Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1S-281-2014.pdf
PDF · 247.69 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/281/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD., a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci žalobcu: U.. R. D., M. XX, XXX XX V., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Plank, Námestie slobody 10, 811 06 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1100308/1/497710/2014, 1100308/1/497715/2014, 1100308/1/497717/2014, 1100308/1/499290/2014, 1100308/1/499295/2014, 1100308/1/499296/2014, 1100308/1/499298/2014, 1100308/1/499300/2014, 1100308/1/499303/2014, 1100308/1/499306/2014, 1100308/1/499308/2014, 1100308/1/499312/2014, 1100308/1/499315/2014, 1100308/1/499316/2014, 1100308/1/499327/2014, 1100308/1/499332/2014, 1100308/1/499334/2014, 1100308/1/499336/2014, 1100308/1/499338/2014, 1100308/1/499340/2014, 1100308/1/499343/2014, 1100308/1/499345/2014, 1100308/1/499347/2014, 1100308/1/499348/2014, 1100308/1/499350/2014, 1100308/1/499351/2014, 1100308/1/499355/2014 zo dňa 12.11.2014 a rozhodnutí č. 1100308/1/499357/2014, 1100308/1/499361/2014, 1100308/1/499363/2014, 1100308/1/499364/2014, 1100308/1/499366/2014, 1100308/1/499367/2014, 1100308/1/499368/2014, 1100308/1/499369/2014, 1100308/1/499370/2014, 1100308/1/499372/2014, 1100308/1/499377/2014 zo dňa 13.11.2014 takto:
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/497710/2014, 1100308/1/497715/2014, 1100308/1/497717/2014, 1100308/1/499290/2014, 1100308/1/499295/2014, 1100308/1/499296/2014, 1100308/1/499298/2014, 1100308/1/499300/2014, 1100308/1/499303/2014, 1100308/1/499306/2014, 1100308/1/499308/2014, 1100308/1/499312/2014, 1100308/1/499315/2014, 1100308/1/499316/2014, 1100308/1/499327/2014, 1100308/1/499332/2014, 1100308/1/499334/2014, 1100308/1/499336/2014, 1100308/1/499338/2014, 1100308/1/499340/2014, 1100308/1/499343/2014, 1100308/1/499345/2014, 1100308/1/499347/2014, 1100308/1/499348/2014, 1100308/1/499350/2014, 1100308/1/499351/2014, 1100308/1/499355/2014 zo dňa 12.11.2014 a rozhodnutia č. 1100308/1/499357/2014, 1100308/1/499361/2014, 1100308/1/499363/2014, 1100308/1/499364/2014, 1100308/1/499366/2014, 1100308/1/499367/2014, 1100308/1/499368/2014, 1100308/1/499369/2014, 1100308/1/499370/2014, 1100308/1/499372/2014, 1100308/1/499377/2014 zo dňa 13.11.2014 v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami Daňového úradu Bratislava č. 9104402/5/1320102/2014/ Glo, 9104402/5/1320939/2014/Glo, 9104402/5/1321533/2014/Glo, 9104402/5/1323013/2014/ Glo, 9104402/5/1323524/2014/Glo, 9104402/5/1323959/2014/Glo, 9104402/5/1324295/2014/ Glo, 9104402/5/1324630/2014/Glo, 9104402/5/1326109/2014/Glo, 9104402/5/1326517/2014/ Glo, 9104402/5/1326855/2014/Glo, 9104402/5/1327871/2014/Glo, 9104402/5/1328257/2014/ Glo, 9104402/5/1328588/2014/Glo, 9104402/5/1328950/2014/Glo, 9104402/5/1339548/2014/ Glo, 9104402/5/1339794/2014/Glo, 9104402/5/1340126/2014/Glo, 9104402/5/1340331/2014/ Glo, 9104402/5/1340529/2014/Glo, 9104402/5/1340706/2014/Glo, 9104402/5/1340912/2014/ Glo, 9104402/5/1341185/2014/Glo, 9104402/5/1341465/2014/Glo, 9104402/5/1341725/2014/ Glo, 9104402/5/1341918/2014/Glo, 9104402/5/1342117/2014/Glo, 9104402/5/1342602/2014/
Glo, 9104402/5/1342706/2014/Glo, 9104402/5/1342831/2014/Glo, 9104402/5/1342960/2014/Glo, 9104402/5/1343082/2014/Glo, 9104402/5/1343200/2014/Glo, 9104402/5/1343308/2014/Glo, 9104402/5/1343402/2014/Glo, 9104402/5/1343494/2014/Glo, 9104402/5/1343641/2014/Glo, 9104402/5/1343727/2014/Glo zo dňa 03.04.2014 zrušuje podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.660,- Eur titulom náhrady súdneho poplatku do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu JUDr. Tomáša Planka trovy právneho zastúpenia v sume 522,79 Eur do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
I.
Žalobca sa žalobou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.12.2014, domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutí žalovaného č. 1100308/1/497710/2014, 1100308/1/497715/2014, 1100308/1/497717/2014, 1100308/1/499290/2014, 1100308/1/499295/2014, 1100308/1/499296/2014, 1100308/1/499298/2014, 1100308/1/499300/2014, 1100308/1/499303/2014, 1100308/1/499306/2014, 1100308/1/499308/2014, 1100308/1/499312/2014, 1100308/1/499315/2014, 1100308/1/499316/2014, 1100308/1/499327/2014, 1100308/1/499332/2014, 1100308/1/499334/2014, 1100308/1/499336/2014, 1100308/1/499338/2014, 1100308/1/499340/2014, 1100308/1/499343/2014, 1100308/1/499345/2014, 1100308/1/499347/2014, 1100308/1/499348/2014, 1100308/1/499350/2014, 1100308/1/499351/2014, 1100308/1/499355/2014 zo dňa 12.11.2014 a rozhodnutí č. 1100308/1/499357/2014, 1100308/1/499361/2014, 1100308/1/499363/2014, 1100308/1/499364/2014, 1100308/1/499366/2014, 1100308/1/499367/2014, 1100308/1/499368/2014, 1100308/1/499369/2014, 1100308/1/499370/2014, 1100308/1/499372/2014, 1100308/1/499377/2014 zo dňa 13.11.2014 v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami Daňového úradu Bratislava č. 9104402/5/1320102/2014/Glo, 9104402/5/1320939/2014/Glo, 9104402/5/1321533/2014/ Glo, 9104402/5/1323013/2014/Glo, 9104402/5/1323524/2014/Glo, 9104402/5/1323959/2014/ Glo, 9104402/5/1324295/2014/Glo, 9104402/5/1324630/2014/Glo, 9104402/5/1326109/2014/ Glo, 9104402/5/1326517/2014/Glo, 9104402/5/1326855/2014/Glo, 9104402/5/1327871/2014/ Glo, 9104402/5/1328257/2014/Glo, 9104402/5/1328588/2014/Glo, 9104402/5/1328950/2014/ Glo, 9104402/5/1339548/2014/Glo, 9104402/5/1339794/2014/Glo, 9104402/5/1340126/2014/ Glo, 9104402/5/1340331/2014/Glo, 9104402/5/1340529/2014/Glo, 9104402/5/1340706/2014/ Glo, 9104402/5/1340912/2014/Glo, 9104402/5/1341185/2014/Glo, 9104402/5/1341465/2014/ Glo, 9104402/5/1341725/2014/Glo, 9104402/5/1341918/2014/Glo, 9104402/5/1342117/2014/ Glo, 9104402/5/1342602/2014/Glo, 9104402/5/1342706/2014/Glo, 9104402/5/1342831/2014/Glo, 9104402/5/1342960/2014/Glo, 9104402/5/1343082/2014/Glo, 9104402/5/1343200/2014/Glo, 9104402/5/1343308/2014/Glo, 9104402/5/1343402/2014/Glo, 9104402/5/1343494/2014/Glo, 9104402/5/1343641/2014/Glo, 9104402/5/1343727/2014/Glo zo dňa 03.04.2014.
Žalovaný vo všetkých prípadoch potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutia. Týmito rozhodnutiami daňové orgány zaviazali žalobcu duplicitne zaplatiť DPH, ktorú už predtým zaplatil. Žalobca navrhuje, aby súd po vykonaní dokazovania zrušil všetky napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj Daňového úradu v Bratislave, ktoré im predchádzali podľa § 250j, ods. 2, písm. a), c), d) O.s.p..
Žalobca pre spresnenie skutkového stavu opätovne uvádza, že dodávky mäsa obstarával od subjektu L. z dôvodu, že sám nebol schopný realizovať dostatočný odber bravčového mäsa dodávaného spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. - prvý dodávateľ v reťazci. Dôvodom kúpy predmetného tovaru od subjektu L. V. - V. bolo lepšie vyťaženie dopravných prostriedkov, keďže predmetný tovar bol v rámci jedného rozvozu dodávaný viacerým zákazníkom subjektu L. V. - V., nielen daňovníkovi. Nákup tovaru od subjektu L. V. - V. mal preto nezávislý podnikateľský účel a z pohľadu žalobcu nešlo o získanie daňovej výhody.
Žalovaný však na tieto objektívne dôvody neprihliadol a vo svojom stanovisku len uvádza, že podnikateľské aktivity žalobcu neboli štandardnými obchodmi, keďže fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom, pričom tieto skutočnosti nepodporil objektívnymi dôkazmi o tom, že nejde o bežne využívané obchodné praktiky a v napadnutom rozhodnutí poukazoval iba na zistenia identifikované v súvislosti s predchádzajúcimi dodaniami tovaru v reťazci. Z tohto dôvodu považuje žalobca napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, a teda nezákonné.
