Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 182/2018
PDF · 218.86 KB
No categories available
II. ÚS 182/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom Mgr. Petrom Arendackým, advokátska kancelária, Železničiarska 13, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených
v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 99/2015 zo 14. júna 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 205/2016 z 22. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 1 CoP 99/2015 (správne má byť sp. zn. 11 CoP 99/2015, pozn.) zo 14. júna
2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
7 Cdo 205/2016 z 22. novembra 2017.
V sťažnosti sťažovateľka namietala, že Okresný súd Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 13 P 141/2014 z 25. novembra 2014 zamietol jej návrh na
zverenie maloletej , , do náhradnej osobnej starostlivosti
s odôvodnením, že v súčasnosti je jednoznačne v záujme maloletej , aby zostala
naďalej v rodinnom prostredí, v ktorom sa už dlhšiu dobu nachádza, v ktorom ju majú radi
a v ktorom jej vytvorili všetky riadne podmienky pre jej riadny, normálny, detský život
školáčky. Maloletá je v prostredí stabilizovaná, konečne po niekoľkoročných
neusporiadaných rodinných vzťahoch v jej biologickej rodine našla svoje zázemie a okresný
súd v predmetnom konaní nenašiel žiadny dôvod ako v predchádzajúcom rozhodnutí
na zmenu výchovného prostredia tohto dieťaťa.
Pestúnka podľa okresného súdu spĺňa všetky predpoklady ďalšej riadnej starostlivosti
o maloletú. Po vykonanom dokazovaní okresný súd považoval za preukázané, že v útlom
veku maloletej zomrel jej otec, pričom matka maloletej, jej stará matka ani jej teta –
sťažovateľka sa nevedeli a nechceli o ňu postarať. Dostala sa opakovane do detského
domova.
Situácia sa vyriešila v prospech maloletej tak, že sa ocitla v starostlivosti
pestúnky, ktorá jej vytvorila a stále vytvára pokojný domov.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 CoP 99/2015 zo 14. júna 2016 tak, že prvostupňový
rozsudok potvrdil.
Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že v záujme maloletej je
zachovanie stabilného citového zázemia a rodinného prostredia, ktoré jej vytvorila v čase
nezáujmu rodičov a blízkych príbuzných pestúnka a ktoré jej so všetkou starostlivosťou
a láskou poskytuje naďalej. Ako z vykonaného dokazovania vyplýva, maloletá má
k pestúnke vytvorený intenzívny a blízky citový vzťah, ktorý jej dáva pocit istoty
a bezpečia, zabezpečuje jej zdravý psychický a sociálny vývoj. Maloletá prostredie
u pestúnky považuje za svoj domov a pestúnku za svoju matku, ktorú aj takto oslovuje.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 205/2016 z 22. novembra 2017 tak, že dovolanie
odmietol.
Svoje rozhodnutie dovolací súd odôvodnil tým, že k namietanému porušeniu práva
sťažovateľky na spravodlivý proces nedošlo a dovolanie tak nie je prípustné.
Sťažovateľka v sťažnosti ústavnému súdu „namieta jednak hmotnoprávne
pochybenie pri posudzovaní veci samej a jednak závažné procesné pochybenie znamenajúce
zásah do práva na spravodlivý proces“.
Sťažovateľka nie je spokojná s formuláciou všeobecných súdov, ktoré vo svojich
zamietavých rozhodnutiach poukázali „na potrebu zachovania stability - t.j. zachovania
doterajšieho výchovného prostredia u pestúnky, vychádzajúc z právneho záveru, že
predpoklad stability výchovného prostredia (zrejme v predstave súdu zamedzenie
akejkoľvek zmene, hoci sám život prináša neustále zmeny) má prednosť pred čo najširším
rozvíjaním pokrvných rodinných väzieb, t.j. že rozvíjanie pokrvných príbuzenských zväzkov
nemá pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti o maloleté deti prioritu“.
