Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 184/2018
PDF · 153.5 KB
No categories available
I. ÚS 184/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Tomášom Plankom, Námestie slobody 10, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sžf 72/2015 z 28. novembra 2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 S 45/2015, 2 S 53-71/2015 zo 17. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. apríla 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Sžf 72/2015 z 28. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 S 45/2015, 2 S 53-71/2015 zo 17. júna 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
2. Po opísaní skutkového stavu sťažovateľ uviedol, že nesúhlasí s napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, keďže „konaním
a rozhodovaním Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR bolo v dôsledku ich
arbitrárneho postoja a nesprávneho vyhodnotenia veci zasiahnuté do práva sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie“.
Sťažovateľ konštatoval, že podľa najvyššieho súdu „deklarované zdaniteľné obchody
nezodpovedali reálnemu plneniu v dvoch podstatných zložkách sporných faktúr - v osobe
platiteľa, ktorá plnenie sťažovateľovi mala poskytnúť a v smerovaní finančnej transakcie,
t.j. osobe, ktorá mala za sťažovateľovi dodané plnenia inkasovať. Najvyšší súd SR tvrdí, že
o týchto okolnostiach, ktoré tvoria nedostatok v podmienkach na odpočet dane, mal
sťažovateľ vedomosť, keďže dopravu na miesto určenia k sťažovateľovi realizoval priamo
český producent a cena za dodávky tovaru bola
vyplácaná priamo jeho vodičom, a nie uvedenému na faktúrach. Najvyšší
súd SR tu vychádzal z nesprávneho východiskového stavu, nakoľko platby sťažovateľa za
tovar boli realizované bezhotovostne podľa faktúr od .
Podľa Najvyššieho súdu SR na ekonomické vlastníctvo k predmetnému
tovaru neprešlo a ani nezískal právo disponovať s týmto tovarom ako vlastník. Uvedené
konštatovanie Najvyšší súd SR nejako neodôvodnil, ani nevysvetlil ako k tomuto záveru
došiel. V zmysle § 8 ods. 1 zákona o DPH sa dodaním tovaru rozumie prevod práva
nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník
pritom nie je nevyhnutne podmienený vlastníckym právom dodávateľa k tovaru. § 446
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, špecificky upravuje pri kúpnej zmluve prevod
práva k tovaru, aj v situácii, keď dodávateľ nie je jeho vlastníkom.
... V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje skutočnosť, že v zmysle citovaného
ustanovenia a právnej praxe sa dobromyseľnosť kupujúceho v zásade predpokladá
a existenciu opaku je povinná preukázať osoba, ktorá sa tohto opaku dovoláva.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR nesprávne interpretuje ustanovenie
§ 19 ods. 1 v spojení s §8 ods. 1. zákona o DPH a zároveň pri svojom rozhodovaní
nezohľadňuje uvedené ustanovenie, ktoré umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva k veci
aj od nevlastníka, pričom hlavným predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva
v zmysle tohto ustanovenia je dobrá viera kupujúceho v dobe uzavretia kúpnej zmluvy.
Ako už sťažovateľ v rámci súdneho konania a daňovej kontroly tvrdil, vzhľadom na
skutočnosť, že dodávky bravčového mäsa subjekt dlhodobo riadne
zabezpečoval a k dodávkam vyhotovoval riadne doklady, nemal sťažovateľ dôvod bližšie
zisťovať spôsob nadobudnutia predmetného bravčového mäsa od dodávateľa, čo potvrdzuje
aj ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR...
