Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 71/2018
PDF · 397.1 KB
No categories available
I. ÚS 71/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Lenou Mišalovou, advokátska kancelária, Radlinského 47,
Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 361/2012 z 28. apríla 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 176/2016
z 24. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 361/2012 z 28. apríla 2016 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 176/2016 z 24. mája 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 9. augusta 2010 sa žalobca ‒ „... pôvodne
...“ (ďalej len „žalobca“) domáhal proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“ alebo
„žalovaný“), zaplatenia sumy 3 105 926 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá
mala vzniknúť jeho právnemu predchodcovi spoločnosti ,
so sídlom v , v dôsledku nezákonného rozhodnutia
žalovaného. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe žiadosti Rakúskej republiky
vo veci trestného stíhania pre podozrenie zo závažného trestného činu živnostenského
podvodu Okresná prokuratúra Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) svojimi
príkazmi č. k. 1 PO-V-36/07-11 z 11. júla 2007 a č. k. 1 PO-V-42/07-1 z 8. augusta 2007
podľa § 95 ods. 1 v spojení s § 537 ods. 1 Trestného poriadku rozhodla o zaistení peňažných
prostriedkov na účtoch spoločnosti , so sídlom v
, nachádzajúcich sa v , v Slovenskej republike.
Označené príkazy o zaistení finančných prostriedkov boli zrušené príkazom okresnej
prokuratúry č. k. 2 Pn 53/07-50 z 9. septembra 2009. Podľa žalobcu okresná prokuratúra
vydaním príkazov o zaistení finančných prostriedkov prekročila svoju právomoc, pretože
v danom prípade mala tieto príkazy vydať nie podľa § 95 ods. 1 Trestného poriadku, ale
podľa § 551 Trestného poriadku, a teda tieto príkazy mal vydať príslušný okresný súd
(v obvode ktorého sa majetok nachádzal), nie okresná prokuratúra, alebo v prípade, že vec
nezniesla odklad, mali byť takéto príkazy okresnej prokuratúry do 48 hodín potvrdené
príslušným okresným súdom. Vzhľadom na uvedené sa tak žalobca domáhal nároku
na náhradu škody podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o náhrade škody“), podľa relevantnej časti ktorého „Ak bola
škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil
svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou
uplatnenia nároku na náhradu škody...“.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 149/2010 z 3. apríla 2012 žalobu žalobcu
zamietol, pričom z tohto rozsudku vyplýva, že v čase jeho vyhlásenia bol v procesnom
postavení žalobcu už sťažovateľ. Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že „Zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 14.8.2007 bola na právneho predchodcu (rozumej pôvodný
žalobca, pozn.) navrhovateľa (rozumej sťažovateľ, pozn.) postúpená pohľadávka
oprávnenej osoby - spoločnosti , spočívajúca v škode, ktorá vznikla
tejto spoločnosti tým, že mala odňatú možnosť disponovať s finančnými prostriedkami
na zaistených účtoch v období od 8.8.2007 do 9.9.2009, teda 764 dní. Ide celkom o sumu
34,355.474,64 SKK podľa prepočtu kurzom NBS k 8.8.2007 meny USD, EUR a CHF
k SKK.“ (strana 2 rozsudku okresného súdu, pozn.) Inými slovami, spoločnosť
postúpila pohľadávku na náhradu jej vzniknutej škody v dôsledku ňou
tvrdených nezákonných rozhodnutí okresnej prokuratúry na žalobcu ( , pozn.),
ktorý následne „...postúpil svoju pohľadávku v priebehu konania na navrhovateľa (rozumej
sťažovateľa, pozn.) Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.3.2011.“ (strana 3 rozsudku
okresného súdu, pozn.).
4. Okresný súd svoj zamietavý rozsudok odôvodnil v prvom rade poukazom
na skutočnosť, že nevyhnutným predpokladom na uplatnenie si nároku na náhradu škody
z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci je existencia takéhoto rozhodnutia,
ktoré z dôvodu svojej nezákonnosti bolo zrušené alebo zmenené v zákonom predvídanom
inštančnom procesnom postupe, a to na základe využitia riadnych opravných prostriedkov.
Okresný súd v tejto súvislosti síce konštatoval, že proti príkazom okresnej prokuratúry
na zaistenie finančných prostriedkov nebol síce prípustný riadny opravný prostriedok,
v konaní o ktorom by sa sťažovateľ resp. jeho právni predchodcovia mohli domáhať ich
zrušenia alebo zmeny, avšak súčasne okresný súd poukázal na skutočnosť, že právni
predchodcovia sťažovateľa nevyužili pre účely preskúmania zákonnosti týchto príkazov
okresnej prokuratúry v tom čase im zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov priznaný procesný prostriedok, a to podnet nadriadenému
prokurátorovi. Na tom základe okresný súd súčasne konštatujúc, že v rámci konania
o civilnej žalobe na náhradu škody nie je oprávneným sám preskúmavať a posudzovať
zákonnosť rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, pretože tým by zasahoval
do právomoci orgánov činných v trestnom konaní, ktorých závermi je viazaný, uzavrel, že
sťažovateľ nesplnil jednu zo základných podmienok na priznanie mu nároku na náhradu
škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím, a to zmenu alebo zrušenie nezákonného
rozhodnutia, v príčinnej súvislosti s ktorým mala škoda vzniknúť, tak ako to vyžadoval § 6
ods. 1 zákona o náhrade škody. Okresný súd tiež dospel k záveru, že od preukázania
splnenia tohto predpokladu, t. j. od splnenia predpokladu podať proti nezákonnému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, nie je možné upustiť ani v zmysle § 6 ods. 2
zákona o náhrade škody, pretože sťažovateľ nepreukázal, že tak neurobil, pretože v jeho
prípade ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Okresný súd sa vo svojom zamietajúcom
rozsudku zaoberal aj splnením zákonnej dikcie § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody, podľa
ktorého sa na uplatnenie nároku na náhradu škody nevyžaduje zrušenie ani zmena
nezákonného rozhodnutia, ak toto rozhodnutie vydal orgán verejnej moci mimo svojej
právomoci. V tejto súvislosti okresný súd konštatoval, že tak, ako nie je v jeho právomoci
posudzovať zákonnosť rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, tak nie je v jeho
kompetencii ani posudzovanie rozsahu právomoci orgánov činných v trestnom konaní.