Žalobca ďalej poukazuje na skutočnosť, že v rámci svojich obchodných aktivít postupoval s odbornou starostlivosťou a pre potreby svojej činnosti preveril v potrebnom rozsahu, že subjekt L. V. - V. sa zaoberá predajom mäsa a mäsových výrobkov. Žalobca ďalej poukazuje na fakt, že v tejto súvislosti nemá ani pri konaní s odbornou starostlivosťou povinnosť preverovať presný predchádzajúci fakturačný tok dodávok predmetného mäsa, ktorého prepravu žalobcovi zabezpečovala spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o..
Žalobca navyše nemal ani odôvodnenú pochybnosť o tomto toku, či dodávkach, ktorá by zakladala povinnosť riadneho hospodára takúto skutočnosť preverovať, a to z dôvodu, že dodávky tovaru boli riadne subjektom L. V. - V. uskutočňované v zmysle objednávok, subjekt bol registrovaným platiteľom DPH a tieto dodávky riadne podložil príslušnými dokladmi - faktúrami a dodacími listami. Žalovaný konal preto v dobrej viere a mal celý čas za to, že dodávateľ bol oprávnený disponovať a dodávať predmetný tovar, čoho dôkazom je aj fakt, že samotný prevod vlastníctva počas celého obdobia nenamietala žiadna zo zmluvných strán, ani tretia strana.
V súvislosti s argumentáciou žalovaného spočívajúcou v spochybnení uskutočnenia dodávok predmetného tovaru žalobca na doplnenie poukazuje na ustanovenia Obchodného zákonníka vo všeobecnosti upravujúce vzťahy medzi podnikateľmi v Slovenskej republike. Z dôvodu zvýšenia právnej istoty, priamo ustanovenia § 446 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, v znení neskorších predpisov, špecificky upravujú pri kúpnej zmluve prevod práva k tovaru, aj v situácii, keď dodávateľ nie je jeho vlastníkom. V zmysle predmetného ustanovenia „kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja“. V tejto súvislosti daňovník zdôrazňuje skutočnosť, že v zmysle citovaného ustanovenia a právnej praxe sa dobromyseľnosť kupujúceho v zásade predpokladá a existenciu opakuje povinná preukázať osoba, ktorá sa tohto opaku dovoláva. Je preto zrejmé, že subjekt L. na účely DPH dodal tovar žalobcovi, a ten predmetný tovar použil na ďalšie dodávky tovaru ako platiteľ DPH. Žalobca teda splnil zákonné podmienky podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH pre odpočet DPH na vstupe a nemožno súhlasiť so závermi a konštatovaním žalovaného, ktoré bránia žalobcovi uplatneniu jeho základných práv a právom chránených záujmov.
Vzhľadom na skutočnosť, že dodávky bravčového mäsa subjekt L. V. - V. dlhodobo riadne zabezpečoval a k dodávkam vyhotovoval riadne doklady, nemal daňovník dôvod a najmä žiadnu povinnosť bližšie zisťovať spôsob nadobudnutia predmetného bravčového mäsa od dodávateľa, čo potvrdzuje aj ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR. V rozhodnutí Najvyššieho súdu č. 5Sžf 49/2010 súd konštatuje, že „v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru“ a „objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu“.
Žalobca ďalej poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 6Sžf 10/2012, v ktorom najvyšší súd okrem iného konštatuje, že „skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu“. Najvyšší súd SR zároveň v citovanom rozhodnutí poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, citované aj žalobcom, ako aj žalovaným nižšie, vo veci C-354/03 Optigen, že „každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami“. Z tohto dôvodu neobstojí názor žalovaného, že žalobca si vôbec nepreveril postavenie dodávateľa. Žalobca zároveň upozorňuje aj na skutočnosť, že v porovnaní so žalovaným alebo prvostupňovým
orgánom mu zákon o správe daní nedáva širšie práva alebo inštitúty, ktorým by v zásade žalobca mohol preveriť skutočnosti do takej hĺbky, ako samotný žalovaný, respektíve prvostupňový orgán.
Zároveň žalobca poukazuje aj na argumentačnú nesprávnosť žalovaného odôvodňujúcu v tejto súvislosti zamietnutie nároku na odpočet DPH poukazujúceho na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) vo veci č. C-18/13 Maks Pen EEOD, a to na bod 32 z ktorého cituje, že „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby zdaniteľná osoba odpočítala daň z pridanej hodnoty, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené v skutočnosti nebolo vykonané dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, jedine pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť“.
Žalobca uvádza, že uvedené tvrdenie súdu je potrebné však vykladať a interpretovať v kontexte celého rozsudku, a preto poukazuje na bod 28 a 29 rozsudku, v ktorom SDEÚ konštatuje, že „Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb“. Zároveň SDEÚ konštatuje, že „keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené“.
Zároveň v predmetnom konaní SDEÚ aj v bode 32 priamo konštatuje, že „samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci nebolo plnenie poskytnuté spoločnosti Maks Pen skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponujú ani potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve alebo že totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má nárok Maks Pen“. Obdobný záver SDEÚ konštatuje aj v samotnej právnej vete citovaného rozsudku.
Podľa názoru žalobcu zhodne neobstojí taktiež argumentácia žalovaného odkazujúca na body 39 a 40 rozsudku SDEÚ vo veci č. C-285/11 Bonik EOOD, v ktorom SDEÚ zhodne konštatuje, „že právo na odpočítanie DPH možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní daňového podvodu týkajúceho sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní“, keďže žalovaný, ako ani prvostupňový orgán v celom konaní nepreukázal na objektívnych skutočnostiach vedomosť žalobcu o účasti na podvode.
Žalobca má naopak za to, že na základe samotného šetrenia žalovaného bolo priamo žalovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatované, že „žalobca si vôbec nepreveril postavenie dodávateľa, kto je oprávnený za neho konať, či je schopný tovar dodať, či je kontaktný a dokonca si nepreveril ani s kým obchodný s mäsom realizoval a k dodávateľskej firme sa nevedel vyjadriť“. Z tohto dôvodu považuje žalobca neskoršiu argumentáciu spočívajúcu v jednoznačnom objektívnom preukázaní „vedomosti žalobcu, že sa svojou činnosťou podieľa na plnení, ktoré je súčasťou podvodu“ ako nekonzistentné a odporujúce prvotným skutkovým zisteniam.
V zmysle rozhodnutia C-354/03 Optigen Súdny dvor EÚ taktiež judikoval právo na odpočet DPH v prípadoch, keď predchádzajúce plnenia daňovníkových dodávateľov boli príslušným daňovým orgánom členskej krajiny spochybnené, prípadne označené ako daňový podvod. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti
u daňovníka riadne používajúceho tieto plnenia na zdaniteľné obchody judikoval, že „plnenia, ktoré nie sú samé o sebe poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť v zmysle článku 2 bodu 1, článku 4 a článku 5 ods. 1 šiestej smernice (Smernica Rady 77/388/EHS z 28. novembra 2006), ak spĺňajú objektívne kritéria, na ktorých sú tieto pojmy založené, bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v dodávateľskom reťazci, ktorého sú tieto plnenia súčasťou, sa nachádza iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty“.
V nadväznosti na uvedené žalobca odkazuje aj na rozhodnutie SDEÚ č. C-439/04 Kittel, v ktorom Súdny dvor EÚ s odkazom na už vyššie citované rozhodnutie taktiež konštatuje, že „právo platiteľa dane na odpočet dane, ktorý uskutočňuje plnenia, ktoré samé osebe nie sú poznačené podvodom a spĺňajú objektívne kritériá zdaniteľných plnení v zmysle Šiestej smernice, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v dodávateľskom reťazci, ktorého sú tieto plnenia súčasťou, sa nachádza iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ vedel alebo mohol vedieť poznačené podvodom vo vzťahu k DPH“.
V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ v tomto citovanom rozhodnutí opätovne zdôraznil v bode 47a 49 rozsudku s odkazom na predchádzajúce rozhodnutia C-62/93 BP Soupergaz, C-110/98 Gabalfrisa a C-395/02 Transport Service, že „právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené“. V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ ďalej judikuje, že „otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe“. Zároveň v bodoch 51 a 52 Súdny dvor EÚ konštatuje, že v prípade, ak dodávka uskutočnená platiteľom, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, vnútroštátna právna úprava nemôže zabrániť právu odpočítať daň zaplatenej platiteľom dane, a to ani v prípade, ak by samotná kúpna zmluva bola v dôsledku tohto podvodu považovaná za absolútne neplatnú.
Zároveň odkazuje aj na už vyššie citované rozhodnutie SDEÚ č. C-285/11 Bonik EOOD, a to body 42 a 43, v ktorých súd konštatuje, že „v súlade s režimom práva na odpočítanie dane stanoveným v danej Smernici nie je potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva zdaniteľnej osoby, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim alebo, že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení zdaniteľnej osoby, bolo poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa totiž prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií“.
Na základe vyššie uvedeného preto neobstoja argumenty žalobcu, ktoré sú v rozpore s ustálenou judikatúrou SDEÚ, nedostatočne zohľadňujú všetky zistené skutočnosti a neodôvodnene spochybňujú odpočet DPH žalobcu, a zároveň bránia uplatňovaniu jeho základných práv. Žalovaný totiž počas daňovej kontroly nespochybnil reálne dodanie tovaru žalobcovi, ani jeho využitie na zdaniteľné transakcie žalobcu a ani nespochybnil dostatočnosť dokumentácie podmieňujúcej realizáciu odpočtu DPH žalobcom. Zároveň žalovaný taktiež nepredložil jednoznačné a objektívne dôkazy, ktoré by preukazovali vedomosť žalobcu o existencií podvodu na predchádzajúcich stupňoch distribučného reťazca tak ako konštatuje v odôvodnení žalovaný, čo v zmysle ustálenej judikatúry SDEÚ predstavuje dôkazným bremeno správcu dane - žalovaného.
