Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 345/2018
PDF · 289.79 KB
No categories available
IV. ÚS 345/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, Poľská republika, a ,
, Poľská republika, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom
Remetom, Masarykova 2, Prešov, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj porušenie čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 230/2015 z 25. októbra 2017 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 S 46/2014 z 20. mája 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. februára 2018 doručená sťažnosť , ,
Poľská republika (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a ,
, Poľská republika (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu aj
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov,
ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,
čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako
aj porušenie čl. 52 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 230/2015 z 25. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 6 S 46/2014 z 20. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka
Svidník (ďalej len „pobočka Sociálnej poisťovne“) vydala 4. novembra 2013 rozhodnutie,
ktorým rozhodla, že sťažovateľovi v 2. rade ako zamestnancovi u sťažovateľa v 1. rade
zaniklo uplynutím 28. mája 2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Proti tomuto rozhodnutiu pobočky Sociálnej poisťovne podali sťažovatelia
odvolania, ktoré Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím
z 12. marca 2014 zamietla a rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne potvrdila ako vecne
správne.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ v 1. rade správnu žalobu, o ktorej
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom. Sťažovateľ v 2. rade samostatne správnu
žalobu nepodal, avšak krajský súd uznesením sp. zn. 6 S 46/2014 z 20. marca 2015 pripustil
vstup sťažovateľa v 2. rade do konania na strane žalobcu z dôvodu jeho účastníctva
v správnom konaní a eventuality, že by sa prípadné zrušenie preskúmavaného rozhodnutia
mohlo dotknúť jeho práv. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľa
v 1. rade o preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne zamietnutá ako nedôvodná podľa
§ 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“) s odôvodnením, že jeho subjektívne práva neboli v konaní
porušené a ich porušenie nebolo v žalobe ani namietané samotným sťažovateľom v 1. rade.
Vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade krajský súd zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne
z 12. marca 2014 v spojení s rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne zo 4. novembra
2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP a vrátil vec Sociálnej poisťovni na ďalšie
konanie s odôvodnením, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav vo veci
reálneho výkonu práce sťažovateľom v 2. rade na území Slovenskej republiky a v súvislosti
s tým trpí rozhodnutie aj nedostatkom dôvodov.
Odvolanie z 22. júna 2015 proti rozsudku krajského súdu podali obaja sťažovatelia.
Sťažovateľ v 2. rade podal odvolanie len proti výroku o trovách konania. Napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu bol napadnutý rozsudok krajského súdu v časti zamietnutia
žaloby sťažovateľa v 1. rade potvrdený ako vecne správny. Výrok rozsudku krajského súdu
vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade najvyšší súd zmenil tak, že konanie zastavil a jeho
odvolanie odmietol, pretože má procesné postavenie pribratého účastníka podľa piatej
časti OSP a nie je žalobcom v druhom rade, ako to nesprávne posúdil krajský súd, keďže
žalobu sám nepodal.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie právnej istoty a predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí, keď poukazujú na rozhodnutia najvyššieho súdu v skutkovo a právne
podobných veciach, v ktorých bol zaujatý iný právny názor. K tomu uvádzajú:
„Sťažovateľ v žalobe namietal porušenie subjektívnych práv jeho a jeho zamestnanca
v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu
zo strany orgánu verejnej správy, porušenia zásady dvojinštančnosti administratívneho
konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania
rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote, porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej správy, a to
s podrobným odôvodnením a s odkazom na konkrétne skutočnosti...
V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd v Prešove poukázal najmä na to, že podľa
jeho právneho názoru sťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich
subjektívnych práv, v dôsledku čoho je jeho žaloba nedôvodná. Vo vzťahu k sťažovateľovi II
Krajský súd v Prešove vyslovil názor o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci
v administratívnom konaní...
Sťažovatelia prioritne poukazujú na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.
