Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 256/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti DEKOS Bratislava s. r. o., zastúpenej advokátskou kanceláriou AK PG, s. r. o.,

Vápenná 7, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. Petra Greguša, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DEKOS Bratislava s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DEKOS Bratislava s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 19. decembra 2014

na okresnom súde žalobu o zaplatenie sumy 95 245,12 € proti žalovanej – obchodnej

spoločnosti , (ďalej len „žalovaná“).

Sťažovateľka v sťažnosti chronologicky opisuje priebeh napadnutého konania takto:

„Dňa 19. 12. 2014 bola navrhovateľom na Okresný súd BA IV podaná žaloba

o zaplatenie 95.245,12 EUR z titulu neuhradenia faktúr za zhotovené diela v zmysle zmlúv

o dielo. Navrhovateľ v žalobe ozrejmil skutkový stav, t. j. uzavretie dvoch zmlúv o dielo

na dva samostatne stojace domy, pričom navrhovateľ tieto domy zhotovil, no protistrana

zhotovenie Diela čiastočne neuhradila.

Dňa 15. 04. 2015 bol porušovateľom vydaný platobný rozkaz, ktorý ustanovil

povinnosť protistrane do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatiť navrhovateľovi

sumu 95.245,12 EUR alebo v tej istej lehote podať odpor voči platobnému rozkazu.

Dňa 04. 05. 2015 bol protistranou podaný odpor voči vydanému platobnému

rozkazu, na základe ktorého bol platobný rozkaz zrušený. Súd navrhovateľovi spolu

s odporom zaslal výzvu na vyjadrenie sa k odporu. Dňa 17. 06. 2015 bolo navrhovateľom

zaslané vyjadrenie k odporu protistrany.

Dňa 07. 10. 2016 (po období viac ako roku nečinnosti porušovateľa) bol

navrhovateľom podaný návrh na rozšírenie žaloby zo dňa 19. 12. 2014, v ktorom

navrhovateľ opakovane podrobne porušovateľovi uviedol skutkový stav, uviedol doterajšiu

súdnu prax a odstránil všetky právne neistoty, ktoré by v prejednávaní prípadu mohli

čo i len teoreticky nastať. Rozšírenie žaloby porušovateľ pripustil v rozpore so zákonom

, keď ju pripustil až na ďalšiu výzvu uvedenú

v doplnení listín zo dňa 01. 12. 2016 navrhovateľa. Porušovateľ pripustil zmenu žaloby

až uznesením zo dňa 07. 04. 2017, t. j. 6 mesiacov po jej doručení...

Dňa 17. 10. 2016 bolo protistranou podané doplňujúce vyjadrenie...

Dňa 18. 10. 2016 bolo vytýčené pojednávanie, na ktorom predovšetkým protistrana

prejavila záujem o mimosúdne vyriešenie sporu, pričom uvedené pojednávanie bolo

z dôvodu možného mimosúdneho vyriešenia sporu odročené na termín 06. 12. 2016.

V rámci doručeného uznesenia o odročení pojednávania zo dňa 18. 10. 2016 bol

navrhovateľ vyzvaný na doplnenie spisu o prílohy k faktúre č. 201067 dvojmo a o Zmluvy

o dielo, ktoré tvorili prílohu žaloby už v roku 2014.“

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia na okresnom súde bol zistený ďalší

priebeh konania:

- 21. októbra 2016 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľky o zaslanie

kópie zvukového záznamu z pojednávania, ktorá bola vybavená 25. októbra 2016,

- 1. decembra 2016 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky – doplnenie

príloh do spisu,

- 5. decembra 2016 oznámil okresný súd elektronicky právnym zástupcom

strán sporu odročenie pojednávania nariadeného na 6. december 2016 z dôvodu

práceneschopnosti zákonného sudcu,

- 6. decembra 2016 bolo okresnému súdu elektronicky doručené oznámenie o zmene

právneho zástupcu žalovanej,

- pojednávanie nariadené na 6. december 2016 bolo odročené na neurčito,

- 13. januára 2017 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovanej k návrhu

na rozšírenie žaloby z 19. decembra 2014,

- 19. januára 2017 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky –

„Vyjadrenie k prebiehajúcemu sporu a žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania“,

