Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 182/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom Mgr. Petrom Arendackým, advokátska kancelária, Železničiarska 13, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa ,

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. júna 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa ,

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. (správne má byť sp. zn. , pozn.) zo 14. júna

2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. novembra 2017.

V sťažnosti sťažovateľka namietala, že Okresný súd Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2014 zamietol jej návrh na

zverenie maloletej , , do náhradnej osobnej starostlivosti

s odôvodnením, že v súčasnosti je jednoznačne v záujme maloletej , aby zostala

naďalej v rodinnom prostredí, v ktorom sa už dlhšiu dobu nachádza, v ktorom ju majú radi

a v ktorom jej vytvorili všetky riadne podmienky pre jej riadny, normálny, detský život

školáčky. Maloletá je v prostredí stabilizovaná, konečne po niekoľkoročných

neusporiadaných rodinných vzťahoch v jej biologickej rodine našla svoje zázemie a okresný

súd v predmetnom konaní nenašiel žiadny dôvod ako v predchádzajúcom rozhodnutí

na zmenu výchovného prostredia tohto dieťaťa.

Pestúnka podľa okresného súdu spĺňa všetky predpoklady ďalšej riadnej starostlivosti

o maloletú. Po vykonanom dokazovaní okresný súd považoval za preukázané, že v útlom

veku maloletej zomrel jej otec, pričom matka maloletej, jej stará matka ani jej teta –

sťažovateľka sa nevedeli a nechceli o ňu postarať. Dostala sa opakovane do detského

domova.

Situácia sa vyriešila v prospech maloletej tak, že sa ocitla v starostlivosti

pestúnky, ktorá jej vytvorila a stále vytvára pokojný domov.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 14. júna 2016 tak, že prvostupňový

rozsudok potvrdil.

Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že v záujme maloletej je

zachovanie stabilného citového zázemia a rodinného prostredia, ktoré jej vytvorila v čase

nezáujmu rodičov a blízkych príbuzných pestúnka a ktoré jej so všetkou starostlivosťou

a láskou poskytuje naďalej. Ako z vykonaného dokazovania vyplýva, maloletá má

k pestúnke vytvorený intenzívny a blízky citový vzťah, ktorý jej dáva pocit istoty

a bezpečia, zabezpečuje jej zdravý psychický a sociálny vývoj. Maloletá prostredie

u pestúnky považuje za svoj domov a pestúnku za svoju matku, ktorú aj takto oslovuje.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. novembra 2017 tak, že dovolanie

odmietol.

Svoje rozhodnutie dovolací súd odôvodnil tým, že k namietanému porušeniu práva

sťažovateľky na spravodlivý proces nedošlo a dovolanie tak nie je prípustné.

Sťažovateľka v sťažnosti ústavnému súdu „namieta jednak hmotnoprávne

pochybenie pri posudzovaní veci samej a jednak závažné procesné pochybenie znamenajúce

zásah do práva na spravodlivý proces“.

Sťažovateľka nie je spokojná s formuláciou všeobecných súdov, ktoré vo svojich

zamietavých rozhodnutiach poukázali „na potrebu zachovania stability - t.j. zachovania

doterajšieho výchovného prostredia u pestúnky, vychádzajúc z právneho záveru, že

predpoklad stability výchovného prostredia (zrejme v predstave súdu zamedzenie

akejkoľvek zmene, hoci sám život prináša neustále zmeny) má prednosť pred čo najširším

rozvíjaním pokrvných rodinných väzieb, t.j. že rozvíjanie pokrvných príbuzenských zväzkov

nemá pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti o maloleté deti prioritu“.

Sťažovateľka namieta, že závery všeobecných súdov neobstoja v rámci judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pretože podľa nej „v konaní bol

preukázaný silný citový vzťah maloletej k sťažovateľke a k maloletému -

bratovi mal. . ktorý je zverený do osobnej starostlivosti sťažovateľky. Rovnako je

nepochybný biologický príbuzenský vzťah sťažovateľky a mal. . Súdy taktiež nijako

nerozporovali schopnosť sťažovateľky zabezpečiť plnohodnotnú riadnu starostlivosť

o maloletú .“.

K porušeniu sťažovateľkinho práva na spravodlivý proces došlo tým, že spôsob

výsluchu maloletej súdom bol vykonaný bez jej účasti a bez účasti jej právneho

zástupcu. Domnieva sa, že za tých okolností „nie je možné skutočne vychádzať z tvrdení

uvedených v zápisnici, napr. o spôsobe vystupovania maloletej, ale napokon ani o obsahu

jej výpovede a nie je možné ani potvrdiť, či bolo zaprotokolované všetko, čo maloleté

povedala“.

