Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 415/2017
PDF · 252.13 KB
No categories available
III. ÚS 415/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Tatianou Jánošikovou, Rooseveltova 6, Košice, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 46/2015 z 27. októbra 2016, takto
rozhodol:
Sťažnosti , ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obdo 46/2015 z 27. októbra 2016, n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
III. ÚS 415/2017 z 12. júna 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Obdo 46/2015 z 27. októbra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Vo zvyšnej
časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právny predchodca sťažovateľa obchodná
spoločnosť INTERNATIONAL INVESTING and CONSULTING COMPANY
SLOVAKIA a. s. Košice, Čermeľská 3, Košice (ďalej len „predávajúci“), uzavrel
5. februára 1996 so spoločnosťou Pivovar Šariš a. s., Pivovarská 9, Veľký Šariš (ďalej aj
„kupujúci“ alebo „žalovaný“), ako kupujúcim zmluvu označenú ako „Kúpna zmluva
uzavretá v zmysle ustanovenia par. 409 a nasl. Obch. zákonníka“ (ďalej len „sporná kúpna
zmluva“), ktorou sa v čl. II „predávajúci zaviazal dodať kupujúcemu poháre sklenené
a plastové všetkých druhov s logom kupujúceho v množstve a cenách dohodnutých podľa
potrieb kupujúceho s tým, že tieto množstvá a ceny budú konkretizované v ročných
objednávkach vo forme dodatku k tejto zmluve, pričom Kupujúci a Predávajúci sú povinní
najneskoršie do 30. 11. bežného roku upresniť požiadavky na množstvá pohárov
na nasledujúci rok s toleranciou 10 %. Kúpna zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú.
V čl. V. bode 7/ Kúpnej zmluvy sa Kupujúci výslovne zaviazal nakupovať poháre len
prostredníctvom Predávajúceho.
V čl. VII bod 4/ Kúpnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že v prípade porušenia
povinnosti zo strany kupujúceho dohodnutej v bode V/7 (t.j. povinnosť nakupovať poháre
výlučne od Predávajúceho) je kupujúci povinný zaplatiť predávajúcemu zmluvnú pokutu
vo výške 500 000.- SK a ušlý zisk, pričom otázka náhrada škody týmto ustanovením nie je
dotknutá.“.
Dňa 2. apríla 1996 zaslal kupujúci predávajúcemu faxovú správu (ďalej aj „faxová
správa“), v ktorej uviedol, že „... dňa 25. 03. 1996 sa vedenie našej a. s. rozhodlo ustúpiť
od spolupráce s Vašou firmou, týkajúcej sa sklenených pohárov s firemným logom.
Predávajúci posúdil uvedený fax podľa obsahu ako neplatné odstúpenie Kupujúceho
od Kúpnej zmluvy.“.
Predávajúci následne listom z 27. septembra 1996 uplatnil proti kupujúcemu právo
na zmluvnú pokutu vo výške 500 000 Sk (16 596,96 €) pre porušenie čl. V bodu 7 spornej
kúpnej zmluvy. Keďže kupujúci požadovanú zmluvnú pokutu predávajúcemu nezaplatil,
predávajúci uplatnil svoje právo na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobou na Okresnom súde
Prešov (ďalej len „okresný súd“). Predávajúci súčasne ďalšou žalobou na okresnom súde
uplatnil proti kupujúcemu právo na zaplatenie sumy 1 000 000 Sk (33 193,92 €) z titulu
náhrady škody a ušlého zisku. Okresný súd spojil obe konania do jedného konania
vedeného pod sp. zn. 18 Cb 650/98.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 8 Cb 650/98 z 2. marca 2004 okresný súd pripustil
zámenu účastníkov na strane žalobcu tak, že pôvodný žalobca – predávajúci z konania
vystúpil a na jeho miesto vstúpil do konania ako žalobca sťažovateľ, a to z dôvodu
postúpenia pohľadávky.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 Cb 650/98 z 15. júna 2004 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) zaviazal kupujúceho zaplatiť sťažovateľovi sumu 500 000 Sk
(16 596,96 €) so 17 % úrokom z omeškania od 1. júna 1996 do zaplatenia do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ aj kupujúci odvolanie. O podaných
odvolaniach rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 3 Cob 70/04 a sp. zn. 3 Cob 71/04 z 31. marca 2005 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) tak, že zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým je kupujúci ako žalovaný
povinný zaplatiť sťažovateľovi ako žalobcovi sumu 500 000 Sk (16 596,96 €) so 17 %
úrokom z omeškania od 1. júna 1996 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to
tak, že žalobu zamietol a potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu v zmeňujúcej časti výroku podal sťažovateľ
dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že dovolanie
zamietol ako nedôvodné.
