Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 357/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti SMSCREDITS s. r. o., Dlhá 95C, Žilina, zastúpenej advokátskou kanceláriou

HRONČEK & PARTNERS, s. r. o., Národná 10, Žilina, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Róbert Hronček, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Národnej banky Slovenska

v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť SMSCREDITS s. r. o. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SMSCREDITS s. r. o., Dlhá 95C, Žilina (ďalej

len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou

HRONČEK & PARTNERS, s. r. o., Národná 10, Žilina, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Róbert Hronček, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Národnej banky Slovenska v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala 29. mája

2015 Národnej banke Slovenska žiadosť o udelenie povolenia na poskytovanie

spotrebiteľských úverov bez obmedzenia podľa

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o spotrebiteľských úveroch“), o ktorej sa koná v napadnutom konaní.

Rozhodnutím Národnej banky Slovenska č. k. -20 z 27. mája 2016

(ďalej len „rozhodnutie z 27. mája 2016“) bola v prvom stupni v súlade s § 29 ods. 1 zákona

č. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“) žiadosť

sťažovateľky zamietnutá.

Proti rozhodnutiu Národnej banky Slovenska z 27. mája 2016 podala sťažovateľka

14. júna 2016 rozklad, prostredníctvom ktorého sa domáhala, aby Banková rada Národnej

banky Slovenska rozhodla o podanom rozklade podľa § 32 ods. 1 zákona o dohľade nad

finančným trhom a zrušila citované rozhodnutie Národnej banky Slovenska a vec vrátila

tomuto orgánu na nové konanie.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že o rozklade nebolo do dňa podania sťažnosti ústavnému

súdu rozhodnuté, a to aj napriek tomu, že ide o vec, ktorá má zásadný vplyv na výkon jej

činnosti. V tejto súvislosti argumentuje, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo

podľa § 20 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch o žiadosti rozhodnúť v lehote

3 mesiacov od podania žiadosti, najneskôr do 12 mesiacov. Dôsledkom nečinnosti Národnej

banky Slovenska je sťažovateľka v právnej neistote, pričom rovnako nepriaznivo sa

uvedená nečinnosť Národnej banky Slovenska dotkla aj výkonu jej podnikateľskej činnosti,

ktorú prestala vykonávať, čím jej následne vznikla škoda.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka podala 10. marca 2017 sťažnosť podľa § 3

o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sťažnostiach“), ktorá však nebola zo strany Národnej banky Slovenska v zmysle § 13

ods. 1 zákona o sťažnostiach vybavená do 60 pracovných dní. Sťažovateľka v tomto

kontexte namieta, že Národná banka Slovenska si opätovne „nesplnila svoju zákonom

ustanovenú povinnosť, čím ako orgán verejnej moci, ktorému je zverené rozhodovanie

o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, opätovne porušuje svoju

povinnosť postupovať bez zbytočných prieťahov“.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že podaním sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach

vyčerpala všetky „zákonné prostriedky na ochranu svojich práv a právom chránených

záujmov... a preto sa sťažovateľ obracia na Ústavný súd Slovenskej republiky s cieľom

poskytnutia ochrany jeho právam“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jej základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru postupom

Národnej banky Slovenska v napadnutom konaní, prikáže Národnej banke Slovenska, aby

v napadnutom konaní konala bez zbytočných prieťahov v súlade so zákonom o dohľade nad

finančným trhom a prizná sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 000 000 € a úhradu trov konania v sume 5 841,62 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje stratou

predpokladaného zisku zo svojej podnikateľskej činnosti, ktorú bola nútená prestať

vykonávať, a rovnako aj investíciou finančných prostriedkov do vykonávania

podnikateľskej činnosti na marketingové a iné aktivity.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd v prvom rade sústredil

na posúdenie postavenia Národnej banky Slovenska v rámci sústavy orgánov verejnej moci.

Vychádzajúc zo sťažnosti totiž sťažovateľka zastáva názor, že vo veci namietaných

zbytočných prieťahov v napadnutom konaní Národnej banky Slovenska je daná právomoc

ústavného súdu. Sťažovateľka napáda postup Národnej banky Slovenska pri výkone jej

právomocí podľa zákona o dohľade nad finančným trhom v spojení so zákonom

o spotrebiteľských úveroch.

Za podstatné pre záver, či je vo veci sťažovateľky daná právomoc ústavného súdu, je

posúdenie otázky, či napádaný postup Národnej banky Slovenska možno považovať za

výkon verejnej správy. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu verejnú správu

charakterizuje to, že sa vykonáva vo verejnom záujme, pričom pojem verejná správa

označuje buď činnosť, alebo inštitúcie, ktoré túto správu vykonávajú ().

Navyše, pojem verejná správa je podľa názoru ústavného súdu pojem širší ako termín štátna

správa, ktorá je iba zložkou verejnej správy ().