9 Sžso 90/2015 zo dňa 14.12.2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle
ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc
rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,
v akom sa nachádzajú sťažovatelia.“
Sťažovatelia ďalej namietajú aj nedostatočne zistený skutkový stav veci
a neoprávnené presúvanie dôkazného bremena na účastníkov administratívneho konania
s touto argumentáciou:
«Z rozsudku Krajského súdu v Prešove a z rozsudku Najvyššieho súdu SR je pritom
zrejmé, že došlo k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne zisteného skutočného
stavu veci zo strany orgánov verejnej správy (pobočky Sociálnej poisťovne a Sociálna
poisťovňa, ústredie).
Z napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR
vyplývajú výhrady k tomu, že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného
stavu veci v administratívnom konaní „málo činní“ a tak v administratívnom konaní, ako aj
v konaní pred súdom nepredložili dôkazy, potrebné na preukázanie ich argumentácie.
Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov ako účastníkov
administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností, ktoré sú pre
správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej. Navyše aj
na skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania pred prvostupňovým správnym
orgánom...
Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec
„súčinnosti“ povinní v administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať
namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní pred súdom v správnom
súdnictve, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného
v administratívnom konaní...
V tejto súvislosti je nevyhnutné zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú
náplň zamestnania sťažovateľa II. Sťažovateľ II totiž vykonáva roznos letákov, ktoré si
sťažovateľ I preberá v externej obchodnej spoločnosti. Do tejto obchodnej spoločnosti
letáky distribuuje sťažovateľ I po ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov.
Sťažovateľ I zároveň obstaráva obchodné zákazky v Poľskej republike...
Sťažovateľ I tieto skutočnosti orgánu verejnej správy riadne oznámil, napriek tomu
však orgán verejnej správy v rámci výkonu kontroly nepristúpil k doplneniu dokazovania,
nevyžiadal si od sťažovateľa I ďalšie potrebné doklady, nepristúpil k výsluchu sťažovateľa
II ani k inému spôsobu preverenia výkonu činnosti sťažovateľa II na území Slovenskej
republiky.»
Na podporu svojich tvrdení sťažovatelia poukazujú na viaceré rozhodnutia krajského
súdu a najvyššieho súdu v obdobných právnych veciach a na rozdielnosť postupu krajského
súdu v tejto veci.
Sťažovatelia ďalej namietajú retroaktivitu rozhodnutia Sociálnej poisťovne
a prejudikavanie rozhodnutia zo strany správneho orgánu z týchto dôvodov:
«... Sociálna poisťovňa, ústredie už v roku 2013 prijala záver o tom, že sťažovateľ I
je tzv. schránkovou firmou a pristúpila k vydaniu svojho rozhodnutia až v roku 2014, čím
výrazne prehĺbila dôsledky porušenia základných práv sťažovateľov.
Sťažovatelia majú ďalej za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove
a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo taktiež k „akceptovaniu“ nezákonného
retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy.
Sociálna poisťovňa, ústredie je orgánom verejnej správy, ktorý môže konať iba
v medziach zákona. Z tohto dôvodu je neprípustné, aby Sociálna poisťovňa, ústredie, resp.
pobočka Sociálnej poisťovne vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach
účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum jeho vydania.»
Ďalej sťažnosť obsahuje námietku nedodržania zákonnej lehoty na vydanie
rozhodnutia a nezákonnosti kontroly vykonanej správnym orgánom:
„Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie v administratívnom
konaní poukazujú sťažovatelia na to, že rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne bolo
vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1, ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z., nakoľko nebolo
vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, resp.
registračného listu zo strany sťažovateľov.
... avšak zo strany Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR táto
argumentácia sťažovateľov nebola vyhodnotená ako dôvodná, resp. ako postačujúca pre
zrušenie príslušných rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Sociálna poisťovňa je... oprávnená podľa ustanovenia § 242 ods. 1 zák.
č. 461/2003 Z. z. vykonávať kontrolnú činnosť iba na preverenie plnenia povinností
ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. a nie na preverenie výkonu podnikateľskej či
zamestnaneckej činnosti účastníkov správneho konania. Kontrolu na preverenie reálneho
výkonu činnosti môže uskutočniť iba príslušný Inšpektorát práce, ktorý u sťažovateľa
nezistil žiadne nedostatky.