Pokiaľ najvyšší súd poukazuje na svoju judikatúru, ktorá konštatuje, že takéto

obmedzenie práv účastníka, a teda aj právneho zástupcu je prípustné, musí sťažovateľka

konštatovať, že „ide o výklad porušujúci jej základné práva na spravodlivý proces. Podľa

názoru sťažovateľky Najvyšší súd SR vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi nedostatočne

zohľadnil tú skutočnosť, že právo účastníka konania zúčastniť sa osobne (prípadne

prostredníctvom právneho zástupcu) konania, resp. jednotlivých úkonov súdu. nevychádza

iba z umožnenia účastníkovi vlastnými zmyslami vnímať vykonávaný úkon, ale aj

z umožnenia vykonania kontroly. Právo účastníka byť prítomný na úkone súdu je tak

nástrojom ochrany občana proti svojvôli štátu“.

Sťažovateľka navrhla, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzajúc

z popísaného skutkového stavu, prípadne v priebehu konania pred ústavným súdom

doplneného, vydal nález o porušení základných práv sťažovateľky garantovaných jej čl. 46

ods. 1 a , a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a zrušil rozsudok Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 14. júna 2016. sp. zn. (správne má byť sp. zn.

, pozn.), ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. novembra 2017,

sp. zn. a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. novembra 2017 z dôvodu

neprípustnosti odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 14. júna 2015.

Rozhodnutie odôvodnil takto:

«... Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane (tu rozumej aj účastníkovi konania podľa C. m. p. -

pozn. najvyššieho súdu), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces...

... Najvyšší súd... posudzoval prípustnosť dovolania navrhovateľky... z hľadiska

výskytu ňou tvrdenej procesnej vady.

... Základným (a spoločným) znakom rozhodnutí odvolacích súdov, proti ktorým je

dovolanie prípustné podľa , je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo

o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prejednávanej veci bola dovolaciemu súdu

predložená vec s dovolaním proti rozsudku, teda rozhodnutiu vo veci samej.

... K právu na spravodlivý súdny proces, ktorého upretie bolo dovolateľkou

namietané, je na úvod potrebné uviesť, že je jedným zo základných ľudských práv

a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov.

Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv

na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty

a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale

pre účastníka (v spore stranu sporu) nevyplýva jeho právo na to, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predpokladaným

výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami,

ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom

a dožadovať sa nim navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

či ).

... Najvyšší súd sa vzhľadom na špecifický argument dovolateľky, týkajúci sa

nespravodlivosti procesu, zaoberal osobitne dôvodnosťou námietky neúčasti ostatných

účastníkov konania (okrem maloletej a jej opatrovníka) na výsluchu maloletej počas

pojednávania.

... Podľa o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (v znení neskorších zmien a doplnení) má maloleté dieťa právo vyjadriť samostatne

a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa

rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť

vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca

jeho veku a rozumovej vyspelosti.

... V čase posudzovania vykonaného dokazovania odvolacím súdom bola platnou

úprava procesného práva, tvoriaca súčasť (od 1. júla 2016 takmer

totožne premietnutého do ustanovenia § 38 C. m. p.), podľa ktorého ak je účastníkom

konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť

samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje

prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí

a sociálnej kurately, alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo

iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.

... Výsluch maloletého dieťaťa v čase uskutočnenia výsluchu na pojednávaní súdom

prvej inštancie dňa 25. novembra 2014 (pojednávaní bezprostredne predchádzajúcom

vyhláseniu rozsudku zamietajúceho návrh navrhovateľky - pozn. najvyššieho súdu) bol

vykonaný v súlade s právnymi predpismi. K. výsluchu maloletého dieťaťa sa najvyšší súd

vyjadroval už aj vo svojich skorších rozhodnutiach (tu por. napr. uznesenie z 9. augusta

2017 sp. zn. ), v ktorých zdôrazňuje právo dieťaťa vyjadriť sa v každom

súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom

zástupcu alebo príslušného orgánu. Niet pritom pochýb, že maloleté dieťa má právo

vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach (konaniach), ktoré sa ho

týkajú. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa alebo im nevenovalo

primeranú pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni rozumovej vyspelosti dieťaťa, upiera

dieťaťu možnosť ovplyvniť určenie jeho najlepšieho záujmu (tu por. tiež uznesenie

najvyššieho súdu z 22. júna 2016 sp. zn. ). Najvyšší súd tu upozorňuje, že

nie je možné, aby všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a

aby založili svoje rozhodnutia iba na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom

posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci C. c/a Fínsko z 9. mája 2006

č. 18249/02, body 57 - 59). Súčasne môže nastať aj situácia, kedy súd po starostlivom

zvážení okolností konkrétneho prípadu dospeje k záveru, že osobné vypočutie dieťaťa nie je

vhodné a nepôjde pritom o porušenie Dohovoru (rozsudok veľkého senátu ESĽP vo veci

Sahin c/a Nemecko z 8. júla 2003 č. 30943/96, § 74 - 77), tu ale o taký prípad nešlo.

