Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 71/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Lenou Mišalovou, advokátska kancelária, Radlinského 47,

Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a 3 , základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , práva na súdnu ochranu

zaručeného v čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. apríla 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a 3 (ďalej len „“), základného

práva vlastniť majetok zaručeného v , práva na súdnu ochranu

zaručeného v čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 28. apríla 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. mája 2017.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 9. augusta 2010 sa žalobca ‒ „... pôvodne

...“ (ďalej len „žalobca“) domáhal proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej

Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“ alebo

„žalovaný“), zaplatenia sumy 3 105 926 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá

mala vzniknúť jeho právnemu predchodcovi spoločnosti ,

so sídlom v , v dôsledku nezákonného rozhodnutia

žalovaného. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe žiadosti Rakúskej republiky

vo veci trestného stíhania pre podozrenie zo závažného trestného činu živnostenského

podvodu Okresná prokuratúra Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) svojimi

príkazmi č. k. -11 z 11. júla 2007 a č. k. -1 z 8. augusta 2007

podľa v spojení s rozhodla o zaistení peňažných

prostriedkov na účtoch spoločnosti , so sídlom v

, nachádzajúcich sa v , v Slovenskej republike.

Označené príkazy o zaistení finančných prostriedkov boli zrušené príkazom okresnej

prokuratúry č. k. -50 z 9. septembra 2009. Podľa žalobcu okresná prokuratúra

vydaním príkazov o zaistení finančných prostriedkov prekročila svoju právomoc, pretože

v danom prípade mala tieto príkazy vydať nie podľa , ale

podľa , a teda tieto príkazy mal vydať príslušný okresný súd

(v obvode ktorého sa majetok nachádzal), nie okresná prokuratúra, alebo v prípade, že vec

nezniesla odklad, mali byť takéto príkazy okresnej prokuratúry do 48 hodín potvrdené

príslušným okresným súdom. Vzhľadom na uvedené sa tak žalobca domáhal nároku

na náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o náhrade škody“), podľa relevantnej časti ktorého „Ak bola

škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil

svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou

uplatnenia nároku na náhradu škody...“.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 3. apríla 2012 žalobu žalobcu

zamietol, pričom z tohto rozsudku vyplýva, že v čase jeho vyhlásenia bol v procesnom

postavení žalobcu už sťažovateľ. Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že „Zmluvou

o postúpení pohľadávky zo dňa 14.8.2007 bola na právneho predchodcu (rozumej pôvodný

žalobca, pozn.) navrhovateľa (rozumej sťažovateľ, pozn.) postúpená pohľadávka

oprávnenej osoby - spoločnosti , spočívajúca v škode, ktorá vznikla

tejto spoločnosti tým, že mala odňatú možnosť disponovať s finančnými prostriedkami

na zaistených účtoch v období od 8.8.2007 do 9.9.2009, teda 764 dní. Ide celkom o sumu

34,355.474,64 SKK podľa prepočtu kurzom NBS k 8.8.2007 meny USD, EUR a CHF

k SKK.“ (strana 2 rozsudku okresného súdu, pozn.) Inými slovami, spoločnosť

postúpila pohľadávku na náhradu jej vzniknutej škody v dôsledku ňou

tvrdených nezákonných rozhodnutí okresnej prokuratúry na žalobcu ( , pozn.),

ktorý následne „...postúpil svoju pohľadávku v priebehu konania na navrhovateľa (rozumej

sťažovateľa, pozn.) Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.3.2011.“ (strana 3 rozsudku

okresného súdu, pozn.).

4. Okresný súd svoj zamietavý rozsudok odôvodnil v prvom rade poukazom

na skutočnosť, že nevyhnutným predpokladom na uplatnenie si nároku na náhradu škody

z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci je existencia takéhoto rozhodnutia,

ktoré z dôvodu svojej nezákonnosti bolo zrušené alebo zmenené v zákonom predvídanom

inštančnom procesnom postupe, a to na základe využitia riadnych opravných prostriedkov.

Okresný súd v tejto súvislosti síce konštatoval, že proti príkazom okresnej prokuratúry

na zaistenie finančných prostriedkov nebol síce prípustný riadny opravný prostriedok,

v konaní o ktorom by sa sťažovateľ resp. jeho právni predchodcovia mohli domáhať ich

zrušenia alebo zmeny, avšak súčasne okresný súd poukázal na skutočnosť, že právni

predchodcovia sťažovateľa nevyužili pre účely preskúmania zákonnosti týchto príkazov

okresnej prokuratúry v tom čase im o prokuratúre v znení

neskorších predpisov priznaný procesný prostriedok, a to podnet nadriadenému

prokurátorovi. Na tom základe okresný súd súčasne konštatujúc, že v rámci konania

o civilnej žalobe na náhradu škody nie je oprávneným sám preskúmavať a posudzovať

zákonnosť rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, pretože tým by zasahoval

do právomoci orgánov činných v trestnom konaní, ktorých závermi je viazaný, uzavrel, že

sťažovateľ nesplnil jednu zo základných podmienok na priznanie mu nároku na náhradu

škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím, a to zmenu alebo zrušenie nezákonného

rozhodnutia, v príčinnej súvislosti s ktorým mala škoda vzniknúť, tak ako to vyžadoval § 6

ods. 1 zákona o náhrade škody. Okresný súd tiež dospel k záveru, že od preukázania

splnenia tohto predpokladu, t. j. od splnenia predpokladu podať proti nezákonnému

rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, nie je možné upustiť ani v zmysle § 6 ods. 2

zákona o náhrade škody, pretože sťažovateľ nepreukázal, že tak neurobil, pretože v jeho

prípade ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Okresný súd sa vo svojom zamietajúcom

rozsudku zaoberal aj splnením zákonnej dikcie § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody, podľa

ktorého sa na uplatnenie nároku na náhradu škody nevyžaduje zrušenie ani zmena

nezákonného rozhodnutia, ak toto rozhodnutie vydal orgán verejnej moci mimo svojej

právomoci. V tejto súvislosti okresný súd konštatoval, že tak, ako nie je v jeho právomoci

posudzovať zákonnosť rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, tak nie je v jeho

kompetencii ani posudzovanie rozsahu právomoci orgánov činných v trestnom konaní.

Uvedená otázka mala byť riešená v konaní o riadnych opravných prostriedkoch alebo

v konaní o iných zákonných prostriedkoch nápravy proti rozhodnutiam týchto orgánov

činných v trestnom konaní, t. j. „... otázka právomoci by sa stala súčasťou prieskumu

zákonnosti postupu prokuratúry na to oprávneným orgánom“. Vzhľadom na uvedené

okresný súd dospel k záveru, že nie je oprávnený „... suplovať činnosť orgánov činných

v trestnom konaní, ani rozhodovať spor o aplikáciu práva na posudzovaný prípad...“, t. j.

posudzovať, či v danom prípade mala okresná prokuratúra pri vydávaní príkazov

postupovať podľa alebo podľa .

Napokon okresný súd tiež podotkol, že právny predchodca žalobcu (spoločnosť

) ani žalobca a napokon ani sťažovateľ nepreukázali splnenie ďalšej

z podmienok na priznanie nároku na náhradu škody, a to vznik škody. Podľa okresného

súdu sťažovateľovi, resp. jeho právnym predchodcom, nemohla vzniknúť skutočná škoda,

ktorú odôvodnili a vyčíslili sumou rovnajúcou sa sume na účte blokovaných finančných

prostriedkov, pretože tieto finančné prostriedky stále ostali v majetkovej podstate ich

majiteľa, a teda nenapĺňajú definíciu skutočnej škody, za ktorú sa považuje to, o čo sa

majetok poškodeného reálne zmenšil. Okresný súd poukázal, že na tom nič nemení ani

skutočnosť, že na majetok spoločnosti bol vyhlásený konkurz,

pretože po jeho vyhlásení sa tieto blokované finančné prostriedky stále zahrnuli

do majetkovej podstaty tohto úpadcu na úhradu jej podlžnosti voči jej veriteľom a tiež sa

nezakladá na pravde konštatovanie sťažovateľa, že práve v dôsledku ich blokovania bola

táto spoločnosť insolventná, a teda kvôli tomu mal byť vyhlásený konkurz, pretože podľa

zistení okresného súdu z trestných spisov bolo zrejmé, že označená spoločnosť disponovala

oveľa väčšími finančnými čistkami na ďalších účtoch v rôznych krajinách „... zablokovanie

uvedenej sumy nemohlo byť pre solventnosť spoločnosti podstatné...“. Okresný súd tiež

dospel k záveru, že sťažovateľovi nemohla vzniknúť ani škoda vo forme ušlého zisku, ktorý

si vyčíslil ako sumu finančných prostriedkov, ktoré mohol získať investovaním

zablokovaných finančných prostriedkov, pričom v tejto súvislosti okresný súd poukázal, že

sťažovateľ, resp. jeho právni predchodcovia, nepreukázali, že by aj v minulosti investovali

a zhodnocovali svoje finančné prostriedky cez bankové domy, práve naopak, podľa zistení

súdu, ako aj orgánov činných v trestnom konaní mala spoločnosť

viesť svoje podnikanie „pyramídovým“ spôsobom, takže v tomto smere sa jej tvrdenia

o ušlom zisku javili byť ako účelové.

5. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudok okresného súdu preskúmal krajský súd

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom z 28. apríla 2016 ho

ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením

okresného súdu. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 24. mája 2017 ako neprípustné odmietol.

6. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudku

odvolacieho súdu, ako aj uznesenia dovolacieho súdu, pričom krajskému súdu vyčíta, že

nenapravil pochybenia okresného súdu, ktorý sa podľa sťažovateľa absolútne nadbytočne

zaoberal splnením podmienok na priznanie mu nároku na náhradu škody podľa § 6 ods. 1

a 2 zákona o náhrade škody, t. j. nadbytočne sa zaoberal otázkou potreby zrušenia alebo

zmeny nezákonného rozhodnutia (v danom prípade príkazov okresnej prokuratúry

o zablokovaní finančných prostriedkov, pozn.), v dôsledku ktorého malo dôjsť k vzniku

škody, pretože sťažovateľ zdôraznil, že on sám sa nedomáhal priznania mu nároku

na náhradu škody podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o náhradu škody, ale tohto nároku sa domáhal

podľa § 6 ods. 4 tohto zákona, ktorý však ako podmienku priznania nároku na náhradu

