Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 415/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Tatianou Jánošikovou, Rooseveltova 6, Košice, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. októbra 2016, takto

rozhodol:

Sťažnosti , ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. októbra 2016, n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 12. júna 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. októbra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Vo zvyšnej

časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právny predchodca sťažovateľa obchodná

spoločnosť INTERNATIONAL INVESTING and CONSULTING COMPANY

SLOVAKIA a. s. Košice, Čermeľská 3, Košice (ďalej len „predávajúci“), uzavrel

5. februára 1996 so spoločnosťou Pivovar Šariš a. s., Pivovarská 9, Veľký Šariš (ďalej aj

„kupujúci“ alebo „žalovaný“), ako kupujúcim zmluvu označenú ako „Kúpna zmluva

uzavretá v zmysle ustanovenia par. 409 a nasl. Obch. zákonníka“ (ďalej len „sporná kúpna

zmluva“), ktorou sa v čl. II „predávajúci zaviazal dodať kupujúcemu poháre sklenené

a plastové všetkých druhov s logom kupujúceho v množstve a cenách dohodnutých podľa

potrieb kupujúceho s tým, že tieto množstvá a ceny budú konkretizované v ročných

objednávkach vo forme dodatku k tejto zmluve, pričom Kupujúci a Predávajúci sú povinní

najneskoršie do 30. 11. bežného roku upresniť požiadavky na množstvá pohárov

na nasledujúci rok s toleranciou 10 %. Kúpna zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú.

V čl. V. bode 7/ Kúpnej zmluvy sa Kupujúci výslovne zaviazal nakupovať poháre len

prostredníctvom Predávajúceho.

V čl. VII bod 4/ Kúpnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že v prípade porušenia

povinnosti zo strany kupujúceho dohodnutej v bode V/7 (t.j. povinnosť nakupovať poháre

výlučne od Predávajúceho) je kupujúci povinný zaplatiť predávajúcemu zmluvnú pokutu

vo výške 500 000.- SK a ušlý zisk, pričom otázka náhrada škody týmto ustanovením nie je

dotknutá.“.

Dňa 2. apríla 1996 zaslal kupujúci predávajúcemu faxovú správu (ďalej aj „faxová

správa“), v ktorej uviedol, že „... dňa 25. 03. 1996 sa vedenie našej a. s. rozhodlo ustúpiť

od spolupráce s Vašou firmou, týkajúcej sa sklenených pohárov s firemným logom.

Predávajúci posúdil uvedený fax podľa obsahu ako neplatné odstúpenie Kupujúceho

od Kúpnej zmluvy.“.

Predávajúci následne listom z 27. septembra 1996 uplatnil proti kupujúcemu právo

na zmluvnú pokutu vo výške 500 000 Sk (16 596,96 €) pre porušenie čl. V bodu 7 spornej

kúpnej zmluvy. Keďže kupujúci požadovanú zmluvnú pokutu predávajúcemu nezaplatil,

predávajúci uplatnil svoje právo na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobou na Okresnom súde

Prešov (ďalej len „okresný súd“). Predávajúci súčasne ďalšou žalobou na okresnom súde

uplatnil proti kupujúcemu právo na zaplatenie sumy 1 000 000 Sk (33 193,92 €) z titulu

náhrady škody a ušlého zisku. Okresný súd spojil obe konania do jedného konania

vedeného pod sp. zn. .

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. marca 2004 okresný súd pripustil

zámenu účastníkov na strane žalobcu tak, že pôvodný žalobca – predávajúci z konania

vystúpil a na jeho miesto vstúpil do konania ako žalobca sťažovateľ, a to z dôvodu

postúpenia pohľadávky.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. júna 2004 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) zaviazal kupujúceho zaplatiť sťažovateľovi sumu 500 000 Sk

(16 596,96 €) so 17 % úrokom z omeškania od 1. júna 1996 do zaplatenia do troch dní

od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ aj kupujúci odvolanie. O podaných

odvolaniach rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. a sp. zn. z 31. marca 2005 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) tak, že zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým je kupujúci ako žalovaný

povinný zaplatiť sťažovateľovi ako žalobcovi sumu 500 000 Sk (16 596,96 €) so 17 %

úrokom z omeškania od 1. júna 1996 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to

tak, že žalobu zamietol a potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým

v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu v zmeňujúcej časti výroku podal sťažovateľ

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že dovolanie

zamietol ako nedôvodné.