Uvedená otázka mala byť riešená v konaní o riadnych opravných prostriedkoch alebo
v konaní o iných zákonných prostriedkoch nápravy proti rozhodnutiam týchto orgánov
činných v trestnom konaní, t. j. „... otázka právomoci by sa stala súčasťou prieskumu
zákonnosti postupu prokuratúry na to oprávneným orgánom“. Vzhľadom na uvedené
okresný súd dospel k záveru, že nie je oprávnený „... suplovať činnosť orgánov činných
v trestnom konaní, ani rozhodovať spor o aplikáciu práva na posudzovaný prípad...“, t. j.
posudzovať, či v danom prípade mala okresná prokuratúra pri vydávaní príkazov
postupovať podľa § 95 ods. 1 Trestného poriadku alebo podľa § 551 Trestného poriadku.
Napokon okresný súd tiež podotkol, že právny predchodca žalobcu (spoločnosť
) ani žalobca a napokon ani sťažovateľ nepreukázali splnenie ďalšej
z podmienok na priznanie nároku na náhradu škody, a to vznik škody. Podľa okresného
súdu sťažovateľovi, resp. jeho právnym predchodcom, nemohla vzniknúť skutočná škoda,
ktorú odôvodnili a vyčíslili sumou rovnajúcou sa sume na účte blokovaných finančných
prostriedkov, pretože tieto finančné prostriedky stále ostali v majetkovej podstate ich
majiteľa, a teda nenapĺňajú definíciu skutočnej škody, za ktorú sa považuje to, o čo sa
majetok poškodeného reálne zmenšil. Okresný súd poukázal, že na tom nič nemení ani
skutočnosť, že na majetok spoločnosti bol vyhlásený konkurz,
pretože po jeho vyhlásení sa tieto blokované finančné prostriedky stále zahrnuli
do majetkovej podstaty tohto úpadcu na úhradu jej podlžnosti voči jej veriteľom a tiež sa
nezakladá na pravde konštatovanie sťažovateľa, že práve v dôsledku ich blokovania bola
táto spoločnosť insolventná, a teda kvôli tomu mal byť vyhlásený konkurz, pretože podľa
zistení okresného súdu z trestných spisov bolo zrejmé, že označená spoločnosť disponovala
oveľa väčšími finančnými čistkami na ďalších účtoch v rôznych krajinách „... zablokovanie
uvedenej sumy nemohlo byť pre solventnosť spoločnosti podstatné...“. Okresný súd tiež
dospel k záveru, že sťažovateľovi nemohla vzniknúť ani škoda vo forme ušlého zisku, ktorý
si vyčíslil ako sumu finančných prostriedkov, ktoré mohol získať investovaním
zablokovaných finančných prostriedkov, pričom v tejto súvislosti okresný súd poukázal, že
sťažovateľ, resp. jeho právni predchodcovia, nepreukázali, že by aj v minulosti investovali
a zhodnocovali svoje finančné prostriedky cez bankové domy, práve naopak, podľa zistení
súdu, ako aj orgánov činných v trestnom konaní mala spoločnosť
viesť svoje podnikanie „pyramídovým“ spôsobom, takže v tomto smere sa jej tvrdenia
o ušlom zisku javili byť ako účelové.
5. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudok okresného súdu preskúmal krajský súd
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 361/2012 a rozsudkom z 28. apríla 2016 ho
ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením
okresného súdu. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd
uznesením sp. zn. 4 Cdo 176/2016 z 24. mája 2017 ako neprípustné odmietol.
6. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudku
odvolacieho súdu, ako aj uznesenia dovolacieho súdu, pričom krajskému súdu vyčíta, že
nenapravil pochybenia okresného súdu, ktorý sa podľa sťažovateľa absolútne nadbytočne
zaoberal splnením podmienok na priznanie mu nároku na náhradu škody podľa § 6 ods. 1
a 2 zákona o náhrade škody, t. j. nadbytočne sa zaoberal otázkou potreby zrušenia alebo
zmeny nezákonného rozhodnutia (v danom prípade príkazov okresnej prokuratúry
o zablokovaní finančných prostriedkov, pozn.), v dôsledku ktorého malo dôjsť k vzniku
škody, pretože sťažovateľ zdôraznil, že on sám sa nedomáhal priznania mu nároku
na náhradu škody podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o náhradu škody, ale tohto nároku sa domáhal
podľa § 6 ods. 4 tohto zákona, ktorý však ako podmienku priznania nároku na náhradu
škody nevyžaduje, aby bolo rozhodnutie orgánu verejnej moci, proti ktorému nárok
smeruje, zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť. Sťažovateľ súčasne poukázal na to,
že napokon aj toto podľa neho nadbytočné odôvodnenie okresného súdu, s ktorým sa
identifikoval aj krajský súd, týkajúce sa nenaplnenia dikcie § 6 ods. 1 a 2 zákona o náhradu
škody, je navyše rozporuplné a ústavne neudržateľné, pretože tieto súdy ho založili na tom,
že v rámci využitia riadnych opravných prostriedkov voči rozhodnutiam okresnej
prokuratúry nevyužil podnet nadriadenému prokurátorovi podľa zákona o prokuratúre, čo je
podľa sťažovateľa neprípustné, pretože podnet podľa zákona o prokuratúre nie je možné
považovať za prípustný opravný prostriedok proti rozhodnutiu vydanému v trestnom konaní
podľa Trestného poriadku.
7. V súvislosti s konštatovaním okresného súdu, ako aj krajského súdu, že v civilnom
konaní o náhrade škody podľa zákona o náhrade škody nie je v ich právomoci posudzovať
zákonnosť rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, ktorými sú viazané, a aj kvôli
nedostatku právomoci ktorej tieto súdy žalobu sťažovateľa zamietli, sťažovateľ poukázal
na to, že tento záver je v rozpore so zákonnou požiadavkou, v zmysle ktorej ak nie je
v právomoci súdu vec prejednať, súd konanie zastaví, pričom sťažovateľ v tejto súvislosti
uviedol: „... právnym dôsledkom nedostatku právomoci súdu ako jednej zo základných
podmienok konania je zastavenie konania a postúpenie veci príslušnému orgánu! V prípade
nedostatku právomoci súdu tento procesný dôsledok výslovne vyplýva z ustanovenia § 104
ods. 1 O.s.p. Nedostatok právomoci súdu na prejednanie veci už vo svojej podstate vylučuje
možnosť odôvodniť touto skutočnosťou zamietnutie žaloby, ktoré nevyhnutne predpokladá
meritórne prejednanie veci. Právna teória i súdna prax v zhode a bez pochybností spájajú
neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok na konanie vo veci s procesným
dôsledkom zastavenia konania...
V posudzovanom prípade je však právomoc civilného súdu daná, a to výslovnou
úpravou obsiahnutou v osobitnom predpise - § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ako bolo
uvedené vyššie a takáto právomoc spadá do rámca tzv. rozšírenej právomoci všeobecných
súdov.“
8. Sťažovateľ opakovane, ako aj v konaní pred všeobecnými súdmi tiež zdôraznil, že
podľa jeho názoru okresný súd, a nenapravil to ani krajský súd, vôbec neodôvodnili, prečo
sa nestotožňujú s názorom sťažovateľa, že v danom prípade okresná prokuratúra, ktorá
vydala sporné príkazy, konala nad rámec svojej právomoci, pretože podľa sťažovateľa
nemali byť v danom prípade príkazy na zaistenie finančných prostriedkov vydané podľa
§ 95 ods. 1 Trestného poriadku, ale mali byť vydané podľa § 551 Trestného poriadku, a teda
mali byť vydané príslušným súdom, a nie prokuratúrou. Podľa sťažovateľa v danom prípade
je nezákonnosť príkazov okresnej prokuratúry daná práve z dôvodu, že boli vydané
nepríslušným orgánom (prokuratúrou, a nie príslušným súdom, pozn.), a teda bez potreby
ich zrušenia alebo zmeny je naplnená dikcia ustanovenia § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody,
podľa ktorého sa sťažovateľ náhrady škody aj domáhal.
9. V súvislosti s argumentáciou okresného súdu, že sťažovateľ okrem toho, že
nesplnil podmienku pre uplatnenie si nároku na náhradu škody, a to zmenu alebo zrušenie
rozhodnutí (príkazov) okresnej prokuratúry, nesplnil ani ďalšiu podmienku, a to
preukázanie vzniku škody, sťažovateľ namieta, že neobstojí argumentácia okresného súdu,
že na strane sťažovateľa nemohla vzniknúť skutočná škoda z dôvodu, že sťažovateľ, resp.
jeho právny predchodca mal mať okrem zaistených finančných prostriedkov aj ďalšie
finančné prostriedky na iných účtoch v rôznych štátoch, takže zaistenie dotknutých
finančných prostriedkov nemohlo byť dôvodom insolventnosti právneho predchodcu
sťažovateľa, a teda ani dôvodom vyhlásenia konkurzu. Podľa sťažovateľa je síce pravdou,
že jeho právny predchodca disponoval finančnými prostriedkami aj na účtoch v iných
štátoch, avšak aj tieto mali byť zablokované a v tom dôsledku bol na jeho majetok
vyhlásený konkurz. Sťažovateľ tiež namieta, že neobstojí ani konštatovanie okresného súdu,
s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, že okresná prokuratúra potom, ako jej bol doručený list
z Rakúskej republiky o zániku potreby blokovať finančné prostriedky, rozhodla o zrušení
svojich príkazov v primeranej dobe, pretože podľa sťažovateľa dobu 50 dní v prípade, keď
bolo dotknutými príkazmi zasiahnuté do práva sťažovateľa vlastniť, nemožno považovať
za primeranú.
10. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:
„Práve vzhľadom na závažnosť a dôsledky zaistenia majetku v rovine obmedzenia
vlastníckeho práva zákonodarca osobitne upravil, otázku zaistenia majetku pri právnom
styku s cudzinou v ustanovení § 551 Trestného poriadku. Ustanovenie § 551 Trestného
poriadku vylučovalo preto postup, upravujúci zaistenie majetku podľa § 95 Trestného
poriadku, pokiaľ sa jedná o zaistenie majetku v právnom styku s cudzinou.
Okresná prokuratúra Bratislava I teda nemohla na základe žiadosti orgánu cudzieho
štátu realizovať zaistenie majetku podľa § 95 Trestného poriadku, nakoľko tu existovala
osobitná úprava v § 551 Trestného poriadku.
Obrana žalovaného v konaní bola založená na argumente, že v čase vydania
rozhodnutí o zaistení ustanovenie § 551 Trestného poriadku (tak, ako je citované vyššie)
bolo aplikovateľné len na prípady, kedy bola splnená aj tá podmienka, že majetok,
o zaistenie ktorého ide, je vlastníctvom obvinenej osoby, proti ktorej sa v cudzine vedie
trestné stíhanie. Táto podmienka v posudzovanom prípade nebola splnená, keďže v cudzine
sa viedlo trestné stíhanie proti , a zaistené peňažné prostriedky boli majetkom
spoločnosti Z tejto skutočnosti potom žalovaný vyvodil záver, že keďže
podmienky § 551 Trestného poriadku neboli splnené, aplikoval § 95 Trestného poriadku...
V čase vydania rozhodnutí o zaistení Trestný poriadok umožňoval na základe
žiadosti cudzieho orgánu zaistiť len majetok osoby, voči ktorej sa v cudzine vedie trestné
stíhanie, a to výslovnou úpravou v § 551 Trestného poriadku. Vzhľadom na uvedené
nemohla OP BA I bez ďalšieho nad rámec právomoci a bez splnenia zákonných podmienok
rozhodnúť, že ak nie sú splnené podmienky § 551 T, tak na daný prípad aplikuje
Aktuálna právna úprava Slovenskej republiky v oblasti zaisťovania majetku
pochádzajúceho z trestnej činnosti pre účely budúceho zhabania alebo prepadnutia,
podmieňuje zaistenie prostriedkov na žiadosť cudzieho orgánu tým, že prostriedky patria
osobe, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, resp. obvinenému. Zaistenie majetku právnickej
osoby na žiadosť cudzieho orgánu pre účely zhabania tak, ako to predpokladá navrhovaný
zákon, by v rámci doterajšej platnej právnej úpravy bolo výrazne sťažené, a v určitých
konkrétnych prípadoch úplne zmarené...
... až po novele Trestného poriadku vykonanej zákonom č. 224/2010 Z. z. účinnej
od 01.09.2010 mohli orgány SR (súd) zaistiť majetok na základe dožiadania cudzieho
orgánu aj inej osobe, než proti ktorej sa viedlo v cudzine trestné stíhanie. Tento názor
sťažovateľa je podložený uznesením ústavnoprávneho výboru NR SR č. 860 z 22.4.2010.
Tvorca novely Trestného poriadku poznal vtedajšiu aplikačnú prax a preto jednoznačne
vyjadril doterajšiu nemožnosť zaistenia majetku právnickej osobe pre účely zhabania!!!
Oba súdy si túto skutočnosť vôbec nevšimli. Preto podľa ich stanoviska nebolo v podstate
ani potrebné uskutočniť novelizáciu Trestného poriadku, pretože Okresný prokurátor BA 1
svojvoľne "mohol" zaistiť právnickej osobe peňažné prostriedky na účte. Trestný poriadok
ani pred novelou, ba ani po novele nedovoľoval a nedovoľuje prokurátorovi vydaním
príkazu zaistiť obchodnej spoločnosti peniaze na účte na podnet cudzieho orgánu. Môže tak
urobiť len súd.“
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 176/2016 zo dňa
24.05.2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde,
základné právo sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Základné právo sťažovateľa
podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd spočívajúce v práve na náhradu škody,
ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom základné právo sťažovateľa podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok a základné
právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 176/2016 zo dňa 24.05.2017 a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 361/2012-260 zo dňa
28.04.2016 bolo porušené základne právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde,
základné právo sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, základné právo sťažovateľa
podľa čl. 36 ods.3 Listiny základných práv a slobôd spočívajúce v práve na náhradu škody,
ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom základné právo sťažovateľa podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok a základné
právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3Co 361/2012-260 zo dňa 28.04.2016 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
5. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
312,34 €, a túto poukázať jeho právnej zástupkyni...“
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. K rozsudku krajského súdu
14.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom napádaný rozsudok krajského súdu, v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie
sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen voči uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 176/2016 z 24. mája 2017 (sťažovateľovi doručené 21. júna 2017), ale aj voči
rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 361/2012 z 28. apríla 2016 (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
14.2 V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný
súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
14.3 Krajský súd svoje rozhodnutie v podstatnej časti odôvodnil takto:
„Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne
správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§219 ods. 1, 2 O.s.p.)...