škody nevyžaduje, aby bolo rozhodnutie orgánu verejnej moci, proti ktorému nárok

smeruje, zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť. Sťažovateľ súčasne poukázal na to,

že napokon aj toto podľa neho nadbytočné odôvodnenie okresného súdu, s ktorým sa

identifikoval aj krajský súd, týkajúce sa nenaplnenia dikcie § 6 ods. 1 a 2 zákona o náhradu

škody, je navyše rozporuplné a ústavne neudržateľné, pretože tieto súdy ho založili na tom,

že v rámci využitia riadnych opravných prostriedkov voči rozhodnutiam okresnej

prokuratúry nevyužil podnet nadriadenému prokurátorovi podľa zákona o prokuratúre, čo je

podľa sťažovateľa neprípustné, pretože podnet podľa zákona o prokuratúre nie je možné

považovať za prípustný opravný prostriedok proti rozhodnutiu vydanému v trestnom konaní

podľa .

7. V súvislosti s konštatovaním okresného súdu, ako aj krajského súdu, že v civilnom

konaní o náhrade škody podľa zákona o náhrade škody nie je v ich právomoci posudzovať

zákonnosť rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, ktorými sú viazané, a aj kvôli

nedostatku právomoci ktorej tieto súdy žalobu sťažovateľa zamietli, sťažovateľ poukázal

na to, že tento záver je v rozpore so zákonnou požiadavkou, v zmysle ktorej ak nie je

v právomoci súdu vec prejednať, súd konanie zastaví, pričom sťažovateľ v tejto súvislosti

uviedol: „... právnym dôsledkom nedostatku právomoci súdu ako jednej zo základných

podmienok konania je zastavenie konania a postúpenie veci príslušnému orgánu! V prípade

nedostatku právomoci súdu tento procesný dôsledok výslovne vyplýva z ustanovenia § 104

ods. 1 Nedostatok právomoci súdu na prejednanie veci už vo svojej podstate vylučuje

možnosť odôvodniť touto skutočnosťou zamietnutie žaloby, ktoré nevyhnutne predpokladá

meritórne prejednanie veci. Právna teória i súdna prax v zhode a bez pochybností spájajú

neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok na konanie vo veci s procesným

dôsledkom zastavenia konania...

V posudzovanom prípade je však právomoc civilného súdu daná, a to výslovnou

úpravou obsiahnutou v osobitnom predpise - , ako bolo

uvedené vyššie a takáto právomoc spadá do rámca tzv. rozšírenej právomoci všeobecných

súdov.“

8. Sťažovateľ opakovane, ako aj v konaní pred všeobecnými súdmi tiež zdôraznil, že

podľa jeho názoru okresný súd, a nenapravil to ani krajský súd, vôbec neodôvodnili, prečo

sa nestotožňujú s názorom sťažovateľa, že v danom prípade okresná prokuratúra, ktorá

vydala sporné príkazy, konala nad rámec svojej právomoci, pretože podľa sťažovateľa

nemali byť v danom prípade príkazy na zaistenie finančných prostriedkov vydané podľa

, ale mali byť vydané podľa , a teda

mali byť vydané príslušným súdom, a nie prokuratúrou. Podľa sťažovateľa v danom prípade

je nezákonnosť príkazov okresnej prokuratúry daná práve z dôvodu, že boli vydané

nepríslušným orgánom (prokuratúrou, a nie príslušným súdom, pozn.), a teda bez potreby

ich zrušenia alebo zmeny je naplnená dikcia ustanovenia § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody,

podľa ktorého sa sťažovateľ náhrady škody aj domáhal.

9. V súvislosti s argumentáciou okresného súdu, že sťažovateľ okrem toho, že

nesplnil podmienku pre uplatnenie si nároku na náhradu škody, a to zmenu alebo zrušenie

rozhodnutí (príkazov) okresnej prokuratúry, nesplnil ani ďalšiu podmienku, a to

preukázanie vzniku škody, sťažovateľ namieta, že neobstojí argumentácia okresného súdu,

že na strane sťažovateľa nemohla vzniknúť skutočná škoda z dôvodu, že sťažovateľ, resp.

jeho právny predchodca mal mať okrem zaistených finančných prostriedkov aj ďalšie

finančné prostriedky na iných účtoch v rôznych štátoch, takže zaistenie dotknutých

finančných prostriedkov nemohlo byť dôvodom insolventnosti právneho predchodcu

sťažovateľa, a teda ani dôvodom vyhlásenia konkurzu. Podľa sťažovateľa je síce pravdou,

že jeho právny predchodca disponoval finančnými prostriedkami aj na účtoch v iných

štátoch, avšak aj tieto mali byť zablokované a v tom dôsledku bol na jeho majetok

vyhlásený konkurz. Sťažovateľ tiež namieta, že neobstojí ani konštatovanie okresného súdu,

s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, že okresná prokuratúra potom, ako jej bol doručený list

z Rakúskej republiky o zániku potreby blokovať finančné prostriedky, rozhodla o zrušení

svojich príkazov v primeranej dobe, pretože podľa sťažovateľa dobu 50 dní v prípade, keď

bolo dotknutými príkazmi zasiahnuté do práva sťažovateľa vlastniť, nemožno považovať

za primeranú.

10. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:

„Práve vzhľadom na závažnosť a dôsledky zaistenia majetku v rovine obmedzenia

vlastníckeho práva zákonodarca osobitne upravil, otázku zaistenia majetku pri právnom

styku s cudzinou v ustanovení . Ustanovenie Trestného

poriadku vylučovalo preto postup, upravujúci zaistenie majetku podľa § 95 Trestného

poriadku, pokiaľ sa jedná o zaistenie majetku v právnom styku s cudzinou.

Okresná prokuratúra Bratislava I teda nemohla na základe žiadosti orgánu cudzieho

štátu realizovať zaistenie majetku podľa , nakoľko tu existovala

osobitná úprava v .

Obrana žalovaného v konaní bola založená na argumente, že v čase vydania

rozhodnutí o zaistení ustanovenie (tak, ako je citované vyššie)

bolo aplikovateľné len na prípady, kedy bola splnená aj tá podmienka, že majetok,

o zaistenie ktorého ide, je vlastníctvom obvinenej osoby, proti ktorej sa v cudzine vedie

trestné stíhanie. Táto podmienka v posudzovanom prípade nebola splnená, keďže v cudzine

sa viedlo trestné stíhanie proti , a zaistené peňažné prostriedky boli majetkom

spoločnosti Z tejto skutočnosti potom žalovaný vyvodil záver, že keďže

podmienky neboli splnené, aplikoval ...

V čase vydania rozhodnutí o zaistení umožňoval na základe

žiadosti cudzieho orgánu zaistiť len majetok osoby, voči ktorej sa v cudzine vedie trestné

stíhanie, a to výslovnou úpravou v . Vzhľadom na uvedené

nemohla OP BA I bez ďalšieho nad rámec právomoci a bez splnenia zákonných podmienok

rozhodnúť, že ak nie sú splnené podmienky § 551 T, tak na daný prípad aplikuje

ustanovenie ...

Aktuálna právna úprava Slovenskej republiky v oblasti zaisťovania majetku

pochádzajúceho z trestnej činnosti pre účely budúceho zhabania alebo prepadnutia,

podmieňuje zaistenie prostriedkov na žiadosť cudzieho orgánu tým, že prostriedky patria

osobe, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, resp. obvinenému. Zaistenie majetku právnickej

osoby na žiadosť cudzieho orgánu pre účely zhabania tak, ako to predpokladá navrhovaný

zákon, by v rámci doterajšej platnej právnej úpravy bolo výrazne sťažené, a v určitých

konkrétnych prípadoch úplne zmarené...

... až po novele vykonanej účinnej

od 01.09.2010 mohli orgány SR (súd) zaistiť majetok na základe dožiadania cudzieho

orgánu aj inej osobe, než proti ktorej sa viedlo v cudzine trestné stíhanie. Tento názor

sťažovateľa je podložený uznesením ústavnoprávneho výboru NR SR č. 860 z 22.4.2010.

Tvorca novely poznal vtedajšiu aplikačnú prax a preto jednoznačne

vyjadril doterajšiu nemožnosť zaistenia majetku právnickej osobe pre účely zhabania!!!

Oba súdy si túto skutočnosť vôbec nevšimli. Preto podľa ich stanoviska nebolo v podstate

ani potrebné uskutočniť novelizáciu , pretože Okresný prokurátor BA 1

svojvoľne "mohol" zaistiť právnickej osobe peňažné prostriedky na účte.

ani pred novelou, ba ani po novele nedovoľoval a nedovoľuje prokurátorovi vydaním

príkazu zaistiť obchodnej spoločnosti peniaze na účte na podnet cudzieho orgánu. Môže tak

urobiť len súd.“

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

24.05.2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde,

základné právo sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo

sťažovateľa podľa , spočívajúce v práve

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či

orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Základné právo sťažovateľa

podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd spočívajúce v práve na náhradu škody,

ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu

verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom základné právo sťažovateľa podľa

, spočívajúce v práve vlastniť majetok a základné

právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 24.05.2017 a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -260 zo dňa

28.04.2016 bolo porušené základne právo sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde,

základné právo sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo

sťažovateľa podľa , spočívajúce v práve

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či

orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, základné právo sťažovateľa

podľa čl. 36 ods.3 Listiny základných práv a slobôd spočívajúce v práve na náhradu škody,

ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu

verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom základné právo sťažovateľa podľa

, spočívajúce v práve vlastniť majetok a základné

právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -260 zo dňa 28.04.2016 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

5. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

312,34 €, a túto poukázať jeho právnej zástupkyni...“

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. K rozsudku krajského súdu

14.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom napádaný rozsudok krajského súdu, v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie

sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen voči uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. mája 2017 (sťažovateľovi doručené 21. júna 2017), ale aj voči

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2016 (napr. ,

, ).

14.2 V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný

súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

14.3 Krajský súd svoje rozhodnutie v podstatnej časti odôvodnil takto:

„Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne

správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,

konštatuje správnosť jeho dôvodov (, )...

