Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 157/2018
PDF · 170.57 KB
No categories available
IV. ÚS 157/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti S.O.A., s. r. o. Kračúnovce, Kračúnovce 97, zastúpenej advokátom
JUDr. Pavlom Lechmanom, Kračúnovce 97, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 315/1999, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S.O.A., s. r. o. Kračúnovce, o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. januára 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S.O.A., s. r. o. Kračúnovce,
Kračúnovce 97 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom
Lechmanom, Kračúnovce 97, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 315/1999
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení
žalobkyne je účastníčkou napadnutého konania o zaplatenie sumy 26 510,82 €
s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia na úkor žalobkyne, a to neoprávneným
vyťažením drevnej hmoty z lesných pozemkov v jej vlastníctve.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 315/1999 z 18. novembra
2010, ktorý bol v odvolacom konaní zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1 Co 140/2011 z 19. septembra 2012 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
okresným súdom a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Po neúspešných pokusoch o mimosúdne urovnanie sporu okresný súd vydal
rozsudok sp. zn. 13 C 315/1999 z 19. mája 2017, ktorým konanie v časti (o 7 090,75 €)
zastavil, žalovanému uložil povinnosť vyplatiť žalobkyni sumu 367 € s príslušenstvom,
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, priznal žalovanému právo na úhradu trov konania
a uložil žalobkyni uhradiť trovy dokazovania.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie
z 10. augusta 2017. Spis bol (podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu, pozn.) predložený
Krajskému súdu v Košiciach na odvolacie konanie 6. decembra 2017. Sťažnosť
sťažovateľky adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu
22. januára 2018.
Sťažovateľka v sťažnosti popísala priebeh súdneho konania a okrem iného uvádza:
„Okresný súd Košice 1 vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor.
Súd nariadil vo veci pojednávanie a vec bola pridelená sudkyni JUDr. Blažene Szpyrcovej.
Od prevzatia veci sudkyňa vytýčila niekoľko pojednávaní, ktoré neviedli k rozhodnutiu veci
v súlade s ust. § 6 OSP; až po 10 rokoch, uznesením zo dňa 23. 07. 2008 sudkyňa určila
súdneho znalca , ktorý vyhotovil znalecký posudok č. 23/2008
dňa 23. 07. 2008, ktorý stanovil výnos z predaja drevnej hmoty v sume 585 049,- Sk (teda
pri konverznom kurze 1 € = 30,126 Sk v sume 19 420,07 €), teda sudkyňa nariadila
znalecké dokazovanie v čase keď už súdny znalec nemohol vychádzať z tvaromiestnej
obhliadky, keďže išlo o ťažbu drevnej hmoty, a za 10 rokov sa predmetný lesný porast
značne zmenil, pričom oproti znaleckému posudku vyhotoveného
dňa 01. 02. 1998. teda bezprostredne po vykonanej ťažbe dreva, boli tržby z drevnej hmoty
stanovené v sume 928 027,- Sk, a po odrátaní priamych nákladov v sume 214 269,-Sk, bol
výnos z vyťaženej drevnej hmoty v sume 713 758,- Sk s prísl. a prirátaním výdavkov na
prípravu pôdy na zalesnenie a zalesnenie holiny, čo už neznášal žalovaný, v sume 84 907,-
Sk bola uplatňovaná suma 798 665 Sk s prísl. (teda pri konverznom kurze 1 € = 30,126 Sk
suma 26 510,82 €) v predmetnom konaní.
Vzhľadom k tomu, že toto konanie prebiehalo už dlho, žalobca súhlasil s priznaním
sumy aj podľa znaleckého posudku , súd však tento návrh (napriek existencii
znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie nariadil súd) neakceptoval a prieťahy sa
realizovali naďalej.
Žalovaný sa so značným odstupom času neskôr bránil tým, že postupoval
pri vykonanej ťažbe dreva oprávnene, lebo mu v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. vznikol
nájomný vzťah.
Súd nebral do úvahy námietky žalobcu, že žalovaný ako povinná osoba bol podľa § 9
zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov povinný do 60 dní od podanej výzvy
uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľnosti. Výzva bola žalovanému doručená podaním zo dňa
06. 02. 1992. Rozhodnutie Pozemkového úradu Spišská Nová Ves o navrátení majetku
nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 09. 1994, čo teda bolo doručené žalovanému, čo však
žalovaný nerešpektoval a vykonal neoprávnenú ťažbu drevnej hmoty v období september
1994 až október 1996. Súd taktiež nebral do úvahy námietku žalobcu, že nájomný vzťah
je dvojstranný právny úkon a platí tu § 663 až 684 Občianskeho zákonníka. Nájomná
zmluva je konsenzuálnou zmluvou t.j. vzniká v okamihu, kedy sa zmluvné strany dohodnú
na jej obsahu. Písomnú formu musí mať zmluva o nájme pôdy, poľnohospodárkeho podniku
a lesného pozemku. Nedodržanie písomnej formy nájomnej zmluvy ustanovenej zákonom
spôsobí absolútnu neplatnosť právneho úkonu (§ 40 Občianskeho zákonníka).
Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 18. 11. 2010, ktorým návrh žalobcu zamietol.