Podľa názoru sťažovateľa sa napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zakladá

„na skutkových a právnych záveroch... ktoré sú arbitrárne, svojvoľné, právne

neodôvodnené, sú v priamom rozpore s vykonanými dôkazmi, listinami a svedeckou

výpoveďou, z tohto dôvodu sú skutkové a právne závery týchto súdov v napadnutých

rozhodnutiach z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo má

za následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny

proces, čím je založená právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky...“.

Ďalej uvedené námietky sťažovateľ totožne smeruje proti odvolaciemu aj

dovolaciemu súdu, keďže dovolací súd sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi

súdov nižších stupňov. Z uvedeného dôvodu je v rámci citácií, ale aj vlastného textu

rozhodnutia spomínaný odvolací aj dovolací súd, čo ale pre posúdenie obsahu námietok

nemá žiaden význam.

Sťažovateľ vytýka všeobecným súdom, že posúdenie charakteru spornej kúpnej

zmluvy uzavretej medzi kupujúcim a predávajúcim ako rámcovej zmluvy je „arbitrárne

a právne neodôvodnené... V rozsudku odvolacieho súdu chýba jednoznačné právne

posúdenie Kúpnej zmluvy zo dňa 05. 02. 1996 a právnych vzťahov z nej vyplývajúcich podľa

konkrétnych ustanovení zákona. Označovanie zmluvy ako rámcová, riadna, nie riadna

a podobne je nezrozumiteľné, arbitrárne, právne neodôvodnené, nemajúce oporu v žiadnej

právnej norme.“.

Ďalej sťažovateľ namieta arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu aj vo vzťahu

k právnej povahe faxového podania kupujúceho a posúdenie predmetného podania

ako výpovede zmluvy považuje sťažovateľ za „hrubo svojvoľné, arbitrárne a právne

nezdôvodniteľné posúdenie predmetného faxového podania zo strany súdu ako výpovede,

pretože nejestvuje žiadny právny dôvod na to, aby predmetné podanie súd posúdil práve

ako výpoveď a nie ako odstúpenie od zmluvy. Skutočnosť, či existoval alebo neexistoval

zákonný alebo zmluvný dôvod na odstúpenie od zmluvy je z hľadiska výkladu obsahu tohto

faxového podania úplne irelevantné.“.

Podľa názoru sťažovateľa na to, aby nastali proti predávajúcemu právne účinky

v zmysle ukončenia spornej kúpnej zmluvy, bolo nevyhnutné, aby „žalovaný ako Kupujúci

uskutočnil voči Predávajúcemu právne kvalifikovaný, relevantný a určitý právneho úkonu

vo forme výpovede alebo odstúpenia od zmluvy, čo sa v tomto prípade nestalo“.

Faxové podanie z 2. apríla 1996 je podľa názoru sťažovateľa len „oznámením

žalovaného Predávajúcemu o tom, čo sa vedenie žalovaného rozhodlo niekedy v budúcnosti

ešte len urobiť ustúpenie od spolupráce (jednoznačne takto to vyplýva z gramatického

výkladu obsahu faxového podania). Pokiaľ by predmetné faxové podanie malo byť

vykladané ako právny úkon už smerujúci k ukončeniu zmluvy, v tom prípade je potrebné ho

vyhodnotiť ako neplatný právny úkon pre jeho neurčitosť, pretože teoreticky do úvahy

prichádzajú dva spôsoby ukončenia zmluvy a to výpoveď a odstúpenie od zmluvy, pričom

každý z týchto právnych úkonov má rôzne právne následky, v danom prípade z textu

faxového podania nie je možné určiť, o ktorý z týchto právnych úkonov by malo ísť, je to

neplatný právny úkon pre jeho neurčitosť.“.

