Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 355/2018
PDF · 175.3 KB
No categories available
IV. ÚS 355/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Frajtom, Garbiarska 5,
Košice, ktorou namieta porušenie svojho práva na prácu podľa čl. 23 Všeobecnej deklarácie
ľudských práv, podľa čl. 6 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach a podľa čl. 15 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie
opatrením Okresného úradu Rožňava č. CPKE-OP-2017/002317-014 z 20. marca 2017,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2017
osobne doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Frajtom, Garbiarska 5, Košice, ktorou
namieta porušenie práva na prácu podľa čl. 23 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, podľa
čl. 6 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej
len „medzinárodný pakt“) a podľa čl. 15 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) opatrením Okresného úradu Rožňava (ďalej aj „okresný úrad“)
č. CPKE-OP-2017/002317-014 z 20. marca 2017 (ďalej len „napadnuté opatrenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ napáda opatrenie
okresného úradu označené ako „Prekážka na strane služobného úradu“ z 20. marca 2017,
ktorým bolo podľa jeho názoru porušené právo na prácu vyplývajúce z medzinárodných
zmlúv a Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Právomoc ústavného súdu rozhodnúť vo veci sťažnosti sťažovateľ vyvodzuje
poukazujúc na § 23 Civilného sporového poriadku, pričom zdôrazňuje, že v jeho veci sa
„nejedná o individuálny pracovnoprávny spor, ani o spor z kolektívnych pracovnoprávnych
vzťahov, štrajku a výluky, ale sa jedná o obzvlášť hrubé porušenie jedného z mojich
základných práv – práva na prácu...“.
S odkazom na § 65 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej
službe“) sťažovateľ tvrdí, že má k dispozícii „iný právny prostriedok na účinnú ochranu
jeho základných práv a slobôd“, a síce sťažnosť, ktorou sa môže „domáhať právnej
ochrany... ak sa... domnieva, že jeho práva garantované a chránené zákonom o štátnej
službe, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na jeho vykonanie
a služobnými predpismi boli porušené služobným úradom“.
Argumentujúc, že sťažnosť podľa zákona o štátnej službe ako právny prostriedok
neposkytuje účinnú ochranu základným právam zaručeným medzinárodnou zmluvou alebo
ústavou, zastáva sťažovateľ názor, že v jeho prípade je sťažnosť v zmysle § 53 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), resp. čl. 127 ods. 1 ústavy prípustná.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že rovnako v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde sú splnené dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemožno vyžadovať vyčerpanie
opravných alebo iných právnych prostriedkov nápravy, ktorými sú „prijatie štátneho
zamestnanca do dočasnej štátnej služby na funkciu odborný radca, v ktorej som vykonával
štátnu službu pred svojím vymenovaním do funkcie vedúceho štátneho zamestnanca –
hlavného radcu, faktická a právna nemožnosť návratu na svoju pôvodnú funkciu odborný
radca z dôvodu jej obsadenia iným štátnym zamestnancom ešte predtým než sa moje
štátnozamestnanecké právne vzťahy vyriešia ústavným a zákonným spôsobom počas trvania
mojej dočasnej pracovnej neschopnosti, nerešpektovanie a svojvoľné porušovanie zvýšenej
miery ochrany štátnozamestnaneckých právnych vzťahov počas trvania dočasnej pracovnej
neschopnosti štátneho zamestnanca vyplývajúcej z ustanovenia článku 8 Zákonníka práce
organizačným útvarom“.
Namietané porušenie svojho práva na prácu sťažovateľ odôvodňuje tým, že „podľa
tvrdenia organizačného útvaru dôvodom vzniku prekážky v práci na strane služobného
úradu je odvolanie z funkcie vedúceho štátneho zamestnanca dosiahnuté počas trvania
mojej dočasnej práceneschopnosti, teda v čase, v ktorom sú štátnozamestnanecké právne
vzťahy vo zvýšenej miere chránené v zmysle znenia ustanovenia článku 8 Zákonníka práce
a z uvedeného dôvodu je toto moje odvolanie neústavné, nezákonné a obzvlášť hrubým
spôsobom porušuje dobré mravy“.
Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že organizačný útvar nie je oprávnený vykonávať
právne úkony týkajúce sa štátnozamestnaneckých právnych vzťahov. Okrem uvedeného
okresný úrad podľa názoru sťažovateľa neuvádza jasné, zreteľné a jednoznačne dôvody,
na základe ktorých mu mala ako štátnemu zamestnancovi vzniknúť prekážka vykonávať
štátnu službu.
Sťažovateľ požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 052 €, pričom jeho
priznanie odôvodňuje existenciou organizačným útvarom vyfabulovanej prekážky v práci
na strane služobného úradu a neprideľovaním práce, ktoré hrubým spôsobom
a bez akéhokoľvek dôvodu porušili jeho „základné ľudské právo na prácu“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že „napadnuté
opatrenie Okresného úradu Rožňava sa zrušuje a priznáva primerané finančné
zadosťučinenie za porušenie môjho základného ľudského práva na prácu v rozsahu
odstupného vo výške 3.052,00 € udeleného personálnym opatrením číslo spisu: CPKE-OP-
2017/001061-012 zo dňa 3. mája 2017 a uložil právnickým osobám, proti ktorým táto
sťažnosť smeruje, aby uhradili rukou spoločnou a nerozdielnou sťažovateľovi trovy
konania“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z dôvodov pre
odmietnutie návrhu na začatie konania (sťažnosti) už pri jeho predbežnom prerokovaní je
zistenie, že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Ústavný súd môže prijať na ďalšie
konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (ako to je
i v prípade sťažovateľa), musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20
zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené predovšetkým v § 50 zákona
o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi
z § 56 zákona o ústavnom súde.
Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že súčasťou návrhu na začatie
konania musí byť aj návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ (sťažovateľ) domáha,
pričom náležitosti, ktoré by mal obsahovať kvalifikovaný petit sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, možno vyvodiť z § 56 zákona o ústavnom súde. Vo vzťahu k petitu ústavný
súd poukazuje aj na § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom
súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
V nadväznosti na uvedené ústavný súd s prihliadnutím na skutočnosť, že petit
sťažnosti neobsahuje presne špecifikované právo, k porušeniu ktorého malo dôjsť
„napadnutým opatrením okresného úradu“, v prvom rade konštatuje, že sťažnosť
sťažovateľa neobsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, keďže jej chýba jednoznačný a zrozumiteľný návrh na rozhodnutie (petit)
zodpovedajúci požiadavkám vyvoditeľným z § 56 zákona o ústavnom súde, ktorý je
v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde taktiež obligatórnou náležitosťou sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Pri rigoróznom prístupe ústavného súdu by už označené nedostatky boli dôvodom
na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí. Uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti,
však ústavný súd napriek uvedeným nedostatkom preskúmal sťažnosť aj z hľadiska toho, či
existujú aj iné dôvody vyplývajúce z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej
prijatiu na ďalšie konanie.
S prihliadnutím na obsah sťažnosti ústavný súd zároveň ustálil, že predmetom
konania vo veci sťažovateľa je rozhodovanie o namietanom porušení práv zaručených čl. 23
Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 6 ods. 1 medzinárodného paktu a čl. 15 ods. 1
charty napadnutým opatrením okresného úradu.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z už citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach,
ktorými fyzické osoby a právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej
medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy,
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Podstatou sťažnostnej argumentácie je tvrdenie sťažovateľa, že jeho odvolanie
z funkcie vedúceho štátneho zamestnanca, ku ktorému došlo počas trvania dočasnej
práceneschopnosti, je „neústavné, nezákonné a obzvlášť hrubým spôsobom porušuje dobré
mravy“. Vychádzajúc z takto formulovaných námietok, ústavný súd zastáva názor, že na ich
preskúmanie je na základe žaloby daná právomoc všeobecného súdu, v konaní pred ktorým
sa sťažovateľ môže domáhať určenia neplatnosti jeho odvolania z funkcie vedúceho
štátneho zamestnanca – vedúceho oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam Katastrálneho
odboru Okresného úradu Rožňava, služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky. V rámci konania pred všeobecným súdom môže sťažovateľ zároveň predniesť
argumentáciu (ktorú prezentuje v sťažnosti), podľa ktorej organizačný útvar nemal
právomoc vykonávať právne úkony týkajúce sa štátnozamestnaneckých právnych vzťahov,
ako aj to, že dôvody vzniku prekážky vykonávať štátnu službu uvádzané okresným úradom
sú nejasné.
Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého s poukazom na § 23 Civilného sporového
poriadku a z tohto ustanovenia vyplývajúcu kauzálnu príslušnosť v pracovnoprávnych
sporoch sa v jeho veci „nejedná o individuálny pracovnoprávny spor, ani o spor
z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky, ale sa jedná o obzvlášť hrubé
porušenie jedného z mojich základných práv – práva na prácu“, takže je daná právomoc
ústavného súdu vo veci sťažnosti konať a o nej rozhodnúť, nezodpovedá princípu
subsidiarity, od uplatnenia ktorého sa odvíja právomoc ústavného súdu.
Koncept ochrany ústavnosti totiž nie je daný len ústavnému súdu ako nezávislému
súdnemu orgánu ochrany ústavnosti, ale rovnako tak aj všeobecným súdom, ktoré pri
výkone svojich právomocí v súlade s príslušnými procesno-právnymi kódexmi poskytujú
ochranu základným právam a slobodám účastníkov konania, resp. stranám sporu v rámci im
zverených právomocí.
Za uvedených okolností sa sťažovateľ mohol a mal domáhať ochrany svojich práv
žalobou adresovanou príslušnému všeobecnému súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti ako neprípustnej. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa
§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku
tohto uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
Nad rámec už uvedeného len pre úplnosť ústavný súd v súvislosti s namietaným
porušením práva podľa čl. 23 Všeobecnej deklarácie ľudských práv poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že citovaný dokument nebol
vyhlásený spôsobom ustanoveným zákonom (§ 1 a § 4 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov) a zároveň má len povahu politického dokumentu. Za týchto okolností
nemôže byť predmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť
alebo časť sťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného Všeobecnou deklaráciou
ľudských práv, keďže táto ratione materiae do rámca medzinárodno-právnych dokumentov
ochrany základných práv a slobôd nepatrí (m. m. II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97, IV. ÚS 197/07
atď.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018