Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 272/2018
PDF · 178.98 KB
No categories available
IV. ÚS 272/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tpo 11/2018 z 1. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2018
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom,
Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16
ods. 2 a čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 Tpo 11/2018 z 1. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 4
písm. c) Trestného zákona.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 1 Tp 54/2017 z 1. októbra 2017 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, a to najmä zo zdravotných
dôvodov. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 16/2018 z 15. februára 2018 zamietol jeho
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Proti označenému uzneseniu okresného súdu
podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn.
6 Tpo 11/2018 z 1. marca 2018 tak, že ju zamietol.
Sťažovateľ predovšetkým nesúhlasí s argumentáciou okresného súdu o tom, že
„Zdravotné problémy a bolesti obvineného celkom iste nemôžu byť takými okolnosťami,
ktoré by mohli odôvodniť nahradenie väzby inými, menej invazívnymi prostriedkami
trestného práva.“. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:
„Krajský súd v Trnave sa touto otázkou vôbec nezaoberal, napriek tomu, že
sťažovateľ do spisu podaním zo dňa 29. 1. 2018 doložil vyjadrenie Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou zo dňa 24. 6. 2010.
S takýmto názorom súdu preto nie je možné súhlasiť, je zásadným porušením
základných práv a slobôd podľa Ústavy Slovenskej republiky, navyše rozhodnutie súdu je
arbitrárne, zásadné námietky sťažovateľa necháva bez povšimnutia.“
Sťažovateľ poukazuje na to, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) môže väznenie osoby, ktorá je nemocná, nastoliť problém v zmysle čl. 3
dohovoru. Tento článok dohovoru síce nemôže byť podľa jeho názoru vykladaný tak, že
zakladá všeobecnú povinnosť prepustiť osobu držanú vo väzbe zo zdravotných dôvodov
alebo ju umiestniť do civilnej nemocnice, aby dostala lekársku starostlivosť špecifického
typu. V každom prípade však podľa jeho argumentácie ukladá štátu povinnosť, aby
zabezpečil, že každý väzeň je zadržiavaný za podmienok, ktoré sú zlučiteľné s úctou
k ľudskej dôstojnosti, že podmienky výkonu opatrení nevystavujú dotyčného tiesni alebo
pocitom takej intenzity, ktorá prevyšuje nevyhnutnú úroveň utrpenia, ktorá je vlastná
zbaveniu slobody, a že s ohľadom na praktické požiadavky väznenia budú zdravie a blaho
väzňa zabezpečované adekvátnym spôsobom, hlavne poskytovaním náležitej lekárskej
starostlivosti (porovnaj Kudla v. Poľsko, Mouisel v. Francúzsko).
Sťažovateľ poukazuje aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 271/07
z 28. februára 2008, v ktorom sa uvádza, že samotný zlý zdravotný stav nie je dôvodom
na prepustenie z väzby, ak však zdravotné dôvody majú vplyv na existenciu dôvodov väzby,
súd musí zvážiť, či je nutné naďalej obmedzovať osobnú slobodu obvineného.
Sťažovateľ zastáva názor, že ďalšie trvanie väzby môže ohroziť jeho zdravotný stav,
keďže trpí ťažkými bolesťami, ktoré mu miernia opiátmi a liekmi ovplyvňujúcimi psychiku.
„Ide o stav, ktorý sa neustále zhoršuje, sťažovateľ postupne ochrnieva, odumiera mu
nervový systém chrbtice (miecha) a tento stav sa zhoršuje bez možnosti zlepšenia.
Sťažovateľ nemôže dlho ležať, sedieť a podobne.“
Sťažovateľ sa domnieva, že v jeho prípade je potrebné nahradiť väzbu dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 6 Tpo 11/2018-33 zo dňa 1. 3. 2018 porušil
ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tpo 11/2018-33 zo dňa 1. 3. 2018 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ si taktiež uplatnil náhradu trov konania v celkovej výške 355,64 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či nemožno
sťažnosť sťažovateľa považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom
alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu
jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru.
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho
námietkou smerujúcou proti tej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 15. februára
2018, v ktorej okresný súd uviedol, že „Zdravotné problémy a bolesti obvineného celkom
iste nemôžu byť takými okolnosťami, ktoré by mohli odôvodniť nahradenie väzby inými,
menej invazívnymi prostriedkami trestného práva.“. Sťažovateľ preto považuje napadnuté
uznesenie krajského súdu za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a považuje za potrebné
poukázať na jeho relevantnú časť, v ktorej sa uvádza:
„S poukazom na obsah spisového materiálu a dôkazy v ňom produkované sú plne
odôvodnené a opodstatnené závery o trvaní tzv. pokračovacích, resp. predstihových
dôvodov väzby obvineného . V naznačených smeroch si senát krajského
súdu ako sťažnostný súd závery sudcu (pre prípravné konanie) plne osvojuje...