Ďalej sťažovateľ namieta, že záver krajského súdu o tom, že žalovaný neporušil

dohodu o exkluzivite nakupovania pohárov dohodnutú v čl. V bode 7 spornej kúpnej

zmluvy, považuje taktiež za arbitrárny, svojvoľný a priamo odporujúci vykonaným

dôkazom. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na výpoveď svedka – konateľa

spoločnosti, ktorá vyrábala poháre určené pre žalovaného, ktorý tvrdil, že v čase, „keď

dodával poháre výhradne cez pôvodného žalobcu, začal žalovaný odoberať priamo od ich

spoločnosti rovnaký druh tovaru. Podľa odôvodnenia Rozsudku Okresného súdu Prešov

č. k. zo dňa 15. 6. 2004 porušenie dohody o exkluzivite potvrdili aj predložené

listinné dôkazy.“.

Podľa sťažovateľa krajský súd sa opomenul vo svojom rozhodnutí vysporiadať

s týmto dôkazom, pričom tieto dôkazy podľa jeho názoru „priamo vyvracajú záver

odvolacieho súdu, že žalovaný záväzok exkluzivity neporušil“.

A napokon sťažovateľ vytýka arbitrárnosť a svojvoľnosť záveru krajského súdu, že

na základe spornej kúpnej zmluvy nedošlo k uskutočneniu žiadneho obchodu,

resp. že podľa tejto spornej kúpnej zmluvy sa nerealizoval žiadny predaj žalovanému,

pretože tento záver je „v priamom rozpore s výsledkami dokazovania pred prvostupňovým

súdom, kde bolo preukázané, že došlo realizácii prvej časti dodávok pohárov žalovanému,

ktoré boli dodané do novootvorenej reštaurácie v Košiciach podľa požiadaviek žalovaného,

na základe čoho sa vystavila faktúra č. 0203/96 na sumu 48 141,- Sk, ktorú žalovaný

aj uhradil“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2016 bolo

porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby

sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa predložil prijatú sťažnosť

účastníkom konania na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

Najvyšší súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie č. k. -52, Nobs 45/2017

z 13. júla 2017 (ďalej len „vyjadrenie najvyššieho súdu“), v ktorom súhlasil s upustením

od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k jej meritu poukázal na to, že skutkové

a právne závery súdu o uzavretí rámcovej zmluvy, t. j. inominátneho kontraktu podľa § 269

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) sú správne. K posúdeniu faxovej správy uviedol, že ju treba

považovať za výpoveď zmluvného vzťahu v zmysle .

Uvedený záver podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva z formulácie prejavu – ustúpiť

od spolupráce (nepokračovať v spolupráci, vypovedať spoluprácu) a jeho obsahu.

K posúdeniu dohody o exkluzivite uviedol, že porušenie takej dohody nebolo v konaní

preukázané, navyše na základe spornej kúpnej zmluvy nebola uzatvorená riadna kúpna

zmluva, čo svedčí tiež v prospech negatívneho záveru.

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu vyjadrenie zo 4. augusta 2017, v ktorom trval

na nariadení ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci a vyjadreniu

najvyššieho súdu poukázal na to, že najvyšší súd subsumoval spornú kúpnu zmluvu pod

(inominátny kontrakt) až v dotknutom vyjadrení, teda až

dodatočne po skončení konania. Sťažovateľ zotrval na názore, podľa ktorého spornú kúpnu

zmluvu nebolo možné označiť za rámcovú. Podľa jeho názoru bola sporná kúpna zmluva

platne uzatvorená a zmluvné strany ňou boli viazané. Sťažovateľ nerozumie záveru

všeobecných súdov, ako mohli zmluvné strany nebyť viazané spornou kúpnou zmluvou,

pokiaľ žiaden súd nevyslovil jej neplatnosť. Konštatuje, že aj v prípade posúdenia spornej

kúpnej zmluvy ako rámcovej, tá zmluvné strany stále zaväzuje a jej ustanovenia nemožno

porušovať (záväzok exkluzivity, dojednanie o zmluvnej pokute). Čo sa týka faxovej správy,

tú naďalej považuje za neplatný právny úkon pre jeho neurčitosť. Poukazuje na to, že

vo faxovej správe sa uvádza, že žalovaný sa rozhodol ustúpiť od dodávok sklenených

pohárov, avšak predmetom zmluvy bola aj dodávka pohárov plastových, čo spôsobuje

tvrdenú neurčitosť. Tvrdí, že nie je jasné, či šlo o ukončenie celej spornej kúpnej zmluvy.