Na preukázanie tejto argumentácie, ktorú ani Krajský súd v Prešove ani Najvyšší súd
SR nevzhliadli ako opodstatnenú, sťažovatelia bezprostredne poukazujú na rozhodnutie
žalovanej č. 7942-3/2014 zo dňa 29.01.2014...“
K porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania sťažovatelia uvádzajú:
„Sťažovateľ I totiž zamestnáva viacero zamestnancov - občanov Poľskej republiky,
vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej
poisťovne nerozhodla o tom. že nepodliehajú slovenskej legislatíve, a to len z dôvodu
vydania formulára PD A1 (doklad preukazujúci skutočnosť, že zamestnanec podlieha
slovenskej legislatíve) týmto ostatným zamestnancom. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným
zamestnancom sťažovateľa I uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľovi II ako
občanovi Poľskej republiky, hoci aj u nich nebol podľa Sociálnej poisťovne, ústredie
preukázaný reálny výkon práce.
Porušenie princípu rovnakého zaobchádzania sťažovatelia vidia aj v tom. že na
území Slovenskej republiky pôsobí množstvo zamestnávateľov, ktorých výkon činnosti
nedovoľuje zastihnúť ich zamestnancov v sídle zamestnávateľa, pričom je možné
predpokladať, že Sociálna poisťovňa doposiaľ u žiadneho iného zamestnávateľa, s
výnimkou poľských zamestnávateľov, nevykonala v súčinnosti s príslušným Inšpektorátom
práce kontrolu reálneho výkonu činnosti...
... príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým
predbežne deklaroval, že zamestnanci zamestnávateľa sťažovateľa I podliehajú legislatíve
Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3. nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 883/2004.
V tomto ponímaní Sociálna poisťovňa, ústredie nielenže nezákonným spôsobom
rozhodla o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojim rozhodnutím tiež poprela
právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve...
Sťažovatelia sa... zákonom ustanoveným postupom domáhali svojich práv
na príslušnom súde (v správnom súdnictve), riadne preukázali jednotlivé skutočnosti,
na podklade ktorých bolo na mieste prijatie záveru o porušení zákona zo strany orgánov
verejnej správy, no Krajský súd v Prešove ani Najvyšší súd SR ich tvrdenia nevyhodnotili
ako dôvodné a rozhodnutia orgánov verejnej správy ponechali v platnosti.“
Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po
prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich
základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy, porušenie čl. 52 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň
sťažovateľom prizná finančné zadosťučinenie každému v sume po 10 000 € a úhradu trov
konania pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
II.1 K sťažnosti sťažovateľa v 1. rade
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,
čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a namietanému porušeniu čl. 52 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohol sťažovateľ v 1. rade podať
odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.
Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v 1. rade v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo všeobecnosti sťažovateľ v 1. rade argumentuje, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu mu nebola poskytnutá právna ochrana, pretože najvyšší súd nezohľadnil
ním vytýkané pochybenia správnych orgánov (nedostatočne zistený skutkový stav,
neoprávnený presun dôkazného bremena na účastníkov, porušenie povinnosti rovnakého
zaobchádzania, postup správnych orgánov v rozpore s právnymi predpismi), ktoré podľa
názoru sťažovateľa v 1. rade majú za následok potrebu zrušenia rozhodnutí správnych
orgánov preskúmavaných v správnom súdnictve.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je
zjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal tiež zo svojho
ustáleného právneho názoru, podľa ktorého obsah základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tvorí predovšetkým ústavou garantovaná možnosť
každého na reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci
konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či
právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07,
III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Vo všeobecnosti ústavný súd poukazuje ďalej na špecifiká, ktorými sa riadi súdny
prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy, v zmysle ktorých je úlohou (správneho)
všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia príslušný správny orgán zadovážil dostatok
skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti s účastníkom
konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
bol vydaný s prihliadnutím na citované osobitosti správneho súdnictva a či sú jeho závery
zároveň ústavne udržateľné s prihliadnutím na už citovanú judikatúru ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu
k sťažovateľovi v 1. rade sa uvádza:
„Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku aktívne legitimovanou na
podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo právnická
osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho
orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Žiaden subjekt nie je
aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom na
ustanovenie § 247 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu
o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,
pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd
posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.
