Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 164/2018
PDF · 153.51 KB
No categories available
IV. ÚS 164/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť maloletého ,
zastúpeného zákonnou zástupkyňou matkou , , právne
zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Adamovskou, Žižkova 6, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 4094/2012
v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoE 92/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletého o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. februára 2018 doručená sťažnosť maloletého (ďalej aj „sťažovateľ“),
zastúpeného zákonnou zástupkyňou matkou , ktorou namietal porušenie
svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
20 Er 4094/2012 (ďalej aj „označené konanie okresného súdu) v spojení s postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoE 92/2015 (ďalej aj „označené konanie krajského súdu).
Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v konaní okresného
súdu sp. zn. 20 Er 4094/2012 ako oprávnený v exekučnom konaní, predmetom ktorého malo
byť/je vymoženie dlžného výživného za obdobie od júla 2009 do júla 2012
vo výške 1 080 € a bežného výživného vo výške 110 € počnúc 1. augustom 2012 do
budúcna, priznaných rozsudkami okresného súdu č. k. 21 P 183/2009-30 z 19. januára 2010,
č. k. 11 C 368/2009-95 z 15. júna 2011 a č. k. 21 P 183/2009-109 z 27. októbra 2011
v spojení s rozsudkami krajského súdu č. k. 8 CoP 119/2010-51 z 9. júna 2010,
č. k. 8 CoP 280/2011-144 z 9. júna 2010 a č. k. 8 CoP 31/2012-132 z 28. marca 2012.
Exekučné konanie bolo začaté okresným súdom vydaným poverením na vykonanie
exekúcie č. 5802*102753 zo 6. novembra 2012, na podklade ktorého súdom poverený
exekútor , Exekútorský úrad, , vydal
upovedomenie o začatí exekúcie zo 6. novembra 2013, ktoré povinný v exekučnom konaní
, (ďalej len „povinný“), napadol námietkami ako
opravným prostriedkom v exekučnom konaní. Okresný súd svojím uznesením
č. k. 20 Er 4094/2012-120 z 22. júla 2014 námietkam povinného v exekučnom konaní
vyhovel a krajský súd ich v odvolacom konaní svojím uznesením sp. zn. 8 CoE 92/2015
z 30. decembra 2016 potvrdil. K ostatnému sa sťažovateľ vyjadril vo svojej sťažnosti
podanej ústavnému súdu.
Z podanej sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa došlo k „prieťahovému
postupu“ tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v označených konaniach, a to pri
rozhodovaní o námietkach povinného proti exekúcii, ako aj v odvolacom konaní vedenom
krajským súdom. Sťažovateľ poukázal na to, že «... podal na Okresný súd Košice I podanie
nazvané „Prosba o urýchlenie rozhodnutia“ zo dňa 13.04.2015 a následne podanie
nazvané „mal. - žiadosť o prešetrenie“ predsedovi Okresného súdu Košice I zo
dňa 19.10.2015... podal dňa 02.02.2017 na Krajskom súde v Košiciach Sťažnosť pre
prieťahy v konaní adresovanú predsedovi Krajského súdu v Košiciach. Na túto sťažnosť
dostala advokátka Sťažovateľa odpoveď zo dňa 14.02.2017, v ktorej predseda Krajského
súdu v Košiciach skonštatoval doteraz vzniknuté prieťahmi v konaní a ospravedlnil sa za ne
a oznámil Sťažovateľovi, že vo veci bolo rozhodnuté Krajským súdom v Košiciach
dňa 30.12.2016 s tým, že rozhodnutie bude Sťažovateľovi po jeho vyhotovení a vrátení spisu
súdu prvého stupňa, doručené súdom prvého stupňa.». Na podklade uvedených zistení
sťažovateľ akcentoval, že „... doposiaľ nebolo rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
doručené, aj keď od rozhodnutia už uplynul viac ako rok!“. Dôsledkom tohto stavu je podľa
sťažovateľa to, že „na jednej strane zamestnávateľ Povinného
zadržiava na základe upovedomenia o začatí exekúcie povinnému časť mzdy vo výške
výživného, tieto peňažné prostriedky však zamestnávateľ neposiela súdnemu exekútorovi,
súdny exekútor z týchto dôvodov a pre absenciu právoplatného rozhodnutia o námietkach
proti exekúcii nemôže Oprávnenému/Sťažovateľovi poukazovať výživné, avšak ani Povinný
výživné neplatí, keďže mu je zadržiavané zo mzdy zamestnávateľom v zmysle vyššie
uvedeného.“.
Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20Er/4094/2012
porušené bolo.
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8CoE 92/2015
porušené bolo.
3. Krajskému súdu v Košiciach a Okresnému súdu Košice I prikazuje konať bez
zbytočných prieťahov.
4. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000 Eur (slovom
dvetisíc eur), ktoré sú Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach povinné spoločne mu
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinné uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 325,42 Eur... “
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z obsahu podanej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ napáda postup okresného súdu
v označenom konaní, v ktorom bolo uznesením tohto súdu pod č. k. 20 Er 4094/2012-120
z 22. júla 2014 rozhodnuté o vyhovení námietkam povinného proti vedenej exekúcii, ako aj
postup krajského súdu v označenom konaní, v ktorom krajský súd svojím uznesením sp. zn.
8 CoE 92/2015 z 30. decembra 2016 potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 20 Er 4094/2012-120 z 22. júla 2014 ako vecne správne, a to z dôvodu nedoručenia
tohto rozhodnutia účastníkom exekučného konania do času podania sťažnosti ústavnému
súdu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (I. ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 32/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 37/02,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 102/05),
v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom
v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 4094/2012) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť
ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného
práva/práv, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
(II. ÚS 139/02). Ústavný súd teda poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (obdobne aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušenie predmetného základného práva ešte trvalo alebo k jeho
porušeniu dochádza (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, I. ÚS 22/01, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).
Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva (Miroslav Mazurek proti SR, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05
z 3. 3. 2009).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže preto
vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred
všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06). Ak teda v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v rovnakom rozsahu aj práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
sťažnosť odmietne vychádzajúc pri tom z účelu týchto práv, ktorých spoločným
menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/05).
V nadväznosti na svoje zistenia ústavný súd konštatuje, že okresný súd v označenom
konaní rozhodol o námietkach povinného svojím uznesením č. k. 20 Er 4094/2012-120
z 22. júla 2014, ktoré bolo doručené ako matke maloletého
30. júla 2014. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 CoE 92/2015 z 30. decembra 2016 bolo
doručené 6. marca 2017 a povinnému 9. augusta 2017 (po doručení spisu
z krajského súdu okresnému súdu 22. februára 2017). Vychádzajúc z citovanej judikatúry
ústavný súd konštatuje, že tak okresný súd v označenom konaní, ako aj krajský súd
v označenom konaní už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu v predmetnej veci
nekonali a v dôsledku toho už nemohlo v označených konaniach okresného súdu
a krajského súdu dochádzať k porušovaniu sťažovateľom označeného základného práva
na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku
čoho ústavný súd odmieta ním podanú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2018