V ostatnej časti svojho vyjadrenia sťažovateľ tvrdí nesprávne ustálenie skutkového stavu

a poukazuje na výpoveď svedka, ktorý mal výslovne potvrdiť porušenie záväzku

exkluzivity.

III.

Keďže sťažovateľ nesúhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci, ústavný

súd nariadil verejné ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 10. apríla 2018. Pojednávania sa

zúčastnil právny zástupca sťažovateľa. Odporca sa pojednávania nezúčastnil.

Sťažovateľ na pojednávaní zhrnul podstatné argumenty, na ktorých sa zakladá

sťažnosť. Na pojednávaní nebolo zistené nič, čo by prispelo k objasneniu stavu veci.

Sťažovateľ na záver navrhol vydať nález v znení, ktorý sa zhoduje s návrhom

uplatneným v sťažnosti.

IV.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Sťažovateľ v sťažnosti namieta:

1. nesprávne posúdenie platnosti spornej kúpnej zmluvy, resp. nesprávnosť

hodnotenia spornej kúpnej zmluvy ako rámcovej (sťažovateľ prízvukuje striktnú a formálnu

viazanosť strán platne uzatvorenou zmluvou),

2. nesprávne posúdenie faxovej správy za vypovedanie zmluvy žalovaným

(sťažovateľ zdôrazňuje neurčitosť právneho úkonu spôsobujúcu jeho neplatnosť),

3. nesprávne posúdenie dohody o exkluzivite (sťažovateľ, vychádzajúc z bodov 1 a 2

tvrdí platnosť a formálnu vymáhateľnosť uvedeného zmluvného dojednania).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.

Pri hodnotení opodstatnenosti rozhodnutia sporu je ústavný súd toho názoru, že

podstata problému tkvie v posúdení prejavu vôle žalovaného (kupujúceho), ktorý bol

obsahom faxovej správy, a taktiež v posúdení na faxovú správu bezprostredne

nadväzujúceho správania sa zmluvných strán. Ústavný súd považuje zvolený prístup

za optimálny preto, lebo prejav vôle vo faxovej správe bol určujúcim pre ďalšie správanie,

t. j. založil vznik sporu. Naň potom nadväzovala reakcia predávajúceho a rozvinutie sporu.

Sťažovateľ považuje prejav vôle kupujúceho vo faxovej správe za neurčitý, čím

spochybňuje jeho platnosť. Všeobecnými súdmi (ústavný súd zámerne uvádza všeobecné

označenie súdov prejednávajúcich vec, pretože najvyšší súd preberal právny názor súdu

nižšieho stupňa; z uvedeného dôvodu nie je žiaduce právne názory krajského súdu

a najvyššieho súdu striktne oddeľovať) bolo vyzdvihnuté, že prejav vôle vyjadrený

vo faxovej správe je treba posudzovať podľa jeho obsahu, čím, naopak, odôvodňujú jeho

platnosť.

Najvyšší súd poukazuje na to, že v prejave vôle kupujúceho je výslovne deklarovaný

zámer ustúpiť (v zmysle ukončiť) spoluprácu s predávajúcim. Sťažovateľ argumentuje tým,

že z tak neurčitého oznámenia predávajúci nemohol vedieť určiť, či žalovaný chce

vypovedať uzatvorenú spornú kúpnu zmluvu alebo či chce od tejto zmluvy odstúpiť. Takto

postavené tvrdenie sťažovateľa však spor nie je spôsobilé riešiť. Spor totiž nie je založený

na presnom určení dôvodu konca spolupráce, ale na určení, či z faxovej správy bolo možné

usudzovať na zámer zmluvnú spoluprácu skončiť.

Na tomto mieste bude snáď vhodné ešte raz pripomenúť, že ústavný súd nehľadí

na vec iba z pohľadu sensu stricto (v presných, resp. užších významoch), ale jeho úlohou je

vidieť spor aj hodnotovo, v zmysle spravodlivého konania.

