Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 353/2018
PDF · 158.18 KB
No categories available
IV. ÚS 353/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou,
Andreja Kmeťa 28, Martin, a , ,
zastúpenej advokátkou Mgr. Petrou Hrubovou, Mierové námestie 93, Ilava, ktorou
namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného úradu Martin v konaní o reštitučnom nároku
uplatnenom 28. decembra 2004, a takto
rozhodol:
Sťažnosti a o d m i e t a pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2016 doručená sťažnosť (vedená pod sp. zn. Rvp 13694/2016) ,
(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného úradu Martin
(ďalej len „okresný úrad“) v konaní o reštitučnom nároku uplatnenom 28. decembra 2004
(ďalej len „napadnuté konanie“).
Dňa 24. októbra 2016 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť (vedená pod sp. zn.
Rvp 13954/2016) , (ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpenej advokátkou Mgr. Petrou Hrubovou, Mierové námestie 93, Ilava,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného
úradu v napadnutom konaní.
Zo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi
napadnutého konania vedeného okresným úradom, ktorého predmetom je rozhodovanie
o reštitučnom nároku podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov, ktorý uplatnila ich právna predchodkyňa. Návrh na navrátenie vlastníctva
k pozemkom právna predchodkyňa sťažovateľov uplatnila návrhom z 28. decembra 2004.
Sťažovatelia v sťažnostiach zhodne uvádzajú, že od uplatnenia reštitučného nároku
uplynulo takmer 12 rokov, pričom vec ešte nebola okresným úradom právoplatne skončená.
Právna predchodkyňa sťažovateľov podala Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) návrh na konanie vo veci nečinnosti okresného úradu, na základe ktorého krajský sud
uznesením sp. zn. 20 S 6/2012 z 10. apríla 2012 uložil okresnému úradu povinnosť konať
a vo veci uplatneného reštitučného nároku rozhodnúť v lehote do 26. júna 2012.
Podľa sťažovateľov aj napriek uzneseniu krajského súdu nečinnosť okresného úradu
aj naďalej pokračovala, preto sa právna predchodkyňa sťažovateľov domáhala
prostredníctvom krajského súdu uloženia poriadkového opatrenia podľa v tom čase platného
a účinného § 250u Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd následne uznesením sp. zn.
20 S 6/2012 z 26. marca 2013 uložil okresnému úradu pokutu v sume 200 €.
Sťažovatelia zdôrazňujú, že okresný úrad bol v období od 29. decembra 2004
do 5. decembra 2011, t. j. počas 83 kalendárnych mesiacov absolútne nečinný a nevykonal
žiadny procesný úkon.
Vzhľadom na skutočnosť, že právna predchodkyňa sťažovateľov v priebehu
napadnutého konania zomrela, pričom zanechala závet, v ktorom určila ako svojich dedičov
sťažovateľov, stali sa títo účastníkmi napadnutého konania.
Sťažovatelia ďalej zdôrazňujú, že rozhodovanie o reštitučných nárokoch tvorí bežnú
agendu a náplň práce zamestnancov okresného úradu, pričom nečinnosťou okresného úradu
„došlo k stavu, že vlastníckemu právu sťažovateľa nie je zaručená rovnaká ochrana, ako
vlastníckemu právu iných vlastníkov v obdobných veciach“.
Keďže žiadny z dosiaľ uplatnených právnych prostriedkov nápravy nebol vo veci
účinný, sťažovatelia sa domnievajú, že v ich prípade je sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
prípustná.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažností na ďalšie konanie o nich rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie ich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného úradu v napadnutom konaní,
prikáže okresnému úradu konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľom prizná úhradu
trov konania a primerané finančné zadosťučinenie v sume každému po 18 000 €.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia
odôvodňujú tým, že nemôžu „pokojne užívať svoj majetok pre nečinnosť porušovateľa
základného práva“.