... Ďalej Najvyšší súd SR, ako aj Krajský súd v Bratislave konštatuje, že sťažovateľ
nepostupoval dostatočne obozretne pri preverovaní svojho obchodného partnera, nakoľko
si nepreveroval ekonomické pozadie , ktorý konal za . Sťažovateľ
však pri preverovaní dodávateľa vykonal všetky potrebné úkony, ktoré možno rozumne
požadovať na dostatočné preverenie dodávateľa. bol sťažovateľovi odporučený
samotným producentom , pričom zmenu reťazca tiež
inicioval samotný producent z dôvodu, že sťažovateľ sám nebol schopný realizovať
dostatočný odber tovaru. Sťažovateľ v rámci konania s odbornou starostlivosťou riadne
preveril, že je registrovaný pre DPH, bolo mu predložené osvedčenie
o registrácii ako platiteľa DPH. zároveň disponoval relevantnými
povoleniami príslušných orgánov na úseku veterinárnej a potravinárskej správy
vyžadovanými pre vykonávaný typ podnikateľskej činnosti. Najvyšší súd SR však arbitrárne
a bez akéhokoľvek odôvodnenia nepovažuje všetky vyššie uvedené kroky za dostatočné, čím
neprimerane rozširuje rozsah konania s odbornou starostlivosťou nad rámec ustálenej
praxe.
Sťažovateľ dal Najvyššiemu súdu SR do pozornosti skorší rozsudok Najvyššieho súdu
SR, č. k. 5Sžf/20/2016 zo dňa 29.6.2017, ktorým v obdobnej veci žalobcu a daňovníka
potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/281/2014 zo dňa 14.1.2016, ktorým
prvostupňovým súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutia daňových orgánov a vec vrátil na
ďalšie konanie. Najvyšší súd SR v uvedenej veci konštatoval nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR a príslušného daňového úradu, nespĺňajúce kritéria
preskúmateľnosti správneho rozhodnutia, nakoľko v odôvodneniach absentuje úvaha,
ktorou boli daňové orgány vedené pri vykonávaných dôkazoch.
V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sa síce konštatuje, že toto skoršie rozhodnutie
bolo brané na zreteľ, a tiež že v oboch prípadoch bol použitý rovnaký modus operandi,
avšak Najvyšší súd SR napriek podobnosti prípadov a rovnakej argumentácii ako aj
odôvodneniu záverov príslušného daňového úradu a Finančného riaditeľstva SR
nepovažuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a rozhodnutia Daňového úradu spolu
s rozhodnutiami Finančného riaditeľstva SR za nedostatočne odôvodnené. Uvedeným tak
vytvára stav právnej neistoty, nakoľko v zásade identických prípadoch v súčasnosti existujú
dve protichodné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.“.
3. Sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví
porušenie jeho v bode 1 označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a napadnutým rozsudkom krajského súdu, zruší napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
a napadnutý rozsudok krajského súdu a vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Okrem
toho sa domáha aj priznania náhrady trov konania.
Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu navrhuje i alternatívne znenie petitu sťažnosti,
v zmysle ktorého má ústavný súd po vyslovení porušenia jeho v bode 1 označených práv
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu rozhodnúť o jeho zrušení a vrátení veci
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň mu priznať náhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť
podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok
ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,
III. ÚS 62/02). Preto jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie
je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
11. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
12. Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) alebo Trestného poriadku.
13. Podľa § 121 ods. 3 CSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa
končia uplynutím tohto dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, kedy nastala
skutočnosť určujúca začiatok lehoty.
14. Podľa § 121 ods. 4 CSP ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň
pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.
15. Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
a napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudli právoplatnosť 15. februára 2018, a teda
lehotu dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s § 121 ods. 3
CSP je preto potrebné počítať od 15. februára 2018. Deň, ktorý sa svojím označením
zhoduje s dňom, kedy nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty, je 15. apríl 2018
(nedeľa). V zmysle § 121 ods. 4 CSP posledným dňom na podanie tejto ústavnej sťažnosti
bol 16. apríl 2018 (pondelok). Sťažnosť sťažovateľa bola na poštovú prepravu daná až
17. apríla 2018 (utorok) a ústavnému súdu bola doručená 18. apríla 2018. Z uvedeného
vyplýva, že sťažnosť bola podaná už po zákonom ustanovenej lehote uvedenej v § 53 ods. 3
16. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákon
o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr.
17. Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
18. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom
prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2018