Na základe uvedeného sa preto žalobca domnieva, že počas daňovej kontroly dostatočne preukázal splnenie podmienok na odpočet príslušnej DPH na vstupe v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH, ktorú voči nemu uplatnil subjekt L. V. - V..
Žalobca taktiež poukazuje na nesprávnosť argumentácie žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že žalobca mal spochybnenými transakciami dosiahnuť daňovú výhodu s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax, ktoré poukazuje na to, že ustanovenia Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica o DPH“) sa majú vykladať tak, že bránia odpočtu DPH, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužívanie.
Žalobca ďalej nesúhlasí s odôvodnením žalovaného, ktorý sa stotožnil s názorom správcu dane, ktorý ako dosiahnutú výhodu žalobcu označuje možnosť uplatniť odpočet DPH v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, a to z tuzemskej faktúry dodávateľa. Realizáciu samotného odpočtu DPH v nadväznosti na skutkové okolnosti totiž podľa názoru žalobcu nie je možné považovať za výhodu, keďže ide o základné právo prislúchajúce platiteľovi DPH pri nákupoch, ktoré využije na dodávku tovarov a služieb ako platiteľ DPH. Neobstojí preto názor správcu dane poukazujúci na skutočnosť, že výhodou bolo dosiahnutie možnosti realizovať odpočet DPH spôsobom podľa § 49 ods. 2 písm. a) namiesto podľa § 49 ods. 2 písm. c) zákona o DPH v prípade priamych dodávok oslobodených od DPH od českého dodávateľa. Práve naopak, žalobca sa domnieva, že z pohľadu peňažných tokov je realizácia odpočtu DPH pri uplatnení dane z titulu nadobudnutia tovaru z inej členskej krajiny výhodnejšia. Uvedený odpočet má totiž v porovnaní s uplatnením odpočtu z tuzemských dodávok výhodu, keďže DPH platiteľ nie je povinný svojmu dodávateľovi zaplatiť samotnú daň pri dodávke, a túto je povinný vysporiadať cez daňové priznanie - čo je z pohľadu peňažných tokov neutrálne.
Preto žalobca nesúhlasí, že uplatnením riadneho práva, a to odpočtom DPH z tuzemských dodaní
- dosiahol daňovú výhodu, keďže túto DPH bol povinný riadne zaplatiť dodávateľovi, čo žalobca preukazne deklaroval počas daňovej kontroly. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na skutkovú nesprávnosť vo vyjadrení žalovaného v rozhodnutí spočívajúcu vo fakte, že došlo k úhradám za uvedené dodávky bravčového mäsa v hotovosti. Práve naopak, jednotlivé úhrady bravčového mäsa boli preukázateľné realizované žalobcom výlučne bankovým prevodom.
V tejto súvislosti žalobca opätovne poukazuje na to, ako už naznačil aj počas samotnej daňovej kontroly, že nakupovaný tovar, z ktorého realizoval odpočet DPH, bol žalobcom dodaný maloobchodným zákazníkom žalobcu a podliehal DPH, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobca vykazoval vo väčšine kontrolovaných zdaňovacích období z titulu realizácie hlavného predmetu činnosti - predaj mäsa a mäsových výrobkov - vlastnú daňovú povinnosť. Naopak, neoprávneným zamietnutím realizácie tohto základného práva odpočtu dane na vstupe z dodaného tovaru p. L. V. žalobcom by bol žalobca povinný uplatniť a zaplatiť DPH dvakrát.
Na základe vyššie uvedeného považuje žalobca argumentáciu žalovaného ako nedostatočnú a nedôvodnú s cieľom výlučne hájiť rozpočtové záujmy štátu a nedbať pritom na právom chránené záujmy žalobca, čo je v rozpore s ustanoveniami § 3 ods. 2 zákona o správe daní. V zmysle § 3 ods. 2 zákona o správe daní má žalovaný povinnosť v daňovom konaní postupovať podľa všeobecných záväzných právnych predpisov, chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Žalobca odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 6Sžf 50/2010, v ktorom súd odkazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. septembra 2008, podľa ktorého „ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom“, čo je v súlade s už citovanou judikatúrou SDEÚ vo veci č. C-285/11 Bonik EOOD.
Žalobca poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to napríklad v konaní č. 6Sžf 8/2010, v ktorej súd poukazuje na to, že „odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a že nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné trvať na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôže opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede“.
Správca dane sa vo svojom stanovisku k zisteným skutočnostiam odvoláva na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3Sžf/24/2012, v ktorom sa uvádza, že žalovaný, resp. správca dane ktorý vykonáva
dokazovanie dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V rozpore s uvedeným rozsudkom však správca dane pri daňovej kontrole dostatočne nepreveril okolnosti dodávky tovaru medzi subjektom L. a žalobcom, ako aj použitie tovaru žalobcom na jeho dodávky tovarov ako platiteľa DPH - teda skutočností rozhodujúcich pre vznik práva na odpočet DPH žalobcom pri kúpe tovaru od subjektu L. V. - V..
Žalovaný sa pri preverení skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, respektíve pre posúdenie správnosti prvostupňového rozhodnutia obmedzil len na skutkové zistenia z daňových kontrol vykonávaných u predchádzajúcich dodávateľov v reťazci - a to u dodávok dokonca predchádzajúcich samotnému dodaniu tovaru dodávateľovi žalobcu a naopak, sa vôbec nevysporiadal s argumentmi žalobcu, že vzhľadom na zistené skutkové okolnosti o týchto predchádzajúcich dodaniach a ich účasti na podvode nemal vedomosť. Žalobca pritom počas daňovej kontroly vedel vierohodne preukázať na materiálnej báze reálne dodanie tovaru od spoločnosti L. V. - V. žalobcovi, ako aj jeho následné využitie žalobcom na dodávky tovaru ako platiteľa DPH v maloobchode. Keďže mal správca dane počas výkonu daňovej kontroly, rovnako tak aj žalovaný počas odvolacieho konania, všetky tieto informácie, dokumenty a záznamy k dispozícii, jeho argumentáciu je potrebné považovať za účelovú, zavádzajúcu a bez právneho opodstatnenia.
Zhrnutím vyššie uvedeného má žalobca za to, že žalovaný vo svojej argumentácii spočívajúcej v spochybnení uplatnenia práva na odpočet DPH v dôsledku zneužitia práva nevyhodnotil správne zistené skutkové okolnosti, nevysporiadal sa s argumentmi žalobcu, v konaní jednoznačne nepreukázal vedomosť žalobcu o podvode identifikovanom žalovaným v predchádzajúcich stupňoch dodávateľského reťazca, objektívne nepreukázal zneužitie práva žalobcom, ako aj porušenie ustanovení zákona o DPH a z tohto dôvodu, teda v zmysle ustálenej judikatúry SDEÚ nedošlo k splneniu nevyhnutných podmienok pre obmedzenie základného práva na odpočet DPH na vstupe.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v kontexte celej žaloby žalobca považuje postup žalovaného za nesprávny a nezákonný, nezohľadňujúci správne všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas daňovej kontroly a zároveň vážne porušujúci a ohrozujúci základné práva žalobcu a navrhuje vyššie citované rozhodnutia zrušiť.
II.
Žalovaný, vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 30.03.2015, uviedol, že žalobu žiada zamietnuť ako neopodstatnenú z nasledovných dôvodov:
Daňovou kontrolou bolo zistené, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach si žalobca odpočítal DPH z faktúr za dodávky mäsa od daňového subjektu L. V. - V., Z. č. XX/X, XXX XX B..
Všetky faktúry boli vystavené dodávateľom: L. V. - V.. K dodávkam mäsa podľa uvedených faktúr sa vyjadril žalobca pri ústnom pojednávaní dňa 7.9.2012. Uviedol, že k osobnému kontaktu s dodávateľom nikdy nedošlo, ani k uzavretiu obchodnej zmluvy, dopravu zabezpečoval dodávateľ, mäso pochádzalo z Českej republiky z bitúnku Jatky Moravský Krumlov, mená vodičov nepoznal. V zdaňovacích obdobiach roku 2008 prebiehal fakturačný reťazec dodávok mäsa v rámci SR medzi týmito daňovými subjektmi: BDL Logistik s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo, L. V., R. D.. V zdaňovacích obdobiach 1-6/2009 prebiehal fakturačný reťazec v rámci SR medzi týmito daňovými subjektmi: REAL KOMPLEX s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo, L. V., R. D.. V zdaňovacích obdobiach 7-8/2009 prebiehal fakturačný reťazec v rámci SR medzi týmito daňovými subjektmi: SYOMA s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo, L. V., R. D.. V zdaňovacích obdobiach 9-12/2009 a 1-8/2010 prebiehal fakturačný reťazec v rámci SR medzi týmito daňovými subjektmi: MARKT s.r.o.., EUROCOOP spotrebné družstvo, L. V., R. D.. V zdaňovacích obdobiach 9-12/2010 prebiehal fakturačný reťazec v rámci SR medzi týmito daňovými subjektmi: PERRO s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo, L. V., R. D.. V zdaňovacích obdobiach 1-7/2011 prebiehal fakturačný reťazec v rámci SR medzi týmito daňovými subjektmi: PERRO s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo, L. V., R. D..
