Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 153/2018
PDF · 178.18 KB
No categories available
IV. ÚS 153/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
MSK Consult, s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Petrou
Rumanovou, Zámocká 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd opatrením Okresného súdu Košice I
sp. zn. 31 K 48/2012 doručeným 20. novembra 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MSK Consult, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. decembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MSK Consult, s. r. o.,
Zámocká 5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Petrou
Rumanovou, Zámocká 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
opatrením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 31 K 48/2012
oznámeným 20. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté opatrenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako konkurzná veriteľka úpadcu
podaním z 27. júla 2017 s názvom „Námietka nepríslušnosti konkurzného súdu“
adresovaným okresnému súdu a doplneným podaním z 12. októbra 2017 namietala, že
úpadca má v obvode okresného súdu len formálne registrované sídlo v obchodnom registri,
ale centrum hlavných (hospodárskych) záujmov v zmysle nariadenia Rady (ES)
č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní má úpadca v Prahe, v Českej republike,
kde sa nachádza aj jeho ďalšie sídlo. Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje príslušnosť súdu
v Českej republike na konkurzné konanie. Na podporu svojich tvrdení priložila písomné
materiály (zmluvy), v ktorých úpadca sám prehlasuje, že centrum jeho hlavných záujmov je
v Českej republike.
Sťažnosťou na prieťahy v konaní z 12. októbra 2017 podľa § 62 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov sa sťažovateľka domáhala nápravy, pretože sa domnievala, že o jej procesných
návrhoch okresný súd nekoná bez zbytočných prieťahov.
Predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sp. zn. Spr 125/2017
z 10. novembra 2017 sťažovateľku oboznámil okrem iného s tým, že okresný súd
vyhodnotil jej námietku miestnej nepríslušnosti okresného súdu ako nedôvodnú
a s poukazom na znenie § 42 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) na ňu neprihliadol, čo bude riadne odôvodnené
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, t. j. v uznesení o zrušení konkurzu. Z tejto
odpovede, ktorá bola sťažovateľke doručená 20. novembra 2017, sa sťažovateľka podľa
svojich tvrdení dozvedela o napadnutom opatrení, za ktoré považuje neprihliadnutie na jej
námietku.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta najmä arbitrárnosť a svojvôľu pri posúdení jej
námietky, ako aj prekvapivosť napadnutého opatrenia v súvislosti s tým, že nemala
možnosť sa vyjadriť k súdom zamýšľanému subsumovaniu jej námietky pod § 42 CSP.
V sťažnosti sa uvádza:
«Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť proti opatreniu (resp. rozhodnutiu) Okresného
súdu Košice I v konaní v konkurznej veci úpadcu: ... vedenej na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 31 K/48/2012, ktorým rozhodol tak, že námietku
sťažovateľa o nepríslušnosti konkurzného súdu vyhodnotil ako nedôvodnú námietku
miestnej nepríslušnosti a o ktorej nevydal samostatné rozhodnutie (resp. oznámenie)...
Podľa názoru sťažovateľa Okresný súd Košice I rozhodol na podklade záverov, ktoré
sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné
práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva.
A keďže podľa nášho presvedčenia Okresný súd Košice I ako „primárny ochranca
práva“ (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavania
základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa
(ktorý má v danom prípade aj ústavný rozmer), a to postupom, ktorý vykazuje znaky
maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktorý nemá legitímny základ, a súčasne ním
boli porušené aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu
ústavného súdu v danej právnej veci...
Sťažovateľ sa o vyhodnotení jeho námietky nepríslušnosti konkurzného súdu dozvedel
z doručenej odpovede Okresného súdu Košice I na sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa
20.11.2017. Sťažovateľovi nebolo doručené žiadne rozhodnutie ani oznámenie o tom, akým
spôsobom súd posúdil jeho námietku nepríslušnosti konkurzného súdu. Okresný súd Košice
I sa v odpovedi zo dňa 10.11.2017 odvoláva na ustanovenie § 42 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Civilný sporový
poriadok“ alebo “CSP”). Predmetné ustanovenie však pojednáva o námietke miestnej
nepríslušnosti súdu, pričom sa však podania sťažovateľa doručené súdu dňa 31.07.2017
a 13.10.2017 týkali predovšetkým nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky.