Podľa názoru sťažovateľa sa napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zakladá
„na skutkových a právnych záveroch... ktoré sú arbitrárne, svojvoľné, právne
neodôvodnené, sú v priamom rozpore s vykonanými dôkazmi, listinami a svedeckou
výpoveďou, z tohto dôvodu sú skutkové a právne závery týchto súdov v napadnutých
rozhodnutiach z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo má
za následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces, čím je založená právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky...“.
Ďalej uvedené námietky sťažovateľ totožne smeruje proti odvolaciemu aj
dovolaciemu súdu, keďže dovolací súd sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi
súdov nižších stupňov. Z uvedeného dôvodu je v rámci citácií, ale aj vlastného textu
rozhodnutia spomínaný odvolací aj dovolací súd, čo ale pre posúdenie obsahu námietok
nemá žiaden význam.
Sťažovateľ vytýka všeobecným súdom, že posúdenie charakteru spornej kúpnej
zmluvy uzavretej medzi kupujúcim a predávajúcim ako rámcovej zmluvy je „arbitrárne
a právne neodôvodnené... V rozsudku odvolacieho súdu chýba jednoznačné právne
posúdenie Kúpnej zmluvy zo dňa 05. 02. 1996 a právnych vzťahov z nej vyplývajúcich podľa
konkrétnych ustanovení zákona. Označovanie zmluvy ako rámcová, riadna, nie riadna
a podobne je nezrozumiteľné, arbitrárne, právne neodôvodnené, nemajúce oporu v žiadnej
právnej norme.“.
Ďalej sťažovateľ namieta arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu aj vo vzťahu
k právnej povahe faxového podania kupujúceho a posúdenie predmetného podania
ako výpovede zmluvy považuje sťažovateľ za „hrubo svojvoľné, arbitrárne a právne
nezdôvodniteľné posúdenie predmetného faxového podania zo strany súdu ako výpovede,
pretože nejestvuje žiadny právny dôvod na to, aby predmetné podanie súd posúdil práve
ako výpoveď a nie ako odstúpenie od zmluvy. Skutočnosť, či existoval alebo neexistoval
zákonný alebo zmluvný dôvod na odstúpenie od zmluvy je z hľadiska výkladu obsahu tohto
faxového podania úplne irelevantné.“.
Podľa názoru sťažovateľa na to, aby nastali proti predávajúcemu právne účinky
v zmysle ukončenia spornej kúpnej zmluvy, bolo nevyhnutné, aby „žalovaný ako Kupujúci
uskutočnil voči Predávajúcemu právne kvalifikovaný, relevantný a určitý právneho úkonu
vo forme výpovede alebo odstúpenia od zmluvy, čo sa v tomto prípade nestalo“.
Faxové podanie z 2. apríla 1996 je podľa názoru sťažovateľa len „oznámením
žalovaného Predávajúcemu o tom, čo sa vedenie žalovaného rozhodlo niekedy v budúcnosti
ešte len urobiť ustúpenie od spolupráce (jednoznačne takto to vyplýva z gramatického
výkladu obsahu faxového podania). Pokiaľ by predmetné faxové podanie malo byť
vykladané ako právny úkon už smerujúci k ukončeniu zmluvy, v tom prípade je potrebné ho
vyhodnotiť ako neplatný právny úkon pre jeho neurčitosť, pretože teoreticky do úvahy
prichádzajú dva spôsoby ukončenia zmluvy a to výpoveď a odstúpenie od zmluvy, pričom
každý z týchto právnych úkonov má rôzne právne následky, v danom prípade z textu
faxového podania nie je možné určiť, o ktorý z týchto právnych úkonov by malo ísť, je to
neplatný právny úkon pre jeho neurčitosť.“.