V zdaňovacích obdobiach 8, 9, 10, 12/2011 prebiehal fakturačný reťazec v rámci SR medzi týmito daňovými subjektmi: NEXT + s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo, L. V., R. D..
Správca dane zisťoval ďalšie skutočnosti v súvislosti s dodávateľskými faktúrami od L. V., od miestne príslušného správcu dane Daňového úradu Trnava. L. V. sa vyjadril, že s R. D. ho skontaktoval X. z EUROCOOP s.d. , uviedol, že keď bol tovar vozený jeho autami, p. D. platila priamo šoférovi, neskôr boli platby vykonávané cez banku.
Pri daňovej kontrole u L. V., pri ústnom pojednávaní dňa 19.07.2012 sa L. V. vyjadroval k spolupráci so spoločnosťami EUROCOOP, MARKT s.r.o., SYOMA s.r.o. a s odberateľmi G. D., R. D. a V. D.. Objednávky boli uskutočňované cez I. X., tovar bol dodávaný autami Jatky Moravský Krumlov, preprava bola v cene tovaru.
Daňový subjekt L. V. deklaroval nákup tovaru (mäso) od daňového subjektu EUROCOOP spotrebné družstvo (od 05.04.2013 EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii), Záhorácka 53, 901 01 Malacky. U daňového subjektu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, bola tiež vykonaná daňová kontrola za obdobie 2008 až 2011, v rámci ktorej bolo zistené, že tento daňový subjekt si odpočítal DPH za nákup bravčového mäsa od dodávateľa BDL Logistik, s.r.o., Antona Bernoláka 6, 034 01 Ružomberok.
Správca dane v prípade žalobcu vychádzal zo skutočností zistených a uvedených v protokoloch z daňových kontrol u L. V. a EUROCOOP spotrebné družstvo.
Zo spisu daňového subjektu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii u Daňového úradu Bratislava, pobočka Malacky, bolo zistené, že podľa vyjadrenia Jatky Moravský Krumlov, spol. s. r.o., Znojemská 390, Moravský Krumlov, za zdaňovacie obdobia 2. štvrťrok až 4. štvrťrok 2008 bol tovar (bravčové polky a rozbúrané bravčové mäso) dodávaný spoločnosti BDL Logistik, s.r.o. dopravnými prostriedkami spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. a bol vykladaný na Slovensku vo výrobniach alebo predajniach: L. V., F. XX, B., U.. W. R., B. XX, V., do predajne na X. ulici č. XX v V., R. B., B. XXX/XX, T., do predajne v F., L. M., D. XX, X. Faktúry za mäso odovzdávali pri preberaní tovaru vodiči, ktorí prepravovali mäso spoločnosti BDL Logistik, s.r.o.. Konateľ spoločnosti BDL Logistik, s.r.o. p. F. Z. osobne preberal faktúry v mieste dodania tovaru, ale jeho totožnosť nikto nepreveroval. Platby prebiehali v hotovosti v mene Sk a hotovosť bola odovzdávaná v obálke vodičom spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o., ktorí tovar doviezli. Totožnosť osoby, ktorá odovzdávala hotovosť za spoločnosť BDL Logistik, s.r.o., si vodiči neoverovali. V súvislosti so spoločnosťou BDL Logistik, s.r.o. bolo na základe informácie Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor STRED, oddelenie finančnej polície, Partizánska cesta 106, Banská Bystrica č. PPZ-BOK-S-95-005/2010 zo dňa 15.11.2010 zistené, že spoločnosť sa od apríla 2007 v mieste svojho sídla nenachádza, nemá tam prenajaté žiadne kancelárske ani iné priestory. Preverovaním konateľa spoločnosti -F. Z. bolo zistené, že tento sa od roku 2007 v mieste svojho trvalého pobytu nezdržuje a od júna 2007 do konca roku 2008 sa nachádzal mimo územia Slovenskej republiky. Podľa vyjadrenia otca F. Z. (p. L. Z.) jeho syn za spoločnosť BDL Logistik, s.r.o. reálne nepodnikal a nemal k dispozícii žiadne účtovné doklady; za zápis konateľa spoločnosti BDL Logistik, s.r.o. dostal F. Z. vyplatenú sumu XX.XXX,- Sk. Spoločnosť BDL Logistik, s.r.o. nepodala za zdaňovacie obdobia roku 2008 daňové priznania k dani z pridanej hodnoty, priestory v mieste sídla uvedenom v obchodnom registri Okresného súdu Žilina na adrese Antona Bernoláka č. 6 v Ružomberku mala prenajaté len do 25.04.2007, nájomná zmluva bola ukončená zo strany prenajímateľa z dôvodu neplnenia si povinnosti nájomcom BDL Logistik, s.r.o. Daňový subjekt so správcom dane nespolupracoval a skontaktovanie konateľa spoločnosti F. Z. bolo bezúspešne (nebolo možné ani jeho predvedenie orgánmi PZ, pretože miesto jeho pobytu je neznáme), správca dane prešiel na proces určenia dane podľa pomôcok a kontrola bola ukončená dňom 18.06.2010. Správca dane pri tejto kontrole nemal k dispozícii žiadne daňové doklady, takže nebolo možné zistiť obchodných partnerov daňového subjektu BDL Logistik, s.r.o..
Predseda predstavenstva družstva EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii za vyjadril, že všetky obchody sprostredkovával podpredseda predstavenstva p. C. Obchodné transakcie so spoločnosťou BDL Logistik, s.r.o. boli uskutočnené na základe zmluvy o podmienkach dodávok mäsa a mäsových výrobkov uzatvorenej s predávajúcim BDL Logistik, s.r.o., Antona Bernoláka 6, Ružomberok dňa 01.03.2008, ktorú p. C. X. predložil dňa 21.04.2011. Podľa jeho vyjadrenia bol tovar dodávaný spolu s
dopravou a vykladaný v prevádzkach L. V., F. XX, B., L. M., D. XX, X. V., na základe objednávky, ktorá bola dohodnutá vopred na celý týždeň. Prevzatie tovaru sa potvrdzovalo tým spôsobom, že odberatelia družstva EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii telefonicky nahlásili p. C. odobraté množstvo, tieto údaje si on skontroloval na dodacie listy, ktoré si prevzal pri osobnom doručení faktúr za dodaný tovar. Faktúry a dodacie listy osobne boli odovzdávané konateľom spoločnosti BDL Logistik, s.r.o., meno osoby si už p. X. nepamätal a hotovostná úhrada faktúr bola vyplatená osobe, ktorá doručovala faktúry.
Z ďalších zistení správcu dane vyplýva, že dodávateľské faktúry boli vyhotovené spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. pre odberateľa BDL Logistik, s.r.o. Podľa údajov na medzinárodných nákladných listoch (CMR) bol tovar prepravený spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. a vykladaný v sídle spoločnosti BDL Logistik, s.r.o., ale podľa záznamov o prevádzke vozidiel vyhotovených spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. bol tovar vykladaný na rôznych miestach v Bratislave, Veľkom Bieli, Hlohovci a Sládkovičove. Podľa „objednávok pro velkoodběr na den“ vystavených spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. tovar preberali vo svojich prevádzkach odberatelia L. V., F. XX, B., U.. W. R., B. XX, V., do predajne v V., X. XX, R. B., B. XXX/XX, T., do predajne v F. L. M., D. XX, X. V., G. D., N. 7, V., V. D., N. 7, V., U.. R. D., N. 7, V..
Nahliadnutím správcu dane do spisu iného daňového subjektu - U.. W. R., B. XX, V., boli zistené nasledovné skutočnosti: V zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9102406/5/411282/2012/Nya zo dňa 17.05.2012 spísanou Daňovým úradom Bratislava v priestoroch OR PZ Prievidza dňa 17.05.2012 so svedkom F. Z., bývalým konateľom spoločnosti BDL Logistik, s.r.o., v súvislosti s výkonom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia 1-12/2008, 1-12/2009, 1-12/2010 a 1-12/2011 u daňového subjektu U.. W. R., sa p. F. Z. vyjadril, že nevyhotovoval žiadne doklady za spoločnosť BDL Logistik, s.r.o. ani tým nikoho nepoveril, nikdy nevykonával za spoločnosť BDL Logistik, s.r.o. žiadnu obchodnú činnosť. Za to, že sa stal konateľom tejto spoločnosti mu bola vyplatená odmena X XXX,- Sk. Nevystavoval a ani nepodpisoval žiadne daňové a účtovné doklady, v mene spoločnosti neprijímal a ani nevyplácal žiadne finančné prostriedky a nikdy v mene spoločnosti nepodpisoval žiadnu zmluvu. Nedisponoval pečiatkou spoločnosti, nevystavoval a ani nepodpisoval daňové priznania k dani z príjmov právnických osôb a ani daňové priznania k dani z pridanej hodnoty. Účtovníctvo spoločnosti BDL Logistik, s.r.o. nemal a neviedol.
Správca dane vyzval Štátnu veterinárnu a potravinovú správu SR o poskytnutie informácií, či kontrolovaný daňový subjekt EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii bol v období január 2008 až december 2008 zaregistrovaný na príslušnej Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe v zmysle § 40 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a v súlade s článkom 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29. apríla 2004 o hygiene potravín a či bola vykonaná kontrola tovaru -produktov živočíšneho pôvodu. Regionálna veterinárna a potravinová správa Senec, Svätoplukova ul. č. 50, Senec v odpovedi č. 1591/2012-270 zo dňa 14.09.2012 oznámila, že EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii nebolo registrované v zmysle § 40 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a v súlade s článkom 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29. apríla 2004 o hygiene potravín. Z odpovede Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR č. 428/3764/2012 z 14.09.2012 vyplýva, že G. D. bol evidovaný ako schválený výrobca mäsových výrobkov.
