Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 228/2018
PDF · 162.86 KB
No categories available
IV. ÚS 228/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal
Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Sžz 15/2014 z 3. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2016
doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 Sžz 15/2014 z 3. februára 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“
alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že na najvyššom súde podal «voči
Finančnému riaditeľstvu SR a Kriminálnemu úradu finančnej správy žalobu podľa § 250v
O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom v súvislosti s tým, že označené orgány štátnej
správy vedú sťažovateľa v zozname „BIELE KONE“...».
Sťažovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd napadnutým uznesením «prerušil konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
za účelom predloženia prejudiciálnej otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. V odôvodnení
však uviedol, že neodložil vykonateľnosť rozhodnutia podľa § 250 ods. 2 O. s. p., pretože
„v prejednávanej veci neexistuje formálne rozhodnutie, proti ktorému by navrhovateľ
brojil...“».
V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru
sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje takto:
«Všeobecný súd odmietol sťažovateľovi poskytnúť predbežnú súdnu ochranu
vo forme odloženia vykonateľnosti nezákonného zásahu len na základe toho, že v prípade
zásahových žalôb to nie je možné – (neexistuje rozhodnutie, voči ktorému by sťažovateľ
,,brojil“). Všeobecný súd vychádzal len z jazykového výkladu aplikovanej právnej normy
(ktorá sa považuje za najnespoľahlivejšiu metódu výkladu), keďže mal za to, že odložiť
vykonateľnosť nie je možné v prípade nezákonného zásahu verejnej správy, ale len
v prípade rozhodnutia. Takýto výklad je zjavne arbitrárny, keďže nezohľadňuje aplikáciu
ustanovania § 250v ods. 8 O. s. p., ktoré pojednáva o primeranom použití ustanovení prvej
a druhej hlavy (a teda i ustanovenia § 250c ods. 2 O. s. p.).
Je potrebné poznamenať, že na úrovni samotného Najvyššieho súdu SR existujú
rozhodnutia, ktoré vychádzajú z diametrálne odlišného výkladu, a to takého, že odložiť
vykonateľnosť je možné i v prípade nezákonného zásahu. Poukazujeme napríklad
na Uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 6 Sžz 3/2011 zo dňa 24. 06. 2011. ktorým sa odložila
vykonateľnosť nezákonného zásahu.
Názor prezentovaný v napadnutom rozhodnutí je preto prejavom svojvôle
a arbitrárnosti, keďže neexistuje legitímny dôvod na to, aby sa v prípade nezákonného
zásahu nepriznala predbežná ochrana v podobe odloženia vykonateľnosti len preto,
že sa nejedná o formálne rozhodnutie. Inými slovami povedané, ak právna úprava poskytuje
subjektu práva ochranu pred nezákonným zásahom v podobe konania o zásahovej žalobe
(§ 250v O. s. p.), tak je namieste i priznať predbežnú ochranu, a to navyše v prípadoch
(ako je tento), ak sa jedná o ochranu základných práv a ľudských slobôd. Je potrebné
zobrať na zreteľ to, že nezákonnými zásahmi môže byť zasiahnuté do základných práv
a slobôd (napr. do osobnej slobody), a súd by v prípade porušenia týchto práv nemohol
(podľa názoru prezentovaného v napadnutom rozhodnutí) poskytnúť subjektom práva
predbežnú ochranu len preto, že orgán verejnej moci nevydal formálne rozhodnutie,
ale obmedzil základné práva a slobody „bez rozhodnutia“. Takýto výklad v podmienkach
materiálneho právneho štátu nemožno tolerovať, keďže sa jedná o prejav formalizmu,
ktorým sa v konečnom dôsledku účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom.»
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 1 Sžz 15/2014 zo dňa 03. 02. 2016
a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
spis. zn. 1 Sžz/15/2014 zo dňa 03. 02. 2016 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol. Prikazuje sa Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky vydať uznesenie o odložení vykonateľnosti nezákonného
zásahu, ktoré je predmetom konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky, spis. zn.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi... do 15 dní
od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu
(obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého
najvyšší súd o jeho žiadosti o odklade vykonateľnosti nezákonného zásahu v podobe
zverejneného zoznamu „BIELYCH KONÍ“ rozhodol „na podklade záverov, ktoré
sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené“.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné
a akceptovateľné z hľadiska námietky, ktorú sťažovateľ proti nemu uplatňuje.
Najvyšší súd prerušenie konania napadnutým uznesením s poukazom na znenie
§ 250c ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odôvodnil tým, že „v prejednávanej veci
neexistuje formálne rozhodnutie, proti ktorému by navrhovateľ brojil, najvyšší súd nemohol
uvedené ustanovenia na prejednávanú vec aplikovať“.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľovi v okolnostiach danej veci pre zjavnú
absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi závermi
najvyššieho súdu, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy
všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených práv podľa
ústavy a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v súvislosti
s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že Súdny dvor Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“) po preskúmaní veci mu predloženej najvyšším súdom
rozhodol rozsudkom C-73/16 z 27. septembra 2017 o v poradí prvých troch prejudiciálnych
otázkach vymedzených v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, pričom štvrtú
prejudiciálnu otázku označil Súdny dvor za neprípustnú. Ústavný súd ďalej v súčinnosti
s informačnou kanceláriou najvyššieho súdu zistil, že vo veci sťažovateľa vedenej
na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Sžz 15/2014 najvyšší súd nariadil na 27. marec 2018
pojednávanie.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie
je konečným rozhodnutím v merite veci, ktoré by túto vec definitívne uzatvorilo z hľadiska
dokazovania či z hľadiska výkladu relevantnej právnej úpravy, ale je uznesením, ktorým
sa vec predložila Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
na zodpovedanie najvyšším súdom vymedzených prejudiciálnych otázok. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu sa z časového a vecného hľadiska viaže na konanie Súdneho
dvora o položených prejudiciálnych otázkach, pričom ukončením tohto konania zanikajú
aj účinky uznesenia o prerušení konania, čoho dôsledkom je aj to, že sťažovateľom
formulovaná požiadavka na rozhodnutie o odklade nezákonného zásahu zo strany orgánu
verejnej moci v podobe zverejneného zoznamu „BIELYCH KONÍ“ spolu s prerušením
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku je v tejto fáze konania
bezpredmetná.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2018