- prípisom zo 14. marca 2017 vyzval okresný súd sťažovateľku na zaplatenie

súdneho poplatku za návrh na rozšírenie žaloby z 19. decembra 2014, ktorý podala

7. októbra 2016,

- 20. marca 2017 bol uhradený súdny poplatok za návrh na rozšírenie žaloby,

- uznesením č. k. -229 zo 7. apríla 2017 rozhodol okresný súd

o návrhu na pripustenie zmeny (rozšírenia) žaloby,

- 19. apríla 2017 bola okresnému súdu doručená žiadosť žalovanej o zaslanie návrhu

na zmenu (rozšírenie) žaloby, ktorú súd vybavil oznámením z 21. apríla 2017.

Sťažovateľka v tomto období využila možnosť postupu podľa § 62 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a 24. októbra 2017 podala sťažnosť na prieťahy

v konaní adresovanú predsedníčke okresného súdu (ďalej len „sťažnosť na prieťahy“).

Predsedníčka okresného súdu po prešetrení veci vzhľadom na súdom vykonané

úkony prípisom z 8. januára 2018 označeným ako „Oznámenie o prešetrení sťažnosti

Spr. 2132/2017“ konštatovala, „že konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn.

bolo postihnuté zbytočnými prieťahmi v súvislosti so stanovením termínu

pojednávania v konaní. Vo veci boli prijaté opatrenia, aby sa ďalej konalo bez ďalších

prieťahov. Zákonný sudca vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 16. 01. 2017.

Konanie vedené tunajším súdom pod sp. zn. som zaradila do režimu

pravidelného sledovania plynulosti konania.“.

Prípisom na okresnom súde ústavný súd zistil, že v napadnutom konaní sa

27. marca 2018 konalo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené v dôsledku ospravedlnenia

sa žalovanej na 24. apríl 2018.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„Máme za to, že napriek skutočnosti, že v konaní bolo vytýčené pojednávanie

dňa 18. 10. 2016 a neskôr dňa 16. 01. 2018, porušovateľ nedisponoval materiálmi

významnými pre vydanie rozhodnutia vo veci samej alebo aspoň k relevantnému posúdeniu

sporu, napriek ich opakovanému doloženiu do spisu. Máme preto za to, že aj v období kedy

porušovateľ konal, tak konal neefektívne, nakoľko ani po rokoch nedokázal zabezpečiť taký

procesný postup v konaní, ktorý by čo najrýchlejšie odstránil stav právnej neistoty, kvôli

ktorému sa navrhovateľ na neho obrátil.

Navrhovateľovi vznikla v dôsledku neprimeranej dĺžky konania ujma, ktorú pociťuje

o to výraznejšie, že štatutárny orgán navrhovateľa dostal v dôsledku konaniu protistrany

a stresu vzniknutého v dôsledku následkov konania protistrany v roku 2014 mozgovú

porážku, ktorá mu do dnešného dňa zásadne ovplyvňuje život. Nakoľko v dôsledku

nevyplatenia dohodnutej ceny za dielo protistranou musel navrhovateľ na vyplatenie

subdodávateľov požiadať v roku 2011 o zvýšeniu prevádzkového úveru, čím sa ocitol

vo finančne veľmi nepriaznivej pozícii. Ide preto zároveň o citlivú záležitosť priamo

súvisiacu s existenciou navrhovateľa, ako aj jeho ďalším fungovaním v podnikateľskej

oblasti. Nie je preto možné pochybovať o vážnom záujem navrhovateľa o rozhodnutie

v konaní , na základe ktorého by sa mu mohla vrátiť aspoň časť

vynaložených finančných prostriedkov. Vo svojej snahe o dosiahnutie spravodlivého

rozhodnutia a nadobudnutia právnej istoty požiadal svojou žalobou porušovateľa,

ako garanta spravodlivosti o spravodlivé a čo možno najrýchlejšie vydané rozhodnutie.

