vedenom pod sp. zn. 9 C 281/2015, prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
Spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o. priznáva právo na primerané
finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur (slovom: jedentisíc euro), ktoré jej je Okresný
súd Čadca povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Čadca je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania k rukám
právneho zástupcu sťažovateľa v sume 374,81 € (2 úkony právnej služby – prevzatie a prvá
porada s klientom, písomné podanie – sťažnosť zo dňa 25. 04. 2017 – 2 x 147,33 €,
t. j. 294,66 €, 2 paušálne sumy náhrad 2 x 8,84 €, t. j. 17,68 € a 20 % DPH 62,47 €) v lehote
do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka
odôvodňuje tým, že prieťahy v napadnutom konaní jej spôsobujú: „trvalý stav právnej
neistoty, nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z neprimeranej dĺžky konania“.
V tejto sume sťažovateľka zohľadnila najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní
a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky „spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty
a straty dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci, ďalej nemajetkovú
ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty ohľadom toho ako bude súdne
konanie skončené a či bude Dlžník zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi žalovanú sumu,
nakoľko až do doby pokým Okresný súd Čadca právoplatne nerozhodne sťažovateľ
nedisponuje žiadnym spôsobom, ktorým by docielil, aby Dlžník zaplatil svoj dlh, t. j.
žalovanú sumu, sťažovateľovi.“.
Sťažovateľka je toho názoru, že „len vyslovenie porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj práva na prejednanie veci
v primeranej lehote nebude dostatočným zadosťučinením ani opatrením a nebude tak
dovŕšená ochrana jeho porušených práv, nakoľko sťažovateľ poukázal na prieťahy
v súdnom konaní, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu sťažovateľových práv, a to
Sťažnosťou, ktorou sa zároveň domáhal, aby Porušovateľ odstránil tieto prieťahy, avšak
Porušovateľ nevykonal opatrenia smerujúce k tomu, aby prestal porušovať sťažovateľove
práva.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
neexistuje zásadnejšia odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), čo umožňuje preskúmať ich
namietané porušenie spoločne.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto
k rešpektovaniu, resp. naplneniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby
štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet
(napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Ústavný súd však vo svojej judikatúre už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99,
IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom
podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám
odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.
Zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti vyplýva,
že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol vo veci samej rozsudkom
zo 7. decembra 2017.
Z uvedeného vyplýva, že po podaní sťažnosti podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a po podaní sťažnosti ústavnému súdu okresný súd prijal opatrenia smerujúce
k zabezpečeniu ochrany základného práva sťažovateľky.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyplývajúci z jeho
doterajšej judikatúry, podľa ktorého ak sa náprava vo veci sťažovateľa zabezpečí v rámci
všeobecného súdnictva, tak ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie sťažovateľom
označeného základného práva (m. m. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08), pričom v okolnostiach
posudzovaného prípadu táto skutočnosť zakladá aj dôvod na odmietnutie sťažnosti
už pri jej predbežnom prerokovaní.
Námietka sťažovateľky je založená na argumente, že v napadnutom konaní zatiaľ
nebolo nariadené pojednávanie, resp. okresný súd v napadnutom konaní dosiaľ nerozhodol.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že tieto skutočnosti ešte samy osebe
nemôžu viesť k záveru, že okresný súd bol vo veci dosiaľ úplne nečinný. Za podstatnú pre
posúdenie veci však ústavný súd považuje aj skutočnosť, že od podania žaloby
(8. októbra 2015) do vydania rozhodnutia v merite veci (7. decembra 2017) uplynulo
len 26 mesiacov.
Ústavný súd preskúmal obdobie od podania žaloby okresnému súdu do okamihu,
keď okresný súd vydal v merite veci rozhodnutie, a dospel k záveru, že z ústavnoprávneho
hľadiska toto obdobie ako celok (aj keď bolo poznačené počiatočným obdobím nečinnosti
okresného súdu) vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci – spor o zaplatenie
dlžnej sumy – a povahu (neprivilegovaný typ konania) nemožno posúdiť ako také, ktoré by
mohlo reálne založiť kvalifikovaný záver o porušení základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí tejto
sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na rozhodovaciu prax
a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej
v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky
v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2018