V súlade so zásadou vigilantibus iura seripta sunt je na osobe, ktorá sa cíti byť

rozhodnutím vydaným orgánom verejnej moci dotknutá na svojich právach, aby sa proti

takému rozhodnutiu bránila prostredníctvom opravných prostriedkov a docielila tak jeho

zrušenie. Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že ani v prípade rozhodnutí, proti ktorým

nie je prípustný riadny opravný prostriedok nemožno obecne dospieť k záveru, že absenciu

opravného prostriedku by malo nahradiť odškodňovacie konanie podľa

Z.z., ako sa toho vo svojich dôsledkoch v podanom odvolaní domáha navrhovateľ. V

prípade rozhodnutí, u ktorých zákonodarca dospel k záveru (napr. u príkazov vydaných

podľa ), že ich prieskum v opravnom konaní nie je dôvodný, by bolo

proti zmyslu zákonnej úpravy, aby tieto rozhodnutia boli preskúmavané v odškodňovacom

konaní. Okrem toho, zákonodarca neexistenciu opravného prostriedku proti rozhodnutiu o

zaistení peňažných prostriedkov dostatočne odstránil tým, že pri zaistení peňažných

prostriedkov na účte v banke priznal majiteľovi peňažných prostriedkov právo žiadať o

zrušenie zaistenia ( ); vychádzajúc z obsahu pripojeného trestného spisu,

právny predchodca navrhovateľa (spoločnosť ) prostredníctvom

svojho právneho zástupcu uvedený postup aj viackrát neúspešne využil, a napriek rozsiahlej

korešpondencii nezákonnosť samotného zaistenia alebo prekročenie právomoci konajúceho

orgánu vtedy nenamietal. Súd prvého stupňa nepochybil, keď vychádzal zo zistenia, že

navrhovateľ na zjednanie nápravy nepodal podnet podľa , pretože

v prípade príkazu na zaistenie peňažných prostriedkov, ďalším prostriedkom na odstránenie

jeho možnej nezákonnosti je podanie podnetu prokurátorovi podľa § 31 ods. 1 zák.

č. , v zmysle ktorého prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí

prokurátorov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. V zmysle § 34 ods. 1 cit. zákona môže

podávateľ podnetu žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným

podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor, v danom prípade Krajský prokurátor

v Bratislave ( ). Je zrejmé, že právny predchodca

navrhovateľa tento právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje na ochranu jeho

základného práva vlastniť majetok nevyužil a predmetné príkazy neboli preskúmané, príp.

zrušené nadriadeným prokurátorom v zmysle cit. zákona a preto neexistuje žiadne

rozhodnutie, ktoré by mohlo byť podkladom pre rozhodnutie súdu o náhrade škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Opísaný mechanizmus možností zrušenia

predmetného zaisťovacieho úkonu je v praxi využívaný a nenaráža na ústavné prekážky;

z uvedených dôvodov podľa odvolacieho súdu závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku

ako celok neodporujú zmyslu a účelu a nemožno súhlasiť s takým

subjektívnym hodnotením veci navrhovateľom, podľa ktorého výkladom uskutočneným

súdom prvého stupňa bol popretý zmysel a účel cit. zákona a ústavné právo zakotvené

v SR, nakoľko ani právo na náhradu škody voči štátu v zmysle

ods. 3 SR nie je právom absolútnym. Odvolací súd považoval skutkové a právne

závery súdu prvého stupňa za správne a dostatočne odôvodnené (reagujúce na všetky

podstatné okolnosti prípadu, ktoré musia byť splnené pre posúdenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, ako aj na námietky

účastníkov konania).

Navrhovateľ v podanom odvolaní považoval argumentáciu súdu prvého stupňa

podľa a za irelevantnú a nesprávnu, nakoľko podľa

ods. 4 , ktorý predstavuje výnimku z požiadavky zrušenia rozhodnutia

pre nezákonnosť v prípadoch konania nad rámec právomoci, nie je podmienkou priznania

nároku na náhradu škody zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Mal za to, že v

konaní dostatočným spôsobom preukázal, že príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I na

zaistenie peňažných prostriedkov boli vydané ultra vires a teda sú paaktom, pretože § 551

výslovne a bez výnimky priznával právo rozhodnúť o zaistení peňažných

prostriedkov na základe žiadosti cudzieho orgánu len súdu; mal za to, že osobitná úprava

vylučuje postup upravujúci zaistenie majetku podľa , pokiaľ sa jedná o

zaistenie majetku v právnom styku s cudzinou.

V prípadoch konania nad rámec právomoci nie je podmienkou uplatnenia nároku

na náhradu škody zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre jeho nezákonnosť (§ 6 ods. 4 zák.