Sťažovateľka namieta, že závery všeobecných súdov neobstoja v rámci judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pretože podľa nej „v konaní bol
preukázaný silný citový vzťah maloletej k sťažovateľke a k maloletému -
bratovi mal. . ktorý je zverený do osobnej starostlivosti sťažovateľky. Rovnako je
nepochybný biologický príbuzenský vzťah sťažovateľky a mal. . Súdy taktiež nijako
nerozporovali schopnosť sťažovateľky zabezpečiť plnohodnotnú riadnu starostlivosť
o maloletú .“.
K porušeniu sťažovateľkinho práva na spravodlivý proces došlo tým, že spôsob
výsluchu maloletej súdom bol vykonaný bez jej účasti a bez účasti jej právneho
zástupcu. Domnieva sa, že za tých okolností „nie je možné skutočne vychádzať z tvrdení
uvedených v zápisnici, napr. o spôsobe vystupovania maloletej, ale napokon ani o obsahu
jej výpovede a nie je možné ani potvrdiť, či bolo zaprotokolované všetko, čo maloleté
povedala“.
Pokiaľ najvyšší súd poukazuje na svoju judikatúru, ktorá konštatuje, že takéto
obmedzenie práv účastníka, a teda aj právneho zástupcu je prípustné, musí sťažovateľka
konštatovať, že „ide o výklad porušujúci jej základné práva na spravodlivý proces. Podľa
názoru sťažovateľky Najvyšší súd SR vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi nedostatočne
zohľadnil tú skutočnosť, že právo účastníka konania zúčastniť sa osobne (prípadne
prostredníctvom právneho zástupcu) konania, resp. jednotlivých úkonov súdu. nevychádza
iba z umožnenia účastníkovi vlastnými zmyslami vnímať vykonávaný úkon, ale aj
z umožnenia vykonania kontroly. Právo účastníka byť prítomný na úkone súdu je tak
nástrojom ochrany občana proti svojvôli štátu“.
Sťažovateľka navrhla, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzajúc
z popísaného skutkového stavu, prípadne v priebehu konania pred ústavným súdom
doplneného, vydal nález o porušení základných práv sťažovateľky garantovaných jej čl. 46
ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a zrušil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 14. júna 2016. sp. zn. 1CoP/99/2015 (správne má byť sp. zn.
11 CoP 99/2015, pozn.), ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. novembra 2017,
sp. zn. 7Cdo/205/2016 a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 205/2016 z 22. novembra 2017 z dôvodu
neprípustnosti odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
11 CoP 99/2015 zo 14. júna 2015.
Rozhodnutie odôvodnil takto:
«... Podľa § 420 písm. f/ C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane (tu rozumej aj účastníkovi konania podľa C. m. p. -
pozn. najvyššieho súdu), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces...
... Najvyšší súd... posudzoval prípustnosť dovolania navrhovateľky... z hľadiska
výskytu ňou tvrdenej procesnej vady.
... Základným (a spoločným) znakom rozhodnutí odvolacích súdov, proti ktorým je
dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p., je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo
o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prejednávanej veci bola dovolaciemu súdu
predložená vec s dovolaním proti rozsudku, teda rozhodnutiu vo veci samej.
... K právu na spravodlivý súdny proces, ktorého upretie bolo dovolateľkou
namietané, je na úvod potrebné uviesť, že je jedným zo základných ľudských práv
a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov.
Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale
pre účastníka (v spore stranu sporu) nevyplýva jeho právo na to, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami,
ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa nim navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04,
II. ÚS 3/97 či II. ÚS 251/03).
... Najvyšší súd sa vzhľadom na špecifický argument dovolateľky, týkajúci sa
nespravodlivosti procesu, zaoberal osobitne dôvodnosťou námietky neúčasti ostatných
účastníkov konania (okrem maloletej a jej opatrovníka) na výsluchu maloletej počas
pojednávania.
... Podľa § 43 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (v znení neskorších zmien a doplnení) má maloleté dieťa právo vyjadriť samostatne
a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa
rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť
vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca
jeho veku a rozumovej vyspelosti.