Uznesením pléna ústavného súdu sp. zn. PLs. ÚS 2/2017 z 18. januára 2017 bola vec
vedená pod sp. zn. Rvp 13694/2016 spojená s vecou vedenou pod sp. zn. Rvp 13954/2016 na
spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13694/2016.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného úradu v napadnutom konaní
Vo vzťahu k tejto časti sťažností ústavný súd považuje za potrebné najprv poukázať
na svoju doterajšiu judikatúru vo veciach, v rámci ktorých sťažovatelia namietali porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom orgánov verejnej správy (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Ústavný súd už vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 317/04 zdôraznil:
„Prostredníctvom ustanovenia § 250t Občianskeho súdneho poriadku poskytuje
zákonodarca fyzickým osobám a právnickým osobám právnu možnosť domáhať sa súdnej
ochrany ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach pred orgánmi verejnej
správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným
právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.“
Obdobne vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 189/07 ústavný súd výslovne uviedol:
„Ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa sťažovatelia
nemôžu domáhať v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v prípade, že
prieťahy v konaní orgánu verejnej správy (pozemkového úradu) nenamietali podaním
žaloby v správnom súdnictve podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(v súčasnosti § 242 a nasl. Správneho súdneho poriadku – pozn. ústavného súdu).
Nepodanie žaloby v správnom súdnictve sťažovateľmi sa považuje za nevyužitie všetkých
možných prostriedkov nápravy, v dôsledku čoho Ústavný súd Slovenskej republiky
sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na konanie.“
K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj vo veci vedenej pod sp. zn.
I. ÚS 400/2012, keď opätovne konštatoval, že „rozhodovanie o nečinnosti orgánov verejnej
správy, a teda aj o ochrane základných a iných práv, porušenie ktorých môže byť dané
nečinnosťou správneho orgánu, je zverené všeobecným súdom v rámci správneho
súdnictva“.
Podľa § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla
2016 (ďalej aj „SSP“), správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných
zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej
správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Konanie o žalobe proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podrobnejšie upravujú § 242 až § 251 SSP. Z § 242 ods. 1
SSP pritom jednoznačne vyplýva, že žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia
nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. Z uvedených
ustanovení Správneho súdneho poriadku možno vyvodiť záver, že na ne možno v plnom
rozsahu aplikovať judikatúru ústavného súdu uplatňovanú vo vzťahu k dnes už neplatnému
a neúčinnému § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, teda judikatúru, ktorá
vzhľadom na subsidiaritu právomoci ústavného súdu vylučuje, aby ústavný súd poskytoval
ochranu namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 6
ods. 1 dohovoru), ku ktorému malo dôjsť postupom orgánov verejnej správy.
Ústavný súd už v súvislosti so sťažnosťami, v ktorých sťažovatelia namietali
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
nečinnosťou správneho orgánu, vyslovil rovnako názor, podľa ktorého právomoc správneho
súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom, a to ani za okolností, keď už
raz všeobecný súd rozhodoval vo veci nečinnosti správneho orgánu (pozri k tomu
III. ÚS 377/2012, m. m. II. ÚS 200/2011). V zmysle príslušných ustanovení Správneho
súdneho poriadku je tu, vzhľadom na skutočnosť, že konanie pred správnym orgánom stále
trvá, daná právomoc správneho súdu. Preto právomoc príslušného súdu v správnom
súdnictve preskúmať nečinnosť správneho orgánu vylučuje právomoc ústavného súdu
(m. m. I. ÚS 410/2011, II. ÚS 183/2010).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v časti, ktorou
namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného úradu v napadnutom konaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich
prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného úradu v napadnutom
konaní
Sťažovatelia namietajú aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
okresného úradu v napadnutom konaní.
Sťažovatelia však argumentačne spájajú namietané porušenie svojich majetkových
práv podľa ústavy a dodatkového protokolu s namietaným porušením ich základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za uvedených okolností sú
závery, ku ktorým ústavný súd dospel vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v plnom rozsahu
aplikovateľné aj na túto časť sťažnosti. Ústavný súd preto odmietol aj túto časť sťažností
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi v nich uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018