Na základe vyššie uvedených zistení boli spochybnené deklarované zdaniteľné komoditou bravčové mäso, ktoré mal daňový subjekt EUROCOOP spotrebné družstvo nadobudnúť v roku 2008 od spoločnosti BDL Logistik, s.r.o. F. Z., ktorý podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina bol v čase od 05.06.2007 do 08.04.2011 jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti BDL Logistik, s.r.o., nikdy v mene spoločnosti BDL Logistik, s.r.o. nekonal, nevie akou podnikateľskou činnosťou sa spoločnosť BDL Logistik, s.r.o. zaoberala, nemá žiadnu vedomosť o obchodoch s mäsom, na adrese spoločnosti BDL Logistik, s.r.o. nikdy nebol a nevie kde to je, nevie nič o účtovníctve tejto spoločnosti, nikdy nikoho nesplnomocnil na zastupovanie spoločnosti BDL Logistik, s.r.o., nikdy nevystavoval účtovné doklady ani iné doklady za túto spoločnosť.
Z uvedeného je zrejmé, že deklarovaná ekonomická činnosť spoločnosti BDL Logistik, s.r.o. v čase od 05.06.2007 do 08.04.2011 bola fiktívneho charakteru a všetky účtovné doklady na ktorých bola spoločnosť BDL Logistik, s.r.o. uvádzaná ako dodávateľ družstva EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, boli vystavené na základe fiktívnych obchodov.
Bravčové mäso z Českej republiky, ktoré mal podľa predložených dokladov nadobudnúť daňový subjekt EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, bolo dodávané z Českej republiky priamo ďalším slovenským daňovým subjektom. Daňový subjekt EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii nenadobudol dispozičné právo k tovaru; tovar nenadobudol ani ho následne nedodal odberateľom uvedeným na jeho odberateľských faktúrach. S daňovým subjektom L. bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/1330461/2013 zo dňa 10.4.2013, v ktorej sa vyjadril k deklarovaným obchodom podľa odberateľských faktúr, medzi nimi i k faktúram pre MUDr. R. D..
Uviedol, že odberateľom dodal tovar (bravčové mäso), s odberateľmi ho skontaktoval p. X. z EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, ktorý bral objednávky pre nich aj pre neho. V roku 2008 p. X. nahlásil množstvá mäsa pre seba, D. nahlásili svoje požadované množstvá tovaru tiež X., tovar bol dovezený k L. V. autami Jatky Moravský Krumlov, všetok tovar sa u neho vyložil a prevážil, časť mäsa upravil pre D. a časť predal ako celé polovice; v ďalších rokoch vozili autá Jatiek Moravský Krumlov tovar priamo D.. L. V. fakturoval mäso D. na základe toho, že expedient u D. prevážil mäso, ktoré mu vyložili a jemu dodal šofér z Jatiek Moravský Krumlov na objednávkovom liste váhu vyloženého mäsa u D. a na základe toho vystavil faktúry. Keď bol tovar vezený autami L. V., platila v hotovosti pani D. priamo jeho šoférovi za predchádzajúcu dodávku mäsa na základe faktúry za mäso, ktorú jej odovzdal šofér pri realizácii ďalšej dodávky tovaru, neskôr boli platby vykonávané cez banku.
Národná kriminálna agentúra PPZ, Národná jednotka finančnej polície, Expozitúra Stred, v súvislosti so vznesením obvinenia za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona v súbehu so zločinom skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona uskutočnila dňa 25.02.2013 výsluch obvineného L. V., o čom bola spísaná zápisnica o výsluchu obvineného ČVS: PPZ-577/NKA-FP-ST-2012, kde L. V. uviedol, že v roku 2008, možno skôr, sa zoznámil s pánom X., ktorý mu ponúkol dodávky mäsa (bravčových polovičiek). Tovar si objednával telefonicky, mäso vozili Jatky Moravský Krumlov, u neho sa zložila časť tovaru a auto išlo ďalej. Keď sa bravčové polovičky doviezli, došiel s faktúrou pán X. a on mu za tovar zaplatil v hotovosti, niekedy aj na účet. Spoluprácu s D. mu dohodil tiež pán X., neskôr tovar pre D. vozili priamo autá Jatiek Moravský Krumlov. Následne mu pán X. doniesol faktúru a na základe nej bolo mäso vyplácané, potom on fakturoval D., ktorí platili najprv v hotovosti a neskôr len na účet. Tovar sa u neho prevážil a prevzaté množstvo mäsa potvrdil Čechom na objednávkových listoch a potom na CMR-ke na zadnú stranu razítkom, všimol si, že tam boli aj razítka všetkých, ktorým tovar išiel. Tovar bol fakturovaný pánom X., ktorý bol niekedy aj pri jeho vykládke ale často prišiel neskôr, niekedy chcel X. telefonicky potvrdiť, či sedí váha, doniesol faktúru, príjmový doklad a L. V. mu v hotovosti vyplatil sumu uvedenú na faktúre. Faktúra a razítko boli od EUROCOOP, spotrebné družstvo v likvidácii a podpis pána X.. Okrem iného sa L. V. vyjadril, že pozná len C. X., s D. sa nikdy nestretol, D. vždy objednával u X., on s nikým s D. nikdy nehovoril.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že L. V. jednal ohľadne dodávok mäsa od daňového subjektu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii s p. C. X., ktorý ako podpredseda predstavenstva nebol oprávnený za družstvo konať ani sám podpisovať zmluvy; podľa výpisu z Obchodného registra SR spoločnosti EUROCOOP spotrebné družstvo bol oprávnený za družstvo navonok konať jeho predseda a ak bola na právny úkon predpísaná písomná forma, bol potrebný podpis dvoch členov predstavenstva. L. V. sa so svojim deklarovaným odberateľom U.. R. D. osobne nepoznal a obchody uzatváral s neoprávnenou osobou p. X..
V rámci vyššie uvedeného obchodného reťazca v zdaňovacích obdobiach 1-6/2009 bola prvým subjektom na území SR spoločnosť REAL KOMPLEX s.r.o.. V súvislosti s daňovým subjektom REAL KOMPLEX s.r.o. bolo zistené, že spoločnosť REAL KOMPLEX s.r.o. bola registrovaná ako platiteľ dane z pridanej hodnoty od 01.03.2007 do 30.06.2009, za zdaňovacie obdobie január 2009 až jún 2009 nepodala daňové priznania na DPH, so správcom dane nekomunikuje, na adrese sídla sa nenachádza, všetky poštové zásielky sa vracajú späť s poznámkou „adresát neznámy“.
Správca dane požiadal o preverenie intrakomunitárnych dodávok mäsa od dodávateľa Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. V protokole Finančního úřadu v Moravském Krumlově, Zámecká 8, Moravský Krumlov č. j. 50083/12/348930703714 zo dňa 27.08.2012 sa splnomocnený zástupca spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. C.. P. X. vyjadril, že spoločnosť v roku 2008 a 2009 dodala tovar spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o., pri obchodných jednaniach sa zúčastnil za spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. bývalý riaditeľ p. R. V., ktorý aj uzatváral zmluvy. Tovar telefonicky objednával C. X. ako kontaktná osoba, ktorý určil kde konkrétne na Slovensku bude tovar vyložený, čo potvrdzujú doklady priložené k faktúram. Prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. na základe priložených dokladov k faktúram, faktúry boli uhrádzané v hotovosti a hotovosť preberali vodiči motorových vozidiel, ktorí prepravovali tovar na miesto určenia. Podľa medzinárodných nákladných listov (CMR) bol tovar prepravený spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. a vykladaný v sídle spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o.: Vlčany 544, ale podľa „objednávok pro velkoodběr na den“, vystavených spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o., si tovar preberali odberatelia, medzi nimi aj L. V., F. XX, B., U.. R. D., N. 7, V..
Na výzvu Daňového úradu Bratislava č. 9104406/5/1291971/2013/Fil zo dňa 05.04.2013 zaslala dňa 03.07.2013 Národná kriminálna agentúra, Národná jednotka finančnej polície, Expozitúra STRED č. PPZ-NKA-JFP3-318-010/2013 overenú zápisnicu ČSV: PPZ-577/NKA-FP-ST-2012 zo dňa 30.05.2013, spísanú s O. X., v ktorej sa vyjadril, že si nepamätá v koľkých a akých obchodných spoločnostiach vystupuje alebo vystupovala jeho osoba v obchodnom registri a že nepodniká s nijakou spoločnosťou a ani sa podnikateľskou činnosťou nezaoberá a nikdy sa nezaoberal. Vyhlásil, že určite niekde kopíroval svoj občiansky preukaz, ale nevedel kde a prečo a v priebehu 8 rokov ho asi šesťkrát stratil. Nepamätal si, či podpisoval v súvislosti s obchodnou spoločnosťou REAL KOMPLEX s.r.o. akékoľvek doklady, nevedel, kde spoločnosť sídli ani či splnomocnil niekoho k zastupovaniu spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o., nevedel sa vyjadriť k osobám predchádzajúcich konateľov vyššie uvedenej spoločnosti a ani si nepamätal akým spôsobom sa stal konateľom. Na otázku, či sú mu známe spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. a družstvo EUROCOOP spotrebné družstvo p. O. X. odpovedal, že nie sú mu známe. Na otázku, aby sa vyjadril k jemu známym obchodným aktivitám REAL KOMPLEX s.r.o. s podnikateľským subjektom podnikajúcim pod názvom EUROCOOP spotrebné družstvo, p. X. odpovedal, že si nespomína na žiadne obchody a nepodnikal s firmou REAL KOMPLEX s.r.o. a podpredsedu predstavenstva EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii p. C. X. ani obchodnú spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. nepoznal. V rámci vyššie uvedeného obchodného reťazca v zdaňovacích obdobiach 7-8/2009 bola prvým subjektom na území SR spoločnosť SYOMA s.r.o..