Sťažovateľ tvrdí, že kupujúci, pokiaľ chcel spoluprácu s predávajúcim ukončiť

vypovedaním, resp. odstúpením od spornej kúpnej zmluvy, mal vyhotoviť taký právny

úkon, ktorý by spĺňal požiadavku určitosti. Sťažovateľ teda zaujíma v spore prísne

kategorické tvrdenie všetko alebo nič.

Vec je ale možné vidieť aj z inej perspektívy. Predávajúci, uvedomujúc si, že mu

druhá zmluvná strana (žalovaný – kupujúci) oznámila zámer nepokračovať s ním

v zmluvnej spolupráci, vyhodnotil ho ako neplatný právny úkon, nehodný vysvetlenia

a rozhodol sa tento prejav vôle odignorovať. Vo faxovej správe je však výslovne uvedené,

že kupujúci nemá záujem o cenník (z 29. marca 1996), ktorý mu predávajúci zaslal, pričom

dohoda o množstve a cene odoberaného tovaru mala prebehnúť do 30. novembra bežného

roku. Argument vyzdvihujúci nepresnosť vyjadrenia vo faxovej správe, podľa ktorého

kupujúci ustupuje len od dodávky sklenených tovarov, nie je pre posúdenie veci

argumentom rozhodujúcim, pretože vo faxovej správe bol zároveň vyjadrený nezáujem

o cenník odoberaného tovaru ako takého (t. j. aj sklenených pohárov). S prihliadnutím na

uvedené z faxovej správy bolo možné usudzovať na to, že kupujúci dáva najavo neochotu

pristúpiť k dohode o množstve a cene odoberaného tovaru. Táto okolnosť sa stáva

zaujímavou v spojení s ďalšou. Uvedené predávajúcemu nebránilo nechať sporný stav

medzi zmluvnými stranami nevyjasneným (čo sa týka otázky riešenia ďalšej zmluvnej

spolupráce ako takej) a uplatniť si u kupujúceho zmluvnú pokutu za porušenie zmluvy.

Sťažovateľ pred súdmi vec prezentuje v rámci krajného formalizmu, podľa ktorého

predávajúci nevedel vyhodnotiť, či kupujúci chce od spornej kúpnej zmluvy odstúpiť alebo

ju vypovedať, preto jeho konanie prehliadol a napokon ho musel zažalovať za porušenie

zmluvy. Odpoveď na takto formulovaný postoj je hodnotová. Bez ohľadu na to,

či predávajúci vedel alebo nevedel vyhodnotiť faxovú správu za odstúpenie alebo výpoveď

spornej kúpnej zmluvy, vôľa ukončiť spoluprácu ako taká bola daná najavo (a pre tento

moment je nepodstatné, akým spôsobom sa zmluvná spolupráca mala ukončiť). Ústavný

súd z uvedeného dôvodu vidí v konaní sťažovateľa oportunizmus zárobku, keď už nie

na zmluve, tak aspoň na zmluvnej pokute.

Čo sa týka námietok, že platný právny poriadok nepozná pojem rámcovej kúpnej

zmluvy, ústavný súd dodáva, že úvaha, ktorú v rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho

súdu stelesňuje pojem rámcovosti, vypovedá len o tom momente zmluvného vzťahu, ktorý

ponechával zmluvným stranám priestor pre konkretizáciu množstva a ceny odoberaného

tovaru osobitnými dodatkami k spornej kúpnej zmluve (uvedené bude podrobnejšie

rozpracované ďalej). Námietka nesprávneho hodnotenia spornej kúpnej zmluvy

ako rámcovej podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá riešiť meritum sporu, len

odpútava pozornosť od podstaty problému. Sťažovateľ ňou síce poukazuje na to, že platný

právny poriadok pojem rámcovej zmluvy nedefinuje, to však nijako neprispieva

k rozporovaniu posúdenia prejavu vôle vyjadreného vo faxovej správe (z čoho sa v spore

vychádza). Obdobne možno uvažovať aj o námietke, že najvyšší súd subsumoval súdenú

vec pod až ex post. Uvedené tak isto nemá vplyv

na posúdenie prejavu vôle vyjadreného vo faxovej správe (ten bol súdmi súdený podľa jeho

obsahu).