Ďalej sťažovateľ namieta, že záver krajského súdu o tom, že žalovaný neporušil
dohodu o exkluzivite nakupovania pohárov dohodnutú v čl. V bode 7 spornej kúpnej
zmluvy, považuje taktiež za arbitrárny, svojvoľný a priamo odporujúci vykonaným
dôkazom. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na výpoveď svedka – konateľa
spoločnosti, ktorá vyrábala poháre určené pre žalovaného, ktorý tvrdil, že v čase, „keď
dodával poháre výhradne cez pôvodného žalobcu, začal žalovaný odoberať priamo od ich
spoločnosti rovnaký druh tovaru. Podľa odôvodnenia Rozsudku Okresného súdu Prešov
č. k. 18 Cb/650/98 zo dňa 15. 6. 2004 porušenie dohody o exkluzivite potvrdili aj predložené
listinné dôkazy.“.
Podľa sťažovateľa krajský súd sa opomenul vo svojom rozhodnutí vysporiadať
s týmto dôkazom, pričom tieto dôkazy podľa jeho názoru „priamo vyvracajú záver
odvolacieho súdu, že žalovaný záväzok exkluzivity neporušil“.
A napokon sťažovateľ vytýka arbitrárnosť a svojvoľnosť záveru krajského súdu, že
na základe spornej kúpnej zmluvy nedošlo k uskutočneniu žiadneho obchodu,
resp. že podľa tejto spornej kúpnej zmluvy sa nerealizoval žiadny predaj žalovanému,
pretože tento záver je „v priamom rozpore s výsledkami dokazovania pred prvostupňovým
súdom, kde bolo preukázané, že došlo realizácii prvej časti dodávok pohárov žalovanému,
ktoré boli dodané do novootvorenej reštaurácie v Košiciach podľa požiadaviek žalovaného,
na základe čoho sa vystavila faktúra č. 0203/96 na sumu 48 141,- Sk, ktorú žalovaný
aj uhradil“.
Z uvedených dôvodov sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 46/2015 z 27. októbra 2016 bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby
sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil prijatú sťažnosť
účastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkov
konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho
pojednávania.
Najvyšší súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie č. k. KP 3/2017-52, Nobs 45/2017
z 13. júla 2017 (ďalej len „vyjadrenie najvyššieho súdu“), v ktorom súhlasil s upustením
od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k jej meritu poukázal na to, že skutkové
a právne závery súdu o uzavretí rámcovej zmluvy, t. j. inominátneho kontraktu podľa § 269
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Obchodný zákonník“) sú správne. K posúdeniu faxovej správy uviedol, že ju treba
považovať za výpoveď zmluvného vzťahu v zmysle § 582 Občianskeho zákonníka.
Uvedený záver podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva z formulácie prejavu – ustúpiť
od spolupráce (nepokračovať v spolupráci, vypovedať spoluprácu) a jeho obsahu.
K posúdeniu dohody o exkluzivite uviedol, že porušenie takej dohody nebolo v konaní
preukázané, navyše na základe spornej kúpnej zmluvy nebola uzatvorená riadna kúpna
zmluva, čo svedčí tiež v prospech negatívneho záveru.
Sťažovateľ predložil ústavnému súdu vyjadrenie zo 4. augusta 2017, v ktorom trval
na nariadení ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci a vyjadreniu
najvyššieho súdu poukázal na to, že najvyšší súd subsumoval spornú kúpnu zmluvu pod
§ 269 Obchodného zákonníka (inominátny kontrakt) až v dotknutom vyjadrení, teda až
dodatočne po skončení konania. Sťažovateľ zotrval na názore, podľa ktorého spornú kúpnu
zmluvu nebolo možné označiť za rámcovú. Podľa jeho názoru bola sporná kúpna zmluva
platne uzatvorená a zmluvné strany ňou boli viazané. Sťažovateľ nerozumie záveru
všeobecných súdov, ako mohli zmluvné strany nebyť viazané spornou kúpnou zmluvou,
pokiaľ žiaden súd nevyslovil jej neplatnosť. Konštatuje, že aj v prípade posúdenia spornej
kúpnej zmluvy ako rámcovej, tá zmluvné strany stále zaväzuje a jej ustanovenia nemožno
porušovať (záväzok exkluzivity, dojednanie o zmluvnej pokute). Čo sa týka faxovej správy,
tú naďalej považuje za neplatný právny úkon pre jeho neurčitosť. Poukazuje na to, že
vo faxovej správe sa uvádza, že žalovaný sa rozhodol ustúpiť od dodávok sklenených
pohárov, avšak predmetom zmluvy bola aj dodávka pohárov plastových, čo spôsobuje
tvrdenú neurčitosť. Tvrdí, že nie je jasné, či šlo o ukončenie celej spornej kúpnej zmluvy.