Ako vyplýva aj z judikatúry, žalobu podľa § 247 a nasl. O. s. p. môže podať len ten,
kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme.
V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov
súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým právam.
Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby je
jednoznačné, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale
porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na
vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil.
Odvolací súd považoval za správne tvrdenie krajského súdu, že nedodržanie procesných
lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Odvolací súd sa preto stotožnil
so záverom krajského súdu o tom, že žalobca nebol procesné aktívne legitimovanou osobou
v zmysle § 247 O. s. p. Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu
o tom, že žalobca nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu
žalobcu v 1. rade zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal
porušenie svojich subjektívnych práv (namietal porušenie práv žalobcu v 2. rade -
zamestnanca), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo zasiahnuté do majetkových
práv žalobcu v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by bolo poistné
zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd
žiadny zásah do majetkových práv žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah
do majetkových práv žalobcu v 2. rade - zamestnanca. Odvolací súd preto v zmysle § 250ja
ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie krajského súdu v časti,
v ktorej prvostupňový súd žalobu žalobcu v 1. rade zamietol.“
S poukazom na citované ústavný súd zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o tom,
že sťažovateľ v 1. rade nemohol byť rozhodnutiami správnych orgánov ukrátený na
subjektívnych právach, a preto nebol procesnoprávne ani hmotnoprávne aktívne
legitimovaný na podanie správnej žaloby, ktorá bola z tohto dôvodu zamietnutá, je ústavne
akceptovateľný a nevykazuje znaky procesného excesu. Ústavný súd teda nemá dôvod
do napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zasahovať, pretože medzi ním a obsahom
základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a obsahom práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by v súvislosti
s námietkami sťažovateľa v 1. rade po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne
vyplýva aj to, že najvyšší súd sa vecou sťažovateľa v 1. rade riadne zaoberal, príslušné
právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými
úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne odôvodnil
a na všetky pre posúdenie veci kľúčové argumenty sťažovateľa v 1. rade poskytol náležitú
odpoveď. Ústavný súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým
rozhodnutím nemohol porušiť základné právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ani jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v 1. rade pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že nie je
pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov,
resp. správnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje
len na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu
situáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva
v konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd nie je ani oprávnený zjednocovať
postup alebo rozhodovaciu činnosť správnych alebo súdnych orgánov v obdobných veciach,
keďže túto úlohu zákonodarca zveril najvyššiemu súdu, ale vždy posudzuje jednotlivé
právne veci s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,
čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
V súlade s čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
V súlade s čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ v 1. rade namieta porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy v priamej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv
sťažovateľov zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu čl. 52 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu
V súlade s čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné
ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.
Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti zdôrazňuje, že čl. 52 ods. 2 ústavy
má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktorý sú
všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto
je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto
konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto
konaní uvažovať o porušení čl. 52 ods. 2 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho
základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel
k záveru o porušení žiadneho so sťažovateľom označených práv garantovaných ústavou,
resp. dohovorom, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 52 ods. 2 ústavy, a preto
sťažnosť sťažovateľa v 1. rade aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K sťažnosti sťažovateľa v 2. rade
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V nadväznosti na dikciu § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd pripomína,
že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej
ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ v 2. rade nevyčerpal všetky jemu dostupné opravné
prostriedky v záujme dosiahnutia ochrany svojich subjektívnych práv pred všeobecnými
súdmi, keď nepodal žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vo svojom mene,
ktorou by vôbec tvrdil porušenie svojich subjektívnych práv s jeho náležitým odôvodnením,
ale v konaní bol účastný len ako správnym súdom pribratá osoba, na práva ktorej by
prípadné zrušenie preskúmavaného rozhodnutia mohlo mať vplyv (a z tohto dôvodu bolo aj
jeho odvolanie proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako podané neoprávnenou
osobou, pozn.), je nutné konštatovať, že jeho sťažnosť v zmysle § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde nie je prípustná, a preto ju ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018