V súlade so zásadou vigilantibus iura seripta sunt je na osobe, ktorá sa cíti byť
rozhodnutím vydaným orgánom verejnej moci dotknutá na svojich právach, aby sa proti
takému rozhodnutiu bránila prostredníctvom opravných prostriedkov a docielila tak jeho
zrušenie. Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že ani v prípade rozhodnutí, proti ktorým
nie je prípustný riadny opravný prostriedok nemožno obecne dospieť k záveru, že absenciu
opravného prostriedku by malo nahradiť odškodňovacie konanie podľa zák. č. 514/2003
Z.z., ako sa toho vo svojich dôsledkoch v podanom odvolaní domáha navrhovateľ. V
prípade rozhodnutí, u ktorých zákonodarca dospel k záveru (napr. u príkazov vydaných
podľa Trestného poriadku), že ich prieskum v opravnom konaní nie je dôvodný, by bolo
proti zmyslu zákonnej úpravy, aby tieto rozhodnutia boli preskúmavané v odškodňovacom
konaní. Okrem toho, zákonodarca neexistenciu opravného prostriedku proti rozhodnutiu o
zaistení peňažných prostriedkov dostatočne odstránil tým, že pri zaistení peňažných
prostriedkov na účte v banke priznal majiteľovi peňažných prostriedkov právo žiadať o
zrušenie zaistenia (§ 95 ods. 6 Tr. por.); vychádzajúc z obsahu pripojeného trestného spisu,
právny predchodca navrhovateľa (spoločnosť ) prostredníctvom
svojho právneho zástupcu uvedený postup aj viackrát neúspešne využil, a napriek rozsiahlej
korešpondencii nezákonnosť samotného zaistenia alebo prekročenie právomoci konajúceho
orgánu vtedy nenamietal. Súd prvého stupňa nepochybil, keď vychádzal zo zistenia, že
navrhovateľ na zjednanie nápravy nepodal podnet podľa § 31 zák. č. 153/2001 Z. z., pretože
v prípade príkazu na zaistenie peňažných prostriedkov, ďalším prostriedkom na odstránenie
jeho možnej nezákonnosti je podanie podnetu prokurátorovi podľa § 31 ods. 1 zák.
č. 153/2001 Z. z., v zmysle ktorého prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí
prokurátorov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. V zmysle § 34 ods. 1 cit. zákona môže
podávateľ podnetu žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným
podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor, v danom prípade Krajský prokurátor
v Bratislave (§ 54 ods. 2 písm. c) zák. č. 153/2001 Z. z.). Je zrejmé, že právny predchodca
navrhovateľa tento právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje na ochranu jeho
základného práva vlastniť majetok nevyužil a predmetné príkazy neboli preskúmané, príp.
zrušené nadriadeným prokurátorom v zmysle cit. zákona a preto neexistuje žiadne
rozhodnutie, ktoré by mohlo byť podkladom pre rozhodnutie súdu o náhrade škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Opísaný mechanizmus možností zrušenia
predmetného zaisťovacieho úkonu je v praxi využívaný a nenaráža na ústavné prekážky;
z uvedených dôvodov podľa odvolacieho súdu závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku
ako celok neodporujú zmyslu a účelu zák. č. 514/2003 Z. z. a nemožno súhlasiť s takým
subjektívnym hodnotením veci navrhovateľom, podľa ktorého výkladom uskutočneným
súdom prvého stupňa bol popretý zmysel a účel cit. zákona a ústavné právo zakotvené
v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nakoľko ani právo na náhradu škody voči štátu v zmysle čl. 46
ods. 3 Ústavy SR nie je právom absolútnym. Odvolací súd považoval skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa za správne a dostatočne odôvodnené (reagujúce na všetky
podstatné okolnosti prípadu, ktoré musia byť splnené pre posúdenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, ako aj na námietky
účastníkov konania).
Navrhovateľ v podanom odvolaní považoval argumentáciu súdu prvého stupňa
podľa § 6 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z. za irelevantnú a nesprávnu, nakoľko podľa § 6
ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý predstavuje výnimku z požiadavky zrušenia rozhodnutia
pre nezákonnosť v prípadoch konania nad rámec právomoci, nie je podmienkou priznania
nároku na náhradu škody zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Mal za to, že v
konaní dostatočným spôsobom preukázal, že príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I na
zaistenie peňažných prostriedkov boli vydané ultra vires a teda sú paaktom, pretože § 551
Tr. por. výslovne a bez výnimky priznával právo rozhodnúť o zaistení peňažných
prostriedkov na základe žiadosti cudzieho orgánu len súdu; mal za to, že osobitná úprava
vylučuje postup upravujúci zaistenie majetku podľa § 95 Tr. por., pokiaľ sa jedná o
zaistenie majetku v právnom styku s cudzinou.
V prípadoch konania nad rámec právomoci nie je podmienkou uplatnenia nároku
na náhradu škody zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre jeho nezákonnosť (§ 6 ods. 4 zák.