V čase, kedy sa navrhovateľ obrátil na porušovateľa však neočakával, že z hľadiska

právneho posúdenia pomerne jednoduchý spor, ktorého predmet tvorí výraznú časť

sudcovskej agendy, bude trvať niekoľko rokov iba na v prvej inštancii, pričom do dnešného

dňa nebolo vydané rozhodnutie. Konateľovi navrhovateľa vznikla výrazná obava o ochrane

jeho práv, psychické napätie, pocity dlhotrvajúcej neistoty a pocity sklamania

z neprimeranej dĺžky konania.

Na pojednávaní dňa 18.10.2016 protistrana prezentovala svoj skutočný záujem

na mimosúdnom riešení sporu. Hoci bol prítomný štatutárny orgán navrhovateľa

ako aj štatutárny orgán protistrany, a teda nič nebránilo uzavretiu zmieru priamo

na pojednávaní v zmysle princípu hospodárnosti konania, došlo k odročeniu pojednávania

na deň 06. 12. 2016, ktoré bolo následne odročené z dôvodu PN sudcu na neurčito. Ďalšie

pojednávanie tak bolo vytýčené až v roku 2018 a aj to až na základe podanej sťažnosti

na postup súdu v konaní.

V priebehu času, medzi jednotlivými pojednávaniami však protistrana využila časový

priestor ponúknutý v dôsledku vzniknutých prieťahov v konaní na zmenu právneho zástupcu

a svoj názor na mimosúdne vyriešenie sporu úplne popiera. Na poslednom konanom

pojednávaní zo dňa 16. januára 2018 zistil navrhovateľ zo slov sudcu, že v spise sa stále

nenachádzajú ani len obe Zmluvy o dielo. Zmluvy o dielo boli podané spolu so žalobou

v roku 2014, neskôr doplnené právnym zástupcom navrhovateľa v roku 2016, avšak

aj napriek tomu sa podľa slov sudcu v spise údajne nenachádzali. Znamená to, že ani v roku

2018 nemal súd v dispozícii základné dokumenty významné pre riadne vykonanie

a hodnotenie dôkazov, a to napriek skutočnosti, že boli navrhovateľom opakovane

predkladané súdu, a to raz na výzvu sudcu. Sudca preto znova požiadal doplniť spis

o zmluvy o diela a podklady pre faktúru 201067, čo právny zástupca navrhovateľa opäť

vykonal.

Zatiaľ posledným príkladom vytvárania zbytočných prieťahov a preukázania

nedostatočnej profesionality zo strany porušovateľa bolo zaslanie vyjadrenia protistrany

zástupcovi navrhovateľa po takmer roku, pár dní pred konaným pojednávaním na základe

sťažnosti a aj to pôvodnému zástupcovi, pričom aktuálnemu právnemu zástupcovi

navrhovateľa bolo zaslané iba predvolanie na pojednávanie bez uvedeného vyjadrenia

protistrany. Máme za to, že ide o hrubú nedbanlivosť zo strany porušovateľa, ktorá

by nemala mať miesto v spravodlivom konaní...“

Sťažovateľka požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €. Podľa

vyjadrenia sťažovateľky suma „odzrkadľuje závažnosť prieťahov v konaní ,

ktoré zapríčiňujú neakceptovateľnú a nadbytočnú ujmu pre navrhovateľa, ako aj osoby

konajúcej za navrhovateľa. Suma taktiež reflektuje na neprofesionálny, neefektívny

a nesústredený postup porušovateľa počas trvania celého sporového konania. Konanie

porušovateľa predstavujú príčiny navrhovateľovho sklamania v inštitúcie, ktoré majú

reprezentovať spravodlivosť a rozhodovať ľudské, ako aj obchodné vzťahy v prípade

vzniknutých sporov, čo je ich primárnym poslaním a účelom ich zriadenia.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo navrhovateľa na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Porušovateľovi sa v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje konať

bez zbytočných prieťahov.

3. Navrhovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €, ktoré

je porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Porušovateľ je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia navrhovateľa v sume

390,50,- €, ktoré je porušovateľ povinný uhradiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu podanej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka napáda postup okresného súdu

v napadnutom konaní z dôvodu, že okresný súd nerozhodol v merite veci do času podania

sťažnosti ústavnému súdu, a to ani po využití účinného prostriedku nápravy, ktorým bolo

podanie sťažnosti na prieťahy predsedníčke okresného súdu.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

neexistuje zásadnejšia odlišnosť (napr. ), čo umožňuje preskúmať ich

namietané porušenie spoločne.

V súvislosti so sťažovateľkou uplatnenými námietkami proti postupu okresného súdu

v napadnutom konaní je potrebné uviesť, že z prípisu okresného súdu o prešetrení sťažnosti

sp. zn. Spr. 2132/2017 z 8. januára 2018 ústavný súd zistil, že sťažovateľka mala

nezanedbateľný vplyv na spomalení priebehu napadnutého konania, a to v prvom rade

hneď v jeho úvode, keď ani na výzvu okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku

za podanú žalobu tento nezaplatila, v dôsledku čoho bolo uznesením okresného súdu

č. k. -49 z 19. marca 2015 konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho

poplatku. Proti uvedenému uzneseniu sa sťažovateľka odvolala a súdny poplatok zaplatila

až 2. apríla 2015. Uznesením č. k. -56 z 15. apríla 2015 okresný súd zrušil

uznesenie o zastavení konania č. k. z 19. marca 2015 a v ten istý deň vydal

zároveň aj platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 95 245,12 €.

Možno konštatovať, že následne okresný súd konal v napadnutom konaní plynulo –

vydal platobný rozkaz, ktorý doručil žalovanej, následne žalovaná podala odpor, ktorý

bol doručený sťažovateľke na vyjadrenie, a následne sťažovateľka doručila okresnému súdu

svoje vyjadrenie k podanému odporu.

K spomaleniu napadnutého konania prispela sťažovateľka tým, že nezaplatila tiež

súdny poplatok za návrh na zmenu (rozšírenie) žaloby z 19. januára 2014, ktorý doručila

okresnému súdu 7. októbra 2016 (okresný súd následne zabezpečoval vyjadrenie

protistrany, ktoré mu bolo doručené 13. januára 2017), a súdny poplatok zaplatila

až na výzvu okresného súdu zo 14. marca 2017, a to 20. marca 2017; okresný súd rozhodol

o tomto návrhu 7. apríla 2017.

Na základe prehľadu jednotlivých procesných úkonov vykonaných okresným súdom

vo veci sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že v priebehu napadnutého konania možno

identifikovať jedno obdobie poznačené neodôvodnenou krátkodobou nečinnosťou

okresného súdu, a to obdobie od doručenia vyjadrenia sťažovateľky k podanému odporu

19. júna 2015 (odoslané sťažovateľom 17. júna 2015, pozn.) do 7. októbra 2016,

keď bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na rozšírenie žaloby.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom

na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ).

Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť,

že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu

možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

“ (), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali

v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola

sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (, ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov

v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Konanie na okresnom súde trvá tri roky a päť mesiacov. Ústavný súd nespochybňuje,

že okresný súd mohol v priebehu napadnutého konania postupovať aj efektívnejšie, napriek

tomu zastáva názor, že sťažovateľkou namietaný postup okresného súdu aj vzhľadom

na podiel sťažovateľky na spomalení napadnutého konania a na konkrétne okolnosti

posudzovanej veci – spor o zaplatenie dlžnej sumy – a povahu (neprivilegovaný

typ konania) nevykazuje pochybenia ústavnej intenzity a nemožno reálne očakávať,

aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení

obsahu sťažovateľkou označených práv podľa a dohovoru z dôvodu nečinnosti

okresného súdu v napadnutom konaní.