... Doposiaľ neboli zhromaždené žiadne poznatky o tom, že by pobyt obvineného vo
výkone väzby akýmkoľvek spôsobom ohrozoval jeho život alebo zdravie. Ak si to bude
prípadné zhoršenie zdravotného stavu obvineného vyžadovať, kompetentné orgány ústavu
na výkon väzby zabezpečia jeho hospitalizáciu vo väzobných podmienkach, alebo samé
iniciujú jeho potrebu liečby v civilných podmienkach.“
Vzhľadom na nevyhnutnosť posudzovať napadnuté uznesenie krajského súdu
v organickom spojení s uznesením okresného súdu z 15. februára 2018 ústavný súd
poukazuje aj na príslušnú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa vo vzťahu k zdravotnému
stavu sťažovateľa (pre ktorý sa domáhal prepustenia z väzby na slobodu, resp. nahradenia
jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, pozn.) uvádza: „... Súd žiadne
výnimočné okolnosti u obvineného nezistil, pričom zdravotné problémy
a jeho bolesti, ktoré sa snažil čiastočne riešiť aj páchaním trestnej činnosti tak, ako sa mu
kladie za vinu (s výnimkou predaja marihuany), takýmito okolnosťami celkom iste nemôžu
byť.“
V rámci preskúmavania sťažnostnej argumentácie sťažovateľa ústavný súd považuje
za vhodné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že väzba
je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide
o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti
(m. m. III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať
všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu
odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania
osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na
rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní
pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej
slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy spravidla uvádza, že toto
ustanovenie ústavy vo vzťahu k väzbe zahŕňa také práva, akými sú napríklad právo byť vo
väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať
návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti
väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie
môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,
ktoré by svojou podstatou mali tvoriť ratio decidendi (nosné dôvody) uplatnenia vhodného
zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie
okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na
základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS
271/07).
Článok 5 ods. 4 dohovoru osobám pozbaveným slobody zaručuje právo iniciovať
konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody a zároveň týmto
osobám garantuje aj právo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene
rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako
nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská
republika, rozsudok z 21. 12. 2000, § 33 – § 36, m. m. I. ÚS 18/03).
V nadväznosti na citovanú judikatúru ústavného súdu a ESĽP sa žiada zdôrazniť, že
sťažovateľ skutočnosť, že neexistujú dôvody na jeho väzbu, nenamieta. Zastáva však názor,
že vzhľadom na svoj zdravotný stav by mal byť stíhaný na slobode a väzba by mala byť
nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Vo vzťahu k sťažnostnej argumentácii sťažovateľa ústavný súd v prvom rade
konštatuje, že sa nemôže stotožniť s jeho tvrdením o tom, že krajský súd sa s jeho kľúčovou
námietkou nevysporiadal. V napadnutom uznesení sa totiž explicitne uvádza, že krajský súd
zo spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že by došlo k zhoršeniu
zdravotného stavu sťažovateľa, v dôsledku ktorého by bol ohrozený jeho život alebo
zdravie. Krajský súd taktiež jasne a zrozumiteľne uviedol, že pokiaľ by v budúcnosti
k zhoršeniu jeho zdravotného stavu došlo, príslušné orgány ústavu na výkon väzby sú
povinné zabezpečiť jeho hospitalizáciu vo väzobných podmienkach, prípadne zabezpečiť
jeho liečbu v civilných podmienkach (ak by to nebolo možné v rámci väzobných
podmienok). Odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavný súd preto považuje z ústavného
hľadiska za akceptovateľné a zdôrazňuje, že ho v žiadnom prípade nemožno označiť
za arbitrárne.
Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v sťažnosti ani len
netvrdí, že jeho zdravotný stav by bol lepší, keby bol stíhaný na slobode, keďže doslova
uvádza, že jeho zdravotný stav je „nezlepšiteľný“. Zároveň v sťažnosti ani len netvrdí, že
vo väzbe sa mu nedostáva potrebnej zdravotnej starostlivosti (či už vo forme prípadného
ošetrenia alebo poskytnutia liekov tlmiacich bolesť alebo iných liekov).
Ústavný súd v zásadnej zhode so sťažovateľom poukazuje na judikatúru ESĽP,
v zmysle ktorej čl. 3 dohovoru nemôže byť vykladaný tak, že zakladá všeobecnú povinnosť
prepustiť osobu držanú vo väzbe zo zdravotných dôvodov alebo ju umiestniť do civilnej
nemocnice, aby dostala lekársku starostlivosť špecifického typu. Článok 3 dohovoru ukladá
štátu povinnosť, aby zabezpečil, že každý väzeň je zadržiavaný za podmienok, ktoré sú
zlučiteľné s úctou k ľudskej dôstojnosti, že podmienky výkonu opatrení nevystavujú
dotyčného tiesni alebo pocitom takej intenzity, ktorá prevyšuje nevyhnutnú úroveň utrpenia,
ktorá je vlastná zbaveniu slobody, a že s ohľadom na praktické požiadavky väznenia budú
zdravie a blaho väzňa zabezpečované adekvátnym spôsobom, hlavne poskytovaním
náležitej lekárskej starostlivosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2018