č. 514/2003 Z. z.); bolo by ťažko predstaviteľné, ak by v súvislosti s rozhodnutím, ktoré
po právnej stránke vôbec neexistuje, bolo podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody
jeho zrušenie alebo zmena. Potiaľ je názor navrhovateľa správny. Uvedená výnimka sa
vzťahuje na prípady, kedy ide o tzv. ničotné rozhodnutie, ktoré vydal orgán nad rámec jeho
právomoci. Prekročením právomoci sa pritom rozumie rozhodnutie orgánu aplikácie práva
vo veci, ktorá vôbec nespadá do právomoci tohto orgánu. Neexistencia rozhodnutia
znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo že
vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. V
teórii, ale aj právnej praxi sa používa aj pojem nulitný akt, paakt, alebo ničotný akt. Môže
ísť ďalej o prípady, keď rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia zjavne vnútorne rozporným,
alebo právne či fakticky neuskutočniteľným, alebo inými vadami, pre ktoré ho nemožno
vôbec považovať za rozhodnutie príslušného orgánu. Navrhovateľ si v odvolacej
argumentácii zamieňa dôsledky možného vadného právneho aktu (nezákonného
rozhodnutia) s nulitným aktom (ničotným rozhodnutím), pokiaľ sa domnieva, že v dôsledku
vydania príkazov na zaistenie peňazí na účte Okresnou prokuratúrou Bratislava I postupom
podľa § 95 Tr. por., a nie postupom podľa § 551 Tr. por. došlo k prekročeniu jej právomoci.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu totiž v situácii, keď žiadosť Rakúskej republiky o právnu
pomoc na zaistenie smerovala na zaistenie účtov patriacich spoločnosti
, a nie ako to predpokladá hypotéza § 551 ods. 1 Tr. por., , proti ktorej
sa viedlo v Rakúskej republike trestné konanie; a právny predpis upravujúci postup
orgánov prokuratúry (Trestný poriadok v znení účinnom do 31.8.2010) v žiadnej právnej
norme jednoznačne záväzne neurčoval konkrétne pravidlo správania prokurátora na
existujúci skutkový stav (normatívne vyjadrenie „postupu prekračujúceho právomoc“), je
neprípustný záver namietaný navrhovateľom, že postup Okresnej prokuratúry Bratislava I v
tejto veci bol nezákonný, lebo nespadal do jej právomoci. Postup podľa § 551 Tr. por.
neprichádzal do úvahy z dôvodu, nesplnenia zákonných podmienok uvedených v § 551 ods.
1 Tr. por., a to podmienky, že majetok o zaistenie ktorého ide, je vlastníctvom obvinenej
osoby, proti ktorej sa vedie v cudzine trestné stíhanie. Vydanie predmetných príkazov
nemožno chápať ako prekročenie právomoci Okresnej prokuratúry Bratislava I, ktorá v
danej veci realizovala oprávnenia vyplývajúce jej z medzinárodných dohôd o právnej
pomoci a pri vybavení dožiadania cudzieho orgánu aplikovala ustanovenie § 95 ods. 1 Tr.
por. s použitím § 537 ods. 1 veta druhá Tr. por., podľa ktorého ak sa poskytuje právna
pomoc podľa medzinárodnej zmluvy postupom, ktorý nie je upravený v tomto zákone,
rozhodne príslušný prokurátor, akým spôsobom sa právna pomoc vykoná. Iba z týchto
dôvodov nemožno predmetné príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I považovať po
právnej stránke za nulitné resp. ničotné akty, Čo je pojmovým znakom rozhodnutí orgánu
verejnej moci, ktorými prekročil svoju právomoc. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti
bol postup Okresnej prokuratúry Bratislava I (okresného prokurátora) v súlade s platnou
medzinárodnou zmluvou, konkrétne s článkom 11 ods. 1 Dohovoru o praní špinavých
peňazí, vyhľadávania, zhabaní a konfiškácie ziskov z trestnej činnosti publikovaný
pod oznámením č. 109/2002 Z. z. (na žiadosť druhej strany, ktorá začala trestné konanie
alebo konanie na účely konfiškácie, prijme strana potrebné predbežné opatrenia, ako
zmrazenie alebo zhabanie vlastníctva, aby sa zamedzilo akémukoľvek konaniu
spočívajúcemu v prevode vlastníctva alebo disponovaní s vlastníctvom, ktoré by v ďalšom
stupni mohlo byť predmetom žiadosti o konfiškáciu alebo ktoré by mohlo umožniť vyhovenie
takejto žiadosti) ako i v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom.“
14.4 Z citovaného vyplýva, že v súvislosti so žalobným petitom sťažovateľa, ktorý sa
podľa § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody domáhal priznania mu náhrady škody z titulu
nezákonných rozhodnutí okresnej prokuratúry (príkazov na zaistenie majetku), ktorých
nezákonnosť odôvodnil nie ich nedôvodnosťou, ale tým, že okresná prokuratúra mala podľa
jeho názoru pri ich vydávaní prekročiť svoju právomoc, keďže podľa sťažovateľa
oprávnenie na ich vydanie podľa § 551 Trestného poriadku prináležalo v rozhodnom čase
výhradne iba príslušnému súdu, a nie prokuratúre, krajský súd sa stotožnil so závermi
okresného súdu, ktorý v tomto smere konštatoval, že posudzovanie rozsahu právomoci
orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s trestným konaním nie je v právomoci
civilného súdu, ktorý by týmto postupom neprípustne zasiahol do kompetencií orgánov
činných v trestnom konaní (civilný súd nie je oprávnený prikázať ktorémukoľvek orgánu
činnému v trestnom konaní, aby vo veci konal alebo rozhodol, pozn.). Táto otázka by mohla
byť preskúmaná iba týmito orgánmi činnými v trestnom konaní v konaní proti ich
rozhodnutiam v rámci zákonom prípustných prostriedkov nápravy ich prípadnej
nezákonnosti spôsobenej napr. aj prípadným prekročením právomoci orgánov činných
v trestnom konaní. V tejto súvislosti krajský súd, ako aj okresný súd poukázal, že takýmito
prostriedkami nápravy, v konaní o ktorých mohla byť preskúmaná aj otázka právomoci
okresnej prokuratúry na vydanie dotknutých príkazov, bol v rozhodnom čase podnet
nadriadenej prokuratúre podľa zákona o prokuratúre a tiež žiadosť subjektu, ktorému boli
zaistené finančné prostriedky na zrušenie príkazov na ich zaistenie, napr. aj z dôvodu ich
nezákonnosti, pretože ich vydal na to neoprávnený orgán. Z tohto dôvodu bolo ustálené, že
pre rozhodnutie civilného súdu v odškodňovacom konaní podľa § 6 ods. 4 zákona o náhradu
škody absentuje jeden zo základných predpokladov dikcie tohto ustanovenia, a to legitímne
rozhodnutie príslušného orgánu o nedostatku právomoci okresnej prokuratúry na vydanie
dotknutých príkazov, v dôsledku čoho by tieto príkazy bolo možné považovať
za nezákonné.