Táto skutočnosť bola dôvodom odmietnutia podanej sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

Ústavný súd pritom neznižuje vážnosť situácie sťažovateľky, do ktorej sa dostala

následkom ochorenia jej štatutárneho orgánu. Táto situácia však vznikla ešte pred podaním

žaloby okresnému súdu a okresný súd na nej nijako neparticipoval (s. 5).

K tvrdeniu sťažovateľky, že „... Na pojednávaní dňa 18. 10. 2016...“ keď

„... protistrana prezentovala svoj skutočný záujem na mimosúdnom riešení sporu... a teda

nič nebránilo uzavretiu zmieru... v zmysle princípu hospodárnosti konania, došlo

k odročeniu pojednávania na deň 06. 12. 2016, ktoré bolo následne odročené z dôvodu PN

sudcu na neurčito...“, ústavný súd uvádza, že rozhodovanie o odročení pojednávania

je procesným rozhodnutím konajúceho súdu. Práceneschopnosť konajúceho sudcu nebolo

možné v októbri 2016 predpokladať. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že je vecou

strany v konaní, pre aký postup k vyriešeniu sporu sa rozhodne.

Sťažovateľka síce tvrdila, že protistrana mala skutočný záujem na mimosúdnom

riešení sporu už na pojednávaní 18. októbra 2016, čo však nijako nepreukázala, naopak,

jeho následné „zmarenie“ pripisovala zmene právneho zástupcu na strane žalovaného, ktoré

protistrana oznámila okresnému súdu 6. decembra 2016, deň po tom, ako okresný súd

odročil pojednávanie nariadené na 6. december 2016 (5. decembra 2016).

V ďalšom období napadnutého konania sťažovateľka namieta neefektívnu

a nesústredenú činnosť okresného súdu pri doručovaní jednotlivých podaní na vyjadrenie,

ako aj v dôsledku potreby opakovaného doručovania dôkazov do súdneho spisu. V dôsledku

uvedených skutočností podala sťažovateľka 24. októbra 2017 predsedníčke okresného súdu

sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť

až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti

nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou

všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje

až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že už viackrát rozhodol (,

, ), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom

podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám

odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, koná iba

za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý má

podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil

z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd, prihliadnuc na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,

v zásade považuje podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona

o súdoch (ďalej len „sťažnosť na prieťahy“) za účinný prostriedok ochrany takých

základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu,

ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (,

).

Zo zistení ústavného súdu je zrejmé, že sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy

predsedníčke okresného súdu 24. októbra 2017. Predsedníčka okresného súdu vybavila

podanú sťažnosť na prieťahy, o čom písomne informovala sťažovateľku prípisom

sp. zn. Spr. 2132/2017 z 8. januára 2018 (sťažovateľke doručený 17. januára 2018).

Sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu 12. marca 2018, a teda necelé dva mesiace

po tom, ako jej bola doručená odpoveď na sťažnosť na prieťahy.

Predsedníčka okresného súdu po prešetrení napadnutého konania a vybavenia

sťažnosti z 8. januára 2018 uznala dôvodnosť sťažnosti v časti potreby nariadenia

pojednávania a dodržala slovo, že napadnuté konanie zaradí „do režimu pravidelného

sledovania plynulosti konania“, pretože v napadnutom konaní v roku 2018 už boli

nariadené dve pojednávania, a to 16. januára 2018 a 27. marca 2018. Pojednávanie

nariadené na 27. marec 2018 sa v dôsledku predloženého ospravedlnenia žalovanej odročilo

na 24. apríl 2018. Znamená to, že sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedníčke

okresného súdu sa ukázala ako účinný prostriedok nápravy pri ochrane práv sťažovateľky.

Zohľadniac túto skutočnosť je sťažnosť aj z tohto hľadiska zjavne neopodstatnená.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu,

aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci

za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným

prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2018