č. ); bolo by ťažko predstaviteľné, ak by v súvislosti s rozhodnutím, ktoré

po právnej stránke vôbec neexistuje, bolo podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody

jeho zrušenie alebo zmena. Potiaľ je názor navrhovateľa správny. Uvedená výnimka sa

vzťahuje na prípady, kedy ide o tzv. ničotné rozhodnutie, ktoré vydal orgán nad rámec jeho

právomoci. Prekročením právomoci sa pritom rozumie rozhodnutie orgánu aplikácie práva

vo veci, ktorá vôbec nespadá do právomoci tohto orgánu. Neexistencia rozhodnutia

znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo že

vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. V

teórii, ale aj právnej praxi sa používa aj pojem nulitný akt, paakt, alebo ničotný akt. Môže

ísť ďalej o prípady, keď rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia zjavne vnútorne rozporným,

alebo právne či fakticky neuskutočniteľným, alebo inými vadami, pre ktoré ho nemožno

vôbec považovať za rozhodnutie príslušného orgánu. Navrhovateľ si v odvolacej

argumentácii zamieňa dôsledky možného vadného právneho aktu (nezákonného

rozhodnutia) s nulitným aktom (ničotným rozhodnutím), pokiaľ sa domnieva, že v dôsledku

vydania príkazov na zaistenie peňazí na účte Okresnou prokuratúrou Bratislava I postupom

podľa , a nie postupom podľa došlo k prekročeniu jej právomoci.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu totiž v situácii, keď žiadosť Rakúskej republiky o právnu

pomoc na zaistenie smerovala na zaistenie účtov patriacich spoločnosti

, a nie ako to predpokladá hypotéza , , proti ktorej

sa viedlo v Rakúskej republike trestné konanie; a právny predpis upravujúci postup

orgánov prokuratúry ( v znení účinnom do 31.8.2010) v žiadnej právnej

norme jednoznačne záväzne neurčoval konkrétne pravidlo správania prokurátora na

existujúci skutkový stav (normatívne vyjadrenie „postupu prekračujúceho právomoc“), je

neprípustný záver namietaný navrhovateľom, že postup Okresnej prokuratúry Bratislava I v

tejto veci bol nezákonný, lebo nespadal do jej právomoci. Postup podľa

neprichádzal do úvahy z dôvodu, nesplnenia zákonných podmienok uvedených v § 551 ods.

1 , a to podmienky, že majetok o zaistenie ktorého ide, je vlastníctvom obvinenej

osoby, proti ktorej sa vedie v cudzine trestné stíhanie. Vydanie predmetných príkazov

nemožno chápať ako prekročenie právomoci Okresnej prokuratúry Bratislava I, ktorá v

danej veci realizovala oprávnenia vyplývajúce jej z medzinárodných dohôd o právnej

pomoci a pri vybavení dožiadania cudzieho orgánu aplikovala ustanovenie § 95 ods. 1 Tr.

por. s použitím veta druhá , podľa ktorého ak sa poskytuje právna

pomoc podľa medzinárodnej zmluvy postupom, ktorý nie je upravený v tomto zákone,

rozhodne príslušný prokurátor, akým spôsobom sa právna pomoc vykoná. Iba z týchto

dôvodov nemožno predmetné príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I považovať po

právnej stránke za nulitné resp. ničotné akty, Čo je pojmovým znakom rozhodnutí orgánu

verejnej moci, ktorými prekročil svoju právomoc. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti

bol postup Okresnej prokuratúry Bratislava I (okresného prokurátora) v súlade s platnou

medzinárodnou zmluvou, konkrétne s článkom 11 ods. 1 Dohovoru o praní špinavých

peňazí, vyhľadávania, zhabaní a konfiškácie ziskov z trestnej činnosti publikovaný

pod oznámením č. (na žiadosť druhej strany, ktorá začala trestné konanie

alebo konanie na účely konfiškácie, prijme strana potrebné predbežné opatrenia, ako

zmrazenie alebo zhabanie vlastníctva, aby sa zamedzilo akémukoľvek konaniu

spočívajúcemu v prevode vlastníctva alebo disponovaní s vlastníctvom, ktoré by v ďalšom

stupni mohlo byť predmetom žiadosti o konfiškáciu alebo ktoré by mohlo umožniť vyhovenie

takejto žiadosti) ako i v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom.“

14.4 Z citovaného vyplýva, že v súvislosti so žalobným petitom sťažovateľa, ktorý sa

podľa § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody domáhal priznania mu náhrady škody z titulu

nezákonných rozhodnutí okresnej prokuratúry (príkazov na zaistenie majetku), ktorých

nezákonnosť odôvodnil nie ich nedôvodnosťou, ale tým, že okresná prokuratúra mala podľa

jeho názoru pri ich vydávaní prekročiť svoju právomoc, keďže podľa sťažovateľa

oprávnenie na ich vydanie podľa prináležalo v rozhodnom čase

výhradne iba príslušnému súdu, a nie prokuratúre, krajský súd sa stotožnil so závermi

okresného súdu, ktorý v tomto smere konštatoval, že posudzovanie rozsahu právomoci

orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s trestným konaním nie je v právomoci

civilného súdu, ktorý by týmto postupom neprípustne zasiahol do kompetencií orgánov

činných v trestnom konaní (civilný súd nie je oprávnený prikázať ktorémukoľvek orgánu

činnému v trestnom konaní, aby vo veci konal alebo rozhodol, pozn.). Táto otázka by mohla

byť preskúmaná iba týmito orgánmi činnými v trestnom konaní v konaní proti ich

rozhodnutiam v rámci zákonom prípustných prostriedkov nápravy ich prípadnej

nezákonnosti spôsobenej napr. aj prípadným prekročením právomoci orgánov činných

v trestnom konaní. V tejto súvislosti krajský súd, ako aj okresný súd poukázal, že takýmito

prostriedkami nápravy, v konaní o ktorých mohla byť preskúmaná aj otázka právomoci

okresnej prokuratúry na vydanie dotknutých príkazov, bol v rozhodnom čase podnet

nadriadenej prokuratúre podľa zákona o prokuratúre a tiež žiadosť subjektu, ktorému boli

zaistené finančné prostriedky na zrušenie príkazov na ich zaistenie, napr. aj z dôvodu ich

nezákonnosti, pretože ich vydal na to neoprávnený orgán. Z tohto dôvodu bolo ustálené, že

pre rozhodnutie civilného súdu v odškodňovacom konaní podľa § 6 ods. 4 zákona o náhradu