... Obdobne k požiadavke účasti maloletého dieťaťa s rozumovou vyspelosťou

pristupoval najvyšší súd už aj v uznesení z 25. júna 2008 sp. zn. , ktoré bolo

zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. R 34/2014. Toto rozhodnutie objasnilo pôvod ustanovenia ,

doplneného do s účinnosťou od 1. septembra 2003

(v tejto súv. por. čl. I bod 42 a čl. III novelizujúceho zákona), vyvolané súdno-aplikačnou

praxou, ktorá vyžadovala, aby v záujme riadneho zistenia skutkového stavu, predovšetkým

v konaniach týkajúcich sa starostlivosti o maloleté deti, bolo vypočuté i maloleté dieťa. Išlo

tak o zavedenie základného procesného rámca na tento úkon, ktorý je v súlade s článkami 3

a 12 Dohovoru o právach dieťaťa (príloha oznámenia Federálneho ministerstva

zahraničných veci ČSFR Č. ). Z doplneného ustanovenia je možné vyvodiť, že

ak má súd zákonnú možnosť pri zisťovaní názoru maloletého dieťaťa jeho výsluchom

v konaní vylúčiť rodičov, prípadne iné osoby zodpovedné za výchovu maloletého dieťaťa

z takéhoto úkonu, vzťahuje sa možnosť vylúčenia z tohto úkonu aj na zástupcov rodičov

alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa bez ohľadu na to, že

v ustanovení tieto osoby uvedené nie sú. Splnomocnený zástupca rodiča

maloletého dieťaťa v súdnom konaní nemá postavenie účastníka konania, ale len osoby

zúčastnenej na konaní a (i za použitia logického právneho argumentu „a maiore ad mnius“

- čiže od väčšieho k menšiemu) mu nemožno v konaní priznať viac práv, ako samotnému

účastníkovi. Preto nie je odňatím možnosti účastníka konať pred súdom, ak súd zisťuje

názor maloletého dieťaťa jeho výsluchom bez prítomnosti rodičov aj bez prítomnosti ich

zástupcov. Preto na túto námietku nebolo možné prihliadnuť, a teda prípustnosť dovolania

založeného na tvrdení o výskyte vady podľa prostredníctvom nej

vyvodiť nešlo.»

Sťažovateľka najvyššiemu súdu vyčíta, že vo vzťahu k jej námietke k vyhodnoteniu

neprítomnosti jej právneho zástupcu na výsluchu maloletej najvyšší súd urobil výklad

porušujúci jej základné právo na spravodlivý proces, pretože „vo svojej doterajšej

rozhodovacej praxi nedostatočne zohľadnil tú skutočnosť, že právo účastníka konania

zúčastniť sa osobne (prípadne prostredníctvom právneho zástupcu) konania, resp.

jednotlivých úkonov súdu nevychádza iba z umožnenia účastníkovi vlastnými zmyslami

vnímať vykonávaný úkon, ale aj z umožnenia vykonania kontroly. Právo účastníka byť

prítomný na úkone súdu je tak nástrojom ochrany občana proti svojvôli štátu...

Ustanovenie ale umožňuje obmedziť iba právo účastníka

zúčastniť sa osobne úkonu súdu (výsluchu maloletého), ale neumožňuje obmedziť právo

účastníka na to, aby bol pri úkone zastúpený právnym zástupcom.“.

K námietke porušenia základných práv najvyšším súdom:

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala, že by postup najvyššieho súdu nemal oporu

v ustanoveniach aplikovaného právneho predpisu. Jeho závery nie sú zjavne svojvoľné

alebo nelogické či z iného dôvodu ústavne neudržateľné a ústavný súd nemá dôvod

do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania

na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom, preto v tejto časti

podľa odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne

neopodstatnenú.

K námietke porušenia základných práv krajským súdom:

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv aj

rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. júna 2016, ktorému vyčíta, že sa

stotožnil s právnym záverom okresného súdu, ktorý marginalizoval potrebu rozvíjania

pokrvných zväzkov, keď pri rozhodovaní, komu bude maloletá zverená do náhradnej

osobnej starostlivosti, uprednostnil stabilitu dovtedajšieho výchovného prostredia

v pestúnskej starostlivosti pred zverením jej biologickým príbuzným.

Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci o právach a povinnostiach fyzických osôb

a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je nevyhnutné akcentovať

princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy

nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6

ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

je účelom základného práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva

na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

, , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací

(prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších

súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním

prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (pozri

napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič

v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného

súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov a tieto závery nesmú byť

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

rozhodnutie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky

a s tým spojené možné porušenie ňou označených ústavných práv.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľkinho odvolania konal

zákonom predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval

so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami

kladenými a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.

Vo vzťahu ku skutkovým a právnym záverom a interpretácii a aplikácii ustanovení

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov krajským súdom ústavný súd uzatvára, že v nich nezistil nič ústavne

nekonformné, nasvedčujúce ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský

súd nijako nevybočil ani z medzí určených a dohovoru. Ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor. Aplikoval

a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom.

Rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne a nesignalizuje žiadnu

možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv. Krajský súd postačujúcim spôsobom

odpovedal na sťažovateľkou vznesené skutkové tvrdenia a zdôvodnil aj svoje úvahy, ktoré

ho viedli k potvrdeniu rozsudku okresného súdu.

Z namietaného uznesenia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by

zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2018