14.5 Z tohto hľadiska je možné stotožniť sa so závermi všeobecných súdov, že nie je
v právomoci civilného súdu, aby v rámci odškodňovacieho konania preskúmaval právomoc
orgánov činných v trestnom konaní a v dôsledku toho aby civilný súd negoval
a prehodnocoval zákonnosť ich rozhodnutí, tobôž ak sťažovateľ, resp. jeho právny
predchodca mal k dispozícii prostriedky, ktorými sa mohol v rámci trestného konania
domáhať prieskumu zákonnosti týchto rozhodnutí a následného zjednania nápravy, k čomu
však v danom prípade nedošlo. V prípade stotožnenia sa s tvrdením sťažovateľa, že civilný
súd rozhodujúci o náhrade škody by mal preskúmavať aj rozsah právomocí orgánov činných
v trestnom konaní, by totiž nastala dôvodná pochybnosť o účelnosti tohto odškodňovacieho
konania, a teda o tom, či sťažovateľ, ktorý nevyužil v trestnom konaní jemu dostupné
prostriedky nápravy tejto nezákonnosti, mal, resp. má skutočne záujem na odstránení ním
tvrdenej nezákonnosti rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, alebo takéto
rozhodnutia by boli pre neho iba zdrojom „príjmu“, resp. podkladom na to, aby sa na ich
základe mohol domáhať náhrady škody, vzniku ktorej však v skutočnosti v zmysle aj
preventívnych ustanovení Občianskeho zákonníka o povinnosti predchádzať škode ani sám
sťažovateľ nezabránil, keďže v dotknutom trestnom konaní nevyužil všetky mechanizmy
na odstránenie ním tvrdenej nezákonnosti.
14.6 V danom prípade okresná prokuratúra vydala sporné príkazy na zaistenie
finančných prostriedkov podľa § 95 ods. 1 Trestného poriadku, podľa znenia ktorého
v rozhodnom čase „Ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že peňažné prostriedky na účte
v banke alebo v pobočke zahraničnej banky alebo iné peňažné prostriedky sú určené
na spáchanie trestného činu, na jeho spáchanie boli použité alebo sú výnosom z trestnej
činnosti, môže predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor dať príkaz, aby peňažné
prostriedky boli zaistené.“, pričom podľa relevantnej časti § 95 ods. 6 Trestného poriadku
„... Majiteľ peňažných prostriedkov má právo žiadať o zrušenie zaistenia; takú žiadosť musí
odôvodniť.“. Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že právny predchodca
sťažovateľa sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu opakovane žiadosťou neúspešne
domáhal zrušenia zaistenia jeho finančných prostriedkov, avšak „... nezákonnosť samotného
zaistenia alebo prekročenie právomoci konajúceho orgánu vtedy nenamietal.“ (pozri stranu
16 rozsudku krajského súdu, pozn.). Inými slovami, ak bol sťažovateľ, resp. jeho právny
predchodca toho názoru, že v danom prípade vydal príkazy na zaistenie finančných
prostriedkov na to nepríslušný orgán (okresná prokuratúra), pretože postupoval podľa
názoru sťažovateľa podľa nepríslušného ustanovenia Trestného poriadku a ak by mal
právny predchodca sťažovateľa reálny a skutočný záujem na odstránení tejto ním tvrdenej
nezákonnosti, tak túto skutočnosť by namietal už v žiadosti o zrušenie tohto zaistenia
a následne v prípade jeho nespokojnosti s rozhodnutím o tejto žiadosti by namietal už
rozhodnutie o nej, čo však právny predchodca sťažovateľa neučinil. V intenciách inštrukcií
okresného súdu, ako aj krajského súdu právny predchodca sťažovateľa nevyužil ani ďalší
v rozhodnom čase jemu dostupný prostriedok na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
prokuratúry, a to podnet o prokuratúre, v rámci konania o ktorom by síce o podnete
konajúci prokurátor nebol oprávnený zrušiť prípadné nezákonné rozhodnutie (príkaz)
vydané podľa Trestného poriadku, avšak mohol by prijať príslušné opatrenia na odstránenie
tejto nezákonnosti vo veci rozhodujúcou okresnou prokuratúrou, prípadne by sťažovateľ
opäť v prípade nespokojnosti s vybavením jeho podnetu mal možnosť napádať toto
rozhodnutie o podnete.