Na záver zostáva dodať, že námietka porušenia dohody o exkluzivite je

sťažovateľom odvodzovaná od formálnej platnosti spornej kúpnej zmluvy. Tá je

sťažovateľom určovaná na základe posúdenia prejavu vôle stelesneného vo faxovej správe

ako neplatného právneho úkonu. Správanie predávajúceho týkajúce sa posúdenia platnosti

právneho úkonu vyjadreného vo faxovej správe, konkrétne neodôvodnené prehliadanie

prejavu vôle v nej vyjadreného, bolo ústavným súdom už vyhodnotené ako neprimerané

vzhľadom na okolnosti prípadu. Ústavný súd v tomto správaní vzhliadol oportunizmus

zárobku zastieraný atakom na súdenie veci v duchu krajného formalizmu. Presadzovanie

porušenia dohody o exkluzivite je v tomto kontexte k pozícii žalovaného (kupujúceho)

požiadavkou tak isto neprimeranou, pretože favorizuje zatlačenie kupujúceho do tej pozície,

v ktorej sa neprihliada na to, či nejakú vôľu prejavoval, ale nad obsah prejavenej vôle sa

neodôvodnene vyzdvihuje požiadavka jej formálneho prejavu. Neodôvodnene preto, že

predávajúci sa rozhodol prejav vôle kupujúceho prehliadať napriek tomu, že z prejavu vôle

bolo možné identifikovať zámer ukončiť zmluvnú spoluprácu. Uvedený prístup potom

použil ako základ k iniciovaniu sporu.

Čo sa týka konkrétnych okolností tvrdeného porušenia dohody o exkluzivite, najvyšší

súd vo veci poukazuje na rámcovosť kontraktu. V zmysle čl. II spornej kúpnej zmluvy sa

zmluvné strany dohodli na odoberaní pohárov v množstve a cenách dohodnutých podľa

potrieb kupujúceho. Uvedené dojednanie teda v dôsledkoch kladie dôraz na potreby

kupujúceho. V zásade z neho nemožno vylúčiť ani situáciu, že by kupujúci potrebu

odoberať poháre nemal (potreba nemusí vzniknúť). Z uvedeného dôvodu možno považovať

za zavádzajúce tvrdenie, že predávajúci sa spoliehal na realizáciu odberu pohárov.

V neposlednom rade je treba tiež pripomenúť, že podmienky odberu mali byť dohodnuté

k 30. novembru bežného roka a odber sa mal vzťahovať až na obdobie nasledujúceho roka

(článok II spornej kúpnej zmluvy). Dojednanie o exkluzivite nákupu odkazuje na poháre

„špecifikované vyššie“ (článok V bod 7 spornej kúpnej zmluvy), teda na predmet zmluvy

(článok II spornej kúpnej zmluvy). To znamená, že podľa práve uvedených zmluvných

dojednaní sa v prvom roku platnosti zmluvy mala iba konkretizovať objednávka, ktorá by

bola záväzná až pre druhý rok, prípadne roky nasledujúce. Sťažovateľ však tvrdí porušenie

dohody o exkluzivite ešte predtým, než ku konkretizácii objednávky na druhý rok malo

dôjsť (namieta porušenie dohody v prvom roku platnosti zmluvy, pričom ku konkretizácii

objednávky vôbec nedošlo). Možno teda konštatovať, že dojednanie o exkluzivite sa

svojimi účinkami vzťahovalo až na obdobie nasledujúceho roka, v ktorom však sporná

kúpna zmluva už bola platne vypovedaná. Námietky sťažovateľa o svedeckých výpovediach

a dôkazoch preukazujúcich porušenie dohody o exkluzivite za trvania platnosti spornej

kúpnej zmluvy v prvom roku možno z uvedeného dôvodu považovať za irelevantné.

Podľa názoru ústavného súdu dovolací súd sa so všetkými námietkami

sťažovateľa uplatnenými v podanom dovolaní v každom smere náležite vysporiadal a riadne

vysvetlil dôvody zamietnutia dovolania. Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené

dovolacie námietky sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu bez zjavných

logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie

rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu a napadnutý rozsudok nehodnotí

ako arbitrárny.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že námietky sťažovateľa vyhodnotil ako

neopodstatnené a sťažnosti nevyhovel.

Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie

napadnutého rozsudku, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie finančného

zadosťučinenia a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2018