Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 272/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a 5 , ako aj

práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 1. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2018

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom,

Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16

ods. 2 a a 5 (ďalej len „“), ako aj práva

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 1. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 4

písm. c) .

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 1. októbra 2017 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov

podľa .

Sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, a to najmä zo zdravotných

dôvodov. Okresný súd uznesením sp. zn. z 15. februára 2018 zamietol jeho

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Proti označenému uzneseniu okresného súdu

podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn.

z 1. marca 2018 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ predovšetkým nesúhlasí s argumentáciou okresného súdu o tom, že

„Zdravotné problémy a bolesti obvineného celkom iste nemôžu byť takými okolnosťami,

ktoré by mohli odôvodniť nahradenie väzby inými, menej invazívnymi prostriedkami

trestného práva.“. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Krajský súd v Trnave sa touto otázkou vôbec nezaoberal, napriek tomu, že

sťažovateľ do spisu podaním zo dňa 29. 1. 2018 doložil vyjadrenie Úradu pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou zo dňa 24. 6. 2010.

S takýmto názorom súdu preto nie je možné súhlasiť, je zásadným porušením

základných práv a slobôd podľa , navyše rozhodnutie súdu je

arbitrárne, zásadné námietky sťažovateľa necháva bez povšimnutia.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) môže väznenie osoby, ktorá je nemocná, nastoliť problém v zmysle čl. 3

dohovoru. Tento článok dohovoru síce nemôže byť podľa jeho názoru vykladaný tak, že

zakladá všeobecnú povinnosť prepustiť osobu držanú vo väzbe zo zdravotných dôvodov

alebo ju umiestniť do civilnej nemocnice, aby dostala lekársku starostlivosť špecifického

typu. V každom prípade však podľa jeho argumentácie ukladá štátu povinnosť, aby

zabezpečil, že každý väzeň je zadržiavaný za podmienok, ktoré sú zlučiteľné s úctou

k ľudskej dôstojnosti, že podmienky výkonu opatrení nevystavujú dotyčného tiesni alebo

pocitom takej intenzity, ktorá prevyšuje nevyhnutnú úroveň utrpenia, ktorá je vlastná

zbaveniu slobody, a že s ohľadom na praktické požiadavky väznenia budú zdravie a blaho

väzňa zabezpečované adekvátnym spôsobom, hlavne poskytovaním náležitej lekárskej

starostlivosti (porovnaj Kudla v. Poľsko, Mouisel v. Francúzsko).

Sťažovateľ poukazuje aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

z 28. februára 2008, v ktorom sa uvádza, že samotný zlý zdravotný stav nie je dôvodom

na prepustenie z väzby, ak však zdravotné dôvody majú vplyv na existenciu dôvodov väzby,

súd musí zvážiť, či je nutné naďalej obmedzovať osobnú slobodu obvineného.

Sťažovateľ zastáva názor, že ďalšie trvanie väzby môže ohroziť jeho zdravotný stav,

keďže trpí ťažkými bolesťami, ktoré mu miernia opiátmi a liekmi ovplyvňujúcimi psychiku.

„Ide o stav, ktorý sa neustále zhoršuje, sťažovateľ postupne ochrnieva, odumiera mu

nervový systém chrbtice (miecha) a tento stav sa zhoršuje bez možnosti zlepšenia.

Sťažovateľ nemôže dlho ležať, sedieť a podobne.“

Sťažovateľ sa domnieva, že v jeho prípade je potrebné nahradiť väzbu dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. -33 zo dňa 1. 3. 2018 porušil

ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -33 zo dňa 1. 3. 2018 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ si taktiež uplatnil náhradu trov konania v celkovej výške 355,64 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či nemožno

sťažnosť sťažovateľa považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom

alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu

jeho základných práv podľa a a 5 , ako aj práva podľa

ods. 4 dohovoru.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho

námietkou smerujúcou proti tej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 15. februára

2018, v ktorej okresný súd uviedol, že „Zdravotné problémy a bolesti obvineného celkom

iste nemôžu byť takými okolnosťami, ktoré by mohli odôvodniť nahradenie väzby inými,

menej invazívnymi prostriedkami trestného práva.“. Sťažovateľ preto považuje napadnuté

uznesenie krajského súdu za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a považuje za potrebné

poukázať na jeho relevantnú časť, v ktorej sa uvádza:

„S poukazom na obsah spisového materiálu a dôkazy v ňom produkované sú plne

odôvodnené a opodstatnené závery o trvaní tzv. pokračovacích, resp. predstihových

dôvodov väzby obvineného . V naznačených smeroch si senát krajského

súdu ako sťažnostný súd závery sudcu (pre prípravné konanie) plne osvojuje...