Okresný súd Košice I sa do dnešného dňa riadnym spôsobom s touto námietkou
nevysporiadal a neupovedomil o nej sťažovateľa. Je nemysliteľné, aby akékoľvek
rozhodnutie (opatrenie) súdu nebolo veriteľovi (eventuálne strane sporu, účastníkovi
konania) oznámené a doručené riadnym spôsobom, a to teda osobitnou listinou, v ktorej sa
subjekt podávajúci námietku dozvie, akým spôsobom o nej súd rozhodol a na podklade
akých úvah. Hoci súd absurdne vyhodnotil námietku nepríslušnosti konkurzného súdu ako
námietku miestnej nepríslušnosti súdu a zákon neukladá vydať o rozhodnutí o námietke
miestnej nepríslušnosti súdu osobitné rozhodnutie, veriteľ (strana sporu, účastník konania)
by mal byť súdom oboznámený o rozhodnutí o námietke minimálne formou listového
oznámenia...
Z podaní sťažovateľa doručených súdu dňa 31.07.2017 a 13.10.2017 je zrejmé, že
centrum hlavných záujmov úpadcu je v Českej republike...
Sťažovateľ poukázal na analogickú aplikáciu citovaného ustanovenia § 171c ZKR,
ktorú vníma ako špeciálnu úpravu oproti ustanoveniam CSR Z ustanovenia § 171c ZKR je
zrejmé, že po tom, čo súd preskúma a zistí, že dlžník (úpadca) nemá na území Slovenskej
republiky centrum hlavných záujmov, konanie zastaví, pričom o tom vyhotoví rozhodnutie,
voči ktorému je prípustné odvolanie.
Konkurzný súd sa s námietkou sťažovateľa riadne nevysporiadal v zmysle
príslušných ustanovení zákona, ale podriadil ich nezmyselne pod námietku miestnej
nepríslušnosti (pričom v zásade ide o námietku právomoci súdov Slovenskej republiky).
Tým, že sa v podstate o vyhodnotení námietky sťažovateľ dozvedel zo sťažnosti na prieťahy
v konaní, súd porušil sťažovateľovo právo podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky vo
veci porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a iné...
Možno zhrnúť, že konkurznému súdu vyčítame, že svoje rozhodnutie o námietke
nepríslušnosti konkurzného súdu riadne neodôvodnil a neoznámil (nedoručil), pričom
namietame aj prekvapivosť napadnutého rozhodnutia, keďže pred vydaním napadnutého
rozhodnutia nám nebolo umožnené vyjadriť sa k zamýšľanému postupu súdu (m.m. Čepek
proti Českej republike, č. 9815/10 zo dňa 5.9.2013). t.j. k posúdeniu námietky nepríslušnosti
konkurzného súdu ako námietky miestnej nepríslušnosti podľa ustanovenia § 42 CSP.»
Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu,
aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„1/ Základné právo sťažovateľa MSK Consult, s.r.o. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd opatrením
(resp. rozhodnutím) Okresného súdu Košice I v konkurznej veci vedenej na Okresnom súde
Košice I pod spis. zn.: 31K/48/2012, ktorým rozhodol o námietke sťažovateľa
o nepríslušnosti konkurzného súdu ako nedôvodnej, oznámené sťažovateľovi
dňa 20.11.2017, porušené bolo.