Uvedená spoločnosť so správcom dane nekomunikuje, na adrese uvedenej vo výpise z obchodného registra nesídli a poštu nepreberá. Zásielky adresované na sídlo spoločnosti sa správcovi dane vracajú späť s poznámkou: „adresát je neznámy“, písomnosti adresované na konateľa spoločnosti p. U. sa správcovi dane vracajú s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Správca dane pristúpil dňa 25.05.2012 za zdaňovacie obdobia júl 2009 a august 2009 k určovaniu dane podľa pomôcok v zmysle oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok č. 9313401/5/543728/2012/Kol zo dňa 24.05.2012.
L. G., ktorý bol splnomocnený na zastupovanie spoločnosti SYOMA s.r.o. v čase od 09.03.2009 do 14.06.2012, sa do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9313401/5/909956/2012, spísanej v priestoroch Ústavu na výkon väzby a výkonu trestu odňatia slobody v Ilave dňa 14.06.2012, vyjadril, že L. X. (v tom období jediný konateľ a jediný spoločník spoločnosti F. s.r.o.) ho oslovil, aby sa stal jeho splnomocneným zástupcom. L. G. nevedel, aké podnikateľské aktivity mala spoločnosť SYOMA s.r.o., v sídle spoločnosti na ul. Šoltésovej 15 v Prievidzi nikdy nebol, nevedel, či spoločnosť mala nejaký majetok alebo zamestnancov. Za spoločnosť nevykonával žiadnu činnosť, nezúčastnil sa žiadnych obchodných rokovaní, neriešil dodávateľsko-odberateľské vzťahy, nepodpisoval zmluvy a ani účtovné doklady alebo iné doklady a nevedel ani, kto bol poverený vystavovať a podpisovať účtovné a iné doklady. Nikdy za spoločnosť SYOMA s.r.o. neprijímal a nevyplácal finančnú hotovosť a nevedel, kto bol tým poverený. Nevedel, kde sa nachádza účtovníctvo spoločnosti a či spoločnosť obchodovala s dodávateľom Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o., Znojemská 390, Moravský Krumlov, Česká republika. U tohto dodávateľa nikdy neobjednával mäso, nevedel, kto tento tovar objednával, neprijímal faktúry a dodacie listy od zástupcov tohto dodávateľa a nikdy nevyplácal hotovosť na základe faktúry vystavenej týmto dodávateľom a ani sa nezúčastňoval pri vykládke tovaru.
Podľa databázy intrakomunitárnych obchodov evidovaných v rámci Európskej únie (VIES) bolo zistené dodanie tovarov do tuzemska za obdobia 3. štvrťrok 2009 a 4. štvrťrok 2009 platiteľom Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o., Česká republika pre spoločnosť MARKT, s.r.o. Boli potvrdené dodávky tovaru
- bravčového mäsa od spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. v zdaňovacích obdobiach 3. štvrťrok 2009 a 4. štvrťrok 2009. V protokole o místním šetření Finančního úřadu v Moravském Krumlově, Zámecká 8, Moravský Krumlov, Česká republika č.j. 60298/12/348930703714 zo dňa 19.12.2012 konateľ spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. p. V. V. sa vyjadril, že obchodných jednaniach sa zúčastnili za spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. konateľka p. E. T. a za spoločnosť MARKT, s.r.o. konateľ p. Z. B., tovar na Slovensku preberal príjemca ako je uvedené na prepravnom liste, faktúry boli uhrádzané v hotovosti a túto hotovosť preberali vodiči, ktorí prepravovali tovar - mäso. Prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. a vykládka bola na mieste, ktoré je uvedené na prepravných listoch. Dodávateľské faktúry boli vystavené spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. pre odberateľa MARKT, s.r.o.. Podľa medzinárodných nákladných listov (CMR) tovar bol odoslaný a prepravený spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. a vykladaný v sídle spoločnosti MARKT, s.r.o..
Správca dane nezistil v zdaňovacích obdobiach september, október, november a december 2009 uskutočnenie intrakomunitárnych nadobudnutí tovarov platiteľom MARKT, s.r.o. z Českej republiky v zmysle § 11 zákona o DPH. Spoločnosť MARKT, s.r.o. správcovi dane za zdaňovacie obdobie september 2009 nepreukázala nadobudnutie tovaru podľa ustanovenia § 11 zákona o DPH od spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o., nepreukázala nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom prepraveným nadobúdateľovi, spoločnosť MARKT, s.r.o. neuskutočnila žiadne zdaniteľné obchody v tuzemsku za predmetné zdaňovacie obdobie. Dodanie tovaru, ako prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník, nebolo správcovi dane preukázané. Správca dane v protokole konštatoval, že obchodné transakcie platiteľa v tuzemsku za zdaňovacie obdobia september, október, november a december 2009 sa neuskutočnili tak, ako boli na faktúrach deklarované. Faktúry vyhotovené spoločnosťou MARKT, s.r.o. za zdaňovacie obdobia september, október, november a december 2009 pre odberateľa EUROCOOP spotrebné družstvo, vystupujúcim ako dodávateľ tovarov v SR, neboli faktúry za reálne uskutočnené dodávky tovarov v tuzemsku, ktoré by boli vyhotovené v súlade s § 71 ods. 1 zákona o DPH na základe vzniku daňovej povinnosti. Platiteľ, ktorý faktúry vyhotovil, neuviedol daň z dôvodu vzniku daňovej povinnosti. Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
Na základe vyššie uvedeného, v prípade spoločnosti MARKT s.r.o. sa jednalo o fiktívne usadenie sa na uvádzanej adrese, ktoré nebolo možné kvalifikovať ako sídlo hospodárskej činnosti a obchodnú činnosť tejto spoločnosti možno charakterizovať ako deklarovanie fiktívnej ekonomickej činnosti bez akéhokoľvek reálneho základu. V rámci vyššie uvedeného obchodného reťazca v zdaňovacích obdobiach 9-12/2010 bola prvým subjektom na území SR spoločnosť PERRO s.r.o..
Správca dane nahliadol do spisu daňového subjektu PERRO s.r.o., v súvislosti s preverením, či daňový subjekt EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii nadobudol tovar, ktorý je deklarovaný na predmetných faktúrach. Bolo zistené, že u daňového subjektu PERRO s.r.o. prebiehalo konanie, v rámci ktorého sa správcovi dane nepodarilo zabezpečiť a získať žiadne doklady a písomnosti tejto spoločnosti.
Spoločnosť PERRO s.r.o. nepodávala daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty a ani k dani z príjmov právnickej osoby, posledné podané priznanie k dani z pridanej hodnoty podala za zdaňovacie obdobie október 2010, posledné podané priznanie k dani z príjmov právnickej osoby bolo podané za zdaňovacie obdobie roku 2009. Správca dane vyzýval spoločnosť PERRO s.r.o. na podanie daňových priznaní, všetky výzvy sa vrátili späť s poznámkou poštového doručovateľa: „adresát neznámy“. Spoločnosti PERRO s.r.o. určené posledné zdaňovacie obdobie júl 2011.
Podľa databázy intrakomunitárnych obchodov evidovaných v rámci Európskej únie (VIES) bolo zistené deklarované dodanie tovarov do tuzemska za obdobia 3. štvrťrok 2010 a 4. štvrťrok 2010 platiteľom Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o., Česká republika pre spoločnosť PERRO s.r.o.. Obchodné transakcie medzi PERRO s.r.o. a Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o., za zdaňovacie obdobia 3. štvrťrok až 4.
štvrťrok 2010 boli potvrdené.. V protokole o místním šetření Finančního úřadu v Moravském Krumlově, Zámecká 8, Moravský Krumlov, Česká republika č.j. 51370/12/348930703714 zo dňa 10.10.2012 konateľ spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. p. V. V. sa vyjadril, že obchodných jednaniach sa zúčastnili za spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. riaditeľ C.. C. I. a za spoločnosť PERRO s.r.o. p. C. X., tovar objednával p. C. X., faktúry boli uhrádzané v hotovosti, prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. a vykládka bola na mieste, ktoré je uvedené na prepravných listoch. Dodávateľské faktúry boli vystavené spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s. r.o. pre odberateľa PERRO s.r.o.. Podľa medzinárodných nákladných listov (CMR) tovar bol odoslaný a prepravený spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. a vykladaný v sídle spoločnosti PERRO s.r.o.. No podľa zadnej strany nákladných listov (CMR) spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. tovar si preberali viacerí odberatelia, okrem iných aj L. V., F. XX, B., G. D., N. 7, V., V. D., N. 7, V., U.. R. D., N. 7, V..