V ostatnej časti svojho vyjadrenia sťažovateľ tvrdí nesprávne ustálenie skutkového stavu
a poukazuje na výpoveď svedka, ktorý mal výslovne potvrdiť porušenie záväzku
exkluzivity.
III.
Keďže sťažovateľ nesúhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci, ústavný
súd nariadil verejné ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 10. apríla 2018. Pojednávania sa
zúčastnil právny zástupca sťažovateľa. Odporca sa pojednávania nezúčastnil.
Sťažovateľ na pojednávaní zhrnul podstatné argumenty, na ktorých sa zakladá
sťažnosť. Na pojednávaní nebolo zistené nič, čo by prispelo k objasneniu stavu veci.
Sťažovateľ na záver navrhol vydať nález v znení, ktorý sa zhoduje s návrhom
uplatneným v sťažnosti.
IV.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta:
1. nesprávne posúdenie platnosti spornej kúpnej zmluvy, resp. nesprávnosť
hodnotenia spornej kúpnej zmluvy ako rámcovej (sťažovateľ prízvukuje striktnú a formálnu
viazanosť strán platne uzatvorenou zmluvou),
2. nesprávne posúdenie faxovej správy za vypovedanie zmluvy žalovaným
(sťažovateľ zdôrazňuje neurčitosť právneho úkonu spôsobujúcu jeho neplatnosť),
3. nesprávne posúdenie dohody o exkluzivite (sťažovateľ, vychádzajúc z bodov 1 a 2
tvrdí platnosť a formálnu vymáhateľnosť uvedeného zmluvného dojednania).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.
Pri hodnotení opodstatnenosti rozhodnutia sporu je ústavný súd toho názoru, že
podstata problému tkvie v posúdení prejavu vôle žalovaného (kupujúceho), ktorý bol
obsahom faxovej správy, a taktiež v posúdení na faxovú správu bezprostredne
nadväzujúceho správania sa zmluvných strán. Ústavný súd považuje zvolený prístup
za optimálny preto, lebo prejav vôle vo faxovej správe bol určujúcim pre ďalšie správanie,
t. j. založil vznik sporu. Naň potom nadväzovala reakcia predávajúceho a rozvinutie sporu.
Sťažovateľ považuje prejav vôle kupujúceho vo faxovej správe za neurčitý, čím
spochybňuje jeho platnosť. Všeobecnými súdmi (ústavný súd zámerne uvádza všeobecné
označenie súdov prejednávajúcich vec, pretože najvyšší súd preberal právny názor súdu
nižšieho stupňa; z uvedeného dôvodu nie je žiaduce právne názory krajského súdu
a najvyššieho súdu striktne oddeľovať) bolo vyzdvihnuté, že prejav vôle vyjadrený
vo faxovej správe je treba posudzovať podľa jeho obsahu, čím, naopak, odôvodňujú jeho
platnosť.
Najvyšší súd poukazuje na to, že v prejave vôle kupujúceho je výslovne deklarovaný
zámer ustúpiť (v zmysle ukončiť) spoluprácu s predávajúcim. Sťažovateľ argumentuje tým,
že z tak neurčitého oznámenia predávajúci nemohol vedieť určiť, či žalovaný chce
vypovedať uzatvorenú spornú kúpnu zmluvu alebo či chce od tejto zmluvy odstúpiť. Takto
postavené tvrdenie sťažovateľa však spor nie je spôsobilé riešiť. Spor totiž nie je založený
na presnom určení dôvodu konca spolupráce, ale na určení, či z faxovej správy bolo možné
usudzovať na zámer zmluvnú spoluprácu skončiť.
Na tomto mieste bude snáď vhodné ešte raz pripomenúť, že ústavný súd nehľadí
na vec iba z pohľadu sensu stricto (v presných, resp. užších významoch), ale jeho úlohou je
vidieť spor aj hodnotovo, v zmysle spravodlivého konania.