14.7 Vzhľadom na uvedené tak v interakcii na žalobný petit sťažovateľa, ktorý sa
v preskúmavanom konaní domáhal náhrady škody podľa § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody
a predpokladom úspešného konania o ktorom bolo kumulatívne (súčasné) naplnenie
všetkých jej predpokladov, a to (i) prekročenie právomoci vo veci konajúcim orgánom
verejnej moci (okresnou prokuratúrou), (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť medzi
konaním orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou, možno uzavrieť, že v prípade absencie
čo i len jedného z týchto komponentov sú právne irelevantné akékoľvek ďalšie dišputy
o naplnení alebo nenaplnení ďalších predpokladov tohto nároku. Inými slovami, pri absencii
konštatovania príslušného orgánu činného v trestnom konaní oprávneného konať či už
o žiadosti sťažovateľa na zrušenie zaistenia podľa v rozhodnom čase účinného § 95 ods. 6
Trestného poriadku alebo o podnete sťažovateľa podľa zákona o prokuratúre proti príkazom
okresnej prokuratúry na zaistenie, o tom, že okresná prokuratúra konala nezákonne, pretože
nemala právomoc vydať dotknuté príkazy na zaistenie, t. j. pri absencii jedného
z predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody, je bez akéhokoľvek právneho
dôvodu zaoberať sa ústavnou udržateľnosťou záverov krajského súdu a pred ním okresného
súdu o tom, či v danom prípade malo byť pri ich vydávaní aplikované ustanovenie § 551
alebo § 95 Trestného poriadku (táto otázka by bola podkladom prieskumu rozsahu
právomoci konajúceho orgánu verejnej moci, pozn.), ako aj o tom, či sťažovateľovi
v príčinnej súvislosti s konaním okresnej prokuratúry vznikla alebo nevznikla škoda.
14.8 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
14.9. Vzhľadom na uvedené možno závery krajského súdu o neoprávnenosti
civilného súdu posudzovať rozsah právomocí orgánov činných v trestnom konaní ako
jedného z predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody podľa § 6 ods. 4 zákona
o náhrade škody považovať za logické, ústavne udržateľné, neodporujúce aplikovanej
právnej úprave a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by
mala za následok arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti (vo vzťahu ku
krajskému súdu, pozn.) ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
15. K uzneseniu najvyššieho súdu
15.1 Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 176/2016
z 24. mája 2017, v príčinnej súvislosti s ním sťažovateľ namietal porušenie svojich
základných práv a práv, a to na tom základe, že najvyšší súd podľa sťažovateľa
ústavne neudržateľným spôsobom odmietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 3 Co 361/2012 z 28. apríla 2016 ako neprípustné aj napriek tomu, že podľa
sťažovateľa bol daný dôvod jeho prípustnosti podľa v tom čase účinného § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku, a to tým, že podľa sťažovateľa krajský súd mu ako
účastníkovi konania znemožnil konať pred súdom tým, že zmätočne (arbitrárne) odôvodnil
svoj rozsudok.
15.2 Najvyšší súd svoje uznesenie v podstatnej časti takto odôvodnil:
«V súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu treba
uviesť, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto
stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 1/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj
v preskúmavanej veci.
Najvyšší súd skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. Vzhľadom na obsah spisu a dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
dovolací súd konštatuje, že v danom prípade nejde o výnimočnosť, aby písomné vyhotovenie
napadnutého rozhodnutia neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu. Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa
požadované náležitosti, uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,
stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah
odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené
v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím sudom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (tak,
ako aj v posudzovanej veci), stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu
v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa...
Tzv. iná vada konania, namietaná dovolateľom (neúplne skutkové zistenia), je
relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorý však v súlade
s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu nezakladá procesnú prípustnosť podaného
dovolania (viď R 37/1993...). Tento dovolací dôvod je možné úspešne uplatniť iba
v procesné prípustnom dovolaní, čo však nie je daný prípad...
... Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo
osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237
ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj keby tvrdenie dovolateľa bolo
opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná
skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala
by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p.»
15.3 Z citovaného je zrejmé, že najvyšší súd ústavne udržateľným spôsobom
sťažovateľovi (dovolateľovi) vysvetlil rozdiel medzi procesnou prípustnosťou dovolania
podľa v rozhodnom čase účinného § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“)
a dôvodmi, ktorými bolo možné odôvodniť len už procesne prípustné dovolanie podľa § 241
OSP. Iným slovami, len dovolanie, ktoré bolo procesne prípustné podľa § 237 – § 239 OSP,
bolo možné vecne odôvodniť dôvodmi podľa § 241 OSP, ktorými však nebolo možné
založiť procesnú prípustnosť dovolania. Najvyšší súd tiež v súlade so svojím zjednocovacím
stanoviskom č. 1/2016 riadne odôvodnil, že nie každé neodôvodnenie súdneho rozhodnutia
odvolacím súdom zakladá dôvod procesnej prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)
OSP, ale len také, ktoré vôbec neobsahuje odôvodnenie pre rozhodnutie zásadných
dôvodov. Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na závery ústavného súdu (bod 14 tohto
rozhodnutia), ktorý konštatoval dostatočnosť a ústavnú udržateľnosť odôvodnenia
rozhodnutia krajského súdu, považuje ústavný súd sťažnostné námietky sťažovateľa voči
rozhodnutiu najvyššieho súdu za zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných
rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia jeho práv
alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2018