Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 228/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal

Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2016

doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 3. februára 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“

alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že na najvyššom súde podal «voči

Finančnému riaditeľstvu SR a Kriminálnemu úradu finančnej správy žalobu podľa § 250v

o ochrane pred nezákonným zásahom v súvislosti s tým, že označené orgány štátnej

správy vedú sťažovateľa v zozname „BIELE KONE“...».

Sťažovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd napadnutým uznesením «prerušil konanie

podľa a článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

za účelom predloženia prejudiciálnej otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. V odôvodnení

však uviedol, že neodložil vykonateľnosť rozhodnutia podľa , pretože

„v prejednávanej veci neexistuje formálne rozhodnutie, proti ktorému by navrhovateľ

brojil...“».

V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa a dohovoru

sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje takto:

«Všeobecný súd odmietol sťažovateľovi poskytnúť predbežnú súdnu ochranu

vo forme odloženia vykonateľnosti nezákonného zásahu len na základe toho, že v prípade

zásahových žalôb to nie je možné – (neexistuje rozhodnutie, voči ktorému by sťažovateľ

,,brojil“). Všeobecný súd vychádzal len z jazykového výkladu aplikovanej právnej normy

(ktorá sa považuje za najnespoľahlivejšiu metódu výkladu), keďže mal za to, že odložiť

vykonateľnosť nie je možné v prípade nezákonného zásahu verejnej správy, ale len

v prípade rozhodnutia. Takýto výklad je zjavne arbitrárny, keďže nezohľadňuje aplikáciu

ustanovania , ktoré pojednáva o primeranom použití ustanovení prvej

a druhej hlavy (a teda i ustanovenia ).

Je potrebné poznamenať, že na úrovni samotného Najvyššieho súdu SR existujú

rozhodnutia, ktoré vychádzajú z diametrálne odlišného výkladu, a to takého, že odložiť

vykonateľnosť je možné i v prípade nezákonného zásahu. Poukazujeme napríklad

na Uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. zo dňa 24. 06. 2011. ktorým sa odložila

vykonateľnosť nezákonného zásahu.

Názor prezentovaný v napadnutom rozhodnutí je preto prejavom svojvôle

a arbitrárnosti, keďže neexistuje legitímny dôvod na to, aby sa v prípade nezákonného

zásahu nepriznala predbežná ochrana v podobe odloženia vykonateľnosti len preto,

že sa nejedná o formálne rozhodnutie. Inými slovami povedané, ak právna úprava poskytuje

subjektu práva ochranu pred nezákonným zásahom v podobe konania o zásahovej žalobe

( ), tak je namieste i priznať predbežnú ochranu, a to navyše v prípadoch

(ako je tento), ak sa jedná o ochranu základných práv a ľudských slobôd. Je potrebné

zobrať na zreteľ to, že nezákonnými zásahmi môže byť zasiahnuté do základných práv

a slobôd (napr. do osobnej slobody), a súd by v prípade porušenia týchto práv nemohol

(podľa názoru prezentovaného v napadnutom rozhodnutí) poskytnúť subjektom práva

predbežnú ochranu len preto, že orgán verejnej moci nevydal formálne rozhodnutie,

ale obmedzil základné práva a slobody „bez rozhodnutia“. Takýto výklad v podmienkach

materiálneho právneho štátu nemožno tolerovať, keďže sa jedná o prejav formalizmu,

ktorým sa v konečnom dôsledku účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom.»

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. zo dňa 03. 02. 2016

a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. zn. zo dňa 03. 02. 2016 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol. Prikazuje sa Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky vydať uznesenie o odložení vykonateľnosti nezákonného

zásahu, ktoré je predmetom konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky, spis. zn.

.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi... do 15 dní

od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu

(obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov

().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého

najvyšší súd o jeho žiadosti o odklade vykonateľnosti nezákonného zásahu v podobe

zverejneného zoznamu „BIELYCH KONÍ“ rozhodol „na podklade záverov, ktoré

sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené“.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietky, ktorú sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Najvyšší súd prerušenie konania napadnutým uznesením s poukazom na znenie

odôvodnil tým, že „v prejednávanej veci

neexistuje formálne rozhodnutie, proti ktorému by navrhovateľ brojil, najvyšší súd nemohol

uvedené ustanovenia na prejednávanú vec aplikovať“.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľovi v okolnostiach danej veci pre zjavnú

absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi závermi

najvyššieho súdu, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy

všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených práv podľa

a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v súvislosti

s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že Súdny dvor Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“) po preskúmaní veci mu predloženej najvyšším súdom

rozhodol rozsudkom C-73/16 z 27. septembra 2017 o v poradí prvých troch prejudiciálnych

otázkach vymedzených v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, pričom štvrtú

prejudiciálnu otázku označil Súdny dvor za neprípustnú. Ústavný súd ďalej v súčinnosti

s informačnou kanceláriou najvyššieho súdu zistil, že vo veci sťažovateľa vedenej

na najvyššom súde pod sp. zn. najvyšší súd nariadil na 27. marec 2018

pojednávanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie

je konečným rozhodnutím v merite veci, ktoré by túto vec definitívne uzatvorilo z hľadiska

dokazovania či z hľadiska výkladu relevantnej právnej úpravy, ale je uznesením, ktorým

sa vec predložila Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

na zodpovedanie najvyšším súdom vymedzených prejudiciálnych otázok. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu sa z časového a vecného hľadiska viaže na konanie Súdneho

dvora o položených prejudiciálnych otázkach, pričom ukončením tohto konania zanikajú

aj účinky uznesenia o prerušení konania, čoho dôsledkom je aj to, že sťažovateľom

formulovaná požiadavka na rozhodnutie o odklade nezákonného zásahu zo strany orgánu

verejnej moci v podobe zverejneného zoznamu „BIELYCH KONÍ“ spolu s prerušením

konania podľa je v tejto fáze konania

bezpredmetná.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018