2/ Zrušuje sa v celom rozsahu opatrenie (resp. rozhodnutie) Okresného súdu Košice I
v konkurznej veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod spis. zn.: 31K/48/2012, ktorým
rozhodol o námietke sťažovateľa o nepríslušnosti konkurzného súdu ako nedôvodnej,
oznámené sťažovateľovi dňa 20.11.2017 a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie
konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3/ Sťažovateľovi MSK Consult, s.r.o. priznáva náhradu trov konania, ktoré je
Okresný súd Košice I povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
V nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v súdnom konaní, ktoré ešte nie je
právoplatne skončené, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle
ktorej zásadne nazerá na právo na súdnu ochranu ako na právo „výsledkové“, to znamená,
musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). V tejto súvislosti
ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že predpokladom na záver
o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také
pochybenie všeobecného súdu, ktoré už nie je napraviteľné alebo odstrániteľné ďalšou
činnosťou všeobecného súdu, resp. využitím procesných prostriedkov poskytnutých
účastníkom konania platným a účinným procesným kódexom (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne
ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská
republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva
overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až 50 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup okresného súdu by
mohol zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by bol spojený
s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre ňu, ktorý by bol týmto postupom
spôsobený, a tento negatívny dôsledok by sa musel zároveň vzťahovať na výsledok konania
a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných
konaniach.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľka v podstatnom namieta, že k porušeniu ňou označených práv došlo
postupom okresného súdu v konkurznom konaní, ktorým bola námietka nepríslušnosti súdu
vyhodnotená podľa § 42 CSP ako nedôvodná, na ktorú sa neprihliada, bez vydania
osobitného procesného rozhodnutia, a teda ide o svojvoľný a arbitrárny postup okresného
súdu. Zároveň vytýka napadnutému opatreniu aj prekvapivosť, keďže nebola vopred
oboznámená so zamýšľaným posúdením veci podľa § 42 CSP.
Aplikujúc skôr uvedené právne názory na vec sťažovateľky ústavný súd upriamuje
pozornosť na skutočnosť, že sťažnosťou je napádaný postup okresného súdu v konkurznom
konaní, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené. V čase podania sťažnosti okresný súd len
„predbežne“ posúdil námietku sťažovateľky ako nedôvodnú, a keďže na nedôvodnú
námietku sa v zmysle § 42 CSP neprihliada, okresný súd o nej ani nerozhodoval
(samostatným výrokom procesného rozhodnutia) a hodnotiace úvahy, z ktorých okresný súd
pri hodnotení jej nedôvodnosti vychádzal (a ktorých absenciu sťažovateľka namieta) budú
tvoriť až súčasť konečného rozhodnutia okresného súdu. Je nepochybné, že v takejto
procesnej situácii má sťažovateľka k dispozícii všetky procesné oprávnenia účastníka
konania pred okresným súdom, ktoré bude môcť podľa svojho presvedčenia uplatňovať
v pokračujúcom konaní, vrátane možnosti uplatňovať svoju opozitnú argumentáciu
v opravnom prostriedku proti konečnému uzneseniu okresného súdu.
Z dôvodu oddelenosti ústavného súdu od jednotnej sústavy všeobecných súdov, ktorá
sa prejavuje subsidiaritou právomoci ústavného súdu a vymedzením zákonných limitov jeho
ingerencie do prebiehajúceho konania pred všeobecným súdom, ako aj s poukazom na
znenie § 49 zákona o ústavnom súde (sťažnosť môže podať fyzická osoba, ktorá tvrdí, že
právoplatným rozhodnutím sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto
základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd, pozn.) je z uvedených dôvodov potrebné
sťažnosť sťažovateľky považovať za podanú predčasne. Ústavný súd opakovane
zdôrazňuje, že je oprávnený na prípadné preskúmanie zlučiteľnosti právnych účinkov
rozhodnutia v tejto veci so základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia
konkurzného súdu, a to za predpokladu vyčerpania všetkých dostupných opravných
prostriedkov, ktoré sťažovateľke právny poriadok účinne poskytuje na ochranu jej
základných práv.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako
neprípustnú.
Nad rámec uvedeného v súvislosti s námietkou sťažovateľky, ktorú explicitne
po prvýkrát uplatňuje v sťažnosti, že podľa § 9 CSP v prípade, ak spor alebo vec nepatrí do
právomoci súdu Slovenskej republiky, súd bezodkladne konanie zastaví, ústavný súd
považuje za vhodné poznamenať, že v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu už
opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní pred ústavným
súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným orgánom verejnej moci,
nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov
nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 100/07,
IV. ÚS 284/08). Sťažovateľke, ktorej štatutárnym orgánom je osoba znalá práva, nič nebráni
v tom, aby podľa svojho presvedčenia namietala prípadný nedostatok právomoci okresného
súdu, keďže jej doterajšia argumentácia v konaní bola vyhodnotená ako nedôvodná
námietka miestnej nepríslušnosti okresného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2018