škody absentuje jeden zo základných predpokladov dikcie tohto ustanovenia, a to legitímne

rozhodnutie príslušného orgánu o nedostatku právomoci okresnej prokuratúry na vydanie

dotknutých príkazov, v dôsledku čoho by tieto príkazy bolo možné považovať

za nezákonné.

14.5 Z tohto hľadiska je možné stotožniť sa so závermi všeobecných súdov, že nie je

v právomoci civilného súdu, aby v rámci odškodňovacieho konania preskúmaval právomoc

orgánov činných v trestnom konaní a v dôsledku toho aby civilný súd negoval

a prehodnocoval zákonnosť ich rozhodnutí, tobôž ak sťažovateľ, resp. jeho právny

predchodca mal k dispozícii prostriedky, ktorými sa mohol v rámci trestného konania

domáhať prieskumu zákonnosti týchto rozhodnutí a následného zjednania nápravy, k čomu

však v danom prípade nedošlo. V prípade stotožnenia sa s tvrdením sťažovateľa, že civilný

súd rozhodujúci o náhrade škody by mal preskúmavať aj rozsah právomocí orgánov činných

v trestnom konaní, by totiž nastala dôvodná pochybnosť o účelnosti tohto odškodňovacieho

konania, a teda o tom, či sťažovateľ, ktorý nevyužil v trestnom konaní jemu dostupné

prostriedky nápravy tejto nezákonnosti, mal, resp. má skutočne záujem na odstránení ním

tvrdenej nezákonnosti rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, alebo takéto

rozhodnutia by boli pre neho iba zdrojom „príjmu“, resp. podkladom na to, aby sa na ich

základe mohol domáhať náhrady škody, vzniku ktorej však v skutočnosti v zmysle aj

preventívnych ustanovení o povinnosti predchádzať škode ani sám

sťažovateľ nezabránil, keďže v dotknutom trestnom konaní nevyužil všetky mechanizmy

na odstránenie ním tvrdenej nezákonnosti.

14.6 V danom prípade okresná prokuratúra vydala sporné príkazy na zaistenie

finančných prostriedkov podľa , podľa znenia ktorého

v rozhodnom čase „Ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že peňažné prostriedky na účte

v banke alebo v pobočke zahraničnej banky alebo iné peňažné prostriedky sú určené

na spáchanie trestného činu, na jeho spáchanie boli použité alebo sú výnosom z trestnej

činnosti, môže predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor dať príkaz, aby peňažné

prostriedky boli zaistené.“, pričom podľa relevantnej časti

„... Majiteľ peňažných prostriedkov má právo žiadať o zrušenie zaistenia; takú žiadosť musí

odôvodniť.“. Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že právny predchodca

sťažovateľa sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu opakovane žiadosťou neúspešne

domáhal zrušenia zaistenia jeho finančných prostriedkov, avšak „... nezákonnosť samotného

zaistenia alebo prekročenie právomoci konajúceho orgánu vtedy nenamietal.“ (pozri stranu

16 rozsudku krajského súdu, pozn.). Inými slovami, ak bol sťažovateľ, resp. jeho právny

predchodca toho názoru, že v danom prípade vydal príkazy na zaistenie finančných

prostriedkov na to nepríslušný orgán (okresná prokuratúra), pretože postupoval podľa

názoru sťažovateľa podľa nepríslušného ustanovenia a ak by mal

právny predchodca sťažovateľa reálny a skutočný záujem na odstránení tejto ním tvrdenej

nezákonnosti, tak túto skutočnosť by namietal už v žiadosti o zrušenie tohto zaistenia

a následne v prípade jeho nespokojnosti s rozhodnutím o tejto žiadosti by namietal už

rozhodnutie o nej, čo však právny predchodca sťažovateľa neučinil. V intenciách inštrukcií

okresného súdu, ako aj krajského súdu právny predchodca sťažovateľa nevyužil ani ďalší

v rozhodnom čase jemu dostupný prostriedok na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

prokuratúry, a to podnet o prokuratúre, v rámci konania o ktorom by síce o podnete

konajúci prokurátor nebol oprávnený zrušiť prípadné nezákonné rozhodnutie (príkaz)

vydané podľa , avšak mohol by prijať príslušné opatrenia na odstránenie

tejto nezákonnosti vo veci rozhodujúcou okresnou prokuratúrou, prípadne by sťažovateľ

opäť v prípade nespokojnosti s vybavením jeho podnetu mal možnosť napádať toto

rozhodnutie o podnete.

