Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 345/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, Poľská republika, a ,

, Poľská republika, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom

Remetom, Masarykova 2, Prešov, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv

podľa , , , , a 2 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj porušenie rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. októbra 2017 a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. mája 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. februára 2018 doručená sťažnosť , ,

Poľská republika (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a ,

, Poľská republika (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu aj

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov,

ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,

, a 2 (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako

aj porušenie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 20. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka

Svidník (ďalej len „pobočka Sociálnej poisťovne“) vydala 4. novembra 2013 rozhodnutie,

ktorým rozhodla, že sťažovateľovi v 2. rade ako zamestnancovi u sťažovateľa v 1. rade

zaniklo uplynutím 28. mája 2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

Proti tomuto rozhodnutiu pobočky Sociálnej poisťovne podali sťažovatelia

odvolania, ktoré Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím

z 12. marca 2014 zamietla a rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne potvrdila ako vecne

správne.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ v 1. rade správnu žalobu, o ktorej

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom. Sťažovateľ v 2. rade samostatne správnu

žalobu nepodal, avšak krajský súd uznesením sp. zn. z 20. marca 2015 pripustil

vstup sťažovateľa v 2. rade do konania na strane žalobcu z dôvodu jeho účastníctva

v správnom konaní a eventuality, že by sa prípadné zrušenie preskúmavaného rozhodnutia

mohlo dotknúť jeho práv. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľa

v 1. rade o preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne zamietnutá ako nedôvodná podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) s odôvodnením, že jeho subjektívne práva neboli v konaní

porušené a ich porušenie nebolo v žalobe ani namietané samotným sťažovateľom v 1. rade.

Vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade krajský súd zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne

z 12. marca 2014 v spojení s rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne zo 4. novembra

2013 podľa a a vrátil vec Sociálnej poisťovni na ďalšie

konanie s odôvodnením, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav vo veci

reálneho výkonu práce sťažovateľom v 2. rade na území Slovenskej republiky a v súvislosti

s tým trpí rozhodnutie aj nedostatkom dôvodov.

Odvolanie z 22. júna 2015 proti rozsudku krajského súdu podali obaja sťažovatelia.

Sťažovateľ v 2. rade podal odvolanie len proti výroku o trovách konania. Napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu bol napadnutý rozsudok krajského súdu v časti zamietnutia

žaloby sťažovateľa v 1. rade potvrdený ako vecne správny. Výrok rozsudku krajského súdu

vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade najvyšší súd zmenil tak, že konanie zastavil a jeho

odvolanie odmietol, pretože má procesné postavenie pribratého účastníka podľa piatej

časti a nie je žalobcom v druhom rade, ako to nesprávne posúdil krajský súd, keďže

žalobu sám nepodal.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie právnej istoty a predvídateľnosti

súdnych rozhodnutí, keď poukazujú na rozhodnutia najvyššieho súdu v skutkovo a právne

podobných veciach, v ktorých bol zaujatý iný právny názor. K tomu uvádzajú:

„Sťažovateľ v žalobe namietal porušenie subjektívnych práv jeho a jeho zamestnanca

v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu

zo strany orgánu verejnej správy, porušenia zásady dvojinštančnosti administratívneho

konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania

rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote, porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej správy, a to

s podrobným odôvodnením a s odkazom na konkrétne skutočnosti...

V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd v Prešove poukázal najmä na to, že podľa

jeho právneho názoru sťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich

subjektívnych práv, v dôsledku čoho je jeho žaloba nedôvodná. Vo vzťahu k sťažovateľovi II

Krajský súd v Prešove vyslovil názor o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci

v administratívnom konaní...

Sťažovatelia prioritne poukazujú na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 14.12.2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle

ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc

rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,

v akom sa nachádzajú sťažovatelia.“

Sťažovatelia ďalej namietajú aj nedostatočne zistený skutkový stav veci

a neoprávnené presúvanie dôkazného bremena na účastníkov administratívneho konania

s touto argumentáciou:

«Z rozsudku Krajského súdu v Prešove a z rozsudku Najvyššieho súdu SR je pritom

zrejmé, že došlo k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného

stavu veci zo strany orgánov verejnej správy (pobočky Sociálnej poisťovne a Sociálna

poisťovňa, ústredie).

