Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 140/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátkou Mgr. Ivicou Štiglitz, Šafárikova 8, Rožňava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra

č. k. -40 z 9. septembra 2016 a uznesením Okresného súdu Nitra

č. k. -65 z 18. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. decembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie v záhlaví uvedených základných práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -40

z 9. septembra 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 9. septembra 2016“) v spojení

s uznesením okresného súdu č. k. -65 z 18. septembra 2017 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2017“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľke ako povinnej je vedená súdnym

exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., exekúcia o vymoženie sumy 1 995,11 €

s príslušenstvom. Exekučným titulom je platobný rozkaz okresného súdu

sp. zn. vydaný 28. mája 2012 (ďalej aj „platobný rozkaz“). Uvedeným

platobným rozkazom okresný súd rozhodol o nároku zo zmluvy o úvere uzatvorenej

21. mája 2008 medzi právnou predchodkyňou oprávnenej – zaniknutou spoločnosťou

a sťažovateľkou (ďalej len „zmluva o úvere“). Sťažovateľke bol na základe tejto

zmluvy poskytnutý úver vo výške 2 655,52 € (80 000 Sk ako istina), ktorý sa zaviazala

splatiť spolu s úrokom a poplatkom v 60-tich mesačných splátkach po 67,85 €. Celkovo

tak bola sťažovateľka povinná zaplatiť sumu 4 070,90 €. Pohľadávka zo zmluvy o úvere

bola 23. septembra 2009 postúpená na základe zmluvy o postúpení pohľadávok

na oprávnenú. Okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi

12. decembra 2012.

Sťažovateľka po vyhodnotení všetkých dokladov o platbách vykonaných v prospech

oprávnenej zistila, že zaplatila viac, ako mala oprávnená nárok. Z toho dôvodu podala

na okresný súd podanie označené ako „Návrh na zastavenie exekúcie, dodatočné námietky

proti exekúcii zo dňa 18. 05. 2016.“. Sťažovateľka v podaní tiež podala námietky

proti trovám exekúcie. V tomto podaní uviedla prehľad vykonaných platieb, v ktorých

poukázala na úhradu vymáhanej pohľadávky, na bezdôvodné obohatenie na strane

oprávnenej, ako aj na neprijateľné podmienky obsiahnuté v zmluve o úvere. O návrhu

sťažovateľky rozhodol okresný súd uznesením z 9. septembra 2016, ktorým námietky

proti exekúcii, ako aj námietky proti trovám exekúcie zamietol, pretože boli podané zjavne

po uplynutí lehoty ustanovenej v § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení do 31. marca 2017. Okresnému súdu nebol

známy ani žiaden dôvod uvedený v § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, pre ktorý by mala

byť exekúcia zastavená. Okresný súd preto uznesením z 9. septembra 2016 tretím výrokom

zamietol aj návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie. Proti uzneseniu okresného súdu

z 9. septembra 2016, ktoré vydal vyšší súdny úradník, podala sťažovateľka sťažnosť.

V sťažnosti poukázala sťažovateľka na nezákonnosť exekučného titulu – platobného

rozkazu a na neprijateľné podmienky v zmluve o úvere. Okresný súd rozhodol o sťažnosti

sťažovateľky uznesením z 18. septembra 2017 tak, že sťažnosť zamietol.

3. Sťažovateľka namieta hrubé porušenie svojich práv zo strany okresného súdu,

pretože exekučný titul – platobný rozkaz nebol vôbec spochybnený, pričom sťažovateľka ho

vníma ako protizákonný. Okresný súd sa podľa sťažovateľky nedostatočne zaoberal

jej argumentáciou, ktorou odôvodňovala splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie,

a ani realizovanými platbami v prospech oprávnenej. Okresný súd neskúmal, aká je

skutočná výška nesplatenej pohľadávky a či oprávnená vôbec má voči sťažovateľke nejakú

pohľadávku. Podľa sťažovateľky okresný súd vôbec nemal vydať platobný rozkaz, pretože