Správca dane vyzval Štátnu veterinárnu a potravinovú správu SR, Botanická 17, Bratislava o poskytnutie informácií, či kontrolovaný daňový subjekt PERRO s.r.o. rokov 2008, 2009, 2010 a 2011 zaregistrovaný na príslušnej Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe v zmysle § 40 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a v súlade s článkom 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29. apríla 2004 o hygiene potravín a či bola vykonaná kontrola tovaru - produktov živočíšneho pôvodu. Regionálna veterinárna a potravinová správa Bratislava v odpovedi č. 475/4233/2012 zo dňa 17.10.2012 oznámila, že spoločnosť PERRO s.r.o. nebola registrovaná v zmysle § 40 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a v súlade s článkom 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29. apríla 2004 o hygiene potravín.
V rámci vyššie uvedeného obchodného reťazca v zdaňovacích obdobiach 8, 9, 10, 12/2011 bola prvým subjektom na území SR spoločnosť NEXT + s.r.o..
Správca dane nahliadol do spisu daňového subjektu NEXT+ s.r.o., Osuského 1649/40, Bratislava v súvislosti s preverením, či daňový subjekt EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii (do 04.04.2013 EUROCOOP spotrebné družstvo) nadobudol tovar, ktorý je deklarovaný na predmetných faktúrach. Bolo zistené, že u daňového subjektu NEXT+ s.r.o. prebiehalo konanie, v rámci ktorého sa správcovi dane nepodarilo zabezpečiť a získať žiadne doklady a písomnosti spoločnosti NEXT+ s.r.o..
Spoločnosť NEXT+ s.r.o. nepodávala daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty a ani k dani z príjmov právnickej osoby, posledné podané priznanie k dani z pridanej hodnoty podal za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2010, posledné podané priznanie k dani z príjmov právnickej osoby bolo podané za zdaňovacie obdobie roku 2009. Správca dane vyzýval spoločnosť NEXT+ s.r.o. na podanie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011 (výzva sa vrátila späť s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“). Spoločnosti bolo určené posledné zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2012 (rozhodnutie sa vrátilo späť s poznámkou „adresát neznámy“).
Podľa databázy intrakomunitárnych obchodov evidovaných v rámci Európskej únie (VIES) bolo zistené dodanie tovarov do tuzemska za obdobia 3. štvrťrok 2011 a 4. štvrťrok 2011 platiteľom Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. Česká republika pre spoločnosť NEXT+ s.r.o.. Boli potvrdené dodávky tovaru - bravčového mäsa od spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s. r.o. v zdaňovacích obdobiach 3. štvrťrok 2011 a 4. štvrťrok 2011. V protokole o místním šetření Finančního úřadu v Moravském Krumlově, č.j. 51359/12/348930703714 zo dňa 16.10.2012 splnomocnený zástupca spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. p. P. X. sa vyjadril, že obchodných jednaniach sa zúčastnili za spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. riaditeľ C.. C. I. a za spoločnosť NEXT+ s.r.o. p. C. X., tovar objednával p. C. X., faktúry boli uhrádzané v hotovosti, prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. a vykládka bola na mieste, ktoré je uvedené na prepravných listoch. Dodávateľské faktúry boli vystavené spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. pre odberateľa NEXT+ s.r.o.. Podľa medzinárodných nákladných listov (CMR) tovar bol odoslaný a prepravený spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. a vykladaný v sídle spoločnosti NEXT+ s.r.o.. No podľa pečiatok zo zadnej strany nákladných listov (CMR) spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. tovar si preberali viacerí odberatelia, medzi nimi aj L. V., F. XX, B., U.. R. D., N. 7, V..
Správca dane vyzval Štátnu veterinárnu a potravinovú správu SR, Botanická 17, Bratislava o poskytnutie informácií, či kontrolovaný daňový subjekt NEXT+ s.r.o. rokov 2008, 2009, 2010 a 2011 zaregistrovaný na príslušnej Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe v zmysle § 40 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a v súlade s článkom 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29. apríla 2004 o hygiene potravín a či bola vykonaná kontrola tovaru - produktov živočíšneho pôvodu. Regionálna veterinárna a potravinová správa Bratislava - mesto, Polianky 8, Bratislava v odpovedi č. PO/2013/2611/43 zo dňa 30.06.2013 oznámila, že spoločnosť NEXT+ s.r.o. nebola registrovaná v zmysle § 40 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a v súlade s článkom 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29. apríla 2004 o hygiene potravín.
Žalovaný má za to, že na základe vyššie uvedeného rozsiahleho šetrenia vykonaného správcom dane vyplýva, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania, do ktorého boli zapojené osoby bez akéhokoľvek právneho vedomia a ekonomicko-sociálneho zázemia (subjekty ktoré boli prvé v dodávateľskom reťazci na území SR), vystupujúce v úlohe dodávateľov pre platiteľa EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, za účelom odpočítania dane z tovaru nadobudnutého v tuzemsku, čoho následným efektom u žalobcu bolo získanie daňovej výhody.
V súvislosti s tým správne orgány pri vyhodnotení skutkového stavu poukázali na zneužitie práva v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax. V odseku 66 tohto rozsudku je uvedené: „Ak platiteľ alebo skupina vzájomne prepojených platiteľov dane vykoná viac plnení, ktoré ako celok vytvoria umelú situáciu, ktorej jediným cieľom je vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe, na takéto plnenia sa nesmie prihliadať“. Odsek 69 rozsudku: „Uplatňovanie právnej úpravy Spoločenstva totiž nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužitím výhody stanovené právom Spoločenstva“.
Obchodné transakcie, ktoré boli predmetom daňových kontrol, neboli bežnými obchodnými transakciami, ale boli deklarované s cieľom získať daňovú výhodu, ktorou bolo vrátenie DPH na vstupe u konečných odberateľov.
Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré v danom prípade nasvedčovali zneužitiu práva v oblasti DPH.
Podnikateľské aktivity žalobcu neboli štandardnými obchodmi, nakoľko bolo preukázané, že fakturačný tok tovaru, jedná sa o komoditu mäso, sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodanom na územie SR.
Zo zistení správcu dane vyplynulo, že jediným cieľom deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody pre podnikateľské subjekty zapojené do reťazca, čiže aj pre U.. V prípade totožnosti fakturačného a reálneho toku tovaru, by U., ako nadobúdateľ tovaru z iného členského štátu nemohol uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1, písm. a), pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ale musel by postupovať podľa § 49 ods. 2, písm. c), čo znamená, že ako platiteľ by mohol odpočítať daň z tovarov v tom prípade, ak by ním bola daň uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona o DPH (t.j. vykonal by tzv. „samozdanenie“ = uplatnenie slovenskej DPH na cenu uvedenú na českej faktúre, túto by si zároveň odpočítal, teda finančný efekt zo samozdanenia a odpočítania by bol nulový, nevznikol by nárok na vrátenie dane zo štátneho rozpočtu SR).
Zo zistení daňových kontrol vyplynulo, že dodanie tovaru českou spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o. na územie SR slovenským platiteľom dane tak, ako bolo deklarované na faktúrach, malo za následok zneužitie práva s cieľom získať daňovú výhodu.
Žalobcom predložené doklady majú povahu listinných dôkazov a samé o sebe nepreukazujú fakturované zdaniteľné obchody. Platiteľ musí byť schopný preukázať nielen dokladmi, ale aj inými dôkazmi, že reálne prišlo k fakturovaným obchodom. Každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane.
Najvyšší súd SR v rozsudku č. 4Sžf/20/2011 uviedol, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH.
V rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. decembra 2011 č. 8Sžf/51/2010, sa okrem iného uvádza, že z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky pre odpočítanie DPH platiteľom, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu skutočne boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal.
Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. decembra 2011 č. 8Sžf/51/2010 bolo zdôraznené, že znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, že do úvahy sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené.
Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že žalobca si vôbec nepreveril postavenie dodávateľa, nepreveril si, kto je oprávnený za neho konať, či je schopný tovar dodať, či je kontaktný, k dodávateľskej firme sa nevedel vyjadriť. Do styku prišiel len s pánom X. ktorý však za uvedeného dodávateľa nebol oprávnený konať.
Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol a žalobcovi žiadnu náhradu trov konania nepriznal.
III.
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo 38 rozhodnutí správneho orgánu, ktorými žalovaný správny orgán podľa ust. § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej daňový poriadok) potvrdil odvolaniami žalobcom napadnuté rozhodnutia Daňového úradu v Bratislave. Uvedenými rozhodnutiami Daňového úradu v Bratislave správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október až december 2008, január až december 2009, január až december 2010, január až október 2011 a december 2011.
Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi konania sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach (žaloba, vyjadrenie).
Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo- zvukové záznamy.
Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
Podľa odseku 6 citovaného ustanovenia, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa odseku 7 citovaného ustanovenia, daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
Podľa odseku 8 citovaného ustanovenia, právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
Podľa odseku 9 citovaného ustanovenia, správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia, na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada.
Podľa ust. § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Podľa ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Z vyššie citovaného ust. § 49 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH vyplýva, že právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.
Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
IV.
Daňový poriadok zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.
Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v či. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fíškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.
Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 a § 51 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie uplatňuje, preukázal, že splnil podmienky, ktoré pre nárok na odpočítanie zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený.
Dodanie tovaru, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo.
Ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH určuje podmienky, za akých si daňový subjekt môže odpočítať daň, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovar, ktorý bol dodaný platiteľom dane uvedeným na faktúre. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane správne vychádzal nielen z daňových dokladov predložených žalobkyňou, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny podklad.