Sťažovateľ tvrdí, že kupujúci, pokiaľ chcel spoluprácu s predávajúcim ukončiť
vypovedaním, resp. odstúpením od spornej kúpnej zmluvy, mal vyhotoviť taký právny
úkon, ktorý by spĺňal požiadavku určitosti. Sťažovateľ teda zaujíma v spore prísne
kategorické tvrdenie všetko alebo nič.
Vec je ale možné vidieť aj z inej perspektívy. Predávajúci, uvedomujúc si, že mu
druhá zmluvná strana (žalovaný – kupujúci) oznámila zámer nepokračovať s ním
v zmluvnej spolupráci, vyhodnotil ho ako neplatný právny úkon, nehodný vysvetlenia
a rozhodol sa tento prejav vôle odignorovať. Vo faxovej správe je však výslovne uvedené,
že kupujúci nemá záujem o cenník (z 29. marca 1996), ktorý mu predávajúci zaslal, pričom
dohoda o množstve a cene odoberaného tovaru mala prebehnúť do 30. novembra bežného
roku. Argument vyzdvihujúci nepresnosť vyjadrenia vo faxovej správe, podľa ktorého
kupujúci ustupuje len od dodávky sklenených tovarov, nie je pre posúdenie veci
argumentom rozhodujúcim, pretože vo faxovej správe bol zároveň vyjadrený nezáujem
o cenník odoberaného tovaru ako takého (t. j. aj sklenených pohárov). S prihliadnutím na
uvedené z faxovej správy bolo možné usudzovať na to, že kupujúci dáva najavo neochotu
pristúpiť k dohode o množstve a cene odoberaného tovaru. Táto okolnosť sa stáva
zaujímavou v spojení s ďalšou. Uvedené predávajúcemu nebránilo nechať sporný stav
medzi zmluvnými stranami nevyjasneným (čo sa týka otázky riešenia ďalšej zmluvnej
spolupráce ako takej) a uplatniť si u kupujúceho zmluvnú pokutu za porušenie zmluvy.
Sťažovateľ pred súdmi vec prezentuje v rámci krajného formalizmu, podľa ktorého
predávajúci nevedel vyhodnotiť, či kupujúci chce od spornej kúpnej zmluvy odstúpiť alebo
ju vypovedať, preto jeho konanie prehliadol a napokon ho musel zažalovať za porušenie
zmluvy. Odpoveď na takto formulovaný postoj je hodnotová. Bez ohľadu na to,
či predávajúci vedel alebo nevedel vyhodnotiť faxovú správu za odstúpenie alebo výpoveď
spornej kúpnej zmluvy, vôľa ukončiť spoluprácu ako taká bola daná najavo (a pre tento
moment je nepodstatné, akým spôsobom sa zmluvná spolupráca mala ukončiť). Ústavný
súd z uvedeného dôvodu vidí v konaní sťažovateľa oportunizmus zárobku, keď už nie
na zmluve, tak aspoň na zmluvnej pokute.
Čo sa týka námietok, že platný právny poriadok nepozná pojem rámcovej kúpnej
zmluvy, ústavný súd dodáva, že úvaha, ktorú v rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho
súdu stelesňuje pojem rámcovosti, vypovedá len o tom momente zmluvného vzťahu, ktorý
ponechával zmluvným stranám priestor pre konkretizáciu množstva a ceny odoberaného
tovaru osobitnými dodatkami k spornej kúpnej zmluve (uvedené bude podrobnejšie
rozpracované ďalej). Námietka nesprávneho hodnotenia spornej kúpnej zmluvy
ako rámcovej podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá riešiť meritum sporu, len
odpútava pozornosť od podstaty problému. Sťažovateľ ňou síce poukazuje na to, že platný
právny poriadok pojem rámcovej zmluvy nedefinuje, to však nijako neprispieva
k rozporovaniu posúdenia prejavu vôle vyjadreného vo faxovej správe (z čoho sa v spore
vychádza). Obdobne možno uvažovať aj o námietke, že najvyšší súd subsumoval súdenú
vec pod § 269 Občianskeho zákonníka až ex post. Uvedené tak isto nemá vplyv
na posúdenie prejavu vôle vyjadreného vo faxovej správe (ten bol súdmi súdený podľa jeho
obsahu).