úverová zmluva, na základe ktorej oprávnená uplatňovala svoj nárok, obsahovala mnoho

neprijateľných podmienok.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o sťažnosti rozhodol

nálezom, ktorým vysloví porušenie označených práv uznesením okresného súdu

z 9. septembra 2016 a uznesením okresného súdu z 18. septembra 2017 (čl. 46 ods. 1

a , dohovoru a dodatkového protokolu), zruší napadnuté

uznesenia okresného súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke finančné

zadosťučinenie vo výške 500 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky uznesením okresného súdu

z 9. septembra 2016

7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie označených základných práv a slobôd uznesením okresného súdu

z 9. septembra 2016, poukazuje na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia § 127 ods. 1

disponuje ústavný súd pri ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len

subsidiárnou právomocou. Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva,

že právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd

nemôžu sťažovateľovi poskytnúť všeobecné súdy (). Ak sa pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd

domôcť využitím dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi,

ústavný súd takúto sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci ().

8. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu tak ústavný

súd nedisponuje právomocou preskúmavať uznesenie okresného súdu z 9. septembra 2016,

ktoré bolo vydané súdnym úradníkom, pretože takéto rozhodnutie mohlo byť (a v tomto

prípade aj bolo) preskúmané v zmysle (ďalej len

„CSP“) súdom prvej inštancie, a to na základe sťažnosti ako osobitného prostriedku

procesnej obrany proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu

okresného súdu z 9. septembra 2016 odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného prerokovania

sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu

z 18. septembra 2017.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky uznesením okresného súdu

z 18. septembra 2017

9. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Sťažovateľka svoje námietky v podstate kumuluje do troch okruhov:

a) poukazuje na nezákonnosť samotného platobného rozkazu ako exekučného titulu,

b) vyčíta okresnému súdu, že pri vydávaní poverenia súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie neskúmal zákonnosť vydania platobného rozkazu,

c) vyčíta okresnému súdu, že jej neposkytol dostatočnú ochranu pri rozhodovaní

o jej návrhoch na zastavenie, resp. odklad exekúcie, ktorý tiež sťažovateľka navrhovala.

11. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce sa zákonnosti platobného rozkazu

ako exekučného titulu, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka mala

možnosť sa proti platobnému rozkazu brániť podaním odporu podľa § 172 ods. 1 v tom čase

platného a účinného . Táto možnosť pre sťažovateľku riadne

a zrozumiteľne vyplývala priamo z textu platobného rozkazu. Pretože sťažovateľka

proti platobnému rozkazu, ktorý jej musel byť doručený riadne do vlastných rúk, odpor

nepodala, nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným. Tieto skutočnosti sťažovateľka

v sťažnosti nespochybňuje. V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti zásadu

vigilantibus iura scripta sunt; práva patria bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú

o ochranu a výkon svojich práv. Preto pokiaľ sťažovateľka napriek tomu, že platobný

rozkaz jej bol riadne doručený, proti nemu odpor nepodala, postupovala nedbanlivo

k ochrane svojich práv.

12. Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj k námietkam týkajúcim sa postupu

okresného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľka mala možnosť

podať námietky proti exekúcii do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie.

V námietkach mohla objasniť, ako a v akom rozsahu už vymáhanú pohľadávku uhradila.

Súdny exekútor vydal 15. januára 2013 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo

sťažovateľke doručené 25. januára 2013 (tieto skutočnosti vyplývajú z uznesenia okresného

súdu z 9. septembra 2016, pozn.). Sťažovateľka podala námietky proti exekúcii

až 26. mája 2016, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 50 ods. 1 Exekučného

poriadku. Tým sťažovateľka znemožnila, aby boli jej námietky a argumenty riadne

preskúmané exekučným súdom, ktorý bol plne oprávnený poskytnúť jej ochranu, pokiaľ

by skutočne došiel k záveru o neprípustnosti exekúcie.

13. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že vníma negatívny dopad exekučných

konaní vedených na vymoženie súm z finančných pôžičiek poskytovaných nebankovými

subjektmi. V mnohých prípadoch boli poskytované aj za využitia určitej miery nevedomosti

dlžníkov alebo pre účely riešenia ich zložitých životných situácií. Na druhej strane je však

potrebné akceptovať aj slobodu rozhodovania, ktorá so sebou nesie aj zodpovednosť

za svoje konanie. Táto zodpovednosť sa musí prejaviť aj aspoň v základnej miere

obozretnosti pri ochrane svojich práv a záujmov. Práve takáto obozretnosť v prípade

sťažovateľky vyžadovala od nej istú aktivitu v podobe podania odporu alebo aspoň

včasného podania námietok proti exekúcii. Sťažovateľka však takéto úkony na obranu

svojich práv a záujmov nevykonala.

14. Sťažovateľka tiež v sťažnosti namieta, že jej okresný súd pri rozhodovaní o jej

návrhoch na zastavenie exekúcie neposkytol dostatočnú ochranu. Ústavný súd preto

preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2017. Okresný súd

poukázal na skutočnosť, že pokiaľ sťažovateľka spochybňovala výšku svojho záväzku, mala

podať proti platobnému rozkazu odpor. Okresný súd ďalej uviedol:

„Súd poukazuje aj na Dohodu o postupnom splatení vymáhanej pohľadávky, ktorú

uzatvorila povinná so súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 17. 02. 2016

podľa § 56 ods. 10 EP, a v ktorej sa povinná zaviazala pohľadávku voči oprávnenému:

, ... vymáhanú na základe exekučného titulu –

platobného rozkazu č. k. -19..., splácať v pravidelných mesačných splátkach

po 130,- EUR od 25.03.2016. Dohoda bola uzatvorená na žiadosť povinnej

zo dňa 11. 02. 2016. Z uvedeného konania povinnej mal súd za preukázané, že povinná

mala vedomosť o dlhu voči oprávnenému, ktorý ku dňu 17. 02. 2016 (uzatvorenia dohody

o postupnom splatení vymáhanej pohľadávky) nespochybňovala, ani čo do dôvodu,

ani čo do výšky a mala vôľu ho oprávnenému uhradiť.“

15. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou napadnutom uznesení okresného súdu

z 18. septembra 2017 nič, čo by si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu.

Právne závery okresného súdu sú logické, majú racionálny základ a sú aj v rovine ústavného

práva akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že tvrdenia sťažovateľky nie sú spôsobilé

spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu. Okresný súd

poukázal na skutočnosť, že sťažovateľka uzatvorila 17. februára 2016 so súdnym

exekútorom dohodu o postupnom splatení vymáhanej pohľadávky vymáhanej na základe

platobného rozkazu ako exekučného titulu. Z toho okresný súd usúdil, že sťažovateľka mala

vedomosť o dlhu voči oprávnenému, ktorého výšku a ani dôvod nespochybňovala. Okresný

súd preto dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala vykonanie ďalších platieb, ktoré

by spochybňovali výšku vymáhanej pohľadávky, preto neboli dané dôvody na zastavenie

exekúcie, na ktoré sa sťažovateľka odvolávala. Okresný súd tak nezistil žiadne dôvody

na zmenu či zrušenie uznesenia okresného súdu z 18. septembra 2017, preto sťažnosť

povinnej uznesením z 18. septembra 2017 zamietol.

16. Právny záver okresného súdu v tejto otázke nemožno považovať za svojvoľný

či neodôvodnený. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ). V napadnutom uznesení

okresného súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho

robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

17. Ústavný súd preto hodnotí sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

19. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného

súdu z 18. septembra 2017, odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

20. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalším návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2018