Žalovaný a tiež správca dane vo svojich rozhodnutiach dospeli k záveru, že v konaní (daňovou kontrolou) bolo preukázané, že obchody deklarované žalobcom ako titul na zdaniteľné plnenia, z ktorých mu vznikol nárok na odpočítanie DPH, neprebehli deklarovaným spôsobom, žalobca nepreukázal ich reálnosť, neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov od dodávateľa vystavujúceho faktúry, ktorých pravdivosť bola správcom dane spochybnená.
V danej súvislosti súd poukazuje na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného systému DPH (rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012
- Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C-285/11 z 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13 z 13.02.2014 - Maks Pen...). Vyplýva z nej, že „právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie“. Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil „právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe“ (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 26 a citovanú judikatúru). „Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 29 a citovanú judikatúru). Ak sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté“.
Na druhej strane však osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.
Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností. Vnútroštátnemu súdu potom prináleží vykonať celkové posúdenie všetkých skutočností a skutkových okolností veci, aby bolo vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi možné určiť, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, ktorého sa dopustili jeho dodávatelia.
Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť.
Podľa názoru žalovaného nebolo preukázané, že takto fakturovaný tovar bol žalobcovi dodaný tým dodávateľom, ktorý je uvedený na predmetných faktúrach, t.j. L. V., že tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi následné právo na odpočet DPH.
Daňové orgány na základe vykonaného dokazovania dospeli k presvedčeniu, že tovar nebol dodaný spoločnosťami BDL Logistic, s.r.o., REAL KOMPLEX s.r.o., SYOMA s.r.o., MARKT, s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo a L. V. a že týmito len prechádzal fakturačne (na tieto subjekty boli fiktívne vystavované faktúry).
Žalovaný tvrdí, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola spochybnená zo zistenia, že žalobca a L. sa nestretli, hoci boli zmluvné strany v predmetnom obchodnom vzťahu a tovar bol, tak ako predtým, priamo dovážaný od českého dodávateľa Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o..
Tento argument žalobca vysvetľoval tým, že v mene firmy L. V. vystupoval ako jej zástupca C. X. disponujúci hodnovernými signifikátormi nevzbudzujúcimi žiadne podozrenie, že by za dodávateľa (predávajúceho) nebol oprávnený konať, čo potvrdil i sám C. X. vo výpovedi pred vyšetrovateľom, kedy priznal organizovanie daňovej trestnej činnosti s niektorými ďalšími stíhanými, pričom však žalobcu a členov jeho rodiny do organizovania tejto trestnej činnosti nezahrnul.
Zistenia správcu dane, ktoré pramenia z vykonaného dokazovania, nevylučuje možnosť, že dodávateľ žalobcu a jeho subdodávatelia mohli konať v rozpore so zákonom, čo koniec koncov i z administratívneho spisu vyplýva, avšak v žiadnom prípade to nie je objektívnym dôkazom protizákonnosti konania žalobcu.
Z judikatúry ESD vyplýva, že platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH sa musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či mal z opätovného tovaru prospech alebo nie. Uvedenú otázku je oprávnený ustáliť aj daňový orgán a nemusí počkať na postup a rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní. Pokiaľ daňové orgány v konaní tvrdili, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak nie spôsobom deklarovaným vo faktúrach, ale zároveň nepreukázali, že žalobca bol priamo zainteresovaný na vytvorení reťazca fiktívnych obchodov, bolo z ich strany potrebné objektívne preukázať, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenia zakladajúce nárok na odpočet DPH boli súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. V takom prípade dôkazné bremeno prešlo na správcu dane, ktorý bol povinný preveriť vzťah žalobcu k podvodnému konaniu vzniknuvšiemu v reťazci firiem, ktorého bol súčasťou a jeho vedomosť o tom, že u iného daňového subjektu došlo k porušeniu zákona o DPH.
Súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50, z ktorého vyplýva, že nemožno zdaniteľnej osobe zamietnuť právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.
Zároveň platí, že daňový orgán nie oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 51).
V obchodnom styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv. Akokoľvek by bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom prípade obeťou podvodu.
Dôkazy o protiprávnosti konania obchodných partnerov žalobcu nemožno, podľa názoru súdu, považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti jeho konania, ani v tom nemožno badať jeho vedomosť o
existencii porušenia daňových právnych predpisov, či jeho priamu, cielenú a úmyselnú participáciu na daňovom podvode.
Dôkazné bremeno, že u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov (3Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010).
Právo na odpočet dane môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že predmetná zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 52).
Súd je názoru, že daňové orgány v konaní nedisponovali dôkazmi, na základe ktorých by boli oprávnené tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu, alebo, že by páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť žalobcovi priznanie práva na odpočet DPH. Za daných okolností nemožno opomínať ani na právnu zásadu in dubio pro reo, ktorá sa zväčša uplatňuje v trestnom konaní, avšak nie je vylúčené jej rešpektovanie aj pre daný prípad, kedy existujú pochybnosti o otázke skutkového posúdenia vzťahu (subjektívnej stránke) žalobcu k zákonnosti (resp. nezákonnosti) konania jednotlivých účastníkov predmetného reťazca. Uvedené pochybnosti, pokiaľ je to možné, môžu byť odstránené v daňovom konaní. Súd opakuje, že odporuje právu EÚ a tiež zákonu o DPH, aby sa v súdenej veci, zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodanie tovaru alebo služby z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané v rámci reťazca zdaniteľných obchodov sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca. Je možné zhrnúť, že uvedené prináleží preveriť nezávislým daňovým orgánom, ktoré v danom prípade k tejto svojej povinnosti nepristúpili komplexne, náležite starostlivo a dostatočne zodpovedne.
Súd konštatoval, že žalovaný svoje skutkové zistenia, ktoré súd už vyššie označil za nedostatočné, zhrnul do tvrdenia, že nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľom uvedeným na faktúrach, t.j. L. V., teda tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na územie SR, a preto jediným cieľom deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody pre podnikateľské subjekty zapojené do reťazca, čiže aj pre žalobcu.
Súdu sa uvedené závery žalovaného zdali pre preskúmanie jeho rozhodnutí nedostatočne odôvodnené. Napriek obsiahlosti rozhodnutí, súd konštatoval absenciu odôvodnenia.
Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať.
Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného základného práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo, či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia.
Správny súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Platí, že vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania.
Žalobcovi bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe, keby bolo objektívne preukázané, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch produkovaných žalobcom mu neboli nikdy dodané, čo by znamenalo, že žalobca bol súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Uvedené, ako súd vyššie konštatoval, správca dane ani žalovaný zistili nedostatočne.
Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. iná nezákonnosť, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť právo odpočítať hodnotu zaplatenej DPH len za predpokladu, že v konaní objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Najpodstatnejšou otázkou by v takomto prípade bolo, či žalobca s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti mohol vedieť, že jeho konanie smeruje resp. napomáha k neoprávnenému získaniu nároku na odpočet DPH. Súd konštatuje, že „či vedel“ znamená, že existovali určité skutkové zistenia zakladajúce dôvodné pochybnosti o tom, že by žalobca o podvodnom konaní nevedel, a že bol tak s možnosťou existencie podvodného konania aspoň uzrozumený. Z dôkazov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise však uvedené preukázané rozhodne nebolo. Zo skutkového stavu zisteného daňovými orgánmi je vylúčené tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu (iného protiprávneho konania), alebo, že by páchateľom pomáhal.
Pokiaľ ide o možnosť, že žalobca „mal vedieť“, táto znamená, že žalobca mal a mohol prijať také opatrenia, ktoré by vylúčili podvodné konanie, resp. jeho účasť na takom konaní. Z judikatúry ESD vyplýva, že platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH sa musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či mal z opätovného tovaru prospech alebo nie. Ak by k takémuto objektívnemu zisteniu daňové orgány dospeli, a to na základe právne relevantných dôkazov preukazujúcich tento vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, potom by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH.
V rozhodnutiach správcu dane a žalovaného uvedené posúdenie podporené úvahami žalovaného, aby bolo možné správnosť jeho právneho posúdenia, absentuje.
Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03) konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupu u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa
podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý (3Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010). V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté.
V prejednávanej veci súd konštatoval, že samotná existencia tovaru a jeho dodanie, neboli zo strany správcu spochybnené, tovar bol reálne dodaný kupujúcemu, pričom toto dodanie tovaru bolo riadne podložené faktúrami a dodaný tovar bol kupujúcim použitý na výboru finálnych produktov, ktoré boli následne predané konečnému spotrebiteľovi. V dôsledku tejto skutočnosti by mali byť splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Toto právo vzniká platiteľovi v momente, keď vznikla daňová povinnosť. Platiteľ DPH môže odpočítať daň z nakúpených tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré zakladajú právo na odpočítanie DPH na vstupe. Táto skutočnosť podľa názoru súdu nebola sporná.
S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom, súc viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu, bude postupovať v naznačenom smere.
Nevyhnutné v ďalšom konaní bude doplniť dokazovanie o zistenie, a to bez pochybností, vzťahu žalobcu k reťazcu, v rámci ktorého sa uskutočnili predmetné zdaniteľné obchody a bude žalovaný povinný riadne zisťovať, a to znova bez pochybností, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 2.660,- Eur a v nákladoch právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov;
- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom v sume 134,- Eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 Eur,
- písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba v sume 134,- Eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 Eur,
- účasť na pojednávaní (14.01.2016) v sume 143,- Eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,58 Eur.
Spolu náklady právneho zastúpenia zvýšené o DPH v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. predstavujú sumu 522,79 Eur, ktoré je žalovaný povinný podľa § 149 ods. 1 O.s.p. uhradiť na účet právneho zástupcu žalobcu.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo.
Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.