14.7 Vzhľadom na uvedené tak v interakcii na žalobný petit sťažovateľa, ktorý sa

v preskúmavanom konaní domáhal náhrady škody podľa § 6 ods. 4 zákona o náhrade škody

a predpokladom úspešného konania o ktorom bolo kumulatívne (súčasné) naplnenie

všetkých jej predpokladov, a to (i) prekročenie právomoci vo veci konajúcim orgánom

verejnej moci (okresnou prokuratúrou), (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť medzi

konaním orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou, možno uzavrieť, že v prípade absencie

čo i len jedného z týchto komponentov sú právne irelevantné akékoľvek ďalšie dišputy

o naplnení alebo nenaplnení ďalších predpokladov tohto nároku. Inými slovami, pri absencii

konštatovania príslušného orgánu činného v trestnom konaní oprávneného konať či už

o žiadosti sťažovateľa na zrušenie zaistenia podľa v rozhodnom čase účinného § 95 ods. 6

alebo o podnete sťažovateľa podľa zákona o prokuratúre proti príkazom

okresnej prokuratúry na zaistenie, o tom, že okresná prokuratúra konala nezákonne, pretože

nemala právomoc vydať dotknuté príkazy na zaistenie, t. j. pri absencii jedného

z predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody, je bez akéhokoľvek právneho

dôvodu zaoberať sa ústavnou udržateľnosťou záverov krajského súdu a pred ním okresného

súdu o tom, či v danom prípade malo byť pri ich vydávaní aplikované ustanovenie § 551

alebo (táto otázka by bola podkladom prieskumu rozsahu

právomoci konajúceho orgánu verejnej moci, pozn.), ako aj o tom, či sťažovateľovi

v príčinnej súvislosti s konaním okresnej prokuratúry vznikla alebo nevznikla škoda.

14.8 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

14.9. Vzhľadom na uvedené možno závery krajského súdu o neoprávnenosti

civilného súdu posudzovať rozsah právomocí orgánov činných v trestnom konaní ako

jedného z predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody podľa § 6 ods. 4 zákona

o náhrade škody považovať za logické, ústavne udržateľné, neodporujúce aplikovanej

právnej úprave a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by

mala za následok arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti (vo vzťahu ku

krajskému súdu, pozn.) ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

15. K uzneseniu najvyššieho súdu

15.1 Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. mája 2017, v príčinnej súvislosti s ním sťažovateľ namietal porušenie svojich

základných práv a práv, a to na tom základe, že najvyšší súd podľa sťažovateľa

ústavne neudržateľným spôsobom odmietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 28. apríla 2016 ako neprípustné aj napriek tomu, že podľa

sťažovateľa bol daný dôvod jeho prípustnosti podľa v tom čase účinného § 237 písm. f)

, a to tým, že podľa sťažovateľa krajský súd mu ako

účastníkovi konania znemožnil konať pred súdom tým, že zmätočne (arbitrárne) odôvodnil

svoj rozsudok.

15.2 Najvyšší súd svoje uznesenie v podstatnej časti takto odôvodnil:

«V súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu treba

uviesť, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “. Toto

stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 1/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj

v preskúmavanej veci.

Najvyšší súd skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by

nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

Vzhľadom na obsah spisu a dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

dovolací súd konštatuje, že v danom prípade nejde o výnimočnosť, aby písomné vyhotovenie

napadnutého rozhodnutia neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu. Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa

požadované náležitosti, uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah

odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené

v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred

odvolacím sudom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu

s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (tak,

ako aj v posudzovanej veci), stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné

skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu

v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

Za vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa...

Tzv. iná vada konania, namietaná dovolateľom (neúplne skutkové zistenia), je

relevantným dovolacím dôvodom ( ), ktorý však v súlade

s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu nezakladá procesnú prípustnosť podaného

dovolania (viď R 37/1993...). Tento dovolací dôvod je možné úspešne uplatniť iba

v procesné prípustnom dovolaní, čo však nie je daný prípad...

... Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo

osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

ods. 1 a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj keby tvrdenie dovolateľa bolo

opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala

by ale prípustnosť dovolania v zmysle »

15.3 Z citovaného je zrejmé, že najvyšší súd ústavne udržateľným spôsobom

sťažovateľovi (dovolateľovi) vysvetlil rozdiel medzi procesnou prípustnosťou dovolania

podľa v rozhodnom čase účinného (ďalej len ,,OSP“)

a dôvodmi, ktorými bolo možné odôvodniť len už procesne prípustné dovolanie podľa § 241

. Iným slovami, len dovolanie, ktoré bolo procesne prípustné podľa – ,

bolo možné vecne odôvodniť dôvodmi podľa , ktorými však nebolo možné

založiť procesnú prípustnosť dovolania. Najvyšší súd tiež v súlade so svojím zjednocovacím

stanoviskom č. 1/2016 riadne odôvodnil, že nie každé neodôvodnenie súdneho rozhodnutia

odvolacím súdom zakladá dôvod procesnej prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)

, ale len také, ktoré vôbec neobsahuje odôvodnenie pre rozhodnutie zásadných

dôvodov. Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na závery ústavného súdu (bod 14 tohto

rozhodnutia), ktorý konštatoval dostatočnosť a ústavnú udržateľnosť odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu, považuje ústavný súd sťažnostné námietky sťažovateľa voči

rozhodnutiu najvyššieho súdu za zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných

rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia jeho práv

alebo slobôd ( prvá veta ), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2018