... V čase posudzovania vykonaného dokazovania odvolacím súdom bola platnou
úprava procesného práva, tvoriaca súčasť § 100 ods. 3 O. s. p. (od 1. júla 2016 takmer
totožne premietnutého do ustanovenia § 38 C. m. p.), podľa ktorého ak je účastníkom
konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť
samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje
prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí
a sociálnej kurately, alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo
iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.
... Výsluch maloletého dieťaťa v čase uskutočnenia výsluchu na pojednávaní súdom
prvej inštancie dňa 25. novembra 2014 (pojednávaní bezprostredne predchádzajúcom
vyhláseniu rozsudku zamietajúceho návrh navrhovateľky - pozn. najvyššieho súdu) bol
vykonaný v súlade s právnymi predpismi. K. výsluchu maloletého dieťaťa sa najvyšší súd
vyjadroval už aj vo svojich skorších rozhodnutiach (tu por. napr. uznesenie z 9. augusta
2017 sp. zn. 5 Cdo 47/2017), v ktorých zdôrazňuje právo dieťaťa vyjadriť sa v každom
súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom
zástupcu alebo príslušného orgánu. Niet pritom pochýb, že maloleté dieťa má právo
vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach (konaniach), ktoré sa ho
týkajú. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa alebo im nevenovalo
primeranú pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni rozumovej vyspelosti dieťaťa, upiera
dieťaťu možnosť ovplyvniť určenie jeho najlepšieho záujmu (tu por. tiež uznesenie
najvyššieho súdu z 22. júna 2016 sp. zn. 5 Cdo 492/ 2015). Najvyšší súd tu upozorňuje, že
nie je možné, aby všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a
aby založili svoje rozhodnutia iba na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom
posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci C. c/a Fínsko z 9. mája 2006
č. 18249/02, body 57 - 59). Súčasne môže nastať aj situácia, kedy súd po starostlivom
zvážení okolností konkrétneho prípadu dospeje k záveru, že osobné vypočutie dieťaťa nie je
vhodné a nepôjde pritom o porušenie Dohovoru (rozsudok veľkého senátu ESĽP vo veci
Sahin c/a Nemecko z 8. júla 2003 č. 30943/96, § 74 - 77), tu ale o taký prípad nešlo.
... Obdobne k požiadavke účasti maloletého dieťaťa s rozumovou vyspelosťou
pristupoval najvyšší súd už aj v uznesení z 25. júna 2008 sp. zn. 4 Cdo 136/2008, ktoré bolo
zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. R 34/2014. Toto rozhodnutie objasnilo pôvod ustanovenia § 100 ods. 3 O. s. p.,
doplneného do O. s. p. zákonom č. 353/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2003
(v tejto súv. por. čl. I bod 42 a čl. III novelizujúceho zákona), vyvolané súdno-aplikačnou
praxou, ktorá vyžadovala, aby v záujme riadneho zistenia skutkového stavu, predovšetkým
v konaniach týkajúcich sa starostlivosti o maloleté deti, bolo vypočuté i maloleté dieťa. Išlo
tak o zavedenie základného procesného rámca na tento úkon, ktorý je v súlade s článkami 3
a 12 Dohovoru o právach dieťaťa (príloha oznámenia Federálneho ministerstva
zahraničných veci ČSFR Č. 104/1991 Zb.). Z doplneného ustanovenia je možné vyvodiť, že
ak má súd zákonnú možnosť pri zisťovaní názoru maloletého dieťaťa jeho výsluchom
v konaní vylúčiť rodičov, prípadne iné osoby zodpovedné za výchovu maloletého dieťaťa
z takéhoto úkonu, vzťahuje sa možnosť vylúčenia z tohto úkonu aj na zástupcov rodičov
alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa bez ohľadu na to, že
v ustanovení § 100 ods. 3 O. s. p. tieto osoby uvedené nie sú. Splnomocnený zástupca rodiča
maloletého dieťaťa v súdnom konaní nemá postavenie účastníka konania, ale len osoby
zúčastnenej na konaní a (i za použitia logického právneho argumentu „a maiore ad mnius“
- čiže od väčšieho k menšiemu) mu nemožno v konaní priznať viac práv, ako samotnému
účastníkovi. Preto nie je odňatím možnosti účastníka konať pred súdom, ak súd zisťuje
názor maloletého dieťaťa jeho výsluchom bez prítomnosti rodičov aj bez prítomnosti ich
zástupcov. Preto na túto námietku nebolo možné prihliadnuť, a teda prípustnosť dovolania
založeného na tvrdení o výskyte vady podľa § 420 písm. f/ C. s. p. prostredníctvom nej
vyvodiť nešlo.»