... Doposiaľ neboli zhromaždené žiadne poznatky o tom, že by pobyt obvineného vo

výkone väzby akýmkoľvek spôsobom ohrozoval jeho život alebo zdravie. Ak si to bude

prípadné zhoršenie zdravotného stavu obvineného vyžadovať, kompetentné orgány ústavu

na výkon väzby zabezpečia jeho hospitalizáciu vo väzobných podmienkach, alebo samé

iniciujú jeho potrebu liečby v civilných podmienkach.“

Vzhľadom na nevyhnutnosť posudzovať napadnuté uznesenie krajského súdu

v organickom spojení s uznesením okresného súdu z 15. februára 2018 ústavný súd

poukazuje aj na príslušnú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa vo vzťahu k zdravotnému

stavu sťažovateľa (pre ktorý sa domáhal prepustenia z väzby na slobodu, resp. nahradenia

jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, pozn.) uvádza: „... Súd žiadne

výnimočné okolnosti u obvineného nezistil, pričom zdravotné problémy

a jeho bolesti, ktoré sa snažil čiastočne riešiť aj páchaním trestnej činnosti tak, ako sa mu

kladie za vinu (s výnimkou predaja marihuany), takýmito okolnosťami celkom iste nemôžu

byť.“

V rámci preskúmavania sťažnostnej argumentácie sťažovateľa ústavný súd považuje

za vhodné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že väzba

je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide

o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti

(m. m. ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať

všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania

osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na

rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre k spravidla uvádza, že toto

ustanovenie vo vzťahu k väzbe zahŕňa také práva, akými sú napríklad právo byť vo

väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať

návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti

väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali tvoriť ratio decidendi (nosné dôvody) uplatnenia vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS

271/07).

Článok 5 ods. 4 dohovoru osobám pozbaveným slobody zaručuje právo iniciovať

konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody a zároveň týmto

osobám garantuje aj právo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene

rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako

nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. 12. 2000, § 33 – § 36, m. m. ).

V nadväznosti na citovanú judikatúru ústavného súdu a ESĽP sa žiada zdôrazniť, že

sťažovateľ skutočnosť, že neexistujú dôvody na jeho väzbu, nenamieta. Zastáva však názor,

že vzhľadom na svoj zdravotný stav by mal byť stíhaný na slobode a väzba by mala byť

nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Vo vzťahu k sťažnostnej argumentácii sťažovateľa ústavný súd v prvom rade

konštatuje, že sa nemôže stotožniť s jeho tvrdením o tom, že krajský súd sa s jeho kľúčovou

námietkou nevysporiadal. V napadnutom uznesení sa totiž explicitne uvádza, že krajský súd

zo spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že by došlo k zhoršeniu

zdravotného stavu sťažovateľa, v dôsledku ktorého by bol ohrozený jeho život alebo

zdravie. Krajský súd taktiež jasne a zrozumiteľne uviedol, že pokiaľ by v budúcnosti

k zhoršeniu jeho zdravotného stavu došlo, príslušné orgány ústavu na výkon väzby sú

povinné zabezpečiť jeho hospitalizáciu vo väzobných podmienkach, prípadne zabezpečiť

jeho liečbu v civilných podmienkach (ak by to nebolo možné v rámci väzobných

podmienok). Odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavný súd preto považuje z ústavného

hľadiska za akceptovateľné a zdôrazňuje, že ho v žiadnom prípade nemožno označiť

za arbitrárne.

Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v sťažnosti ani len

netvrdí, že jeho zdravotný stav by bol lepší, keby bol stíhaný na slobode, keďže doslova

uvádza, že jeho zdravotný stav je „nezlepšiteľný“. Zároveň v sťažnosti ani len netvrdí, že

vo väzbe sa mu nedostáva potrebnej zdravotnej starostlivosti (či už vo forme prípadného

ošetrenia alebo poskytnutia liekov tlmiacich bolesť alebo iných liekov).

Ústavný súd v zásadnej zhode so sťažovateľom poukazuje na judikatúru ESĽP,

v zmysle ktorej čl. 3 dohovoru nemôže byť vykladaný tak, že zakladá všeobecnú povinnosť

prepustiť osobu držanú vo väzbe zo zdravotných dôvodov alebo ju umiestniť do civilnej

nemocnice, aby dostala lekársku starostlivosť špecifického typu. Článok 3 dohovoru ukladá

štátu povinnosť, aby zabezpečil, že každý väzeň je zadržiavaný za podmienok, ktoré sú

zlučiteľné s úctou k ľudskej dôstojnosti, že podmienky výkonu opatrení nevystavujú

dotyčného tiesni alebo pocitom takej intenzity, ktorá prevyšuje nevyhnutnú úroveň utrpenia,

ktorá je vlastná zbaveniu slobody, a že s ohľadom na praktické požiadavky väznenia budú

zdravie a blaho väzňa zabezpečované adekvátnym spôsobom, hlavne poskytovaním

náležitej lekárskej starostlivosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2018