Na záver zostáva dodať, že námietka porušenia dohody o exkluzivite je
sťažovateľom odvodzovaná od formálnej platnosti spornej kúpnej zmluvy. Tá je
sťažovateľom určovaná na základe posúdenia prejavu vôle stelesneného vo faxovej správe
ako neplatného právneho úkonu. Správanie predávajúceho týkajúce sa posúdenia platnosti
právneho úkonu vyjadreného vo faxovej správe, konkrétne neodôvodnené prehliadanie
prejavu vôle v nej vyjadreného, bolo ústavným súdom už vyhodnotené ako neprimerané
vzhľadom na okolnosti prípadu. Ústavný súd v tomto správaní vzhliadol oportunizmus
zárobku zastieraný atakom na súdenie veci v duchu krajného formalizmu. Presadzovanie
porušenia dohody o exkluzivite je v tomto kontexte k pozícii žalovaného (kupujúceho)
požiadavkou tak isto neprimeranou, pretože favorizuje zatlačenie kupujúceho do tej pozície,
v ktorej sa neprihliada na to, či nejakú vôľu prejavoval, ale nad obsah prejavenej vôle sa
neodôvodnene vyzdvihuje požiadavka jej formálneho prejavu. Neodôvodnene preto, že
predávajúci sa rozhodol prejav vôle kupujúceho prehliadať napriek tomu, že z prejavu vôle
bolo možné identifikovať zámer ukončiť zmluvnú spoluprácu. Uvedený prístup potom
použil ako základ k iniciovaniu sporu.
Čo sa týka konkrétnych okolností tvrdeného porušenia dohody o exkluzivite, najvyšší
súd vo veci poukazuje na rámcovosť kontraktu. V zmysle čl. II spornej kúpnej zmluvy sa
zmluvné strany dohodli na odoberaní pohárov v množstve a cenách dohodnutých podľa
potrieb kupujúceho. Uvedené dojednanie teda v dôsledkoch kladie dôraz na potreby
kupujúceho. V zásade z neho nemožno vylúčiť ani situáciu, že by kupujúci potrebu
odoberať poháre nemal (potreba nemusí vzniknúť). Z uvedeného dôvodu možno považovať
za zavádzajúce tvrdenie, že predávajúci sa spoliehal na realizáciu odberu pohárov.
V neposlednom rade je treba tiež pripomenúť, že podmienky odberu mali byť dohodnuté
k 30. novembru bežného roka a odber sa mal vzťahovať až na obdobie nasledujúceho roka
(článok II spornej kúpnej zmluvy). Dojednanie o exkluzivite nákupu odkazuje na poháre
„špecifikované vyššie“ (článok V bod 7 spornej kúpnej zmluvy), teda na predmet zmluvy
(článok II spornej kúpnej zmluvy). To znamená, že podľa práve uvedených zmluvných
dojednaní sa v prvom roku platnosti zmluvy mala iba konkretizovať objednávka, ktorá by
bola záväzná až pre druhý rok, prípadne roky nasledujúce. Sťažovateľ však tvrdí porušenie
dohody o exkluzivite ešte predtým, než ku konkretizácii objednávky na druhý rok malo
dôjsť (namieta porušenie dohody v prvom roku platnosti zmluvy, pričom ku konkretizácii
objednávky vôbec nedošlo). Možno teda konštatovať, že dojednanie o exkluzivite sa
svojimi účinkami vzťahovalo až na obdobie nasledujúceho roka, v ktorom však sporná
kúpna zmluva už bola platne vypovedaná. Námietky sťažovateľa o svedeckých výpovediach
a dôkazoch preukazujúcich porušenie dohody o exkluzivite za trvania platnosti spornej
kúpnej zmluvy v prvom roku možno z uvedeného dôvodu považovať za irelevantné.
Podľa názoru ústavného súdu dovolací súd sa so všetkými námietkami
sťažovateľa uplatnenými v podanom dovolaní v každom smere náležite vysporiadal a riadne
vysvetlil dôvody zamietnutia dovolania. Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené
dovolacie námietky sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu bez zjavných
logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie
rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu a napadnutý rozsudok nehodnotí
ako arbitrárny.
Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že námietky sťažovateľa vyhodnotil ako
neopodstatnené a sťažnosti nevyhovel.
Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie
napadnutého rozsudku, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie finančného
zadosťučinenia a náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2018