Z napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR

vyplývajú výhrady k tomu, že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného

stavu veci v administratívnom konaní „málo činní“ a tak v administratívnom konaní, ako aj

v konaní pred súdom nepredložili dôkazy, potrebné na preukázanie ich argumentácie.

Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov ako účastníkov

administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností, ktoré sú pre

správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej. Navyše aj

na skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania pred prvostupňovým správnym

orgánom...

Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec

„súčinnosti“ povinní v administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať

namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní pred súdom v správnom

súdnictve, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného

v administratívnom konaní...

V tejto súvislosti je nevyhnutné zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú

náplň zamestnania sťažovateľa II. Sťažovateľ II totiž vykonáva roznos letákov, ktoré si

sťažovateľ I preberá v externej obchodnej spoločnosti. Do tejto obchodnej spoločnosti

letáky distribuuje sťažovateľ I po ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov.

Sťažovateľ I zároveň obstaráva obchodné zákazky v Poľskej republike...

Sťažovateľ I tieto skutočnosti orgánu verejnej správy riadne oznámil, napriek tomu

však orgán verejnej správy v rámci výkonu kontroly nepristúpil k doplneniu dokazovania,

nevyžiadal si od sťažovateľa I ďalšie potrebné doklady, nepristúpil k výsluchu sťažovateľa

II ani k inému spôsobu preverenia výkonu činnosti sťažovateľa II na území Slovenskej

republiky.»

Na podporu svojich tvrdení sťažovatelia poukazujú na viaceré rozhodnutia krajského

súdu a najvyššieho súdu v obdobných právnych veciach a na rozdielnosť postupu krajského

súdu v tejto veci.

Sťažovatelia ďalej namietajú retroaktivitu rozhodnutia Sociálnej poisťovne

a prejudikavanie rozhodnutia zo strany správneho orgánu z týchto dôvodov:

«... Sociálna poisťovňa, ústredie už v roku 2013 prijala záver o tom, že sťažovateľ I

je tzv. schránkovou firmou a pristúpila k vydaniu svojho rozhodnutia až v roku 2014, čím

výrazne prehĺbila dôsledky porušenia základných práv sťažovateľov.

Sťažovatelia majú ďalej za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove

a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo taktiež k „akceptovaniu“ nezákonného

retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy.

Sociálna poisťovňa, ústredie je orgánom verejnej správy, ktorý môže konať iba

v medziach zákona. Z tohto dôvodu je neprípustné, aby Sociálna poisťovňa, ústredie, resp.

pobočka Sociálnej poisťovne vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach

účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum jeho vydania.»

Ďalej sťažnosť obsahuje námietku nedodržania zákonnej lehoty na vydanie

rozhodnutia a nezákonnosti kontroly vykonanej správnym orgánom:

„Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie v administratívnom

konaní poukazujú sťažovatelia na to, že rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne bolo

vydané v rozpore s ustanovením , , nakoľko nebolo

vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, resp.

registračného listu zo strany sťažovateľov.

... avšak zo strany Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR táto

argumentácia sťažovateľov nebola vyhodnotená ako dôvodná, resp. ako postačujúca pre

zrušenie príslušných rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Sociálna poisťovňa je... oprávnená podľa ustanovenia § 242 ods. 1 zák.

č. vykonávať kontrolnú činnosť iba na preverenie plnenia povinností

ustanovených a nie na preverenie výkonu podnikateľskej či

zamestnaneckej činnosti účastníkov správneho konania. Kontrolu na preverenie reálneho

výkonu činnosti môže uskutočniť iba príslušný Inšpektorát práce, ktorý u sťažovateľa

nezistil žiadne nedostatky.