Sťažovateľka najvyššiemu súdu vyčíta, že vo vzťahu k jej námietke k vyhodnoteniu
neprítomnosti jej právneho zástupcu na výsluchu maloletej najvyšší súd urobil výklad
porušujúci jej základné právo na spravodlivý proces, pretože „vo svojej doterajšej
rozhodovacej praxi nedostatočne zohľadnil tú skutočnosť, že právo účastníka konania
zúčastniť sa osobne (prípadne prostredníctvom právneho zástupcu) konania, resp.
jednotlivých úkonov súdu nevychádza iba z umožnenia účastníkovi vlastnými zmyslami
vnímať vykonávaný úkon, ale aj z umožnenia vykonania kontroly. Právo účastníka byť
prítomný na úkone súdu je tak nástrojom ochrany občana proti svojvôli štátu...
Ustanovenie § 100 ods. 3 O. s. p. ale umožňuje obmedziť iba právo účastníka
zúčastniť sa osobne úkonu súdu (výsluchu maloletého), ale neumožňuje obmedziť právo
účastníka na to, aby bol pri úkone zastúpený právnym zástupcom.“.
K námietke porušenia základných práv najvyšším súdom:
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala, že by postup najvyššieho súdu nemal oporu
v ustanoveniach aplikovaného právneho predpisu. Jeho závery nie sú zjavne svojvoľné
alebo nelogické či z iného dôvodu ústavne neudržateľné a ústavný súd nemá dôvod
do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania
na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.
Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom, preto v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne
neopodstatnenú.
K námietke porušenia základných práv krajským súdom:
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv aj
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 CoP 99/2015 zo 14. júna 2016, ktorému vyčíta, že sa
stotožnil s právnym záverom okresného súdu, ktorý marginalizoval potrebu rozvíjania
pokrvných zväzkov, keď pri rozhodovaní, komu bude maloletá zverená do náhradnej
osobnej starostlivosti, uprednostnil stabilitu dovtedajšieho výchovného prostredia
v pestúnskej starostlivosti pred zverením jej biologickým príbuzným.
Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci o právach a povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je nevyhnutné akcentovať
princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy
nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6
ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
je účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva
na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací
(prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších
súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním
prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (pozri
napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič
v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného
súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov a tieto závery nesmú byť
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
rozhodnutie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky
a s tým spojené možné porušenie ňou označených ústavných práv.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľkinho odvolania konal
zákonom predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval
so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami
kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.
Vo vzťahu ku skutkovým a právnym záverom a interpretácii a aplikácii ustanovení
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov krajským súdom ústavný súd uzatvára, že v nich nezistil nič ústavne
nekonformné, nasvedčujúce ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský
súd nijako nevybočil ani z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor. Aplikoval
a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom.
Rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne a nesignalizuje žiadnu
možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv. Krajský súd postačujúcim spôsobom
odpovedal na sťažovateľkou vznesené skutkové tvrdenia a zdôvodnil aj svoje úvahy, ktoré
ho viedli k potvrdeniu rozsudku okresného súdu.
Z namietaného uznesenia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by
zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2018