Proti rozsudku podal žalobca odvolanie dňa 30. 11. 2010. Odvolací súd uznesením
zo dňa 19. 09. 2015 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil na ďalšie
konanie.
Žalobca poukazoval na to, že tak ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd
sa zaoberali nájmom, ktorého sa žalobca nedomáhal. Súd sa nemôže zaoberať iným
právnym vzťahom, iným právom, ani iným plnením, než sú uvedené v žalobe a nemôže
priznať iné plnenie ako je žiadané v petite. Podľa § 216 CSP je súd viazaný žalobným
návrhom žalobcu...
Na základe uvedených skutočností a doplnenými priloženými listinami, je sťažovateľ
presvedčený, že jeho základné právo na súdnu ochranu a prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a prerokovanie jeho
záležitosti v primeranej lehote, je porušené.
Prvostupňový súd rozhodol vo veci rozsudkom, sp. zn.: 13C/315/1999 dňa 19. mája
2017, pričom písomné vyhotovenie rozsudku bolo žalobcovi doručené dňa 7. augusta 2017,
proti ktorému žalovaný podal odvolanie zo dňa 10.08.2017, avšak do dnešného
dňa 18.01.2018 sudkyňa nepredložila spis s odvolaním odvolaciemu súdu, čím znova
dochádza k prieťahom konania.
Sťažovateľ má za to, že porušenie jeho práv je výsledkom vyše 18 ročného
prejednávania veci Okresným súdom Košice I...
Sťažovateľ si dovoľuje požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby... rozhodol
tiež o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľovi za porušenie jeho
základného práva v sume 1 000 € za každý rok konania t.j. za 18 rokov, a to z dôvodov:
1. že Okresný súd Košice ako porušovateľ, porušuje ústavné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky,
2. že počas celého konania súd nerešpektuje a nekoná v súlade s OSP (napríklad
podľa § 95 a § 100 OSP) ani CSP, najmä § 216 (zásada ne ultra petitum).“
Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základného
práva podľa „čl. 48 ods. 1“ ústavy (podľa obsahu sťažnosti ide o čl. 48 ods. 2 ústavy)
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal okresnému súdu konať
v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľke finančné
zadosťučinenie v sume 18 000 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Predmetom prieskumu ústavného súdu je v tomto konaní o sťažnosti sťažovateľky
opodstatnenosť jej tvrdenia o porušení jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a predpokladom vyslovenia tohto porušenia je trvajúce súdne
konanie, v ktorom je okresný súd nečinný alebo je jeho postup neefektívny takým
významným spôsobom, že ide o stav nezlučiteľný s garantovaným základným právom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,
v zmysle ktorej ústavný súd poskytuje týmto právam ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť
pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu tohto práva ešte
mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I.ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu
doručená, už nemôže dochádzať k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).
Ústavný súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti skutočnosť, že sťažovateľka podala
sťažnosť, ktorou namieta postup okresného súdu v čase (23. januára 2018, pozn.),
keď vo veci už bolo okresným súdom rozhodnuté (19. mája 2017, pozn.), zároveň okresný
súd vykonal všetky procesné úkony súvisiace s predložením veci na odvolacie konanie
a vec postúpil odvolaciemu súdu, na ktorom od 6. decembra 2017 dosiaľ prebieha odvolacie
konanie. Z uvedeného zistenia teda vyplýva, že v sťažnosti označený porušovateľ – okresný
súd už v čase podania sťažnosti nemohol byť pôvodcom trvajúceho protiprávneho stavu
spôsobilého zasiahnuť do ústavou garantovaného základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a nie je možné mu teda v súčasnosti trvanie nečinnosti
či neefektívnosti postupu v konaní pripisovať, pretože vec bola prejednaná a konanie
je na (inom) odvolacom súde, ktorý sťažovateľka v sťažnosti ako porušovateľa jej
základného práva neoznačila. Zároveň za tejto procesnej situácie nemožno zo strany
ústavného súdu vysloviť príkaz adresovaný okresnému súdu konať v napadnutom konaní
bez zbytočných prieťahov (ako sa sťažovateľka svojou sťažnosťou domáha), pretože tento
všetky procesné úkony, na ktoré bol oprávnený a povinný, už v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu vykonal.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky v čase
podania sťažnosti nejde o trvajúci zásah zo strany okresného súdu, ktorý sťažovateľka
označila ako jediného porušovateľa svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
čo vylučuje, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie
označených práv sťažovateľky trvajúcim zásahom okresného súdu, preto jej sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné poznamenať, že dĺžka
napadnutého súdneho konania sa už na prvý pohľad javí ako zásadne neprimeraná, avšak
ústavný súd (viazaný petitom sťažnosti sťažovateľky) zohľadňuje aj procesnú
zodpovednosť účastníkov konania za včasnosť uplatňovania ich procesných oprávnení, a to
najmä s poukazom na účelnosť poskytnutia ochrany základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zo strany ústavného súdu len v čase trvania protiprávneho
stavu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke v podaní
sťažnosti ústavnému súdu pre porušovanie jej základných práv v konaní v prípade, ak zotrvá
na stanovisku, že po prípadnom vrátení veci okresnému súdu odvolacím súdom v ďalšom
priebehu napadnutého konania dochádza k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2018