Na preukázanie tejto argumentácie, ktorú ani Krajský súd v Prešove ani Najvyšší súd

SR nevzhliadli ako opodstatnenú, sťažovatelia bezprostredne poukazujú na rozhodnutie

žalovanej č. 7942-3/2014 zo dňa 29.01.2014...“

K porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania sťažovatelia uvádzajú:

„Sťažovateľ I totiž zamestnáva viacero zamestnancov - občanov Poľskej republiky,

vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej

poisťovne nerozhodla o tom. že nepodliehajú slovenskej legislatíve, a to len z dôvodu

vydania formulára PD A1 (doklad preukazujúci skutočnosť, že zamestnanec podlieha

slovenskej legislatíve) týmto ostatným zamestnancom. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným

zamestnancom sťažovateľa I uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľovi II ako

občanovi Poľskej republiky, hoci aj u nich nebol podľa Sociálnej poisťovne, ústredie

preukázaný reálny výkon práce.

Porušenie princípu rovnakého zaobchádzania sťažovatelia vidia aj v tom. že na

území Slovenskej republiky pôsobí množstvo zamestnávateľov, ktorých výkon činnosti

nedovoľuje zastihnúť ich zamestnancov v sídle zamestnávateľa, pričom je možné

predpokladať, že Sociálna poisťovňa doposiaľ u žiadneho iného zamestnávateľa, s

výnimkou poľských zamestnávateľov, nevykonala v súčinnosti s príslušným Inšpektorátom

práce kontrolu reálneho výkonu činnosti...

... príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým

predbežne deklaroval, že zamestnanci zamestnávateľa sťažovateľa I podliehajú legislatíve

Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3. nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 883/2004.

V tomto ponímaní Sociálna poisťovňa, ústredie nielenže nezákonným spôsobom

rozhodla o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojim rozhodnutím tiež poprela

právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve...

Sťažovatelia sa... zákonom ustanoveným postupom domáhali svojich práv

na príslušnom súde (v správnom súdnictve), riadne preukázali jednotlivé skutočnosti,

na podklade ktorých bolo na mieste prijatie záveru o porušení zákona zo strany orgánov

verejnej správy, no Krajský súd v Prešove ani Najvyšší súd SR ich tvrdenia nevyhodnotili

ako dôvodné a rozhodnutia orgánov verejnej správy ponechali v platnosti.“

Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po

prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich

základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1

a 2 , porušenie a práva zaručeného v dohovoru

napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň

sťažovateľom prizná finančné zadosťučinenie každému v sume po 10 000 € a úhradu trov

konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K sťažnosti sťažovateľa v 1. rade

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,

, , a 2 , práva podľa dohovoru

a namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohol sťažovateľ v 1. rade podať

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v 1. rade v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti odmietol

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2 ,

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti sťažovateľ v 1. rade argumentuje, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu mu nebola poskytnutá právna ochrana, pretože najvyšší súd nezohľadnil

ním vytýkané pochybenia správnych orgánov (nedostatočne zistený skutkový stav,

neoprávnený presun dôkazného bremena na účastníkov, porušenie povinnosti rovnakého

zaobchádzania, postup správnych orgánov v rozpore s právnymi predpismi), ktoré podľa

názoru sťažovateľa v 1. rade majú za následok potrebu zrušenia rozhodnutí správnych

orgánov preskúmavaných v správnom súdnictve.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je

zjavne neopodstatnená. Z totiž vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal tiež zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého obsah základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a 2 tvorí predovšetkým garantovaná možnosť

každého na reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci

konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , ,

). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Vo všeobecnosti ústavný súd poukazuje ďalej na špecifiká, ktorými sa riadi súdny

prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy, v zmysle ktorých je úlohou (správneho)

všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia príslušný správny orgán zadovážil dostatok

skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti s účastníkom

konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi

predpismi. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

bol vydaný s prihliadnutím na citované osobitosti správneho súdnictva a či sú jeho závery

zároveň ústavne udržateľné s prihliadnutím na už citovanú judikatúru ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu

k sťažovateľovi v 1. rade sa uvádza:

„Podľa aktívne legitimovanou na

podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo právnická

osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho

orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Žiaden subjekt nie je

aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom na

ustanovenie § 247 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu

o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,

pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd

posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.

Ako vyplýva aj z judikatúry, žalobu podľa a nasl. môže podať len ten,

kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme.

V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov

súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým právam.

Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby je

jednoznačné, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale

porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na

vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil.

Odvolací súd považoval za správne tvrdenie krajského súdu, že nedodržanie procesných

lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Odvolací súd sa preto stotožnil

so záverom krajského súdu o tom, že žalobca nebol procesné aktívne legitimovanou osobou

v zmysle Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu

o tom, že žalobca nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu

žalobcu v 1. rade zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal

porušenie svojich subjektívnych práv (namietal porušenie práv žalobcu v 2. rade -

zamestnanca), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo zasiahnuté do majetkových

práv žalobcu v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by bolo poistné

zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd

žiadny zásah do majetkových práv žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah

do majetkových práv žalobcu v 2. rade - zamestnanca. Odvolací súd preto v zmysle § 250ja

ods. 3 veta druhá v spojení s potvrdil rozhodnutie krajského súdu v časti,

v ktorej prvostupňový súd žalobu žalobcu v 1. rade zamietol.“

S poukazom na citované ústavný súd zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o tom,

že sťažovateľ v 1. rade nemohol byť rozhodnutiami správnych orgánov ukrátený na

subjektívnych právach, a preto nebol procesnoprávne ani hmotnoprávne aktívne

legitimovaný na podanie správnej žaloby, ktorá bola z tohto dôvodu zamietnutá, je ústavne

akceptovateľný a nevykazuje znaky procesného excesu. Ústavný súd teda nemá dôvod

do napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zasahovať, pretože medzi ním a obsahom

základných práv garantovaných a 2 a obsahom práva zaručeného

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by v súvislosti

s námietkami sťažovateľa v 1. rade po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne

vyplýva aj to, že najvyšší súd sa vecou sťažovateľa v 1. rade riadne zaoberal, príslušné

právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými

úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne odôvodnil

a na všetky pre posúdenie veci kľúčové argumenty sťažovateľa v 1. rade poskytol náležitú

odpoveď. Ústavný súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím nemohol porušiť základné právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa

a 2 a ani jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v 1. rade pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že nie je

pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov,

resp. správnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje

len na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu

situáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva

v konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd nie je ani oprávnený zjednocovať

postup alebo rozhodovaciu činnosť správnych alebo súdnych orgánov v obdobných veciach,

keďže túto úlohu zákonodarca zveril najvyššiemu súdu, ale vždy posudzuje jednotlivé

právne veci s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V zmysle každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

V súlade s občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súlade s každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ v 1. rade namieta porušenie

základných práv podľa , , a v priamej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv zaručených a 2 a

ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základných

práv zaručených a 2 ani práva zaručeného dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv

sťažovateľov zaručených , , a .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú v súlade s .

K namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

V súlade s cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné

ľudské práva a slobody zaručené touto , ak nie sú výslovne priznané iba občanom.

Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti zdôrazňuje, že

má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktorý sú

všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto

je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto

konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto

konaní uvažovať o porušení len v spojení s porušením konkrétneho

základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel

k záveru o porušení žiadneho so sťažovateľom označených práv garantovaných ,

resp. dohovorom, nemohol dospieť ani k záveru o porušení , a preto

sťažnosť sťažovateľa v 1. rade aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K sťažnosti sťažovateľa v 2. rade

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V nadväznosti na dikciu ústavný súd pripomína,

že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti

sťažnosti podľa , a teda podmienkou konania vo veci individuálnej

ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ v 2. rade nevyčerpal všetky jemu dostupné opravné

prostriedky v záujme dosiahnutia ochrany svojich subjektívnych práv pred všeobecnými

súdmi, keď nepodal žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vo svojom mene,

ktorou by vôbec tvrdil porušenie svojich subjektívnych práv s jeho náležitým odôvodnením,

ale v konaní bol účastný len ako správnym súdom pribratá osoba, na práva ktorej by

prípadné zrušenie preskúmavaného rozhodnutia mohlo mať vplyv (a z tohto dôvodu bolo aj

jeho odvolanie proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako podané neoprávnenou

osobou, pozn.), je nutné konštatovať, že jeho sťažnosť v zmysle § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde nie je prípustná, a preto ju ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018