Národná banka Slovenska je podľa názoru ústavného súdu pri výkone právomocí

udeliť povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských

úveroch v spojení so zákonom o dohľade nad finančným trhom, celkom nepochybne

orgánom verejnej správy. Verejný záujem pri výkone činnosti Národnej banky Slovenska

pri výkone dohľadu nad finančným trhom možno identifikovať zo samotného zákona

o dohľade nad finančným trhom a prostredníctvom ním identifikovaného cieľa zákona,

ktorým je zaistenie stability finančného trhu ako celku, ako aj bezpečné a zdravé fungovanie

finančného trhu v záujme udržiavania dôveryhodnosti finančného trhu, ochrany finančných

spotrebiteľov a iných klientov na finančnom trhu a rešpektovania pravidiel hospodárskej

súťaže (§ 1 zákona o dohľade nad finančným trhom).

Postavenie Národnej banky Slovenska ako orgánu verejnej správy nepriamo

potvrdzuje aj § 33 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom, podľa ktorého zákonnosť

právoplatných rozhodnutí a postupu Národnej banky Slovenska vo veciach dohľadu je

preskúmateľná správnym súdom podľa osobitného zákona (§ 177 – § 193 Správneho

súdneho poriadku).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Národnej banky Slovenska

v napadnutom konaní

S prihliadnutím na už vyslovený predbežný záver ústavného súdu o postavení

Národnej banky Slovenska ako orgánu verejnej správy ústavný súd považuje za potrebné

najprv poukázať na svoju doterajšiu (už ustálenú) judikatúru vo veciach, v rámci ktorých

sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom orgánov verejnej správy

(obdobne porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote čl. 6 ods. 1

dohovoru).

Ústavný súd už vo veci vedenej pod sp. zn. zdôraznil, že

„Prostredníctvom ustanovenia poskytuje

zákonodarca fyzickým osobám a právnickým osobám právnu možnosť domáhať sa súdnej

ochrany ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v konaniach pred orgánmi verejnej

správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.“.

Obdobne vo veci vedenej pod sp. zn. ústavný súd výslovne uviedol:

„Ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa sťažovatelia

nemôžu domáhať v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v prípade, že

prieťahy v konaní orgánu verejnej správy (pozemkového úradu) nenamietali podaním

žaloby v správnom súdnictve podľa

(v súčasnosti a nasl. – pozn. ústavného súdu).

Nepodanie žaloby v správnom súdnictve sťažovateľmi sa považuje za nevyužitie všetkých

možných prostriedkov nápravy, v dôsledku čoho Ústavný súd Slovenskej republiky

sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na konanie.“ K rovnakému záveru ústavný

súd dospel aj vo veci vedenej pod sp. zn. , keď opätovne konštatoval, že

„rozhodovanie o nečinnosti orgánov verejnej správy, a teda aj o ochrane základných a iných

práv, porušenie ktorých môže byť dané nečinnosťou správneho orgánu, je zverené

všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva“.

Podľa , ktorý nadobudol účinnosť 1. júla

2016, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov

orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy

a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Konanie o žalobe proti

nečinnosti orgánu verejnej správy podrobnejšie upravujú § 242 až § 251 Správneho súdneho

poriadku. Z , pritom jednoznačne vyplýva, že

žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom

administratívnom konaní. Z uvedených ustanovení možno

vyvodiť záver, že na ne možno v plnom rozsahu aplikovať judikatúru ústavného súdu

uplatňovanú vo vzťahu k v súčasnosti už neplatnému a neúčinnému § 250t ods. 1

, teda judikatúru, ktorá vzhľadom na subsidiaritu právomoci

ústavného súdu vylučuje, aby ústavný súd poskytoval ochranu namietanému porušeniu

základného práva podľa (obdobne dohovoru), ku ktorému

malo dôjsť postupom orgánov verejnej správy.

V zmysle príslušných ustanovení je tu, vzhľadom na

skutočnosť, že konanie pred orgánom verejnej správy stále trvá, daná právomoc správneho

súdu, a preto právomoc príslušného súdu v správnom súdnictve preskúmať nečinnosť

orgánu verejnej správy vylučuje právomoc ústavného súdu (m. m. ,

).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Národnej banky Slovenska v napadnutom konaní,

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom Národnej banky Slovenska v napadnutom konaní

Sťažovateľka súčasne namieta aj porušenie svojho základného práva podnikať

a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa postupom Národnej banky

Slovenska v napadnutom konaní.

Sťažovateľka však namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1

argumentačne zjavne spája s namietaným porušením svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru. Za uvedených okolností sú závery,

ku ktorým ústavný súd dospel vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, v plnom rozsahu aplikovateľné aj

na túto časť sťažnosti. Aj túto časť sťažnosti preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018